Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Milé, milá kolegyňa, ktorá tam už bola, už nie je, teraz prišla ďalšia. Milá kolegyňa, moja kolegyňa, milí kolegovia, poslanci, pred chvíľkou bolo hlasovanie o tom, že sa bude predlžovať čas, nejak vás tu ostalo poriedko. Kde sú všetci? Zmizli, čo? Dobre, ja oslovím aj že, milí občania, pretože veľa ľudí túto debatu sleduje prostredníctvom internetu. Ja budem hovoriť aj k nim.
V posledných nielen dňoch, ale aj týždňoch, sa už veľa pohovorilo o Európskom mechanizme pre stabilitu. Jedni sú pre, druhí sú proti, jedni tvrdia, že by sme mali byť solidárni, iní zase radšej, že opatrní. Tu mi napadá jedno slovenské príslovie: Bez opatrnosti je i múdrosť slepá. Mal som tu napísané, že dnes ideme schvaľovať zmluvu, tak nie zajtra, pravdepodobne ideme schvaľovať zmluvu záchranného, teda k prístupu k tomuto záchrannému mechanizmu. Ak by som aj ja pripustil, že chcem pomôcť aj ja svojou mierou a byť solidárny pri záchrane španielskych či iných bánk, či zjavne nezachrániteľného Grécka, určite nie je pre mňa akceptovateľná zmluva, v ktorej sa viac ako demokratické princípy požiadaviek vyskytuje ostrá direktíva. Citujem: "Členovia sa zaväzujú neodvolateľne a bezvýhradne," ďalej, "akúkoľvek výzvu," koniec citátu. Niekto z vás snáď niekedy v živote podpisoval zmluvu s takto koncipovanými bodmi a požiadavkami? Pochybujem, toto nie sú požiadavky, toto je podľa mňa diktatúra. Keď sa hovorí o tých pôžičkách, nakazený je jeden štát, už druhý, jeden sa lieči, napadá mi ďalšie slovenské príslovie, ktoré hovorí: Aj zdravé jablko pri zhnitom zhnije. Mali by sme si dávať pozor, pretože aj my môžeme skončiť v odpade.
Okrem toho, už tu bolo viackrát spomenuté, že bežná zmluva sa dá vypovedať. Je to bežná prax, stretávame sa tým dennodenne. A je na to vždy niekoľko spôsobov, ako z jednej, tak aj z druhej zmluvnej strany. Táto zmluva sa však vypovedať nedá, ďalší pre mňa irelevantný krok. Ak zistíme, že náš rozpočet pri tom najhororovejšom prípade alebo scénari už vycicali, teda sme sa museli zadlžiť vo výške napríklad nášho ročného rozpočtu, teda, ja neviem, pri dvoch 5,5 mld. splátkach do EMS, ako môžeme zabrániť ďalšiemu zadlžovaniu našej krajiny, keďže sa od zmluvy nedá odstúpiť? Do akej miery bude musieť narásť náš dlh, aby sme sa aj my mohli stať príjemcom pomoci? Čo sa stane potom? Ak už nebudeme mať z čoho poslať príspevok na kapitalizáciu? Zatiaľ som nepočul odpovede na tieto otázky. Asi ich už aj ťažko dostanem. Otázku môžeme postaviť aj ďalšiu, kedy sa nám vrátia požičané peniaze Grécku? Alebo nadväzujúca, kedy by sa nám mali vrátiť požičané peniaze na záchranu iných krajín a ich bánk? Tu mi napadlo ďalšie slovenské príslovie: Čím viac prikladáš, tým viac horí. Aby sme aj my nezhoreli.
Pri bežnej pôžičke máte určené pravidlá splácania, už to, myslím, tu spomínal aj pán Osuský s tou hypotékou. V prípade nesplácania nastúpi exekúcia. Kto nastúpi na členov generality EMS, keďže sú nedotknuteľní a imúnni voči súdnym konaniam, a v prípade rozkrádania, rozhajdákania aj našich solidárnych peňazí? Padli tu už aj slová o fiškálnej dohode alebo zmluve a jej dodržiavaní. Ak doteraz niektoré štáty nedodržiavali paragrafy zmluvy Európskej únie a obišli jej najvyšší zákon, ako ich chceme prinútiť dodržiavať fiškálnu zmluvu? Veď ako sme počuli, Gréci si za požičané peniaze bezbreho nakupovali hmotné statky, absolútne nesúvisiace so šetrením alebo udržaním deficitu financií. Veď oni už počítajú s tým, že to skončí kolapsom, tak sa radšej zabezpečia sami a my im ešte solidárne pomôžeme. Ďalšie príslovie, ktoré ma napadlo v tejto súvislosti hovorí, že: Ak sa nechceš utopiť vo veľkej vode, vyhýbaj sa i potoku.
Ak udržateľnosť eura potrebuje pomoc, tak mu poďme pomôcť, ale nie takto koncipovanou zmluvou, ktorej vkladáme hlavu rovno pod gilotínu. V tomto prípade nie som ochotný podporiť vyslanie politického signálu krajinám EÚ, ktoré sa nám akoby vysmievajú so svojimi platmi a ich vysokou životnou úrovňou. A opýtal sa niekto z vás aj svojich voličov? Ja som zachytil ich signály, teda tých, ktorí mi dali dôveru, a tiež sa nestotožňujú s takýmto direktívnym prístupom v našej krajine. Moji voliči hovoria: Nepodporiť. Počúvam hlasy odborníkov z oblasti ekonómie, hovoria tiež: Nepodporiť. Môj vnútorný hlas mi hovorí: Nepodporiť.
A ešte uvediem jeden príklad z môjho života. Po nežnej revolúcii, zhruba v roku 1990 až 1991 sa rušila kultúra v takom stave, ako bola ešte za čias socializmu. Aj kolektívy, šíriace kultúru, v mojom prípade folklórny súbor, do ktorého som nastúpil počas vysokej školy, zrazu dostali ranu pod pás a hrozilo im zrušenie. Našťastie náš súbor viedol a ešte aj dodnes vedie človek, ktorý má jednu veľmi zaujímavú vlastnosť - nadhľad. A s tým súvisiaci aj pohľad do budúcnosti, do ďalekej budúcnosti. Nepozeral sa na to, čo bude s naším súborom o mesiac, o polroka, ako prežijeme teraz, ale čo s ním bude o päť, o desať rokov. Vďaka tomu je dnes tento súbor špičkou v slovenskom folklóre. Aj ja som sa od neho naučil pozerať sa nie na špičku nosa, ale na to, čo bude o päť, desať a dvadsať rokov. Čo bude so Slovenskom o desať, o dvadsať rokov po podpise takto postavenej zmluvy? Tu mi napadá tiež jedno slovenské príslovie: Čo jeden hlupák pokazí, to ani sto múdrych nenapraví. Ak teda chceme zachraňovať, pretože vieme, že náš hlas je, ako keby sme hrach na stenu hádzali, tak poďme zachraňovať s poistkou. Alebo nech solidárne zachraňujú tí, čo na to majú. Keby som mal použiť ďalšie slovenské príslovie tak hovorí, že: Aj dobrá cesta zle vedie, keď po nej zlý chodí. Nuž, kam teda spejeme my? Ideme dobrou cestou, ideme zlou cestou? Aké prekážky nám budú kladené pod nohy? Veľké, veľké sekery. Nehovorím, že prídu, ale treba byť pripravený aj na tie najhoršie scenáre. Pretože kto nie je pripravený, býva v mnohom zaskočený. Aby sme potom neboli zaskočení my a potom sa už ťažko bude vysvetľovať, viete, ale mysleli sme to dobre. Žiaľ, zle to vypálilo.
Ďakujem. (Potlesk.)
