Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, milí hostia na balkóne a milí občania, toto je zákon, ktorý v podstate funguje už vo viacerých krajinách. Už sme to skonštatovali aj pri prvom čítaní a jeho opodstatnenosť, samozrejme, je odôvodnená. A preto sme aj na výbore za určitých podmienok podporili spoločný pozmeňovací návrh. Bolo nám však prisľúbené, že keďže tam ešte boli určité nedostatky, a aby tento zákon mal skutočne všeobecnú podporu, čo by bolo celkom vhodné, tak sme sa dohodli na tom, alebo teda bolo nám prisľúbené, že predkladatelia zvolajú ešte takú diskusnú debatu, kde sa ešte vyprecizujú tie detaily, ktoré boli ešte také spornejšie, a že sa vypracuje spoločný pozmeňovací návrh, teda spoločný návrh predkladateľov a opozičných poslancov z výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj, aby tento zákon dostal všeobecnú podporu.
Jednak došlo k posunom bodov schôdze a tento bod sa dostal veľmi skoro na rokovanie a tým pádom, nieže tým pádom, ale zatiaľ sme ešte nedostali vôbec pozvánku na nejaké spoločné stretnutie a na rokovanie a diskusiu k tomu, aby sme takýto spoločný pozmeňovací návrh predložili. Nebolo to tu spomínané, možno schválne to bolo, nebolo čítané, ale do toho pozmeňovacieho návrhu sa dostala taká vec ako oslobodenie od poplatku za rozvoj rodinných domov do výmery 150 m2. Niekto by si povedal, fajn, veď to je super, nie? Však rodiny, ktoré nemajú na to, aby si postavili veľký dom, tak nemusia platiť. No len ten poplatok za rozvoj je v podstate na to, alebo teda by mal byť na to určený, že tie rodiny, ktoré budú stavať v danej obci, v danom, na danom mieste, budú potrebovať aj určitú infraštruktúru, dopravnú, technickú. To znamená, že budú potrebovať cestu k tým domom, budú potrebovať natiahnuť kanalizáciu a podobne. A to nie sú lacné veci.
Keď si to zoberieme oproti takej bytovke, ktorá má tiež byty do 150 m2, ale má ich postavené v kocke na siedmich poschodiach, tak tam potrebuje kratšiu cestu, kratšiu kanalizáciu. To znamená, že tie výdavky na tieto technické siete, technickú infraštruktúru a dopravnú infraštruktúru nie sú až také vysoké. Aj napriek tomu bude v rámci poplatku za rozvoj platiť viac. Preto je úplne nelogické, a samozrejme, takisto ako v tom paneláku, ale aj v tých rodinných domoch je predpoklad, že tam asi sa nenasťahujú nejakí dôchodcovia, ktorí si na starobu prídu postaviť dom do 150 m2, niekde do mesta alebo na okraj, alebo do novej výstavby obce, tak je pravdepodobné, že tam budú bývať mladé rodiny, ktoré budú mať deti, ktoré budú potrebovať škôlku. A toto boli argumenty aj predkladateľov, že takýto poplatok za rozvoj je nevyhnutný, aby sa z čoho mali tieto škôlky stavať. Ale v prípade, že nastaviame do nejakej lokality, ja neviem, 50 rodinných domov s rozmerom, teda s podlahovou plochou do 150 m2, nasúka sa tam 50 rodín, berme v priemere 1,5 dieťaťa, no ale to už je jedna trieda v škôlke. Bude potrebné, aby sa nejaká škôlka postavila, pretože súčasné kapacity, vieme, že sú naplnené. No ale tieto rodiny nebudú platiť.
Ďalší argument bol ten, že no, však ale keď to budú stavať developeri, tak to zaplatia oni aj napriek tomu teda, že je to do 150 m2. No developeri na jednej konferencii povedali, že no, však, hej, však urobíme to tak, že my to všetko pripravíme, potom to predáme tým rodinám, a v podstate nezaplatí sa nič. Takže developeri budú zase v suchu, zase budú trpieť tí občania a bude trpieť tá obec. Takže oni z toho vždy vedia nejakým spôsobom vykľučkovať. Ale na toto asi predkladatelia nemysleli. Takže táto výnimka, ktorá bola vsunutá do toho pozmeňováku ako taký ľúbivý prvok pre tých akože, ktorí nemajú peniaze na to, že si budú stavať veľké baráky, aby nemuseli platiť za ten poplatok za rozvoj, tak je to hlúposť.
Ďalšia vec, ktorá bola aj spomínaná, aj odbornou verejnosťou, aj keď sa hovorilo teda, že sa rokovalo s Inštitútom urbánneho rozvoja, tak práve Inštitút urbánneho rozvoja upozornil na to, že niektorí stavitelia môžu platiť dvakrát. Môžu byť totižto, alebo sú v súčasnosti už kladené požiadavky na každého stavebníka navyše, že schválime ti to, ale, vieš, už keď tu staviaš veľký barák, tak bolo by dobré, keby si nám tuná zrekonštruoval túto križovatku, alebo sa stavia niekde nejaký obchod, tak vieš čo, tuná nám sprav ešte parkovisko navyše a podobne.
To znamená, že ten staviteľ má už určité povinnosti a ešte sú mu kladené len pred tým, ako začne stavať, aby vôbec dostal stavebné povolenie. A teraz bude ešte spoplatnený poplatkom za rozvoj. To znamená, že budú naňho kladené dve požiadavky. Jedna nefinančnej povahy, že sprav nám toto, koniec koncov to musí zaplatiť zo svojho, a plus ešte poplatok za rozvoj. Pretože my sme dávali požiadavku, aby bol určitým spôsobom započítaný tento vklad nefinančný a bol odpočítaný od poplatku za rozvoj, pretože tie náklady reálne ten stavebník vynaložil. Žiaľ, ani toto nebolo zapracované a malo sa aj o tejto časti debatovať a zatiaľ k tomu neprišlo.
Samozrejme, sú tam ešte také drobnosti. My sme hovorili teda, že boli zapracované, aj Inštitút urbánneho rozvoja hovoril, že tie zmeny, ktoré boli zapracované, sú len skôr kozmetického charakteru, a práve preto mala byť tá spoločná diskusia. Keďže táto diskusia nebola, navrhujem navrhovateľovi prerušiť rokovanie o tomto bode, zvolať nás na diskusiu, na pôde výboru asi najlepšie, nemusí to byť zasadnutie výboru, aby sme skutočne doprecizovali tieto nejasnosti, ktoré sú v tomto zákone, a až potom pristúpili k dokončeniu rozpravy aj rokovania o tomto bode v druhom a potom následne aj v treťom čítaní. Pretože za takýchto okolností tento návrh zákona takto, ktorý je pripravený, aj s pozmeňovacím návrhom, ktorý prešiel u nás vo výbore, nie je akceptovateľný a nebude podporený.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Kolega Číž, už som vás viackrát na to upozornil, že vaše slová korektnosť, slušnosť, etika vyznievajú z vašich úst ako výsmech. Skutočne ako výsmech, pretože vy tuná niečo hovoríte o korektnosti, o slušnosti, o etike, a povedzte mi, čo je etické, korektné a slušné na rozkrádaní tohto štátu a okrádaní občanov? Vy ste súčasťou tejto mašinérie, ktorá toto umožňuje. Ixkrát na to upozorňujeme. A to sú všetky kauzy, ktoré by sme vám vedeli vymenovať. Však sme vám ich aj vymenovali viackrát. A pribúdajú ďalšie, kompa, a prichádzajú ďalšie, ministerstvo hospodárstva, ministerstvo dopravy, poradca za 17 mil. bez DPH. To nie je rozkrádanie? Čo je na tom etické, povedzte mi?! Čo je na tom korektné voči ľuďom?! A ešte v tomto zákone si ide Fico kúpiť prokurátorov za 170 eur mesačne do dôchodku. A chudákom dôchodcom dá 2 eurá. Čo je na tom korektné? Čo je na tom etické? Čo je na tom slušné? Skúsite mi to zdôvodniť? No neskúsite, pretože je to neobhájiteľné!
A, viete, vždy hovoríme, vy používate dvojaký meter. Vy tuná niečo rozprávate, ale robíte niečo úplne iné. Keď si porovnáme štatistiky toho, kto koľkokrát porušil rokovací poriadok pri vystúpeniach, tak vám garantujem, že vaši poslanci ho porušujú omnoho častejšie ako opoziční. Ale to vy nevidíte. Nie, to vy nechcete vidieť. V tom je ten problém.
Takže stále narážate aj na našu rétoriku, ale hovorím ešte raz, vaši ľudia sa správajú neeticky, nemorálne, nekorektne. Prinášajú tu pozmeňováky tesne pred zavŕšením diskusie, prinášajú ich veľa, aby to v tichosti a v rýchlosti prešlo. Čo je na tom korektné? Čo je na tom etické? Čo je na tom slušné? Vstúpte si najskôr do vlastného svedomia!

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca.
Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som predniesol pozmeňujúci a doplňujúci návrh k tomuto zákonu, teda o zákone č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám.
My sme sa snažili už v minulosti podať podobný teda návrh ako novelu zákona. Zatiaľ nám neprešla. Ale myslím si, že nie je to nič ťažké, nič zložité, pretože aj dneska máme na rokovaní alebo teda na tejto schôdzi máme na rokovaní materiál Návrh na voľbu komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, je to tlač 1812, kde máme v podstate k nahliadnutiu životopisy dotyčných kandidátov, ktorí sa rozhodli alebo teda ktorých nominovali poslanci na to, aby mohli sa uchádzať teda o tieto funkcie. Sú tam zverejnené ich základné veci. Niečo je, samozrejme, vybielené. Meno, priezvisko, bydlisko, len teda mesto alebo obec, rok narodenia a potom, samozrejme, profesný životopis. Presne v týchto intenciách je aj náš pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý chce teda rozšíriť určité veci, aby sa tieto životopisy normálnym spôsobom zverejňovali, keď niekto kandiduje na nejakú funkciu.
Takže dovoľte mi, aby som prečítal pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Eriky Jurinovej, Igora Hraška a Miroslava Kadúca k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, tlač 1727.
Vládny návrh zákona sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. I sa vkladá nový bod 1 ktorý znie:
"1. V § 9 ods. 2 prvej vete sa za slovo "osoba" vkladajú slová "zverejní alebo"."
Doterajšie body sa následne prečíslujú.
Odôvodnenie: Ide o legislatívno-technickú úpravu bezprostredne súvisiacu s bodom 2 tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu. Je totiž rozdiel medzi zverejnením osobných údajov, ktoré je zo strany povinnej osoby automatické, a sprístupnením osobných údajov, ktoré sa deje výlučne na základe žiadosti.
2. V čl. I sa vkladá nový bod 1, ktorý znie:
"1. § 9 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie:
"(5) Povinná osoba zverejní na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, 9), ktorá sa uchádza o funkciu vymedzenú funkčným obdobím alebo časovým obdobím alebo doobsadzovanú na základe priamej voľby alebo nepriamej voľby alebo vymenovaním podľa osobitných predpisov, odkaz 16j); to platí aj pre zverejnenie osobných údajov fyzickej osoby, ktorá je úspešným uchádzačom, bezprostredne po nástupe do takejto funkcie. Podľa prvej vety sa zverejňujú osobné údaje v rozsahu:
a) titul,
b) meno,
c) priezvisko,
d) profesionálny životopis,
e) dokumenty, ktoré potvrdzujú splnenie zákonných podmienok pre výkon funkcie, odkaz 16k),
f) ďalšie dokumenty požadované v zmysle osobitných predpisov, odkaz 16l)."."
Poznámky pod čiarou k odkazom 16j až 16l znejú:
"16j) Napríklad § 5 zákona č. 516/2008 Z. z. o Audiovizuálnom fonde a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 4 a 22 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizovaní činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, § 100 zákona 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 zákona č. 111/1990 Z. z. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, § 18 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.
16k) Napríklad § 19 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe.
16l) Napríklad § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov."
Doterajšie body sa následne prečíslujú.
Odôvodnenie: Pozmeňujúci a doplňujúci návrh prihliada na viacero východiskových téz výzvy občianskej iniciatívy Za dobrý zákon o slobodnom prístupe k informáciám – osobitne ide o dvanásty princíp, v ktorom je stanovené: "Zákon musí umožňovať prístup k informáciám týkajúcim sa výkonu právomoci a funkcie konkrétnych verejných činiteľov a zamestnancov verejnej správy. Tieto informácie nemôžu byť utajované z dôvodu ochrany osobných údajov a po ich sprístupnení povinnou osobou musia byť šíriteľné ďalej."
Aplikačná prax pri žiadostiach o sprístupnenie informácií, ktoré sa týkajú osôb vykonávajúcich verejné funkcie, naráža na ochranu osobných údajov týchto osôb. Túto skutočnosť potvrdil aj predseda vlády Slovenskej republiky vo svojej odpovedi na interpeláciu podpredsedníčky Národnej rady Slovenskej republiky Eriky Jurinovej zo dňa 14. novembra 2012, kde uviedol: "Životopis fyzickej osoby nie je možné sprístupniť bez jej predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby, pretože obsahuje osobné údaje dotknutej fyzickej osoby."
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh reaguje na premiérov striktný pozitivisticky výklad práva adekvátnym spôsobom, teda zmenou interpretovaného právneho predpisu. Podstatou tejto zmeny je stanovenie povinnosti sprístupniť a zverejniť na účely informovania verejnosti osobné údaje takej fyzickej osoby, ktorá sa uchádza o funkciu vymedzenú funkčným obdobím alebo časovým obdobím alebo obmedzovanú na základe priamej vol'by alebo nepriamej vol'by alebo vymenovaním podl'a osobitných predpisov, resp. ktorá bola úspešným uchádzačom o takúto funkciu, a to bezprostredne po nástupe do takejto funkcie. Povinná osoba zverejní povinné údaje na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, aby mohli byť prístupné širokej verejnosti.
Keďže pozmeňujúci a doplňujúci návrh zároveň presne vymedzuje nielen účel, ale aj rozsah a zoznam spracúvaných osobných údajov kandidátov na verejnú funkciu, teda okruh dotknutých osôb, a následne aj úspešného uchádzača o takúto funkciu, ako aj okruh tretích strán, teda osôb, ktorým sa tieto osobné údaje sprístupňujú, nebude potrebné pred zverejnením osobných údajov kandidátov na verejnú funkciu požadovať od týchto osôb ich súhlas s takýmto zverejnením v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Okrem profesionálneho životopisu by sa mali v zmysle pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu sprístupňovať titul, meno a priezvisko dotknutej osoby, dokumenty, ktoré potvrdzujú splnenie zákonných podmienok na výkon funkcie, napríklad potvrdenie o bezúhonnosti, to sa dodáva štandardne, poprípade aj ďalšie dokumenty, ktoré sú požadované v zmysle osobitných predpisov, napríklad projekt riadenia.
Z teoreticko-právneho hľadiska je možné na tento problém nazerať cez prizmu konfliktu dvoch legitímnych právnych hodnôt. Na jednej strane stojí právo na informácie, na strane druhej právo na ochranu osobných údajov. Štandardným ústavnoprávnym riešením takejto dilemy je využitie testu proporcionality k vyvažovaniu oboch hodnôt.
Ústavný súd Slovenskej republiky k podobnému kroku už v minulosti pristúpil a dospel k nasledovným záverom: "Najvšeobecnejšia klasifikácia osôb, do ktorých osobnostných práv malo byť výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je ich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné, teda radových občanov, ktorí nezastávajú žiadnu zvláštnu funkciu ani inú významnú spoločenskú rolu. Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci (teda politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách, sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon ktorých podlieha kontrole zo strany verejnej mienky ako často jedinej možnej podobe neformálneho sankčného mechanizmu. Dôvody odlišného vymedzenia hraníc možných zásahov do osobnostných práv u verejných osôb možno uviesť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru musia tieto osoby preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich osobu." (Nález III Ústavného súdu 385/2012-63.)
Aj v zmysle záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky je možné konštatovať, že predkladaný pozmeňujúci a doplňujúci návrh sleduje legitímny cieľ, ak k jeho dosiahnutiu zvolil primerané prostriedky.
Z legislatívno-formálneho hľadiska na záver podotýkame, že aplikácia pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu súvisí aj s § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, v ktorom je inkorporovaná zásada legality, teda informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Navrhnuté znenie § 9 ods. 5 zákona o slobode informácií je presne tým právnym predpisom, ktorý ustanovuje, že sa údaje sprístupnia.
3. V čl. I sa za bod 2 vkladá nový bod 3, ktorý znie:
"3. V poznámke pod čiarou k odkazu 27c sa vypúšťa citácia o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov."
Doterajšie body sa následne prečíslujú.
Odôvodnenie: Ide len o legislatívno-technickú úpravu, ktorá bezprostredne súvisí s bodom 2 tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.
Ako som už konštatoval, máme na rokovaní tejto schôdze aj návrh na voľbu komisárov pre deti a komisárov pre osoby so zdravotným postihnutím. Všetky tieto životopisy, ktoré sú tu obsiahnuté v tomto papierovom materiáli, sa dajú nájsť aj na stránke Národnej rady ku schôdzi č. 58, presne k danému bodu, keď si ho rozkliknete, tak všetky životopisy sú vo formáte PDF sprístupnené aj verejnosti. Myslím si, že nie je dôvod, aby sme niektorým osobám umožňovali nezverejniť svoj životopis, keďže zastávajú skutočne takú funkciu, ktorá je pre občana a pre štát, ktorý by mali, samozrejme, hájiť, v dobrom záujme.
Takže dúfam, že tento náš pozmeňujúci a doplňujúci návrh nájde pozitívnu osobu, verím, že pán minister dá k tomu pozitívne stanovisko, pretože skutočne vidíme, že prax ukazuje, že to problém nie je pri takýchto funkciách, tak myslím si, že len zosúladíme zákon s praxou.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
Vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, ja viem, že je to taká neľahká úloha, keďže veľké reči sa viedli ešte minulého roku a ešte aj kúsok predtým, keď sa začalo hovoriť o tom, že v Poprade má byť nejaká základňa NATO. Potom sa hovorilo, že to nebude základňa, to bude možno už len také logistické centrum, aby to tak nevyznelo, že je to základňa. A hovorím to v tej súvislosti, že premiér Fico sa vyjadril 13. 9. 2014, že nepripustí žiadnu základňu NATO na Slovensku. Dokonca je to zverejnené v článku v denníku Pravda (rečník ukázal smerom k plénu hárok papiera), normálne s titulkom "Fico by základňu NATO na Slovensku nepripustil". A prvá veta hneď hovorí: "Premiér Robert Fico by sa postavil proti vybudovaniu základne Severoatlantickej aliancie na Slovensku, aj keby ho to malo stáť odchod z politiky."
To je veľmi dôležitá veta, veľmi dôležitá, pretože logistické centrum je, v podstate čo je to? No základňa, len sa tomu hovorí logistické centrum, aby to nebolo presne v tejto súvislosti.
"Aj keď sme v NATO, neznamená to, že musíme mať na svojom území základne s cudzími vojakmi. Keby nás do toho niekto nútil, vyvolal by som referendum," vyhlásil slovenský premiér. To sa píše v tom istom článku.
Cudzie vojská na Slovensku budú po schválení tohto zákona a je jedno, či tomu budeme hovoriť základňa, alebo tomu budeme hovoriť len logistické centrum.
V tejto súvislosti by som sa však chcel opýtať, pretože v tom odôvodnení sa hovorí o reakcieschopnosti, zvýšenej reakcieschopnosti na určité stavy. Pokiaľ viem; a beží to už po internete, všade, v Spojených štátoch sa to rozhorčuje, v NATO sa to rozhorčuje, údajne majú Rusi vo výzbroji balistické rakety, ktoré sú schopné doletu viac ako 1 500 kilometrov. Potom by ma zaujímalo, že o akej reakcieschopnosti tu hovoríme, keďže tie rakety údajne majú celkom slušnú rýchlosť, údajne ich použili v Sýrii, štartovali z lodí a všetci sa čudovali, že zrazu aký majú dolet, že o akej reakcieschopnosti to hovoríme. Keď to pustia na naše logistické centrum, Vajnory to zrovná so zemou s časťou Rače aj kúsok Starého Mesta, že čo potom tí logisti tam budú robiť, oni tam už nebudú vlastne, však to je celkom logické aj logistické.
Pokiaľ viem, sme plnohodnotným členom Severoatlantickej aliancie, a myslím si, že aj to, že vysielame našich vojakov v rámci NATO do určitých území, ktoré sú v ozbrojenom konflikte, hovorí o tom, že sme schopní postarať sa o obranu a napomáhať v tom, aby vojenské konflikty sa ďalej nerozvíjali. Potom nechápem prečo, či my nemáme schopných logistov? Pokiaľ viem, tak na tej, v tom logistickom centre, nie, na tej základni vo Vajnoroch, bude aj 20 našich, alebo 21? a zvyšok, tá druhá polovica bude tých zahraničných. A tí nemôžu operovať na svojich územiach logisti? Či ono sa to tak nejak premieša, aby každý s každým vedel, čo sa kde robí, mali informácie, však ale predsa aj my máme informácie? Však máme Vojenské spravodajstvo, či to už nestačí? Takže na akej úrovni sa teda vymieňajú informácie a prečo tu potrebujeme teda tých cudzích, máme tých našich babrákov?
Ale ja pochybujem o tom, že máme babrákov, pretože máme špičkových ľudí podľa toho, čo ste nám prednášali aj vo výbore, máme špičkových ľudí nasadených v určitých tímoch, aj v Severoatlantickej aliancii. Preto nerozumiem takémuto kroku, že by sme si my mali pustiť na naše územie cudzích vojakov, predsa naši to zvládnu a v prípade, že by k niečomu malo dôjsť, nevidím problém v reakcieschopnosti, aby sa dostavili poprípade aj na naše územie už v prípade, že dôjde ku krízovému stavu. Myslím si, že máme dosť špičkových odborníkov na to, aby sme tu nepotrebovali žiadnych cudzích. A určite spravodajské informácie sa vymieňajú každý deň, čiže každý deň vieme, čo sa deje, a myslím si, že tá reakcieschopnosť je nachystaná adekvátna a nepotrebujeme tu ďalších.
Ja v tomto prípade budem proti tomu, aby sa na našom území cudzie vojská nachádzali. Už sme ich tu raz mali, tiež mali byť dočasne umiestnení a vieme, ako to dopadlo. Teraz ich je tu, je to síce možno neporovnateľné, ale je to podobná situácia. Ako sa to vyvinie a k čomu to chce spieť? Ja zatiaľ nevidím tú hrozbu zvonka, ja momentálne vidím hrozbu akurát zvnútra. V Európskej únii už máme nasúkaných určitých ľudí, ktorí prešli hranice len tak, úplne v pohode, Schengen nič, nefunguje, máme ich tu. Ja si myslím, že toto je skôr hrozba, voči ktorej by sme mali čeliť, a nie zatiaľ žiadna hrozba zvonku. Takže viete, je to určite proti logike a ja som zvedavý, ako sa k tomu postavia ostatní.
A darmo si hovoríte, že je to len logistické centrum, je to základňa, v ktorej budú fungovať cudzí vojaci. A ja vyzývam Roberta Fica, aby dodržal slovo, buď nech vyvolá referendum, alebo keď sa schváli tento zákon, nech odíde z politiky.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán minister, ja nebudem dlho hovoriť, takisto len možno mám jednu otázku. V zákone je napísané, že Fond národného majetku sa zruší a všetky spoločnosti v správe Fondu národného majetku prejdú pod vaše ministerstvo. Zaujíma ma to z toho titulu, že v súčasnosti prebiehala taká medializovaná kauza ohľadne Bratislavskej teplárenskej, ktorá je v 100-percentnom vlastníctve Fondu národného majetku. Táto spoločnosť má problém napriamo dodávať teplo pre občanov Starého Mesta. A musí to robiť cez nastrčenú firmu, ktorá si v podstate berie už len čistú ryžu, tak to nazvem. Ako to vlastne bude fungovať, pričom keďže je tu takýto problém, akým spôsobom to budete spravovať? To ma zaujíma, ako budete spravovať aj ďalšie spoločnosti, ktorých 100-percentným vlastníkom je doteraz ešte Fond národného majetku a ktoré vlastne potom prejdú pod vaše ministerstvo. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ja by som chcel opraviť hlasovanie č. 74. Zariadenie ma vykázalo, že som bol za návrh. Chcel som sa zdržať hlasovania.

Ďakujem za slovo. Pán minister, vám keď chýbajú argumenty, vy potom útočíte osobne na osobu dotyčného človeka. Ja som si to dosť dobre podrobne preštudoval a rozumiem tej veci. Aj by ste sa čudovali. Nie som len čitateľ, tak ako napríklad váš minister Kaliňák je poštárom, keď odovzdáva hasičskú techniku dobrovoľným hasičom.
Hovorili ste, čo sa tu zlepšuje. No zlepšuje sa tu, áno, niekoľko vecí, lebo som si všimol rekonštrukcie mnohých hradov a iných záležitostí na Slovensku, ale uvediem taký jeden krásny príklad. Je kaštieľ v Necpaloch, jeden zo štyroch, ktorý tam je. Ten je stále v správe ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, keďže tam kedysi sídlil detský domov. Na tom sa neurobilo absolútne nič, dokonca ešte ani historický prieskum tam nie je urobený, rozumiem tomu, a nič sa na tom neurobilo a to chátra. A chátra to a ešte to bude chátrať, pretože zrejme vám to nič nehovorí a vy s tým nechcete nič robiť. To je vaša vizitka.
Vybudovali sa štátne ateliéry, super, za čie peniaze to je? Je to za peniaze daňových poplatníkov čiže za štátne, super, to je vynikajúce.
Hovoríte, že 30 zamestnancov neohrozuje komoru. Mnohí z tých zamestnancov, ktorí sú na Pamiatkovom úrade, sú páni profesori, ktorí vyučovali mnohých tých, ktorí sú teraz v Komore reštaurátorov. Proti nim ja nič nemám, nech robia, ale tak potom nech si selektujú robotu, či chcú reštaurovať, alebo teda hodnotiť výskum a tak ďalej.
A okrem toho už keď hovoríte, dávam vám jeden návrh, jedná sa teda o slovenské národné kultúrne pamiatky. Zrušte zákon o Komore reštaurátorov, odtiaľ preveďte pod Pamiatkový úrad zamestnancov, teda tých, ktorí budú chcieť, samozrejme, tam ísť, pretože majú kvalifikáciu. Ale doložte mi kvalifikáciu tých 30 zamestnancov, o ktorých hovoríte, že sú na Pamiatkovom úrade. To bude mi teraz úplne postačovať. A budem vtedy spokojný. Ja nerobím pre lobistov, ja nerobím pre súkromníkov ako vy a vaša vláda, viete, v tom je medzi nami rozdiel.
No a ešte raz sa pýtam, čo je nezrozumiteľné na tom, že niekto svojmu kolegovi odsúhlasí rekonštrukciu, reštaurovanie, schváli na to financie a potom ho ešte aj skontroluje? Toto je ten primitivizmus toho, čo ste hovorili.

Ďakujem ti pekne, kolega Janko Mičovský, za to, že si ešte pripomenul jeden neduh ministerstva kultúry. A to je skutočne plná starostlivosť o kultúrne pamiatky. A teraz hovoríme, že v roku 2014 bolo vo vlastníctve štátu zhruba 1 516 kultúrnych pamiatok z ich celkového počtu asi 16 001, pričom ostatné boli rozdelené medzi samosprávu, teda VÚC, obce, cirkvi, právnické osoby, fyzické osoby a dokonca aj iné formy vlastníctva. Z týchto 9,32 % pamiatok, ktoré sú vo vlastníctve štátu, teda necelých 10 %, ktoré má štát, sú dve tretiny v zlom stave, teda je ich narušený, dezolátny alebo ešte v obnove prípadne iný stav. To je zhruba 1 010 kultúrnych pamiatok. A to je číslo. Áno, tieto pamiatky všetky by sa dali rekonštruovať, keby na to boli peniaze, len to by sa nesmelo z rezervy predsedu vlády dávať na obnovy futbalových či hokejových štadiónov a podobných taľafatiek. Kultúrne pamiatky nám padajú, tie sa ťažko zachraňujú, so štadiónom sa tu pokojne počká. Samozrejme, je pred voľbami, tak si treba nejakým spôsobom akože podporiť svojich fanúšikov. Nie, však šport je taký dobrý?
No a už ti poviem len jedno. Ty si to pekne celkom osvetlil. A tomu, kto má zatemnený mozog, asi ťažko bude niečo osvetlené. Ale však, žiaľ, už sme na to zvyknutí v súčasnej ére vládnutia vládnej strany. Takže to je toľko len na margo toho.
A skutočne to, že nám kultúrne pamiatky odchádzajú, je holý fakt a to, že sa na to nedávajú väčšie financie, aby sme ich zachránili, je potom druhý fakt. Ale za to môže táto vláda.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán minister, kolegovia, kolegyne, máme tu v podstate celkom nevinný zákon, ktorý vylepšuje v určitom spôsobe stav nášho kultúrneho dedičstva, ktoré by sa malo vrátiť späť na územie Slovenskej republiky. To bolo aj pekne povedané, aj pekne predstavené. Ale, žiaľ, je tu jeden zádrheľ. Máme totižto zákon o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov, ale do tejto novely sa dostal aj prílepok, ktorý mení aj zákon o múzeách a galériách, zákon o pamiatkovom fonde a zákon o reštaurátoroch.
Bolo to predstavené pekne, že mení sa tým aj kvalifikácia na reštaurovanie, ale už nebolo povedané, že je to k horšiemu. Pripomína mi to situáciu, keď sme sa tu bavili o lekárnikoch, ktorí by mali byť zastúpení v lekárňach, pretože garantujú odbornosť. A komora lekárnikov má takisto svoje stanovené podmienky, sú tam špecifikácie, potreba robenia kvalifikácií, atestácií a tak ďalej, aby boli lekárnici skutočnými odborníkmi, keďže narábajú so zdravím občanov. Tu je to podobné. Opäť, tak ako sa z lekárnikov urobili trafikanti, to znamená, že už nie sú potrební lekárnici do lekární, pretože sieť jednej z najväčších lekární nepotrebuje mať lekárnikov, tam stačia obchodníci, ktorí potom určitým spôsobom, by som povedal, hazardujú so zdravím občanov, lebo sú len predajcami, tak podobná situácia nastáva tu.
S prvou časťou tohto zákona úplne v pohode súhlasím, dokonca som za to, len, žiaľ, pokazila to tá druhá časť zákona, body 2, 3 a 4, ktoré práve hovoria o zmenách pri reštaurovaní kultúrnych pamiatok na Slovensku. Mám preto nachystaný aj pozmeňujúci návrh. Ono človek by si povedal, že však je to nejaká nevinná úprava, nič sa nedeje. Avšak dosť radikálnym a zásadným spôsobom toto mení situáciu práve v reštaurovaní kultúrnych pamiatok. Pritom keby sa Komora reštaurátorov neozvala, tak možno by sme na to ani neprišli.
Na to sa však Komora reštaurátorov ozvala už v medzirezortnom pripomienkovom konaní. A keď si kliknete na ich stránku, tak tam sú všetky dokumenty, ktoré sa zaoberajú touto problematikou v rámci pripomienkového konania a, samozrejme, aj zaujímavou situáciou, ktorá už vznikla, ktorá bola napadnutá. A jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Ešte raz to zopakujem, jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Pamiatkový úrad totižto uzavrel zmluvu na reštaurovanie so súkromnou osobou, ktorá nie je členom Komory reštaurátorov. A pritom Komora reštaurátorov reštaurovala kultúrne pamiatky. Je na to aj trestné podanie. Samozrejme, si poviete, keď je protiprávna činnosť, tak určite sa vyšetrovalo. Presne takisto ako pri iných kauzách pekne sa to zamietlo dostratena. Najprv sa napadlo to uznesenie vyšetrovateľky, išlo to na prokuratúru a prokurátor súčasne skonštatoval, že v podstate sa nič nestalo. Vyšetrovalo sa totižto úplne niečo iné, ako sa vyšetrovať malo.
Keď človek chce reštaurovať, musí byť členom Komory reštaurátorov, ktorá má striktne stanovené pravidlá tak ako ďalšie regulované povolania na Slovensku, či sú to advokáti, či sú to architekti, či sú to už spomínaní lekárnici a ďalší. Máme predsa regulované povolania, ktoré prechádzajú špeciálnymi zákonmi a musia spĺňať špeciálne podmienky.
Jednou z tých podmienok je aj byť poisteným pre potreby zodpovednosti za škody vzniknuté pri povolaní. Ani sa nečudujem, takisto aj poisťovací sprostredkovatelia majú tieto poistky spravené v prípade, že by vznikla škoda. A tak isto si neviem predstaviť, že by niekto reštauroval nejakú kultúrnu pamiatku, ktorá sa má zachovať pre budúce generácie, a spravil by chybu, keď nič sa nedeje, znehodnotí sa pamiatka a môžeme to odpísať. No ale odpísali sme si tak časť kultúrnej hodnoty a niekto by mal za to niesť zodpovednosť.
A už tu sa dostávame aj k meritu veci. Každý člen Komory reštaurátorov nesie svoju osobnú, vlastnú zodpovednosť za zreštaurovaný predmet daný za kultúrnu pamiatku. Tu sa však navrhuje, aby reštaurovať kultúrne pamiatky mohli aj úplne iné osoby a aby to mohli robiť vlastne štátni zamestnanci, ktorí sú v zamestnaneckom pomere k Pamiatkovému úradu.
S Pamiatkovým úradom som mal tiež nedávno jednu skúsenosť. Týkalo sa to, samozrejme, národných kultúrnych pamiatok. Tam som si overoval niektoré veci a som bol úplne spokojný, dostal som uspokojivé stanovisko, vynikajúce vyjadrenie, o spolupráci aj do budúcnosti pri riešení určitých problémov, perfektné. Bolo to, samozrejme, na nižšej úrovni, nie na tej najvyššej, tu sa však stretávame s problémom.
Aby sme sa dostali trošku do obrazu, tak uvediem jeden príklad, ako to funguje doteraz a ako by to mohlo fungovať po prijatí tých troch záhadných bodov v novele zákona o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov. V súčasnosti je prioritne podmienkou získania spôsobilosti na reštaurovanie ukončený druhý stupeň vysokoškolského štúdia v odbore označenom číselne 2.2.8., to je reštaurovanie, a získanie trojročnej odbornej praxe. Len vo výnimočných prípadoch v odboroch, ktoré sa nevyučujú na vysokej škole, to je napríklad reštaurovanie organov, iných hudobných nástrojov, vitráží, skla a keramiky, je možné získať oprávnenie aj s nižším alebo iným stupňom odborného vzdelania. Podmienkou na to je preukázateľná odborná prax vykonávaná v súčinnosti s reštaurátorom, to znamená, členom Komory reštaurátorov. Tým, že zodpovednosť je tu viazaná na fyzickú osobu, je možné v prípade porušovania právnych predpisov spôsobilosť na reštaurovanie odňať. V tomto pôsobí Komora reštaurátorov ako regulátor, ktorý okrem vydávania podnikateľských oprávnení vykonáva zákonom zverenú disciplinárnu právomoc vo vzťahu k výkonu profesie reštaurátorov. Vďaka tomuto systému sú minimalizované škody na národných kultúrnych pamiatkach a zbierkových predmetoch, ktoré sú dielami výtvarného umenia, teda vo verejnom záujme, evidovaného hmotného kultúrneho dedičstva.
Kompetencia reštaurátorov v zmysle zákona č. 200/1994 Z. z. už z roku 1994, podotýkam, o komore sa prioritne týka pamiatok a zbierkových predmetov, ktoré sú dielami výtvarného umenia a evidované vo verejnom záujme Slovenskou republikou. Ostatné zbierky napríklad súkromné, ktoré nie sú takto evidované, rieši živnostenský zákon.
V súčasnosti je tu viazaná zodpovednosť a oprávnenie na výkon reštaurovania na fyzickú osobu, teda na konkrétneho človeka reštaurátora. Tento reštaurátor musí mať uzavreté poistenie za škodu spôsobenú výkonom reštaurovania. Nie je to podnikateľ, ktorý znáša všetky náklady spojené s výkonom a nesie v plnom rozsahu zodpovednosť. Ako jediný má právo vykonávať reštaurátorské výskumy, formulovať návrhy na reštaurovanie a nesie v plnom rozsahu záruku za svoju prácu a preberá plnú zodpovednosť za dielo samotné v procese reštaurovania. Dá sa povedať, že sa jedná o jednu z mála profesií, v ktorej sú legislatívne vyvážené práva i povinnosti.
Tento systém je plne kompatibilný s inými členskými štátmi Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru. A spĺňa všetky zásadné kritériá na vzťah vzdelania a kompetencií požadovaných Európskou konfederáciou reštaurátorských organizácií, ktorá je poradným orgánom Európskej komisie.
Navrhované zmeny, ktoré sa týkajú troch zákonov, pamiatkového zákona, č. 49/2005 Z. z., zákona č. 200/1994 Z. z. a zákona o múzeách, zakladajú zásadnú zmenu systému celého reštaurovania, ešte raz, zásadnú zmenu celého systému reštaurovania.
Tá spôsobilosť má byť viazaná jednak naďalej na fyzické osoby, teda členov uvedenej komory, ale zároveň aj na inštitúcie zriadené ministerstvom kultúry, ako je Pamiatkový úrad a múzeá a galérie, v ktorých oprávnenie prijímať rozhodnutia v procese reštaurovania má získať štatutár týchto organizácií. Tu bude zodpovednosť formálne niesť zamestnanec, ale reálnu zodpovednosť za škody bude znášať štát, teda Slovenská republika.
Absurdné je, že to oprávnenie má získať Pamiatkový úrad ako orgán štátnej správy, ktorý zároveň vykonáva štátny dohľad nad reštaurovaním kultúrnych pamiatok. Tým by nastala jedinečná situácia, že bude kontrolovať sám seba a voči sebe bude uplatňovať aj sankčnú právomoc touto novelou zákona, ešte raz, Pamiatkový úrad bude kontrolovať sám seba a voči sebe bude uplatňovať aj sankcie. To je úplne absurdné.
Zároveň je absurdné, že ďalšou zmenou zásadnou sa znižuje požiadavka na vzdelanie reštaurátora všeobecne na úroveň ukončeného stredoškolského vzdelania. Aká kvalifikácia to bola na reštaurovanie? Bolo to získanie druhého stupňa vysokoškolského štúdia? A teraz takto klesáme na úroveň stredoškolského vzdelania, no, označovaného stupňom 5. Dosiaľ tu bol požadovaný stupeň ukončeného vysokoškolského vzdelania 7, čo znamená zníženie kvality ochrany reštaurovania kultúrnych pamiatok. Ja neviem, prečo sa ide týmto systémom, že sa znižuje táto kvalita. Zvyčajne ide o systém opačný, že sa tie podmienky pritvrdzujú, pretože sa jedná o národné kultúrne pamiatky. A teraz to ideme uvoľniť, povoľovať.
Vznikla tu situácia, že reálne nebude prakticky možné súťažiť vo verejných obstarávaniach, lebo ministerstvom zriadené inštitúcie budú vo svojej podstate automaticky zvýhodnené, ešte ani neplatia dépeháčku. Tieto veci sa nielenže odhaľujú, ale reálne poznajú. Už roky Pamiatkový úrad týmto spôsobom nezákonne vykonáva reštaurovanie a nezverejňuje zmluvy, ktorými sa k výkonu reštaurovania zaväzuje, a robí rôzne právne kľučky, aby obchádzal zákon o verejnom obstarávaní. Robí sa to obstarávaním rokovacím konaním bez zverejnenia, len aby to bolo jasné.
Prijatím tejto novely celkom zanikne hospodárska súťaž medzi reštaurátormi a vznikne štátny monopol na reštaurovanie, hoci sa podčiarkuje, že 90 % národných kultúrnych pamiatok už nie je vo vlastníctve štátu, vlastníci pamiatok si to nebudú môcť vybrať podľa referencií a ceny reštaurovania, lebo budú musieť akceptovať ponuku Pamiatkového úradu. Tento úrad v prvom kroku určí majiteľom pamiatky, čo sú povinní s pamiatkou robiť, tak ako to majú robiť doteraz, aké majú okná osádzať, dať omietky. Rozhodnutím im stanovia rozsah činnosti a následne určia cenu dodávky týchto prác, nehovoriac o tom, že s požadovaným nižším vzdelaním klesla aj úroveň ochrany pamiatky.
V minulosti bol štátny monopol na tieto činnosti, ale všetky pamiatky vlastnil štát. Prijatím novely tohto zákona sú otvorené dvere k monopolu, rozpočtovej organizácie ministerstva kultúry, teda Pamiatkového úradu ku znižovaniu úrovne reštaurovania a k preneseniu zodpovednosti za škody na štát. Takže to je opäť taká kolektívna zodpovednosť. Čiže kto bude zodpovedný? No napokon to nebude nikto. Však vieme, akú zodpovednosť doteraz vyvodili vládni ministri či už voči sebe, či už voči svojim podriadeným.
Aby sme mali teda predstavu, o čo sa jedná, Komora reštaurátorov podala trestné oznámenie na určitého človeka, však máte to koniec koncov k dispozícii verejne prístupné na ich stránke, ktorý vykonával podnikateľskú činnosť reštaurovania a bral za to celkom slušné peniaze, desiatky tisíc eur, blíži sa to už k pár stotisícom. Potom vyšetrovateľka v uznesení konštatovala, že, jednalo sa o 230 725 eur, takže to už nie je len tak, to odmieta, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. To sa odôvodňuje tým, že dotyčný človek vraj len sprostredkovával túto činnosť.
Ale je zaujímavé, že Pamiatkový úrad fakturoval priamu činnosť tomu človekovi, nie sprostredkovanie, čiže nie sprostredkovanie na niekoho z Komory reštaurátorov, ktorý by tú reštaurátorskú činnosť fyzicky vykonal, ale fyzicky jemu. A toto akosi vyšetrovateľka nezohľadnila. Samozrejme, potom bola podaná sťažnosť, pretože je jasné, že vyšetrovateľka v tomto buď si neurobila svoju povinnosť, alebo to mala od niekoho nakázané. Už sa môžeme len domnievať, ako to bolo, žiaľ. Pritom ale aspoň vidno taký obraz u občanov potom, kde sa pekne stápajú určité veci.
Samozrejme, bolo napadnuté toto rozhodnutie, pretože nebolo skutočne posudzované to, čo sa konštatovalo v samotnom trestnom oznámení, a sťažnosť išla na prokuratúru, pričom aj z prokuratúry prišlo zamietavé stanovisko, suché konštatovanie, že v podstate sa tak nič nestalo. Môže si to každý z vás pozrieť, je to na ich stránke vycapené.
Takže jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu, ktorý svojím spôsobom aj zneužíva takýmto spôsobom svoju moc, a teraz sa to má určitým spôsobom asi legalizovať. Nič iné mi z toho nevychádza, pretože sa ide dať právomoc Pamiatkovému úradu, aby mohol robiť legálne to, čo doteraz robil protiprávne.
V dôvodovej správe k tomuto návrhu konštatuje ministerstvo, že sa implementuje aj smernica Európskej únie v tejto časti. A vždycky sa to potom rozoberá v Tabuľke zhody. Tá tabuľka je na niekoľkých stranách a presne uvádza k tým jednotlivým bodom, ktorá časť sa implementuje kde a akým spôsobom a kde sa to dá nájsť, ktorá časť tej smernice je implementovaná. Keď som si to prechádzal, neprišiel som na to, kde by sa predmetné články tejto novely, teda články 2, 3 a 4, ktoré pojednávajú o Komore reštaurátorov, spomínali. Nie sú tu. To znamená, že v tejto dôvodovej správe je síce deklarované, že sa implementuje smernica, ale zo žiadnych bodov to tu nesedí. To znamená, či sa to len povie, aby to dobre vyzeralo, aby to dobre znelo, aby to potom zobrali ľudia, prípadne aj poslanci, ktorí si to nepreštudujú poriadne, pričom zistí sa, že vlastne tá smernica sa v týchto bodoch absolútne neimplementuje. To znamená, že je to tam len pekne tak pricapnuté, aby to vychádzalo tak, ako to potrebuje ministerstvo.
Pripomienka ministerstva v rámci medzirezortného pripomienkového konania k určitým rozporom a nesúladu názvoslovia, keďže sa mení zákon o múzeách a galériách a zákon o Komore reštaurátorov, o výkone reštaurátorskej činnosti, aj to bol jeden z argumentov, prečo sa mení vlastne legislatíva týmto spôsobom. Takže namiesto toho, aby sa zmenilo názvoslovie, tak sa úplne systémovo mení činnosť.
Teraz prečítam právne stanovisko k celej tejto veci. Argumentácia o tom, že medzi zákonom o múzeách a galériách a zákonom o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov neexistuje terminologická zhoda je účelová a zavádzajúca. Podľa § 13 ods. 3 zákona o múzeách a galériách, „reštaurovanie je odborné ošetrenie zbierkového predmetu, ktoré sa vykonáva s cieľom kvalitatívne zlepšiť fyzický stav zbierkového predmetu.“ Podľa § 4 ods. 1 zákona o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov, „cieľom reštaurovania je čo najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela a sprístupnenie jeho duchovnej obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti a fyzikálnej, historickej a estetickej celistvosti hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela, reštaurovanie zahŕňa najmä prieskum diela, jeho konzerváciu, interpretáciu estetickej hodnoty diela a dokumentáciu.“ Pri porovnaní týchto ustanovení ide na prvý pohľad o popísanie odlišných činností, avšak opak je pravdou, zhoda v uvedených definíciách je v tom, že cieľom reštaurovania pri oboch definíciách je vykonať odborný zásah do diela s cieľom zastaviť jeho úpadok a zlepšiť jeho stav, čo je v súlade s celosvetovým vedeckým vnímaním pojmu reštaurovanie, teda ešte raz citujem, “kvalitatívne zlepšiť fyzický stav zbierkového predmetu“, to je zákon o múzeách a galériách, „a najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela“, to hovorí zákon o Komore reštaurátorov. Rozdiel v terminológii možno zdanlivo badať v definícii reštaurovania podľa zákona o Komore reštaurátorov, ktorá zároveň ďalej uvádza slová „a sprístupnenie jeho duchovnej, obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti a fyzikálnej, historickej, estetickej citlivosti hmotnej podstaty výtvarnej formy diela". Avšak tomu tak nie je v kontexte ďalších ustanovení zákona o múzeách a galériách, napríklad podľa § 2 ods. 5 zákona o múzeách a galériách, kde citujem: „Múzeum je špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktoré na základe prieskumu a vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda predmety kultúrnej hodnoty, ktoré ako zbierkové predmety odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje verejnosti najmä na účely štúdia, poznávania, vzdelávania a estetického zážitku špecifickými prostriedkami múzejnej komunikácie,“ alebo citujem podľa § 2 ods. 6 zákona o múzeách a galériách: „Galéria je špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktorá na základe vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda, odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje zbierkové predmety zo všetkých disciplín vizuálneho umenia a realizuje tvorivé a umelecké výstupy a prezentácie.“ Tieto oba zákony teda popisujú tú istú činnosť, pričom rozdielnosť terminológie zapríčinilo ministerstvo kultúry ako tvorca zákona o múzeách a galériách ešte v roku 2009, teda za prvej Ficovej vlády, keď pri tvorbe tohto zákona nenadviazalo na terminológiu zaužívanú v zákone o Komore reštaurátorov už z roku 1994. Definícia v zákone o Komore reštaurátorov je teda širšia a neodporuje definícii reštaurovania v zákone o múzeách a galériách. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, čo je cieľom oboch tých zákonov. Zákon o múzeách a galériách je určený pre múzeá a galérie, keď vymedzuje ich zriaďovanie, postavenie a úlohy so zreteľom na nadobúdanie a ochranu zbierkových predmetov. Jeho predmetom však nie je úprava odborných činností povolania, pretože je to upravené v inom zákone. Tým zákonom je zákon o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov, ktorý upravuje podmienky výkonu povolania reštaurátora, teda podmienky odbornej činnosti. Z uvedeného dôvodu definícia pojmu reštaurovanie v tomto zákone je širšia, keď upravuje, čo má reštaurátor v rámci procesu reštaurovania rešpektovať. To je fyzikálna, historická a estetická celistvosť hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela. Obdobné je to aj v iných predpisoch upravujúcich regulované povolania. Ako som už spomínal, napríklad ani Občiansky súdny poriadok, ani iný procesný predpis, Trestný poriadok, Správny poriadok, neupravuje poskytovanie právnych služieb advokátov, aby sme mali predstavu, upravuje len postup súdu, účastníkov, ich zástupcov a ďalších osôb vymedzením ich práv a povinností v súdnom konaní, teda z pohľadu advokáta vymedzuje práva a povinnosti zástupcu v súdnom konaní, avšak vôbec nerieši aspekty poskytovania právnych služieb advokátom svojmu klientovi ako účastníkovi súdneho konania, to jest, neupravuje ich vzájomný vzťah pri poskytovaní právnej služby. To upravuje zákon o advokácii, ktorý upravuje práva a povinnosti advokáta vo vzťahu ku klientovi, čiže presne obdobne. To je toľko k právnemu stanovisku k tomuto problému.
Takže je nám všetkým jasné, že ministerstvo akosi zavádzajúcim spôsobom chce legalizovať činnosť Pamiatkového úradu, čo, si myslím, nie je veľmi vhodné, nie je veľmi dobré, a pre výkon reštaurátorskej činnosti zjemňuje podmienky, namiesto vysokoškolského štúdia druhého stupňa stačí stredoškolské štúdium, čo, si myslím, nie je úplne v poriadku.
Keďže vieme, že tie tri body, ktoré sú zakomponované do zákona o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov, nie sú dobré, rozhodli sme sa pripraviť pozmeňujúci návrh, kde tieto tri body vypúšťame.
Takže teraz by som predniesol pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Igora Hraška k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1631).
Bod jeden. Články II až IV sa vypúšťajú. Doterajší článok V sa označuje ako článok II.
Odôvodnenie.
Články II až IV vládneho návrhu zákona upravujú ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o reštaurátorskej činnosti jej členov v znení zákona č. 136/2010 Z. z., zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov. Vládny návrh zákona uvádza, že legislatívne zmeny súvisia s transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/60/EÚ z 15. mája 2014 o navrátení predmetov kultúrnej hodnoty nezákonne vyvezených z územia členského štátu a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1024/2012 (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 159 z 28. 5. 2014) (ďalej len „smernica“). Z Tabuľky zhody právneho predpisu s právom Európskej únie však vyplýva, že transpozícia sa dotýka len článku I vládneho návrhu zákona. Z toho možno usudzovať, že legislatívne zmeny článkov II až IV nesúvisia s preberaním smernice, ale boli zapracované do vládneho návrhu zákona za úplne iným účelom, ktorý je zmienený vo všeobecnej časti dôvodovej správy; „zmenami článkov II až IV sa precizuje okruh osôb oprávnených vykonávať reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky, reštaurovanie zbierkových predmetov, čím sa odstraňujú aplikačné problémy súvisiace s výkonom reštaurátorských prác v praxi, upravujú kvalifikačné predpoklady na výkon reštaurátorských prác.
Podľa účinných ustanovení uvedených zákonov majú od roku 1994 spôsobilosť reštaurovať národné kultúrne pamiatky a zbierkové predmety výtvarného umenia členovia Komory reštaurátorov, ktorí reštaurovanie vykonávajú v právnom postavení podnikateľov. Táto súčasná právna úprava za viac ako 20 rokov svojej činnosti jednak zabezpečila vysokú ochranu kultúrneho dedičstva a jednak vytvorila reálne fungujúci trh reštaurátorských služieb v Slovenskej republike. Na základe toho možno prijať závery, že reštaurovanie vykonávajú len vysoko kvalifikované osoby, náklady na vytvorenie a udržanie schopnosti poskytovať reštaurovanie neznáša štát a zodpovednosť za škody spôsobené reštaurovaním neznáša štát a v neposlednom rade sa vytvorili predpoklady na zabezpečenie vysokej ochrany kultúrneho dedičstva aj pre budúcnosť.
Vládny návrh zákona zavádza, aby okrem Komory reštaurátorov reštaurovanie vykonávali aj iné osoby. Jeho prijatím môže dochádzať k situáciám, že reštaurovanie nebudú vykonávať dostatočne kvalifikované osoby, napríklad štátni úradníci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a zamestnanci múzeí a galérii i za predpokladu splnenia kvalifikačných predpokladov na danú činnosť. Z hľadiska kvalifikačných predpokladov sa návrhom zákona umožní, aby sa od uvedených osôb vyžadovalo len ukončené stredoškolské vzdelanie (úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru konzervátorstvo a reštaurátorstvo) a najmenej päť rokov odbornej praxe. Pritom na stredných školách sa napríklad nevyučuje reštaurovanie maliarskych a sochárskych diel. Reštaurovanie tak bude môcť vykonávať absolvent strednej školy bez dostatočného vzdelania a bez overenia jeho pripravenosti na reštaurovanie. Dokonca návrh zákona má umožniť, aby reštaurovať mohli aj študenti Vysokej školy výtvarných umení v rámci vzdelávacieho procesu. Pre každého, ktorému nie je naše kultúrne dedičstvo ľahostajné, je ťažko predstaviteľné, aby sa študenti učili reštaurovať rovno na origináloch diel v čase, keď ešte nemajú dostatočné vedomosti a zručnosti. Vysoká škola má poskytovať svojim študentom predovšetkým teoretické vedomosti a praktickú časť výučby má zabezpečiť iným spôsobom ako reštaurovaním originálov. Napríklad študenti právnických fakúlt neriešia reálne právne veci, napríklad nezastupujú páchateľov trestných činov pred súdom.
Ďalším argumentom na upustenie od danej úpravy je skutočnosť, že náklady na vytvorenie a udržanie schopnosti poskytovať reštaurovanie bude znášať štát. Vzhľadom na to, že Pamiatkový úrad Slovenskej republiky je orgánom štátnej správy a Vysoká škola výtvarných umení je verejnou vysokou školou, tak ich náklady na reštaurovanie (na prevádzkovanie ateliérov, materiálno-technické a personálne zabezpečenie a podobne) bude znášať štát, a nie osoby, ktoré budú reštaurovať. S tým je spojená aj zodpovednosť za škody spôsobené reštaurovaním, ktoré nebudú znášať štátni úradníci Pamiatkového úradu a študenti Vysokej školy výtvarných umení, ale štát.
Taktiež možno pro futuro predpokladať vznik konfliktu záujmov. Základnou úlohou Pamiatkového úradu Slovenskej republiky je totiž rozhodovať v správnych konaniach o podmienkach reštaurovania národných kultúrnych pamiatok a vykonávať štátny pamiatkový dohľad nad ich stavom. Tým, že budú pracovníci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky aj reštaurovať a následne podliehať vlastnej kontrole, či odborne vykonali reštaurovanie, môže dochádzať ku konfliktu záujmov a strate objektivity a nezaujatosti. Príkladmo možno uviesť hypotetickú situáciu, že jeden štátny zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky vyhotoví návrh na reštaurovanie, jeho iný kolega schválením tohto návrhu na reštaurovanie v správnom konaní povolí reštaurovanie, ďalší vykoná reštaurovanie, štvrtý potom objednávateľovi vyúčtuje odmenu za reštaurovanie a napokon piaty štátny zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky v rámci štátneho pamiatkového dohľadu stav národnej kultúrnej pamiatky odobrí. To je celý systém kontroly samého seba.
Návrh zákona spôsobí aj to, že Slovenská republika bude aktuálne jediným členským štátom v Európskej únii, ktorý v štáte s trhovo riadeným hospodárstvom zavedie hospodársku súťaž na relevantnom trhu nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi (t. j. reštaurátori) a orgánom štátnej správy (t. j. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky), ktorý na tomto trhu vykonáva štátnu správu. Z toho dôvodu sa navrhujú vypustiť z vládneho návrhu zákona články II až IV.
Bod dva. V článku V sa vypúšťajú slová „okrem článku II, článku III 2. a 3. bodu a článku IV, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2016“.
Odôvodnenie. Ide o legislatívnotechnickú úpravu, ktorá bezprostredne súvisí s bodom jeden tohto pozmeňujúceho návrhu.
Ja by som ešte raz chcel zopakovať celý ten proces. Štátny zamestnanec schváli reštaurovanie, iný na to pridelí finančné prostriedky, iný bude konkrétne reštaurovať, iný vyfakturuje sumu za reštaurovanie a potom iný jeho kolega odobrí celý ten proces reštaurovania, čiže zreštaurovanú pamiatku. Vždy a všade platí systém kolegiality a systém nadriadenosti a podriadenosti. Nepôjde hádam riaditeľ proti svojim ľuďom, ktorí mu zabezpečujú kšefty. A takisto podriadený, ktorý kontroluje, hádam nebude písať na svojho predchádzajúceho kolegu, ktorý reštauroval, že zreštauroval zle a mal by zaplatiť pokutu. Koniec koncov tú pokutu kto zaplatí? No zase ju zaplatí len štát štátu. Úplne celé zle to je.
Ja fakt nerozumiem tomu, prečo sa niekto ako minister dal na takéto hlúpe riešenie. Tu nie je čomu nerozumieť, pán minister, pretože je to úplne jasné. Vy chcete legalizovať protiprávnu činnosť, ktorú vykonával doteraz Pamiatkový úrad. A vidíme z trestného oznámenia, že už sa ona vykonávala. Čo je na tom nepochopiteľné? Je tu Komora reštaurátorov, ktorá má striktne stanovené podmienky takisto ako komory advokátov, architektov, stavebných inžinierov, ktoré majú pečiatky, ktoré majú poverenie a oprávnenie vykonávať odborné činnosti. Veď na to boli zriadené zákonom. A vy teraz idete umožniť, aby nielen títo, ale aj štátni zamestnanci, ktorí sú v štátnozamestnaneckom pomere, ktorí vlastne rozhodujú o tom celom procese, to mohli vlastne aj vykonávať, vykonávať za štátne. Schvália si na to financie.
Mimochodom, ešte zaujímalo by ma, kto sú členovia komisie, ktorá schvaľuje v grantovom systéme ministerstva kultúry práve financie na reštaurovanie týchto pamiatok. Nie sú to náhodou zamestnanci Pamiatkového úradu, nesedí tam generálna riaditeľka a tí krajskí? To je zaujímavé. Čiže komisia, ktorá je zložená zo zamestnancov Pamiatkového úradu, bude schvaľovať financie na reštaurovanie kultúrnych pamiatok, na ktoré si podajú žiadosť zadávatelia alebo objednávatelia reštaurovania kultúrnych pamiatok. To je veľmi zaujímavé. Čiže oni si budú v podstate aj sami sebe schvaľovať financie potom, keď to budú môcť robiť. Je to opäť systém obabrávania dobre nastaveného systému a umožňovania niekomu, aby ryžoval úplne iným spôsobom. Niekto povie, že ale v súčasnosti má komora reštaurátorov monopol. Nemá monopol. Je tam súťaž. Ale teraz bude mať monopol Pamiatkový úrad. Je to opäť do dobrého zákona vložená úplná haluz a úplne zle.
Pán minister, prijmite môj pozmeňujúci návrh a ja vám za zvyšok zákona úplne s prehľadom zahlasujem. V prípade, že to tak nebude, tak potom normálne legalizujete protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Kolega Mihál, aj ja som vám podpísal tento pozmeňujúci návrh, pretože sa s ním stotožňujem a takisto ho podporujem v celej miere.
Veci, ktoré sa majú vylepšovať určitým spôsobom, sú vždy dobré. Ako sa hovorí, kde je vôľa, tam je cesta. Teda kde sa niečo nedá, tam sa hľadajú len výhovorky a také pseudovýhovorky, keď sa niečo nedá, nie je to dobré a podobne. To však, samozrejme, vždycky ukázala prax, keď sa niečo zaviedlo, zrazu sa zistilo, že to je zlé. A, samozrejme, potom si už nikto neprizná svoju chybu.
Samozrejme, vaším opatrením navrhovaným by sa musel trošku zmeniť rozpočet. A ešte raz to zopakujem, kde je vôľa, tam je cesta. O rozpočte sme predsa ešte nerokovali. O tom sa ešte len rokovať bude. A určité posuny sa určite môžu dať urobiť aj v oblasti sociálneho zabezpečenia. Takže to, čo tu tvrdí kolegyňa Tomanová, že sa to nedá, tak, samozrejme, to je už nachystané na to, že sa tam žiadne zmeny urobiť nebudú dať.
No a čo sa týka ešte tej vašej prvej časti, keď ste kvázi porušili rokovací poriadok, ja som včera teda na začiatku rokovania tejto schôdze žiadal správu predsedu vlády o kompetentnosti našich ministrov, pretože vo viacerých prípadoch sa ukazuje, že naši ministri sú absolútne nekompetentní aj absolútne sa nerozumejú určitým typom problematík, ktoré majú na starosti. A tu sa to opäť ukazuje v celej svojej kráse. Takže keďže sa takej správy nedočkáme, môžeme si len domýšľať a tu vidíme priamo v reáli, aké kompetencie majú naši ministri na spravovanie svojich rezortov.