Videokanál poslanca
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, možno treba povedať tú kmeňovú vetu, čo tým zákonom sledujeme. Tých cieľov je, samozrejme, veľa a každý by si mohol vybrať ten svoj. Ja za ten svoj by som považoval, možno to nebude pôsobiť až tak silne, ale predsi ja to pociťujem ako veľmi dôležité, cieľ formulovať ako potrebu obnoviť vieru občana v spravodlivosť svojej krajiny.
Za takýmto cieľom sa mi skrýva smutné poznanie, že ak by sme mali masarykovskú štandardu s názvom "Pravda zvíťazí" aktualizovať na dnešné pomery, tak by tam musela byť smutná veta, že "Strach víťazí nad pravdou", pretože pravdu mnohokrát poznáme. Ľudia vždy cítia, čo v ich okolí je nezdravé, čo je choré, čo je patologické, čo je hodné postihu. Avšak skúsenosť im hovorí, že o takýchto poznaniach je lepšie mlčať. A práve v tom vidím tú stratu viery v spravodlivosť krajiny, že ľudia v prípade, že sa rozhodujú medzi povedzme svojou povinnosťou pomenovať veci, ktoré nie sú v poriadku, a medzi strachom, ktorý pociťujeme všetci, keď vystupujeme proti niektorej autorite formálnej moci, alebo vôbec keď vystupujeme zo svojej ulity a dávame sa, či už oprávnene, alebo neoprávnene, pranierovať z rôznych strán, nuž, že tento strach mnohokrát naozaj zvíťazí a je to ani nie Pyrrhovo víťazstvo, to nie je dobré prirovnanie, je to víťazstvo, ktoré možno dotyčného, ktorý prehrá takýto boj vo svojom svedomí, pripraví o časť sebaúcty. Aj keď každý z nás si nájde zdôvodnenie, prečo je lepšie mlčať, ale ktorý našu krajinu pripraví o obrovské hodnoty, ktoré sa nevyčísľujú len tými 500 mil. eur, ktoré nám rozkradne korupcia zo spoločného mešca, ale o hodnoty, ktoré sú oveľa vyššie. O hodnoty, ktoré naozaj nemajú číselné vyjadrenie, avšak v konečnom dôsledku sa podpíšu na tom, že naša krajina neprosperuje. Aspoň nie tak, ako by mohla. Pretože s tými stovkami miliónov eur zo štátneho mešca uniká práve tá viera, že sa oplatí zabojovať. Nuž to je jeden z možno z tých hlavných cieľov tohto zákona, ak už sme prekonali tú otrasnú záležitosť, ktorú som hovoril pri jeho uvádzaní, že nehovoríme o udavačoch a že chceme postúpiť k tomu, že hovoríme o ľuďoch, ktorí sú hodní všeobecnej úcty.
A úcta, samozrejme, nestačí. Je tu potrebná podpora, pretože takíto ľudia, ktorí dokážu povýšiť svoju odvahu nad svoj strach, sú mnohokrát veľmi kruto odmeňovaní, namiesto ale skutočnej odmeny im prichádza odmena v podobe veľmi vážnych tráum, ujem a postihov. Skoro štandard, takpovediac algoritmus, ktorý ako keby naplánoval počítač, prichádza po takomto nadobudnutí odvahy skutočnosť, že najbližšia organizačná zmena v organizácii, kde sa takýto odvážlivec vyskytol, bude znamenať aj toľko, že práve on sa stáva prebytočným. Vystopovať tú príčinnú súvislosť je vždy ťažké, pretože vieme, že mnohé organizácie stoja aj pred takými úlohami, kde, žiaľ, patrí aj znižovanie počtu zamestnancov. Nuž čo ľahšie, ako sa vysporiadať v takejto chvíli s niekým, kto si dovolil poukázať na to, že my, naše vedenie, naši niektorí zamestnanci si dovolia alebo - si dovolia - podporujú nekalé praktiky.
Ale ak by ste si mysleli, že to je tá najvážnejšia ujma, verte, že asi nie. A takisto, že tí ľudia sa dostávajú do hmotnej núdze, že miesto svojich 500, 700 eur majú zrazu 117, z čoho musia žiť, čo si možno dosť ťažko vieme predstaviť, ani to by som nezaradil medzi tie najtvrdšie postihy.
Oveľa tvrdší je ten, že takéhoto človeka vylúči veľká časť jeho - už teraz bývalých - kolegov, priateľov a známych zo svojho okruhu. V tom je obludnosť atmosféry, ktorá vládne v spoločnosti, že ľudia, ktorí zabojujú za nás všetkých, nie že im nepoďakujeme, ale my sa ich začneme báť. Začneme sa báť, že by si niekto mohol dovoliť spájať nás s ním a ešte, nedajbože, si myslí, že sme takí ako on. Verte, že pri mojich rozhovoroch s mnohými ľuďmi, ktorí dokázali vystúpiť a prekonať svoj strach, práve toto rezonuje ako jeden z veľmi vážnych dôsledkov, ktorý tých ľudí privádza na myšlienku, že či vôbec konali správne, keď prišli nielen o zamestnanie, nielen o pravidelný príjem, ale aj o mnoho ich kolegov a priateľov, aj keď možno slovo priateľov v tomto prípade naozaj nie je použité náležite.
Ale ani to nemusia byť dôsledky úplne najhoršie alebo nie jediné. Mnohí títo ľudia, a to na to chcem upozorniť, sa dostávajú, dostávajú aj do vážnych zdravotných problémov. Dlhodobý stres, vylúčenie zo spoločnosti, psychológovia vám potvrdia, že to je jedna z najväčších tráum, ktorá môže byť každému z nás spôsobená, keď vám okolie, na ktoré ste boli zvyknutí, naznačí, že už medzi nich nepatríte, sa podpisuje na tom, že takíto ľudia skôr či neskôr majú veľa zdravotných problémov. Sú tu, samozrejme, dôsledky v podobe doslova trestných. Že nie tí, na ktorých som poukázal ale budú mať problémy so zákonom, ale ja, že som si to vôbec dovolil. Vždy sa nájde nejaká konštrukcia, ktorá hovorí o krivom obvinení, o nejakých ohováraniach, urážkach, takže za chvíľočku bojovník proti korupcii sa môže dostať pred súd nie ako svedok korupcie, ale ako obžalovaný.
Bývajú aj dôsledky sofistikované a tiež môžu mať veľmi zvláštne dopady, že takéhoto človeka možno niekedy neprepúšťajú v organizácii, ale povyšujú. Chcú si ho kúpiť, chcú si kúpiť jeho mlčanie a ponúknu mu atraktívnu funkciu, zdanlivo tá, ktorá by mohla uspokojiť možnože jeho materiálne potreby, ale ktorá by bola predajom jeho svedomia. Aj takéto sú skúsenosti.
Na to, aby som poukázal teraz na konštrukciu nášho zákona, možno bude najlepšie, a tak som sa rozhodol, že zvolím si takú cestu, že porovnám dva zákony. Práve celkom to zapasovalo, pretože včera KDH predstavilo svoj, dnes ja predstavujem náš, a to porovnanie možno bude takým najľahším prístupovým systémom k uchopeniu toho, čo chceme v tomto zákone riešiť.
Teraz sa ospravedlňujem kolegom z KDH, že to tak použijem, myslím, že to neni použité vôbec so zlým úmyslom, ja som včera povedal, že ich podporíme a tak sme aj urobili, žiaľ, teda nebola tu podpora dostatočná, takže toto stále platí, a preto to porovnanie je porovnanie dvoch kvalít, každá má svoje plusy, možno aj mínusy a stojí za to ich porovnať.
Takže ak KDH rieši vo svojom návrhu boj s korupciou tak, že sa jedná iba o zamestnanca a zamestnávateľa, že len v tomto priestore rieši korupčné problémy, náš návrh ich rieši v celom priestore celej krajiny. To znamená kdekoľvek, ktokoľvek, kto sa stretne s korupciou, nie len zamestnanec na svojom pracovisku, ale občan Slovenskej republiky kdekoľvek, na každého z takýchto občanov sa takýto návrh zákona plne vzťahuje.
Vymedzenie je tu tiež rozdielne. Návrh KDH rieši len trestné činy, ktoré sú pomenované ako korupčné, my riešime aj nekalé praktiky, ktoré nie sú trestnými činmi, ale ktoré spôsobujú poškodenie spoločenskej morálky. Chcem zdôrazniť, že takýto prístup nie je naším samovoľným rozhodnutím, ale že sme pri ňom rešpektovali odporúčania významných svetových inštitúcií, ktoré sa zaoberajú systémovo bojom s korupciou. Takže aj takéto rozšírenie je celkom správne.
Vieme, že chceme chrániť aj identitu ľudí, pretože nie každý má odvahu vstúpiť vlastným menom úplne do verejného priestoru a rád by si zachoval pred dôležitou časťou verejnosti anonymitu. V KDH návrhu je táto identita podávateľa zamestnanca vždy známa, v našom návrhu môže ostať zamestnanec utajený. Je to tak dané tým, že stanovujeme tam dôležitú podmienku, a tu tak s istým trpkým úsmevom zaspomínam na pána podpredsedu vlády Kaliňáka, ktorý práve o tomto bode rozprával, že tie naše návrhy sú nedokonalé a že oni predstavia ten lepší, a práve toto použil ako príklad, ale nie presný, pretože my to práve vyriešené máme, že každý zamestnávateľ je povinný vytvoriť systém, interný systém, ktorý umožňuje nahlasovanie korupčných činov na jeho pracovisku. A sú tam dva režimy. Môže to byť režim oznamovateľa, ktorý je známy, ale môže to byť aj oznamovateľ anonymný, ale ten má možnosť práve na webovej stránke každého zamestnávateľa, ktorý podľa tohto zákona tú stránku musí vytvoriť, sledovať priebeh svojho podania napriek tomu, že on ostáva v anonymite.
Poskytnutie ochrany. Ochrana je tu chápaná v širokom zmysle od utajenia identity až po vytvorenie legendy. Tak v takom rozsahu, ako to dnes pripúšťa zákon, len v smere k agentom. My ohľadom takejto ochrany uvažujeme s tým, a tak je to v zákone presne aj pomenované, každý, kto požiada o takúto ochranu, dostáva apriori na ňu nárok. V návrhu KDH je to na rozhodnutí orgánov policajných, prokuratúry a sudcu, či takýto návrh na ochranu identity bude aj platný.
Obmedzenie pracovnoprávnych úkonov. Obidva zákony riešia cez inšpektorát práce tú skutočnosť, že ak niekto je oznamovateľom korupcie na pracovisku, tak takéto pracovisko, takýto zamestnávateľ sa dostáva do režimu, ktorý sa nazýva monitorovací režim, to znamená, už v tej chvíli inšpektorát práce dohliada nad všetkými úkonmi, ktoré môžu byť voči zamestnancom vykonané, a skúma, či sú to úkony vedené nie náhodou aj úmyslom postihnúť oznamovateľa korupcie. Je tu však zásadný rozdiel, v návrhu KDH sa uvažuje s takýmto režimom len voči konkrétnemu oznamovateľovi, my to riešime tak, že do režimu monitorovania sa dostávajú všetci zamestnanci daného zamestnávateľa, pretože je dosť častý práve ten úkaz, že ten, ktorý vystúpi ako istý nositeľ podania voči korupcii, má mnohých spolupracovníkov, ktorí by tiež mohli byť postihovaní, takže je veľmi správne, keď sa celý podnik, celý zamestnávateľ dostane do takéhoto systému.
Iný rozdiel je vo vzťahu k sudcom. Návrh KDH nerieši sudcov, my sme presvedčení, že aj pri uznávaní nezávislosti sudcovského stavu je potrebné takto pristupovať podľa protikorupčného zákona aj ku sudcom, ktorí môžu byť chránení týmto zákonom.
Priznanie odmeny. My uvažujeme na rozdiel od návrhu KDH aj s priznaním podielovej odmeny tam, kde sa nedá vyčísliť presne úspora, a v tom prípade sa jedná o 15-násobok minimálnej mzdy. Uvažujeme aj podielovú odmenu, ktorá je daná práve 30-percentným podielom z prostriedkov, ktoré sa reálne štátu vrátili.
Tu sa pristavme. Odmena, aj včera sa to tu skloňovalo, sa považuje akosi platba za statočnosť, ktorú má človek prejaviť bez toho, aby si dal za ňu zaplatiť. Ja s tým súhlasím v princípe, že konať máme vždy statočne, spravodlivo a čestne. Nie preto, že nám niekto priplatí za takéto vlastnosti, ale preto, že to má patriť k základnej výbave odmalička každého z nás. No ale stále nerozumiem tom spochybňovaniu, prečo by niekto, kto tomuto štátu zachráni milión, nemohol 100-, 200- alebo 300-tisíc z toho milióna dostať. Však ten štát vďaka jeho odvahe zarobil a my všetci s ním. Ak by niekto považoval takúto odmenu za dehonestujúcu, nuž ten zákon ho nenúti ju prevziať, takže môžme pokojne rátať s tým, že takúto odmenu môže nositeľ odvahy odmietnuť.
Zjavili sa tu úvahy, že to bude teda zneužívané, že na Slovensku je to tak, že si to jednoducho ľudia zamenia s nejakým zárobkovým podnikom a budú udávať hlava-nehlava, aby zarobili. Myslíme aj na to v zákone. Nie je možné vystupovať bez rizika, že človek, ak by bol takýto oznamovateľ obvinený a dokázané mu, že konal s úmyslom poškodiť druhú stranu, vystavuje sa naozaj právnemu postihu. Ale ak konal v dobrej viere, že sa domnieval, že došlo ku korupcii, a napokon sa preukáže, že tá korupcia tam nebola, nemôže byť postihnutý. Je v tom, uznávam, niekedy veľmi jemnučký rozdiel, ale ten rozdiel je v našom návrhu zákona zakódovaný.
Ale keď hovoríme o odmene, vráťme sa naozaj k tej odmene, ktorá je dôležitejšia v tejto súvislosti, keď hovoríme o odvahe, cti a statočnosti. Nemusia to byť len odmeny finančné, trváme na tom, a je to v zákone presne rozpracované, že nositelia občianskej odvahy majú byť tí, ktorí sú odmeňovaní štátom, štátnymi predstaviteľmi štátnymi vyznamenaniami. Je to nanajvýš správne a spravodlivé, aby sme medzi zaslúžilých vedcov, športovcov, občanov, ktorí prejavili odvahu na mnohých frontoch, zaradili aj ľudí, ktorí dokázali zabojovať so zlom korupcie.
Dali sme napokon v našom klube aj tomu istý výraz, povedali sme si, že je to aj dovtedy, kým nebude platiť tento zákon, a už druhý rok udeľujeme vyznamenanie Rad Ďurka Langsfelda. Považujem to za správny krok, ale verím, že od tejto nedele možno sa už tejto aktivity budeme môcť dobrovoľne vzdať a že nový pán prezident Slovenskej republiky, pán Kiska, bude pri rozhodovaní o štátnych vyznamenaniach pracovať a práve so skupinou týchto ľudí, ktorí prejavili takú potrebnú odvahu v boji s korupciou. Napriek tomu som hrdý, že náš Rad Ďurka Langsfelda, rad, ktorý sme pomenovali podľa mladého statočného Slováka, ktorý dokázal povýšiť pravdu nad svoj život, že sme už udelili niektorým občanom so všetkou cťou a ceremóniou, aká k takémuto radu patrí, boli to občania, učiteľ Oto Žarnay, bola to redaktorka Vanda Tuchyňová, bola to kontrolórka Ľubica Lapinová, bola lekárka Zuzana Pechočiaková, všetci títo mali v istom zmysle spoločný osud, ktorý je daný tým, že dokázali veľmi odvážne sa postaviť voči zlu, s ktorým sa stretli, a všetci na to aj doplatili. Verím, že vyznamenanie v podobe Radu Ďurka Langsfelda bolo dobrým signálom, a naozaj sa nádejam, že toto vyznamenanie, tento rad, ktorý, samozrejme, nie je štátnym radom, ale je to radom obyčajných ľudí, vstúpi do histórie a z bohatej plejády radov, ktoré máme v zákone, ktoré sú pomenované po ctihodných a veľmi významných menách z histórie Slovenska, nahradia tento Rad Ďurka Langsfelda a budú dostávať ľudia vo svojom boji s korupciou práve takéto vyznamenanie. Voči tomu azda nenamietne nikto, ak statočného človeka prezident Slovenskej republiky vyznamená štátnym radom.
Toto nesmierne potrebujeme, nejde o tých pár gramov kovu, ide o to posolstvo všetkým občanom, áno, my vysokí štátni predstavitelia si ťa vážime, odvážny občan, ktorý si nás upozornil na to, o čom sme nevedeli a o čom možno vedeli mnohí, a mnohí mlčali. Takže verím, že to je aj posolstvo, ktoré má svoju logiku.
Takisto, na rozdiel od iných návrhov, riešime aj výchovu. Je tam kapitola, ktorá hovorí o postupe ministerstva školstva, ktoré v rámci svojich systémov poukazuje a vštepuje našim žiakom do ich vedomí to, čo je v oblasti korupcie nebezpečné, čomu sa treba vyhnúť a ako sa treba správať pri stretnutí s ňou. Opäť je to nanajvýš jasné. Toľkokrát tu hovoríme o hodnotách výchovy, o tom, že práve výchova má ten oslobodzujúci vplyv, že naučí nás žiť poriadne, aj keď sa dostaneme do rôznych konfrontácií, pokiaľ nám to niekto zasial už v mladých rokoch do našich sŕdc a vedomí, a práve myslíme si, že aj korupcia je práve tá oblasť, kde či od rodičov, či od učiteľov majú už naši najmenší dostávať informáciu, s akým zlom sa môžu v živote stretnúť a čomu sa majú vyhnúť. Niet dôvodu pochybovať o tom, že to, čo nasajeme v mladom veku, ide s nami možno oveľa viac ako to, k čomu sa dostaneme už neskoršie, keď sme možno v niektorých prípadoch už otrlí a neochotní a neschopní meniť svoje životné filozofie, ktoré, žiaľ, mnohokrát sú poznamenané aj zmierením sa so zlom, s ktorým sa stretávame.
Je tam tých momentov ešte viac pri tom porovnaní, ale možno by som zašiel do nových detailov, takže dovolím si na záver tejto svojej záverečnej reči, teda už nie som v rozprave, veľmi pokorne s presvedčením, že neprezentujem ani seba, ani náš klub, ani svoje percentá podpory, ani svoju politickú budúcnosť, ale že využívam túto jedinečnú možnosť stáť tu pred vami, na to, aby som absolútne v súlade so svojím presvedčením povedal, že takýto zákon síce nevyrieši všetky bôle, ktoré máme v tejto oblasti, ale je nesmierne potrebný, pretože odkázať občanom, že si ich vážime, keď budú odvážni pri stretnutí s korupčným zlom, a že si nielen vážime, ale sme schopní ich aj reálne podporiť, ochrániť ich, pomôcť im, nedopustiť, aby mali traumy zdravotné, sociálne, nedopustiť, aby ich okolie sa ich bálo, ale, naopak, aby im verejne ďakovalo za to, že urobili to, čo mali urobiť aj ostatní. A možno to by mal byť jeden z cieľov, aby okolo takýchto ľudí nevznikal okruh strachu a úniku, ale aby to bol kruh ľudí, ktorí vedia sa potešiť z toho, že medzi nimi sa našiel niekto odvážny, a najmä vedia sa inšpirovať k tomu, že nabudúce, keď život im ponúkne takúto skúsenosť, že sa stretnú so zlom, s korupciou, so špinavosťami, tak si spomenú na príklad týchto ľudí a budú konať práve v ich duchu. Pretože nikto z nás neprežije svoj život tak, že by sa s takouto konfrontáciou nestretol, každý z nás zažíva chvíľky, ktoré keď vyhodnocuje pri spätnom pohľade, tak rozmýšľa, zachoval som sa správne, nesprávne, a mnohokrát si možno povedať, ej, keby sa to ešte raz vrátilo, už by som sa zachoval inak, hanbím sa. Práve takíto ľudia a takéto zákony nás môžu inšpirovať k tomu, že ten strach, ktorý prirodzene máme všetci v sebe, premôžeme.
Poznáte mnohí Lorda Jima od Josepha Conrada. Ten má krásnu úvahu o tom, že aký je vlastne rozdiel medzi hrdinom a zbabelcom, ktorého máme všetci v sebe. Vôbec to nie sú dvaja rozdielni ľudia, ktorí sa rodia tak alebo hentak, hrdinovia alebo zbabelci. Stále je to ten istý človek, akurát v jednej chvíli sa tento človek rozhodne buď tak, alebo tak. Ani psychológovia, ani sociológovia nevedia veľmi popísať, čím to je dané, čím je to spojené, resp. je jasné, že to nie je spojené ani so vzdelaním, ani s výchovou, ani s náboženstvom, ani s pohlavím, ani s rasou. Jednoducho v niektorých chvíľach sa ľudia prejavia ako statoční a odvážni a v niektorých ako ustráchaní a zbabelí.
Návrh tohto zákona, aj keď zákonom sa nikdy nedá vyriešiť to, aby sme vybudovali morálku, ale návrh tohto zákona sleduje to, aby ľudí, ktorí sa v istej kritickej chvíli svojho života rozhodnú správne, bolo stále viac a viac.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Neautorizovaný
Videokanál poslanca
Vystúpenie spoločného spravodajcu 26.6.2014 18:25 - 18:26 hod.
Ján MičovskýNávrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho...
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní; v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady, aby návrh zákona prerokovali výbory, a to Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovanskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali do tridsať dní a gestorský výbor do tridsaťdva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani podpredsedníčka, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 26.6.2014 16:36 - 16:36 hod.
Ján MičovskýĎakujem.
Vystúpenie spoločného spravodajcu 26.6.2014 16:24 - 16:35 hod.
Ján MičovskýOno skutočne ambrózia palinolistá priniesla úrodu, tak ako to vtipne naznačil pán poslanec Hlina, a je to úroda celkom pozitívna. Ja si dovolím povedať, že to nie je jediná rastlina, ktorá ohrozuje našu krajinu. Máme ich oveľa viacej. A keď zablúdime do tej krátkej histórie, ako sme bojovali s týmito inváznymi rastlinami, tak si spomeňme aj na to, že prvý návrh kolegov zo strany MOST - HÍD neprešiel. Vtedy sme si dovolili zájsť pred tu nie veľmi vzdialený obytný komplex Bonaparte a pánovi premiérovi tam tak symbolicky visí aj niekoľko inváznych rastlín, pretože nás trápilo, že práve poslanci, kolegovia z MOST-u boli neúspešní. Oni to vtedy tak trocha zobrali, ako keby sme my im chceli brať agendu. Nie, my sme len chceli pripomenúť možno spôsobom, ktorý bol snahou o istý vtip, že ozaj invázne rastliny ohrozujú nás všetkých, nerozlišujú žiadne rôzne koaličné alebo opozičné nosy a pľúca, ale sú rovnakou hrozbou.
Takže celkom fajn, pretože to, čo tu zaznelo aj od pána predkladateľa, aj to, čo je napísané v zákone a dôvodovej správe, naozaj je to riziková rastlina. Nie je sama. Oni si vybrali túto jednu, ale zároveň potvrdzujú, že voči všetkým rastlinám treba bojovať spôsobom, ktorý nemôžme nechať v rukách ochrany prírody. Je to síce krásne, že sme ich tým pôvodným zákonom, ktorý sa ukázal, správne to tu bolo konštatované, ako bezzubý, poverili teda, že majú možnosť nariadiť, aby to vlastník alebo správca pozemku zlikvidoval na vlastné náklady. Ale predsi už len z podstaty veci vyplýva, že aby ŠOP-ka a vôbec orgány ochrany prírody na 2600 katastrálnych územiach boli schopní postrehnúť kdesi, že nám práve začala vyrastať prudko invázna rastlina. To nie je v ich silách. A preto je veľmi dobrý návrh, ktorý je tu, že to môžu urobiť obce, pretože predsi len obec vie, kde čo má, v ktorom kúte, na ktorom záhone a môže oveľa účinnejšie si to všimnúť, upozorniť. A keď to bude nedostatočné, tak aj na náklady správcu, majiteľa pozemku zlikvidovať.
Naozaj je to, možnože vy nemáte s tým skúsenosti až také, že to pôsobí tak, že: čo to je nejaká ambrózia? No ako, a názov celkom zvukomalebný. Ono sú to fakt prevíty tie rastliny, teraz som použil neslovenský výraz. Je to, je to zlo. Ja mám veľkú skúsenosť, zlú s pohánkovcom japonským, ktorý nekonečne, je to cyklus boja, zosekáte, zničíte, nechcete použiť chémiu, za chvíľočku je z rastliny, ktorú ste odstránili až po koreň a vytrhli ste aj koreň, opäť ďalšia metrová rastlina. A to, čo tu nebolo pred rokmi, tu je. A to, čo je tu dneska, keby sme nebojovali, bude oveľa širšie na pozemkoch. Takže ten boj, aj keď neviem si predstaviť, ako bude účinný, ale viem jasne potvrdiť, že je nevyhnutný. Takže návrh je to správny, čo sa týka inváznych rastlín. A aj keď tá postupnosť bola možno od nesúhlasu cez súhlas čiastočný až po ten nádejný dnešný, možno zbytočne dlhá, niektoré veci proste potrebujú čas.
Možno poďakovať kolegom z MOST-u, že sa toho ujali a že v tejto veci ich... (Vystupujúcemu sa šeptom prihovára poslanec A. Hlina.) Lojzko, dneska tu dosť často dávate tieto na mňa otázky, ale ja, ja mám úctu k tejto snemovni, ja sa snažím povedať, možno nie krátko, no dobre. Pozmeňovák? No dobre. Dostal som jednu kolegiálnu úlohu, ale ja sa budem snažiť napriek tomu možno ani nezneužívať vašu trpezlivosť, pretože to, čo chcem povedať ešte, je v druhej časti možnože rovnako dôležité, ako toto v tej prvej časti.
Takže dobre, poďakovanie je na mieste, nádej je tu veľká. Verím, že už druhé čítanie nebude zároveň posledným čítaním a že teda úspešne schválime tento zákon aj v čítaní treťom.
To, čo sa dostalo do zákona, už to bolo viackrát pomenované, a to je pozmeňovací návrh, ktorý bol schválený na našom výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. A je to pozmeňovací návrh, ktorý už nesúvisí s ambróziou, ale súvisí s témou, ktorá za posledné mesiace, nemám to spočítané, ale zaznievala vďaka iniciatíve viacerých poslancov štyrikrát, tak plus-mínus, nie je to dôležité. Podstatné je to, že tu snaha bola. Bola tu snaha upozorniť na to, že máme prijatý v zákone o životnom prostredí a ochrane krajiny nezmysel. Ak si pamätáte, keď pán minister Žiga s tým prišiel, ja som ozaj celkom úprimne to povedal tu z tohto miesta, že neverím, že to myslí vážne. Ja som pána ministra tak úprimne zapodozrieval, že predsi syn lesníka nepríde s takýmto návrhom a že zrejme je v tom vyššia politická špekulácia, že pán minister má v tom rozsiahlom návrhu zákona o ochrane prírody isté zámery, že tam má skryté nástrahy, ktoré by veľmi rád bol, aby boli schválené, aby neboli postrehnuté. A preto nám podhodil takú priezračnú udicu s háčikom, aby sme sa toho chytili, aby sme sa vyšantili na niečom, čo on veľkoryso uzná, stiahne a takpovediac čas, ktorý sme mali venovať vážnejšej veci, budeme venovať práve tomu, že navrhol v tomto zákone naozaj nepochopiteľné zmenenie tej časti, ktorá hovorí o možnosti rúbať stromy v krajine voľnej, to znamená stromy, ktoré rastú mimo les, ktoré nespadajú pod kuratelu ministra pôdohospodárstva, ale pod kuratelu ministra životného prostredia. Že my sa teda vyšantíme a bude to určite ešte na tom samotnom rokovaní, keď táto novela bola predložená, stiahnuté. A my si možno nevšimneme niečo, niečo dôležitejšie.
Na prekvapenie nebola to žiadna vyššia politická špekulácia pána ministra Žigu, ale bola to realita, táto snemovňa nezmysel schválila. No nezmysel? Možnože slovo nie celkom férové, schválila niečo, čo poškodilo všetkých občanov Slovenska. Takmer všetkých. Niektorým pomohlo, pretože dostali sa k zisku, ktorý im nepatril. A to je možno to, na čo ste tu správne poukázali, aj poslanec Fecko, aj pán poslanec Hlina, že chyba sa stala, ale to nie je akademická chyba. To nie je akási záležitosť, ktorú sme v rozprave nadhodili a teraz tu niekto povedal: to nie je pravda, musíme hľadať iné riešenie. To je chyba, ktorá vstúpila do tejto krajiny a ktorá túto krajinu v istom rozsahu zdecimovala. Nikto nehovorí, že neprežijú ďalšie stromy, ale je jednoznačné, že stala sa chyba, ktorá stála nás všetkých. Čo že tie peniaze s tým pošli! Koľko tých iných výhod a funkcií lesa a stromov, ktoré rastú mimo les vďaka takémuto zneniu, ktoré trvalo. Keď tak rátame, bude to do konca septembra, tak je to, takže deväť mesiacov? Osem. Takže... (Reakcie z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Nevyrušujte, prosím z pléna!
Nech sa páči, pán poslanec, pokračujte.
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
To je úplne presne konštatovanie toho, že som tu z tohto miesta viackrát zdôraznil a som vám to aj premietol na tú obrazovku, že len v takej obci Jasenie, kde práve vďaka tomuto zákonu enkláva, ktorá bola porastená stromami, ktoré boli plnohodnotné, ale mali tú jedinú nevýhodu, že to nebola kultúra lesný pozemok, ale bol to pozemok lúka, to znamená, že bola to takzvaná biela plocha, že sa tisíce kubíkov len v katastrálnom území obce Jasenie vyrúbali na základe tohto zákona, ktorý to umožnil. Ak by sme chceli rozprávať o škodách, ktoré boli tu spôsobené, tak len v tomto prípade môžme hovoriť o tom, že hodnota dreva, ktorá v obci Jasenie bola vďaka tomuto zákonu vyťažená, je niekoľko sto tisíc eur. Otázka je asi tá, že keby sme takéto znenie nemali, tak enkláva v poraste nad týmto stromovím by bola zachovaná. To znamená, spôsobili sme minimálne tú skutočnosť, že takýto les prestáva byť lesom. Preto sa úplne jasne treba spýtať a pridať, ak sa teda niektorí poslanci vyjadrili, že kto nahradí túto škodu, tak naozaj v tejto sieni by mala zaznieť otázka, že takéto škody buď by mali byť hradené, alebo potom sa zhodnime na tom, že rozhodnutia štátnych orgánov, rozhodnutia poslancov, nech spôsobia čokoľvek, sú automaticky dopredu vždy považované za správne a že nemôžeme svojimi rozhodnutiami žiadne škody spôsobiť.
Škoda sa spôsobila a z toho dôvodu ja ako spravodajca považujem za svoju povinnosť upozorniť na to, že takéto veci by sme mali pre budúcnosť úplne jasne si odpustiť. A ak sa poukáže na skutočnosť, že v zákone je chyba, ktorá ohrozuje krajinu, tak by sme sa mali vrátiť z krátkej cesty. My sme sa z tej krátkej cesty nevrátili. A to považujem v tomto prípade za na jednej strane veľmi dobré, že ste sa rozhodli to opraviť, a na druhej strane za nepochopiteľné, že to trvalo tak dlho a že sme to museli žiadať z tohto miesta viackrát. Takže na jednej strane poďakovanie, na druhej strane oprávnená legitímna otázka: kto škody spôsobené týmto zákonom je ochotný uhradiť?
Ďakujem pekne.
Vystúpenie spoločného spravodajcu 26.6.2014 15:47 - 15:51 hod.
Ján MičovskýVýbory prerokovali predmetný poslanecký návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol poslanecký návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému poslaneckému návrhu zákona, § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým bol poslanecký návrh zákona pridelený, zaujali k nemu nasledovné stanoviská: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej neprijal uznesenie, nakoľko návrh uznesenia nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov; Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie uznesením č. 266 z 11. júna 2014 s poslaneckým návrhom zákona súhlasil a odporučil ho Národnej rade Slovenskej republiky schváliť s pripomienkami; Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj uznesením č. 172 z 12. júna 2014 s poslaneckým návrhom zákona súhlasil a odporučil ho Národnej rade Slovenskej republiky schváliť.
Gestorský výbor odporúča hlasovať o bodoch spoločnej správy nasledovne: o bodoch spoločnej správy č. 1 až 13 hlasovať spoločne s návrhom gestorského výboru uvedené body schváliť. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k poslaneckému návrhu zákona vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom III tejto správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto poslaneckému návrhu zákona v súlade s § 79 ods. 4 a § 83 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov odporúča Národnej rade Slovenskej republiky poslanecký návrh zákona na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, schváliť s pripomienkami.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní poslaneckého návrhu zákona na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie č. 274 z 24. júna 2014. V citovanom uznesení výboru poveril spoločného spravodajcu výborov predložiť Národnej rade Slovenskej republiky spoločnú správu výborov a splnomocnil ho podať návrhy podľa § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2, ako aj § 86 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Vážená pani podpredsedníčka, toľko moja spravodajská informácia, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 26.6.2014 11:50 - 11:50 hod.
Ján MičovskýA naozaj využijem túto chvíľu len na to, vážený pán minister, že sa teším na vaše posledné slovo alebo na akékoľvek vystúpenie, úprimne ma to zaujíma. Vážim si vašu osobnosť a som veľmi rád, že možno aj vďaka tomu, že máte túto možnosť...
A naozaj využijem túto chvíľu len na to, vážený pán minister, že sa teším na vaše posledné slovo alebo na akékoľvek vystúpenie, úprimne ma to zaujíma. Vážim si vašu osobnosť a som veľmi rád, že možno aj vďaka tomu, že máte túto možnosť reprezentovať nás na svetovom poli, že sa dozvieme niečo iné ako to, čo nás zarážalo na reakciách pána premiéra Fica.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave 26.6.2014 11:29 - 11:47 hod.
Ján MičovskýPredovšetkým oceňujem, že na rozdiel od včerajška je pri tejto životne dôležitej téme prítomný človek, ktorý má našu zahraničnú politiku v rukách, pán minister Lajčák. Je to určite potrebné a správne, dokonca mám pocit, že...
Predovšetkým oceňujem, že na rozdiel od včerajška je pri tejto životne dôležitej téme prítomný človek, ktorý má našu zahraničnú politiku v rukách, pán minister Lajčák. Je to určite potrebné a správne, dokonca mám pocit, že aj početné zastúpenie v snemovni, ktoré bolo včera nedôstojne nízke, je dnes, aspoň má takú tendenciu celkom byť dôstojným odrazom toho, že téma, ktorá je predmetom rokovania snemovne v posledných hodinách, je naozaj mimoriadne vážna. A oceňujem nielen prítomnosť pána ministra, ale ja celkom úprimne, mňa to možno stále udivuje, že mám takúto životnú česť byť tu medzi vami a že vlastne tu meter odo mňa sedí taký človek, ako je minister zahraničných vecí, a že mám možnosť povedať k tomu svoj názor, že je to naozaj čosi mimoriadne. A ja by som chcel v tejto súvislosti povedať osobný pocit, tak to cítim, že pán minister je naozaj človek, ktorý presahuje istý ten prízemný alebo iba lokálny alebo vnútroštátny rozmer našej politiky, a je to osoba, ktorá má šancu byť nazývaná osobnosťou. Ja si myslím, že môžme byť spoločne hrdí na to, že je to človek, ktorý sa dosť často dostáva pri diskusiách na európskej aj svetovej scéne medzi nominantov na významné funkcie. A je to pre mňa dosť neuveriteľné, že po mojej ľavici sedí človek, o ktorom sa rozpráva ako, a ja verím, že zaslúžene, ako o možnom adeptovi na taký vysoký post, ako je post generálneho tajomníka Organizácie spojených národov. Iba osem mužov v histórii našej zemegule malo možnosť na tejto stoličke sedieť. A už to, že sa o tom rozpráva týmto spôsobom a že tento človek sedí tu, tak blízko pri mne a ja, Jano Mičovský, mám možnosť sa k tomu vyjadriť, sa mi zdá mimoriadna. A verím, že niektoré veci treba, ako som to pred chvíľočkou povedal na reakciu na vystúpenie pána poslanca Kuffu, treba nazývať pravým menom. A ak takého človeka máme a ak ho takto hodnotí Európa a svet, tak je to vec, v ktorej by sme sa mali občas vykúpať v tom dobrom slova zmysle a povedať si: ale veď nie sme až také malé Slovensko, keď máme možnosť dať svetovej diplomacii takúto ponuku. No to je úvodná poznámka.
V tomto duchu budem pokračovať a chcem povedať na konto Európskej únie, veľmi krásne ste to tu vyhodnotili, ja to vybavím vo svojom vystúpení jednoduchou vetou. Som presvedčený, že náš vstup do Európskej únie pred desiatimi rokmi bol tým najlepším rozhodnutím Slovenska pre 21. storočie.
Môžme k tejto jednej vete doložiť kopu kadejakých dodatkov, že ale koľko to prinieslo takých i inakších vecí. Veľmi dlho ste tu rozprávali o bilancii financií. O tom, koľko dostávame a koľko dávame. Je to naozaj také podstatné, táto bilancia? No áno, o peniaze ide až v prvom rade aj v tomto prípade, ale napriek tomu mi tu chýba čosi iné: a čo bilancia kultúrnych hodnôt? Sme presvedčení, že sme naozaj vstupom do Európskej únie nasali akýsi úpadok, akési nedôstojné úpadkové tendencie časti zemegule, ktorá patrí medzi zaostalé? Si možno málo uvedomujeme, že touto vstupenkou sme práve pri tej výmene hodnôt, nie finančných, ale kultúrnych a etických, aj keď uznávam, že nájdeme príklady, aj kde sme stratili, ale som presvedčený, že táto bilancia je dôležitejšia ako bilancia financií a že práve pri bilancii kultúrnych a etických hodnôt, hodnôt morálky sme pri tomto, nenazvem to obchode, ale pri tomto dôležitom rozhodnutí Slovenska pre 21. storočie získali.
A to je na úvod. Možnože to, čo chcem následne povedať, je dôležité, že to tak cítim úprimne a nebudem rozvíjať túto myšlienku, pretože rozvíjať by sa dala veľmi dlho, ale nie som na to dostatočne pripravený. Skôr je to otázka hlbokého presvedčenia, že ak som mal radosť pred desiatimi rokmi a pamätám si na tú radosť, keď sme vstúpili, ja ju mám napriek všetkým vibráciám a všetkým protiargumentom rovnakú aj dnes.
A ešte budem pokračovať v tomto tóne a poviem, že do istej miery rozumiem aj premiérovi Robertovi Ficovi. V živote existuje také slovíčko, ako je miera. Jasná vec je, minule som rozprával s jedným primátorom veľkého mesta, a hovorí mi: no áno, keď, keď človek chce zostať bez zodpovednosti, keď by chcel ostať len tým, ktorý jednoducho nikdy nič v živote nepokazí a bude stále krištáľovo čistý, má možnosť, ale potom sa musí stiahnuť do takej pozície, že nebudem nikdy vstupovať do nejakých problémových vecí, budem sa len vyjadrovať, nikdy nepreberiem na seba mieru zodpovednosti a potom možno naozaj prežijem svoj život krištáľovo čisto. Ale keď chcem niektoré veci zabezpečiť, keď chcem ich zvládnuť, a veci nie sú vždy krištáľovo čisté, no musím vstúpiť aj do záležitostí, ktoré nemusia vždy byť pochopené a nemusia byť vždy aj krištáľovo čisté. A preto chcem povedať, že, na konto tých diskusií, ktoré tu máme dnes aj včera, že ak je niekto premiérom krajiny, tak treba tomu možno porozumieť, že má takú vždy vnútornú dilemu, kde ešte ustúpiť a kde už nie, v záujme toho, aby krajina fungovala.
Otázka miery je dôležitá. A myslím si, že každý, kto sedí na premiérskej stoličke, je vystavený takémuto riešeniu takejto dilemy: neprekročil som mieru pri svojich rozhodnutiach? Je to ešte stále v poriadku? Ešte naozaj to robím v záujme mojej krajiny tak, aby som síce neostal krištáľovo čistý, ale aby som im pomohol? Alebo je už miera prekročená a ja už konám spôsobom, na ktorý ma neoprávňuje ani premiérska stolička?
Citlivá kategória, veľmi ťažko sa tá miera hľadá. Možnože hľadanie miery je možno najväčšou úlohou našich životov. Možno ju hľadáme celý život a často ju nenachádzame. A je to osud nielen premiéra, ale každého z nás.
Ale, a tu prechádzam k tomu, čo ma trápi, ja si myslím, že aj keď sa priznávam k tomu, že rozumiem istému hľadaniu, nenazvem to vajataniu, pána premiéra pri vzťahu medzi Európskou úniou a NATO-m na jednej strane a pri vzťahu k veľkým susedom na našom východnom smere, predsa len dávam otázku, pán minister, aj vám, že či náhodou v niektorých veciach naozaj pri akceptovaní toho, čo som povedal, že rozumiem premiérovi Ficovi, či sme túto mieru neprekročili. A mňa bude veľmi zaujímať práve vaša reakcia. Je to naozaj možné, aby, aby premiér tejto krajiny pri riešení tej veľkej zodpovednosti, ktorú má v rukách, mohol porovnať vojská NATO s vojskami, ktoré 21. augusta ´68 vtrhli do našej krajiny? Môže niečo také povedať premiér tejto krajiny? No zjavne môže. Ale ako sa človek vášho rangu k tomuto postaví? To bude otázka miery aj pre vás. Ešte stále politická loajalita je pre vás rozhodujúca v tejto chvíli? Alebo dokážete povedať áno, premiér je jeden človek, rešpektujem jeho názory, ja som minister zahraničných vecí s vysokými ambíciami na svetovej politickej scéne a viem vám povedať svoj názor? Veľmi ocením, keď sa ho dozviem, pretože to sú veci, ktoré sa mi zdajú práve už prekročením tej miery.
Pamätám sa na výbore pre európske záležitosti, tak som mal pána premiéra päť metrov pred sebou, keď povedal niečo takéto. Viete, keď sa natiahnu červené koberce pre politikov, tak sa po tých kobercoch prejde, potom sa podpíšu obchodné dohody a potom, keď sú tie dohody podpísané, potom sa niečo povie o ľudských právach, o morálke, o etike. Pán minister, vy tiež často stúpate po červených kobercoch a často sprevádzate najvyšších predstaviteľov štátu. Vy možno o tom viete niečo viacej. Mňa táto veta trápi. Počul som to naživo od premiéra Slovenskej republiky. Po červenom koberci sa prejde, podpíše sa obchod a potom sa čosi povie, aby sa nepovedalo, o morálke, etike a ľudských právach. Je možné, aby niečo také kandidát na funkciu generálneho tajomníka OSN považoval za premlčateľné? Vami teda premlčané? Alebo aby sme nemuseli k tomu sa vyjadriť v tejto snemovni? Lebo často to tu som počul dnes aj včera. Možno nie túto vetu, ktorú som si pamätal ja, ale to porovnanie tých vojsk.
Alebo ďalej, naozaj otázka Krymu: je možné sa postaviť k tomu tak, že veľký medveď si predsi len môže tým pazúrom natiahnuť ten, ten poloostrov, keď už je to tak, keď ho voľakedy mal? Že my máme problém sa zásadným jasným spôsobom vyjadriť k tomu, že to je agresia, že to je nenáležité a že sa to nesmie?! Ak pán premiér má s tým problém, tak kandidát na generálneho tajomníka OSN s tým problém nesmie mať. A ja veľmi úprimne, a opakujem sa, oceňujem, že mám takúto osobnosť vedľa seba a že mám, mám možnosť túto otázku, vážený pán minister, povedať. Nie je to otázka, ktorá vznikla v našom klube. Ja som sa s nikým neradil. Je to otázka, ktorá ma trápi, a ja som presvedčený, že ako reprezentant istej časti občanov Slovenska dávam otázku, ktorá je legitímna a ktorú je potrebné zopakovať. Možno sú tu ľudia, ktorí povedia: zbytočná otázka. Môžu mať pravdu. Ja ju za zbytočnú nepovažujem. A preto by som veľmi rád poznal váš názor práve na túto vec.
Neviem, či to bude náležité, ono to, myslím v tejto súvislosti, už aj sa pripomenulo, ale ak je v tom aj istá nadsádzka, tak bude len na prospech. Myslím, že sa tu spomínal pri týchto diskusiách na tému Krymu, anexie Krymu a prístupu Ruska, Ruska, kde zrejme je niekedy je problém aj pre pána premiéra Fica povedať pánovi Putinovi do očí pravdu, spomínal sa výrok, neviem, do akej miery ho poviem presne, pripisuje sa Winstonovi Churchillovi, ktorý na konto vzniku druhej svetovej vojny povedal: mali ste možnosť voliť medzi vojnou a hanbou, vybrali ste si hanbu a máte vojnu. Či v istom zmysle nestojíme pred takouto zásadnou otázkou. Veď história nie je za nami a my sa vôbec nemôžme domnievať, že nás čakajú len pokojné mierové časy, keď pôjde ekonomika a všetko dopredu. Či náhodou tu tiež neexistuje dilema, kde by sme sa mohli zamyslieť nad tým, že tá otázka môže znieť tak, že: máme dnes možnosť sa rozhodnúť medzi hospodárskou prosperitou, prekľučkovaním pomedzi všetky výhody, ktoré nám dáva Európska únia, ale aj nenahnevať Putina, a na druhej strane zásadovosťou, že či to nebude tak, že my sa rozhodujeme pre tú všestrannú hospodársku prosperitu z obidvoch strán, dajte všade, kde sa dá, a či s tým nevyrobíme hospodársky úpadok a morálnu stratu. Či to napokon nebude, vážený pán minister, v tejto podobe.
A ja vlastne môžem aj končiť, pretože nie som pripravený na hlbokú analýzu tej správy, ale toto tu som povedať musel. Toto ma trápi. Na druhej stane veľmi ma teší, že mám možnosť tu na tomto dôležitom mieste vám takúto otázku povedať.
A keď som spomínal, že existovalo osem mužov v histórii – ináč škoda, že tam není žiadna žena, možno by to bolo veľmi dobré, keby sa generálnou tajomníčkou stala konečne po desaťročiach deviatou v poradí nejaká žena, ale zrejme tomu tak v tejto chvíli nebude –, som ocenil, že máme možnosť mať svojho nominanta v tomto boji alebo v takto ponuke, z tej skupiny si pamätám, možno aj vďaka tomu, že som bol chlapec, ktorý vtedy možno prvýkrát začal vnímať politické správy, také prvé meno, ktoré mi bolo s touto funkciou spojené z vtedajších novín, bol Dag Hammarskjöld. Viem, že história dodnes ho hodnotí rôzne, ale bol to človek, ktorý bol tak trocha takým buldozérom. On keď bezpečnostná rada to neodsúhlasila, on išiel aj tak do boja. A mal problém aj vtedy so Sovietskym zväzom. Neodsúhlasili vtedy nasadenie vojsk v Afrike. A on napriek tomu tam išiel a, žiaľbohu, za dodnes neobjasnených okolností havarovalo jeho lietadlo.
Mne sa zdá, že – aj keď to dneska sa možno nenosí, možno tá diplomacia má, a vy o tom viete svoje, oveľa vyššiu úroveň a už generálny tajomník nemá takú slobodu, aby povedal, dobre, Sovietsky zväz, keď mi tu vetuješ, tak ja sadnem do svojho lietadla a idem sa pozrieť na tie súboje sám –, že či predsa v tom nie je istá inšpirácia pre túto dilemu, ktorú tu riešime, a či by nebolo potrebné, aby ste práve vy bol taký malým Dagom Hammarskjöldom v tejto súvislosti a neposadil sa do toho pomyselného lietadla a nevyriešil nie africkú dilemu, ale dilemu vzťahu medzi veľkým hospodárskym susedom na východe a silou Európskej únie a naším slovenským vajataním medzi týmito dvomi silami. Ja by som to veľmi ocenil.
A ja si myslím, že to není otázka tejto chvíle, ako sa vy toho zhostíte dnes pri tomto rokovaní, ale že je to otázka, ktorá, či ju zodpoviete na 100 % či na 50 % alebo vôbec, ostane vo vzduchu.
A my potrebujeme túto odpoveď, pretože, opakujem, história neskončila. A ak my dokážeme tolerovať agresiu, ak sa dokážeme nejasne vyjadrovať k zásadným otázkam, ktoré sú spojené s fungovaním Európskej únie, ak nechceme vidieť bilanciu nie finančných, ale kultúrnych a etických hodnôt, ktoré nám toto členstvo prináša, tak potom sa stala niekde obrovská chyba. A neplačme nad naším nízkym záujmom o voľby do Európskej únie, ale zaplačme nad našou politickou reprezentáciou, ktorá svojím príkladom vlastne priamo takéto dopady na záujem o toto dianie vyvoláva.
Chýbajú nám takéto podnety. Možno nový pán prezident Kiska bude človekom, ktorý bez kompetencií, ale s obrovskou možnosťou hovoriť o dôležitých etických kategóriách, pripomenie nám všetkým, že predsi nie je možné budúcu históriu Slovenska riešiť bez zodpovedania takýchto zásadných otázok. To je tá podstata.
A nechcem teraz na záver to prikryť nejakým detailom, ale predsi ho len poviem. Je už odtrhnutý od tejto základnej tézy, ktorú som považoval za potrebné predniesť, a to je otázka tej malej dilemy medzi tým 8. a 9. májom, že kedy si máme pripomenúť oslobodenie našej krajiny Červenou armádou. A ja súhlasím že ten termínový problém je, nie je dôležitý a je to skôr v takej rovine politickej rétoriky. Viete, čo mi vadí? A možno keď to poviem, ja som to tuším už niekedy tu pripomenul, tak to bude málo, ale keď si to vy všimnete: nie je dôležité možno, že či tie vence položia politické reprezentácie tam 8. alebo 9. mája tu na Slavíne. Ja keď tam vybehnem v podvečer na bicykli a keď vidím tabuľu, ktorá popisuje toto miesto, a akým spôsobom tú otrhanú tabuľu s nečitateľným textom, tak si hovorím: panebože, toto je to miesto, kde si my pripomíname takú vážnu kapitolu slovenských dejín a kde chceme vzdať úctu tým, ktorí nás oslobodili?! Možno nenáležité, ale mňa to trápi viac ako to, či to bude 8. alebo 9. mája.
Povedal som, myslím, že všetko, čo som mal v pláne. Ja viem, že sú v tejto chvíli možno v rámci parlamentnej zvyklosti na mňa nenápadne vyvíjané tlaky, aby som ešte pokračoval, pretože dvanásta hodina nie je tak ďaleko, ale ja si nedovolím, milí kolegovia, kolegyne, zneužiť toto miesto. Tobôž potom, keď som sa na pána ministra obrátil s vecami, ktoré vyplývajú nie z môjho hĺbkového naštudovania správy, ktorú tu prejednávame, ale z mojich pocitov, ktoré mi diktuje svedomie, aby som si vymýšľal ešte nejaké ďalšie tézy.
Veľmi pekne, vážený pán minister, ďakujem, ak ste počúvali, za pozornosť. Teším sa na vašu reakciu. Ďakujem aj snemovni, že sa zvýšil záujem o túto tému. Ja som presvedčený, že 36. schôdza nemá dôležitejšiu, dôležitejší bod, ako je, sú práve otázky našej budúcnosti, ktorá je jednoznačne spojená s Európskou úniou. Pre 21. storočie už nič lepšie podľa mňa nevymyslíme.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 26.6.2014 11:22 - 11:24 hod.
Ján MičovskýAle ja považujem za potrebné napriek tomu, že idem za chvíľočku do rozpravy, aby tu bola príčinná súvislosť medzi tým, čo si to povedal, a ako chcem na teba zareagovať, oceniť jednu vec, ktorá mi dosť často chýbala aj v minulosti, a ty si ju...
Ale ja považujem za potrebné napriek tomu, že idem za chvíľočku do rozpravy, aby tu bola príčinná súvislosť medzi tým, čo si to povedal, a ako chcem na teba zareagovať, oceniť jednu vec, ktorá mi dosť často chýbala aj v minulosti, a ty si ju povedal jasne a ja si myslím, že správne, veľmi správne. A to, že si pripomenul, že dnešné možnosti, hodnotenia nášho fungovania v Európskej únii majú akési základy, korene a prameň a že si spomenul osobu, osobnosť bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu. Ono je tá politika taká, že prídu nánosy a potom sa všetko zneguje a zistí sa, že biele nebolo až tak biele. Ale ja si myslím, že je veľmi správne, keď dokážeme byť féroví. A ty si bol v tomto prípade férový a jasne si pomenoval, že množstvo reforiem, ktoré sa v ťažkej dobe v tejto krajine urobili, boli ozaj urobené pod vedením a zásluhou, samozrejme, aj širšieho kolektívu, ktorý zastrešoval práve premiér Mikuláš Dzurinda. Mne aj v minulosti chýbalo, že keď nadviazali tu ďalšie vlády aj vláda pána premiéra Fica, nepostrehol som nikdy, že by tak férove na politickom kolbišti niekto tieto fakty ocenil. A ty si to urobil, lepšie teraz ako nikdy a lepšie takto ako vôbec.
Tak práve za tento moment tvojho vystúpenia ti osobitne ďakujem. Mne sa to páčilo a veľmi mi to chýbalo aj v minulosti. Treba pripomínať veci tak, aké boli. A keď boli dobré, tak to netreba zapierať ani vtedy, keď nám to už akosi z nejakých dôvodov nevyhovuje.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 25.6.2014 19:02 - 19:03 hod.
Ján MičovskýNaozaj toto, čo si viackrát zdôraznil, že tie bruselské peniaze ako keby neboli peniaze na to, aby kryli reálne potreby tejto spoločnosti, ale aby automaticky boli hneď považované za peniaze, na ktoré treba vymyslieť nejaké lapajstvo. Žiaľbohu, nie je to výnimka. Funguje to takto.
Ďakujem.
Vystúpenie 11.6.2014 11:23 - 11:48 hod.
Ján MičovskýZa takýmto cieľom sa mi skrýva smutné poznanie, že ak by sme mali masarykovskú štandardu s názvom "Pravda zvíťazí" aktualizovať na dnešné pomery, tak by tam musela byť smutná veta, že "Strach víťazí nad pravdou", pretože pravdu mnohokrát poznáme. Ľudia vždy cítia, čo v ich okolí je nezdravé, čo je choré, čo je patologické, čo je hodné postihu. Avšak skúsenosť im hovorí, že o takýchto poznaniach je lepšie mlčať. A práve v tom vidím tú stratu viery v spravodlivosť krajiny, že ľudia v prípade, že sa rozhodujú medzi povedzme svojou povinnosťou pomenovať veci, ktoré nie sú v poriadku, a medzi strachom, ktorý pociťujeme všetci, keď vystupujeme proti niektorej autorite formálnej moci, alebo vôbec keď vystupujeme zo svojej ulity a dávame sa, či už oprávnene, alebo neoprávnene, pranierovať z rôznych strán, nuž, že tento strach mnohokrát naozaj zvíťazí a je to ani nie Pyrrhovo víťazstvo, to nie je dobré prirovnanie, je to víťazstvo, ktoré možno dotyčného, ktorý prehrá takýto boj vo svojom svedomí, pripraví o časť sebaúcty. Aj keď každý z nás si nájde zdôvodnenie, prečo je lepšie mlčať, ale ktorý našu krajinu pripraví o obrovské hodnoty, ktoré sa nevyčísľujú len tými 500 mil. eur, ktoré nám rozkradne korupcia zo spoločného mešca, ale o hodnoty, ktoré sú oveľa vyššie. O hodnoty, ktoré naozaj nemajú číselné vyjadrenie, avšak v konečnom dôsledku sa podpíšu na tom, že naša krajina neprosperuje. Aspoň nie tak, ako by mohla. Pretože s tými stovkami miliónov eur zo štátneho mešca uniká práve tá viera, že sa oplatí zabojovať. Nuž to je jeden z možno z tých hlavných cieľov tohto zákona, ak už sme prekonali tú otrasnú záležitosť, ktorú som hovoril pri jeho uvádzaní, že nehovoríme o udavačoch a že chceme postúpiť k tomu, že hovoríme o ľuďoch, ktorí sú hodní všeobecnej úcty.
A úcta, samozrejme, nestačí. Je tu potrebná podpora, pretože takíto ľudia, ktorí dokážu povýšiť svoju odvahu nad svoj strach, sú mnohokrát veľmi kruto odmeňovaní, namiesto ale skutočnej odmeny im prichádza odmena v podobe veľmi vážnych tráum, ujem a postihov. Skoro štandard, takpovediac algoritmus, ktorý ako keby naplánoval počítač, prichádza po takomto nadobudnutí odvahy skutočnosť, že najbližšia organizačná zmena v organizácii, kde sa takýto odvážlivec vyskytol, bude znamenať aj toľko, že práve on sa stáva prebytočným. Vystopovať tú príčinnú súvislosť je vždy ťažké, pretože vieme, že mnohé organizácie stoja aj pred takými úlohami, kde, žiaľ, patrí aj znižovanie počtu zamestnancov. Nuž čo ľahšie, ako sa vysporiadať v takejto chvíli s niekým, kto si dovolil poukázať na to, že my, naše vedenie, naši niektorí zamestnanci si dovolia alebo - si dovolia - podporujú nekalé praktiky.
Ale ak by ste si mysleli, že to je tá najvážnejšia ujma, verte, že asi nie. A takisto, že tí ľudia sa dostávajú do hmotnej núdze, že miesto svojich 500, 700 eur majú zrazu 117, z čoho musia žiť, čo si možno dosť ťažko vieme predstaviť, ani to by som nezaradil medzi tie najtvrdšie postihy.
Oveľa tvrdší je ten, že takéhoto človeka vylúči veľká časť jeho - už teraz bývalých - kolegov, priateľov a známych zo svojho okruhu. V tom je obludnosť atmosféry, ktorá vládne v spoločnosti, že ľudia, ktorí zabojujú za nás všetkých, nie že im nepoďakujeme, ale my sa ich začneme báť. Začneme sa báť, že by si niekto mohol dovoliť spájať nás s ním a ešte, nedajbože, si myslí, že sme takí ako on. Verte, že pri mojich rozhovoroch s mnohými ľuďmi, ktorí dokázali vystúpiť a prekonať svoj strach, práve toto rezonuje ako jeden z veľmi vážnych dôsledkov, ktorý tých ľudí privádza na myšlienku, že či vôbec konali správne, keď prišli nielen o zamestnanie, nielen o pravidelný príjem, ale aj o mnoho ich kolegov a priateľov, aj keď možno slovo priateľov v tomto prípade naozaj nie je použité náležite.
Ale ani to nemusia byť dôsledky úplne najhoršie alebo nie jediné. Mnohí títo ľudia, a to na to chcem upozorniť, sa dostávajú, dostávajú aj do vážnych zdravotných problémov. Dlhodobý stres, vylúčenie zo spoločnosti, psychológovia vám potvrdia, že to je jedna z najväčších tráum, ktorá môže byť každému z nás spôsobená, keď vám okolie, na ktoré ste boli zvyknutí, naznačí, že už medzi nich nepatríte, sa podpisuje na tom, že takíto ľudia skôr či neskôr majú veľa zdravotných problémov. Sú tu, samozrejme, dôsledky v podobe doslova trestných. Že nie tí, na ktorých som poukázal ale budú mať problémy so zákonom, ale ja, že som si to vôbec dovolil. Vždy sa nájde nejaká konštrukcia, ktorá hovorí o krivom obvinení, o nejakých ohováraniach, urážkach, takže za chvíľočku bojovník proti korupcii sa môže dostať pred súd nie ako svedok korupcie, ale ako obžalovaný.
Bývajú aj dôsledky sofistikované a tiež môžu mať veľmi zvláštne dopady, že takéhoto človeka možno niekedy neprepúšťajú v organizácii, ale povyšujú. Chcú si ho kúpiť, chcú si kúpiť jeho mlčanie a ponúknu mu atraktívnu funkciu, zdanlivo tá, ktorá by mohla uspokojiť možnože jeho materiálne potreby, ale ktorá by bola predajom jeho svedomia. Aj takéto sú skúsenosti.
Na to, aby som poukázal teraz na konštrukciu nášho zákona, možno bude najlepšie, a tak som sa rozhodol, že zvolím si takú cestu, že porovnám dva zákony. Práve celkom to zapasovalo, pretože včera KDH predstavilo svoj, dnes ja predstavujem náš, a to porovnanie možno bude takým najľahším prístupovým systémom k uchopeniu toho, čo chceme v tomto zákone riešiť.
Teraz sa ospravedlňujem kolegom z KDH, že to tak použijem, myslím, že to neni použité vôbec so zlým úmyslom, ja som včera povedal, že ich podporíme a tak sme aj urobili, žiaľ, teda nebola tu podpora dostatočná, takže toto stále platí, a preto to porovnanie je porovnanie dvoch kvalít, každá má svoje plusy, možno aj mínusy a stojí za to ich porovnať.
Takže ak KDH rieši vo svojom návrhu boj s korupciou tak, že sa jedná iba o zamestnanca a zamestnávateľa, že len v tomto priestore rieši korupčné problémy, náš návrh ich rieši v celom priestore celej krajiny. To znamená kdekoľvek, ktokoľvek, kto sa stretne s korupciou, nie len zamestnanec na svojom pracovisku, ale občan Slovenskej republiky kdekoľvek, na každého z takýchto občanov sa takýto návrh zákona plne vzťahuje.
Vymedzenie je tu tiež rozdielne. Návrh KDH rieši len trestné činy, ktoré sú pomenované ako korupčné, my riešime aj nekalé praktiky, ktoré nie sú trestnými činmi, ale ktoré spôsobujú poškodenie spoločenskej morálky. Chcem zdôrazniť, že takýto prístup nie je naším samovoľným rozhodnutím, ale že sme pri ňom rešpektovali odporúčania významných svetových inštitúcií, ktoré sa zaoberajú systémovo bojom s korupciou. Takže aj takéto rozšírenie je celkom správne.
Vieme, že chceme chrániť aj identitu ľudí, pretože nie každý má odvahu vstúpiť vlastným menom úplne do verejného priestoru a rád by si zachoval pred dôležitou časťou verejnosti anonymitu. V KDH návrhu je táto identita podávateľa zamestnanca vždy známa, v našom návrhu môže ostať zamestnanec utajený. Je to tak dané tým, že stanovujeme tam dôležitú podmienku, a tu tak s istým trpkým úsmevom zaspomínam na pána podpredsedu vlády Kaliňáka, ktorý práve o tomto bode rozprával, že tie naše návrhy sú nedokonalé a že oni predstavia ten lepší, a práve toto použil ako príklad, ale nie presný, pretože my to práve vyriešené máme, že každý zamestnávateľ je povinný vytvoriť systém, interný systém, ktorý umožňuje nahlasovanie korupčných činov na jeho pracovisku. A sú tam dva režimy. Môže to byť režim oznamovateľa, ktorý je známy, ale môže to byť aj oznamovateľ anonymný, ale ten má možnosť práve na webovej stránke každého zamestnávateľa, ktorý podľa tohto zákona tú stránku musí vytvoriť, sledovať priebeh svojho podania napriek tomu, že on ostáva v anonymite.
Poskytnutie ochrany. Ochrana je tu chápaná v širokom zmysle od utajenia identity až po vytvorenie legendy. Tak v takom rozsahu, ako to dnes pripúšťa zákon, len v smere k agentom. My ohľadom takejto ochrany uvažujeme s tým, a tak je to v zákone presne aj pomenované, každý, kto požiada o takúto ochranu, dostáva apriori na ňu nárok. V návrhu KDH je to na rozhodnutí orgánov policajných, prokuratúry a sudcu, či takýto návrh na ochranu identity bude aj platný.
Obmedzenie pracovnoprávnych úkonov. Obidva zákony riešia cez inšpektorát práce tú skutočnosť, že ak niekto je oznamovateľom korupcie na pracovisku, tak takéto pracovisko, takýto zamestnávateľ sa dostáva do režimu, ktorý sa nazýva monitorovací režim, to znamená, už v tej chvíli inšpektorát práce dohliada nad všetkými úkonmi, ktoré môžu byť voči zamestnancom vykonané, a skúma, či sú to úkony vedené nie náhodou aj úmyslom postihnúť oznamovateľa korupcie. Je tu však zásadný rozdiel, v návrhu KDH sa uvažuje s takýmto režimom len voči konkrétnemu oznamovateľovi, my to riešime tak, že do režimu monitorovania sa dostávajú všetci zamestnanci daného zamestnávateľa, pretože je dosť častý práve ten úkaz, že ten, ktorý vystúpi ako istý nositeľ podania voči korupcii, má mnohých spolupracovníkov, ktorí by tiež mohli byť postihovaní, takže je veľmi správne, keď sa celý podnik, celý zamestnávateľ dostane do takéhoto systému.
Iný rozdiel je vo vzťahu k sudcom. Návrh KDH nerieši sudcov, my sme presvedčení, že aj pri uznávaní nezávislosti sudcovského stavu je potrebné takto pristupovať podľa protikorupčného zákona aj ku sudcom, ktorí môžu byť chránení týmto zákonom.
Priznanie odmeny. My uvažujeme na rozdiel od návrhu KDH aj s priznaním podielovej odmeny tam, kde sa nedá vyčísliť presne úspora, a v tom prípade sa jedná o 15-násobok minimálnej mzdy. Uvažujeme aj podielovú odmenu, ktorá je daná práve 30-percentným podielom z prostriedkov, ktoré sa reálne štátu vrátili.
Tu sa pristavme. Odmena, aj včera sa to tu skloňovalo, sa považuje akosi platba za statočnosť, ktorú má človek prejaviť bez toho, aby si dal za ňu zaplatiť. Ja s tým súhlasím v princípe, že konať máme vždy statočne, spravodlivo a čestne. Nie preto, že nám niekto priplatí za takéto vlastnosti, ale preto, že to má patriť k základnej výbave odmalička každého z nás. No ale stále nerozumiem tom spochybňovaniu, prečo by niekto, kto tomuto štátu zachráni milión, nemohol 100-, 200- alebo 300-tisíc z toho milióna dostať. Však ten štát vďaka jeho odvahe zarobil a my všetci s ním. Ak by niekto považoval takúto odmenu za dehonestujúcu, nuž ten zákon ho nenúti ju prevziať, takže môžme pokojne rátať s tým, že takúto odmenu môže nositeľ odvahy odmietnuť.
Zjavili sa tu úvahy, že to bude teda zneužívané, že na Slovensku je to tak, že si to jednoducho ľudia zamenia s nejakým zárobkovým podnikom a budú udávať hlava-nehlava, aby zarobili. Myslíme aj na to v zákone. Nie je možné vystupovať bez rizika, že človek, ak by bol takýto oznamovateľ obvinený a dokázané mu, že konal s úmyslom poškodiť druhú stranu, vystavuje sa naozaj právnemu postihu. Ale ak konal v dobrej viere, že sa domnieval, že došlo ku korupcii, a napokon sa preukáže, že tá korupcia tam nebola, nemôže byť postihnutý. Je v tom, uznávam, niekedy veľmi jemnučký rozdiel, ale ten rozdiel je v našom návrhu zákona zakódovaný.
Ale keď hovoríme o odmene, vráťme sa naozaj k tej odmene, ktorá je dôležitejšia v tejto súvislosti, keď hovoríme o odvahe, cti a statočnosti. Nemusia to byť len odmeny finančné, trváme na tom, a je to v zákone presne rozpracované, že nositelia občianskej odvahy majú byť tí, ktorí sú odmeňovaní štátom, štátnymi predstaviteľmi štátnymi vyznamenaniami. Je to nanajvýš správne a spravodlivé, aby sme medzi zaslúžilých vedcov, športovcov, občanov, ktorí prejavili odvahu na mnohých frontoch, zaradili aj ľudí, ktorí dokázali zabojovať so zlom korupcie.
Dali sme napokon v našom klube aj tomu istý výraz, povedali sme si, že je to aj dovtedy, kým nebude platiť tento zákon, a už druhý rok udeľujeme vyznamenanie Rad Ďurka Langsfelda. Považujem to za správny krok, ale verím, že od tejto nedele možno sa už tejto aktivity budeme môcť dobrovoľne vzdať a že nový pán prezident Slovenskej republiky, pán Kiska, bude pri rozhodovaní o štátnych vyznamenaniach pracovať a práve so skupinou týchto ľudí, ktorí prejavili takú potrebnú odvahu v boji s korupciou. Napriek tomu som hrdý, že náš Rad Ďurka Langsfelda, rad, ktorý sme pomenovali podľa mladého statočného Slováka, ktorý dokázal povýšiť pravdu nad svoj život, že sme už udelili niektorým občanom so všetkou cťou a ceremóniou, aká k takémuto radu patrí, boli to občania, učiteľ Oto Žarnay, bola to redaktorka Vanda Tuchyňová, bola to kontrolórka Ľubica Lapinová, bola lekárka Zuzana Pechočiaková, všetci títo mali v istom zmysle spoločný osud, ktorý je daný tým, že dokázali veľmi odvážne sa postaviť voči zlu, s ktorým sa stretli, a všetci na to aj doplatili. Verím, že vyznamenanie v podobe Radu Ďurka Langsfelda bolo dobrým signálom, a naozaj sa nádejam, že toto vyznamenanie, tento rad, ktorý, samozrejme, nie je štátnym radom, ale je to radom obyčajných ľudí, vstúpi do histórie a z bohatej plejády radov, ktoré máme v zákone, ktoré sú pomenované po ctihodných a veľmi významných menách z histórie Slovenska, nahradia tento Rad Ďurka Langsfelda a budú dostávať ľudia vo svojom boji s korupciou práve takéto vyznamenanie. Voči tomu azda nenamietne nikto, ak statočného človeka prezident Slovenskej republiky vyznamená štátnym radom.
Toto nesmierne potrebujeme, nejde o tých pár gramov kovu, ide o to posolstvo všetkým občanom, áno, my vysokí štátni predstavitelia si ťa vážime, odvážny občan, ktorý si nás upozornil na to, o čom sme nevedeli a o čom možno vedeli mnohí, a mnohí mlčali. Takže verím, že to je aj posolstvo, ktoré má svoju logiku.
Takisto, na rozdiel od iných návrhov, riešime aj výchovu. Je tam kapitola, ktorá hovorí o postupe ministerstva školstva, ktoré v rámci svojich systémov poukazuje a vštepuje našim žiakom do ich vedomí to, čo je v oblasti korupcie nebezpečné, čomu sa treba vyhnúť a ako sa treba správať pri stretnutí s ňou. Opäť je to nanajvýš jasné. Toľkokrát tu hovoríme o hodnotách výchovy, o tom, že práve výchova má ten oslobodzujúci vplyv, že naučí nás žiť poriadne, aj keď sa dostaneme do rôznych konfrontácií, pokiaľ nám to niekto zasial už v mladých rokoch do našich sŕdc a vedomí, a práve myslíme si, že aj korupcia je práve tá oblasť, kde či od rodičov, či od učiteľov majú už naši najmenší dostávať informáciu, s akým zlom sa môžu v živote stretnúť a čomu sa majú vyhnúť. Niet dôvodu pochybovať o tom, že to, čo nasajeme v mladom veku, ide s nami možno oveľa viac ako to, k čomu sa dostaneme už neskoršie, keď sme možno v niektorých prípadoch už otrlí a neochotní a neschopní meniť svoje životné filozofie, ktoré, žiaľ, mnohokrát sú poznamenané aj zmierením sa so zlom, s ktorým sa stretávame.
Je tam tých momentov ešte viac pri tom porovnaní, ale možno by som zašiel do nových detailov, takže dovolím si na záver tejto svojej záverečnej reči, teda už nie som v rozprave, veľmi pokorne s presvedčením, že neprezentujem ani seba, ani náš klub, ani svoje percentá podpory, ani svoju politickú budúcnosť, ale že využívam túto jedinečnú možnosť stáť tu pred vami, na to, aby som absolútne v súlade so svojím presvedčením povedal, že takýto zákon síce nevyrieši všetky bôle, ktoré máme v tejto oblasti, ale je nesmierne potrebný, pretože odkázať občanom, že si ich vážime, keď budú odvážni pri stretnutí s korupčným zlom, a že si nielen vážime, ale sme schopní ich aj reálne podporiť, ochrániť ich, pomôcť im, nedopustiť, aby mali traumy zdravotné, sociálne, nedopustiť, aby ich okolie sa ich bálo, ale, naopak, aby im verejne ďakovalo za to, že urobili to, čo mali urobiť aj ostatní. A možno to by mal byť jeden z cieľov, aby okolo takýchto ľudí nevznikal okruh strachu a úniku, ale aby to bol kruh ľudí, ktorí vedia sa potešiť z toho, že medzi nimi sa našiel niekto odvážny, a najmä vedia sa inšpirovať k tomu, že nabudúce, keď život im ponúkne takúto skúsenosť, že sa stretnú so zlom, s korupciou, so špinavosťami, tak si spomenú na príklad týchto ľudí a budú konať práve v ich duchu. Pretože nikto z nás neprežije svoj život tak, že by sa s takouto konfrontáciou nestretol, každý z nás zažíva chvíľky, ktoré keď vyhodnocuje pri spätnom pohľade, tak rozmýšľa, zachoval som sa správne, nesprávne, a mnohokrát si možno povedať, ej, keby sa to ešte raz vrátilo, už by som sa zachoval inak, hanbím sa. Práve takíto ľudia a takéto zákony nás môžu inšpirovať k tomu, že ten strach, ktorý prirodzene máme všetci v sebe, premôžeme.
Poznáte mnohí Lorda Jima od Josepha Conrada. Ten má krásnu úvahu o tom, že aký je vlastne rozdiel medzi hrdinom a zbabelcom, ktorého máme všetci v sebe. Vôbec to nie sú dvaja rozdielni ľudia, ktorí sa rodia tak alebo hentak, hrdinovia alebo zbabelci. Stále je to ten istý človek, akurát v jednej chvíli sa tento človek rozhodne buď tak, alebo tak. Ani psychológovia, ani sociológovia nevedia veľmi popísať, čím to je dané, čím je to spojené, resp. je jasné, že to nie je spojené ani so vzdelaním, ani s výchovou, ani s náboženstvom, ani s pohlavím, ani s rasou. Jednoducho v niektorých chvíľach sa ľudia prejavia ako statoční a odvážni a v niektorých ako ustráchaní a zbabelí.
Návrh tohto zákona, aj keď zákonom sa nikdy nedá vyriešiť to, aby sme vybudovali morálku, ale návrh tohto zákona sleduje to, aby ľudí, ktorí sa v istej kritickej chvíli svojho života rozhodnú správne, bolo stále viac a viac.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Uvádzajúci uvádza bod 11.6.2014 10:43 - 10:57 hod.
Ján MičovskýUž veľakrát tu boli opakované fakty, ktoré hovorili o tom, že máme veľmi nelichotivé miesto v rámci európskeho rebríčka. Pohybujeme sa v oblasti problémov s korupciou kdesi na nelichotivých čelných miestach.
Možnože ešte väčší problém je však nie v nejakých štatistikách, ani nie v tom, že tak často sa tu narába, až to možno niekedy sa nechce ani počúvať, číslom 500 mil. euro ročne, ktoré tá koťuha korupcia jednoducho zo štátnych a verejných zdrojov spotrebuje, ale možno by sme na prvom mieste mali hovoriť o našom vnútornom pociťovaní tohto obrovského problému. Je tu veľmi pravdepodobne možné hovoriť o tom, že otázka korupcie je otázka nášho vnímania významnosti tohto problému, a keďže sme poslancami, tak tá vnímavosť by mala byť daná predovšetkým tým, ako vážne vo svojich svedomiach bereme problém s korupciou.
Možno si treba pripomenúť pôvod tohto slova. Nie je pravdivé, ak si predstavíme nejaký taký symbol, nejaká obálka, ktorá nemá adresáta, ktorá sa tak nenápadne niekde presúva medzi odosielateľom a prijímateľom. Je to také dosť ploché a málo výstižné. Možno tí starí Indovia, skadiaľ pochádza slovo reupt, mali viacej pochopenia pre pravú podstatu tohto fenoménu. Reupt, staroindické slovo, znamená lámať. A nie je to len lámanie pečatí na štátnych zdrojoch, ale, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, je to predovšetkým lámanie charakterov. Lámanie toho, čo by sme mali považovať za svoju prirodzenú výstuhu, niekto tomu hovorí chrbtová kosť, niekto svedomie, niekto jednoducho výchova a zásady, ktoré nemienime opustiť. Úplne jedno, či sme lesníkmi v Novej Sedlici, alebo poslancami Národnej rady Slovenskej republiky. A bojím sa, že práve toto ponímanie je naším veľkým problémom, ktorý ak neodstránime, tak akékoľvek snahy hovoriť tu o podpore ľudí, ktorí majú odvahu bojovať s týmto fenoménom, sú len pozlátkom, sú len bodom v programe, ako to tu už neraz zaznelo. Napokon včera sme tu mali návrh zákona skupiny poslancov z KDH, nazývame ho zákon pána poslanca Figeľa. Už tu bol návrh pána poslanca Lipšica. Už tu bol aj tento návrh, ktorý opätovne v mene celej 13-ky predkladám, a môžem povedať aj 14-ky, však napokon aj poslanec Huba sa na tom výrazne podieľal, nič sa na tom nezmenilo, že teraz momentálne sme 13-ou, ale celá tá pôvodná 14-ka má naozaj obrovské množstvo práce na tomto zákone za sebou.
Nuž tá podstata toho prístupu k tomuto problému je daná možno práve v tom, a ja to považujem za nesmierne dôležité, to vlastne svedčí o tom širokom vejári vnímania tohto problému, že tu v tejto snemovni sa nachádza skupina poslancov, ktorá pri tomto zákone vyslovila opakovane slovo udavač. Hnusné, zlé slovo, ktoré naozaj vystihuje čosi hlboko nedôstojné, čosi, čo nik slušný nemôže považovať za prirodzené. Možno od školských čias, keď existuje udávanie, že ktosi beží za pani učiteľkou zažalovať, možno už tam sa prejavujú tie problémy, ktoré niekto považuje za smiešne. Ja som ich vždycky považoval za vážne. A nepamätám si vo svojom živote, a každý máme, samozrejme, aj 13. komôrku, ktorú radi utajíme, pretože nikto nie sme anjeli, ale ja si naozaj nepamätám na nič, čo by som dokázal ja osobne spojiť so slovom udavačstvo. No napriek tomu je tu skupina poslancov, a netajme to, je to skupina poslancov zo SMER-u, ktorí takéto slovo opakovane použili. Ja som tým hlboko urazený a považujem to za urážku nie mňa, ja som tu nie za seba, ale považujem to za urážku všetkých tých, ktorí ma sem poslali.
Ak by sme hovorili o udavačstve. Môžme. Možnože ozaj história našej krajiny sa nevysporiadala ani s týmto fenoménom. Napadá ma možno také ťaživé historické svedectvo, keď v tejto krajine bolo bežné počas 2. svetovej vojny ukazovať na niektoré brány. Aj tam, aj toho, aj túto. A vypisovať, ja nie, to tí druhí. Ja neviem, či je to pravdivé, to sa možno tvrdí viackrát, ale údajne v análoch Gestapa je zaznamenané, že na Slovensku mali ľahkú robotu, že príliš veľa ľudí z rôznych dôvodov, možno zachrániť si krk a rodinu, možno zarobiť si, možno len z obyčajného ľudského strachu, udávalo. Áno, ak budeme hovoriť o hnedej farbe, ktorá poznačila históriu Slovenska, a o tom, že mnohí Slováci nemuseli zahynúť ani v Nemeckej, ani v Kremničke rukami vlastných súkmeňovcov, keby nebolo udavačstva, nuž, je to pravda. Toto slovo je strašné a jeho dôsledky dodnes sme nejakým spôsobom neprežili, nevyhodnotili. A ak budeme sa chcieť baviť o tomto udavačstve, som ochotný vždy, nie ako nejaký múdry človek, ktorý do toho vidí, ale s pokorou, že máme takéto temné stopy vo svojej histórii, sa postaviť medzi diskutujúcich, a nie preto, aby sme sa v tom rýpali, ale preto, aby sa to nezopakovalo. Pretože história neskončila a biedy, ktoré máme za sebou, nikto nezaručí, že sa môžu zopakovať ešte v horšom vydaní, ako je spomienka našich otcov a starých otcov.
Takže ak sa tu hovorí tak často o udávaní v súvislosti so zákonom, ktorý má podporovať, chrániť, povzbudzovať a odmeňovať ľudí, ktorí sa neboja tam, kde sa ostatní boja, tak to považujem za nedorozumenie, ktoré nám neumožňuje pokračovať v tejto téme. Môžme tu ešte desaťkrát priniesť zákony, aj pán Lipšic, aj pán Figeľ, aj klub OĽaNO, my sa nepohneme. Pretože to je naozaj zásadný problém, balvan, ktorý tu leží. Veď predsi podporovať nejakým zákonom udavačstvo, no tak na to nás tu nie je treba.
A preto sa spytujem, vážení poslanci z klubu SMER, či naozaj nemienite prehodnotiť toto zásadné vyjadrenie niektorých z vás. Ja viem, poviete, ja nie, to iný, ja vám to neprisudzujem všetkým en bloc, ale ja si naozaj pamätám málo ťažších chvíľ za tie dva roky pôsobenia v parlamente, ako boli tie, keď takéto vyjadrenia zazneli.
Preto by som veľmi prosil, ak máme pokročiť naozaj tým smerom, ktorý, verím, že je v záujme celej 150-ky, a ktorý môžme pomenovať ako záchranu obrovského množstva nielen prostriedkov, ale aj úpadkov vo vedomí ľudí, ktorí prestali veriť v spravodlivosť tejto krajine, ak máme v tom pokročiť, musíme sa vedieť pozrieť si do očí a povedať si, že slovo udavač prisúdiť ľuďom, ktorí za nás dokážu prehovoriť vo chvíľach, keď sa my bojíme, je hlboko urážlivé, nedôstojné a zničujúce samotnú podstatu toho, čo týmto zákonom všetci predkladatelia, ktorých som spomínal, sledujú. Preto by som vás chcel veľmi úprimne poprosiť, aby sme sa dostali k tomu, že takýto výraz už nikdy v tejto súvislosti nepoužijeme.
Veľakrát som už rozprával, mal som tú česť predstavovať tento zákon a zdá sa mi nenáležité, aby som prešiel, ale ja to napriek tomu prejdem, všetky tie nuansy, ktoré sú v tomto zákone pomenované. Možnože to bude trocha zdĺhavé. Nechcel by som sa dostať k tomu, aby som bol obvinený zo zbytočného opakovania slov, ale nemám inú možnosť, ako poprosiť ctenú snemovňu o to, aby tomuto zákonu prisúdili mimoriadnu pozornosť.
Ja rozmýšľam, máme nejaký zákon, ktorý predkladali takmer identicky nezávislí, KDH, Obyčajní, a dokonca pár mesiacov dozadu na tlačovej konferencii pán podpredseda vlády Slovenskej republiky Kaliňák oznámil, že takýto zákon sa pripravuje. To znamená, ak dobre rátam, štvrtý v poradí. No ak je to naozaj tak, ak máme takýto veľký vejár predkladateľov, nuž potom by to mohlo svedčiť aj o tom, že sa jedná o výnimočne dôležitú tému. Ak je to výnimočne zložitá téma a toľkí sa k tomu pokúšame nejakým spôsobom vyjadriť a zmocniť túto problematiku do paragrafov, tak potom mám za to, že je tu čas, aby sme sa zhodli na nejakom znení. A ja si myslím, že znenie, ktoré tu dnes predstavíme, náš klub, je znenie veľmi dobré. Bez nejakej snahy vstupovať do konkurencie s ostatnými predkladateľmi, je to najkomplexnejší návrh, ktorý naozaj rieši ochranu, odmeňovanie, pomoc všetkých, ktorých môžme nazvať nie udavačmi, ale ľuďmi, ktorí si zasluhujú našu úctu, vďaku, a ktorých môžme smelo pomenovať, že by mali byť pre nás všetkých, a najmä pre občanov, kde im chceme pomôcť v tejto oblasti, predstavovať prirodzený vzor.
Toľko asi na úvod k tomuto zákonu. Pevne verím, že vážnosť, ktorá je vložená do jeho jednotlivých klauzúl, bude vyjadrená aj vážnosťou prerokovania tohto zákona. A pri tom hlasovaní, viete, hovorím tu často o svedomí, ak sa stane, že opäť to bude také hlasovanie, že dali to Obyčajní, a preto tam bude svietiť za 30, 40, 50, no, nebude to poníženie predkladateľa ani vyjadrenie akejsi kritiky nekvality zákona. Bude to len potvrdenie toho, že mnohí z nás nepochopili, na čo nás sem ľudia poslali, ľudia, nie stranícke centrály, a nepochopili závažnosť problému, ktorý sa snažíme týmto zákonom nie vyriešiť, korupciu ešte nikto nevyriešil, ale obludný nárast tohto problému na Slovensku nastaviť, obmedziť a dať ľuďom nádej, že spravodlivosť môže niekedy aj víťaziť.
Toľko v úvodnom slove. (Potlesk.)
