Videokanál poslanca
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Určite bude toto pre mňa pamätné vstúpenie na pôdu v sieni zákonnosti a ja vám všetkým veľmi ďakujem. Samozrejme, nie som tu len za lesy a nemá význam, aby som zdôrazňoval len tento aspekt, aj keď osobne moje srdce ostane lesnícke a aby som bol konkrétny, čo sa týka chránených území, pán kolega Poliačik, určite máte pravdu, ak existuje niekedy niekde nejaký dôvod, že by sme mali veľmi zvažovať svoje zásahy lesnícke, tak sú to rezervácie. Ja osobne som mal vždy problémy medzi svojimi kolegami, lesníkmi, že dosť často som stál tak trošinka mimo ich hlavného prúdu, keď by som spomenul, že som bojoval za rozšírenie rezervácie Udava spolu s Ďurom Lukáčom z VLK-a, tak možno dodnes by mi to mnohí lesníci vedeli ešte obiť o hlavu, aj keď potom som sa sklamal, a to už je iná kapitola, ale to chcem povedať, že nemám s tým problém.
Čo sa týka ešte jednej takej spomienky, už iba 50 sekúnd, ešte by som dodal, že niekedy to nie je len o pekných slovách. Ja som tu zabudol povedať jednu vec, ktorá, možno že ešte ju stihnem. V to ráno, keď sme išli na úrad vlády, tak sme mali tam možnosť ovplyvniť, verím, že rozhodnutie, ktoré vtedy padlo z úst premiéra. Zastavila sa pôžička vo výške dvoch miliárd korún, 67 mil. eur, ktoré pán Becík požadoval na to, že musí to dostať štátny podnik, pretože bez toho zahynie. Štátny podnik bol o pol roka v čiernych číslach a keby tie dve miliardy odišli, tak by odišli naveky pre satelity, ktoré obiehali vtedy zlovestným spôsobom tento podnik. Takže to chcem zdôrazniť, že takýto postoj má význam nie kvôli krasorečneniu, ale že dokáže zmeniť aj ekonomiku. To, že nás potom všetkých, Marka, Fákovú, Lehockého, Gogolu a mňa vyhodili, to už bol iný príbeh.
Autorizovaný
Videokanál poslanca
Čo sa týka ešte jednej takej spomienky, už iba 50 sekúnd, ešte by som dodal, že niekedy to nie je len o pekných slovách. Ja som tu zabudol povedať jednu vec, ktorá, možno že ešte ju stihnem. V to ráno, keď sme išli na úrad vlády, tak sme mali tam možnosť ovplyvniť, verím, že rozhodnutie, ktoré vtedy padlo z úst premiéra. Zastavila sa pôžička vo výške dvoch miliárd korún, 67 mil. eur, ktoré pán Becík požadoval na to, že musí to dostať štátny podnik, pretože bez toho zahynie. Štátny podnik bol o pol roka v čiernych číslach a keby tie dve miliardy odišli, tak by odišli naveky pre satelity, ktoré obiehali vtedy zlovestným spôsobom tento podnik. Takže to chcem zdôrazniť, že takýto postoj má význam nie kvôli krasorečneniu, ale že dokáže zmeniť aj ekonomiku. To, že nás potom všetkých, Marka, Fákovú, Lehockého, Gogolu a mňa vyhodili, to už bol iný príbeh.
Vystúpenie v rozprave 3.5.2012 18:24 - 18:39 hod.
Ján MičovskýA aby som dal možnosť aj druhému najvyššiemu ústavnému činiteľovi, tak som si aj z jeho príhovoru, ktorý zaznel pri tej istej príležitosti, keď sme skladali sľuby, tak tiež jedna sentencia: "Máme obrovskú možnosť zbaviť sa historického revanšizmu." Mne sa to páči, lebo skúsenosť ozaj učí, že akonáhle roztáčame koleso odplaty, povedzme aj v politickom živote, tak má takú antifyzikálnu vlastnosť, že sa točí stále rýchlejšie, a, nedajbože, ho zastaviť. No a keď už som spomenul dvoch tých najvyšších ústavných činiteľov, som rád, že môžem spomenúť aj tretieho - pána predsedu vlády, a povedať, že som včera veľmi čakal na jeho uvedenie vládneho programu, a hoci som sa nedočkal toho slovíčka, ktoré je pre mňa istým osudom a o ktorom si myslím, ide o slovíčko lesy, že to je požehnaním tejto krajiny, napriek tomu som sklamaný nebol, pretože programové vyhlásenie vlády obsahuje niekoľko bodov, v tomto smere lesníckom, ktoré sa mi ozaj veľmi, veľmi páčia. Určite nie je dôvod, aby som tu urobil teraz nejakú exkurziu do tých lesníckych bodov, všetci sme to čítali, ale tri by som spomenul, tri, ktoré považujem za dobré.
Hovorí sa tam, že bude vláda hľadať rovnováhu, vyváženosť medzi ekonomickými a ekologickými princípmi lesníctva, jeho riadenia. Skvelá myšlienka. A dokonca chcem dodať, že my lesníci, alebo lesníci majú na to aj vynikajúcu metódu, ktorá je vysokou lesníckou pilotážou. Bola by to už taká prednáška, ktorá sem nepatrí, ale výberkový spôsob hospodárenia je spôsob, ktorý vám laikom alebo laikom umožní ani nezbadať, že v lese sa hospodári, a ten les napriek tomu bude dávať všetky svoje funkcie, tak ako je to na les potrebné. Je to spôsob, ktorý dokáže odpovedať na všetky zásadné ekologické, ekonomické, biologické, ale aj sociálne otázky nie tejto doby, nie tohto štvorročného obdobia, ale storočia, ktoré máme pred sebou.
Ďalšia vec, ktorá sa mi veľmi zapáčila a o ktorej som aj dnes mal možnosť hovoriť na výbore, keď sme tam mali dvoch pánov ministrov, ktorých sa to týkalo. Je to otázka toho, že vláda sa rozhodla, že bude oceňovať environmentálne funkcie, služby, ako som bol správne upozornený. Ak som predchádzajúci bod ocenil, tak o tomto druhom chcem povedať, že je ešte lepší, pretože ozaj dozrela doba, aby táto spoločnosť, ale nielen slovenská, ale aj európska, si uvedomila, že lesy ozaj nie sú tu kvôli tomu, aby poskytovali to drevo, to je druhotná záležitosť, ale aby poskytovali tie funkcie, ktoré my všetci, to je jedno, kde sa nachádzame v akej profesii, či sme v parlamente, alebo sme v Novej Sedlici, potrebujeme k životu. Viete, o čom hovorím, je to pitná voda, je to neodviata pôda, je to dýchateľný vzduch.
A ešte poviem aj tú tretiu vec, ktorá sa mi páčila možno najviac, a to bude možno aj trocha osobné, aj voči pánovi premiérovi, vo volebnom programe, vo volebnom, vo vládnom programe, možno aj vo volebnom, je veta, že táto vláda bude považovať štátny lesný majetok za strategický majetok a nepripustí jeho privatizáciu. To, v čom chcem byť osobný je to, že kedysi, keď som mal možnosť, nie ja, ale my lesníci uvítať pána premiéra ešte počas jeho prvého volebného funkčného obdobia vo Vydrovskej doline v lesníckom skanzene na Dni stromu, to sú také moje lesnícke deti, ktoré vznikli skutočne z lásky, z lásky k slovenským lesom, tak to bolo obdobie začiatku tohto storočia, keď tie privatizačné tendencie boli nebezpečné, zdali sa nám veľmi blízke a ozaj si pamätám na jeho slová, keď povedal: "Nebojte sa, nebude to privatizované ani o štyri roky, ani o štyridsať, ani o sto." Ja sa s ním veľmi stotožňujem, som presvedčený, že každá vláda, či to bude tá o sto rokov, alebo tá o štyri, bude povinná toto obrovské bohatstvo, tento zlatý fond našej republiky toho správcu tých strategických surovín musieť strážiť a veľmi chrániť a dodám k tomu len jednu kacírsku myšlienku, že možnože o sto rokov nieže nebudú sprivatizované štátne lesy, že o sto rokov budú musieť byť všetky lesy štátne, pretože ich význam bude tak veľký, a ich potreba pre to, aby sme prežili, tak intenzívna.
No to sú tie tri body, ktoré som si povedal, že si zapamätám a že ich veľmi rád tuná zdôrazním, a možno v tejto chvíli by sa zdalo, že vlastne ten poslanec Mičovský našiel pekné body, pochválil a v tejto chvíli by možno mohol povedať, je to bez problémov, keďže mu tak splnili, zahrali mu na nôtu, mohol by hlasovať úplne smelo, v našom klube skutočne je to tak, že nie sú žiadne obmedzenia na programové vyhlásenie vlády.
A verte tomu, že by som to aj rád možno urobil, možno by to bolo také netypické, ale je tu problém. Tá pekná konštrukcia, ktorá tu vznikla z tých bodov, ktoré som popísal, ale aj z tých, ktoré som nepopísal, ona je skutočne umná, je to dobre do seba zapasované a lesnícke srdce to poteší. Ale projektanti sa dopustili jednej fatálnej chyby. Túto dobrú konštrukciu, dobre skĺbenú, postavili na trasovisko. To trasovisko, musím uviesť presnejšie, postavili ho na morálne trasovisko. A aby som bol presnejší, pretože, žiaľbohu, morálnych trasovísk máme pomerne veľa v našej nedávnej histórii, tak to postavili na morálne trasovisko, ktoré sa spája s vládou pána premiéra Fica v roku 2006 - 2010. Je to pre mňa veľmi zvláštna spomienka, o to zvláštnejšia, že vlastne vďaka nej som dneska tu. Je to spomienka na neskutočné drancovanie štátneho majetku podniku Lesy Slovenskej republiky, drancovanie, o ktorom som si myslel, že nemôže existovať ani v zlých románoch, drancovanie, ktoré pripravilo lesný podnik, ale aj všetkých občanov Slovenska o milióny a milióny eur.
To, čo sa dialo, by sa dalo teraz popísať podrobne, ale to ozaj nie je mojím cieľom. Publikoval som to v "Nežnej zelenej", publikoval som to s plnými menami, až sa divím, že ma za tie dva roky ešte nikto nežaloval, je to tam skutočne všetko napísané a je to napísané s pocitom obrovského sklamania. Tie veci boli zlé nielen kvôli tomu, že z tejto republiky nám nejakým divným spôsobom unikli peniaze, ale boli tu ešte aj horšie dôvody. Ja sa bojím, že občania Slovenska neboli pripravení len o tie milióny, ale boli pripravení aj o čosi viac, o pocit, že sa oplatí byť čestným, spravodlivým, že sa oplatí bojovať, že sa oplatí jednoducho ísť si za svojím v tom slova zmysle, že to moje nie je to, čo mám na svojom konte, alebo to, čo mám vo svojom dome, či vo svojej záhrade, ale že to moje, to je to, čo mal tento štát, štát, ktorý mám rád a ktorého lesy milujem, a tie, tá strata je väčšia. Tá doba nám, pán premiér, aj všetci, ktorí si ju pamätáte, veď je nedávna, ukradla aj kus svedomia lesníckeho, ukradla nám presvedčenie, že má zmysel bojovať za niektoré záležitosti, a preto sa tak trocha domnievam, že to trasovisko, na ktorom sa tieto všetky krásne zámery postavili, je prisilné. Ale nechcem povedať, že je neriešiteľné. Ale predsa by som len rád spomenul, ako to vtedy vypadalo z hľadiska toho, ako sa občan, ktorý sa postaví voči veľkej moci, môže dostať do zvláštnych pocitov, keď už sme nevedeli, čo urobiť, tak nám pán premiér vtedy poslal oproti pána ministra Becíka, vysokého úradníka, ktorý nám mal pomôcť, úradníka, ktorý nazval môj otvorený list, ktorý to všetko spustil, pamfletom. Podpísaný list občanom Slovenskej republiky, podpísaný plným menom, s plným vedomím toho, čo človek píše, vysoký úradník nazve pamfletom. Ja som sa tak trocha tešil, že sa pán Becík stane súčasťou vlády a že mu to možno budem môcť povedať do očí, lebo to je spomienka, ktorú, ktorá je ťažká.
Prišli aj ďalší ľudia, keď sme pána premiéra prosili o prijatie, ktorí nás prijali potom, ktorí boli akýmsi nárazníkovým stupňom toho nášho zúfalstva, hnevu alebo jednoducho nepochopenia toho, čo sa to vlastne mohlo udiať. Myslím, že najvyšší vtedy poradca pána premiéra pán Faič nás tiež vtedy prijal, dokonca lesník a on miesto toho, aby povedal, ľudia, ako sa mohlo dopustiť v lesoch taká strašná vec, namiesto toho povedal: "Čo chcete vlastne ešte robiť?" Pán poradca, no čo by sme my, my už nevieme, čo by sme chceli robiť. Bolo to jednoducho pre nás aj po tejto stránke veľmi, veľmi zlé. Ale opäť hovorím, my sme tu nie teraz na to, aby sme pospomínali všetky zlé veci, a povedali, že sa nedá, ale aby som vás upozornil, že to, čo tu všetko dodnes, dneska zaznievalo, tie mnohé dôležité ekonomické, technické, sociálne poznámky, ktoré určite stoja nad lesníctvom a ja sa nedivím, že ste ich povedali s takým dôrazom a že tu vznikla taká diskusia, tie všetky sú ťažko realizovateľné pokiaľ budú postavené na tom, že budeme tu mať ľudí vo vysokých funkciách, vo funkciách, do ktorých budú menovaní s istou dôverou, ktorí túto dôveru strašne zneužijú. To, čo urobili, pán premiér, ľudia vo vedúcich funkciách, ktorí, ja viem, mohli by ste povedať, veď nie vy, bol tam, bola tam Elektra, tá tam ich nominovala, ale dobre, to tiež už asi nebolo by dôstojné tu rozvíjať, ale určite tá zodpovednosť na vás vtedy bola a ja som presvedčený, že ste museli tú dobu vnímať, ako niečo zlé. A ja vám neprajem, aby niečo podobné prišlo. Naopak, prajem nám všetkým, aby to, čo povedal aj kolega, aby sa už nemohlo stať, že by boli ľudia, ktorí prídu do funkcií zároveň ľuďmi, ktorí zneužijú vašu dôveru.
Preto vás chcem poprosiť, nie kvôli tomu, že hovorím o lesníctve, lebo to lesníctvo je len malá vzorka spoločenského diania. Hovorím o ňom preto, lebo mu rozumiem, ale viem, že to niečo podobné sa mohlo diať v ďaleko väčšom rozsahu, a možno tie milióny, ktoré spomínam, sú skutočne obrovskými miliardami a my dnes rozmýšľame, čo do nemocníc, čo dôchodcom, čo školstvu, čo do divadiel. Ja neviem, ale tá suma, ktorá nám uniká, keď zoberiem tú skúsenosť z tých rokov, tá suma môže byť tak veľká, že keby sme z nej aspoň časť získali, tak by sme si možno vedeli pomôcť doslova reálne ekonomicky. Preto vás prosím, všetkých ministrov, pána predsedu vlády, skúste ešte túto dobu na ňu nezabudnúť, lebo viete, všetko vás v živote dobehne, aj táto doba vás teraz dobehla, lebo ste sa dostali do funkcií, a ja vám ju pripomínam. Robím to úctivo, ale s veľkým dôrazom. Poprosím vás, skúste možno z tých miliónov dačo ešte získať, skúste potrestať tých ľudí, ktorí zneužili vašu dôveru, ktorí zneužili dôveru nás všetkých. Ak by sa to stalo, možno by to bol ten dôvod, aby sme ešte s väčšou chuťou urobili to, čo povedali tu niektorí kolegovia, podporili vás, veď tu sme, my sme tu všetci kolegyne, kolegovia, ktorí máme tú obrovskú povinnosť slúžiť zákonom tejto republiky, a tie zákony majú slúžiť všetkým ľuďom. My to musíme sa zhodnúť na tom, že má to logiku, aby sme spolupracovali, dovoľte mi, aby sme tú spoluprácu mohli založiť na tom, že tá dôvera sa zvýši. Prečo by nemohli si dôverovať navzájom aj politickí oponenti? Nech sa bojuje o ich presvedčenie, o ich orientáciu, červenú, modrú, zelenú, ale predsa v boji sa používajú férové zbrane. A na to, aby sa používali férové zbrane, musia ich mať v rukách féroví ľudia. Predsa nikto z vás nemôže byť presvedčený o tom, že treba do nejakej funkcie zloducha. A tých zloduchov tam bolo strašne veľa. Bolo to ozaj údesné a ja by som sa už nerád k tomu niekedy vracal v tejto sieni zákonnosti.
Preto možno skončím asi s takouto úvahou. Klopal som ja vtedy, keď tieto udalosti začali, na mnoho dverí. Riešil som veci interne, ozaj človek nejde na bubon. Klopal som potom ďalej a ďalej, vyššie a vyššie, napokon keď to tak symbolicky zavŕšim, zaklopal som až na najvyššiu budovu, ktorá sa nachádza na Slovensku, na budovu Národnej rady Slovenskej republiky a mám tú česť byť tu s vami. Ja vás prosím, pustime spoločne ducha slušnosti, zákonnosti a poriadku do tejto budovy. Ak bude tu medzi nami, ak všetkých 150 poslancov a všetci ministri budú takto rozmýšľať, tak sa nemusíme baviť, či je táto vláda jednostranná a či je tu "osemdesiattrojka", alebo aké číslo. V tom prípade sa dostaneme k pocitu, že náš život tu má zmysel, že sme tu preto, aby sme urobili nie veľké veci, aby sme urobili veľa malých vecí, ale predsa život a jeho dokonalosť sa skladá z maličkostí a tie nám treba riešiť. Takže pusťme sem zákonnosť, poriadok a snažme sa, aby to, prečo sme sa tu zišli najbližšie 4 roky, malo hlboký a veľký zmysel. Ja osobne, po všetkých týchto rečiach, sľubujem, že budem veľmi pozorne počúvať všetko, čo sa tu bude diať a veľmi rád sa pridám ku každej myšlienke, o ktorej si budem myslieť, že je na prospech môjmu synovi, jednému i druhému, mám dvoch, mojim blízkym a známym a že na prospech všetkým ľuďom tejto spoločnosti. Všetkým, nie obyčajným a jednoduchým, ale všetkým, ktorí sa nazývajú obyvatelia Slovenskej republiky a na ktorých musíme myslieť, nie predovšetkým, ale vždy.
Vážené kolegyne, kolegovia, bolo mi cťou tu vystúpiť, ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)