Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, milé kolegyne, kolegovia, poslankyne, poslanci, rád by som sa v úvode svojho vystúpenia vyjadril k tomu, čo aj mne trošinka včera vadilo, bol to ten boj symbolov. Ja ozaj rešpektujem, že 3D prezentácie môžu byť pri tomto rečníckom pulte zaujímavé a dokonca sú aj potrebné, pretože dávajú tomu ten správny náboj a vôbec s tým nemám žiadny problém. Ak som sa včera postavil a išiel za pánom predsedom...
Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, milé kolegyne, kolegovia, poslankyne, poslanci, rád by som sa v úvode svojho vystúpenia vyjadril k tomu, čo aj mne trošinka včera vadilo, bol to ten boj symbolov. Ja ozaj rešpektujem, že 3D prezentácie môžu byť pri tomto rečníckom pulte zaujímavé a dokonca sú aj potrebné, pretože dávajú tomu ten správny náboj a vôbec s tým nemám žiadny problém. Ak som sa včera postavil a išiel za pánom predsedom Sulíkom, nekričal som zo svojej lavice, ani som nejak sa nepoburoval, ale ozaj som mu len vysvetlil, že v tú chvíľu, keď dúhová zástava na chvíľočku prekryla istý symbol, považujem za nevhodnú a vlastne - to považujem za dôležité zdôrazniť - že tie rôznosti, ktoré nás tuná spájajú, a je to fajn, že sme takí rôzni, musia mať aj tých spoločných menovateľov. A ak dačo by tým spoločným menovateľom v tejto sále zákonnosti malo byť, tak sú to práve tie symboly.
Symboly štátu, ktoré sem patria a ktoré do tejto najvyššej miestnosti našej republiky, kde sa tvoria zákony, jednoducho musia byť zakomponované úplne prirodzene, ale nielen z hľadiska protokolárneho, ale aj z hľadiska takého nášho vnútorného cítenia. Ono keby tu bol protokolista, tak by sa vyjadril veľmi presne, že jednoducho ten štátny znak má svoju prioritu a nesmie byť ničím napádaný. Ale ja sa nedomáham, aby to protokolista nejakým spôsobom tu dovysvetľoval, ja by som skôr sa domáhal toho, aby sme prirodzene cítili k týmto symbolom úctu. A ja osobne si tieto symboly vážim, bez ohľadu na to, ako to bude vyjadrovať protokolista, pretože vážim si to ako človek, ktorý je hrdý na to, že tu môže pred vami vystúpiť a v takýchto súvislostiach.
A vážim si ešte jednu vec. Vážim si to, že môžem teraz zareagovať na otázku registrovaného partnerstva spôsobom, ktorý nie je totožný s väčšinovým názorom v našom klube. Je to skutočne hodnota, ktorá sa mi zdá ako najvyššou hodnotou zoskupenia, ktorého som členom, pretože mi moju možnosť, čo mám k tejto téme povedať, nediktuje ani predseda klubu, ani jeho zástupcovia. Nediktujú mi to dokonca ani väčšinové názory mojich kolegov, ktoré si vážim a vždy budem hrdý na to, aby som presadzoval, aby mohli zaznieť, ale diktuje mi to moje svedomie, a to je teda fakt vec, ktorú považujem v histórii slovenského parlamentarizmu za prelomovú, a myslím si, že toto história, takúto možnosť, takto skutočne vystupovať v súlade so svojím svedomím, aspoň tak to cítim na rozdiel od niektorých iných klubov, pripíše teda tomuto zoskupeniu za dobré.
No, dobre, takže to boli tie úvodné veci, ktoré som mal na mysli, a skúsim teraz už k samotnej téme.
História ľudstva by mohla mať zrejme veľa prívlastkov a každý by mohol byť presný. Ja si dovolím povedať, že história ľudstva je zároveň aj históriou určitých prešľapov. Históriou diskriminácie, keď väčšia alebo menšia skupina ľudí obmedzuje na niektorých právach inú väčšiu alebo menšiu skupinu ľudí. Menia sa témy diskriminácie, ale samotný fakt, že diskriminácia je v histórii ľudstva trvalo prítomná, je nezvrátiteľný a myslím si, že nieže to tak len v minulosti vždy bolo a je to aj dnes, ale zrejme to aj dlho tak bude. A práve preto, že diskriminácia je takým bežným, skoro prirodzeným javom v histórii ľudstva, práve preto míľniky, dátumy, roky, keď došlo k prelomu, keď sa ľudstvo dokázalo vysporiadať s istou formou diskriminácie, sú zapísané zlatým písmom v histórii ľudstva a sú hodné pripomenutia.
Ja by som si dovolil pripomenúť tri míľniky, tri medzníky, tri stáročia, tri konkrétne roky, kedy došlo k tomu, že sa diskriminácia prestala v istej oblasti vyskytovať.
Zablúďme to spoločne do 18. storočia a pripomeňme si rok 1781, je to rok spojený s panovníkom, ktorého meno tu včera zaznievalo, s Jozefom II. a s jeho tolerančným patentom. Práve v tomto roku bolo v rámci tohto tolerančného patentu možné zlikvidovať jednu diskrimináciu, ktorá bola spojená vyše štvrť tisícročia s evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku. Evanjelici, priznám sa, mám blízko k tejto skupine, mám veľmi rád svoju rodinnú evanjelickú históriu, aj keď možno nie som jej najplatnejším členom. Táto skupina ľudí mala 250 rokov problémy s tým najzákladnejším naplnením svojich náboženských prejavov, nemohli mať kostoly, neboli uznaní a Jozef II. to vyriešil známym patentom s tým, že aj keď nie možno plnoprávne, ale tie artikulárne kostoly, ktoré sú dodnes ozdobou našej krásnej krajiny, zrazu mohli vznikať. Nemohli mať veže, nemohli mať klince, ale boli tu a hlavne bola tu chvíľa, ktorá priniesla odstránenie diskriminácie, ktorá začala 31. októbra 1517. Tento dátum by som si odpustil, ale si ho neodpúšťam len kvôli tomu, že zajtra je to rovných 495 rokov, čo rebel Martin Luther sa vzoprel väčšinovému náboženstvu, katolíckemu vtedy, a poukázal na jeho nedostatky. A sa priznám, tento rebel mi je vždy, bol a je sympatický, takže to tak trocha pripomínam len kvôli ten zhodnosti dátumov.
Dobre, to je prvý exkurz do histórie.
Skúsme zájsť o storočie neskôr a pozrime sa do meruôsmeho roku, 1848, keď opäť dochádzame k poznaniu zániku jednej tiež dlhodobej diskriminácie v histórii ľudstva. V tomto roku v tých marcových zákonoch nachádzajú mnohí naši praotcovia a prastaré mamy možnosť zániku veľmi nepríjemnej povinnosti, ktorá bola pomenovaná poddanstvom. Už to nebola tá tvrdá forma nevoľníctva, ale stále to bola ešte povinnosť - pánovi deviatok, cirkvi desiatok, povinné roboty. Áno, len v predminulom storočí, prakticky len v tom 19. storočí zanikla táto forma diskriminácie, ktorá gniavila našich predkov, opäť dátum hodný zaznamenania.
No a ešte jeden takýto výlet do histórie, povedzme si, že by to mohlo byť už storočie 20., pripomínam rok 1919, keď naše ženy, tá lepšia polovica ľudstva, v bývalom Československu získala volebné právo. To znamená tiež odstránenie diskriminácie, ktorá bola svojím spôsob veľmi výrazná a možno dnes, keď sa pozeráme na tieto body v histórii ľudstva, tak by sme mohli povedať, že tá diskriminácia bola až nepochopiteľná, ako to vlastne mohlo existovať, keď sa nám to dnes zdá už také samozrejmé.
No poďme ale už k tej samotnej podstate, prešli sme si krátkou históriou diskriminácie, potvrdili sme si, že má ona svoje historické korene a istú pravidelnosť, a pozrime sa na problém, ktorý má odstrániť a riešiť zákon o registrovanom partnerstve. Tu si myslím, že je to ozaj vec, ktorá, je veľmi dobré, že prišla do tejto siene zákonnosti. Ja to veľmi zjednoduším, veľa tu už toho zaznelo, ja sa budem snažiť veľmi poctivo si odpovedať na otázku, ktorú považujem v tejto súvislosti za kardinálnu a absolútne jednoznačnú. Otázku, ktorá mi možno pomôže sa dopracovať k tomu, aby som si názor, ktorý cítim, vedel obhájiť.
Je to otázka, či sexuálna orientácia človeka je jeho prirodzenosťou, alebo ju môže nejakým spôsobom ovplyvniť. No, ak by sme pripustili, alebo ak pripúšťame, že sexuálna orientácia je ozaj voliteľná a že človek má v moci si ju vybrať, v tom prípade táto diskusia, aspoň z mojej strany, by bola hneď ukončiteľná, hneď by sme mohli prestať rozprávať, nemal by som o čom. Pretože ozaj, ak by si to každý z vás mohol vybrať v tom prípade s tým, že sexuálna orientácia by mala byť nejakým predmetom diskusie zákona, sa nedá, lebo jednoznačne by to bolo asi možné povedať, že ak by sme pripustili, že si to každý z nás vyberie, tak by sme pripustili to, že ľudstvo môže veľmi elegantne a veľmi rýchlo, na základe vlastného rozhodnutia v niekoľkých generačných cykloch vymreť.
No, ale čo ak je to inak? Čo ak ozaj nikto z nás si v tej svojej prapodstate, v tom svojom skutočnom vnútri, v tej svojej genetickej vybavenosti, v tej svojej danosti, v tej svojej hlbokej intímnosti toho, čo to tu takto verejne pertraktujeme, sa nemôže rozhodnúť, nie je v tom slobodný a už neviem od koho to závisí, či Boh, či Príroda, či Evolúcia - v každom prípade veľké písmeno začiatočné - spôsobila to, že človek si túto záležitosť jednoducho nevolí a že je to vec, ktorá nám je, možnože nebudem sa púšťať do nejakých odchýliek, prirodzene daná. No v tom prípade sa domnievam, že možnosť nejak veľmi voľne sa pustiť do vysvetľovania tejto záležitosti začína byť zrazu veľmi-veľmi obmedzená.
Ja by som možno použil tu jeden úplne konkrétne príklad nato, aby som si to sám nejakým spôsobom vedel zodpovedať, ako je to vlastne s tou prirodzenosťou alebo neprirodzenosťou, pokúsim sa zostať v hraniciach korektnosti a nezachádzať do nejakých nevhodností. Ak ako muž vstúpim do salónu, v ktorom je sto krásnych, elegantných žien rôzneho zafarbenia vlasov, rôznej postavy, rôzneho oblečenia, a zároveň je tam aj sto mužov elegánov rôzneho veku, nuž, keď budem úprimný a pozriem sa na tú lepšiu polovicu tejto veľkej spoločnosti, tak celkom určite si budem vedieť predstaviť, že medzi tými sto dámami budem nachádzať dámy, ktoré, keby ma neviazali zákony morálky, etiky a istej spoločenskej konvencie, tak by som si vedel prestaviť, že by mohli byť mojimi partnerkami, no ak by, aj sexuálnymi, samozrejme, mám na mysli. A povedzme aj životnými, podľa toho stupňa benevolencií teda, či by som bol zameraný na dnešný večer, alebo na celý život. Toto neriešme.
No ale ak by odo mňa niekto chcel, že sa pozrieť na tých sto pánov, rovnako elegantných, aby vo mne niektorý z nich vzbudil takýto pocit, že by mali byť mojím partnerom, myslím, že neexistuje tá moc či presviedčania, či dokonca peňazí, alebo argumentov, ktoré by ma vedeli primäť k tomu, aby som medzi touto stovkou pánov našiel niekoho, na koho by som sa vedel pozrieť rovnakým pohľadom ako na tú skupinu tých krásnych žien.
Ja viem, že keby ste sa pustili alebo že sa aj pustíme do nejakej polemiky, nájde sa veľa nuáns, kde to nie je také jasné. Ja len hovorím o tej svojej, o tom svojom poctivom priznaní sa k tomu, že nepovažujem ani teoreticky za možné, aby sa takáto orientácia v duši človeka mohla zmeniť len kvôli tomu, že existuje tu akási voľnosť.
Skúsme, skúsme sa však pozrieť ešte na iný príklad, ktorý považujem za korektnejší a svojím spôsobom asi aj viac vás osloví. Vieme, že tá najkrajšia vec na tom svete, čo môžeme mať, sú naše deti. A teraz vás prosím, aby sme sa všetci zamysleli na tým, že sme otcom, mamou 18-ročného syna, s ktorým máme mimoriadne dobrý vzťah, ktorý nám robí radosť, je dobrým žiakom, chodí dokonca na mnoho záujmových krúžkov, je hudobníkom, športovcom, nosí dobré vysvedčenie, je beťárom, proste je to normálne, šikovné decko, ktoré sa už vo veku 18 rokov nestáva len naším synom, ale dačím viac, naším priateľom, našou súčasťou, na ktorú by nikto nedal dopustiť, pretože vieme, že ozaj tie naše deti sú pre nás naplnením života a táto téma asi nemá oponentov. No a práve tento úspešný syn, s ktorým si tak dobre rozumiem, vo veku medzi sedemnástym a osemnástym, alebo niekedy v tomto období svojho života, prichádza za mnou, a keďže máme dobrý vzťah, tak mi hovorí: "Otec, ja to cítim voľako trošinka, musím byť úprimný, inak vidím, že moji spolužiaci chalani už majú prvé lásky, dievčatá, mňa ti tie dievčatá voľako nepriťahujú. Neviem, ale zamýšľam sa nad tým a som sa rozhodol, že ti to idem povedať, lebo, naopak, cítim takú zvláštnu príťažlivosť skôr k tým chalanom. No, nehnevaj sa na mňa, tak ti to hovorím, ako, ako to cítim."
No čo by sme povedali ako otcovia tohto svojho milovaného chalana? No určite by sme v tej chvíli boli zarazení, smutní, určite by to bolo pre nás v tej chvíli sklamaním, možno by sme volili aj nejaké príkre slovo, pretože človek není stroj a možno naše očakávania môžu byť aj pritom dobrom vzťahu odtrhnuté od toho vnútorného života, ktorý ani tie najlepšie deti nemusia nám vždy zavesiť na nos. Ale ja som presvedčený, že každý z nás ako skutočný dobrý otec alebo dobrá mama toho synátora by po tom prvotnom sklamaní a nejakom roztrpčení bola schopná, bol schopný povedať si: "Ale, synu, veď dobre, tak ak to ozaj je tak, ak sa s tým nedá nič robiť, no čo ťa budem hnať k psychiatrovi, vydedím ťa, nakričím na teba, už ťa nemám tak rád?"
Áno, možno som sa tešil na vnúčatá, možno vidím tú, áno, tých sklamaní môže byť veľmi, ale predsa nikto z nás by vlastného syna nepovažoval za menej hodného byť vlastným synom len kvôli tomu, že sa priznal k niečomu, čo proste nejakým spôsobom tá Príroda s veľkým P, Boh s veľkým B alebo Evolúcia s veľkým E spôsobila. Nevieme, prečo to tak spôsobila, ale musíme my poznať odpoveď v každej chvíli na všetko? Koľko je ešte otázok, ktoré ľudstvo nemá vyriešené? A napriek tomu si môžme povedať, že tá Príroda, ten Boh, tá Evolúcia asi má na to odpoveď, len my ju ešte zatiaľ nepoznáme, pretože Príroda je múdra. A možno aj táto vec sa nám raz objaví v nejakej inej polohe.
Tak teraz by som chcel možnože povedať, ako bude nás prístup k takémuto zákonu. Tu zaznievali od pána Poliačika ako dve hlavné tézy, ak som si dobre pamätal, jednak je tu snaha riešiť otázku sociálnoprávnych náležitostí registrovaných, alebo teda partnerov, ktorí by chceli byť registrovaní, a potom je tu otázka ich spoločenského statusu.
Dovolím si tak naznačiť symbolicky dva stĺpcové grafy teraz pred vami. Nepovažujem tieto dva hlavné piliere tohto zákona za vôbec rovnocenné. Domnievam sa, že ak teda otázky sociálnoprávne sú dôležité, tak im vo svojom stĺpcovom grafe dávam desaťcentimetrovú výšku. A pre mňa otázka spoločenského statusu má desaťkrát viac. Je to metrový stĺpec. A je to preto metrový stĺpec, lebo keď sa mi ten môj syn priznal k tomu, tak ja viem, prečo sa musím aj zmieriť s jeho orientáciou. Lebo viem, že ho čaká na rozdiel od tých šťastnejších, alebo teda jednoducho heterosexuálnych jeho spolužiakov oveľa ťažší život, oveľa viacej nepochopenia, oveľa viacej možno aj nenávisti alebo pejoratívnych prívlastkov.
A práve preto chcem vyjadriť v tejto chvíli veľkú vďaku tejto sieni zákonnosti, že sa sem dostal tento zákon, ktorý možno prvýkrát rozmýšľa nad tým, aby to nebola len otázka, že ja ako otec tomu synovi chcem pomôcť, ale aby to bola otázka aj tá, že tomuto synovi chce pomôcť dokonca zákonodarný zbor Slovenskej republiky, ľudia, ktorí sú tu nie sami za seba, ale ktorí sú tu za všetkých (potlesk), ktorí sú tu za menšiny, ktorí sú tu za, nato, aby rozmýšľali o tom, ako urobiť tento svet krajší pre každého.
A práve to sa mi zdá ako veľmi dôležité, že takýto prvok, takýto zákon sa dostal sem s tým, aby sme tomuto nášmu synovi pomohli a aby ten krutý svet, ktorý ani po prijatí tohto zákona sa nestane až tak hneď ukážkovo milosrdný, ale aby vytvoril isté predpolie, istú avantgardu k tomu, že títo ľudia do svojej duše budú mať vpustený kus slnečného lúča a budú sa môcť tak trocha narovnať, lebo oni určite pochybujú. Ja som presvedčený, že musia sa niekedy strašne trápiť, že musia mať niekedy možno aj výčitky, možnože to môže mať ďalekosiahle následky, ale že teda keď si povedia, Bože, veď poslanci, poslanci formálne povedali, že ja som vlastne úplne v poriadku, že tie posmešky na moje konto nemajú tu veľmi ani čo hľadať.
No, viem si predstaviť, že, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v podobe tohto zákona vôbec neprichádza do siene zákonnosti nejaká nadbytočná téma, ktorá je tu len tak, aby sme zabíjali čas, ale prichádza téma, ktoré je strašne silná a dáva nám do rúk možno moc, ktorej by sme sa mohli až zľaknúť. My máme možnosť tisíckam, desiatkam tisíc, neviem, koľko ich je, ľudí s takouto homosexuálnou orientáciou, vpustiť do duše slnko a isté zmierenie so svojím osudom a isté povzbudenie. Otec, veď to není len tvoja láskyplná pozícia, že ty mi odpúšťaš, ale veď táto krajina, táto republika to považuje za normálne. Veď už aj poslanci sa k tomu vyjadrili, že takéto niečo môže existovať.
Veľmi často tu v posledných dvoch dňoch zaznievali silné slová a ja sa k tomu rád pridám, pretože je úplne namieste v tejto súvislosti sa spýtať: Čože je to teda najväčšie, najkrajšie a najsilnejšie na tomto svete? Či už použijeme slová Pavla v tom Prvom liste Korinťanom, z toho hymnusu, alebo použijeme príklad našich rodičov, ktorí aj v sedemdesiatke sa držali za ruku a vedeli si povedať, že mám ťa rád, žena moja, alebo to možno spomienka každého z nás na svoje lásky, na svoju prvú lásku, ktorá dáva silu, tvorivý elán. Je to jednoducho mnoho príkladov, ktoré každý z vás si môže do tejto vsuvky dosadiť. Ale určite to najväčšie, najkrajšie a najsilnejšie na tomto svete je ozaj láska. Akým právom by sme my ľudom, ktorí, ak sa zhodneme, že je to ich prirodzená danosť, mali možnosť upreť nárok na verejné vyznanie svojej lásky, svojich lások, svojich cítení lások bez toho, aby sa cítili zahanbení, zneistení alebo zahnaní kdesi do outsiderov tejto spoločnosti. Pretože láska celkom iste, aj keď má veľmi zložitú chémiu, ktorú našťastie zatiaľ ešte naši vedci nevyskúmali, a verím, že sa tak rýchlo ani nestane, ale ona nemá za cieľ len, a o tom som presvedčený, zabezpečiť elegantným spôsobom, príroda je ozaj veľmi múdra, zachovanie rodu, je to len jeden z jej atribútov, ona má určite za cieľ aj dať našim životom zmysel. No kto z nás by sa cítil oprávnený dať tým tisíckam, desať tisíckam homosexuálne orientovaných ľudí, zobrať im zmysel ich života a povedať: Vy ste síce spoluobčania, chápeme, že ste tu medzi nami, ale, viete, tak trošinka ste nie celkom v poriadku, ste akási druhá trieda.
Takže ak sa zhodneme na tom, že títo ľudia majú plné právo, tak potom verím, že budeme môcť pozerať sa na ich nárok, na takýto náš náhľad, na takéto naše zákony, na takýto náš prístup nielen ako na kresťanský, občiansky, ľudský, ale verím, že po prerokovaní tohto zákona, aj ako na právny náhľad Slovenskej republiky. A ak sa tak teraz náhodou nestane na tomto rokovaní, čo teda pesimisti, ja som idealista, ja poviem, že sa možno stane, tak sa to raz stane v budúcnosti. Proste raz aj diskriminácia spoluobčanov s homosexuálnym cítením bude patriť tak histórii, ako patrí obmedzovanie práv evanjelikov, ako patrí zrušenie nevoľníctva, ako patrí zavedenie volebného práva alebo diskriminácia žien pri volebnom práve.
Takže toto je moje presvedčenie a je to už len na nás, akým spôsobom sa toho zmocníme.
Ja viem, že ak by sme robili anketu, asi medzi našou verejnosť ako dopadne, ale dám otázku: Poslanci sú tu len na to, aby zastupovali väčšinové cítenie? Ak by to mala byť nejaká zástupná vzorka, nemajú rozmýšľať aj trošinka možno o dva kroky dopredu, aj keď nejaké politické body tým stratia? Ja si myslím, že medzi povinnosti poslancov patrí nielen zastupovať väčšinové mienenie a cítenie, ale v niektorých prípadoch, a tento k nim patrí, aj skupiny ľudí, ktoré možno nemajú väčšinovú podporu v spoločnosti.
No a zakončím, už rozprávam 24 minút, som si myslel, že to mám oveľa kratšie, tak to idem skončiť už.
Bolo tu povedaných veľa, veľmi veľa mien v súvislosti s tým, že boli tu parádne prejavy, ja chcem poďakovať aj pánovi poslancovi Kvasničkovi. Ja som včera odchádzal normálne so zvedavosťou, kde bude dnes pokračovať, a ozaj som si povedal, že nesmiem to zmeškať. Bolo tu veľa aj iných dobrých prejavov, ale tento patrí medzi pamätné. Ja si ho ešte určite pozriem aj zo záznamu, pretože to teda bola elegancia. Pán poslanec, ďakujem veľmi pekne.
Ani zďaleka nemám veci tak naštudované, ale predsa len spomeniem jedno konkrétne meno. Spomeniem meno človeka, ktorý je z Oravy, narodil sa v Dolnom Kubíne, aj tam je pochovaný, je to politik, diplomat, básnik, spisovateľ, redaktor, volá sa Theo Herkeľ Florin. A spomínam si, dovolím si to tak povedať, lebo verím, že je to asi pravda, že raz pán Ľubomír Feldek glosoval tohto básnika Florina veľmi elegantnou, ale tak on je vždy elegantný, keď píše, elegantnou takou notickou, že je to proste človek, ktorý tiež vo svojom živote bol obdarený, obťažkaný homosexuálnou orientáciou. A ja si spomínam, keď som voľakedy vydával stredoškolský časopis v roku ´73, práve v roku, keď zomrel, som si dovolil použiť jeho verše v tom školskom časopise, nebol vtedy veľmi povolený. Spomínam si na pána profesora Mamojku, ktorý povedal: "Jano, neprovokuj, ten chlap nie je dneska in, ale dobre, daj to." Inak musím povedať, že to bol otec jedného z našich kolegov poslancov, alebo netajím, pána Mamojku, učil ma voľakedy vo Zvolene na priemyslovke, no a použil som tam slová z básnickej zbierky "Na kameňoch času". A ja fakt si nepamätám z toho veľa a pamätám si len krátky veršík, ktorý zrejme reflektoval jeho svetobežníctvo, Florinovo, že bol veľa vo svete a málo doma, a ten veršík znel asi tak: "Bol vo svete doma a doma bol cudzí."
A ja by som zakončil tým, že by som chcel poprosiť, vážené panie poslankyne aj poslancov o to, aby sme urobili kroky k tomu, aby už ľudia homosexuálnej orientácie sa na našom krásnom Slovensku nemuseli tak trocha cítiť ako cudzí.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis