Videokanál poslanca

Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo. Oceňujem túto diskusiu, mne sa celkom páčili vysvetlenia pána ministra, páči sa mi aj atmosféra, ktorá tu vzniká, pretože ja myslím, že takto má vypadať parlament, živo a niekedy aj temperamentne, aby sme si možno uvedomili, o čom rokujeme.
Možno do toho vnesiem trocha taký nový rozmer, neviem, či sa na tie autá pozeráte tak ako ja, ale mne sa celkom páči prirovnanie, že autiak, to je zbraň. A majitelia zbraní vedia, aké prísne predpisy platia pre pohyb so zbraňou, kde ju môžeme mať uloženú, kde nemôžme, kedy má byť evidovaná, keď idem do revíru, sa musím zapísať, proste aby bolo o mne vedieť, kde ju, tú zbraň, mám.
Ja dávno predtým, ako som mohol tušiť, že niekedy budem mať možnosť sa vyjadrovať k takémuto zákonu, tak som si neraz povedal, keď ma nejakí blázni predbehli a vyslovene ohrozovali seba a najmä druhých, že kurník, kedy už príde čas, aby tie autá boli sledované nejakým tým Veľkým bratom. Som presvedčený, že je potrebné a že sa tomu ozaj nevyhneme, aby auto nielen ako dopravný prostriedok, ale ako skutočný nástroj, ktorý ohrozuje nás všetkých a ktorý pribúda, tá hustota je obrovská, veď za chvíľočku sa možno podusíme kvôli tým autám, veď v časoch mojej mladosti bolo auto kde-tu a dneska je problém, kde tu nájsť voľný štvorcový meter. Takže v zásade sa domnievam, že bojovať v princípe voči zavedeniu takéhoto zákona je možné, ale ozaj sa tomu nevyhneme.
Druhá vec je, tak ako to tu zaznievalo, otázka priorít. No jasné, že ak sme vydržali toľké desaťročia automobilizácie, a pritom sme nemali tento zákon, možnože ešte nejaký čas môžme vydržať, ale domnievam sa, že kvôli bezpečnosti, kvôli tomu, aby to auto bolo čo najmenšou zbraňou, bude potrebné o tom vedieť presne to, čo ten zákon bude sledovať.
Ďakujem.

Ďakujem pani podpredsedníčka. Ďakujem pekne aj za reakcie na moje vystúpenie. Ja myslím, že áno. Vyhodnotili ste správne a otvorím en block, ja nemám problém s pocitom, že a nielen s pocitom, ale presvedčením, že zmena je potrebná, že je to v tomto prípade nasmerované smerom správne a že by som nevidel dôvod nepodporiť takúto snahu. Ja len som využil svoje vystúpenie k tomu, aby som pripomenul, že tá definitíva, o ktorej ja počúvam 25 rokov, je svojim spôsobom rovnako cenné racionalizačné opatrenie, ktoré prispeje ku kvalite efektívnosti, ekonomičnosti, a dá sa povedať, celkovej, proste veľmi dobrom fungovaní štátnej správy. Takže tam by som povedal, že to rovnítko medzi tou vašou snahou, ktorá tu je, a definitívou ja vidím ako celkom zreteľne. Takže by som bol veľmi rád, keby sa na túto vec myslelo a keby sa vo vhodnej chvíli zapracovala možno s prispením teda aj mňa, veľmi rád by som sa na tom podieľal, k tomu, aby definitíva konečne bola reálnou súčasťou štátnej správy. Pretože tam vidím stále obrovskú devízu v tom, že dokážeme možno k tým miliónom, ktoré má pán podpredseda vlády na mysli, pridať nemalé milióny a možno by sme boli až prekvapení aj keď, samozrejme, kvantifikovať to v tejto chvíli neviem, ale som presvedčený, že ide o obrovskú čiastku, ktorá sa tu dá získať. Ďakujem.

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán podpredseda vlády Slovenskej republiky, dúfam, že som sa nedopustil nejakého porušenia rokovacieho poriadku, lebo ja som sa tam fakt napísal, že za OĽaNO, a ja som vlastne chcel vystúpiť za seba, tak dúfam, že mi to odpustí plénum a že môžem za seba povedať niekoľko myšlienok, ktoré mám vlastne z praxe krajských lesných úradov.
Začal by som možno tým, že určite je dobre známe meno Grigorija Alexandroviča Potemkina. Je to človek, ktorý sa stal známy svojimi dedinami, keď Katarínu II., svoju cárovnu, vodil po Kryme a teda použil tú fintu, ktorá je ozaj notoricky známa, vytvoril dojem, že dačo vypadá pekne, úplne blahobytne, aj keď skutočnosť bola za tými kulisami trocha iná. Je jasné, že tento príbeh sa používa na to, aby sa ukázalo tak negatívne, že existujú takíto podvodníci, ale ja si myslím a pokúsim sa to teda dokázať, že existuje aj opačný spôsob, že takýto príbeh môže pôsobiť vlastne pozitívne a môže sa ukázať, že ako Potemkinovská dedina môže byť aj pozitívnym príkladom. Paragraf 5 zákona, o ktorom rokujeme, hovorí o rušení krajských lesných úradov. Tu by som si dovolil malú odbočku, že určite je potrebné posúdiť tieto úrady veľmi prísnym okom a tvrdiť, že niet tam do nich čo zasahovať, by bolo teda veľmi alibistické a ozaj nepresné a nesprávne. Je tam veľa šikovným praktikov, ktorí ozaj dokážu robiť perfektnú robotu. Svoje skúsenosti vedia zužitkovať, je tam aj balast, ktorý by nemal byť na žiadnom štátnom úrade, nieto ešte na krajskom alebo okresnom. Ak však si uvedomíme, že máme 42 % územia lesov, no tých problémov, ktoré tu existujú vyvažovať to teda teraz tú argumentáciu potreby šetrenia a potreby ctiť lesné bohatstvo krajiny, ktoré nám ubúda každou chvíľou, dovolím si povedať, aj počas tých pár minút, čo bude rozprávať, určite sa udeje veľa zlých vecí, ktoré štátna správa na úseku lesného hospodárstva nedokáže ustriehnuť, aj moja minulotýždňová skúsenosť jedného súkromného lesného majetku mi potvrdila, že pod rúškom kalamity unikajú obrovské hodnoty. Žiaľbohu, kalamitu nespôsobujú len kôrovce a vietor, ale kalamitu spôsobuje aj človek a v rozsahu, ktorý je desivý. Takže ten úradník štátny, dá sa o ňom povedať, že je to byrokrat, ktorý pije kávu a má okrúhle razítko, je možné sa však pozrieť na toho úradníka aj spôsobom, že je to človek, ktorý by fakt mal byť v teréne, v lese a mal by ustriehnuť, čo sa tam deje, lebo viete, na tom pni už nevyčítate, čo na ňom rástlo, keď ho raz niekto zohyzdí a zoberie stadiaľ, čo zobrať nemal. Ale asi by som sa dopustil veľmi zlého prístupu, keby som týmto spôsobom chcel obhajovať niečo na ten spôsob, že niet dôvod zasiahnuť. Je dôvod zasiahnuť. Určite reforma štátnej správy je potrebná. Len teraz naspäť k tým Potemkinovským dedinám.
No aj keď možno ja nebudem taký dôsledný a presný ako kolega Beblavý, ale v jednej veci sa s ním predsa len rozídeme. Ono to premaľovanie tých tabúľ, ktoré, ja neviem, nebude iste rádovo veľa stáť, to sa mi vlastne zdá tou Potemkinovskou dedinou, lebo stane sa tu niečo, že z krajských lesných úradov sa stávajú obvodné lesné úrady, to znamená nové razítka, nové tabule a z obvodných lesných sa stávajú oddelenia, ktoré by teda mali vykonávať právomoci prvostupňového orgánu. Takže vlastne to sa mi zdal taký trocha rozdiel, že kolega to možno nepovedal tak, ako som to ja vyčítal. Neviem, možno som nečítal správne a presne. Že teda bude prvostupňovosť aj druhostupňovosť zachovaná a že budú to vlastne úradníci, ktorí budú mať jedno aj druhé oprávnenie. Takže, ako keby nám tu nechýbal ten zásadný argument, že teda musí mať prvostupňový orgán aj druhostupňový, len ten krok, že načo toto robiť, načo to premaľovávanie tabúľ, načo to menenie razítok, sa zdá v tejto fáze, keď hovoríme, že ta reforma bude o niečom inom, ESO to ešte nie je. Ako keby to mala byť len taká, a teraz sme pri tom Potemkinovi, vieme, že ľud chce svoje, dačo mu musíme podhodiť, no tak mu ukážme, že sme urobili už tento krok a že to premaľovanie tabúľ je akási dôležitá prípravná fáza. Ako to ľud posúdi, to neviem, ale úradníci, konkrétne lesných úradov, to pociťujú ako absolútne zbytočný krok, ktorý je teda tým potemkinovským, ale ak chcem z toho vysať to pozitívum, tak možno práve preto, že vo vládnom zoskupení došlo k zhode, že treba urobiť nejakú zmenu, tak sa zhodli, že urobia to tak, aby sa dačo urobilo a zároveň sa neurobilo v tomto prvom prípravnom období, takže možno že ten Potemkin v tomto prípade, keďže sa nič nezmení, pôsobí celkom ako pozitívne. Nie je to príklad, ako dačo urobiť zlým alebo zosmiešniť, ale ako vlastne zachrániť, tak aby aj ovca bola celá, aj vlk sýty, aj pracovníci budú všetci zachovaní, aj sme začali reformu. Ale dobre. Viem, že to nie je presné, ani to nie je podstata.
Chcem povedať v závere to, čo ma trápi ako podstatné a čo by som navrhoval, aby sme sa pokúsili všetci, samozrejme, nielen kolegovia, ktorí majú teraz vládnu zodpovednosť, ale ozaj my všetci možno dostať do neviem, ktorej reformy či do toho ESA, alebo do osobitného zákona a myslím si, že to je pre štátnu správu, ale nielen na úseku lesného hospodárstva dôležitejšie alebo rovnako dôležité a tým je otázka definitívy. Ja za 32 rokov v lesnom hospodárstve stále pociťujem jednu strašnú anomáliu, že ľudia, ktorí rozhodujú vždy rozhodujú tak, že z počiatku možno v štvorročnom období trošinka aj smelo, ale už v tej druhej polovici stále je tam voľáky ten prst. Pozor, nerozhodni príliš odvážne, nerozhodni príliš šteklivo, nerozhodni príliš nediplomaticky, za chvíľu sú voľby, za chvíľu sú tu noví šéfovia a tí by ti to mohli aj zrátať! Ja si myslím, že týmto prístupom trpíme my všetci. Ozaj nejde o to, kto je práve pri moci. Ide o to, že tí úradníci, tí správni, dobrí úradníci, ktorí tam sú a ktorých určite tam máme, tí by potrebovali mať istotu, že na nich sa volebné obdobia nevzťahujú. Tie sa vzťahujú na nás, ale tie by sa ozaj nemali vzťahovať na špecialistov, odborníkov, ktorí majú nesmiernu zodpovednosť, ktorí ozaj sú povinní ustriehnuť tie veci tak, aby fungovali, a ja by som teda v závere svojho krátkeho vstupu chcel poprosiť, ak je to možné, ja by som sa veľmi rád toho zúčastnil, aby sme konečne tú definitívu, ktorá sa odborníkom na úsekoch štátnej štátnej správy na všetkých sľubovala kedysi už dávno a ktorá stále neexistuje, aby sme sa my pokúsili do spravovania tejto krajiny dostať. Verím, že by to pôsobilo aj v súlade s ekonomickými potrebami, pretože taký človek, ktorý má istotu, že neodíde počas volieb alebo teda, keď skončí volebné obdobie, ten rozhodne aj smelo, aj odvážnejšie v prípade, keď ide o veci, keď by bolo možno, viete, na hrane zákona, na hrane vyhlášky aj tak, aj tak, nebude sa báť ušetriť tomuto štátu peniaze, keď sa nebude obávať, že nejak by mohol kohosi trošinka pohnevať.
Takže možno to je taký trocha iný aspekt prístupu k reforme štátnej správy, ale chcem veriť, že tiež rovnako potrebný. Ďakujem za pozornosť.

Vážená pani predsedajúca, vážení predstavitelia zákonnosti tejto krajiny, chcem vám povedať tri príbehy. Jeden veľký, druhý taký o niečo menší a tretí taký maličký. Ten sa dokonca týka mňa, mojej manželky a niekoľkých lesníkov. Nebudú to dlhé príbehy.
Rozhodne ten veľký je viac-menej známy, ale ešte skôr, než sa teda k nemu dostanem, chcem povedať niečo, čo vôbec nesúvisí s týmto príbehom.
Ja som bol pár týždňov mimo vás a chcem sa vám veľmi úprimne poďakovať všetkým, ktorí ste si našli čas na SMS-ku, telefonát alebo len odkaz. A že ste mi popriali niečo dobré. Ja sa bojím, ja som moc taký cynik. Ja som takýmto slovám doteraz veľmi neprikladal nejaký význam, ale som, viete čo, zistil? Že ono to funguje. Takže ďakujem všetkým a to skutočne sa týka, to je úžasné, toho celého spektra politického, ktoré tu je, od pána Rašiho, ktorý bol voľakedy mojím šéfom, až ja neviem, nebudem už nikoho menovať na tom opačnom konci, že ste proste si našli dobré slovo a ja som vo svojom veku 58 rokov zistil, že fakt, slovo má silu. Takže vďaka, pomohlo mi to. No a som rád, že som tu. Takže teraz tie príbehy.
Ten prvý veľký príbeh je vlastne ten príbeh, o ktorom tu hovoríme. Nemám najmenší dôvod opakovať z neho ani slovo, chcem zopakovať niečo, čo som pred chvíľočkou zažil, keď Lojzo Hlina vystupoval.
Vážený pán minister, vy máte určite obrovské technické možnosti. Ja si neviem ani predstaviť, čo všetko technické, ľudské, možno, že nejak aj utajené, veď človek nemôže vedieť všetko, má váš aparát k dispozícii na to, aby vy a ľudia, ktorí sú na to kompetentní kauzu Gorila dotiahol do konca. Ale ja si myslím, nech by bol ten aparát akokoľvek silný, akokoľvek dokonalý, moderný a doslova zázračný, nepomôže to k tomu, aby sa táto kauza vyšetrila a dotiahla do konca. Viete čo budete potrebovať k tomu vy a vaši ľudia? Srdce Lojza Hlinu. Ja si možno nebudem pamätať niektoré veci z tohto vystúpenia, ktoré tu zaznieva, ale to, aký dal Alojz Hlina pátos do svojho vystúpenia, to srdce, ten apel na tento národ, čo sa musí urobiť, ak sa má odkliať táto krajina zakliata nevšímavosťou, strachom a aj dačím horším. Ak toto neprenesiete na svojich úradníkov, ak nedokážete im kus toho hlinovského srdca vložiť a povedať, chlapi, ja chcem od vás toto, pre mňa, za mňa používajte čerta-diabla, techniku, akú len máte, ale musíte do toho vložiť Hlinove srdce, vy nevyšetríte gorilu.
No, tak bude ju vyšetrovať tím, o ktorom vy politicky rozhodujete. Ľudia, ktorí sú nad vami. Ja neviem, kto všetko v tejto krajine rozhoduje, možno to neni ani vláda, možno to neni, možno sú to skutoční ľudia kdesi tam hore, ktorí nemôžu nikdy prehrať voľby. Ale v každom prípade prosím všetkých, ktorí o tejto krajine rozhodujú, aby si zobrali k tej technickej vybavenosti kus Hlinovho srdca. Myslím si, že by to bola senzačná kombinácia, mne ten pátos, mne ten cit, ktorý on do toho vkladá jednoducho chýba pri týchto kauzách, chýba mi pri snahe ich dotiahnuť do takého konca, aby sa to nestratilo. To je ten veľký príbeh, ku ktorému nemám čo iné povedať.
Potom môžem ešte hovoriť o tom menšom príbehu, ktorý sa udial 24. júna 2012 a ku ktorému si dovolím prečítať list, ktorý dostali traja najväčší predstavitelia tohto štátu:
"Vážený pán prezident, vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, presne pred tromi rokmi sme vystúpili proti drancovaniu majetku v správe štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a proti znevažovaniu lesníckej práce. Pridalo sa k nám nemálo kolegov, podali sme trestné oznámenie na nehospodárne narábanie s majetkom štátu, boli odvolaní generálni riaditelia podniku, rezortný minister, no napriek tomu udalosti, ktoré sa stali známe pod názvom "nežná zelená" sú dodnes bez odpovede. Rozhodli sme sa na absenciu tejto odpovede verejne upozorniť. Nie kvôli sebe, my svoju pravdu poznáme, ale kvôli občanom, ktorí mnohí pochybujú o tom, či nositelia štátnej zodpovednosti majú dostatok síl chrániť morálnu čistotu verejného priestoru, ako aj tých, ktorí o túto čistotu dbajú. Sme presvedčení, že zásadnú odpoveď na udalosti z 24. júna 2009 si vyžaduje vyšší princíp mravný. Možno to znie niekomu nemoderne, nám nie. Verejnosť potrebuje dostať zrozumiteľnú správu o tom, čo stojí na vrchole spoločenských hodnôt našej krajiny. Či tam máme hľadať obelisk k pocte občianskej zodpovednosti, alebo očakávať kráter vedúci do pekla nevšímavosti. Táto správa má nielen etický, ale aj rýdzo praktický obsah. Vývoj ekonomiky nás navádza k opatrnosti. Nezabúdajme, že občania lepšie ako akákoľvek úradná moc vidia v štátnom mešci tisícky dier, ktorými denne preteká naše spoločné bohatstvo. Napriek tomu často mlčia. Príčinou je nedostatok viery v to, že autority štátu majú záujem tieto diery vidieť, pomenovať a zaplátať." (Krátka pauza.) Áno, už to bude. "Upozorňujeme, že je potrebné, aby aktívnejšie postupovali aj orgány činné v trestnom konaní. Vyšetrovanie, na ktoré sme v súvislosti s "nežnou zelenou" dali podnet, trvá nedôveryhodne dlho. Vždy, keď požiadame o informáciu, dostávame odpoveď, že vyšetrovanie ešte nie je ukončené. Neveríme, že ani jeden z 27-ich bodov oznámenia nebolo možné za tri roky uzatvoriť. Naše pocity sú, samozrejme, druhotné, lebo takýto stav podkopáva dôveru v konanie zodpovedných a tým aj občiansku angažovanosť. Spoločensky škodlivé je aj to, že doposiaľ nebolo verejne vyhodnotené zablokovanie zločinnej pôžičky, čím piati zamestnanci ušetrili tomuto štátu 67 miliónov eur. Ak by bol v tejto veci verejne známy postoj autorít, mohli sme už k uvedenej sume nepochybne pridať ďalšie miliardy. Najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky, nežiadame vás, aby cesta na vrchol hodnotového rebríčka našej krajiny bola pre občanov bez rizík, pretože to nie je ani vo vašej moci. Zdvorilo a veľmi naliehavo vás však prosíme, aby tí, ktorí sa na takýto výstup podujmú, tam nenachádzali cestu do pekla nevšímavosti. To vo vašej moci rozhodne je. Udalosti v Lesoch Slovenskej republiky vám k tomu, aj po troch rokoch, dávajú dobrú príležitosť. S úctou Anita Pálková, Peter Gogola, Jozef Marko, Ján Mičovský."
To je ten príbeh, ktorý mi teraz prišiel teraz na um len kvôli tomu, že podobnosti, ktoré sa vyskytujú medzi tým veľkým príbehom a týmto mojím malým sa mi vôbec nezdajú náhodné. Predpokladám, že to, čo sa udialo v Lesoch Slovenskej republiky a to čo je po troch rokoch stále bez odpovede, hrozí aj kauze Gorila. Bolo by to veľmi zle, keby v jednom aj druhom prípade sa takýto predpoklad naplnil a odpoveď by sa nenašla. Chcem veriť, že sa mýlim a že v jednom aj v druhom prípade možno s tým, keď sa to hlinovské srdce vloží tým ľuďom, ktorí sú zodpovední za to, aby sa veci doťahovali do konca, sú za to dobre platení, takže sa to napokon aj podarí.
A teraz ten malý, záverečný príbeh, o ktorom som hovoril, že sa bude týkať mojej manželky, mňa a niekoľkých lesníkov, tej je najmenší a vlastne, možno, že úplne, nie celkom presne, len dokresľuje to, čo by teda malo nastať v oblasti, ktorá by mala byť úspechom nás všetkých, ak chceme tieto veci dotiahnuť do konca. Keď som voľakedy bol riaditeľom Lesného závodu v Humennom, tak som používal služobné auto. Mal som na to plné právo, však? Tak som s ním chodieval, tam kde bolo treba. A manželka sa ma raz spytuje: "Prosím ťa pekne, prečo vlastne nikdy, keď ideš nejakým smerom a ja by som sa potrebovala s tebou zviesť, prečo ma nikdy nezoberieš? Však ja vidím, že tvoji kolegovia, tvoji správcovia sa často dostanú k tomu, že tú manželku alebo priateľa s tým služobným autom zvezú." A viete, čo som jej na to odpovedal? "Možno máš pravdu, možno by to nebol až taký veľký prečin, ale ak ja chcem, aby ten závod, za ktorý zodpovedám, fungoval, tak jednoducho to urobiť nemôžem."
A presne to si myslím, že tento malý príbeh musia použiť veľkí muži tohto štátu na to, aby veľmi dôsledne s citlivosťou sami na seba urobili takéto vyhlásenie voči tým svojim hypotetickým manželkám. Pretože viete, aký je najlepší princíp riadenia štátu alebo riadenia čohokoľvek? Dobré zákony, dobrý parlament? Určite áno, ale nie je to ten najvyšší princíp. Najvyšší princíp je osobný príklad a ja v kauze Gorila očakávam osobný príklad tých, ktorí môžu a majú túto vec dotiahnuť do konca. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Chcem v tejto chvíli tak ozaj s vďakou zaspomínať na pána Langoša, tvorcu tohto zákona. Myslím si, že to, čo tu doteraz bolo povedané, je pravda. Ja to tak cítim na základe osobných skúseností, že tento zákon je veľmi nadčasový, aj slovo elegantné je celkom elegantné v tejto súvislosti, a je to zákon, ktorý je funkčný. A tú funkčnosť by som si dovolil ako človek, ktorý s ním viac rokov pracoval, potvrdiť aj tými skúsenosťami, že dokázal vytáčať mnohých pracovníkov, ktorí prichádzali s ním do styku na strane povinnej osoby, do vysokých otáčok.
Mnohokrát to boli veľmi rozumní páni hodní úcty, ale keď som s nimi rozprával, že ale veď, pán generálny riaditeľ, my skutočne musíme. To ozaj musíme takúto vec spustiť? A viete, boli to praktické skúsenosti, ktoré hovoria o tom, že náš občan je mnohokrát ešte stále, tak ako v tých finančných službách, keď sme sa tu pred chvíľočkou bavili, aj v tomto ohľade nerozhľadený, mnohokrát nevie, čo všetko môže. A práve tento zákon mu ukazuje občiansku moc, na čo všetko sa môže spýtať, a ozaj tí páni generálni riaditelia museli ustúpiť, áno, my túto vec musíme povedať a občan má právo vedieť, ako sa finančné prostriedky tohto štátu pohybujú, od koho, kam a na čo.
Takže chcem sa veľmi pridať k tomu, aby návrh kolegu Viskupiča bol podporený a aby sme a priori nepripúšťali nejakú možnosť, ktorá možno by nemusela byť až taká nebezpečná, ale neotvárajme tie vrátka, pán minister, a nechajme to tak, že ak je tu možnosť ten zákon upraviť riešením, ktoré bude, teda tie bloky, tie databázy, bude možné vsunúť osobitným zákonom, tak ja by som prosil z úcty k tomu pánovi Langošovi, z úcty k tým občanom, ktorí sa vďaka tomuto zákonu učia mať úctu k verejným prostriedkom, teda počítať nielen vlastné peniažky, ale aj tie štátne, aby sme ho skutočne neotvárali.
Ďakujem.

Pán predseda, ďakujem za slovo. Chcem povedať, že s tou radou by som problémy nemal, ale čo sa týka samotnej zmeny správy chránených území, tam ako lesník a teraz poslanec musím povedať, že by som s tým problém mal, Maňo, ten problém je spôsobený tým, že je problém oveľa hlbší, ako sa zdá na prvý pohľad. Samozrejme, že dá sa to predstaviť ako, aj technicky aj ekonomicky že by to bolo možné pri istom presune kompetencií, len som presvedčený, že samotní lesníci s tou svojou historickou pozíciou by nemali prísť teraz o právo spravovať toto územie aj v národných parkoch, ale ten problém je hlbší, lebo do istej miery sme sa my, lesníci, pričinili istou stratou kreditu o to, že dnes takáto polemika je vôbec možná, pretože, to chcem povedať veľmi otvorene, mnoho vecí sme v posledných rokoch nerobili tak, ako bolo robiť treba a ako sme to robiť mali.
Ale aby som bol vecný. Vedel by som si predstaviť kompromis v tvojom návrhu, a to taký, že päťky, kde ozaj som za to, aby boli päťkami a aby do nich sa nezasahovalo v žiadnom prípade, to znamená, to more výnimiek aj mne vadí. A možnože absolútna výnimka by mohla byť len v prípade havarijných stavov, ktoré ohrozujú život, keď tam padne lietadlo, alebo ja neviem, keď vznikne veľký požiar, inak absolútne bez výnimiek, tie by som kľudne si vedel predstaviť, že by mohli byť v správe aj rezortu životného prostredia. Ale pri národných parkoch hovoriť o tom, že je tu možné len teda to presunúť na rezort životného prostredia, sa mi zdá nevhodné z obidvoch strán. Skutočne, životné prostredie na toto nie je vybavené ani personálne, ani ekonomicky a spôsobilo by to obrovské problémy. Preto som za to, aby ostali chránené územia v správe, ale s istou zmenou.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ako už hovorí filozof, všetko, čo je, bolo už, všetko, čo bude, bolo už tiež. Ja som sa minulý týždeň prešiel svojím milovaným Podpoľaním a stretol som sa tam s ľuďmi, ktorí bojujú proti ťažbe zlata. A tu mi napadla veľmi silná analógia. Oni totižto sú, ani keby boli o krôčik ďalej, existuje v banskom zákone už doložka, ktorá hovorí o tom, že je povinnosť banského iniciátora, dobyvateľa, vopred si vyžiadať súhlas obyvateľov k tomu, aby bolo vôbec možné s takouto činnosťou začať. A hoci sú niečo vpredu, zaujímavé, pozrime sa, je tam už silná iniciatíva lobistických záujmových skupín, myslím, že banskej komory, ale možno že nie, aby som im nekrivdil, niekto iný aj môže byť za tým, že takúto doložku treba z banského zákona vylúčiť, pretože jednoducho občan nedokáže posúdiť výhodnosť takéhoto zámeru a môže poškodiť svoje územie aj svoju krajinu. No, som presvedčený, presvedčený v súlade s tým, čo navrhovatelia tohto zákona navrhujú, že je to nedôvera voči občanovi absolútne nemiestna a že je určite potrebné, aby občan mal možnosť v takomto prípade sa vyjadriť. A preto, použijúc túto analógiu s banským zákonom, ktorý v tejto chvíli, samozrejme, nie je na programe nášho rokovania, chcem jednoznačne povedať, že je správne, že takáto iniciatíva prišla, a že je správne, že občania budú mať možnosť legitímnym spôsobom pripomienkovať, a keď to bude teda podľa ich názoru nutné, aj zastaviť aktivity, ktoré by na územie, ktoré musia denne cítiť, mať vo svojej blízkosti a proste žiť v ňom, aby ho mohli ochrániť pred takýmito skládkami alebo takýmito vplyvmi. Samozrejme, že tá povinnosť, že ich treba presvedčiť legitímnymi argumentami a logikou veci, je správna, nech sa teda ukáže pravda a nie nátlak jednostranný, ktorý by mohol v takomto prípade bez takejto doložky ako navrhujete. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Pani Nicholsonová, váš návrh je aktuálny, potrebný a prajem mu úspech. Skutočne, veľmi sa mi to páči, akú konštrukciu ste do toho vniesli, a vlastne mám potrebu povedať len dve axiómy.
Tá prvá axióma je, myslím na podporu vášho návrhu s tým, že ak by niekto mal pocit, že aktivačných prác alebo verejnoprospešných prác u nás je nedostatok a že na tomto môže zlyhať, tak som presvedčený na 110 %, že prác máme toľko, že ozaj môžme zamestnať celú tú skupinu ľudí, ktorá zrejme skončí ako odkázaná na tieto práce. Lebo určite máte pravdu, všetci tam nebudú, keď sa zavedie tento zákon, to mu teda prajem.
A druhá axióma sa týka toho, že je potrebné k týmto prácam použiť jeden kľúč a ten kľúč vidím jednoznačne v človeku, v pracovníkovi obecných úradov, ktorý bude mať tieto veci na starosti. Lebo prax je taká, že ozaj práce sú, skupina ľudí, ktorá ich má vykonávať, je k dispozícii, ale končí to tak, že tá skupina je ráno zavedená k nejakej práci a o hodinu, o dve už tam tí ľudia nie sú a všetci sa utešujeme, veď, veď tu boli a vlastne, čo sa budeme trápiť.
Neviem, či na to budú peniaze v tomto systéme, ale rozhodne je to potrebné brať ako z môjho pohľadu ako axiómu, že toto by som do zákona nejakým spôsobom doplnil ako pripomienku, ktorá by mala teda síce byť náročná na peniaze, lebo zvýši ekonomickú náročnosť vášho výborného návrhu, ale bez toho by sa to mohlo teda ukázať ako nefunkčné.
A už len možnože ani nie axióma, ale toto v tomto prípade len spomienka na niečo, čo ste mi vyvolali vo svojom príhovore, vo svojom prejave. Ten Spišský Hrhov je ozaj zaujímavá osada, zaujímavá obec a to Komunitné centrum je tam fantastické, ale možno ten kaštieľ, ktorý tam je, keby dostal podporu od nejakých šikovných rúk aktivačných pracovníkov, tak by si to zaslúžil. Je to nádherná stavba, ktorá nám sa rozpadá, ale jej využitie tiež nie je celkom dôstojné, ale to je, samozrejme, vec, ktorá s tým priamo nesúvisí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Mám pocit, že možno sme tu svedkami takých spomienok na budúcnosť, lebo ozaj sa nám tu zbehli spolu do jedného rokovacieho dňa alebo do krátkeho obdobia dva ústavné zákony, práve kolega to predo mnou spomenul.
Pri tej imunite ma napadá taká súvislosť aj teraz s referendom, dlhé roky sme boli svedkami, ozaj išlo o roky, že koľko argumentov bolo proti tomu, aby poslanecká imunita mohla byť zrušená. Ja si ich presne nepamätám, ale určite teda je to sled dlhých udalostí, ktoré jednoznačne svedčili o tom, že imunitu potrebujeme, pretože - a bolo tam povedaných veľmi veľa dôvodov.
Nuž tie spomienky na budúcnosť sú v tom, že či náhodou nie sme svedkami niečoho podobného teraz, že sa tu znáša, čo je napokon správne, veď sa tu diskutuje obrovské množstvo argumentov proti tomu, aby referendum sa stalo priechodnejšie, použiteľnejšie, praktickejšie, aby skutočne získalo svoj zámer, ktorému kedysi možno na tej angore dali, á, agore dali. Ale práve preto by som chcel povedať, nedopúšťajme sa možno tej istej chyby, diskutujme, ale nie až tak dlho, ako sme diskutovali o strate poslaneckej imunity, a umožnime, aby občan získal právo, ktoré v žiadnom prípade nepovažujem za právo, ktoré by bolo v rozpore s naším poslaneckým mandátom. Naopak, ja v tom vidím symbiózu, doplnok, verme občanovi, že tento doplnok múdro využije, a odpustime si dlhé roky debatovania, diskusií, pokúsme sa, aby tento dobrý zámer, ktorý ja podporujem, vstúpil v reálnom čase do platnosti.
Ďakujem.

Dobré ráno všetkým. Ja si chcem vybrať iba jednu záležitosť, ktorá sa mi zdá veľmi podstatná na tomto návrhu, a to je otázka, ktorá ma dosť často trápi. Čo si vlastne ľudia myslia o tom, akú majú možnosť vplývať na veci verejné? Ja neviem, možno to bude také iba ojedinelé, ale verím, že nie, keby sme robili referendum o tom, čo si myslia, tak by veľmi často tam zaznievala taká nejaká kľúčová veta, viete čo, na voľby ideme, ale potom my vlastne nemôžme nič zmeniť. Naše možnosti niečo ovplyvniť sú takmer nulové a tá pasivita z toho vyplýva úplne logicky.
Ja som presvedčený, že ak by sme tento inštitút vložili do právneho systému Slovenskej republiky, tak by sme určite nabudili mimoriadne veľkú pozornosť a úsilie zúčastňovať sa správy vecí verejných a vôbec nepochybujem o tom, že občan je tak rozumný, že mu nemusíme dávať žiadne nejaké prechodné obdobia a nejaké také zahrievacie časy. Veľmi rýchlo, pod vplyvom iste aj médií, by zistil, že jeho neúčasť je veľmi nerozumnou, a som presvedčený, že by sme mnoho vecí robili úplne inakšie pod vplyvom jeho názorov, ktoré by sme mali brať do úvahy celkom iste nielen raz vo voľbách, ale mali by sme byť vystavení úplne systematickému tlaku, že nie kedykoľvek, ale v istých častých obdobiach sa občas môže zúčastniť referenda, ktoré by nám dokázalo veľmi často zmeniť rozhodnutia, ktoré v tejto sieni zákonnosti zaznievajú, o ktorých sme presvedčení, že slúžia občanom. A práve, že ja si myslím, že mnohokrát práve nepočúvame to, čo by sme počúvať mali, referendum by nám k tomu veľmi, veľmi pomohlo.
Takže ja sa prihováram za to, aby sme nepozerali na detaily, ale pozerali na ten základný zmysel a ten je poslúžiť občanovi, aby mohol spravovať svoje veci.
Ďakujem.