Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Ja tiež to cítim tak, že mi kolega, pán poslanec Viskupič povedal viacej zo srdca ako teda jeho predrečníci niektorí. Ale to je fakt dobre, že môžeme takto otvorene o tom diskutovať, lebo možnože patent na rozum tu v tejto chvíli nemá ani jedna strana. Ja by som len povedal, že to cítim a robím si také resumé, Jofo, z toho, čo si povedal, že tu sú vlastne dve zodpovednosti, dvoch zodpovedností boj. Jedna je zodpovednosť vydavateľov tlače, ktorí fakt majú len limit, ako zvyšovať tržby a znižovať remitendu, a zrejme v tom duchu aj konajú a myslia si, že práve toto je cesta, ktorá im môže pomôcť k zvyšovaniu ziskov. A tu by som apeloval spolu s obidvomi krídlami - aj tým konzervatívnym, aj liberálnym - že máme fantastickú šancu, aby zodpovednosť tej druhej časti, nie vydavateľov tlače, smerovala k tomu, aby naši dospeláci, aby naša kultúrna obec, aby naši občania možno menej siahli po tých Nových časoch a možno viacej sa venovali tomu, aby boli dobrým vzorom pre tie naše decká. To by som videl ako oveľa účinnejšie. Lebo keď cestujem vo vlaku, tak v každom druhom kupé vidím nejaké časopisy, ktoré by tie deti asi nemali vidieť, a vidím strašne málo ľudí, ktorí vo vlaku čítajú knihy. Možno práve tam keby sme vedeli zabojovať, tak by sme nepotrebovali ani takýto zákon. Lebo viete, čo je najlepšia metóda riadenia všetkého - aj tých našich malých, aj starých, aj rodiny - osobný príklad. A tam by bolo dobre, keby sme sa zmenili. Ja verím, že pôjdeme tým smerom, lebo pozrite. Cigarety sa predávajú a verím, že počet fajčiarov, že klesá, že to je pravdivá štatistika. Nuž, voľakedy bola frajerina fajčiť. Dnes začína byť, chvalabohu, frajerina menej fajčiť. Aspoň to tak cítim. Nuž, ak boli plné stánky týchto časopisov, dúfajme, že sa blížime k dobe, keď to bude na smiech a nebude to kupovať nikto. Radšej tú knihu.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Niekedy si myslím, že forma vystúpenia našich kolegov zabíja niekedy obsah. Ja cítim, že na rozdiel od mojich kolegov by som dokázal hľadať nejaké rácio práve v tom, ako pán kolega Chren vystúpil, len fakt je ten, že je to tak veľmi subjektívne, že istá sebavedomosť môže byť niekedy veľmi na škodu, ale nie je to asi to podstatné. Podstatnejšie, čo chcem povedať, je to, že existuje istá miera. Všetko je vlastne otázka miery a tu možno sme sa mali sústrediť nie na to, aby sme sa navzájom pustili do takejto ostrej polemiky, ale aby bola presnejšie stanovená otázka miery, čo áno a čo nie. A to, čo mi veľmi evokovalo, bola tá vaša výmena o svojich deťoch, ktoré ešte nemáte a ktoré raz nebudú mať s tým problém. Ja chcem povedať na to konto len jednu vec, ktorú som ja so svojimi deťmi, ktoré už mám a už sú veľké, dospelé, vždy praktizoval v oblasti erotických programov, boli to erotické programy alebo teda erotické nejaké pohľady, či v televízii, alebo v novinách. Tie naše deti majú takú prirodzenú schopnosť, tak ako cudne sklopiť zrak a tak ako sa odvrátiť, že toto viem, toto by som nemal ešte vidieť. A ja som veľmi rád zdôrazňoval tým svojim synom, že viete čo, pokiaľ vidíte nahé ľudské telo alebo to, že sa dvaja bozkávajú, na tom nie je vlastne nič strašné, to nie je vec, pre ktorú by ste mali odvracať tvár. Poprosím vás, chalani moji, vždy odvracajte tvár od toho, keď vidíte násilie, hrubosť, krv, vraždy, zabíjanie. Toto sú veci, ktoré mne vadia oveľa viacej v našich časopisoch, a tam som zacítil práve túto vetičku, len kvôli tomu som sa rozhodol prihlásiť, od pána Chrena, kde spomenul aj on niečo také, tak by som povedal, že možno nie všetko je možné, riešiteľné zákonom. Skúsme apelovať aj na spoločnosť našimi poslaneckými mandátmi v tom, že každý z rodičov je zodpovedný a mal by to aj v tomto smere využiť.

Ďakujem za slovo. Rozhodol som sa, že neobohatím teoretické poznatky k tejto téme, ale poviem miesto toho radšej jeden konkrétny príklad. Dostanete podnet, že v nejakej organizácii je niečo veľmi, veľmi zlé. Alebo vypadá to tak, že by to mohlo byť veľmi, veľmi zlé. Na svojom výbore prednesiete návrh na poslanecký prieskum, keďže nemáte väčšinu, návrh neprejde. Nevadí, cítite svoju povinnosť, pokračujete ďalej a skupina poslancov, ktorá síce nedostala štatút poslaneckého prieskumu, zájde do tej organizácie, respektíve navrhne, aby tam mohla prísť a niektoré veci, ktoré ozaj sú hodné preskúmania, preskúmala. Predstaviteľ tejto organizácie zareaguje celkom primerane, pretože poslanec predsa len požíva formálne, a dúfam, že teda aj skutočne, vysoký štatút ako človek, ako ľudia, ktorí majú možnosť ozaj veľa vecí zistiť a hlavne vyriešiť, a povie, ale, samozrejme, páni poslanci, čakám vás, všetko je v poriadku. A vzápätí, možno o deň, prichádza iná informácia od toho istého šéfa, ale ja som sa dozvedel, že vy nie ste poslanecký prieskum. Prepáčte, ale ja s vami nemôžem sa stretnúť. Je to skúsenosť z posledných dní, ktorá mňa zarazila, a ja nechcem tvrdiť, že je to vyslovene to najpodstatnejšie k tejto téme, len si myslím, že nie je v záujme nejakých koalično-opozičných bojov, ale v záujme toho, aby sme mohli ozaj napĺňať svoju funkciu tak, ako ju máme. Rozšírenie všetkých tých nástrojov, ktoré tu boli spomínané, o individuálny poslanecký prieskum nie je nástrojom proti opozícii, proti koalícii, ani nástrojom nejakého politikárčenia, ale nástrojom lepšieho a účelnejšieho vykonávania toho, načo sme tu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí sa vyjadrili v reakcii na moje vystúpenie v rozprave. Ja rozdelím odpoveď na dve časti. V tej prvej by som sa konkrétne vyjadril len k jednému pánovi kolegovi, a to k pánovi poslancovi Kvasničkovi.
Priznám sa, je to trocha pre mňa sklamaním, čo ste povedali po tom vysoko elegantnom prejave, ktorý mal teda tú včerajšiu podvečernú a dnešnú rannú časť, lebo dosť sa mi ťažko by súhlasilo, a teda nesúhlasím s tým, že práve to správanie je to podstatné, čo by sme tu mali zdôrazniť. Ja súhlasím s tým, že správanie si každý z nás môže vybrať a vlastne s tými pravidlami kultúrnosti sme zviazaní, aby sme sa správali správne. Ale to predsa není odpoveď na tú podstatu, ktorú som povedal, že tá kardinálna otázka spočíva v tej možnosti výberu svojej sexuálnej orientácie. Som presvedčený, že tu tá voľba nie je a že teda sa môžem správať kultivovanejšie, menej kultivovane.
Tie tanečky, ktoré ste spomínali, ktoré teda tá heterosexuálna skupina usporiada a táto homosexuálna ich vraj nemá vo zvyku, nepoznám a ozaj nedisponujem takýmito informáciami, ale aj ak pripusťme, že to tak je, tak potom by som mohol potvrdiť to, čo tu už zaznelo, že teda je to možno aj spôsobené tým, že práve neprirodzený prístup väčšinovej časti spoločnosti spôsobuje potom isté neprirodzené správanie k tejto časti homosexuálnej spoločnosti, ktorá zatlačená do kúta tým tlakom neprajnosti sa môže niekedy chovať divne a práve možno aj tá promiskuita a to všetko s tým spojené môže byť spôsobené tým, že sme to zaradili do kategórie nenormálnych javov.
No a celková odpoveď všetkým spočíva v tom, že ozaj by som povedal, že tu nie sú dôležité otázky toho, aký sociálnoprávny rozmer má tento zákon, ale za dôležité považujem posolstvo spoločenského statusu ľudí s takouto orientáciou... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, milé kolegyne, kolegovia, poslankyne, poslanci, rád by som sa v úvode svojho vystúpenia vyjadril k tomu, čo aj mne trošinka včera vadilo, bol to ten boj symbolov. Ja ozaj rešpektujem, že 3D prezentácie môžu byť pri tomto rečníckom pulte zaujímavé a dokonca sú aj potrebné, pretože dávajú tomu ten správny náboj a vôbec s tým nemám žiadny problém. Ak som sa včera postavil a išiel za pánom predsedom Sulíkom, nekričal som zo svojej lavice, ani som nejak sa nepoburoval, ale ozaj som mu len vysvetlil, že v tú chvíľu, keď dúhová zástava na chvíľočku prekryla istý symbol, považujem za nevhodnú a vlastne - to považujem za dôležité zdôrazniť - že tie rôznosti, ktoré nás tuná spájajú, a je to fajn, že sme takí rôzni, musia mať aj tých spoločných menovateľov. A ak dačo by tým spoločným menovateľom v tejto sále zákonnosti malo byť, tak sú to práve tie symboly.
Symboly štátu, ktoré sem patria a ktoré do tejto najvyššej miestnosti našej republiky, kde sa tvoria zákony, jednoducho musia byť zakomponované úplne prirodzene, ale nielen z hľadiska protokolárneho, ale aj z hľadiska takého nášho vnútorného cítenia. Ono keby tu bol protokolista, tak by sa vyjadril veľmi presne, že jednoducho ten štátny znak má svoju prioritu a nesmie byť ničím napádaný. Ale ja sa nedomáham, aby to protokolista nejakým spôsobom tu dovysvetľoval, ja by som skôr sa domáhal toho, aby sme prirodzene cítili k týmto symbolom úctu. A ja osobne si tieto symboly vážim, bez ohľadu na to, ako to bude vyjadrovať protokolista, pretože vážim si to ako človek, ktorý je hrdý na to, že tu môže pred vami vystúpiť a v takýchto súvislostiach.
A vážim si ešte jednu vec. Vážim si to, že môžem teraz zareagovať na otázku registrovaného partnerstva spôsobom, ktorý nie je totožný s väčšinovým názorom v našom klube. Je to skutočne hodnota, ktorá sa mi zdá ako najvyššou hodnotou zoskupenia, ktorého som členom, pretože mi moju možnosť, čo mám k tejto téme povedať, nediktuje ani predseda klubu, ani jeho zástupcovia. Nediktujú mi to dokonca ani väčšinové názory mojich kolegov, ktoré si vážim a vždy budem hrdý na to, aby som presadzoval, aby mohli zaznieť, ale diktuje mi to moje svedomie, a to je teda fakt vec, ktorú považujem v histórii slovenského parlamentarizmu za prelomovú, a myslím si, že toto história, takúto možnosť, takto skutočne vystupovať v súlade so svojím svedomím, aspoň tak to cítim na rozdiel od niektorých iných klubov, pripíše teda tomuto zoskupeniu za dobré.
No, dobre, takže to boli tie úvodné veci, ktoré som mal na mysli, a skúsim teraz už k samotnej téme.
História ľudstva by mohla mať zrejme veľa prívlastkov a každý by mohol byť presný. Ja si dovolím povedať, že história ľudstva je zároveň aj históriou určitých prešľapov. Históriou diskriminácie, keď väčšia alebo menšia skupina ľudí obmedzuje na niektorých právach inú väčšiu alebo menšiu skupinu ľudí. Menia sa témy diskriminácie, ale samotný fakt, že diskriminácia je v histórii ľudstva trvalo prítomná, je nezvrátiteľný a myslím si, že nieže to tak len v minulosti vždy bolo a je to aj dnes, ale zrejme to aj dlho tak bude. A práve preto, že diskriminácia je takým bežným, skoro prirodzeným javom v histórii ľudstva, práve preto míľniky, dátumy, roky, keď došlo k prelomu, keď sa ľudstvo dokázalo vysporiadať s istou formou diskriminácie, sú zapísané zlatým písmom v histórii ľudstva a sú hodné pripomenutia.
Ja by som si dovolil pripomenúť tri míľniky, tri medzníky, tri stáročia, tri konkrétne roky, kedy došlo k tomu, že sa diskriminácia prestala v istej oblasti vyskytovať.
Zablúďme to spoločne do 18. storočia a pripomeňme si rok 1781, je to rok spojený s panovníkom, ktorého meno tu včera zaznievalo, s Jozefom II. a s jeho tolerančným patentom. Práve v tomto roku bolo v rámci tohto tolerančného patentu možné zlikvidovať jednu diskrimináciu, ktorá bola spojená vyše štvrť tisícročia s evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku. Evanjelici, priznám sa, mám blízko k tejto skupine, mám veľmi rád svoju rodinnú evanjelickú históriu, aj keď možno nie som jej najplatnejším členom. Táto skupina ľudí mala 250 rokov problémy s tým najzákladnejším naplnením svojich náboženských prejavov, nemohli mať kostoly, neboli uznaní a Jozef II. to vyriešil známym patentom s tým, že aj keď nie možno plnoprávne, ale tie artikulárne kostoly, ktoré sú dodnes ozdobou našej krásnej krajiny, zrazu mohli vznikať. Nemohli mať veže, nemohli mať klince, ale boli tu a hlavne bola tu chvíľa, ktorá priniesla odstránenie diskriminácie, ktorá začala 31. októbra 1517. Tento dátum by som si odpustil, ale si ho neodpúšťam len kvôli tomu, že zajtra je to rovných 495 rokov, čo rebel Martin Luther sa vzoprel väčšinovému náboženstvu, katolíckemu vtedy, a poukázal na jeho nedostatky. A sa priznám, tento rebel mi je vždy, bol a je sympatický, takže to tak trocha pripomínam len kvôli ten zhodnosti dátumov.
Dobre, to je prvý exkurz do histórie.
Skúsme zájsť o storočie neskôr a pozrime sa do meruôsmeho roku, 1848, keď opäť dochádzame k poznaniu zániku jednej tiež dlhodobej diskriminácie v histórii ľudstva. V tomto roku v tých marcových zákonoch nachádzajú mnohí naši praotcovia a prastaré mamy možnosť zániku veľmi nepríjemnej povinnosti, ktorá bola pomenovaná poddanstvom. Už to nebola tá tvrdá forma nevoľníctva, ale stále to bola ešte povinnosť - pánovi deviatok, cirkvi desiatok, povinné roboty. Áno, len v predminulom storočí, prakticky len v tom 19. storočí zanikla táto forma diskriminácie, ktorá gniavila našich predkov, opäť dátum hodný zaznamenania.
No a ešte jeden takýto výlet do histórie, povedzme si, že by to mohlo byť už storočie 20., pripomínam rok 1919, keď naše ženy, tá lepšia polovica ľudstva, v bývalom Československu získala volebné právo. To znamená tiež odstránenie diskriminácie, ktorá bola svojím spôsob veľmi výrazná a možno dnes, keď sa pozeráme na tieto body v histórii ľudstva, tak by sme mohli povedať, že tá diskriminácia bola až nepochopiteľná, ako to vlastne mohlo existovať, keď sa nám to dnes zdá už také samozrejmé.
No poďme ale už k tej samotnej podstate, prešli sme si krátkou históriou diskriminácie, potvrdili sme si, že má ona svoje historické korene a istú pravidelnosť, a pozrime sa na problém, ktorý má odstrániť a riešiť zákon o registrovanom partnerstve. Tu si myslím, že je to ozaj vec, ktorá, je veľmi dobré, že prišla do tejto siene zákonnosti. Ja to veľmi zjednoduším, veľa tu už toho zaznelo, ja sa budem snažiť veľmi poctivo si odpovedať na otázku, ktorú považujem v tejto súvislosti za kardinálnu a absolútne jednoznačnú. Otázku, ktorá mi možno pomôže sa dopracovať k tomu, aby som si názor, ktorý cítim, vedel obhájiť.
Je to otázka, či sexuálna orientácia človeka je jeho prirodzenosťou, alebo ju môže nejakým spôsobom ovplyvniť. No, ak by sme pripustili, alebo ak pripúšťame, že sexuálna orientácia je ozaj voliteľná a že človek má v moci si ju vybrať, v tom prípade táto diskusia, aspoň z mojej strany, by bola hneď ukončiteľná, hneď by sme mohli prestať rozprávať, nemal by som o čom. Pretože ozaj, ak by si to každý z vás mohol vybrať v tom prípade s tým, že sexuálna orientácia by mala byť nejakým predmetom diskusie zákona, sa nedá, lebo jednoznačne by to bolo asi možné povedať, že ak by sme pripustili, že si to každý z nás vyberie, tak by sme pripustili to, že ľudstvo môže veľmi elegantne a veľmi rýchlo, na základe vlastného rozhodnutia v niekoľkých generačných cykloch vymreť.
No, ale čo ak je to inak? Čo ak ozaj nikto z nás si v tej svojej prapodstate, v tom svojom skutočnom vnútri, v tej svojej genetickej vybavenosti, v tej svojej danosti, v tej svojej hlbokej intímnosti toho, čo to tu takto verejne pertraktujeme, sa nemôže rozhodnúť, nie je v tom slobodný a už neviem od koho to závisí, či Boh, či Príroda, či Evolúcia - v každom prípade veľké písmeno začiatočné - spôsobila to, že človek si túto záležitosť jednoducho nevolí a že je to vec, ktorá nám je, možnože nebudem sa púšťať do nejakých odchýliek, prirodzene daná. No v tom prípade sa domnievam, že možnosť nejak veľmi voľne sa pustiť do vysvetľovania tejto záležitosti začína byť zrazu veľmi-veľmi obmedzená.
Ja by som možno použil tu jeden úplne konkrétne príklad nato, aby som si to sám nejakým spôsobom vedel zodpovedať, ako je to vlastne s tou prirodzenosťou alebo neprirodzenosťou, pokúsim sa zostať v hraniciach korektnosti a nezachádzať do nejakých nevhodností. Ak ako muž vstúpim do salónu, v ktorom je sto krásnych, elegantných žien rôzneho zafarbenia vlasov, rôznej postavy, rôzneho oblečenia, a zároveň je tam aj sto mužov elegánov rôzneho veku, nuž, keď budem úprimný a pozriem sa na tú lepšiu polovicu tejto veľkej spoločnosti, tak celkom určite si budem vedieť predstaviť, že medzi tými sto dámami budem nachádzať dámy, ktoré, keby ma neviazali zákony morálky, etiky a istej spoločenskej konvencie, tak by som si vedel prestaviť, že by mohli byť mojimi partnerkami, no ak by, aj sexuálnymi, samozrejme, mám na mysli. A povedzme aj životnými, podľa toho stupňa benevolencií teda, či by som bol zameraný na dnešný večer, alebo na celý život. Toto neriešme.
No ale ak by odo mňa niekto chcel, že sa pozrieť na tých sto pánov, rovnako elegantných, aby vo mne niektorý z nich vzbudil takýto pocit, že by mali byť mojím partnerom, myslím, že neexistuje tá moc či presviedčania, či dokonca peňazí, alebo argumentov, ktoré by ma vedeli primäť k tomu, aby som medzi touto stovkou pánov našiel niekoho, na koho by som sa vedel pozrieť rovnakým pohľadom ako na tú skupinu tých krásnych žien.
Ja viem, že keby ste sa pustili alebo že sa aj pustíme do nejakej polemiky, nájde sa veľa nuáns, kde to nie je také jasné. Ja len hovorím o tej svojej, o tom svojom poctivom priznaní sa k tomu, že nepovažujem ani teoreticky za možné, aby sa takáto orientácia v duši človeka mohla zmeniť len kvôli tomu, že existuje tu akási voľnosť.
Skúsme, skúsme sa však pozrieť ešte na iný príklad, ktorý považujem za korektnejší a svojím spôsobom asi aj viac vás osloví. Vieme, že tá najkrajšia vec na tom svete, čo môžeme mať, sú naše deti. A teraz vás prosím, aby sme sa všetci zamysleli na tým, že sme otcom, mamou 18-ročného syna, s ktorým máme mimoriadne dobrý vzťah, ktorý nám robí radosť, je dobrým žiakom, chodí dokonca na mnoho záujmových krúžkov, je hudobníkom, športovcom, nosí dobré vysvedčenie, je beťárom, proste je to normálne, šikovné decko, ktoré sa už vo veku 18 rokov nestáva len naším synom, ale dačím viac, naším priateľom, našou súčasťou, na ktorú by nikto nedal dopustiť, pretože vieme, že ozaj tie naše deti sú pre nás naplnením života a táto téma asi nemá oponentov. No a práve tento úspešný syn, s ktorým si tak dobre rozumiem, vo veku medzi sedemnástym a osemnástym, alebo niekedy v tomto období svojho života, prichádza za mnou, a keďže máme dobrý vzťah, tak mi hovorí: "Otec, ja to cítim voľako trošinka, musím byť úprimný, inak vidím, že moji spolužiaci chalani už majú prvé lásky, dievčatá, mňa ti tie dievčatá voľako nepriťahujú. Neviem, ale zamýšľam sa nad tým a som sa rozhodol, že ti to idem povedať, lebo, naopak, cítim takú zvláštnu príťažlivosť skôr k tým chalanom. No, nehnevaj sa na mňa, tak ti to hovorím, ako, ako to cítim."
No čo by sme povedali ako otcovia tohto svojho milovaného chalana? No určite by sme v tej chvíli boli zarazení, smutní, určite by to bolo pre nás v tej chvíli sklamaním, možno by sme volili aj nejaké príkre slovo, pretože človek není stroj a možno naše očakávania môžu byť aj pritom dobrom vzťahu odtrhnuté od toho vnútorného života, ktorý ani tie najlepšie deti nemusia nám vždy zavesiť na nos. Ale ja som presvedčený, že každý z nás ako skutočný dobrý otec alebo dobrá mama toho synátora by po tom prvotnom sklamaní a nejakom roztrpčení bola schopná, bol schopný povedať si: "Ale, synu, veď dobre, tak ak to ozaj je tak, ak sa s tým nedá nič robiť, no čo ťa budem hnať k psychiatrovi, vydedím ťa, nakričím na teba, už ťa nemám tak rád?"
Áno, možno som sa tešil na vnúčatá, možno vidím tú, áno, tých sklamaní môže byť veľmi, ale predsa nikto z nás by vlastného syna nepovažoval za menej hodného byť vlastným synom len kvôli tomu, že sa priznal k niečomu, čo proste nejakým spôsobom tá Príroda s veľkým P, Boh s veľkým B alebo Evolúcia s veľkým E spôsobila. Nevieme, prečo to tak spôsobila, ale musíme my poznať odpoveď v každej chvíli na všetko? Koľko je ešte otázok, ktoré ľudstvo nemá vyriešené? A napriek tomu si môžme povedať, že tá Príroda, ten Boh, tá Evolúcia asi má na to odpoveď, len my ju ešte zatiaľ nepoznáme, pretože Príroda je múdra. A možno aj táto vec sa nám raz objaví v nejakej inej polohe.
Tak teraz by som chcel možnože povedať, ako bude nás prístup k takémuto zákonu. Tu zaznievali od pána Poliačika ako dve hlavné tézy, ak som si dobre pamätal, jednak je tu snaha riešiť otázku sociálnoprávnych náležitostí registrovaných, alebo teda partnerov, ktorí by chceli byť registrovaní, a potom je tu otázka ich spoločenského statusu.
Dovolím si tak naznačiť symbolicky dva stĺpcové grafy teraz pred vami. Nepovažujem tieto dva hlavné piliere tohto zákona za vôbec rovnocenné. Domnievam sa, že ak teda otázky sociálnoprávne sú dôležité, tak im vo svojom stĺpcovom grafe dávam desaťcentimetrovú výšku. A pre mňa otázka spoločenského statusu má desaťkrát viac. Je to metrový stĺpec. A je to preto metrový stĺpec, lebo keď sa mi ten môj syn priznal k tomu, tak ja viem, prečo sa musím aj zmieriť s jeho orientáciou. Lebo viem, že ho čaká na rozdiel od tých šťastnejších, alebo teda jednoducho heterosexuálnych jeho spolužiakov oveľa ťažší život, oveľa viacej nepochopenia, oveľa viacej možno aj nenávisti alebo pejoratívnych prívlastkov.
A práve preto chcem vyjadriť v tejto chvíli veľkú vďaku tejto sieni zákonnosti, že sa sem dostal tento zákon, ktorý možno prvýkrát rozmýšľa nad tým, aby to nebola len otázka, že ja ako otec tomu synovi chcem pomôcť, ale aby to bola otázka aj tá, že tomuto synovi chce pomôcť dokonca zákonodarný zbor Slovenskej republiky, ľudia, ktorí sú tu nie sami za seba, ale ktorí sú tu za všetkých (potlesk), ktorí sú tu za menšiny, ktorí sú tu za, nato, aby rozmýšľali o tom, ako urobiť tento svet krajší pre každého.
A práve to sa mi zdá ako veľmi dôležité, že takýto prvok, takýto zákon sa dostal sem s tým, aby sme tomuto nášmu synovi pomohli a aby ten krutý svet, ktorý ani po prijatí tohto zákona sa nestane až tak hneď ukážkovo milosrdný, ale aby vytvoril isté predpolie, istú avantgardu k tomu, že títo ľudia do svojej duše budú mať vpustený kus slnečného lúča a budú sa môcť tak trocha narovnať, lebo oni určite pochybujú. Ja som presvedčený, že musia sa niekedy strašne trápiť, že musia mať niekedy možno aj výčitky, možnože to môže mať ďalekosiahle následky, ale že teda keď si povedia, Bože, veď poslanci, poslanci formálne povedali, že ja som vlastne úplne v poriadku, že tie posmešky na moje konto nemajú tu veľmi ani čo hľadať.
No, viem si predstaviť, že, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v podobe tohto zákona vôbec neprichádza do siene zákonnosti nejaká nadbytočná téma, ktorá je tu len tak, aby sme zabíjali čas, ale prichádza téma, ktoré je strašne silná a dáva nám do rúk možno moc, ktorej by sme sa mohli až zľaknúť. My máme možnosť tisíckam, desiatkam tisíc, neviem, koľko ich je, ľudí s takouto homosexuálnou orientáciou, vpustiť do duše slnko a isté zmierenie so svojím osudom a isté povzbudenie. Otec, veď to není len tvoja láskyplná pozícia, že ty mi odpúšťaš, ale veď táto krajina, táto republika to považuje za normálne. Veď už aj poslanci sa k tomu vyjadrili, že takéto niečo môže existovať.
Veľmi často tu v posledných dvoch dňoch zaznievali silné slová a ja sa k tomu rád pridám, pretože je úplne namieste v tejto súvislosti sa spýtať: Čože je to teda najväčšie, najkrajšie a najsilnejšie na tomto svete? Či už použijeme slová Pavla v tom Prvom liste Korinťanom, z toho hymnusu, alebo použijeme príklad našich rodičov, ktorí aj v sedemdesiatke sa držali za ruku a vedeli si povedať, že mám ťa rád, žena moja, alebo to možno spomienka každého z nás na svoje lásky, na svoju prvú lásku, ktorá dáva silu, tvorivý elán. Je to jednoducho mnoho príkladov, ktoré každý z vás si môže do tejto vsuvky dosadiť. Ale určite to najväčšie, najkrajšie a najsilnejšie na tomto svete je ozaj láska. Akým právom by sme my ľudom, ktorí, ak sa zhodneme, že je to ich prirodzená danosť, mali možnosť upreť nárok na verejné vyznanie svojej lásky, svojich lások, svojich cítení lások bez toho, aby sa cítili zahanbení, zneistení alebo zahnaní kdesi do outsiderov tejto spoločnosti. Pretože láska celkom iste, aj keď má veľmi zložitú chémiu, ktorú našťastie zatiaľ ešte naši vedci nevyskúmali, a verím, že sa tak rýchlo ani nestane, ale ona nemá za cieľ len, a o tom som presvedčený, zabezpečiť elegantným spôsobom, príroda je ozaj veľmi múdra, zachovanie rodu, je to len jeden z jej atribútov, ona má určite za cieľ aj dať našim životom zmysel. No kto z nás by sa cítil oprávnený dať tým tisíckam, desať tisíckam homosexuálne orientovaných ľudí, zobrať im zmysel ich života a povedať: Vy ste síce spoluobčania, chápeme, že ste tu medzi nami, ale, viete, tak trošinka ste nie celkom v poriadku, ste akási druhá trieda.
Takže ak sa zhodneme na tom, že títo ľudia majú plné právo, tak potom verím, že budeme môcť pozerať sa na ich nárok, na takýto náš náhľad, na takéto naše zákony, na takýto náš prístup nielen ako na kresťanský, občiansky, ľudský, ale verím, že po prerokovaní tohto zákona, aj ako na právny náhľad Slovenskej republiky. A ak sa tak teraz náhodou nestane na tomto rokovaní, čo teda pesimisti, ja som idealista, ja poviem, že sa možno stane, tak sa to raz stane v budúcnosti. Proste raz aj diskriminácia spoluobčanov s homosexuálnym cítením bude patriť tak histórii, ako patrí obmedzovanie práv evanjelikov, ako patrí zrušenie nevoľníctva, ako patrí zavedenie volebného práva alebo diskriminácia žien pri volebnom práve.
Takže toto je moje presvedčenie a je to už len na nás, akým spôsobom sa toho zmocníme.
Ja viem, že ak by sme robili anketu, asi medzi našou verejnosť ako dopadne, ale dám otázku: Poslanci sú tu len na to, aby zastupovali väčšinové cítenie? Ak by to mala byť nejaká zástupná vzorka, nemajú rozmýšľať aj trošinka možno o dva kroky dopredu, aj keď nejaké politické body tým stratia? Ja si myslím, že medzi povinnosti poslancov patrí nielen zastupovať väčšinové mienenie a cítenie, ale v niektorých prípadoch, a tento k nim patrí, aj skupiny ľudí, ktoré možno nemajú väčšinovú podporu v spoločnosti.
No a zakončím, už rozprávam 24 minút, som si myslel, že to mám oveľa kratšie, tak to idem skončiť už.
Bolo tu povedaných veľa, veľmi veľa mien v súvislosti s tým, že boli tu parádne prejavy, ja chcem poďakovať aj pánovi poslancovi Kvasničkovi. Ja som včera odchádzal normálne so zvedavosťou, kde bude dnes pokračovať, a ozaj som si povedal, že nesmiem to zmeškať. Bolo tu veľa aj iných dobrých prejavov, ale tento patrí medzi pamätné. Ja si ho ešte určite pozriem aj zo záznamu, pretože to teda bola elegancia. Pán poslanec, ďakujem veľmi pekne.
Ani zďaleka nemám veci tak naštudované, ale predsa len spomeniem jedno konkrétne meno. Spomeniem meno človeka, ktorý je z Oravy, narodil sa v Dolnom Kubíne, aj tam je pochovaný, je to politik, diplomat, básnik, spisovateľ, redaktor, volá sa Theo Herkeľ Florin. A spomínam si, dovolím si to tak povedať, lebo verím, že je to asi pravda, že raz pán Ľubomír Feldek glosoval tohto básnika Florina veľmi elegantnou, ale tak on je vždy elegantný, keď píše, elegantnou takou notickou, že je to proste človek, ktorý tiež vo svojom živote bol obdarený, obťažkaný homosexuálnou orientáciou. A ja si spomínam, keď som voľakedy vydával stredoškolský časopis v roku ´73, práve v roku, keď zomrel, som si dovolil použiť jeho verše v tom školskom časopise, nebol vtedy veľmi povolený. Spomínam si na pána profesora Mamojku, ktorý povedal: "Jano, neprovokuj, ten chlap nie je dneska in, ale dobre, daj to." Inak musím povedať, že to bol otec jedného z našich kolegov poslancov, alebo netajím, pána Mamojku, učil ma voľakedy vo Zvolene na priemyslovke, no a použil som tam slová z básnickej zbierky "Na kameňoch času". A ja fakt si nepamätám z toho veľa a pamätám si len krátky veršík, ktorý zrejme reflektoval jeho svetobežníctvo, Florinovo, že bol veľa vo svete a málo doma, a ten veršík znel asi tak: "Bol vo svete doma a doma bol cudzí."
A ja by som zakončil tým, že by som chcel poprosiť, vážené panie poslankyne aj poslancov o to, aby sme urobili kroky k tomu, aby už ľudia homosexuálnej orientácie sa na našom krásnom Slovensku nemuseli tak trocha cítiť ako cudzí.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Dobrý podvečer, ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážený pán minister, milé kolegyne, kolegovia, ja k tej správe chcem doložiť jeden taký možno nie celkom poľnohospodársky, pôdohospodársky, ale skôr lesnícky pohľad.
Slovensko je krásna krajina, a keď sa hovorí, že je agrárna, tak je to určite pravda. Chcem upozorniť osobitne na jeden typ veľmi zaujímavý agrárnej krajiny, a to je oblasť slovenských lazov. Samozrejme, nie všade ich tak nazývame, máme niekde oblasť myjavských kopaníc, pritom v Podpoľaní sú to lazy, takisto krupinské, zase v okolí Kokavy nad Rimavicou by sme vedeli hovoriť o kokavských kolešniach.
Je to krásna krajina, je to nádherný typ krajiny a mňa trošinka ,ako to hovoril jeden z pánov, ktorý sem chodieval pred nejakými rokmi: "Dosť veľmi srdce z toho bolí," ako tá krajina práve v tom lazníckom sektore vypadá. Ja ju mám veľmi rád, dokonca už som sa dostal aj medzi pamätníkov, takže mám taký pocit, že už keď začnem porovnávať, tak vidím krajinu, ktorá tak trocha práve dodýchavala v rokoch 70-tych, potom prišiel úpadok, keď sa kolešne a lazy rozpadali a dnes je tam obnova, istá renesancia, ktorá však spočíva v tom, že do týchto objektov sporadicky prichádzajú nadšenci, chalupári, ľudia, ktorí čosi zrekonštruujú, nie je to celkom v súlade s pôvodnou architektúrou, a najmä tam nežijú, ale prichádzajú len v období nanajvýš občas tých víkendov do týchto kopaníc, lazov a kolešní.
Ja by som chcel navrhnúť a verím, že by to tak aj mohlo sa stať aj vzhľadom na to, že predpokladám, že nie je dôvod nesúhlasiť s krásou tejto práve krajiny, tohto typu, tejto časti agrárnej krajiny, aby sa na budúci rok pôdohospodárska správa alebo Zelená správa v sektore poľnohospodárstva aspoň jednou stránkou zaoberala aj tým, akým spôsobom sa nám darí spoločne v rámci tohto rezortu zvýšiť rating, hodnotu, schopnosť obsadiť múdrymi ľuďmi aj túto časť krajiny.
Ja tam totižto nachádzam dva typy ľudí. Nadšencov, ktorí prichádzajú ozaj cez svoj voľný čas s naštudovanými pôvodnými projektami a sú schopní vracať jednotlivým objektom pôvodnú architektúru, nadšencom, ktorí tam začínajú chovať dobytok, nadšencom, ktorí ozaj na úkor svojho zrejme aj finančného účtu vytvárajú pomerne krásne príklady. A potom je tam tá skupina tých ľudí, ktorí prichádzajú len s tým, aby tam urobili chatu, chalupu, ktorá sa mi veľmi nepáči. Určite to nie je jednoduché, ale navrhujem, aby sme možno našli spôsob, ako podporiť ľudí, ktorí majú chuť žiť trvalo v tejto časti krajiny, ktorá je tak hodnotná, a možno aj z pohľadu na to, že v budúcnosti možno práve produkcia týchto častí bude pre Slovensko dôležitá oblasť, dôležitejšia, ako je tomu dnes, možno to budú časy, keď už nebudeme voziť cesnak z Číny, ale budeme ho opäť musieť pestovať u nás, pretože kríza môže mať dôsledky oveľa fatálnejšie, ako to pociťujeme teraz. A možno potom tie lazy budú mať hodnotu nielen tú, ktorú som chcel zvýrazniť, tú krajinársko-ľudskú, ale vyslovene aj produkčnú.
Takže môj návrh znie, ktorý zrejme sa neočakával, lebo tu sa asi nejaké pozmeňovacie návrhy k správe nedávajú, aby budúce zelené správy venovali aspoň jednu stránku aj lazníckym oblastiam Slovenska a ich, našej schopnosti obsadiť ľuďmi, ktorí im dokážu vdýchnuť naspäť trvalý život.
Ďakujem za pozornosť.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážená pani predsedajúca. Milé kolegyne, kolegovia, vážení páni ministri. Moja interpelácia je adresovaná viacerým členom vlády, okrem pána premiéra aj ministrom rezortov životného prostredia, obrany, pôdohospodárstva a rozvoja vidieka a zahraničných vecí. Dôvod prečo je tak, vyplynie z textu interpelácie. Ten je nasledovný:
"Vážený pán predseda vlády, vážení páni ministri, moja interpelácia sa týka zásadného problému tej časti Slovenska, ktoré je zaradené do Zoznamu svetového prírodného dedičstva pod názvom Karpatské bukové pralesy. Lokality svetového, prírodného a kultúrneho dedičstva, ktoré od roku 1972 vyhlasuje UNESCO, predstavujú panteón najhodnotnejších miest našej planéty. Dňa 28. júna 2007 boli Výborom svetového dedičstva UNESCO na rokovaní v Christchurchi na Novom Zélande k tomuto dedičstvu priradené Karpatské bukové pralesy, a to v zhode s dlhodobo deklarovanými cieľmi Slovenskej republiky. Zaradenie vzácneho územia Slovenska spoločne s ukrajinskými pralesmi do prvej svetovej ligy ochrany a propagácie klenotov ľudstva je veľkým úspechom našej krajiny, všetkých, ktorí sa oň pričinili. Je totiž známe, že pre vysoké požiadavky na výnimočnosť nominovaných lokalít uspeje spravidla len každá desiata z nominácií. Svetový úspech Slovenska má však kaz, ktorý ho môže veľmi vážne znehodnotiť.
Vzhľadom na vysoký kurz lokalít svetového, kultúrneho, prírodného dedičstva sa návštevníci každej krajiny celkom prirodzene zaujímajú predovšetkým o tieto miesta. Tí, ktorí sa rozhodnú navštíviť naše Karpatské bukové pralesy však majú problém. Nevedia presne identifikovať miesta, kde sa vzácne územie nachádza. Príčina nie je v tom, že by sme tabule s logom svetového dedičstva nedokázali osadiť, ale v tom, že v odborných kruhoch ani päť rokov po vyhlásení tohto územia za svetové dedičstvo nepanuje na jeho výmeru a lokalizáciu jednoznačný názor. Podstata spočíva v tom, že sme nominovali areál s výmerou 5 520 hektárov, no národných prírodných rezervácií na tomto území len 2 112 hektárov. O príčinách, prečo na výmere 3400 hektárov, 3408 hektárov, ktorá predstavuje matematický rozdiel oboch uvedených údajov ochrana zabezpečená doposiaľ nie je, možno len diskutovať. To však nezmení závažný dôsledok, ktorým je fakt, že na tejto výmere svetového dedičstva dnes panuje ruch lesnej výroby. Na tomto území by mal dnes už panovať celkom iný ruch, a to predovšetkým ruch cestovný, ktorý je schopný zvyšovať nielen kultúrny rating krajiny, ale významným spôsobom aj jej finančné príjmy. V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že Ukrajina prispela k bilaterálnej nominácii karpatských pralesov výmerou približne 24 tisíc hektárov, pričom ochrana ukrajinských lokalít bola po zápise potvrdená prezidentským dekrétom. Na odstránenie uvedenej slovenskej anomálie sa hľadá riešenie už dlho, zatiaľ však úplne neúspešne. Akceleráciu do tohto hľadania vzniesla skutočnosť, že UNESCO v roku 2011 rozšírilo Karpatské bukové pralesy o nemeckú nomináciu s názvom Staré bukové lesy Nemecka. Aj keď tento fakt naznačuje, že aktivita Slovenska bola súčasťou medzinárodného úsilia, ktoré vytváralo, no zároveň aj limitovalo manévrovací priestor pri realizácii nominácie, dnes predovšetkým zväčšuje pravdepodobnosť toho, že naše pochybenie sa stane predmetom veľmi nepríjemnej medzinárodnej kritiky.
Tu, samozrejme, nejde o priestorovú orientáciu návštevníkov, ktorou som ilustroval úvod tejto interpelácie, ale o súvislosti oveľa, oveľa vážnejšie. Tie treba vidieť v tom, že nevyjasnenosť územia Karpatských bukových pralesov má zásadný dopad na jeho ochranu a využívanie, keďže jednotliví vlastníci pozemkov dnes nevedia, ktoré územie patrí a ktoré nepatrí pod značku UNESCO. Je teda viac ako pravdepodobné, že na oficiálne schválenom území Karpatských bukových pralesov sa dnes vykonáva činnosť, ktorá je so štatútom svetového prírodného dedičstva nezlučiteľná. Odstránenie uvedeného stavu je v záujme celej krajiny, osobitne slovenskej diplomacie, orgánov životného prostredia, obrany i lesného hospodárstva. Z odborného hľadiska je k tomuto riešeniu dobre pripravená Štátna ochrana prírody, konkrétne jej dve zložky: Správa Národného parku Poloniny a Správa Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, ktoré pre kompetenčnú nevyjasnenosť neboli účastníkmi nominačného procesu. K tomu, aby mohla Štátna ochrana prírody svoju odbornosť, ako aj doterajšiu prípravu na riešenie uvedeného problému uplatniť, potrebuje jasný pokyn, pretože možných riešení je viac. Ako axióma bola pri doterajších rokovaniach stanovená potreba zachovania pôvodnej nominačnej výmery. Túto požiadavku je možné dodržať len vyhlásením novým národných prírodných rezervácií, ktoré sú už pripravené. No treba priznať, že účelovosť tohto riešenia prevažuje nad národnými potrebami ochrany prírody. Táto okolnosť má ešte ďalší rozmer, keď zistíme, že s inými územiami v tomto regióne, ktoré sú svojimi prírodnými hodnotami pre vyhlásenie nových prírodných rezervácií vhodnejšie, sa vôbec neuvažuje. Dôvodom je fakt, že sú od pôvodne nominovaného územia natoľko vzdialené, že by ich nebolo možné pričleniť tak, aby to aspoň opticky pôsobilo ako spresňovanie hraníc nominovaného areálu, a teda by museli vystupovať ako samostatné územné enklávy. Inak povedané, pri uplatnení takejto varianty, by bola nominačná chyba Slovenska zjavná už pri prvom pohľade na mapu. V iných prípadoch sa so zaradením takýchto území neuvažuje zase preto, že hoci by k tomu svojimi prírodnými hodnotami i svojou lokalizáciou vhodné boli, sú obavy, že ich vlastník nebude s takýmto riešením súhlasiť, a to kvôli obmedzeniu svojich hospodárskych aktivít.
Vážený pán predseda vlády, vážení páni ministri, na uvedený stav je potrebné zareagovať rýchlo a komplexne, pričom by mala byť uplatnená filozofia, že chyba sa nemá naprávať ďalšou chybou. Osobne by som preto dal prednosť takému postupu, ktorým priznáme súčasný stav a k existujúcim rezerváciám následne pripojíme územia vhodné na zaradenie do siete chránených území. Keďže v tejto chvíli nie je známe, ktoré územia budú vyhlásené za chránené, navrhujem, aby vláda do vyriešenia problému s okamžitou platnosťou pozastavila všetku ťažbu na území navrhovaných prírodných rezervácií Borsukov vrch, Černiny, Nežabec, Pramenisko Cirochy a Vihorlatské pralesy, čím si otvoríme cestu k riešeniu a zároveň znížime akútne riziko medzinárodnej blamáže. Naznačené alebo aj akékoľvek iné riešenie si vyžaduje v tejto zložitej situácii už politické rozhodnutie, pretože na dotknutom území sa zbieha priveľa záujmov. Práve z tohto dôvodu neinterpelujem len pánov ministrov dotknutých rezortov, ale aj vás, pán predseda vlády. Ďalšie odkladanie riešenia tejto situácie by viedlo k poškodeniu kreditu Slovenska, čo si nik z nás nemôže priať. Preto vás žiadam o odpoveď na otázku: Kedy a aký spôsob riešenia bude pre nápravu súčasného neudržateľného stavu uplatnený? Ďakujem. S úctou Ján Mičovský." Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Martin, ja ti ďakujem veľmi pekne za všetko a najmä za záver, kde si veľmi pekne a rozumne rozprával o istom vyvrcholení tohto procesu. Skutočne, keď sa pozrieme na záver, keď pôjdeme niekde k tomu cieľu, kdesi na koniec toho tunela, tak si myslím, že ta efektívnosť, ktorú nikto nespochybňuje, bude ozaj veľmi dobre zabezpečená tým, keď sa konečne vrátime k tej starej tradícii Prvej republiky a tu definitívu priklepneme všetkým, nie úplne všetkým, ale všetkým, ktorí si ju zaslúžia svojou výkonnosťou, svojou morálkou, svojou vernosťou firme. Ja si myslím, že minule keď sme o tom rozprávali na výbore, tak štátny tajomník pána ministra tak trocha to nepochopil. Ta definitíva mu nebola celkom blízka. A argumentoval tým, že veď predsa by sme to potom zase vrhli na politické triko strany SMER, ktorá si zabetónuje svojich ľudí. Ja som tam vtedy trocha rozosmial kolegov slovami, však zabetónujte si ich tam, niekto to už urobiť musí. Nemá sa to týkať špičkových pracovníkov. Ak je šéf úradu politickým pracovníkom, no budiž, len sa dohodnime, že bude rešpektovaná jedna úroveň, kde už nebudeme posudzovať pracovníkov skutočne, že z ktorej strany majú preukaz vo vrecku, ale aká je ich, ešte raz hovorím, odbornosť, morálka a výkonnosť. A ak to dokážeme a ak dokáže strana SMER toto urobiť v závere ESO, ktoré tú efektívnosť priklincovalo, s ktorou nikto nemá problém, tak to bude fantázia. A preto veľmi prosím, aby teda aj pán štátny tajomník sa s tým zoznámil, lebo ja mám taký dojem, že pán minister už na tú tému sa kedysi aj vyjadril, že je to jeden z cieľov. Na tom by sme sa mohli ozaj dohodnúť všetci, použijem to klišé, naprieč politickým spektrom, lebo to bude skutočne krok nie pre stranu, nie pre opozíciu, nie pre jedných, pre druhých, ale pre Slovenskú republiku a jej správne fungovanie. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca, za slovo. Ja chcem poďakovať pani poslankyni Žitňanskej za jej vystúpenie, pretože pre mňa to bolo takým istým zorientovaním sa v tejto problematike. Som rád, že to tak posúdila, možno som sa nevenoval tak poctivo tomuto zákonu, ako by sa patrilo, a preto som rád, že budem môcť ísť s tým čistým svedomím možno podporiť novelu, ktorá vo mne vyvolávala isté podozrenie. Pretože si myslím, že aj keď je pravda, že všetky zákony sú rovnaké, všetky majú rovnakú vážnosť a platnosť, predsa len v histórii slovenského zákonodarstva existujú zákony, ktoré by mali svietiť ako isté také majáčiky na ceste k demokracii, a som presvedčený, že 211-ka je práve takým zákonom, ktorý by sme mali spomínať vždy s istým rešpektom. A čo sa týka minulosti a čo sa týka jeho budúcnosti, vždy zásahy do neho voliť s veľmi jemným a obozretným prístupom.
Som presvedčený, že by bolo veľmi dobre, keby slová, ktoré ste povedali, pani Žitňanská, že teda budú sa všetky budúce návrhy posudzovať veľmi opatrne a uvážlivo, skutočne boli všetkými poslancami tohoto parlamentu prijímané s plnou vážnosťou. Lebo bol by som osobne veľmi nerád, keby sa v budúcich úpravách 211-ky stanovili niektoré parametre, ktoré by nejakým spôsobom mohli byť považované za zníženie možnosti občanov pristupovať k informáciám, a keby takéto argumenty boli podložené tým, že tu existujú obmedzenia, ktoré vyplývajú z tých šikanóznych požiadaviek. Som presvedčený, že treba hľadať riešenia, ktoré takéto možnosti budú minimalizovať, a prístupy občanov k informáciám, ktoré sa týkajú našej republiky, maximalizovať.
Ďakujem pekne.

Pani podpredsedníčka, ďakujem za slovo. Keď niekto si chce kúpiť dovolenku včas a dostane na to zľavu, tak sa mi to zdá logické. Alebo keď niekto zájde do obuvi a dajú mu tam ponuku, že keď si kúpi dva páry papúč, tak tie tretie sú zadarmo, tak sa mi tiež zdá, že je to celkom primeraná marketingová stratégia.
Voľajako mi tu nepasuje, že pri takej vážnej veci, ktorá má tak málo z pohľadu pacienta s obchodom, chceme sa hrať tak trošinka na marketingových stratégov a poskytovať nejakú rôznu sadu zliav. Ja to teda tak cítim a tak to aj poviem, že rozhodne to považujem za také zástupné riešenie podstaty, ktorá je v zdravotníctve taká zlá a taká vážna, a to je to, že máme zdravotníctvo problematické, zaťažené mnohokrát balastnými nákladmi, a že ozaj často máme pocit, že melie dosť z posledného.
Preto si myslím, že by sme sa nemali sústrediť v tomto prípade na také veci, ako je systém zliav, lebo to naozaj pôsobí dojmom, že tu niečo chceme urobiť len tak akože, takú drobnú nejakú úľavu pre toho pacienta, ale neriešime tú podstatu. Preto celkom súhlasím s tým, že zľavy do takej vážnej veci, ako je práca s liekmi, ktoré človek musí zobrať nie kvôli tomu, že chce, ale že lekár tak rozhodol, jednoducho mi to nepasuje.
A to, čo, pán Uhliarik, ste spochybňovali, že vlastne v tej časti tých nekomerčných, alebo teda veci, ktoré sú voľnopredajné, tam tie zľavy akože nedáva tento zákon. No práve naopak, keď niekto chce si kúpiť sadu vitamínov a k tomu ešte teda mu ten lekárnik povie, že keď si kúpi teda päť sád, takže ešte môže dostať aj nejaký iný vitamín, tam by som to nebral. Len ešte raz, lieky sú príliš vážne na to, aby sme sa bavili o zľavách a aby sme pacienta odpútavali týmto smerom. Jednoznačne si myslím, že to sem nepasuje a že chceme tým zastrieť oveľa vážnejšiu podstatu. A tú riešme!
Ďakujem.