Videokanál poslanca

44.
Ďakujem za slovo. Všetkým ďakujem, budem sa snažiť byť rýchly.
Pán poslanec Tibor Lebocký, vlastne je fajn, že to takto prebehlo. Ja to síce mám v inom scenári, respektíve v inej postupnosti. Tí ľudia ani nevedeli, kde minister je, kde je tu ministerstvo, čiže hľadali ho tu. Keď sme sa posadili do auta, prišli sme tam, tiež nás nikto nečakal, ale ohlásili sme sa. V tej chvíli, keď sme odtiaľ odchádzali preč, volal pán štátny tajomník pána Hána. Proste cítil som, že sme rozruch urobili. Ale, vieš, nie je dôležité, aby ste teraz hovorili, že kto skôr. Ja, kľudne si môžme povedať, že som ja bol ten druhý a ty si bol prvý. Ja budem veľmi rád, keď tieto veci, ktoré sú zlými vecami, sa odstránia. A viem, že vy máte tromfy v rukách, takže je veľmi dobré, že to idete riešiť. Ďakujem za to. Pretože to, čo mi povedal pán Háno, to ti možno poviem mimo tohto mikrofónu.
Čo sa týka pána poslanca Novotného, nuž, vidíte, deštrukčný paradox naozaj neni ohraničený na lesníctvo. On funguje aj v zdravotníctve a myslím si, že nám funguje v nezanedbateľnej miere vo všetkých rezortoch.
Helenka, ďakujem, áno, s tým sa dá súhlasiť.
Ale, pán poslanec Bagačka, no myslím, že som dohovoril to, čo som dohovoriť chcel, a že tie veci boli dosť konkrétne, pretože naozaj ja som to doložil, aj keď som už nehovoril podrobne, to, čo ľudia, tí osemdesiati prišli povedať, to je tá moja osobná skúsenosť s tými 12 mil., o ktoré tento štát prišiel pri tom odvoze, za ktorý som žalovaný. Pri jednom odvoze. Nechcel som to opakovať, ale tie čísla sú rýdzo konkrétne. Však napokon, keď budete sledovať súdny spor, tak sa dozviete, aká je vlastne pravda, aké sú presné čísla, pretože to môžem povedať: trestné oznámenie v tejto veci na neznámeho páchateľa špeciálna prokuratúra nariadila a Prezídium Policajného zboru začalo trestné stíhanie pri podvode vo verejnom obstarávaní. Ale ja netvrdím, že sa tým niečo ukončilo, tým sa len všetko začína. Ale tá diskriminácia bola v tom, a to funguje, že dostanete podmienku, musíte mať obrat 10 mil., musíte mať 50 traktorov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

34.
Pekné popoludnie. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, vážení občania. Včera podvečer, keď sme končili rokovanie o tomto zákone, tak vznikla taká kuloárna debata, ale myslím, že nie tajná, keď pán minister ako predkladateľ tohto zákona upozornil, že niektorí poslanci, a medzi nimi reagujeme na jednu záležitosť nie celkom správnym právnym termínom. Často sa tu pertraktuje a ja som tomu rád a verím, že to je zmysluplné, otázka zodpovednosti politikov za ich rozhodnutie, ktorá by mala byť reálna, uchopiteľná a nie symbolická, nasmerovaná do Bruselu v prípade nejakého zlyhania. A cením si, že pán minister pripomenul, že terminus technicus "hmotná osobná zodpovednosť" je nesprávny. Tak ma napadlo, pán minister, že možnože "reálna finančná zodpovednosť politikov", niečo na ten spôsob. Je to otázka termínu.
Začal som tým len kvôli tomu, viem, že neni nenáležité, aby som sa k tomu vracal, že mám pre vás takú ďalšiu nejakú ponuku, keď si to dovolím tak povedať z hľadiska termínu, terminus technicus, ktorý určite sa neujme, ale ja som si ho nazval "deštrukčný paradox".
Mám taký pocit, že v niektorých zákonoch, a konkrétne v zákone o verejnom obstarávaní, nájdeme úkaz, na ktorý by sa pojem "deštrukčný paradox" celkom hodil. Prečo? Preto, lebo nepochybne, ja som o tom presvedčený, zákon o verejnom obstarávaní a verejné obstarávanie ako také je zmysluplné, je potrebné, lebo jeho cieľ je správny: zabezpečiť efektívnejšie fungovanie štátu. Ale ten paradox spočíva v tom, že uplatňovanie tohto zákona bez patričnej dávky slušnosti a morálky vedie presne k opačnému efektu. Vďaka verejnému obstarávaniu sa štát v niektorých prípadoch riadi menej efektívne, ako keby sme tento zákon nemali. A to je naozaj "deštrukčný paradox", pretože dobrý úmysel sa dostáva do svojho protikladu, a zámer, aby štát fungoval lacno a efektívne, sa prehupne k tomu záveru, že štát funguje neefektívne a draho.
Použijem ako príklad to, čo ma trápi najviac, a to je otázka fungovania verejného obstarávania v lesnom hospodárstve. Ak by sme si urobili anketu, tak by sme určite zistili, že tak obstarávatelia, ako aj potencionálni dodávatelia sú s verejným obstarávaním a priori nespokojní, považujú ho za chybný krok a žiadali by, aby bolo možné urobiť v lesnom hospodárstve priame zadania.
Ja si v tejto chvíli žiadne zásluhy zrejme nevybrúsim, ani ostrohy, pretože nepoviem to, čo by možno moji kolegovia chceli en bloc počuť. Ja si myslím, že v princípe verejné obstarávanie, tak ako je správne pre riadenie štátu ako takého, univerzálne poňaté, je správne uplatňovať aj v lesnom hospodárstve. Ale, a to "ale" je vždy dôležité, musí sa uplatňovať spôsobom, ktorý jednoducho zabezpečí, aby ten deštrukčný paradox nepôsobil. A práve ten deštrukčný paradox, a ja na to opäť poukážem, v niektorých prípadoch a vôbec nie v zanedbateľnom rozsahu pôsobí práve aj nesprávnym uplatňovaním zákona o verejnom obstarávaní v lesnom hospodárstve.
Že to nie je nijaký výmysel pre túto chvíľu a že to nie je vec jedného, dvoch, troch poslancov, o tom svedčí minulý štvrtok, keď sa pred budovou Národnej rady Slovenskej republiky zhromaždilo z celého Slovenska okolo 80 drobných živnostníkov, ktorí podnikajú v lesnom hospodárstve dlhodobo a ktorí, dohnaní pocitom, že už ich základné istoty sú natoľko ohrozené, že sa neblížia k nule, ale idú do mínusu, prišli povedať, že takto sa ďalej okrádať jednoducho už nedajú, pretože sa už takto ďalej nedá im existovať. Je to oficiálna organizácia, ktorá má názov Združenie podnikateľov a živnostníkov pracujúcich v lesnom hospodárstve Slovenskej republiky. Bol tu aj ich pán predseda Ing. Jozef Hano. Okrem toho, že sa udiala pokojná, kultivovaná, ale dôrazná protestná akcia pri múre Bratislavského hradu, tak zároveň boli rozhodnutí odovzdať pánovi ministrovi rezortnému, pánovi Jahnátkovi svoj list. Išli sme spolu s malou delegáciou na ministerstvo, pán minister tam nebol, ale jeho kancelária list prevzala. Ja vám budem z neho citovať základné veci, pretože veľmi to súvisí s témou verejného obstarávania.
Otvorený list pre pána ministra Jahnátka.
"Pán minister, ste minister, ste ten, ktorý musí riešiť nenormálny stav v Lesoch Slovenskej republiky, nenormálny stav v Lesoch Slovenskej republiky. My sme tí, ktorí platíme všetky odvody, riskujeme svoje životy a zdravie, a realita je taká, že výhercovia verejných obstarávaní majú z daného právneho stavu najväčší osoh a zisk. Výhercovia verejných obstarávaní majú z právneho stavu, teda z toho stavu, ktorý my zabezpečujeme, najväčší osoh a zisk. Nás nezaujíma, akým spôsobom nasmerujete legislatívu vo svojom rezorte, je to vaša vec a sú to vaše kompetencie. Vy ste minister, človek, ktorý je zodpovedný za nás, za naše životy, za naše ženy a deti. Vaša práca má byť o tom, aby ste hájili záujmy nás, robotníkov v lesoch, a nie našich malých oligarchov, t. j. úžerníkov vo verejných obstarávaniach, ako vieme, všetci to vedia, aj veľkých oligarchov, ktorí už vlastnia poisťovne a tak ďalej."
Je tu niekoľko ďalších požiadaviek, nebudem to všetko čítať, pán minister list má a určite sa bude ním zaoberať. Bol takisto oslovený aj pán štátny tajomník Spevár. Mám informáciu, že už prebehli, po dlhom čase, po niekoľkých mesiacoch vzájomného nekontaktovania sa, kontakty a bude sa konať. Ja len na to musím poukázať kvôli tomu, že nieže by som tu chcel hájiť len záujmy lesníkov, lesného hospodárstva a ľudí, ktorí pracujú pre les, ale že to je celkom pekný príklad, ako to funguje u nás. Ten deštrukčný paradox tu naozaj je.
Môžem ho dokumentovať vlastne vďaka týmto 80-m ľuďom, ktorí zastupujú niekoľko stovák svojich kolegov. Viete, pre nich je každý deň vzácny a rozhodne sem neprišli, ani zďaleka, v nejakom významnom počte. Keby prišli všetci, tak to námestíčko pred naším parlamentom im nestačí. Ale aj tak tá necelá stovka je dosť dôrazná na to, aby sme si povedali, že deštrukčný paradox má niekoľko smutných právd.
Tá prvá pravda je taká, že v lesnom hospodárstve nám pracujú už dlhodobo, ešte pred tým, ako tento zákon vznikol, poctiví, drobní živnostníci, ktorí ovládajú svoje píly, traktory, autá a ďalšie náradie, ľudia, ktorí vedia ako v lese robiť, majú na to kvalifikáciu, majú na to veľké skúsenosti. A sú to proste ľudia, ktorí ani nič iné robiť nemôžu, pretože tá vysoká úzka špecializácia, kvalifikácia im neumožňuje, aby si povedali: zbohom, lesníctvo, ideme robiť na stavby, alebo ideme robiť do poľnohospodárstva. Jednoducho sú otrokmi, v tom dobrom slova zmysle, svojej profesie, pretože je tak vysoko špecializovaná, že oni nemajú kde sa presunúť. Títo ľudia teda majú schopnosť aj pracovať, aj vedieť, aj mať k tomu know - how a prostriedky, len chýba im jedna vec: chýba im schopnosť vyhrávať verejné obstarávanie. To je prvá smutná pravda o tom, ako to funguje v lesnom hospodárstve.
Poďme sa pozrieť na druhú smutnú pravdu. Tá je založená na tom, že existuje tu skupina ľudí, ktorá nemá tradície, nemá prostriedky, nemá skúsenosti, nepozná prácu v lese, neovláda finesy v tejto nádhernej profesii, nerozumie lesu, ale má jednu senzačnú schopnosť: dokážu vyhrávať verejné obstarávania bez toho, aby teda tie deficity, ktoré som spomínal, nejak vadili. Je to naozaj, naschvál hovorím smutná pravda, lebo je to pravda, ale je smutná nielen pre tých pracovníkov, ale pre nás všetkých. Pretože to sú ľudia, ktorí pracujú na továrni pre zdravie tejto krajiny, a to je dôležitá továreň, oveľa dôležitejšia ako tie, ktoré sa tu tak často pertraktujú.
No poďme sa pozrieť na tretiu smutnú pravdu. Tá má asi takúto charakteristiku: tí, čo vedia vyhrať verejné obstarávania, sú tí, ktorí, alebo naopak to poviem, tí, čo nevedia vyhrať verejné obstarávania, sú tí, ktorí teda vedia poctivo robiť a nevedia sa tejto súťaže jednoducho zúčastniť.
Prečo? Pretože ich vylučujú z takejto súťaže vopred diskriminačné podmienky. A to je to, na čo chcem použiť tento prerokovaný bod, aby som poukázal, že už dozrel vysoko čas, že sa musíme dostať veľmi rýchlo k tomu, aby sme zákon o verejnom obstarávaní neriešili len z pohľadu schránok a z pohľadu verejného trhovišťa, ale aj z pohľadu toho, a netýka sa to len lesného hospodárstva, že je nevyhnuté prijať také opatrenia, aby sme diskrimináciu ľudí, ktorí vedia pracovať, vylúčili. To znamená, tretia smutná pravda je o tom, že existujú diskriminačné podmienky, ktoré vylúčia tých, ktorí by mali zákonite svoju profesiu ponúknuť tam, kde ona patrí.
No a poďme k tej poslednej štvrtej, možnože najsmutnejšej pravde. Tá hovorí, že tí šikovní, čo majú tú schopnosť vyhrať verejné obstarávania, ako ich nazývajú kolegovia zo združenia, tí malí oligarchovia a tí úžerníci, myslím, že volia celkom správne slová, tí zase dokážu bez problémov jednu vec. Dokážu. Oni vzhľadom na to, že nemajú tradície, nemajú prostriedky, nemajú ľudí, neovládajú to: no, čo musia urobiť? Musia sa obrátiť na tých šikovných, ktorí nevedia bez súťaže vyhrávať, a najmú si ich na svoju prácu. Je to masívny a skoro zákonitý spôsob, ako sa pracuje v lesnom hospodárstve.
A čo sa stane s cenou? No tí, čo šikovne vyhrávajú, keďže sme diskriminovali tých, čo to nevedia, si ceny vyženú do výšok. To znamená, že tu je, pán minister, ten deštrukčný paradox, že my získame vďaka diskriminácii dôležitého spektra záujemcov, ktorých teda diskriminujeme, vylúčime zo súťaže, vysokú cenu, ale z tej vysokej ceny nemá osoh ten robotník, ktorý už desaťročia vie, robí a ktorý nám dneska nazýva verejné obstarávanie, a ja sa mu nevidím, že to je vec úžerníkov a podvodných oligarchov. A toto je vec, ktorú už v septembri určite tu predložím, a musíme ju vyriešiť, pretože si uvedomujem, že to je aj môj taký dlh, ale možno aj dlh všetkých šiestich lesníkov, ktorí sedia tu v parlamente, ale možno už iba piatich, sem-tam sa to mení, ale je podstatné, že toto je naozaj potrebné vyriešiť preto, že lesníci tomu rozumejú, že takto to fungovať ďalej nemôže.
A myslím, že, pán minister, aj pre vás je to významný moment, pretože ak sleduje vláda, aby verejné obstarávanie fungovalo, a ja verím, že tu dobrý úmysel na začiatku bol a stále je, no tak musíme potom si povedať, že deštrukčný paradox musíme, už nech to nazvete v právnej praxi akokoľvek, musíme vylúčiť z tohto verejného obstarávania, pretože on tu, funguje a deštruuje štát a deštruuje aj vieru účastníkov verejného obstarávania v zmysluplnosť tohto obstarávania ako takého.
A zakončím tým, že – ja to často používam, ale naozaj to tu funguje – že život je veľký režisér. Dnes je druhý júl 2015. Dnes mal som o deviatej v Humennom na okresnom súde stáť ako obžalovaný, žalobu na mňa podali Lesy Slovenskej republiky ešte koncom minulého roku za to, že som niektoré kroky, ktoré silne pripomínajú to, čo som teraz všeobecne povedal, pomenoval okrádaním občanov Slovenskej republiky prostredníctvom verejných obstarávaní, ktoré idú kdesi k tým oligarchom, k tým úžerníkom. No naozaj je dobrý režisér, lebo ja som sám žiadal aj so svojím právnym zástupcom Danielom Lipšicom, oceňujem, že sa tu našiel takýto zdatný kolega, ktorý sa ma ujal, sme žiadali predsedu senátu, aby to neodkladal na jeseň, lebo chceme, aby sa občania dozvedeli pravdu, pretože tento spor je sledovaný a jednoducho potrebujeme vedieť povedať, ako sa majú zachovať ľudia na príklade teda poslanca, ktorý hovoril asi to, čo nemal, aspoň podľa názoru mojich kolegov v Lesoch Slovenskej republiky.
Som sklamaný, že napriek tomu, že predseda senátu vyhovel a miesto septembra určil už júlový termín, aj keď má to tam nahusto, viete, pojednávania idú rýchlo, no prišla predvčerom ospravedlnenka zo štátneho podniku, že majú právneho zástupcu chorého, takže sa to odkladá. A bojím sa, že sa to odloží na neskorší čas, aj keď som volal aj dneska právnu zástupkyňu a poprosil som ju, aj keď teda som ju nechytil, je na práceneschopnosti, že by sme to skúsili čo najskôr. Aby sme teda... Však je to v záujme žalujúcej. Je to paradox, že ja sa domáham, aby čím skôr bolo rozhodnuté. Aby som čím skôr mohol zaplatiť 100-tisíc eur za to, že som poškodil dobré meno a ospravedlnil sa tuná od týchto mikrofónov. Ak to tak bude, ja budem rešpektovať rozsudok, ale rozhodne musím povedať, že nikdy, nikdy sa mi nevzoprie presvedčenie, že tento spôsob, aký som naznačil, je zlý. A nie je zlý len v tomto prípade. Zlý je, že funguje ako princíp.
A preto naozaj by som, pán minister, vás poprosil, možno tu urobím aj taký mostík, ja si veľmi cením, že pred rokom, pred dvomi, keď som mal možnosť rozprávať o 15-ročnom spore Slánskych vrchov, kde nečestní, zlí ľudia okrádali štát o miliardy, a 15 rokov súdy tejto krajiny to nevedeli rozlúsknuť, že ste vtedy sa ujali toho. Aj ste mi povedali jasne, že nemôžte urobiť zázraky, pretože sudcovia sú nezávislí, ale stala vec, ktorú budem ja vždycky spájať s vaším menom a s vašou existenciou ako ministra spravodlivosti: 15-ročný spor sa do troch mesiacov rozhodol v prospech spravodlivosti.
Pre mňa je to signál, ktorý ja môžem kľudne oceniť, pretože či ste vy člen SMER-u alebo len jeho predstaviteľ, teda ako jeho nominant, alebo nie ste, to neni pre mňa podstatné. Podstatné je, že ste to možno vtedy urobili naozaj s dobrým úmyslom a pomohli ste nie štátnemu podniku, ale Slovenskej republike. A pomohli ste spravodlivosti, ako to vyplýva z pomenovania vášho ministerstva. Nuž verím, že aj teraz, že uznávate, že ja som nerozprával o osobnom spore kvôli tomu, aby som si tu nejakým spôsobom riešil túto záležitosť, to nech rozhodnú súdy, ale preto, že tento princíp naozaj ničí tých ľudí. A to, že tu bolo tých 90 ľudí, a aj tie podpisy tu všetky sú, verte tomu, že ja ráno tu, pán predseda výboru mi volal, že či viem, čo sa deje, a ja sa priznám, nevedel som, nebol som dohodnutý, ja som tu nemal s nimi nejaký spolok, že ideme postrašiť vládu my, opoziční: poďte, poďte sa k tomu pridať! Nie. Ak oni prišli sami a ja som zrazu pochopil, že ako sa nádherne veci... Nádherne? No, ako sa zaujímavo veci spoja, že zrazu to, čo trápi ich, o čom vedel, možno čomu som sa nevenoval dostatočne, zrazu sa zrkadlovo podobá na to, o čom som hovoril a za čo som žalovaný. Nuž, naozaj je život dobrý režisér a naozaj to bude urobené tak, aby sme sa všetci z toho poučili, že aj keď s ťažkými krokmi, aj keď naozaj vidno, že niekto dokáže každý zákon zneužiť, a vieme, že každý je zneužiteľný, že verím, že aj dobrá vôľa, ale aj pocit politickej zodpovednosti všetkých 150-ch poslancov bude viesť k tomu, že zákon pre verejné obstarávanie musí byť z toho pohľadu upravený tak, aby sme nemohli diskriminovať tých, ktorí sa majú zúčastniť čestnej súťaže, ktorí sa vedia zúčastniť čestnej súťaže a ktorí vedia robiť tak, aby to zmysel tohto zákona v plnom rozsahu napĺňalo.
Verím, pán minister, že to tak bude. A som rád, že teda túto situáciu, ktorá tu bola minulý štvrtok, som mohol spojiť s týmto zákonom vládneho návrhu. A verím, že to jednoducho postúpi do fázy, ktorú budeme môcť nazvať, že tu pracujeme všetci pre túto krajinu.
Asi som povedal všetko, čo som chcel.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Povedali sme to už tu v tejto sieni mnohokrát a ty si to teraz, pán poslanec Mirko Kadúc, opäť pripomenul. A ja si myslím, že aj keď máme veľa protikorupčných mechanizmov, toto je ten základný mechanizmus, ktorý keď zatiahneme, keď dokážeme tu v tejto sieni zatiahnuť a presadiť do života tak, že sa stane zákonom, tak bude fungovať úplne zázračne a možno všetky tie pekné aj menej pekné reči o korupcii sa môžu stať z veľkej časti minulosťou vďaka tomuto zázračnému, ale reálnemu mechanizmu.

O čom si hovoril? Pripomenul si, že alfou a omegou tohto boja je osobná hmotná zodpovednosť ľudí, ktorí na chvíľu dostávajú právomoc rozhodovať o osudoch, povedzme, ekonomických tokov tejto krajiny. Je to reálne, je to potrebné a musíme to opakovať dovtedy, kým sa nezhodneme na tom, že naozaj je to potrebné prijať. A ak je to dneska v takom garde, že tu nie je ochota a my to opakujeme a naráža to na zatvorené oči a uši vládnej strany, tak si pripomeňme toto opakovanie, že vo chvíli, keď sa vymení garde a dnešná opozícia vstúpi do riadenia tohto štátu reálnymi možnosťami, tak toto musí byť prvý zákon, prvé rozhodnutie, ktoré sa prijme na prvej schôdzi v novom volebnom období. Ak by toto nebola pravda, pričom ak budem náhodou tu, tak v tej chvíli odídem z tejto budovy navždy a viacej sa tu neukážem. Ďakujem.

Pekný podvečer prajem. Ďakujem pekne, pán podpredseda, za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážení občania, už pán poslanec Huba povedal to podstatné, teda k tomu pozmeňujúcemu návrhu poviem len tie základné veci, ktoré mňa viedli k tomu, aby som na ňom s radosťou a aj s istým aj nadšením spolupracoval, lebo je to naozaj pozmeňujúci návrh dobrý.

Možno ešte poviem tak na úvod, keď sa povie osveta, kultúra, viete, čo sa mi vybaví? Vybaví sa mi niečo z môjho detstva, čo mi dnes chýba na železničných staniciach. Sú to kultúrne strediská. Vždy keď čakám na vlak a rozmýšľam, kde sa tam posadím na chvíľočku, pričom lavíc nieto, tak si spomeniem na železničné stanice svojho detstva, kde boli kultúrne strediská úplne bežnou vecou. A zrejme patria beznádejne minulosti. Napriek tomu si myslím, že to neboli zlé zariadenia. Ale, dobre, nesúvisí to s touto témou, ale to evokuje to.
Čo sa týka samotného zákona, ja ho vítam. Naozaj niet čo vytýkať tej podstate, tej snahe ministerstva integrovať rôzne rozdrobené zoskupenia, nie s tým, že by sa im mali odpíliť nejaké kompetencie, ale s tým, že by sa im malo pomôcť a mala sprehľadniť ich činnosť, akurát tu existuje tá istá tematická, dokonca až fyzikálna nevyváženosť, na jednej strane veľký apel, správny apel na regionálne kultúrno-osvetové aktivity a na druhej strane hneď dôvetok v tých istých riadkoch, cesta ku hviezdam. Sú tam spomínané planetáriá a hvezdárne. Je to správne, nespochybňujem ani túto druhú stranu tej istej nerovnováhy. Len niečo mi medzi tým malým regiónom a veľkými hviezdami chýba. A to je práve to, čo tu rozprával pán kolega poslanec profesor Huba, že zabudli sme trocha, pán minister, v tomto zákone na niečo, čo je nevyhnutnou súčasťou kultúry a kultúrnosti nás všetkých, na prírodu a, ja osobitne dodávam k tomu, na les. Veď UNESCO ako kultúrna inštitúcia, ktorej určite nebudeme môcť povedať nič iné, iba poďakovať za to, že vôbec existuje a funguje, medzi prírodnými a kultúrnymi dedičstvami má znamienko rovnosti. Ani ich nenapadlo nejaké podmieňovanie alebo vyraďovanie. A ja si myslím, že to je celkom dobrý príklad na to, aby sme tento vzor, istý ideál UNESCO uplatnili aj v tomto zákone, tobôž, keď naozaj je dôvod hovoriť o tom, že žijeme v krajine, kde každý druhý meter štvorcový patrí lesu . A v minulosti toho bolo oveľa ešte viac.

Les je naozaj, a preto chcem zdôrazniť ten prvok tých stredísk lesnej pedagogiky, tým najzákladnejším prostredím vzniku kultúrnosti dneška. Je doslova maternicou kultúrnosti nás všetkých. Život našich predkov sa odohrával jedine a vždy len v lesoch, v lesnom prostredí, vytváral jeho kultúru, jeho život, jeho stravovanie, jeho návyky, jeho tvorivé vzopätia, jednoducho všetko. To, že dnes už to neplatí, že sme sa od lesa vzdialili, to neznamená, že táto bytostná súvislosť tu neexistuje. Len zdanlivo sa nám zdá, že sme les posunuli kdesi mimo nášho horizontu, ktorý denne vidíme z našich zateplených okien, ale pravda to celkom nie je, pretože tie dary lesa sú tu mimoriadne dôležité pre nás všetkých. Určite nikto tu v pléne ani medzi občanmi nespochybňuje veľký význam takých slov, ako je voda, vzduch, pôda, harmónia, zdravie. Sú to tak silné slová, voči ktorým určite ťažko nájsť ešte nejaké silnejšie. Nevravím, že nie sú. Možno silnejšie a krajšie od nich je slovo láska, ale ďalšie už ani ma nenapadá, ktoré by som nad ne nadradil. A preto si myslím, že hovoriť pri výchove, osvete a kultúre o potrebe podporiť okrem iného aj strediská lesnej pedagogiky je bytostne potrebné a správne. Nič nové tým nevymýšľame. Tieto strediská nečakali na tento zákon, ony už existujú. Nechcem povedať, že existujú veľmi dlho, ale tých 10 – 12 rokov dozadu história lesnej pedagogiky je veľmi silná. Za ten čas sa tu vypracovala slušná teoretická aj praktická metodika a týmito strediskami a nadšencami lesníkmi prešli tisícky a tisícky detí, ktoré pochopili to, čo často, lesníci, chceme zdôrazniť, že les je až na 20. mieste drevo, ale tých 19 miest predtým je oveľa dôležitejších. A ja tu teraz nemám dôvod na to, aby som o tom dopodrobna rozprával, teda ani to robiť nebudem, len ak sa teda stotožníme s tým, že sú to hodnoty bytostné, napriek tomu, že les sme posunuli kdesi ďalej z nášho horizontu, sú veľmi potrebné, nuž sú to najmä aj tieto strediská. K tým hvezdárňam, k tým planetáriám, k tým ostatným krásnym a potrebným aktivitám, ktoré sú typické pre našu krajinu, ale ktorých šírku nie je možné až tu vymenovať v nejakom rozvitom súvetí, dajme aj tieto strediská. Urobí sa tak, čo sa urobiť má. Ja si myslím, že týmto návrhom nič na zákone z dielne ministerstva kultúry nepoškodíme, naopak, obohatíme ho, a to tým správnym smerom, správnym smerom, dobre to znie. Ja myslím, že by sme naozaj mohli tam zakomponovať toto, žiadne nároky na financie, len obohatenie a pripomenutie, že kultúrnosť a kultúra nie je spojená len s osvetovými strediskami, s ochotníckymi divadlami, s umeleckou tvorbou, ale má veľkú súvislosť práve aj s hodnotami prírody, ekologickej výchovy, ako hovoril kolega, a výchovy k lesnej vzdelanosti.

A skončím s tým, že využívam túto chvíľu na to, že ak niekto nemá celkom jasné, čo je to lesná pedagogika, aké sú jej hodnoty, výsledky, aké sú jej metódy, má možnosť urobiť jeden krok, ktorý je, ako sa zvykne povedať, raz vidieť je lepšie ako desaťkrát počuť. Budúcu sobotu 11. júla vo Vydrovskej doline pri Čiernom Balogu sa uskutoční už štrnásty ročník Dňa stromu, podujatia, ktoré pri jeho prvom ročníku navštívilo pár stoviek ľudí. A teraz tam chodí každý rok vyše desaťtisíc ľudí, čo je až nezdravo veľa, kde je okrem iného množstvo tých rôznych ponúk, mnohé z nich budú zamerané práve na konkrétne ukážky lesnej pedagogiky. Ak niekto až do tejto chvíle má možno istý problém s tým, či to je zmysluplná činnosť a na akom princípe ona funguje, a toho 11. júla príde na Deň stromu do Vydrovskej doliny pri Čiernom Balogu, určite bude odchádzať s pocitom: „Ach takto tí beťári, horári nielen rúbu a poľujú, ale robia ďalších pár desiatok zmysluplných krokov pre les a pre občanov tejto krajiny.“
A neskončím iným, to opäť je režisér dobrý, ako tým, že nemôžem tento záver, ktorý som venoval Vydrovskej doline a budúcemu 14. ročníku Dňa stromu, nespomenúť aj majstra Ladislava Chudíka, ktorý k nám do Vydrovskej doliny chodieval veľmi často a veľmi rád a ktorý tam, ja som ho tak nazýval, bol krstným otcom našej doliny. Keďže, pán minister, bol to vlastne váš predchodca, tak si dovolím túto súvislosť bez toho, aby som chcel apelovať alebo nejakým spôsobom vzbudzovať emócie, pripomenúť, že touto dolinou prešlo veľa vzácnych ľudí a, verím, ešte veľa prejde.

A verím, že pozmeňujúci návrh, ktorý predkladáme v štvorici, teda aj pán poslanec Kadúc, pán poslanec Huba, ja a pán poslanec Martin Fecko, Martin, prepáč, jednoducho prejde, pretože je to návrh, ktorý občanom aj samotnému zákonu pomôže. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán poslanec Jarjabek, chcel by som vedieť, a úprimne sa na to spytujem, že teda kde odvodzujete tú príčinnú súvislosť, že teda ak dosiahneme ten 25-percentný podiel slovenskej hudby, že teda zároveň dosiahneme aj to, že bude viacej Andrašovana, že bude viacej inštrumentálok, že bude viacej komorných koncertov, že bude viacej proste toho, čoho, naozaj s vami úprimne súhlasím, máme nedostatok. Ak to tak bude fungovať, ak sa to tým zákonom naozaj dosiahne, tak naozaj nič iné tu netreba, len pamätný list vystaviť tomuto dňu, aj pánovi ministrovi, lebo to by bolo veľmi dobré. Ja len sa obávam, či to náhodou nie je systémová chyba, že zvýšime tú kvantitu, len tá štrukturálna kvalita, ktorú ste teda vo svojom prejave naznačili a po ktorej aj ja volám, sa bojím, sa tým nemusí dosiahnuť, tam tú príčinnú súvislosť medzi percentami a tou programovou pestrosťou, ktorú by som rád aj ja počúval, keby teda bola ponúkaná našim poslucháčom, asi tak nedosiahneme, lebo, to ako kolega môj spolusediaci Igor Hraško povedal, naozaj keď ľudí kŕmime niečím, oni si to potom pýtajú. Myslíte si, že ich začneme kŕmiť teraz vyššou kvalitou vďaka tomuto zákonu? Ak je to tak, naozaj budem vďačný.

Ďakujem za slovo. No k tým garážam, ktoré nepatria do tejto témy, ja by som vedel pridať aj isté ostrohy, ktoré si pán minister vyslúžil na Polomke, keď nezasiahol voči búraniu národnej kultúrnej pamiatky, ale ozaj to sem nepatrí. Skôr si myslím, že ja som vycítil, pán poslanec Hlina, z tvojho príhovoru takú istú bezradnosť, byť za návrh či proti návrhu, to je otázka.

Ja osobne sa v tom strácam rovnako ako ty a nemám vyhradený názor, čo je možno moja chyba, ale ja to riešim tak, a to je aj pohľad na celú túto tému, nuž keď mám chuť na klasiku, zapínam si svoj milovaný Devín, na folklór, pustím si Reginu. Keď potrebujem počuť správy o doprave, asi u mňa vyhrá Expres. Keď by som potreboval nejakú inú stanicu, ja neviem oddýchnuť si, tak možno tie Jemné melódie by zvíťazili. Zdá sa mi, že tieto stanice spĺňajú moje spotrebiteľské požiadavky.

Neviem, či som predstaviteľ typickej vzorky poslucháčskeho spektra, ale cítim, že tu sa mi tie kvóty voľáko nechcú páčiť.
Ale veľmi podporujem tú časť, a možno to aj by malo byť to podstatné, že ak sa tu uvažuje, že nejaké kvóty sú potrebné pre menšiny, ktoré nemôžu za to, že sa menšinami stali, pričom sú to handicapovaní ľudia, tak to by malo možno v tejto diskusii víťaziť a tam vidím dôvod túto úpravu zákona podporiť. Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. No, pani podpredsedníčka Košútová, ten súbeh jednoducho, samozrejme, mohol pán predseda rozdeliť, keď už sa k tomu vraciame. Ale predsi z logiky veci vyplýva, že keď už cestujeme, a ja si nepamätám, že by som tých 500 km nedocestoval z Humenného na ten výbor, myslím, že mnohí to majú oveľa bližšie, tak keď už cestujeme, tak je veľmi správne, že pán predseda sa rozhodol spojiť pani veľvyslankyňu OSN s rokovaním výboru. Či vy by ste si to predstavovali, že to bolo treba rozdeliť? Áno, mohol to, ale tomu by som ja netlieskal. Naopak, konal správne. A to, že hovoríte, že rokovanie napokon bolo, pani podpredsedníčka, nebolo. To len ja som si dovolil na výbore, ktorý už nemal zaradený do programu tento bod, o ňom rozprávať. Bola to možno moja istá nedisciplinovanosť, ale rozhodne nemôžte z toho urobiť záver, že sme o tomto bode rokovali. Nerokovali ani sa rokovať už nedalo. Takže to je k vám.
Pán poslanec Muňko, no vy ste povedali, že nehovorím pravdu. Viete, ja tu pravdu hovorím, ale dobre, tu sa často hovorí, že ktosi nehovorí pravdu. Len viete, či som proti urbárom a či ju vlastne niekomu nedoprajem. Toto už táto téma bola pri poľovníctve tu spomínaná veľakrát. Doprajem. Len viete, štát už doprial za riadenia, za bačovania prvej vlády Roberta Fica toľko opatrení, keď ste to zverili pánovi Mečiarovi a jeho HZDS, že štát vtedy prišiel zo 170 revírov vari o 90. Že boli požiadavky a potreby ľudí, tých urbárov naplnené, keď už to hovoríme, že ide o urbáre. Viete, to je také akože, to je len metafora, za tými urbármi sú obyčajne silní muži. Vy to viete. Ale keď už bohatou mieru sa naplnili ich potreby, tak sa spamätajte a to, čo ste robili v časoch, keď ste to zverili Mečiarovi, už nerobte. A ja verím, že pani generálna riaditeľka to robiť ani nechce.
A že si máme spomenúť, čo sa robilo za mňa. Áno, však ja si spomínam, toto vám hovorím. Strašné veci sa robili počas prvej vlády Roberta Fica, strašné. A dodnes pán premiér mi neodpovedal na veci, o ktorých často rozprávam. Asi toľko.
Ostatným ďakujem všetkým.

14.
Vážený pán predseda, dobrý deň, ďakujem vám za slovo aj za oživenie témy, ona je sama osebe dosť živá a ja mám k tomu niekoľko pripomienok, ktoré tu možno už zazneli, ale opakovanie je nielen matka múdrosti, ale aj matka zmien, ktoré sú v tejto krajine potrebné.
Takže najprv k tomu výboru, pretože tu nie je pán predseda Fecko, výboru pre poľnohospodárstvo a životné prostredie, ja ako jeho podpredseda si dovolím zareagovať aj na otázku správne kritizovanej neúčasti poslancov na rokovaní tohto výboru v čase, keď bola predmetom programu aj správa Slovenského pozemkového fondu. Musím povedať a myslím, že to vie aj pani podpredsedníčka výboru, že pán Fecko si nezvolil túto, tento termín len tak z nejakej rozkoše, aby potrápil poslancov, ktorí sú členmi výboru, ale mal na to veľmi, veľmi vážny dôvod. Ten vážny dôvod spočíval v tom, že nás požiadala francúzska veľvyslankyňa OSN pre klimatické zmeny, že v tento deň má naplánovaný príchod do Slovenskej republiky a chce prerokovať s poslancami výboru, toho náležitého výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, otázku prípravy samitu, ktorý sa uskutoční tohto roku na jeseň v Paríži, a myslím si, že pán predseda Fecko veľmi správne vyhovel požiadavke pani veľvyslankyne a urobil to, čo by asi urobil každý predseda na jeho mieste. Zvolal k tomuto termínu výbor a to je, myslím, že fakt, o ktorom diskutovať, že či pán Fecko konal správne alebo nesprávne, je úplne zbytočné, pretože rozhodol sa určite správne. Ale ja teda nespochybňujem, tu zaznelo, že niektorí mali plánované dlhodobé lekárske zákroky. Nepochybne je to dôvod hodný zreteľa, ja napr. tiež som včera nebol na tlačovke, dôležitej tlačovke nášho hnutia len kvôli tomu, že som mal tiež plánované lekárske vyšetrenie, a už som vo veku, keď jednoducho týmto veciam dávam prednosť aj pred takou vážnou vecou, ako je tlačová konferencia nášho klubu, tobôž keď išlo o zásadnú tlačovú konferenciu.
Takže v tomto prípade by som si dovolil povedať, že to bolo zvolané správne, ale navyše tie lekárske ospravedlnenia neboli tá podstata, niekoľko poslancov volalo v poslednú chvíľu, ráno pred rokovaním výboru, že neprídu, a to si myslím, že to už nejak nekorešponduje s tým, že by tu mali byť nejaké dlhodobo plánované výkony, ale asi nebolo by dôstojné, aby sme túto správu teraz, ktorú máme na programe rokovania, zaobaľovali do týchto vecí.
Vážená pani generálna riaditeľka, ja vás tu vítam na tomto rokovaní. Myslím, že niektoré veci, lebo vy ste určite osoba odborne zdatná, a myslím, že aj ľudsky veľa vecí chápete, by možno bolo dobré rozprávať skôr s istým pochopením niekde mimo tohto priestoru, ale vy ste verejný činovník, ja som verejný predstaviteľ a myslím si, že tu sa treba rozprávať otvorene, tak aby občania počuli, o čom sa politici rozprávajú, a nie rozmýšľali, že o čom sa rozprávajú niekde v zákutí. A ja myslím, že veci sú naozaj na vašom fonde dostatočne vážne na to, aby sa verejne o nich rozprávalo.
Ešte poznámku aj k tomu, čo spomínal môj predrečník, čo sa týka toho, že tu vôbec môžeme rokovať o tejto správe. Áno, sú správy, ktoré už tu, už sem neprichádzajú do tejto siene zákonnosti a je to presne aj Zelená správa o stave lesného hospodárstva, tak ako to povedal pán poslanec Hlina. Ale zabudol povedať ten neuveriteľný dôvod, prečo sa vlastne naši smerácki kolegovia vo výbore rozhodli tento návrh dať a, samozrejme, väčšinovým spôsobom si ho odhlasovali.
Viete, vážení občania, prečo takáto správa bola navrhnutá, aby sa už o nej nerokovalo tu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky? No dôvod je to neuveriteľný, ale je napísaný čierny na bielom. Pretože o túto správu nie je v pléne záujem! Pani podpredsedníčka mi to potvrdzuje, nuž musel by som teda potom v duchu tejto logiky povedať, že už dávno mohla byť skončená aj táto schôdza, lebo podľa záujmu o prerokované témy, dá sa povedať, že záujem o množstvo dôležitých životných tém, ktoré majú ovplyvňovať a zlepšovať život občanov, je tu malý, a ak by sme uplatnili, pani podpredsedníčka, túto logiku, verím, že to nemôžte myslieť vážne, ale ak myslíte, tak, nevstupujem do vášho práva argumentovať, bolo by to teda smutné.
No a teraz už k tej podstate. Pani generálna riaditeľka, ja skončím s tým, že možno nie je všetko také tragické, ako sa môže zdať, keď sú na čele úradov ľudia, ktorí predsi len majú pocit, že nie všetko majú politici dovolené a že niečomu sa treba aj postaviť. Ja len zopakujem nie tie veci, ktoré už tu boli spomínané, ale tú jednu konkrétnu vec, ktorá sa týka vášho rozhodovania pri poľovných revíroch, kde Slovenský pozemkový fond pristupuje ako zástupca pozemkov štátnych a zároveň aj neštátnych, neznámych vlastníkov, ku zhromaždeniam, na ktorých sa rozhoduje o tom, ktorý revír bude komu prenajatý. Vy ste urobili jednu neuveriteľnú vec, ja už som ju spomínal, ja viem, že vám tá vec nemôže byť príjemná, ale keďže sme verejní činovníci, tak treba, aby sa to vyčistilo a raz navždy sa pochopilo, že Slovenský pozemkový fond musí zastupovať záujmy občanov a záujmy Slovenskej republiky, a nie záujmy lokálnych miestodržiteľov, ktorí si myslia, že k ich korune patrí aj právo poľovať. To je veľmi časté v tejto krajine, netýka sa to len tohto volebného obdobia, to je, ako keby to bolo skoro, by som povedal, povinnosťou, a práve preto, to rokovanie, ktoré ste urobili za veľmi podivných okolností, keď váš zástupca sa pridal k istým súkromníkom, aby nie so štátom a pre štát vytvoril väčšinu, ale aby ju vytvoril pre isté lokálne záujmy, že to bola vec, ktorú, verím, že práve vďaka tomuto verejnému pertraktovaniu už Slovenský pozemkový fond nikdy v budúcnosti neurobí, tobôž keď sami ste si do správy napísali, že napriek tomu, že teda tržby z poľovníctva vám stúpajú, ale tie plánované ste nenaplnili. Naplnili ste ich len na 96 celých aj nejaké drobné percentá. Tak to stojí vo vašej správe.
Ja nevravím, že nerobíte tam z hľadiska tých ekonomických parametrov, ktoré ste uviedli do správy, dosť. Vy ste určite dosiahli celkom slušné výsledky, ale spytujem sa, práve tento prípad, keď ste sa takým podivným spôsobom spolčili s ľuďmi, ktorí mali záujem na úkor štátu si zapoľovať, a keď dokonca tam už v druhom kroku sa urobila zmluva, ktorá hovorila, dobre, keď už to teda máme pustiť, tento dlhodobo spravovaný štátom revír do súkromných rúk akéhosi, akýchsi ľudí, ktorí si naň robia nárok, resp. majú záujem poľovať, tak aspoň tam bude cena, ktorá ako keby kompenzovala štátu tú stratu, a teda alebo dostala sa tam cena 20 eur za hektár, čo bola teda cena pozoruhodná. Ale najmä schválená! Tá cena bola schválená vaším zástupcom aj všetkými prítomnými. No len niektorí ľudia tu radi poľujú, len keby to malo jednu takú doložku tajných výhod, aby to veľa nestálo. To je ako dobré, že fajn, zapoľujeme si, len načo platiť 40-tisíc ročne, keď stačí 4-tisíc. No úžasná logika pre tých záujemcov, no len, pani generálna riaditeľka, nemôže to byť logika pre vás, ktorá máte za úlohu hájiť záujmy štátu a hájiť aj rozpočet, ktorý konkrétne v prípade prenájmu pozemkov na poľovnícke účely, ste podľa vašej správy, sami to tam tvrdíte, nenaplnili.
A preto sa naozaj z tohto miesta už nielen spytujem, ale aj prosím a upozorňujem, že to ďalšie stretnutie, ktoré ste teda urobili správne, pod tlakom verejne pertraktovaných problémov, ktoré tam máte. Vy viete, že tam máte ľudí, ktorí mnohí proste si myslia, že generálna riaditeľka je na to, aby ich poslúchala. Ja viem, že je to nepríjemná pozícia. Ja si viem predstaviť, že máte veľa tlakov, a tobôž v tom nešťastnom poľovníctve. Nuž ale, pani generálna riaditeľka, máte to tam v rukách, ja si myslím, že musíte vedieť zniesť aj takúto nie kritiku, ale takúto snahu o nápravu, a ja si myslím, že to tretie rokovanie, ktoré ste pod tlakom aj mojej interpelácie, aj pod tlakom toho, čo sa tu verejne o tom už hovorilo, zvolali alebo zvolávate, že neustúpite z tej pozície, tak ako si to predstavujú niektorí ľudia, že nebudú platiť 27-tisíc ročne za tento revír, ale len 2-tisíc eur, a v tom je tá podstata. Jeden maličký revírik na východnom Slovensku, jeden taký prcek zeme, ale to sú tisícky prípadov. A možno kolega Hlina tu hovoril o výmenách, ktoré naozaj nieže nevoňajú, ale smrdia, a ja hovorím, tieto drobné veci, keď sa tiež poskladajú vedľa seba, tak devastujú rozpočet štátu, devastujú rozpočet vášho fondu, ale čo je hlavné, devastujú vieru občanov Slovenskej republiky v to, že môže dačo fungovať spravodlivo, čestne, a že sú všetci pred zákonom rovní, pretože, uznajte, ak si niekto dokáže také kľúče nájsť, že pootvára dvere na ministerstve, na fonde, a povie si, viete čo, pôjdete, ešte jedno rokovanie zvoláme, vy sa k nám pridáte a my tých 20 eur za hektár zmeníme zase len na 3 eurá za hektár alebo 1,57 eura.
Opakujem to a viem, že som tým svojím spôsobom nie príjemný, a viem, že to možno nie je tá podstata, ale keďže výbor o tejto správe nerokoval, tak možno je to o dôvod viacej, že to môžeme takýmto spôsobom pripomenúť, a tá koncovka, ja som povedal v úvode, že ja v závere skončím možno aj s istým poďakovaním, aj s ocenením.
Pani generálna riaditeľka, chcem veriť, že to, čo mi napísal pán minister Jahnátek, že na základe týchto vecí, o ktorých som už teraz druhýkrát tu v pléne Národnej rady hovoril, ste sa vy ako najvyšší predstaviteľ vášho úradu rozhodla niektorých ľudí postihnúť tým, že ich presúvate, niektorých ľudí tým, že ich prepúšťate, tak ja musím povedať, že ak budú konať predstavitelia štátnej moci za akúkoľvek stranu a v akejkoľvek dobe týmto spôsobom, tak pokiaľ budem mať možnosť stáť pri takomto mikrofóne, tak vždy to ocením, pretože naozaj necítim svoju úlohu v tom, že by som vždy hľadať len chyby a hovoril, že všetko je zlé. Ak ste to urobili tak, že ste sa stotožnili s touto záležitosťou, že nebola... Vy ste síce povedali, že bola podľa zákona, na výbore, keď sme o tom rozprávali na druhom rokovaní, ale že povedzme, že ste sa stotožnili, že nebola urobená s morálkou, ktorá štátnemu zamestnancovi prislúcha, tak ste konali dobre a ja teraz už len čakám, že či sa v tomto prípade predsa len neudeje tá zázračná vec, že niekto nájde ešte silnejšiu kartu, ako má generálna riaditeľka fondu, a povie: "A bude po mojom!"
Verím, že sa to už v tomto konkrétnom prípade nestane, a že tých 20 eur bude zachovaných, ale keďže tu sa jedná o mnoho prípadoch, ktoré vás ešte čakajú a čakajú vašich nástupcov a čakajú túto krajinu, čakajú lesníkov a majiteľov pozemkov, tak vás prosím, aby sa naozaj urobil nie krok teraz ad hoc, pretože sa o tom teraz veľa rozpráva, ale krok, ktorý bude spojený so systémovými zmenami na vašom fonde, kde budú jasné pravidlá, ako sa postupuje, a kde nebude možné postupovať tak, aby sa so zlým úmyslom poškodzovali záujmy občanov Slovenskej republiky, lebo tým, že ste vy v jednom revíri povedali nie 27-tisíc, ale iba 2-tisíc, tak pridám sa k tým miliónom, v tomto prípade občania Slovenskej republiky, v tomto jedinom prípade prišli o 25-tisíc eur ročne. Je to príklad, ktorý má len silu príkladu, a nie silu štátneho rozpočtu, ale keďže z kvapiek more a z centov milióny, myslím si a nejde napokon o peniaze, ide o obnovenie viery občanov v to, že táto krajina môže byť spravovaná čestne, čestnými ľuďmi, a ja chcem len veriť, že vy ste jeden z tých ľudí, ktorí by mohli takejto viere napomôcť.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, vážení občania, vážená pani spravodajkyňa, ďakujem za pozornosť. Verím, že toto opakovanie veci pomôže.

Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení občania, hostia. Ak mám možnosť hovoriť o istej takej štatisticky významnej svojej vlastnosti, tak je to, že možno Slovensko za tých šesťdesiat rokov som pochodil hlavne pešo a vždy, keď príde nejaký podnet, tak si vybavím konkrétny kraj, z ktorého prichádza. A je to svojím spôsobom výhoda, že teda nepočúvam len slová, ale zároveň vnímam aj obrazy, ktoré sú s týmito slovami spojené. A práve tak, nie tak dávno, včera, predvčerom, keď mi z jedného regiónu Slovenska prišli pomerne smutné informácie, alebo závažné, alebo znepokojivé, tak hneď som si vybavil ten konkrétny kraj. A je to kraj, možno ho budete poznať a možno ani veľmi nie, medzi Dobročou, Kotmanovou, Hrnčiarkami, ukrytý tam na severe Novohradu kdesi pod Bikovom, pod kopcom, ktorého výška sa dobre pamätá, lebo sú to štyri jednotky. Ale my skôr budeme hovoriť o hĺbkach, nie o výškach, ale hĺbkach toho, kde môže upadnúť náš vzťah k prírode, k hodnotám kraja, ktorý často slovami hodnotíme ako krásny a deklarujeme mu svoj obdiv a ochotu ho chrániť, avšak keď príde na konkrétny prípad, tak zistíme, že za krásou slov sa skrýva škaredosť skutkov.
A prečo som tak zablúdil v spomienkach na tie Kotmanovské lazy a k tým Hrnčiarkam, povyše Cinobaniek, k Striebornej? Možno ste to pochodili, možno nie. Odporúčam, je to krásny kút krajiny, kde ešte mnohí ani Slováci ho neobjavili. Nuž, ale napodiv objavila ho istá skupina ľudí, ktorá ho podľa mňa objavovať radšej nemala. Ešte skôr, než popíšem tú skupinu ľudí, tak pripomeniem, že sme mali dobrý zvyk, a ten zvyk je aj celkom zachovaný, dávať niektorým mesiacom prívlastky. Pamätáte si na Marec – mesiac knihy, na Apríl – mesiac lesov? Máju sa zvykol dať prívlastok Mesiac lásky, to už nebolo tak úradne vyhlasované, ale malo to svoju krásu a silu má. No a jún, jún býval spojený s prívlastkom Mesiac poľovníctva. Áno, poľovníci to vedia, ale myslím, že ľudia, tak mnohí nepoľovníci, lebo poľovníci práve v tomto mesiaci zvyknú robiť mnoho takých svojich aktivít, ktorými upozorňujú na to, že ich koníček má istú hĺbku, istú krásu a že to nie je len lovenie zvery, tak vtedy dávajú možno verejnosti takú odpoveď, že naozaj je to koníček, ktorý má svoje hodnoty celospoločenské.
Prečo som zablúdil k tomuto výpočtu jednotlivých mesiacov a ich prívlastkov? To kvôli tomu, že máme práve jún, a kvôli tomu, že do krásnej lokality v okolí Hrnčiarok, Kotmanovej, Cinobane, Dobroče zavítajú tento víkend, teda už na pozajtra a v nedeľu motocyklisti, ktorí vyznávajú šport menom Enduro. Dokonca bude tam pretek, ktorý je povýšený na medzinárodné majstrovstvá Slovenska, a 250 motocyklov bude po horách a lesoch tohto nádherného kraja revať a zavýjať a smrdieť na okruhu 40 kilometrov, bude prechádzať cez potôčiky, po cestách, ale aj po lesných úsekoch, ktoré nie sú lesnými cestami, ako som si overil aj na lesnom úrade, a je to veľká škoda.
V tejto chvíli bude to interpelácia, ktorú adresujem pánom ministrom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka a rovnako tak, rovnako aj ministrovi životného prostredia. Keď som si overoval, kto je za tým, nuž, nadšenie týchto motocyklistov. Nechcem v žiadnom prípade spochybňovať, že nemajú právo na svoju existenciu pod slnkom. Ale prečo to vohnať teraz po cestách a hlavne necestách tohto krásneho kraja? A tobôž ešte v tom mesiaci, symbolicky nazvanom mesiacom poľovníctva, keď tie mláďatá, nechcem tu hovoriť nejaké dojímavé scény, ale práve v týchto chvíľach veľmi často vidíte, ako matky jelenice a matky srny vyvádzajú svoje mláďatá. Naozaj neni problém ich stretávať pomerne ľahko a bez toho, aby človek išiel s úmyslom do prírody pozorovať zver.
No čo si myslíte, čo sa stane po tých dvoch dňoch, keď tam 250 motocyklov bude týmto krásnym krajom burácať? No možno niektoré tie zvieracie matere odídu od tých svojich deťúreniec a možno za chvíľočku aj budú tam, aj nejaké smutné nálezy. Ale nechcem to dramatizovať, som presvedčený, že toto nemalo nastať. A keď som to konzultoval s tými ľuďmi, ktorí do toho vstúpili, tak vlastne všetci mi uznali: veď hej, veď máte pravdu. To mi povedali na štátnej správe, to mi povedali aj na štátnych lesoch, no len výsledok je taký, že každý vie, že veď máme pravdu a napriek tomu sa tento počin tam udeje.
Tak sa spytujem, páni ministri, či naozaj máme v poriadku svoje rozhodovacie právomoci a kompetencie, keď takéto zjavné narušenie prírody v nevhodnom mesiaci v nevhodnom prostredí v nevhodnom kraji, teda veľmi vhodnom na inú činnosť, nie na túto, takéto niečo naše orgány odsúhlasia. Viete, ešte aj tá propagácia, ktorú som si našiel na internete, týchto medzinárodných majstrovstiev, hovorí tak, ako aby ľudia vedeli, že s tými 250 motocyklami, kde vlastne prídu: ´Hostiť vás bude ľud Stredného Slovensko hovoria hrdo, no určite sa nenechajte s touto polohou klamať, že by mohlo ísť o jazdenie cez kukuricu...´ Viete, oni priamo sú si vedomí toho, že žiadna kukurica to nebude, žiadne roviny, ale, ako hovoria ďalej, bude to teda prejazdom Horných Fafákov, Kozí chrbát, Pohanský hrad, popri Hraničnom potoku, Vrbinskom potoku, Zimnom potoku, a tak ďalej a tak ďalej, bude to proste, ako to hovoria, iná kávička. Pochopte tú radosť týchto organizátorov, ako kávičku teda naliali do tejto šálky, oni budú s 250 motorkami jazdiť, ako iná kávička, po krásnej, možno už v tejto chvíli ešte môžeme povedať, zvyšku panenskej prírody na Slovensku, lebo každý, kto pozná Hrnčiarky, Koptanovú a tie okolité lazy, tak musí povedať, že je to ozaj ešte krásna a výrazne nezmenená krajina. Potrebujeme takéto rozhodovacie mechanizmy?
Vystúpili sme tu aj s pánom poslancom Hubom už viackrát, že, a bolo to aj publikované, že hlboko nesúhlasíme s tým, aby sa nám preháňali nejaké divné štvorkolky aj dvojkolky po lesoch. Kolegyne, kolegovia, koľkokrát sme sa tu zbytočne doťahovali o tom, že či teda nejaké bicykle máme alebo nemáme, aké vážnej debate, že tí cyklisti nám vadia, a možnože sme zabíjali zbytočný čas, ale takéto niečo nám môže nevadiť? Nuž tak sa spytujem teda pánov ministrov, že teda, či to máme v poriadku, že ľudia, ktorí sú zodpovední na úseku správy lesného hospodárstva a životného prostredia, takéto niečo pripustili. Tobôž keď, hovorím, aj z jednej, aj z druhej strany sa mi dostalo tichej odpovedi, že vlastne nesúhlasia s týmto rozhodnutím, ale rozhodli tak, lebo je to akosi pre ich čítanie zákona jediné riešenie, aby teda voľajako prekľučkovali.
Takže, poprosím vás, pozrime sa spoločne do týchto zákonov a zmeňme to, pretože toto naozaj nie je v poriadku. A aby som teda nehovoril len pánom ministrom z tohto miesta, ale možno ozaj by bolo treba aj pripomenúť aj kolegom, v tomto prípade z odštepného závodu Lesov Slovenskej republiky v Kriváni, že keď dávali ten súhlas, oni ho dali teda podmienečne s tým, že veď napokon lesný úrad rozhodne, nuž, či by, kolegovia, nebolo treba v takejto chvíli skôr sa zamyslieť a povedať si, že takýto súhlas predsi nemôže nám robiť to, čo očakávame od prírody, a to teda, aby v nej podľa možnosti panovali iba tie procesy, ktoré sú pre obyvateľov potrebné a aby sme tam nemali tie zavýjajúce stroje, ktoré ak niekde majú ísť, máme areály na Slovensku, máme pri Považskej Bystrici svetový areál, vybudujme také ešte štyri, ak nám jeden nestačí, ale neumožníme každému kto si, iste aj s dobrým úmyslom spropagovať svoj šport, spropagovať svoj región, zmyslí, že urobí takéto naozaj nervy drásajúce preteky a ničiace našu prírodu. Možno s dobrým úmyslom, ale s veľmi, veľmi zlým výsledkom.
Mám informáciu, že keďže sa jedná už iba o 48 hodín do štartu, že sa to zastaviť nedá, ale teda prosím, ak už tú Cinobaňu budeme musieť prežiť a niektoré živé tvory v tamojších lesoch ju neprežijú, aby sa to teda už neopakovalo pre ďalšie. To je prvá interpelácia, ktorá teda sa týka pretekov medzinárodných majstrovstiev sveta Enduro tento víkend v Cinobani a v okolitých lesoch.
Druhá interpelácia sa týka pána ministra školstva, pána Draxlera, je mu adresovaná, teda netýka sa, bude mu adresovaná. O čo tu ide? Za niekoľko desiatok minút budeme hlasovať, ak sa nemýlim, o školskom zákone. Bola tu dlhodobá rozprava, zistili sme, že mnohým poslancom vadí to, že zriaďovateľ novelou, ktorú o niekoľko desiatok minút máme schváliť, bude zvýšená možnosť zasahovať do demokratických procesov, ktoré prebiehajú na základných a stredných školách,. A ja som vo svojom vystúpení upozornil na to, že neboli využité všetky možnosti konzultácie pri kreovaní tohto zákona s jednotlivými skupinami profesnými, ktoré majú k tomu čo povedať, a spomenul som aj Slovenskú komoru učiteľov. V takej nepriamej reakcii pána ministra sme sa dozvedeli, že on to teda konzultoval so všetkými, ktorí mali záujem. No mne z toho potom vyplynulo, ani keby Slovenská komora učiteľov nemala záujem, ale nie je to pravda, myslím si, že tá práveže vzniesla dosť veľa pripomienok a veľmi jasne ich aj zverejnila. A teraz chcem dať, práveže dobre to vyšlo, život je veľký režisér, tesne pred hlasovaním do pozornosti, vážený pán minister, touto interpeláciou skutočnosť, ktorá vznikla v dôsledku toho, že táto komora učiteľov práve v posledných hodinách ukončila anketu, ktorú usporiadala vo svojej sfére a oslovila 1400 škôl s tým, že boli zvedavý práve v tejto ankete na vzťahy, aké panujú medzi zriaďovateľmi a školami. A hľaďme, že teda aké boli reakcie týchto škôl, ktoré možno by vás mohli zaujímať, a možno ešte, ak by bol som bol veľký idealista, tak zvrátiť hlasovanie, pán minister, ktoré máte možnosť stále ešte možno v tejto chvíli zastaviť. Vy ste vlastne jediná osoba, postava, ktorá by ešte mohla možno aj pod vplyvom tohto výsledku... (Ruch v sále.)
Počkám áno, lebo pán minister má dôležitejšie, ale ja chápem, že... Ja si nepamätám, že by som niekedy išiel ministrov otravovať, keď tu sedia predom. Mne sa to zdá, že majú tam sedieť a majú proste byť reprezentanti vlády a neprichádzať sem kvôli tomu, aby vybavovali. Nie sú priestory inde na to, aby sa ministri bavili s poslancami, práve tu? A dokonca niekedy až tak ostentatívne, však si porozprávame, keď tu už musíme zabiť medzi poslancami nejakú tú hodinu, dve? Páni ministri, ja vás stále oslovujem, že ste členovia vlády Slovenskej republiky, tak vás pekne prosím, buďte nimi každým ohľadom. Mne to jednoducho za tie tri roky tu vadí, že tu sa robia diskusné kluby. A výkriky poslancov, že počkáme a... Na čo je to dobré?
Takže, pán minister, zopakujem, že teda ak ste mali dobrý úmysel rokovať so všetkými profesnými skupinami, ktoré majú čo hovoriť do školského zákona, tak Slovenská komora učiteľov je významná skupina profesionálov, ktorí majú určite, o tom nemožno pochybovať, úprimný záujem na tom, aby školstvo fungovalo, aby fungovali zákony, ktoré riadia prácu školstva. A teda keď anketu zaslali 1400 respondentom, a z toho, to číslo teraz rýchlo nenájdem, ba nájdem, 1379 odpovedalo, tak zjavne vidno, že tá komora má svoje slovo a že zaujala svojimi otázkami jednotlivé školy. Čo sme sa dozvedeli z tejto ankety? Dozvedeli sme sa to, že 111 riaditeľov uviedlo, že zriaďovateľ im hlboko zasahuje, alebo teda zasahuje do prijímania zamestnancov, zasahuje, v prípadoch, že ide o známych zriaďovateľa a veľmi často, zasahuje v podobe tlakov zamestnať miestnych obyvateľov, a to aj napriek absencii požadovanej aprobácie. To je, napríklad 111 respondentov odpovedalo takýmto spôsobom. Šesťdesiatšesť riaditeľov škôl uviedlo, že zriaďovateľ pri prijímaní do pracovného pomeru uprednostňuje rodinných príslušníkov, známych a nekvalifikovanú silu, silu s nižšou kvalifikáciou. Tisícstotri respondentov, to znamená, že 80 % sa vyjadrilo, že s návrhom, ktorý smeruje k posilneniu kompetencie zriaďovateľa vo veci voľby riaditeľa školy, ne-sú-hla-sí. To znamená 80 % oslovených škôl nesúhlasí s touto časťou, ktorá vzbudila také veľké diskusie práve pri prejednávaní zákona, o ktorom sme konštatovali, že je v ňom veľa dobrých momentov, ale toto nám mnohým vadilo. Stoštyridsaťosem riaditeľov odpovedalo, že sa vyvíjajú na nich tlaky ohľadom prijatia vyššieho počtu detí na triedu, ako by mali prijať. Osemdesiatštyri prípadov zaregistrovali autori tejto ankety Slovenskej komory učiteľov, že sa stanovujú diskriminačné, legislatívu porušujúce kritériá pri prijímaní detí do materských škôl. Zasahovanie do kompetencie riaditeľov pri prijímaní detí, 143 prípadov. Vyhrážky súvisiace s odvolaním z funkcie, alebo stratou zamestnania pri nesplnení stanovených požiadaviek, ktoré nemajú oporu v platnej legislatíve, 98 prípadov.
Pán minister, máme za pár minút hlasovanie. Nestoja reakcie vašich škôl, 1300 z 1400 oslovených, ktoré to takto pociťujú, za to, aby ste vypočuli svoje školy? Ste vlastne jediný človek v tejto chvíli v tejto republike, ktorý to môže ešte zastaviť. Skúste povedať si, že by stálo za to rozprávať so Slovenskou komorou učiteľov. A možno, že ak tá anketa neni presná, tak si dajte urobiť svoju, ale nehovorte mi, že poznáte výsledky a názory všetkých ľudí, ktorých sa to týka, respektíve ich reprezentantov, pretože všetkých nemôžete poznať. Ale názory komory učiteľov, no tak tá by jednoducho nemala byť pre vás nevýznamným partnerom. Ja pokiaľ poznám tých ľudí, sú to učitelia, profesionáli, nadšenci. A tí zriaďovatelia, ktorým nikto nechce zobrať ekonomické a kontrolné mechanizmy a funkcie, to sú predsa ľudia, ktorí nerozumejú školstvu v naprostej väčšine prípadov. A keď tie váhy porovnáme, no nestojí za to, aby ste sa pridali na stranu svojich učiteľov. Veď vy vlastne ste sa postavili na stranu tých, ktorí nemajú pedagogické základy. Ja myslím, že vy to musíte mať jasné pri svojom rozhodovaní. Len je to otázka tých politických hier. No keby ste to dostali ako úlohu, že, alebo otázku, kde sa teda máte prikloniť z hľadiska logiky, tak nemôžte mať problém. Pamätám si na vaše brilantné vystúpenie, ktoré nedávno prebehlo televíziou, keď ste sa zúčastnili ako ešte mladý študent tej súťaže v Londýne. Keby ste dostali v Londýne takúto otázku, tak určite by ste ju zodpovedali presne tak, že učitelia sú tí, ktorí majú v tomto prípade hovoriť. Áno, ja viem, vtedy (rečník si povzdychol), dobre, to neni príklad veľmi miestny, ale oceňujem, ma to zaujalo, bolo to pekné, keď ste teda záznam tam zverejnili. Bolo to ozaj elegantné. A ste určite veľmi šikovný človek. Poprosím vás, prejavte šikovnosť aj v tom, že zvrátite ešte to hlasovanie, ktoré nás za chvíľočku čaká. Bol by to teda taký zaujímavý moment, ale myslím si, že naprosto na mieste. Tieto reakcie vašich učiteľov, ktoré vyplývajú z ankety, jednoducho sú zverejnené, je to vec, ktorú som si načerpal zo stránky komory učiteľov, a prosím, aby sa na ich názor prihliadalo, lebo je to názor profesijnej skupiny ľudí, ktorá vie, čo hovorí.
A ešte tretia interpelácia, ktorú adresujem pánovi predsedovi vlády Slovenskej republiky Robertovi Ficovi,. Jedná sa o to, že dnes je tiež, život je fakt dobrý režisér, dnes je rovný rok, 25. júna 2014 vláda schválila úlohu, ktorou poverila ministra dopravy, aby vypracoval a hlavne zabezpečil financie na prvú predprojektovú fázu vytvorenia obchvatu, ktorý má obísť obec Dvorianky na východnom Slovensku. Je to obec, ktorú možno poznáte už aj z médií, pretože majú tam akčnú skupinu ľudí, ktorá sa nezmierila s tým, s čím sa mnohé obce zmieria v pocite, že sa nedá nič robiť. Dá sa. Touto obcou prechádzajú denne stovky kamiónov a ťažkých áut, praskajú im tam múry na domoch, majú tam neznesiteľný hluk a majú tam vysoký obsah rôznych nebezpečných látok vo vzduchu, konkrétne je tam veľká koncentrácia podľa všetkého kysličníka dusičitého, NO2. Dobre hovorím? Dobre. A toto sú veci, ktoré tých ľudí trápia, a najmä ich trápi ten prístup, ktorý svedčí teda o tom, že nie všetko je v poriadku. A preto, pán premiér, prosím, aby ste sa spýtali svojich ministrov, konkrétne teda ministra dopravy pána Počiatka, že prečo teda nesplnil tú úlohu a finančné prostriedky na tento účel, na tú predprojektovú prípravu, nie sú ešte zabezpečené? Ono totižto vláda zaviazala sa k tomu, že k 31. augustu 2022 bude obchvat vybudovaný. Obchvat, ktorý teda medzi Hriadkami a Vranovom nad Topľou obíde obce Dvorianky, Sačurov, Sečovská Polianka a Parchovany. Ak sa nepremení táto prvá fáza, je veľké nebezpečenstvo, že sa teda nesplní ani tento termín. A preto odpoveď, ktorú dostala akčná skupina z tejto obce, že fyzická osoba nemá právo sa spytovať na Úrade vlády, prečo nejaké úlohy sa neplnia, je to asi tak, asi táto odpoveď je správna, proste, aby ste vedeli občania, keď sa vám zdá že nejaký minister neplní úlohu, tak odpoveď z Úradu vlády znie, že fyzická osoba sa nemá čo spytovať na neplnenie úloh ministrami vlády Slovenskej republiky. Nuž teda sú potom na to poslanci, aby sa spýtali miesto vás.
Tak sa spytujem, pán premiér, ako hodnotíte nesplnenie tejto úlohy, ktorá bola daná ministrovi dopravy Počiatkovi 25. júna 2014? To znamená, máme dnes práve jednoročné výročie zadania tejto úlohy.
Znepokojuje ma aj to, že odpovede zo životného prostredia, preto je to adresované aj ministrovi životného prostredia, sú také, že: áno, máte pravdu, je veľmi pravdepodobné, že v istých fázach ten kysličník dusičitý je teda koncentrácia, ktorá presahuje prípustnú normu, ale, viete, my to nevieme zmerať, nájdite si nejakú komerčnú firmu, zaplaťte ju a zmerajte si to. Nuž, ja sa spytujem, či to je naozaj pravda, že ak niekde občania majú pocit, že sú tu ohrozené, ich zdravie, nejakými chemickými zlúčeninami a toto treba zistiť, či je tá správna odpoveď, aby si títo občania teda našli firmu a zaplatili ju. Či my teda nemáme systém organizácií, ktoré sledujú hygienu životného prostredia a jeho kvalitu práve zabezpečenú na tom, že takúto základnú vec vedia zistiť? Čo je to za odkaz občanom, že teda si majú zaplatiť firmu a majú si ju jednoducho objednať a nájsť niekde na internete a možnože potom sa dačo bude diať?! Je to odpoveď, ktorá je nelogická a s ktorou sa nemožno stotožniť. Naopak, treba sa stotožniť s tou skupinou aktivistov z obce Dvorianky, ktorí sú tí, ktorí sú nespokojní s týmto stavom a žiadajú, aby sa v tejto veci urobila náprava.
A viete, postál som si minule v tej obci a naozaj, ono zase štátu treba uznať, že nie všetko myslí zle, ale zle to často vypáli. V tejto obci znížili rýchlosť na štyridsiatku a zároveň tam namontovali retardéry. Viete, čo spôsobili tie retardéry na začiatku obce? Že všetky tie stotonové kamióny tam brzdia a tie domy, ktoré sú vzdialené od brzdiacich kamiónov možno nie ani desať metrov, tie sa práve v tej chvíli, keď obrovské mašiny brzdia, otriasajú v základoch a je tam hluk, ktorý bol nameraný, ktorý v izbe, v spálňach týchto ľudí prekračuje povolenú normu. Takže možno je to otázka aj teda, nie čakať do roku 2002 (pozn. red.: správne má byť – "do roku 2022"), kedy bude obchvat, dúfajme, hotový, ale je to aj otázka toho, aby tie retardéry – a verím, že aspoň toto je možné urobiť veľmi rýchlo – sa posunuli pred obce, aby sa nebrzdilo v obci. Lebo je to paradox, ktorý teda som si uvedomil až v tých Dvoriankach, že bodaj by radšej tie kamióny päťdesiatkou prebehli, spôsobili by menej problémov na prasklinách domov a na hlučnosti, ako keď tam prudko brzdia a snažia sa tú rýchlosť dodržať, aj keď teda ony ju nedodržiavajú, ale ten retardér ich predsa len k brzdeniu núti.
Takže, vážený pán premiér, poprosím vás, keby ste sa spýtali svojich pánov ministrov, a to konkrétne teda životného prostredia a dopravy, ako to bude s dodržaním termínov, ktoré si vláda sama uložila, a ako to bude možno aj s opatreniami, ktoré by pomohli do roku 2002 (pozn. red.: správne má byť – "do roku 2022") zmierniť tieto dopady, ktoré sú zjavne dopadmi, ktoré porušujú právo občanov na zdravé životné prostredie.
Ďakujem pekne.

Dobré popoludnie. Ďakujem pekne. Vážená podpredsedníčka Národnej rady, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, kolegyne, kolegovia, vážení občania. Bod interpelácie niekedy sa chápe ako povinná jazda. Možnože vzniká taký dojem, ale chcem práve v tejto chvíli povedať, že nie vždy tento dojem môže byť úplne presný, pretože myslím si, že interpelácie majú veľký význam a dokonca niekedy prinášajú aj veľmi rukolapné výsledky. Rád by som o tom predložil teraz dôkaz v prípade dvoch interpelácií, o ktorých si myslím, že takéto výsledky priniesli, aj keď nevravím, že sú práve tým rozhodujúcim momentom.
Tá prvá je uvedená pod č. 19 a bola adresovaná ministrovi pôdohospodárstva a rozvoja vidieka pánovi Ľubomírovi Jahnátkovi a týkala sa taxácie v slovenských lesoch. Je to kráľovská disciplína, ktorá naozaj pochádza, jej začiatky, z 15. - 16. storočia a vďaka ktorej a jej ustavičnému zdokonaľovaniu došlo k tomu, že dnes máme premyslený systém toho, čo sa v lesoch má urobiť a čo sa v lesoch urobiť nemá. V týchto posledných mesiacoch však došlo k tomu, že nečinnosťou ministerstva pôdohospodárstva a orgánov, ktoré má v priamej kuratele, došlo naozaj k vážnemu ohrozeniu tej mnohostáročnej kontinuity do tej miery, že to vypadalo tak, že sa dožijeme prvýkrát etapy, keď nám taxácia zlyhá a ľudia, ktorí ju vykonávajú, vysokošpecializovaní odborníci odídu možnože natrvalo z tejto, síce nie veľkej skupiny, ale vysoko profesionálnych odborníkov, preč do iných rezortov.
Tá interpelácia, ja si z nej dovolím zacitovať, bola vedená veľmi kriticky, ale myslím si, že férovo. Upozornil som pána ministra na to, s čím on teda musel súhlasiť, že vlastne minister porušuje zákon. Nedodržal zákon o lesoch. Uznal to. Síce takými jemnejšími slovami, že teda došlo k časovému nesúladu medzi zákonom a realizáciou, ale v podstate to už je reč diplomatov, ktorí mu tú odpoveď pripravili. Fakt je ten, že vznikla, ja to budem citovať: "V závere roka 2014 som vás upozornil, že vašej ministerstvo smeruje k porušeniu zákona. Vyslovil som obavu, že zmluvy, ktoré majú garantovať vyhotovenie programov starostlivosti o lesy, v roku 2015 nebudú v zmysle zákona o lesoch uzatvorené do konca roku 2014. Na to ste mi odpovedali, že zákon dodržíte, pretože pokiaľ by aj zlyhali bruselské fondy, potrebné zdroje máte zabezpečené v rozpočte ministerstva. Nezabudli ste mi na výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredie povedať, že jedinou hrozbou pre tieto zdroje by mohlo byť, že do toho budú vŕtať práve takí ľudia, ako som ja. Táto ministra nedôstojná rétorika nech vám je odpustená, no odpustené vám nemôže byť, že ste zákon naozaj nedodržali a zmluvy včas prostredníctvom vami poverenej organizácie neuzatvorili. Nedodržanie zákona nesmie byť tolerované nikomu, ministrovi predovšetkým. Dnes (bolo to vtedy písané 1. 5. 2015), keď už taxátori mali mať prípravné kancelárske práce ukončené a mali začať s terénnymi prácami, zmluvy stále nie sú uzatvorené. Týmto lajdáckym protizákonným postupom ste nielenže pre tento rok už nenapraviteľne poškodili zákonné postupy pri odbornej správe lesov, ale čo je horšie, ohrozujete úzku skupinu vysokošpecializovaných špecialistov, odborníkov. Zdôrazňujem v tejto interpelácii, že ak sa tento trend naozaj rozbehne a taxatívne kancelárie zrealizujú to, čo už ohlásili, že budú prepúšťať svojich zamestnancov, sú to teda od istého obdobia, tri roky dozadu, už súkromné taxačné kancelárie, takže vznikne veľmi závažné poškodenie strategických cieľov taxatívnej služby.
Žiadal som vás, aby ste odpovedali na dve otázky, či a kedy získate prostriedky potrebné pre zabezpečenie aspoň torza povinností uložených vám zákonom na zabezpečenie programu starostlivosti o lesy na rok 2015 a akú personálnu zodpovednosť vyvodíte voči ľuďom, ktorí vlastne v tejto oblasti veľmi jednoznačne a ozaj preukázateľne zlyhali. "
No ak som povedal, že interpelácie môžu mať svoj význam, tak ten význam vidím v tom, že pán minister bezprostredne po prečítaní tejto interpelácie, čo si teda cením ozaj úprimne, konzultoval túto záležitosť so mnou s tým, že mi povedal relatívne neuveriteľnú vec, že on síce má dobrú snahu, ale ľudia, ktorí majú zabezpečiť túto oblasť, ho neposlúchajú. Nevykonávajú práce tak, aby bol s nimi spokojní. Ocenil som túto úprimnosť, tobôž keď ona sa prejavila behom niekoľkých dní tým, že naozaj došlo k zásadnej výmene generálneho riaditeľa na Národnom lesníckom centre vo Zvolene a tým, zdá sa, ja nevravím, že tá príčina bola presne taká, ale zrejme pán minister to tak cítil, sa odblokoval základný problém, ktorý bol v neposlušnosti, v neochote, v nedorozumení, to nie je už podstatné v tejto chvíli, aby by som presne pomenoval, ale dosť na tom, že naozaj po odvolaní generálneho riaditeľa Národného lesníckeho centra vo Zvolene a poverení vedením tohto dôležitého lesníckeho inštitútu novým generálnym riaditeľom došlo v krátkej dobe k tomu, čo pán minister mi v odpovedi avizoval, že teda budú zmluvy s taxatívnymi skupinami podpísané do 29. mája 2015.
Či už to je výsledok tejto interpelácie, samozrejme nie, tá interpelácia, až tak vysoko ju nebudem vyzdvihovať, alebo je to teda kopa ďalších vplyvov, ktoré ja možno presne nepoznám, fakt je ten, že z bránkovej čiary bol, bola lopta vyrazená, gólu bolo zabránené a po dlhých mesiacoch porušovania zákona o lesoch došlo k podpisu zmluvy medzi taxatívnymi kanceláriami a Národným lesníckym centrom. Takže môžem túto vec hodnotiť ako pre tento rok pozitívnu. Vďaka, lebo naozaj to hrozilo nenapraviteľnými škodami, takže určite nebudem pri tejto interpelácii, 19-ke, žiadať, aby sa hlasovalo o mojom nesúhlase s odpoveďou, pretože s takouto odpoveďou sa dá súhlasiť, ale podmienečne s tým, že ak pán minister pre rok 2015 zachránil situáciu možno aj takým razantným postupom, ako bola výmena generálneho riaditeľa Národného lesníckeho centra, čo teda oceňujem, pokiaľ teda minister neni spokojný a vidí, že má nedodržanie zákonov, tak má konať, to je správne. Ale povedzme si úprimne, že toto nie je systémové riešenie, pán minister. Toto nie je riešenie, ktoré nás môže uspokojiť, pretože vlastne peniaze sa našli takým spôsobom, že to, čo bolo určené na inventarizáciu lesa sa presunulo na program starostlivosti o les a z rozpočtovej kapitoly ministerstva sa presunuli prostriedky, ktoré pán minister našiel, zase na inventarizáciu lesa, takže došlo k takej malej rošáde, ktorá rieši 2015. rok, ale nerieši to, čo potrebujeme.
Nie kvôli tomu, že to hovorím tu, poslanec Mičovský stadiaľto, ale, vážené poslankyne, poslanci, kvôli tomu, že SMER si to dal do programového vyhlásenia svoje vlády, že systémovo porieši hospodársku úpravu lesov a že nájde prostriedky tak, aby tento inštitút fungoval bezproblémovo. A bojím sa, že zatiaľ ešte k tomu nesmerujeme, pretože stále len hovoríme o tom, že to, čo sa nepodarilo pre tento rok, a totižto, že nájsť prostriedky z bruselských fondov z programu starostlivosti, z programu rozvoja vidieka, tak to opäť je len riešenie, že ten Brusel to teda, keď už tento rok sa nepodarilo, budúci rok zaplatí, možno toto zaplatí aj ďalšie dva, tri roky, ale bruselské fondy raz predsi vyschnú a nebudeme môcť stále ako krajina na ne sa spoliehať. Tu je treba pripomenúť, že tu treba nájsť zásadný postup, ktorý umožní bezproblémové financovanie tejto činnosti, už keď funguje od stredoveku a zabezpečili ju králi a monarchovia, tak ju musí vedieť zabezpečiť aj táto vláda a všetky vlády, ktoré prídu po nej. A preto teda prosím pána ministra, aby sa pozrel do programového vyhlásenia svojej vlády a aby prečítal tú časť, ktorá hovorí o tom, že sa tu vyrieši systémové financovanie, že sa tu vyrieši inštitualizácia tohto celého inštitútu, že to bude všetko pripravené tak, aby sme mohli povedať, že fungovať taxácia bude.
A dôvetok už len posledný, na ktorý som tiež upozornil pána ministra. Bolo by veľmi dobré, keby to, čo sa pred niekoľkými rokmi udialo, sa teraz oddialo, a to je to, že taxačná služba bola sprivatizovaná. Ak si to voľakedy dokázal udržať v rukách kráľ a nepustil si túto činnosť z rúk, keď tak trocha, budem hovoriť trocha nadnesene, tak to musí dokázať aj vyspelá Slovenská republika. A taxáciu ako hlavný nástroj regulovania toho, čo sa v lesoch má urobiť a kontrolovania toho, ako sa to urobilo, si štát má ponechať v rukách a nemá sa o to súťažiť, že komu to dáme a za akú cenu to urobí. Predstavte, že by sme takýmto spôsobom pristupovali v nemocniciach k tomu, že teda operovať pacienta dáme tomu, kto nám vysúťaží najlepšiu cenu a bude teda, hej, prezentovať sa nejakým takýmto ekonomickým motívom. Je to vážna vec, aj keď to nechcem porovnávať so zdravím národa. Ale napokon prečo nie? Však zdravie národa súvisí so zdravím lesov. Takže by bolo veľmi dobré a žiaduce, aby sa urobil krok, ktorý by bol určite k podpore.
A úplne ešte koncovka k tomu, aby sa nám odčlenil výskum od hospodárskej úpravy lesov. Existuje tam stále finančné prepojenie, ktoré nie je zdravé a ktoré zneprehľadňuje toky financií, tie, ktoré majú ísť na výskum a ktoré si výskumníci zadovážia, a tie, ktoré majú a musia ísť na výrobu lesných hospodárskych plánov, po novom programov starostlivosti o lesy.
Takže to je moja reakcia na odpoveď pána ministra Jahnátka. Oceňujem, že sa pre tento rok veci vyriešili, a prosím, aby sa systémovo riešili aj pre roky budúce, tak ako to vláda Slovenskej republiky, ktorá nám vládne, sľúbila vo svojom vyhlásení.
Idem teraz k druhej interpelácii a odpovedi na ňu. Tá je uvedená pod č. 21 a tak isto bola adresovaná pánovi ministrovi Jahnátkovi. Pripomeňme si, o čo tu išlo. Išlo tu o to, že Slovenský pozemkový fond ako štátna inštitúcia, ktorá spravuje pozemky, tak štátne, ako aj pozemky neznámych majiteľov, sa chovala, keď jemne budem hľadať nejaký výraz, tak podozrivo, a možno, keď menej jemný by som použil, tak predajne, veľmi divne.
Použil som tu príklad jedného revíru, revíru Biely kameň na východnom Slovensku, kde došlo k nepochopiteľnému konaniu, ktoré rozhodne nemožno stotožniť s konaním v záujme štátu. Naopak, dovolil som si poznamenať v interpelácii, že ide o konanie, ktorým štátne organizácie, alebo organizácia priamo poškodzuje štátne záujmy. A to je tak, že v prípade ,keď štát mal väčšinu pozemkovú, dovolil si hlasovať pri tomto konkrétnom revíri spôsobom, ktorý nebol v záujme štátu. Ide o revír, ktorý, dlhodobo produkovali na ňom svoje poľovnícke produkty Štátne lesy, ktorý bol budovaný Štátnymi lesmi a pri ktorom došlo k podivnému, podozrivému, aj keď zákonnému, to teda musím potvrdiť – ale veď je to známe vec, prosím, že všetky nepeknosti v tomto štáte sa predsi robia podľa zákona, takže to je otázka vždy tých morálnych medziriadkov, ktoré treba pri každom zákone čítať – došlo k tomu, že sa štátna organizácia spolčila proti štátu a Štátne lesy prišli o svoj revír.
Budiš, aj to som uznal, pretože na tom istom rokovaní došlo k zaujímavej veci, bola tam stanovená cena, ktorá bola zaujímavá pre tento revír a ktorú si odhlasovalo zhromaždenie vlastníkov pozemkov vo výške 20 eur za hektár, čo teda predstavovalo, keď už teda štát prišiel o revír, tak aspoň dostával kompenzáciu, ktorú by sme mohli hodnotiť, že je kompenzácia na úrovni trhovej hodnoty tohto revíru. No ale ktosi, kto má schopnosť prechádzať všetkými dverami aj vysokopostavených ľudí, nebol spokojný s týmto rozhodnutím a urobil to, že požiadal opäť, aby Slovenský pozemkový fond sa zúčastnil nového zhromaždenia vlastníkov. Slovenský pozemkový fond to spôsobom, ktorý je veľmi divný, podozrivý a nehodný štátnej organizácie, urobil, opäť neporušil zákon, ale konal spôsobom, ktorý teda uznal za vhodný. Ja som veľmi, verím, že slušnými, ale veľmi smutnými slovami aj pani generálnej riaditeľke napísal osobný list, že ma to zraňuje a mrzí, že dokáže takto spravovať Slovenský pozemkový fond. Urobili to, že cena už nebola 20 eur za hektár, pretože sa to komusi, kto vie prechádzať všetkými dverami v tomto štáte, nepáčilo, ale klesla na 1,57 euro za hektár, pri lese, pri lesoch na 3 eurá a 1,57 eura pri nelesných pozemkoch. Takže na čo by bolo štátu ročne 26-tisíc, keď mu stačí 2-tisíc?!
Ja viem, jedná sa o kvapky, ale tu sa jedná o ten princíp, že tu máme zákon, zákon sa dodrží, ale nedodrží sa morálny imperatív, ktorý pre tých, funkcionári, ktorí dostanú zodpovednosť a právomoc riadiť štátny úsek, na istom tematickom okruhu porušujú. Oceňujem a zároveň sa zamýšľam, a to bude tiež interpelácia, respektíve odpoveď pána ministra Jahnátka, kde nebudem žiadať, aby sa hlasovalo o mojej nespokojnosti, pretože nemôžem jeho odpoveď takto zaradiť do kategórie odpovedí, s ktorou by som mal byť nespokojný, pretože pán minister si tieto veci preveril. Napokon reagoval aj vtedy celkom chlapsky a bezprostredne, že je zdesený týmto postupom a spýtal sa svojich podriadených organizácií Slovenského pozemkového fondu, ako to teda konajú.
Našlo sa síce vysvetlenie, že teda zákon naozaj nie je porušený, ale, čuduj sa svete, ono sa predsi len dačo dialo. A dialo sa to zaujímavým spôsobom, že pani generálna riaditeľka vyvodila personálnu zodpovednosť a nejakí ľudia boli zo svojich vedúcich funkcií, ktorí sa o tieto divné rozhodnutia nejakým dielom pričinili, odvolaní a nejaký človek bol aj práve v tomto období zo Slovenského pozemkového fondu prepustený. Neštudoval som detaily, do akej miery je tu príčinná súvislosť medzi týmito aktami, ale ak som hovoril, že tu sa často dodržiava zákon a nedodržiava sa morálka, ktorá je vždy súčasťou každého zákona, dokonalé zákony neexistujú, ani dokonalí ľudia, je to len otázka symbiózy. Nuž, či ide v prípade pani generálnej riaditeľky a jej rozhodnutia naozaj, a to by som mimoriadne ocenil, o to, že ona síce na jednej strane súhlasí s tým, že zákon bol dodržaný, ale na druhej strane nesúhlasila s tým, že tento zákon nebol dodržaný s takým morálnym imperatívom, aký by tam mal byť vždy charakterizovaný pri takomto rozhodnutí. Ak je to tak, tak je to hodné ocenenia, pretože je to možno príklad pre všetkých riadiacich pracovníkov na rôznych úsekoch, že nestačí, ak konajú naši ľudia poverení zodpovednosťou na istých úsekoch podľa zákona, oni musia konať aj podľa morálky.
A v tomto prípade ja to čítam tak, že pani generálna riaditeľka Matečná spolu s pánom ministrom Jahnátkom toto, nazvime to zase eufemisticky, pochybenie svojich ľudí v prípade revíru Biely kameň na východnom Slovensku, tak to vnímali a tak to aj vyhodnotili. Nuž napokon veľmi rýchlo sa budeme môcť dozvedieť, že či je to tak, pretože ak som hovoril o dvoch stretnutiach, ktoré tu boli, tak je to avizované v odpovedi pána ministra, tretie stretnutie, ktoré zvoláva Slovenský pozemkový fond, a kde dôjde opäť k rokovaniu o cene za tento revír. Ak môj predpoklad a istý idealistický, idealistická domnienka je založená na tom, že naozaj zodpovední pracovníci začali vnímať morálne rozmery zákonnosti, nielen čítanie presných písmenok, tak verím, že dôjde k tomu, že na tomto treťom zhromaždení v prípade revíru Biely kameň dôjde k potvrdeniu ceny, ktorá bola legálne všetkými poverenými účastníkmi tohto zhromaždenia schválená. Ak dôjde však k tomu, že táto cena neprejde, pretože sa to komusi zdá pridrahé – viete, máme v tejto krajine veľa ľudí, ktorí si radi zapoľujú, len keby to veľa nestálo, lebo však oni poľovať chcú a môžu a majú na to aj isté možnosti ako naliehať, ale prečo platiť 40-tisíc ročne komusi, keď stačí len 2-tisíc? – tak uvidíme. Ak máme teraz možnosť urobiť test, ak moja pochvala alebo ocenenie prístupu pani generálnej riaditeľky Matečnej a pána ministra Jahnátka je naozaj správna, tak na treťom zhromaždení sa dosiahne to, že cena bude potvrdená alebo, no ak ju už nikto nedokáže zaplatiť ako nenáležitú a neprimeranú, no nič sa nedeje. Štátne lesy, závod Sobrance, s radosťou budú robiť to, čo roky vykonávali v tomto revíri, budú naďalej sa snažiť v ňom hospodáriť. A to je možno odpoveď pre tých, ktorí povedia, že niekto nechce zaplatiť cenu, ktorá bola schválená.
Takže to je možno to najpodstatnejšie, ale predsa aj tu ešte jeden dôvetok. Opäť sme sa bavili len o jednom revíri a to je naozaj možno téma, ktorá nemusí od tohto pultu byť dopodrobna rozmieňaná. Ale, vážený pán minister, vážená pani generálna riaditeľka Matečná, bola dobrá tradícia dávnejšie, a v nie tak celkom dávnej minulosti, že Slovenský pozemkový fond a Lesy Slovenskej republiky ako dve štátne inštitúcie jednoducho v prípade, že mali nadpolovičnú väčšinu z tých státisícov hektárov, ktoré sú teda na Slovensku v poľných revíroch, tak vždy konali v zhode. Jednoducho sa podržali navzájom, pretože takto velí nielen záujem štátu, ale aj logika, prečo sa k tomu nevrátiť? Ja si myslím, že výsledok tejto pozitívnej reakcie ministerstva by mal byť taký, a v tom prípade bude môcť zaznieť téza o systémovom vyhodnotení a prehodnotení celej tejto situácie, že sa bude opäť ctiť akási dohoda, môže mať aj písomný charakter, to bude o to lepšie, že Slovenský pozemkový fond a Lesy Slovenskej republiky a prípadne ďalšie inštitúcie, ktoré majú možnosť ovplyvňovať štátny majetok, budú konať v zhode tak, aby občania Slovenskej republiky neprichádzali o svoje prostriedky. Pretože treba si povedať jasne, že obidve tieto inštitúcie hospodária s naším majetkom, s majetkom občanov Slovenskej republiky, a my ich žiadame a my sme vašimi ústami, aby sme to takto stadiaľto povedali, tento hlas predsi len ide trochu ďalej, ako keď to hovoria ľudia na lesných závodoch, žiadame, aby s týmto majetkom konali správne. Tak, aby občania Slovenskej republiky ho mali čo najlepšie zhodnotený. Takže aj v prípade devätnástky, aj v prípade dvadsať jednotky, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, nežiadam o hlasovanie o tom, aby som, teda bola vyjadrená nespokojnosť, naopak, oceňujem, že tieto interpelácie možno priniesli, čiastočne sa teda podieľali na tom, že sa ľady pohli. A či sa pohli definitívne, alebo sa zase pod najbližším mostom zakliesnia, to uvidíme čoskoro, podľa toho, ako tieto testy dopadnú.
Ďakujem za pozornosť.