59.
Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, dva také príbehy možno na úvod.
Vlani som išiel zaujímavý taký pochod, bol to pochod na počesť Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu až do Žiliny, nejakých 130 km, bolo to zaujímavé, ale obsah toho pochodu nepatrí k tejto téme, ale čo k nej patrí, je moja skúsenosť, ktorá bola veľmi negatívna z jedného dôvodu. Ako som išiel po tej poľskej krajine s tou zhruba nejakou 40-člennou skupinou, prechádzali sme mnoho miest, mestečiek, obcí a zarazilo ma a to možno teraz nebudem v súlade úplne s tým, čo povedal pre chvíľočkou kolega Maňo Huba, to obrovské množstvo bilbordov, ktoré všade na všetkých stĺpoch, plotoch a akýchkoľvek nosičoch nekazilo výhľad na kultúrne pamiatky alebo na krajinu ako takú, ale doslova znešvárovalo a zacárošovalo akékoľvek pohľady. A vtedy som si uvedomil, že to je veľmi zlé, že niečo takéto pripustiť, aby sa v našej krajine dialo, ktorá tak ďaleko nie je, lebo možno nie sme až tak podnikaví ako každý Poliak, ktorý s radosťou, teda ozaj sú to podnikaví ľudia, dačo robí a hneď o tom chce dať aj čosi na vedomie, tak to bolo také memento, ktoré som si povedal, toto je extrém, ktorý by sme nemali pripustiť, a o to skôr sa mi aj páči potom táto aktivita, ktorá napokon tu už rezonuje dlhšie, myslím, aj z magistrátu bratislavského, že nemalo by sa v zásade pripustiť, aby si ktokoľvek mohol len kvôli tomu, že je majiteľom nejakého nosiča, budovy, pozemku a že získa za to súhlas správy ciest, dávať akékoľvek reklamy, kde ho to napadne, pretože potom tá naša krajina by mohla vypadať tak ako v tomto prípade bratské Poľsko, ktoré mi naozaj nepripadá ako dobrý vzor napriek tomu, že mám veľkú úctu aj k poľským lesníkom a vôbec k ľuďom, ktorí tam žijú. Tak toto nie. Takže to sa mi zdá, že aktivity tohto typu a priori zasluhujú podporu, ak sa nechceme dostať do takej situácie, akú som popísal.
Druhý príbeh je druhý extrém. Minulý týždeň som prespal v Hnilčíku, už som mal unavené oči, bola aj neskorá hodina, okolo pol desiatej a zastavil som sa v jednom motorestíku, kde bol sám majiteľ, nikto iný, hladová dolina, až bol prekvapený, že niekto zaklopal, a tak sme sa dali trocha do reči, lebo som tam potom prespal, a hovorí mi, predstavte si, tak ako sa tu ťažko žije, mám jednu tabuľu pred svojím minimotorestíkom a práve včera som tu mal úradníkov, ktorí mi povedali, že tá tabuľa je o niečo väčšia, ako má byť, a že idem dostať za to pokutu, a ja pritom ako-tak si živím sám seba a tých pár ľudí, ktorí sa tu zastavia, naozaj nikdy mi neumožnia zbohatnúť. To je ten taký druhý extrém, že niekedy možno tú tabuľu aj treba možno oceniť, že ju vôbec niekto chce dať a že tá podnikavosť, ktorá je možno o niečo menšia ako u našich poľských susedov, je, je potrebná, zvlášť keď hovoríme o hladových dolinách.
No dobre, to boli príbehy, ktoré napadli tak spontánne, ale teraz tá podstata. Súhlasím aj ja, jednoznačne tento zákon je potrebný, ale je nedostatočný. Nedostatočný v tom slova zmysle, že nemôžme sa baviť len o tom rozsahu, ktorý by nám bránil pri výhľade do križovatiek, čo je teda iste dôležitá súvislosť s bezpečnosťou cestnej premávky, ani keď nám bude brániť len na samotné výhľady na kultúrne pamiatky alebo národné parky, je potrebné asi povedať si, že koncovým snažením tohto riešenia alebo toto riešenie na konci musí byť také, že nikde okrem vymedzených plôch by nosiče reklamné nemali byť. A tým pádom vlastne dávame aj takú jasnú odpoveď na tú polemiku, Martin, čo si tu spomenul, že je vlastne vykonateľné, čo navrhovateľ hovorí, že v žiadnom prípade nemôže brániť akýmkoľvek spôsobom vodičovi na akúkoľvek kultúrnu pamiatku alebo národný park. Ak to teda prečítame dôsledne, tak nikde na ceste teda Liptovom alebo Pohroním, keď zoberieme 100-kilometrový pás Národného parku Nízke Tatry, nesmie v podstate stáť, lebo nejakým spôsobom nám pri tej ceste vbehne do zorného poľa pri výhľade na národnú kultúrnu pamiatku, resp. v tomto prípade pre národný park.
Ja by som povedal správne, a potom jasne povedzme, že pri cestách nesmú byť bilbordy. A keď som už spomínal ten poľský príklad, nesmú byť ani v mestách len tak, kde koho napadne, aj tam musí mať magistrát alebo obecný úrad právo povedať, áno, vymedzíme im priestor, kde budú reklamy, pretože reklama patrí k podnikateľským aktivitám, ale nemôžu to byť aktivity, ktoré vyplynuli z toho, že sa rozhodnem, ja práve viem opravovať topánky, tak si to na plot zavesím alebo môj kamarát opravuje topánky a potrebuje moju dobrú stenu, tak ju na to použijem.
Ja si myslím, že jasne treba povedať, že toto neni osobná vec majiteľov pozemkov, budov, plotov, ale je to vec nášho spoločného majetku, pretože ako vypadá krajina, to nie je nikdy súkromná vec, to vždy vec spoločná a v tomto prípade iba teda navrhujem, aby sme tento dobrý návrh zákona považovali aj za taký štartovací stupeň, ktorý teda, samozrejme, automaticky schváliť, aby sme sa dostali k tomu, že nebudeme mať problém povedať si, že žiadne bilbordy pri cestách nemôžu nám brániť nielen na národné kultúrne pamiatky, nielen na národné parky, ale vôbec brániť v pohľade na krajinu, ktorá rozhodne bilbordmi nedostáva nič, čo by sa dalo nazvať obohatenie alebo skrášlenie, ale je to len hanobenie krajiny. A riešenie som naznačil, mesto, obec, vždy vyhradí priestor kde vôbec nejaké bilbordy môžu byť. Takže podporím a prosím, aby sme to považovali za prvý krok k tomu, aby naša krajina nebola znešvárená množstvom bilbordov tak, ako to, žiaľbohu, dopustili naši poľskí susedia.
Ďakujem, všetko.