Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Ja chcem zdôrazniť s poďakovaním za obidve faktické poznámky to, že lesníci naozaj vedia, čo majú robiť, a mnoho tých vecí, ktoré sa dnes kritizujú, nepochádzajú z ich autentického rozhodnutia, ale sú spôsobené, nazveme to trocha eufemicky, tak ako; euforicky, takými dobovými vibráciami. Ak dokážeme, a práve o tomto v našom zákone ide, povedať si veľmi jasne, že drevo ani zďaleka neni ani na druhom, ani na treťom, ale skôr na 99. mieste a že hodnoty lesa sú tu naozaj oveľa vyššie a sú to hodnoty, od ktorých závisí život nás a našich detí absolútne bez lyriky, tvrdo, a tak to aj bude, nuž tak v takom prípade nechajme lesníkov konať.
Verte tomu, že schválením tohto znenia im to len umožníme a zároveň umožníme to, aby sme tie základné potreby, ktoré máme všetci bez ohľadu na politickú a neviem akú inú orientáciu, zabezpečili v tomto našom šťastnom kútiku zemegule čo najlepšie, pretože to, čo máme dnes k dispozícii, je naozaj hodné zachovania a tie vyprahnuté krajiny, z ktorých nám prichádzajú migranti a kde naozaj steblo trávy je malým zázrakom, tie by mali byť veľkým mementom aj pre nás, že ani naša krajina nemá navždy vyárendované, že musí byť vždy takáto zelená, ale, naopak, že pre jej zeleň musíme niečo urobiť. A o toto dnes ide, to je podstata tohto návrhu.
Ďakujem.

62.
Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, takže skúsme.
Už sme sa zhodli, verím, na tom, že drevo ako také nemôže byť to hlavné, keď sa začne hovoriť o lesoch. Pretože hodnota pitnej vody, dýchateľného vzduchu, tým viacej pôdy, hodnota mnohých ďalších funkcií mnohonásobne presahuje hodnotu dreva a toho sme si vedomí nielen v súvislosti, ako naznačujem, ale aj z hľadiska dlhého vývoja vedy, ktorú nazývame lesníctvo a ktorá sa naučila už dávno oceňovať tieto jednotlivé komodity. V tejto súvislosti nech zaznejú tri mená významných lesníkov, ktorí sa už pred mnohými rokmi popasovali dostatočne nato s touto témou, aby sme dnes povedali, že nie lyrika, ale tvrdá ekonomika a tvrdé a presne vedecké názvoslovie nám umožňuje veľmi presne vyčísliť všetky tie funkcie, ktoré nespočívajú v dreve. Profesor Papánek, profesor Zachar, profesor Čaboun, toto je iba trojica mien, ktoré v historických epochách nadväzujú na seba, aby jasne povedali a pomenovali, že tieto výstupy lesa sú uchopiteľné, sú pomenovateľné a sú vyčísliteľné.
Práve preto považujeme za strategický, dôležitý alebo dokonca prevratný moment, že do zákona o lesoch navrhujeme nový paragraf, ktorý je pomenovaný "komplexná hodnota lesa" a ktorý v súhrne vyjadruje hodnotu každého lesného porastu, nie z pohľadu akéhosi fiktívneho ocenenia dreva a nejakých prírodných súvislostí, ale všetkých súvislostí, ktoré som pomenoval v podobe funkcií, ako sú voda, vzduch, pôda, hygiena, zdravie, stabilita krajiny a kopu ďalších funkcií, s ktorými vás teraz nebudem zaťažovať, ale ony napokon sú v prílohách návrhu zákona uvedené a sú ich desiatky a desiatky. Preto otázka je, načo takéto niečo je vhodné, je úplne zbytočná, skôr si povedzme, ako to urobiť.
Urobíme to tak, že lesnícka inštitúcia, národno-lesnícke centrum a taxačné zoskupenia, ktoré sú pod týmto centrom zahrnuté, dokážu pre každú jednotku priestorového rozdelenia lesa napočítať tieto funkcie úplne presne a tým pádom dostávame základný výstup, ohodnotenie podľa jednotlivých lesných porastov, keď chcete, všetkých týchto hodnôt.
No, čo tým získame. V prvej chvíli sa môže zdať, že bude to len nejaké číslo. Zďaleka nie, pretože tých hodnôt, ktoré sú s tým spojené, je veľa a ja ich poviem iba tak s odrážkami. Konečne spoznáme skutočnú hodnotu lesa, pretože niekedy hovoriť o tom, ó, to je veľa, je málo, keď vieme konkrétne napočítať tieto hodnoty, má to význam.
Ďalšia veľmi dôležitá vec, otázka veľmi konkrétneho podkladu pre plánovanie v krajine, pre jej ochranu. Úplne presný údaj, ktorý nás až ohromí, že do tejto krajiny vstupujeme s lesom ako s mimoriadnou hodnotou, ktorá je mnohonásobne povýšená nad hodnotou dreva.
Otázka lesníckej osvety, veľmi dôležitý aspekt zdôrazňovaný z hľadiska lesnej pedagogiky a mnohých ďalších funkcií, uvedomme si v rámci tejto osvety, čo znamená les ako taký.
Strategické plánovanie. No ak máme rozhodnúť, čo ako kedy v krajine urobíme, je veľmi dobré, alebo čo veľmi dobré, je nevyhnutné poznať, s akými prvkami tohto plánovania pracujeme a je to asi úplne jasné, že či sa zamýšľame nad hodnotou, ktorá má hodnotu, kategóriu tisíc alebo milión, takéto veci sú všetky veľmi dôležité, a preto sme presvedčení, že komplexnú hodnotu lesa nám síce po prvýkrát, ale úplne definitívne treba do zákona dostať. Vieme, ako ju určiť, vieme, prečo ju určiť, takže prečo ju neurčiť.
Možno také maličké zamyslenie, že hodnota lesa, povedzme v jednom maličkom východoslovenskom mestečku, kde teraz prebieha taký dosť tuhý boj o sto stromov, ktoré vytvárajú polhektárový lesík, lesík, ktorý sa má vyrúbať kvôli tomu, že na jeho mieste má vzniknúť, má sa postaviť benzínová pumpa. Vznikla skupina občanov, ktorá hovorí, pumpa nie, bude lesík. Je tam iná skupina občanov, ktorá hovorí, bude tam pumpa. My možno týmto občanom by sme pri takomto spore veľmi jasne umožnili sa rozhodnúť, keby sme dokázali povedať, že nejde o sto stromov päťdesiatročných, ktoré sú hotovým lesom a parkom, ale keby sme im dokázali dať do rúk argumentáciu, aká obrovská hodnota je s týmito stromami spojená práve z hľadiska tej komplexnosti, aby to nikto nevidel za tým sto stromov alebo dvesto kubíkov dreva, ale aby za tým videl niečo oveľa dôležitejšie.
Na tomto mieste sa mi žiada ešte pri komplexnej hodnote zdôrazniť aj to, čo možno uniká našim vládnym predstaviteľom pri zákone o štátnom rozpočte. Myslím, že za pár týždňov tu bude stáť pán minister Kažimír a bude nám opäť predkladať zákon o štátnom rozpočte a ja predpokladám, že v tomto zákone sa opäť zjaví § 6 alebo podobne očíslovaný, ktorý bude hovoriť o mimoriadnom odvode do štátneho rozpočtu od štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky. No, vážený pán minister, bude to zase hlboké nepochopenie významu lesov, keď my v situácii, keď ani poriadne nevieme, aká je hodnota a čo všetko od nich chceme, vyčísľujeme milióny eur, ktoré musia štátne lesy odviesť do rozpočtu Slovenskej republiky bez toho, aby sme si povedali jasne, že hodnoty, ktoré sú s tým spojené, sú oveľa dôležitejšie a my by sme ich mali vedieť podporiť, aby štátne lesy fungovali povedzme z hľadiska protipovodňových ochrán alebo z hľadiska sprístupnenia, ktoré je dôležité aj pre požiarnu ochranu, úplne inak.
Takže otázka komplexnej hodnoty lesa by v tejto chvíli mohla byť považovaná za predstavenú.
Ďalšie veci, ktoré vkladáme do tejto novely. Musím s vďakou povedať, že pred dvomi rokmi sa udiala celkom sympatická spolupráca, keď sa podarilo v súčinnosti s ministerstvom zmeniť § 18, ktorý hovorí o hospodárskych spôsoboch tak, že výberkový hospodársky spôsob sa dostal na istý piedestál, pretože sme tam zakomponovali historické znenie, ktoré hovorí o tom, že tento špičkový hospodársky spôsob sa používa všade tam, kde na to sú vytvorené podmienky, alebo kde pre to možno podmienky vytvoriť, a to je takmer všade. Takže je to veľmi dôležitý moment.
A jedno slovíčko tu len vypadlo, a to by som teda možno v tejto chvíli zdôraznil, že ak teda chceme komplexnú hodnotu lesa zachovať, zvyšovať a poznať, takýto spôsob pre jej zachovanie je veľmi dôležitý, vypadlo tam jedno slovíčko, ktoré navrhujeme v našej novele tam vložiť, že sa takýto spôsob uplatňuje všade tam, kde sú pre to vytvorené podmienky. Nie je to hranie so slovíčkami, ale je to zdôrazňovanie obrovského, doslova dejinného významu tohto hospodárskeho spôsobu, ktorý je vrcholnou lesníckou pilotážou, ktorá dokáže zabezpečiť tie iné, nedrevné funkcie lesa v ideálnej kombinácii. A nemôžem nič iné povedať, ako to, že na jednej strane ďakujem ministerstvu, že bolo ochotné takúto vec do zákona na základe spoločnej práce nad týmto znením vložiť, a na druhej strane prosím a navrhujem, aby sa slovíčko "všade" do znenia § 18 doplnilo, pretože vystihne to práve tú podstatu, že si uvedomujeme význam takéhoto znenia pre kvalitné lesné hospodárenie.
Ďalšou vecou, ktorú vkladáme do zákona o lesoch, je vec odborného lesného hospodára. Príklad taký zrozumiteľný, no ak by si daňovník platil daňového kontrolóra, považovali by sme to za účelný prístup k daňovej kontrole? Predpokladám, že by sme sa zhodli na tom, že nie. No a máme nejakú analógiu práve v lesníctve, v lesníctve veľmi často platí teda to, že koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. A možno mi to moji kolegovia budú mať lesníci za zlé, ale práve moment, že odborného lesného hospodára v rámci jednotlivých lesníckych subjektov platí tento samotný hospodár, k tomu je tá analógia, že daňovník si platí svojho daňového kontrolóra, považujeme predkladatelia za úplne scestné a nesprávne, aby sa tento jav naďalej zachoval. On historicky vznikol v istom okamihu, dobre, musíte mať odborného lesného hospodára, ale musíte si ho aj zaplatiť.
Sme presvedčení, že sme sa už dostali vo vývoji našej spoločnosti a lesníctva tak ďaleko, aby sme povedali úplne jasne, že tento štát vďaka svojim veľkým tradíciám v lesníctve má dosť dôvodov na to, aby povedal, že odborného lesného hospodára musí platiť štát. Ak štát má záujem obmedziť vlastnícke práva a povedať, áno, si síce vlastníkom lesa aj lesného pozemku, ale musíš hospodáriť istým spôsobom, ktorý sleduje dlhodobé ciele a nie ciele krátkodobé, tak musíme vedieť povedať, že aj človek, ktorý má tieto ciele zabezpečiť, je človek, ktorého by mal platiť jednoznačne štát.
Možno vznikne otázka, a na tú dáme odpoveď, otázka znie, no tak dobre a kto na to teda má zase si priplatiť v rámci štátneho rozpočtu? Štát to v konečnom dôsledku nebude stáť nič, pretože navrhujeme, aby vznikol štátny fond, ktorý bude vznikať a bude teda napĺňaný odvodom z obnovnej ťažby podľa kubíkov a tým pádom by sa vlastne dostala logika vecí úplne na svoje správne miesto, že tie vlastnícke subjekty, ktoré majú svoj objem ťažby obnovnej, a teda aj istý príjem, dokážu z tohto príjmu tento odvod bez problémov zaplatiť a zároveň by tak vznikol zdroj pre platenie odborných lesných hospodárov. Takže v tom by nebol žiadny problém, pretože tí, ktorí neťažia a nemajú príjem, by logicky do tohto odvodu neplatili nič, takže by sa tým zabezpečila len istá úplne prirodzená spravodlivosť, že kto má z čoho a prečo, tak aj platí a ostatní, keď nemajú, neplatia, ale odborného lesného hospodára by štát zabezpečil rovnocenne pre všetky lesnícke subjekty.
Ďalší moment, ktorý vkladáme do tohto zákona, je hlásenie kalamity. Opäť ocením, že na výbore pred nejakými dvomi rokmi sme spoluprácou celého výboru pre pôdohospodárstvo dosiahli fakt, že sa nám podaril tam vložiť tú 72-hodinovú ochrannú lehotu medzi nahlásením kalamity a možnosťou jej spracovania, teda akási poistka preto, aby nedochádzalo k zneužitiu kalamity, že bude zrúbaná skôr, ako bola nahlásená. Len jedna vec vtedy predsi neprešla a tú opätovne navrhujeme, to je to, aby každá kalamita musela byť hlásená a nielen tá, kde presahuje rozsah kalamity pol hektára alebo 20 % aktuálnych zásob.
Prečo je to tak? Pretože ľudské myslenie je mnohokrát zložité a pretože kalamitu nespôsobuje len prírodný živel, ale aj defekt v ľudskej morálke a existuje dosť veľa príkladov, opäť to hovorím sebakriticky a veľmi úprimne, keď kalamitu spôsobia krátkodobé, alebo – keď chcete – zištné ciele, a preto považujeme takéto znenie, ktoré dnes platí, a ktoré chceme zmeniť, za nesprávne. Pretože poviem iba jeden príklad, keď má byť desaťhektárový porast, ktorý má zásobu na hektár 500 kubíkov, tak máme k dispozícii 5-tisíc kubíkov, 20 % z toho je tisíc. Tá kalamita je roztrúsená, ani na jednom mieste nevznikne pol hektára, 999 kubíkov, kalamitných kubíkov môžem spracovať bez toho, aby som o tom informoval príslušné orgány štátnej správy na úseku lesného hospodárstva. Je to príliš veľké pokušenie, sú to desiatky a desiatky tisíc eur, ktoré sa núkajú komusi, kto si povie, ale veď bielu farbu mám, veď ja to obodkujem, veď ja to predám, tobôž ešte ak to má odborný lesný hospodár platený svojím lesomajiteľom, ktorý si povie, no ak máme vyjsť, tak musíme niečo vyťažiť. Proste je to úprimná kritika do vlastných radov, ktorá určite neplatí na žiadnych poctivých lesníkov, ale my zákony pripravujeme preto, aby sme možno vytvorili prostredie dostatočné na to, aby sme ľudí možno aj ochránili pred nejakými pokušeniami. A ja si myslím, že toto hlásenie by bolo úplne na mieste, a preto to takto spoločne opäť navrhujeme.
Ďalší moment. Nie je to tak dávno, ale predsi len dva roky uplynuli, keď minister životného prostredia a pôdohospodárstva stáli v Sielnici na jednej konferencii a povedali, no tak konečne vám ponúkneme my na našom vládnom období teraz čosi, čo zažehná tie lesnícko-ochranárske nezmyselné spory a budeme pracovať v istej symbióze, aby už nedochádzalo k tomu, že či majú pravdu jedni, či druhí, pretože ciele máme rovnaké. S čím sa dá súhlasiť, každý poriadny lesník je aj ochranár a každý poriadny ochranár chápe, že lesy majú veľa funkcií. Takže znelo to sympaticky, ale nie celkom sa to naplnilo, pretože ja som nezaregistroval od týchto dvoch pánov ministrov, pána Jahnátka a pána Žigu, že by teda došlo k nejakému zásadnému posunu k tomu, aby sme sa dokázali vyvarovať tým problémom, ktoré sa tak často spomínajú z tých zlikvidovaných dolín tatranských a z tej obrovskej následnej kalamity, ktorá sa rozšírila z tých ohnísk podkôrnikovej lykožrútovej kalamity.
Ponúkame riešenie, ktoré naozaj pánom ministrom umožní splniť to, k čomu sa vtedy predsavzali v tej Sielnici, že ukážu riešenia, ktoré zažehnajú tento rozpor. A to riešenie je veľmi jednoduché a myslím si, že aj spravodlivé a správne, pretože umožňuje obidvom stranám tohto pseudosporu, ktorý vlastne ani by nemal byť sporom nejakých dvoch strán, to znamená lesníkov a ochranárov, je to pseudospor, s ktorým nesúhlasím, veľmi jasne podržať to, čo na ich argumentácii je presné.
Určite sa zhodneme na tom, a v tom dávam za pravdu ochranárom, že ak máme rezervácie, klenoty našich hôr, čo je zanedbateľné percento výmery lesných porastov, tak sme ozaj povinní nepúšťať do týchto rezervácií, do tých najvyšších stupňov ochrany prírody, do tých pätiek aj ochranných pásiem štvoriek žiadne výnimky a hovoriť, že my musíme, pretože v tejto chvíli je tu akýsi vyšší záujem. Nie, ak máme rezerváciu, tak si presne vyložme význam tohto slova a povedzme si, že v takejto lokalite má príroda absolútnu prednosť a my nemáme žiadne právo hovoriť, že my ľudia si myslíme, že v tejto chvíli je to lepšie, čo máme tam urobiť, rezervácia, nerezervácia, musíme do toho zasiahnuť. Rešpektujme miliónový vývoj prírody, miliónročný vývoj prírody, rešpektujme to, že má právo sa neponáhľať a že má právo možnože z pohľadu ľudského života urobiť niektoré veci, ktoré sa nám nepozdávajú, ale z pohľadu konečných efektov urobiť riešenia, ktoré sú prirodzené a správne. Takže dajme pokoj päťkám a povedzme si, áno, v tomto ohľade sme presne na strane takéhoto pohľadu.
Na druhej strane, ak tie päťky chránime bez toho, aby sa tam do toho niekto zahryzol so svojimi pílami, tak si potom povedzme, no dobre, ale to znamená, pretože lykožrút nepozná žiadne hranice, ten nevie, kde je hranica jednotky priestorového rozdelenia lesa, ten nepozná ani vlastnícke hranice, ten lykožrút sa proste pustí aj do okolitých lesov, ktoré už nebudú päťkami a štvorkami, ale ktoré budú mať hospodársky charakter a budú podliehať nižším stupňom ochrany, v takomto prípade hovoríme, no, ten lesník je ale povinný konať, tu už, vážený ochranár, jednoducho nechaj robiť lesníka so svojou 700-ročnou históriou a zložitou skúsenosťou, ktorá naozaj dnes vyústila do obrovskej náuky, ktorá môže zodpovedne povedať, že so všetkou pokorou začína rozumieť lesu, a nechaj ho vykonať tie opatrenia, ktoré mu jeho svedomie, jeho vedomosti aj jeho logika veci hovorí, a všetko, čo by mohlo ohroziť okolité lesy, sa musí vykonať so znalosťou odborného lesného hospodára, teda lesného zodpovedného hospodára.
Samozrejme, vzniká tu potreba veľmi dôležitých a neraz zložitých a aj nákladných opatrení, no v tomto prípade hovoríme, ak sa teda musia vykonať kvôli tomu, aby ten diamant, aby tá rezervácia bola zachovaná a nedotknutá, tak na druhej strane musíme si povedať, že táto ochrana diamantu bude dačo stáť a musíme, za prvé, povedať, čo budeme robiť, aby sme chránili okolité porasty, aké nárazníkové pásma, aké zóny, aké opatrenia, a musíme ich aj vykonať. Navrhne to lesník, ktorý tomu rozumie, schváli to po konzultácii s orgánmi životného prostredia lesný úrad a lesníci to vykonajú a zaplatia to zo štátnej správy životného prostredia. Absolútne logicky prepojené, čo je božie bohu, čo je cisárovi cisárove. Neexistuje tu žiadny problém, vieme to rozlíšiť, vieme to urobiť, vieme to zaplatiť.
Tento návrh teda dávame do pozornosti naozaj – a už sme to tak urobili aj v minulosti – pánom ministrom zo životného prostredia a z pôdohospodárskeho rezortu, je to funkčné a v tom často pretraktovanom poukazovaní na to, čoho všetkého sme sa dopustili, hlavne v Tatrách, ponúkame odpoveď. Ak použijeme túto metodiku a tento spôsob znenia zákona, ako riešiť kalamitu a ako riešiť zodpovednosť za jej rozširovanie a ako riešiť platbu, kto to má zaplatiť, znenie, ktoré ponúkame v ďalšej časti, ktorou dopĺňame a meníme zákon o lesoch, je z tohto pohľadu univerzálne, použiteľné a sme presvedčení, že správne.
Posledná časť, ktorá sa týka zákona o lesoch, je možno z pohľadu takej hierarchie najmenej dôležitá, ale sme presvedčení, že patrí do znenia zákona. Veľmi nás mrzí, že aktuálne v platnom znení zákona o lesoch vypadla charakteristika zabezpečeného porastu. Je to veľmi špecifický pojem, ktorému lesníci rozumejú. Žiaľ, zo zákona to išlo preč a my sa môžme domnievať, že takáto strata niekoľkých riadkov môže byť nevýhodná z hľadiska celospoločenských cieľov, ktoré sledujeme vo vzťahu k zachovaniu lesov a je preto veľmi správne, keby sme povedali to, čo zákon lesný roky hovoril. Zabezpečený porast je ten, kde sa musia použiť primerané dreviny, to znamená stanovištia vhodné, ktorý je dostatočne výškovo prirastavý, ktorý je nepoškodený a ktorý netreba dopĺňať. Zrazu je banalita, o ktorej by sme možno nemuseli tu diskutovať, ale opäť príklad tých Tatier. Keby pred sto rokmi naši predkovia lesníci boli takéto znenie mali pred očami, tak by neboli nikdy podávali smrek do tých častí, kde jednoducho nepatrí. Príroda nám to pripomenula, aj keď dala možno na seba počkať, ale ona to vždy vie vyriešiť potom geniálne. Ukázala, že ten smrek tam nepatrí, a preto ho zasiahli možno kalamity v rozsahu, v akom ho zasiahnuť nemuseli.
Preto sa domnievame, že aj takéto znenie zákona, ktoré pripomína, čo to je zabezpečený porast, je správne tam mať, nebojme sa toho, že by tých pár riadkov nám zvýšilo náklad na tlač zákona tak veľmi, že by sme toto jasné znenie tam nemohli mať, pretože zákon má byť nielen pre špecialistov, ale má byť pre ľudí, ktorí mu majú rozumieť. A ja si myslím, že každý lesný hospodár, každý lesomajiteľ si pozrie do zákona a keď mu tam jasne napíšeme, čo je zabezpečený porast, tak mu tým len a len pomôžeme. Lebo nikto to nezmenil, len akurát sme to stadiaľ vybrali preč.
Takže to je také úzke zhrnutie, dávame komplexnú hodnotu lesa ako vrcholnú, strategickú a na celé minimálne najbližšie storočie zásadnú zmenu, hovoríme o tom, že sme radi, že máme výberkový hospodársky spôsob veľmi zdôraznený v zákone už dva roky ako prioritný, ale dávame tam to slovíčko, že sa musí použiť "všade tam", nie len "tam", je to taká jemná nuansa jazykovedná. Hovoríme ďalej o tom, že odborného lesného hospodára má začať platiť štát a nie lesomajiteľ. Pomenovali sme, akým spôsobom veľmi jednoducho dokážeme odstrániť pseudoproblém lesnícko-ochranársky z hľadiska spracovania kalamity, povedali sme jasne, že je možné dať naspäť do znenia lesného zákona aj otázku charakteristiky zabezpečenia lesného porastu.
Ale ja som v úvode povedal, že okrem samotného lesníckeho, lesného zákona vstupujeme naším návrhom aj do zákona o verejnom obstarávaní, čo už je teda veľmi dôležité, ale predsi je to len istá zaujímavá situácia, ktorá ma teší, to poviem dopredu. My v našom návrhu hovoríme o dôležitých veciach, ktoré súvisia s tým, že verejné obstarávanie v lesnom hospodárstve môže byť a aj, žiaľ, býva zneužívané. Zneužívané veľkými subjektami, ktoré dokážu vstúpiť do verejného obstarávania, do súťaží s úmyslom tieto súťaže vyhrať napriek tomu, že nie sú dostatočne technicky, technologicky, vedomostne zabezpečení, ale sú zabezpečení dostatočne na to, aby súťaž vyhrali. Môžeme sa domýšľať, ako sa vedia takto zabezpečiť. A potom nastáva moment, keď prichádzajú tí drobní, diskriminovaní, ktorí zo súťaže boli vylúčení a ktorí, ak chcú prežiť, budú týmto víťazom povinní za veľmi, čo nevýhodných, za likvidačných podmienok slúžiť a dať sa do ich služieb. Pretože ak raz máte motorovú pílu, tak s ňou nepôjdete do cukrárne, musíte ísť s ňou do lesa, ak máte traktor lesný, špeciálny, kolesový, rovnako, takisto keď máte nákladné auto s oponou, stanicami, nemôžte ponúknuť špeditérske služby nikomu inému, musíte jednoducho voziť drevo z lesa. A auto vás stálo na lízing milión, nuž prijmete aj veľmi likvidačné podmienky, neboli ste schopní vyhrať súťaž, na to boli schopnejší, ale ste teda nútení takýmto spôsobom sa predsi len nevzdať svojej aktivity, ktorá možnože v tejto chvíli bude robená so stratou alebo s nulovým ziskom.
Na toto reagujeme v novele zákona o verejnom obstarávaní, kde jasne hovoríme, za prvé, že čo to je subdodávateľ. Je zaujímavé, že slovo "subdodávateľ" sa v zákone o verejnom obstarávaní vyskytuje 72-krát, ale ani raz sa tam nedočítate, že čo to subdodávateľ je. Nuž tak to v našom zákone, tak to do tohto tak často spomínaného zákona teda v našom návrhu dávame a pripomíname. Že áno, subdodávatelia, prečo nie, ale ten subjekt, ktorý vstupuje ako veľký do súťaže, tak musí maximálne použiť podľa nášho návrhu len 20 % subdodávateľov. Aby sa nestalo; tým sledujeme ochranu tých malých. Aby sa nestalo, že on teda nemá k dispozícii žiadnu techniku, žiadnu výbavu, ale ráta s tým, že za tých diskriminačných podmienok tých malých napokon si kúpi, pretože oni nevedia vyhrávať verejné obstarávanie a tí veľkí vedia. Takže preto tam dávame takúto doložku.
Rovnako tam dávame aj doložku, ktorá hovorí o tom, že ak ten veľký subjekt je povinný podľa súťažných podmienok deklarovať, že má na to nejakú technickú výbavu, tak to musí byť technická výbava, ktorá je špeciálne vhodná pre daný typ súťaže, opäť príklad z toho odvozu, no nemôže niekto povedať, že má dostatočnú výbavu, keď má síce sto kamiónov, lebo on je dopravca, len nemá jedno poriadne auto na odvoz dreva. A takíto nám to vyhrávajú. Ukáže, že on má, je silný, má veľa áut. Ukladáme povinnosť naším návrhom, aby takýto zákon hovoril jasne, musíte mať autá, ktoré sú na to určené, len tak môžte preukázať spôsobilosť, obstáť v súťaži.
Ďalší moment. Otázka rozdelenia, či lepšie povedané nerozdelenia súťažných celkov na menšie časti. Tu prichádzajú víťazi, ktorí vyhrajú pre pol Slovenska. V súlade so smernicami Európskej únie ukladáme povinnosť veľmi jasne zdôvodniť, prečo, kedy a vôbec za akým cieľom nerozdeliť takúto súťaž na menšie celky. Prečo rozdeliť Slovensko na tri veľké časti a nechať vyhrať tri veľké subjekty, ktoré potom to, čo som už zdôraznil, zneužívajú svoju veľkosť na to, že diskriminačným spôsobom vylúčených malých živnostníkov a podnikateľov najprv vylúčia a potom za nedôstojných podmienok si pre svoje zámery, ktoré nedokážu svojou technickou kapacitou a vybavením naplniť, najmú.
Hovoríme tam aj o dôležitej veci, že vždy je uchádzač, ktorý uvažuje s tým, že použije subdodávateľov, povinný dopredu presne spísať mená, ktorých, ako vybavených, s akým rozsahom finančných prostriedkov uvažuje, aby sa nestalo, že bude tu akési pomyslené spektrum malých dodávateľov, ktoré nikto poriadne nevie, že kto to tam za nimi sa skrýva, za týmto zoznamom, pretože ten zoznam de facto neexistuje. Preto ukladáme povinnosť presne do súťaže, pokiaľ uvažujeme s tým subdodávateľom, vstúpiť s presným zoznamom rozsahu od 0 do 20 % zákazky.
Použil som príklady a napokon aj celková snaha nás ako predkladateľov túto vec rieši v zákone o lesoch špeciálne pre lesné hospodárstvo, je dané tým, že skúsenosť s podnikavcami, s podnikateľmi, nehodiace sa škrtni, v lesnom hospodárstve, je dosť zlá. Ja napokon už napozajtri budem stáť v Humennom, budem sa musieť ospravedlniť, pred okresným súdom, kde sa budem zodpovedať za výroky tu v Národnej rade, keď som povedal, že súťaž, že verejné obstarávanie v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky bolo okrádaním občanov, pretože boli tieto súťažné podmienky urobené diskriminačne a víťazi, ktorí z tohto tendra vzišli, zneužili, využili, opäť nehodiace si škrtnime, svoje postavenie na to, aby vyhnali cenu na štyri roky o 49 percent. To, čo stálo na kubík 4 eurá 26 centov, zrazu stálo 6 eur a 33 centov. 49 %, milión 500-tisíc kubíkov, každý rok vyhrali na štyri roky 6 miliónov a už tu máme tých 12 miliónov, ktoré som povedal, že sú to peniaze, o ktoré boli občania tejto krajiny okradnutí. Výrok, za ktorým si stojím, tým nechcem povedať, že výrok, že hodnotenie súdu právoplatné nebudem rešpektovať, ale za ktorým si musím stáť, pretože ak by som si za ním nestál, tak by som sa spreneveril mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, a to by som rozhodne urobiť nechcel.
A preto táto skúsenosť nie je fiktívna, hypotetická alebo daná nejakou debatou, ale naša snaha a moja snaha špeciálne zmeniť zákon o verejnom hospodárení v lesnom hospodárstve z tohto pohľadu je podložená skúsenosťou, ktorá je veľmi, veľmi konkrétna. A je to už len otázka atmosféry doby, keď mnohí kolegovia mi povedia, je to strašné, ani nevieme, kto to všetko spískal, prišlo to kdesi zhora, ani sa nemá kto hlásiť k tomu. Ale v zásade je to tu a vzniká teda situácia, či poslanec Mičovský poškodil dobré meno alebo nepoškodil dobré meno podniku, ku ktorému má osobitný vzťah, pretože ma tridsať rokov živil a myslím, že pre jeho dobré meno som aj niečo urobil. Ale nechcem byť osobný, toto musia rozhodnúť súdy.
Tu len zdôvodňujem znenie tých častí, ktoré sa týkajú zákona o verejnom obstarávaní a kde meníme ich naplnenie vo vzťahu k lesnému hospodárstvu, že je to naozaj prežité a aj dosť jasne bolestivo odskúšané. Mnohí tí drobní, ktorí sem neprídu a neprídu ani na súd, neprídu nikde, ktorí trpia takýmito postupmi, by vám o tom vedeli povedať svoje. Žiaľbohu, stretnutia s nimi bývajú často také, že ani SIS-ka by nezorganizovala také konšpiratívne stretnutia, že, preboha, len žiadne foto, žiadne meno, žiadni ľudia, aby nás náhodou niekto spolu nevidel.
Ale ja som povedal v úvode tejto záverečnej časti, čo sa týka verejného obstarávania, že tu je nejaký nový prístup, ktorý ma potešil a ktorý registrujem ako naozaj veľmi, veľmi dôležitý. Predvčerom bolo jedno zhromaždenie, kde sa zišli lesníci, kde bol aj pán štátny tajomník ministerstva pôdohospodárstva a z tohto, ja som tam nebol, ale veľa informácií prišlo mi takých nadšených, že ministerstvo sa rozhodlo, respektíve zaznela tam informácia, že verejné obstarávanie bude pre lesné hospodárstvo zrušené.
To je niečo, čo znie skoro ako neuveriteľná pieseň, ktorá, akosi nikto si ani nedovolil dúfať, že by takéto riešenie táto vláda prijala. Ja som sám celkom neveril, lebo sa mi to zdalo, že také niečo asi nebude celkom pravdivé, ale overil som si, že hoci vo vláde takýto návrh neprešiel a k zákonu o verejnom obstarávaní, ktorý sme tu mali na tejto schôdzi, nič také nezaznelo, ale je tu veľká nádej, a dopredu hovorím, že ju rozhodne podporím a poprosím aj všetkých svojich kolegov, aj vás všetkých, aby sme sa k tomu pridali, že pri druhom čítaní zákona o verejnom obstarávaní lesníctvo, lesné hospodárstvo bude zbavené povinnosti robiť súťaže, vstupovať do verejného obstarávania pri zabezpečení ťažby, sústreďovania a pestovných prác.
Viete, ono to má obrovské súvislosti, nenájdete jedno promile lesníkov bez ohľadu na to, z akého zdroja takáto informácia, respektíve takéto rozhodnutie príde, a musím uznať, že SMER týmto získava, nebojím sa to vôbec povedať, obrovskú podporu, ak s niečím takýmto dokáže prísť, že verejné obstarávanie sa zruší, no neexistuje jeden z tisíca, ktorý by povedal, že s tým nesúhlasí. Je to obrovská záťaž nielen administratívna, to by som teda bral, ako prečo, však nás platia, tak robme, a keď je to veľa práce, tak veľa robme, ale z hľadiska toho, že verejné obstarávanie mnohokrát prinieslo to, že súťaž vďaka tomu, že hlavným kritérium je cena, vyhrali subjekty, ktoré nevedeli, čo majú urobiť, len svojou cenou podliezli akýkoľvek limit a neostávalo lesníkom nič iné, ako ich prijať do výkonu jednotlivých prác, hoci mnohokrát tí ľudia, keď to preženiem, ani len nevedeli, ako do toho lesa vojsť a ako sa z neho zasa vymotať. Ale súťaž im túto možnosť dala, oni vyhrali a možnosť ich do lesa nepustiť bola nulová.
Takže určite návrh z pohľadu verejného obstarávania v lesnom hospodárstve je doslova prelomový, hodný podpory. A keďže všetko má svoje "ale", chcem tu zdôrazniť to, že sa nebojím vyjadriť aj istú skepsu z tohto návrhu vyplývajúcu, pretože verejné obstarávanie je v princípe, tak ako to mnohokrát tu zaznievalo aj z úst vládnych predstaviteľov, je správne, pretože nám umožňuje nájsť najvýhodnejších dodávateľov, že ak som tu spomínal, že vo verejnom obstarávaní vyhrajú nie tí, ktorí sú najvýhodnejší, ale diskriminačným spôsobom vylúčime tých výhodných a vyhrá to niekto iný, nuž ak zrušíme verejné obstarávanie v lesnom hospodárstve, tak pozor, vzniká tu riziko, že sa môže veľmi ľahko stať to, že bez akéhokoľvek obmedzenia dostanú priamym zadaním zákazky tí, tí správni.
Všetko je závislé od ľudí, poctivý lesník určite nedopustí a nepripustí, aby urobil nepoctivosť bez ohľadu na to, či verejné obstarávanie bude alebo nebude. Ak bude, bude ho vykonávať, keď nebude, nájde toho najlepšieho dodávateľa, ktorý má jeho dôveru, ktorý je odskúšaný rokmi a o ktorom vie, že mu je úplne jasné, čo má urobiť. Zase ten, kto to bude chcieť zneužívať, nuž tým zrušením verejného obstarávania mu vlastne povieme, už ani len nemusíte kamuflovať verejné obstarávanie, tak aby to vyhrali tí správni, už vlastne tam tých správnych dáme hneď, ako budeme chcieť.
Takže dostávame sa na tú rovinu, že treba zatlieskať a určite, a teda predpokladám, keďže som spomínal; tu prišiel ďalší z lesníkov pán poslanec Martinák; že keďže je to z ich dielne, tak za to určite zahlasujú. Teraz mám veľmi ľahkú úlohu, že nemusím ich prehovárať, ale skôr im ďakujem, aj keď teda možná aj pre nich je to pre niektorých prekvapivý tento vývoj, lebo nikto to nedokázal si povedať, že to ozaj prejde. Ale jednoznačne teda si povedzme, všetko záleží od človeka a takýto vývoj je určite hodný podpory. Takže verejné obstarávanie, ak bude zrušené pre lesné hospodárstvo na budúcej schôdzi, bude to z pohľadu lesníkov historická chvíľa, ktorá umožní zvýšiť efektívnosť, ale ktorá umožní aj tým, ktorí stále nepochopili, že treba byť fér a že treba napĺňať svoju funkciu lesníka vždy a všade, ktorá im umožní ľahšie pretlačiť neférové postupy. Chcem veriť, že tento zákon otvorí práve to, aby tí slušní hrali slušne a tí neslušní aby nemali možnosť podľa tohto zákona konať a rozhodovať.
To sú základné informácie o tomto zákone. A ja zákon; musím si ja ale k tomu zobrať tú pomocnú tabuľu, ktorá je tu dole. (Rečník išiel zobrať tabuľu opretú o rečnícky pult.) Keďže slovenské lesníctvo má vlajkovú loď iba jednu, a to sú Lesy Slovenskej republiky, to je ten podnik, ktorý ma teda žaloval, ale napriek tomu ktorý si dokážem obrániť z toho pohľadu, že mi je nielen blízky, ale že som aj preňho čosi v živote sa snažil urobiť a vari sa to aj podarilo, a ktorého zlé prejavy, ktoré ma vlastne dostali sem medzi vás, lebo len za to, že som 24. júna 2009 povedal, že toho kradnutia je priveľa a tá korupcia už proste mi lezie nad hlavu a nemienim v takom podniku ďalej robiť bez straty sebaúcty. A v tom čase, ešte netušiac, že si nejaký pán Matovič zmyslí mi ponúknuť sem prísť, som si povedal, že ja skúsim vymyslieť so svojimi priateľmi zákon, ktorý by pomohol tomuto obrovskému, najbohatšiemu podniku, tejto vlajkovej lodi Slovenskej republiky z hľadiska lesníctva, byť dobrou loďou. A preto som vymyslel si vtedy zákon, ktorým, to bola tá naivita, že sme sa spojili aj s právnikmi, aj s lesníkmi špičkovými a navrhli sme aj s istým príkladom z bavorských štátnych lesov znenie zákona o štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, ktoré by tomuto podniku pomohli už nebyť podpriemerným, ale byť naozaj špičkovým, tak ako tento podnik má a musí. A tento zákon, hoci sme tu dávali trikrát, neprešiel. A ja musím túto vetu, tento citát tu na záver svojho vystúpenia zdôrazniť, pretože je veľkou škodou, že sa tento citát nenaplnil. (Rečník ukázal smerom k plénu tabuľu s nápisom.)
Je to citát predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica z prvého obdobia 2006 až 2010 a mne sa ten citát veľmi páčil. Prečítajme si ho spoločne: "Dajme štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky právnu formu, ktorá zdôrazní jeho postavenie a ktorá bude minimalizovať akékoľvek podozrenia z nehospodárneho nakladania alebo z toho, že podnik nefunguje hospodársky tak, ako by mal fungovať. Hlásim sa k tomu," hovorí pán premiér Fico, "že treba zmeniť štruktúru riadenia Lesov Slovenskej republiky ako takých a nájsť pre ne nový model."
Napriek tomu, že pán premiér toto povedal 1. júla 2009 a napriek tomu, že sme veľmi úprimne predložili riešenie, ktoré odobrili tak lesníci špičkoví ako právnici, nikdy, žiaľ, toto znenie zákona o štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky nenašlo svoju podporu. A preto v duchu toho, čo pán premiér dosť často robí teraz pri predstavovaní zámerov SMER-u, nechcem o nich polemizovať, ako keby zabudol na tento zámer, ku ktorému sa zaviazal. A preto ja v tejto chvíli nemôžem tam urobiť tú povestnú a slávnu kvačku, videli sme ich už zopár, ale musím povedať, vážený pán premiér Robert Fico, že svoj sľub, svoje rozhodnutie a svoju snahu, ktorú ste pretraktovali 1. júla 2009 týmto vyhlásením, keď to vrelo a keď ste cítili, že to naozaj takto ďalej nemôže byť, ste nenaplnili, nesplnili. Mňa ste tým veľmi sklamali, považujem to za nedodržanie vášho sľubu a z toho dôvodu nedávam tam tú kvačku, ale nič iné mi neostáva, len urobiť krížik. Vážený pán premiér Fico, svoj sľub ste nesplnili!
Toľko moje vystúpenie v rozprave. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, dovolím si z tohto miesta zareagovať predsi, verím, že neporuším veľmi rokovací poriadok, aj na práve uplynulú diskusiu, lebo sa mi zdá, že k tomuto potravinovému problému sme zaujali stanovisko, ktoré ako keby potvrdilo, že sme schopní porušovať ústavu.
Ak sa predsi v ústave hovorí, že poslanec sa rozhodol podľa svojho svedomia a nie je viazaný žiadnymi príkazmi, tak sa tu v priamom prenose potvrdilo, že nemáme problém ústavu porušiť a že napriek tomu, že si myslíme, že návrh zákona, ktorý tu zaznieva, je pre občana a pre túto krajinu dobrý, príkazy sú viac ako svedomie. Neviem, buď niekto čosi napísal zle do ústavy alebo zle si tu niečo vysvetľujem, ale mám pocit, že, oceňujúc úprimnosť pána poslanca Martvoňa, sa tu zároveň potvrdilo, že čosi nezdravé v tejto sieni zákonnosti je. Ale tým pádom si nedovolím kritizovať, naopak, ja to oceňujem, len vy ste právnik a ja som mal pocit, že ústava a to, čo sa tu z toho vykľulo, nie je v takej jednote, v akej by sme to chceli čisto mať. Ale, pardon, toto je vec, ktorú už by som teraz nemal rozvíjať.
Ja chcem veľmi stručne predstaviť novelu zákona lesného a zároveň aj istý vstup do zákona o verejnom obstarávaní. Začnem netypicky, téma migrantov, hľadanie riešení, problémy s tým, ako pomenovať príčiny, ako pomenovať riešenia. Hľadáme ich kdesi, často za oceánom alebo ďaleko na východe, raz v Kremli, raz v Bielom dome, potom niekde, ktovie kde všade, a ja si dovolím upozorniť, že cítim, že je tu jeden veľký problém, príčina, ktorý sme nepomenovali. Myslím si, že 21. storočie a jeho dôsledky pohybu, ktoré tak citlivo teraz vnímame, sa nachádzajú niekde možno celkom inde. A že možno toto storočie nebude charakterizované bojom kultúr, ale oveľa jednoduchším a pochopiteľnejším bojom o základné životné potreby, napríklad o takú pitnú vodu. A na to chcem upozorniť, je to možno netypický úvod pre zákon o lesoch a jeho predstavenie, ale ja túto súvislosť vnímam naozaj veľmi, veľmi úzko a som presvedčený, že by sme si mali jasne povedať ako ľudia, ktorí majú povinnosť vidieť do budúcnosti, že máme dnes úžasnú možnosť pomôcť našej krajine, aby sme tento boj o zdravé životné podmienky, prostredie alebo o tú obyčajnú pitnú vodu zvládli tak, ako nám to vlastne naša krajina umožňuje, a tu sme pri podstate, ako nám to umožňuje bohatstvo tejto krajiny, ktoré je dané jej lesmi.
Som presvedčený, že tu jedna z dôležitých odpovedí sa nachádza a je treba to preto zdôrazniť, a to je podstata návrhu novely zákona o lesoch, že disponujeme obrovským bohatstvom, ktoré už konečne raz musíme sa naučiť pomenovať správne. A správne pomenovanie znamená to, že naše lesné bohatstvo ani zďaleka nepredstavujú drevné zásoby, ktoré sú doposiaľ stále, žiaľ, jediným oceňovaným produktom, ale že bohatstvo slovenských lesov spočíva v oveľa významnejších produktoch, ktoré sú mnohonásobne cennejšie, potrebnejšie, drahšie, použite aký výraz chcete, ako je hodnota dreva.
A preto práve tu je zacielený náš návrh, návrh, ktorý predkladám v mene pána poslanca Hubu, pani poslankyne Mezenskej, pána poslanca Fecka a pána poslanca Kadúca, kde chceme veľmi zdôrazniť, že zodpovedná krajina si je vedomá svojej zodpovednosti a jej zástupcovia, verím, že rovnako, a musíme preto to, čo sa tak často hovorí, všeobecne, áno, lesy vedieť pretransformovať do reálnej roviny a reálnou rovinou je nový dôležitý termín, ktorý vkladáme do zákona o lesoch. A tam by som povedal, to je podstata podstaty, aj keď bude tu reč o viacerých súvislostiach, a tá podstata podstaty je v tom, že prvýkrát vkladáme veľmi dôležitý pojem, ktorý sme nazvali "komplexná hodnota lesov" a v ktorých je vyjadrené veľmi exaktne, nie už lyricky, ale veľmi presne to, čo potrebujeme dostať do budúcnosti tejto krajiny, aby jej lesné bohatstvo bolo zárukou zdravého života nás aj tých, čo prídu po nás. To je mimoriadne dôležité.
A dovolím si túto úvodnú časť zakončiť len tým, že sa odvolám na veľmi významného lesníka Jozefa Dekreta Matejovie, ktorý veľmi stručným heslom vyjadril podstatu, na ktorú dnes môžeme úplne bez problémov nadviazať: Zachovať lesy potomkom. V tejto silnej a jednoduchej vete je vlastne skryté to, čo dnes bude pretraktované pri preberaní zákona o lesoch, pretože od lyriky musíme prejsť k veľmi tvrdému a presnému pomenovaniu toho, že komplexná hodnota lesa je otázka budúcnosti tejto krajiny a táto budúcnosť musí byť spojená so zdravím a s hodnotami, ktoré určite prevyšujú aj štvorročné volebné obdobia, aj akékoľvek politikárčenie.
Takže toľko na úvod, ja teraz poďakujem s tým, že potom, keď bude vyhlásená rozprava, dovolím si, vážený pán podpredseda, prihlásiť sa do nej ako prvý. Ďakujem.

40.
Ďakujem vám za slovo.
V tejto sieni často hovoríme o istej úcte a snahe pomôcť krajine, ľuďom, pôde a proste veľmi často hovoríme oprávnene o potrebách, ktoré by sme chceli ľuďom dopriať, a verím, že to myslíme úprimne. A ak je to naozaj tak, potom si neviem predstaviť, ak v tejto súvislosti, naviažuc na takéto pekné zámery, by niekto dokázal nepodporiť takýto zákon, ktorý jednoznačne hovorí, tak ako ste to už viacerí zdôraznili, o úcte k ľuďom, ku krajine, k pôde, k ich šikovnosti. Neviem si predstaviť ako tieto dve veci niekto môže skĺbiť. Preto chcem veriť, aj vďaka atmosfére, ktorá tu bola pred časom, že naozaj dôjde k malému zázraku a takýto samozrejmý zákon, ktorý doslova núti hlasovať za, aj schválime.
Ďakujem.

16.
Ďakujem za slovo. No zadunelo tu doslova číslo, ktoré musí znepokojiť každého. To slovo tu ťažko dopadlo a ja si myslím, že je hrozné, 20 % detí podľa štatistiky, možno je plus-mínus, ale 20 % detí je sexuálne zneužívaných. Keby niekto povedal 0,2 %, tak hovorím, no je tu problém, ale ak tu existuje štatistika, ktorá hovorí o 20 %, tak si myslím, že to je údaj, ktorý nás musí viac ako znepokojiť. Je to niečo strašné.

A ak teraz sa tu predkladá návrh, aby neboli takéto delikty na deťoch, sexuálne delikty premlčané, tak je to veľmi správne a potrebné, pretože tak, ako ste to zdôvodňovali tu všetci vo vystúpeniach, je naprosto jasné, že tam existuje súvislosť, že človek, ktorý chodí pomedzi nás, musí to byť množstvo ľudí relatívne, ktorí sa dopúšťajú týchto deliktov, tak možno tak tajne dúfajú, že vo chvíli, keď už si to tie postihnuté a ničené deti uvedomia, tak už bude neskoro. Ja neviem, čo sa odohráva v hlavách týchto delikventov, ale možno je tam taká pre nich, poviem to "iskrička nádeje", že vlastne sa na to nikdy nepríde, lebo tie deti, keď vyrastú, už bude všetko zabudnuté. Myslím si, že to, čo navrhujete, je veľmi správne, aj keď to asi nebude riešenie tohto problému, ale je to príspevok, ktorý si nemôžme dovoliť nevšimnúť a nepodporiť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ani nie tak pred viac ako pätnástimi minútami sme tu mali zákon o štátnom sviatku, 28. októbri, a hodne podrobne sme tu rozprávali o vzniku Česko-Slovenska. Nuž, život je dobrý režisér a zasahuje aj do tejto siene.
Ja teda oceňujem tvoje nadšené a vytrvalé predkladanie tohto zákona, určite je to na mieste. A tá analógia s tým zákonom o 28. októbri je v tom, nuž, že veru, ak by sa vtedy v októbri v 1918. naši predkovia spytovali predstaviteľov Rakúsko-Uhorska veľkého, že či im teda dovolia sa odtrhnúť, je viac ako isté, že by teda Česko-Slovensko nevzniklo. Tak využívam túto analógiu, ktorú som tu už niekedy v tejto súvislosti spomínal, a pripomínam, že teda je to nelogický pohľad, a v tomto prípade tiež to, čo si, Martin, na to upozornil ako na to najhlavnejšie, že veľká časť má súhlasiť s odčlenením tej malej. Je zjavné, že sa to skoro nikdy nemôže stať, a preto upozorňujem aj v súvislosti cez ten historický pohľad na vznik Česko-Slovenska, že od takýchto nelogizmov by sme mali ustúpiť. Držím ti palce. Verím, že teda tento zákon tiež raz sa stane aj vďaka tvojej iniciatíve a takému nasadeniu osobnému, prijatou normou.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán Osuský, tak ako každý rok si dovolím zaspomínať na Vianoce ’69, keď som dostal knižku od Jána Juríčka, ktorá mala vtedy známy podtitul, už sme to tu spomínali, ale mňa to naozaj k tomu núti a musím aj takto verejne vďaku aj svojim rodičom, že mi vtedy kúpili mladému chalanovi 13-ročnému knihu, ktorá sa volala Štefánik a najmä ten podtitul Mojej dcére Jane, ktorá sa v škole nedozvedela, kto to bol Štefánik. A ja som sa vďaka tejto knihe dozvedel veľa a tú skratku teraz robím veľmi rýchlo k záveru mojej faktickej poznámky, napojím sa tam, kde ste vy skončili, že vari vás niekto niekedy tento sviatok, ktorý sa tu takto permanentne navrhuje, aj schváli. Ja som presvedčený, že sa tak stane, ozaj skalopevne presvedčený a myslím si, že sa to stane aj kvôli vám, a ja vám ďakujem za vaše každoročné vystúpenie na túto tému. Veľmi si to vážim.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, možno by stačila aj faktická poznámka, ale ja oceňujem, že práve v tejto chvíli je možné diskutovať o zásadnej veci, ktorá nemá aj úplne jasné riešenie. A ako keby sme si to boli dohodli, veľmi pekne tu zazneli dve riešenia a buď teraz múdry, ktoré je lepšie, alebo či vôbec jedno z tých riešení treba prijať, alebo sú to len nejaké poslanecké výstrely kvôli tomu, aby sme predložili niečo zaujímavé. No nie je to ľaká voľba, pretože určite návrhom pána poslanca Kadúca získame dosť veľa oponentov aj dosť veľa súhlasiacich, a je na niekom, v tomto prípade konkrétne na poslancov Národnej rady, aby sa rozhodli, v ktorej časti spektra súhlasiacich a nesúhlasiacich občanov alebo teda ľudí, ktorých sa to bezprostredne týka, by mali dať prednosť.
Nie je to ľahká voľba, napriek tomu si dovolím povedať, že dva návrhy, ktoré sa tu dostali do takej sympatickej konkurencie, návrh, aký prezentovala kolegyňa zo SaS a môj kolega z OĽaNO, nie sú v zásade až tak rozdielne. Obidva sa snažia riešiť niečo, čo je riešiť potrebné, a ja oceňujem, že napriek tomu, že to je neľahké a že to nevyvolá až toľko sympatizantov, pán poslanec Kadúc sa rozhodol s týmto návrhom prichádzať a je to návrh podľa mňa rozhodne hodný nielen zváženia, ale aj prijatia, lebo na váhach sa musia tu ocitnúť dve veci. Áno, v istom slova zmysle ľuďom, ktorí dosiahli isté vekové postavenie aj funkčné postavenie a v tejto chvíli možno prichádza možnosť, aby prvýkrát v živote boli odmeňovaní tak, že budú s tým aj spokojní, dôchodok plus pravidelná mzda štátneho zamestnanca. Ich o túto možnosť ako keby sme oberali. A naozaj je to isté obratie o túto možnosť a je to niečo, čo logicky nemôže vyvolať potlesk takýchto ľudí.
Na druhej strane máme naozaj množstvo nezamestnaných, ktorí by možno neboli ideálnymi kandidátmi na takúto funkciu, ale zoberme si aj množstvo tých detí, ktoré máme a mladých ľudí, ktorých máme v zahraničí a ktorí sa nevracajú len kvôli tomu, že nenachádzajú možnosť uplatniť sa. Som presvedčený, že zodpovedná vláda alebo aj zodpovedný parlament v tejto nie ľahkej voľbe, keď naozaj sa nájdu pre a proti v obidvoch variantoch, sa rozhodne práve pre variant, ktorý predložil pán poslanec Kadúc, pretože tým ľuďom, ktorým sa reálne uškodí na možnosti zarábať prvýkrát v živote celkom slušný peniaz, sa možno neuškodí tak veľmi, aby sme to vyrovnali so ziskom, ktorý získajú ľudia, ktorí potrebujú sa prvýkrát v živote uchytiť a pre ktorých by sme mali považovať za jeden z hlavných cieľov v období, keď nezamestnanosť je fenomén, ktorý je tu jednoducho a ešte zrejme nejakú dobu bude, a nebude to krátka doba, aby sme im možnosť, aby mali šancu neostať trvalo nezamestnaní znížili na minimum a ponúkli im takto alternatívu. Takže neľahká voľba ale zodpovedný predstaviteľ parlamentu alebo vlády, myslím, že by sa musel rozhodnúť pre voľbu poslať toho 62-ročného dôchodcu s tým, že nekáže sa mu odísť k ľadu a naveky už jeho možnosti nebudú využité, ja si myslím, že šikovní ľudia práve v tej chvíli môžu považovať takýto prelom za šancu skúsiť to niekde inde a vari možno budú prekvapení, že to určite nadobudne aj nejaké ocenenie, nebojím sa, že profesor Brunovský by sa pod, aj keď tento zákon ho nevylučuje z tejto hry, by sa určite nestratil a na takýto zákon by nedoplatil.
Takže v prípade dvoch volieb, keď ani jedna nie je ideálna, volím voľbu, ktorú predložil pán poslanec Kadúc.
Ďakujem pekne.

Ďakujem ti aj ďakujem za slovo. Chcem upozorniť možno na jeden taký moment, ktorý je zaujímavý. Toto sme napokon my nevymysleli autenticky, veď táto myšlienka na jednej strane od možnosti riadiť poriadne a na druhej strane odmeny aj postihu nie je našim výmyslom, ale sme o nej hlboko presvedčení a dáva do pozornosti moment, že sú o nej presvedčení dvaja ľudia v tejto chvíli, ako sme si tak s pánom poslancom Kadúcom na túto tému porozprávali, ktorých delia skoro dve generácie. Poslanec Kadúc, nádejný, šikovný politik a šikovný človek, ktorý už dačo dosiahol. Mičovský, človek, lesník, ktorý sa na chvíľočku stal politikom, a napriek tomu, že nás delí poldruha generácie, upozorňujeme na istú silu presvedčenia, ktorú dávame do toho, že takýto zákon táto krajina potrebuje. To znamená, nie je to nejaké staromilstvo, nie je to nejaká mladícka túžba po prudkých zmenách, je to doslova stret dvoch generácií, ktoré cítia, že táto sieň zákonnosti takýto zákon bude musieť prijať. Ak ho neprijme teraz, príjme ho na budúci rok, bude ho musieť. Ak si niekto myslí, že sa bez toho dá, že naďalej budeme od buka do buka trestať aj odmeňovať a vyberať, tak potom to myslí s touto krajinou veľmi zle.
A ja sa opakujem, je to neprípustné, my sme tu nie na to, aby sme si dovolili takéto šafárenie, a preto 6. marec budúceho roku je prvý deň nového siedmeho funkčného obdobia a je to posledný deň trpezlivosti tejto krajiny. Uvedomme si to.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážená pani spravodajkyňa, občania vážení, nepochybne je v našej krajine veľa neporiadku. O tom vieme, často o tom hovoríme, omieľame to, hľadáme riešenia a nachádzame ich pomerne ťažko.
Čo horšie, tento neporiadok podporuje mnoho absencií zákonov, ktoré by mali povedať jasné slovo, akým spôsobom si predstavujeme správu tohto štátu. Napriek tomu, že zákonov, hovoríme, že máme veľa a dokonca veľa ich tu prijímame, je to paradox, že napriek tomuto faktu, zákony, ktoré by mali byť považované za základné kamene spravovania štátu a riadenia jeho rozhodovacích tokov, absentujú alebo navrhujú sa s tým, že nenachádzajú v sieni zákonnosti dostatočnú podporu. A je to naozaj neuveriteľné, a je to veľmi zlé, lebo vďaka tomu sa potom opakujú mnohé javy, ktoré sa rôzne nazývajú, ale majú rovnakú spoločnú podstatu. Korupcia, zneužívanie funkcií a mnoho iných divných vecí, ktoré sú od týchto krízových javov odvádzané.
Komu to vyhovuje? Ako je to možné, že táto krajina, napriek tomu, že má veľa orgánov štátu, do ktorých menuje svojich zástupcov, či sú to orgány so 100% účasťou alebo aj s nižšou, že nemáme stanovené jasné kritériá, ktoré hovoria o tom, kto a akým spôsobom sa môže o takúto funkciu uchádzať. Dôsledok? Nuž do takýchto funkcií v úvodzovkách sa potom uchádzajú kamoši ministrov alebo kamoši na nejakých stretnutiach, možno niekde pri poháriku alebo pri flinte, alebo na nejakom veľtrhu. No nemohol by si? A mohol by som. A dôsledok je ten, že absentujúce výberové postupy prísne stanovené prinesú to, že kamoši kamošov, ktorí práve majú tú možnosť, sa dostávajú do vážnych funkcií, ktoré ovplyvňujú život nás všetkých.
Ako je to možné, že nemáme stále spôsob odmeňovania, ktorý je pevne stanovený, pre ľudí, ktorí sa dostanú do týchto funkcií? Aký je dôsledok? Máme krátku pamäť, ale zlaté padáky sme ešte nezabudli. 150-, 200-tisíc alebo len 50-? Tomu sa povie funkcia a najmä tomu sa povie odchod z funkcie. Sú to nehanebné veci a je zvláštne, že sme ich pripustili, rovnako ako je zvláštne, že sme sa s nimi nevysporiadali. A to je opäť dôsledok toho, že sme nestanovili akýsi základný kľúč, ktorý určite nemôže byť navždy fix, ale ktorý musí stanoviť nejaký algoritmus, na koľko možno oceniť výkon ľudí, ktorí sú poverení zodpovednými funkciami.
Ako je možné, že stále sme nestanovili otázku riešenia zodpovednosti ľudí, ktorí boli nominovaní, a nedostali sa k tomu, aby bolo jasne povedané, že v prípade, ak dokázateľne sa dopustia takých aktov pri svojom rozhodovacom a riadiacom konaní, ktoré spôsobia škodu Slovenskej republike, škodu organizáciám Slovenskej republiky, teda škodu nám všetkým, že túto škodu budú musieť uhradiť, respektíve, že sú za jej vznik materiálne zodpovední? Aké bývajú dôsledky? No keď už náhodou nám prehrmí dáky zásadný problém s tým, že je to neúnosné pre tých, ktorí menovali, tak sa potom stane, že takýchto ľudí "potrestáme" napríklad odchodom do Bruselu alebo na iné miesto, kde ich tak trocha stratíme z očí.
A toto sú dôsledky absencie zákona, ktorý tu tretíkrát predkladáme s presvedčením, že opäť táto sieň ho neprijme, to nie je žiadna novinka, ale s absolútnym presvedčením, že nová vláda, nový parlament ho predložia a schvália s tým, že ju teda, keď už ten 6. marec 2016 sa nepodarí, pretože to by to muselo byť ešte v tomto volebnom období, takže to bude naozaj jeden z prvých právnych aktov nového parlamentu, resp. návrhov novej vlády, pretože takéto pravidlo potrebujeme všetci, a to vôbec netvrdím, že všetky také negatíva, ktoré sú spojené s absenciou tohto zákona, sú spojené len so SMER-om. Naopak, 20 rokov, 25 rokov nikomu nechýba takýto zákon, ktorý jasne stanoví otázku, ako sa dostať do funkcie, ako byť za ňu odmeňovaný a ako zodpovedať za chyby!
Teraz skúsim... a viete, ešte možno taký dôvetok. Dôvetok, že ten neporiadok, ktorý nás tu vďaka tomuto zahlcuje a máme pocit niekedy, že je to až neprekonateľná bariéra zla, korupcie, lotrovín, ktoré naozaj nemajú mať nič spoločné s vedúcimi miestami, že toto je vec, ktorá má ďalekosiahle dôsledky. Nielen to, že prídeme o obrovské prostriedky a že prídeme k tomu, že niekoho odmeňujeme za jeho zlé činy odchodom do Bruselu, ale to, že si zaneprázdňujeme vnútorný život našej krajiny, že vytvárame atmosféru, v ktorej ľudia prestávajú veriť v spravodlivosť, a kde vzniká pocit, že nikto nemôže z tohto začarovaného kruhu vybočiť. Môže. Tento zákon nevraví, že je geniálne a absolútne riešenie, ale je to riešenie, ktoré ponúka to, aby sme nemali v krajine neporiadok, aby bolo jasné, že keď niekto dostáva poverenie k zodpovednej funkcii, tak má k tomu aj veľkú výbavu, tá mu patrí, ale má k tomu primeranú zodpovednosť. Musí sa tam dostať spôsobom, aby sme tam dostali nie najlepších, ktorí v tej chvíli existujú kdesi mimo zemského priestoru, ale najlepších z tých, ktorí sú k dispozícii v danom reálnom území.
A tá odbočka sa týka toho, že často hovoríme o migrantoch a o tom, ako nás zaplavujú teraz z priestorov východného a juhovýchodného areálu našej časti sveta. Viete, čo ma napadne v tejto súvislosti pomerne často? Pád Rímskej ríše. Aj tam okolo hraníc veľmi často sa obšmietali barbari, ktorí ohrozovali hranice Limes Romanus. Ale napokon Rímska ríša nezakapala na to, že by barbari prekročili tieto hranice a zničili, ona zakapala na to, že vo svojom blahobyte a vo svojej vyspelosti bola zahltená možno, to, čo vtedy nenazývali korupcia, ale rozhodne to bol úpadok morálky, ktorý priniesol Rímskej ríši zánik, a nie barbari, ktorí sa tlačili z rôznych miest na ich hranice. Ja dávam do povedomia túto súvislosť, keď sa tak bojíme tých emigrantov a migrantov. Nevravím, že sú tam nie zreteľa hodné fakty, ale ja vidím väčšie nebezpečenstvo v tom, že nás práve zadusí to, že prestaneme veriť v spravodlivosť tejto krajiny, a v to, že ju majú a môžu riadiť ľudia, ktorí podliehajú jasným pravidlám, pravidlám, ktoré stanovuje náš návrh zákona.
O čom hovorí tento zákon? Hovorí o tom, že do funkcie sa môže uchádzať každý, kto splní isté základné kritériá. Štandardné, nemusím ich všetky opakovať, ale jedno je tam zaujímavé. Je tam aj kritérium to, aby uchádzač o takúto funkciu v posledných dvoch rokoch nebol členom žiadnej politickej strany. Diskriminácia? No áno vlastne. Prečo by člen politickej strany sa nemohol uchádzať? No preto, aby sme jasne narušili to, čo tu desaťročia funguje, že ak si náš, tak si súci, a ak si nie náš, tak k funkcii sa nedostaneš. Je to len jedno z pravidiel, ktoré zavádzame, ale je podľa mňa dôležité a výhrady diskriminácie, ktoré v tejto súvislosti môžu zaznieť, odmietam s tým, že doterajšia prax potvrdzuje, že sme vždy uplatnili stranícky kľúč, ktorý bol povýšený nad zásady odbornosti, morálky a výkonnosti, ktoré podľa mňa majú byť jediné určujúce vstupy pri týchto konaniach.
Ďalšia vec. Otázka samotného výberového aktu. Kto sa prihlásil? Ako sa prihlásil? Predložil dačo? A čo povedal na tom výberovom konaní? A kto bol v tej komisii? Možno by sme mohli rozprávať o príkladoch, koľko komisií si tu už zriadili páni ministri na svoj obraz, ktoré možno tak ako v tom hokejovom klube, proste úradníci, ktorí si povedali, božechráň, len aby sme šéfa nenazlostili, že mu vyberieme niekoho iného. Koľkokrát sa to už udialo, že strach, servilnosť, poddajnosť?
Preto napríklad zavádzame aj inštitút, ktorý je technicky veľmi ľahko realizovateľný, priame internetové prenosy. Prečo by sa občania, pokiaľ majú o to záujem, nemohli pozrieť, kto akým spôsobom a s akými argumentmi sa uchádza o takúto funkciu? Veľmi efektívne a veľmi transparentné riešenie. Tých podmienok, ktoré sú pre vstup, je tam viacero, ale považoval som si za dôležité vás nezaťažovať všetkými, lebo ich je tam veľa. Je to podrobne popísaný proces, ktorý má svoju možno nie dokonalú formu, ale ktorý vytvára podmienky, ktorý vytvára podmienky pre jasné stanovenie toho, čo sa očakáva od kandidáta a čo sa očakáva od výberovej komisie a čo sa očakáva od výsledku stretu kandidátov výberovou komisiou. Ideál tu nevznikne. Ale je potrebné, aby tu vznikol spôsob, ktorý dokáže vybrať s istou mierou rizika, ktoré tu bude vždy, najsúcejšieho kandidáta, a nie kamaráta kdesi od chodníčkov, kde sme si povedali, že toho svojho. To je k výberu. Tá prvá dôležitá časť. Prvá tretina tohto návrhu zákona.
Potom je to otázka odmeňovania. To už som spomenul, tie dodnes neprekonané zlaté padáky, ktoré, je to neuveriteľné, že sme sa dopustili takého niečoho. Ale to je len ten vrchol ľadovca. Mnohokrát bývajú dávané odmeny neprimerané, dohadované a dohodované rôznym zákulisným spôsobom. Nevravím, že vždy nezaslúžené. Kto má vysokú funkciu, nech má aj vysoký plat. To nemá byť snaha rovnostárstva. Naopak, nech ten plat to vyjadruje, ale nech je pre to algoritmus. Veľmi presne v zákone popisujeme, čo je nárokovateľné, čo je základná zložka, čo je variabilná zložka, aké sú kritériá pre hodnotenie týchto pracovníkov. A myslím si, že sú dostatočne voľné na to, aby vyjadrovali náročnosť funkcie a rozsah toho subjektu, ktorý táto funkcia, resp. jej predstaviteľ má riadiť a zaň zodpovedať. A ten vzorec je dokonca ako v prílohe. Tam doslova ponúkame spôsob, ktorý môže byť predmetom diskusie, ale jednoznačne aj uchádzačom, aj občanom, aj vybranému kandidátovi dopredu hovorí, s akou odmenou sa tu dá v tejto firme, v tomto inštitúte alebo v tejto organizácii štátu počítať. Takže vylučuje také veci, ako, a to je osobitná kapitola, ako je odstupné. Žiadne odstupné. Nieže 150-tisíc nebude, nebude žiadne. Je to proste funkcia na dobu konkrétnu a s jej odchodom z tejto funkcie končia aj platové náležitosti, ktoré náš návrh zákona určuje. Posledná vec je možno najdôležitejšia, nie je to novinka ani z pohľadu tohto zákona, nie je to ani novinka z pohľadu viacerých kolegov a kolegýň, ktoré tu už prinášali túto myšlienku mnohokrát aj v iných súvislostiach, je to otázka zodpovednosti. Zodpovednosti, ktorá musí ísť v ruka v ruke s právomocami. Áno, ak sú tu veľké možnosti, ak sú tu veľké odmeny, ak sú tu veľké benefity, ak sú tu veľké kancelárie, aparáty a cesty po svete, to všetko patrí k tomu, pretože takáto funkcia vyžaduje, aby človek mal voľné ruky a nebol zväzovaný nejakými detailami, ale na druhej strane, ak sa niekto dokázateľne nie s tým, že to niekto ukáže prstom, ale dokázateľne spreneverí svojej funkcii tak, že spôsobí orgánu organizácie, za ktorú zodpovedá, škodu, tak žiadny Brusel. Žiadne stratenie sa zo scény, žiadne zabudnutie, či padákov, či CT alebo čoho, ale tvrdý, konkrétny materiálny postih. Materiálna zodpovednosť za dokázateľne zlé, zlomyseľné a účelové nie riadenie, ale doriadenie organizácie, ktorá spadá pod takéhoto funkcionára.
Myslím, že viacerí kolegovia to už častejšie zdôraznili aj kolegyne, je to jeden z bodov, kedy už nie aj celý zákon v tomto znení, ale je to jeden bod, ktorý táto krajina súrne potrebuje, a všetky výhrady odmietame, pretože sú to postavené výhrady na vode a sú to výhrady postavené z akejsi divnej skúsenosti, že ktože by sa už ujal funkcie, keď by mu hrozilo, že bude musieť miliónové švindle potom napokon zaplatiť alebo dokonca, keď ich nestihne zaplatiť, že sa stanú predmetnom možnože ešte dedičského konania po ňom. No kto? Každý človek, ktorý má statočné a čisté myslenie a ktorý chce robiť funkciu s najlepším úmyslom, bude v takejto doložke vidieť vlastne poistku. Poistku voči tomu, aby mu nik nemohol prísť povedať, no máš funkciu, ale vieš čo, my teraz potrebujeme, aby si urobil takýto krok. Neboj sa, postaráme sa o teba, veď, veď vieš. Nie, odpoveď takého človeka bude, čítam zákon, pán šéf, politický predstaviteľ, a v tom zákone sa hovorí, že v prípade, že mi bude dokázaná škoda, budem musieť zaplatiť túto škodu. K tomu ma nenúťte.
Takže opakovane tu zdôrazňujeme, že je to nie moment, ktorý by mal ohrozovať, že by nám niekto nemal záujem o takéto funkcie. Je to moment, ktorý všetkým čestným ľuďom dáva základný priestor pre to, aby sa s takouto funkciou mohli spojiť, ujať sa jej bez toho, aby tu existovalo riziko akýchsi divných neformálnych zákulisných ťahov, ktoré, žiaľ, pre funkcie bývajú dosť časté, čoho sme tu svedkami. To je možno to, čo som chcel vo svojej rozprave, ktorá nemá byť dlhá, lebo sa tu už, k tejto téme sme sa vracali, zdôrazniť.
Áno, všetko. Neostáva nič iné, ak to myslíme s touto krajinou poctivo, ak to myslíme dobre so všetkými, ktorých chceme, aby sa ujali dôležitých funkcií, aby ich vykonávali zodpovedne, aby mali na to dostatočný priestor, no naozaj nezostáva nič iné ako buď v tejto, alebo v nejakej veľmi podobnej modifikácii takýto zákon schváliť. Zákon, ktorý prospeje celej krajine a ktorý prospeje všetkým, ktorí to myslia so Slovenskom dobre, a takých by malo byť v tejto miestnosti 150. Pevne verím, že to tak aj je.
Ďakujem.