Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, možno treba povedať tú kmeňovú vetu, čo tým zákonom sledujeme. Tých cieľov je, samozrejme, veľa a každý by si mohol vybrať ten svoj. Ja za ten svoj by som považoval, možno to nebude pôsobiť až tak silne, ale predsi ja to pociťujem ako veľmi dôležité, cieľ formulovať ako potrebu obnoviť vieru občana v spravodlivosť svojej krajiny.
Za takýmto cieľom sa mi skrýva smutné poznanie, že ak by sme mali masarykovskú štandardu s názvom "Pravda zvíťazí" aktualizovať na dnešné pomery, tak by tam musela byť smutná veta, že "Strach víťazí nad pravdou", pretože pravdu mnohokrát poznáme. Ľudia vždy cítia, čo v ich okolí je nezdravé, čo je choré, čo je patologické, čo je hodné postihu. Avšak skúsenosť im hovorí, že o takýchto poznaniach je lepšie mlčať. A práve v tom vidím tú stratu viery v spravodlivosť krajiny, že ľudia v prípade, že sa rozhodujú medzi povedzme svojou povinnosťou pomenovať veci, ktoré nie sú v poriadku, a medzi strachom, ktorý pociťujeme všetci, keď vystupujeme proti niektorej autorite formálnej moci, alebo vôbec keď vystupujeme zo svojej ulity a dávame sa, či už oprávnene, alebo neoprávnene, pranierovať z rôznych strán, nuž, že tento strach mnohokrát naozaj zvíťazí a je to ani nie Pyrrhovo víťazstvo, to nie je dobré prirovnanie, je to víťazstvo, ktoré možno dotyčného, ktorý prehrá takýto boj vo svojom svedomí, pripraví o časť sebaúcty. Aj keď každý z nás si nájde zdôvodnenie, prečo je lepšie mlčať, ale ktorý našu krajinu pripraví o obrovské hodnoty, ktoré sa nevyčísľujú len tými 500 mil. eur, ktoré nám rozkradne korupcia zo spoločného mešca, ale o hodnoty, ktoré sú oveľa vyššie. O hodnoty, ktoré naozaj nemajú číselné vyjadrenie, avšak v konečnom dôsledku sa podpíšu na tom, že naša krajina neprosperuje. Aspoň nie tak, ako by mohla. Pretože s tými stovkami miliónov eur zo štátneho mešca uniká práve tá viera, že sa oplatí zabojovať. Nuž to je jeden z možno z tých hlavných cieľov tohto zákona, ak už sme prekonali tú otrasnú záležitosť, ktorú som hovoril pri jeho uvádzaní, že nehovoríme o udavačoch a že chceme postúpiť k tomu, že hovoríme o ľuďoch, ktorí sú hodní všeobecnej úcty.
A úcta, samozrejme, nestačí. Je tu potrebná podpora, pretože takíto ľudia, ktorí dokážu povýšiť svoju odvahu nad svoj strach, sú mnohokrát veľmi kruto odmeňovaní, namiesto ale skutočnej odmeny im prichádza odmena v podobe veľmi vážnych tráum, ujem a postihov. Skoro štandard, takpovediac algoritmus, ktorý ako keby naplánoval počítač, prichádza po takomto nadobudnutí odvahy skutočnosť, že najbližšia organizačná zmena v organizácii, kde sa takýto odvážlivec vyskytol, bude znamenať aj toľko, že práve on sa stáva prebytočným. Vystopovať tú príčinnú súvislosť je vždy ťažké, pretože vieme, že mnohé organizácie stoja aj pred takými úlohami, kde, žiaľ, patrí aj znižovanie počtu zamestnancov. Nuž čo ľahšie, ako sa vysporiadať v takejto chvíli s niekým, kto si dovolil poukázať na to, že my, naše vedenie, naši niektorí zamestnanci si dovolia alebo - si dovolia - podporujú nekalé praktiky.
Ale ak by ste si mysleli, že to je tá najvážnejšia ujma, verte, že asi nie. A takisto, že tí ľudia sa dostávajú do hmotnej núdze, že miesto svojich 500, 700 eur majú zrazu 117, z čoho musia žiť, čo si možno dosť ťažko vieme predstaviť, ani to by som nezaradil medzi tie najtvrdšie postihy.
Oveľa tvrdší je ten, že takéhoto človeka vylúči veľká časť jeho - už teraz bývalých - kolegov, priateľov a známych zo svojho okruhu. V tom je obludnosť atmosféry, ktorá vládne v spoločnosti, že ľudia, ktorí zabojujú za nás všetkých, nie že im nepoďakujeme, ale my sa ich začneme báť. Začneme sa báť, že by si niekto mohol dovoliť spájať nás s ním a ešte, nedajbože, si myslí, že sme takí ako on. Verte, že pri mojich rozhovoroch s mnohými ľuďmi, ktorí dokázali vystúpiť a prekonať svoj strach, práve toto rezonuje ako jeden z veľmi vážnych dôsledkov, ktorý tých ľudí privádza na myšlienku, že či vôbec konali správne, keď prišli nielen o zamestnanie, nielen o pravidelný príjem, ale aj o mnoho ich kolegov a priateľov, aj keď možno slovo priateľov v tomto prípade naozaj nie je použité náležite.
Ale ani to nemusia byť dôsledky úplne najhoršie alebo nie jediné. Mnohí títo ľudia, a to na to chcem upozorniť, sa dostávajú, dostávajú aj do vážnych zdravotných problémov. Dlhodobý stres, vylúčenie zo spoločnosti, psychológovia vám potvrdia, že to je jedna z najväčších tráum, ktorá môže byť každému z nás spôsobená, keď vám okolie, na ktoré ste boli zvyknutí, naznačí, že už medzi nich nepatríte, sa podpisuje na tom, že takíto ľudia skôr či neskôr majú veľa zdravotných problémov. Sú tu, samozrejme, dôsledky v podobe doslova trestných. Že nie tí, na ktorých som poukázal ale budú mať problémy so zákonom, ale ja, že som si to vôbec dovolil. Vždy sa nájde nejaká konštrukcia, ktorá hovorí o krivom obvinení, o nejakých ohováraniach, urážkach, takže za chvíľočku bojovník proti korupcii sa môže dostať pred súd nie ako svedok korupcie, ale ako obžalovaný.
Bývajú aj dôsledky sofistikované a tiež môžu mať veľmi zvláštne dopady, že takéhoto človeka možno niekedy neprepúšťajú v organizácii, ale povyšujú. Chcú si ho kúpiť, chcú si kúpiť jeho mlčanie a ponúknu mu atraktívnu funkciu, zdanlivo tá, ktorá by mohla uspokojiť možnože jeho materiálne potreby, ale ktorá by bola predajom jeho svedomia. Aj takéto sú skúsenosti.
Na to, aby som poukázal teraz na konštrukciu nášho zákona, možno bude najlepšie, a tak som sa rozhodol, že zvolím si takú cestu, že porovnám dva zákony. Práve celkom to zapasovalo, pretože včera KDH predstavilo svoj, dnes ja predstavujem náš, a to porovnanie možno bude takým najľahším prístupovým systémom k uchopeniu toho, čo chceme v tomto zákone riešiť.
Teraz sa ospravedlňujem kolegom z KDH, že to tak použijem, myslím, že to neni použité vôbec so zlým úmyslom, ja som včera povedal, že ich podporíme a tak sme aj urobili, žiaľ, teda nebola tu podpora dostatočná, takže toto stále platí, a preto to porovnanie je porovnanie dvoch kvalít, každá má svoje plusy, možno aj mínusy a stojí za to ich porovnať.
Takže ak KDH rieši vo svojom návrhu boj s korupciou tak, že sa jedná iba o zamestnanca a zamestnávateľa, že len v tomto priestore rieši korupčné problémy, náš návrh ich rieši v celom priestore celej krajiny. To znamená kdekoľvek, ktokoľvek, kto sa stretne s korupciou, nie len zamestnanec na svojom pracovisku, ale občan Slovenskej republiky kdekoľvek, na každého z takýchto občanov sa takýto návrh zákona plne vzťahuje.
Vymedzenie je tu tiež rozdielne. Návrh KDH rieši len trestné činy, ktoré sú pomenované ako korupčné, my riešime aj nekalé praktiky, ktoré nie sú trestnými činmi, ale ktoré spôsobujú poškodenie spoločenskej morálky. Chcem zdôrazniť, že takýto prístup nie je naším samovoľným rozhodnutím, ale že sme pri ňom rešpektovali odporúčania významných svetových inštitúcií, ktoré sa zaoberajú systémovo bojom s korupciou. Takže aj takéto rozšírenie je celkom správne.
Vieme, že chceme chrániť aj identitu ľudí, pretože nie každý má odvahu vstúpiť vlastným menom úplne do verejného priestoru a rád by si zachoval pred dôležitou časťou verejnosti anonymitu. V KDH návrhu je táto identita podávateľa zamestnanca vždy známa, v našom návrhu môže ostať zamestnanec utajený. Je to tak dané tým, že stanovujeme tam dôležitú podmienku, a tu tak s istým trpkým úsmevom zaspomínam na pána podpredsedu vlády Kaliňáka, ktorý práve o tomto bode rozprával, že tie naše návrhy sú nedokonalé a že oni predstavia ten lepší, a práve toto použil ako príklad, ale nie presný, pretože my to práve vyriešené máme, že každý zamestnávateľ je povinný vytvoriť systém, interný systém, ktorý umožňuje nahlasovanie korupčných činov na jeho pracovisku. A sú tam dva režimy. Môže to byť režim oznamovateľa, ktorý je známy, ale môže to byť aj oznamovateľ anonymný, ale ten má možnosť práve na webovej stránke každého zamestnávateľa, ktorý podľa tohto zákona tú stránku musí vytvoriť, sledovať priebeh svojho podania napriek tomu, že on ostáva v anonymite.
Poskytnutie ochrany. Ochrana je tu chápaná v širokom zmysle od utajenia identity až po vytvorenie legendy. Tak v takom rozsahu, ako to dnes pripúšťa zákon, len v smere k agentom. My ohľadom takejto ochrany uvažujeme s tým, a tak je to v zákone presne aj pomenované, každý, kto požiada o takúto ochranu, dostáva apriori na ňu nárok. V návrhu KDH je to na rozhodnutí orgánov policajných, prokuratúry a sudcu, či takýto návrh na ochranu identity bude aj platný.
Obmedzenie pracovnoprávnych úkonov. Obidva zákony riešia cez inšpektorát práce tú skutočnosť, že ak niekto je oznamovateľom korupcie na pracovisku, tak takéto pracovisko, takýto zamestnávateľ sa dostáva do režimu, ktorý sa nazýva monitorovací režim, to znamená, už v tej chvíli inšpektorát práce dohliada nad všetkými úkonmi, ktoré môžu byť voči zamestnancom vykonané, a skúma, či sú to úkony vedené nie náhodou aj úmyslom postihnúť oznamovateľa korupcie. Je tu však zásadný rozdiel, v návrhu KDH sa uvažuje s takýmto režimom len voči konkrétnemu oznamovateľovi, my to riešime tak, že do režimu monitorovania sa dostávajú všetci zamestnanci daného zamestnávateľa, pretože je dosť častý práve ten úkaz, že ten, ktorý vystúpi ako istý nositeľ podania voči korupcii, má mnohých spolupracovníkov, ktorí by tiež mohli byť postihovaní, takže je veľmi správne, keď sa celý podnik, celý zamestnávateľ dostane do takéhoto systému.
Iný rozdiel je vo vzťahu k sudcom. Návrh KDH nerieši sudcov, my sme presvedčení, že aj pri uznávaní nezávislosti sudcovského stavu je potrebné takto pristupovať podľa protikorupčného zákona aj ku sudcom, ktorí môžu byť chránení týmto zákonom.
Priznanie odmeny. My uvažujeme na rozdiel od návrhu KDH aj s priznaním podielovej odmeny tam, kde sa nedá vyčísliť presne úspora, a v tom prípade sa jedná o 15-násobok minimálnej mzdy. Uvažujeme aj podielovú odmenu, ktorá je daná práve 30-percentným podielom z prostriedkov, ktoré sa reálne štátu vrátili.
Tu sa pristavme. Odmena, aj včera sa to tu skloňovalo, sa považuje akosi platba za statočnosť, ktorú má človek prejaviť bez toho, aby si dal za ňu zaplatiť. Ja s tým súhlasím v princípe, že konať máme vždy statočne, spravodlivo a čestne. Nie preto, že nám niekto priplatí za takéto vlastnosti, ale preto, že to má patriť k základnej výbave odmalička každého z nás. No ale stále nerozumiem tom spochybňovaniu, prečo by niekto, kto tomuto štátu zachráni milión, nemohol 100-, 200- alebo 300-tisíc z toho milióna dostať. Však ten štát vďaka jeho odvahe zarobil a my všetci s ním. Ak by niekto považoval takúto odmenu za dehonestujúcu, nuž ten zákon ho nenúti ju prevziať, takže môžme pokojne rátať s tým, že takúto odmenu môže nositeľ odvahy odmietnuť.
Zjavili sa tu úvahy, že to bude teda zneužívané, že na Slovensku je to tak, že si to jednoducho ľudia zamenia s nejakým zárobkovým podnikom a budú udávať hlava-nehlava, aby zarobili. Myslíme aj na to v zákone. Nie je možné vystupovať bez rizika, že človek, ak by bol takýto oznamovateľ obvinený a dokázané mu, že konal s úmyslom poškodiť druhú stranu, vystavuje sa naozaj právnemu postihu. Ale ak konal v dobrej viere, že sa domnieval, že došlo ku korupcii, a napokon sa preukáže, že tá korupcia tam nebola, nemôže byť postihnutý. Je v tom, uznávam, niekedy veľmi jemnučký rozdiel, ale ten rozdiel je v našom návrhu zákona zakódovaný.
Ale keď hovoríme o odmene, vráťme sa naozaj k tej odmene, ktorá je dôležitejšia v tejto súvislosti, keď hovoríme o odvahe, cti a statočnosti. Nemusia to byť len odmeny finančné, trváme na tom, a je to v zákone presne rozpracované, že nositelia občianskej odvahy majú byť tí, ktorí sú odmeňovaní štátom, štátnymi predstaviteľmi štátnymi vyznamenaniami. Je to nanajvýš správne a spravodlivé, aby sme medzi zaslúžilých vedcov, športovcov, občanov, ktorí prejavili odvahu na mnohých frontoch, zaradili aj ľudí, ktorí dokázali zabojovať so zlom korupcie.
Dali sme napokon v našom klube aj tomu istý výraz, povedali sme si, že je to aj dovtedy, kým nebude platiť tento zákon, a už druhý rok udeľujeme vyznamenanie Rad Ďurka Langsfelda. Považujem to za správny krok, ale verím, že od tejto nedele možno sa už tejto aktivity budeme môcť dobrovoľne vzdať a že nový pán prezident Slovenskej republiky, pán Kiska, bude pri rozhodovaní o štátnych vyznamenaniach pracovať a práve so skupinou týchto ľudí, ktorí prejavili takú potrebnú odvahu v boji s korupciou. Napriek tomu som hrdý, že náš Rad Ďurka Langsfelda, rad, ktorý sme pomenovali podľa mladého statočného Slováka, ktorý dokázal povýšiť pravdu nad svoj život, že sme už udelili niektorým občanom so všetkou cťou a ceremóniou, aká k takémuto radu patrí, boli to občania, učiteľ Oto Žarnay, bola to redaktorka Vanda Tuchyňová, bola to kontrolórka Ľubica Lapinová, bola lekárka Zuzana Pechočiaková, všetci títo mali v istom zmysle spoločný osud, ktorý je daný tým, že dokázali veľmi odvážne sa postaviť voči zlu, s ktorým sa stretli, a všetci na to aj doplatili. Verím, že vyznamenanie v podobe Radu Ďurka Langsfelda bolo dobrým signálom, a naozaj sa nádejam, že toto vyznamenanie, tento rad, ktorý, samozrejme, nie je štátnym radom, ale je to radom obyčajných ľudí, vstúpi do histórie a z bohatej plejády radov, ktoré máme v zákone, ktoré sú pomenované po ctihodných a veľmi významných menách z histórie Slovenska, nahradia tento Rad Ďurka Langsfelda a budú dostávať ľudia vo svojom boji s korupciou práve takéto vyznamenanie. Voči tomu azda nenamietne nikto, ak statočného človeka prezident Slovenskej republiky vyznamená štátnym radom.
Toto nesmierne potrebujeme, nejde o tých pár gramov kovu, ide o to posolstvo všetkým občanom, áno, my vysokí štátni predstavitelia si ťa vážime, odvážny občan, ktorý si nás upozornil na to, o čom sme nevedeli a o čom možno vedeli mnohí, a mnohí mlčali. Takže verím, že to je aj posolstvo, ktoré má svoju logiku.
Takisto, na rozdiel od iných návrhov, riešime aj výchovu. Je tam kapitola, ktorá hovorí o postupe ministerstva školstva, ktoré v rámci svojich systémov poukazuje a vštepuje našim žiakom do ich vedomí to, čo je v oblasti korupcie nebezpečné, čomu sa treba vyhnúť a ako sa treba správať pri stretnutí s ňou. Opäť je to nanajvýš jasné. Toľkokrát tu hovoríme o hodnotách výchovy, o tom, že práve výchova má ten oslobodzujúci vplyv, že naučí nás žiť poriadne, aj keď sa dostaneme do rôznych konfrontácií, pokiaľ nám to niekto zasial už v mladých rokoch do našich sŕdc a vedomí, a práve myslíme si, že aj korupcia je práve tá oblasť, kde či od rodičov, či od učiteľov majú už naši najmenší dostávať informáciu, s akým zlom sa môžu v živote stretnúť a čomu sa majú vyhnúť. Niet dôvodu pochybovať o tom, že to, čo nasajeme v mladom veku, ide s nami možno oveľa viac ako to, k čomu sa dostaneme už neskoršie, keď sme možno v niektorých prípadoch už otrlí a neochotní a neschopní meniť svoje životné filozofie, ktoré, žiaľ, mnohokrát sú poznamenané aj zmierením sa so zlom, s ktorým sa stretávame.
Je tam tých momentov ešte viac pri tom porovnaní, ale možno by som zašiel do nových detailov, takže dovolím si na záver tejto svojej záverečnej reči, teda už nie som v rozprave, veľmi pokorne s presvedčením, že neprezentujem ani seba, ani náš klub, ani svoje percentá podpory, ani svoju politickú budúcnosť, ale že využívam túto jedinečnú možnosť stáť tu pred vami, na to, aby som absolútne v súlade so svojím presvedčením povedal, že takýto zákon síce nevyrieši všetky bôle, ktoré máme v tejto oblasti, ale je nesmierne potrebný, pretože odkázať občanom, že si ich vážime, keď budú odvážni pri stretnutí s korupčným zlom, a že si nielen vážime, ale sme schopní ich aj reálne podporiť, ochrániť ich, pomôcť im, nedopustiť, aby mali traumy zdravotné, sociálne, nedopustiť, aby ich okolie sa ich bálo, ale, naopak, aby im verejne ďakovalo za to, že urobili to, čo mali urobiť aj ostatní. A možno to by mal byť jeden z cieľov, aby okolo takýchto ľudí nevznikal okruh strachu a úniku, ale aby to bol kruh ľudí, ktorí vedia sa potešiť z toho, že medzi nimi sa našiel niekto odvážny, a najmä vedia sa inšpirovať k tomu, že nabudúce, keď život im ponúkne takúto skúsenosť, že sa stretnú so zlom, s korupciou, so špinavosťami, tak si spomenú na príklad týchto ľudí a budú konať práve v ich duchu. Pretože nikto z nás neprežije svoj život tak, že by sa s takouto konfrontáciou nestretol, každý z nás zažíva chvíľky, ktoré keď vyhodnocuje pri spätnom pohľade, tak rozmýšľa, zachoval som sa správne, nesprávne, a mnohokrát si možno povedať, ej, keby sa to ešte raz vrátilo, už by som sa zachoval inak, hanbím sa. Práve takíto ľudia a takéto zákony nás môžu inšpirovať k tomu, že ten strach, ktorý prirodzene máme všetci v sebe, premôžeme.
Poznáte mnohí Lorda Jima od Josepha Conrada. Ten má krásnu úvahu o tom, že aký je vlastne rozdiel medzi hrdinom a zbabelcom, ktorého máme všetci v sebe. Vôbec to nie sú dvaja rozdielni ľudia, ktorí sa rodia tak alebo hentak, hrdinovia alebo zbabelci. Stále je to ten istý človek, akurát v jednej chvíli sa tento človek rozhodne buď tak, alebo tak. Ani psychológovia, ani sociológovia nevedia veľmi popísať, čím to je dané, čím je to spojené, resp. je jasné, že to nie je spojené ani so vzdelaním, ani s výchovou, ani s náboženstvom, ani s pohlavím, ani s rasou. Jednoducho v niektorých chvíľach sa ľudia prejavia ako statoční a odvážni a v niektorých ako ustráchaní a zbabelí.
Návrh tohto zákona, aj keď zákonom sa nikdy nedá vyriešiť to, aby sme vybudovali morálku, ale návrh tohto zákona sleduje to, aby ľudí, ktorí sa v istej kritickej chvíli svojho života rozhodnú správne, bolo stále viac a viac.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)