Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážene panie poslankyne, páni poslanci. Ja sa nejakým spôsobom strácam v tomto akte prerokovávania privatizácie Slovenských elektrární.
Ešte raz, opozícia si vyžiadala správu o privatizácii a celá tá diskusia sa otáča do Telekomu a do neviem čoho. Veď ste chceli počuť, ako to bolo privatizované a teraz odrážate túto tému úplne inde. Veď ste si museli byť vedomí, ako to bolo privatizované. Veď ste to privatizovali.
Čiže keď ste si vyžiadali, pán poslanec Dzurinda, túto správu, veď vy ste najlepšie vedeli, ako to bolo privatizované a vy ste vedeli najlepšie, ako a kde sa urobila chyba a prečo sa tá chyba urobila a prečo sa tie, sa doklady nenašli, keď sa hľadali niektoré, niektoré právne akty, ktoré súviseli. Lebo tá privatizácia bola tak čudná, tak netransparentná a tak ťažko je momentálne zdokladovateľná, že to je až neuveriteľné. To predajca na tržnici má lepšiu evidenciu vo svojich účtoch, keď predáva tam zeleninu, ako keď sa predávali miliardové majetky energetických podnikov na Slovensku.
Dámy, páni, ja keď som prišiel na ministerstvo hospodárstva v roku 2006, som chcel vedieť a požiadal som svojich pracovníkov, aby mi predložili privatizačné dokumenty Slovenských elektrární, Transpetrolu a Slovenského plynárenského podniku.
Dámy, páni, viete, čo je založené na ministerstve hospodárstva, ktorý bol gestor týchto podnikov?
Dve prázdne krabice, napísané: Privatizácia SPP. Dve prázdne krabice, napísané: Privatizácia Slovenských elektrární. A dve prázdne krabice, napísané:. Privatizácia Transpetrolu.
Nechali ste tam pár kópií, pár kópií, ale len kópií neoverených, ktoré nemôže nikto zdokladovať, nikto ich nemôže brať v úvahu. Ani orgány činné v trestnom konaní, bohužiaľ. Všetko ste zahmlili, ale nie dokonale, našťastie, nie dokonale. Ale trvá to dlho, dlho, dlho, dokiaľ sa vôbec dostaneme k prvotným dokladom, ako tá celá privatizácia prebiehala.
Toto je na tom smutné. A vy ste to, páni, ktorí ste v čase, keď sa privatizovali veľké podniky, to znamená, od konca prvej Dzurindovej vlády, čiže roku 2002 až do roku 2006, kedy bola tesne vo februári pred voľbami dokončená privatizácia Slovenských elektrární, veď ste to všetko vedeli. A aj ste poupratovali, ale nie dokonale.
Čiže keď dneska uhýbate od tejto témy, veď ste ju nemuseli vôbec vyvolať! My sme nemali tú požiadavku hovoriť o privatizácii Slovenských elektrární. My sme sa dosť o tom narozprávali v prvej vláde Roberta Fica, my sme tu pertraktovali tieto témy. Ale vy ste si vyžiadali, a teraz útočíte do všetkého možného, do všetkého možného, len nekladiete otázky tým, ktorí to spôsobili. A dokonca vystupujú a obhajujú väčšinou ľudia, ktorí ani netušia, ako to bolo, ani nevedia, ani tu neboli, ale útočia do Telekomu a do neviem čoho, len otáčajú tému, aby uchránili svojho pravicového koaličného partnera pred nejakou otvorenou kritikou.
Poznámka vôbec k privatizácii. Stále tu behajú pojmy 66 % odpredaja akcií Slovenských elektrární. No, omyl, páni, žiadnych 66 percent. Privatizačná zmluva bola napísaná dve tretiny a vyčíslené desiatkami miliónov akcií, ktoré sa mali predať. A bolo to rozdelené, že dve tretiny je niekoľko desiatok miliónov akcií a jedna tretina je niekoľko, už neviem, či miliónov alebo koľko akcií.
No, čuduj sa svete, všetci a dlho sme to vnímali, že asi je to dobre vyrátané. No čerta starého! Pri fyzickom zrátaní tých akcií my nemáme jednu tretinu Slovenských elektrárni. Pri tých desiatkach miliónov akcií nám chýba jedna akcia. Jedna akcia chýba Slovenskej republike. Tá jedna rozhodujúca akcia, ktorá neumožnila vstup Národnému kontrolnému úradu vôbec do Slovenských elektrární, aby sa pozreli na účtovníctvo, na vôbec hospodárenie Slovenských elektrární.
Dámy, páni, je to náhoda?!
Je to náhoda, že sme odovzdali bonus v podobe Gabčíkova, že sme sprivatizovali, tak ako sme sprivatizovali, a ešte sme došli aj o tú jednu akciu?!
No ja si myslím, že pri takých geniálnych poradcoch a pri takých drahých poradcoch, ale hlavne pri tom finále, ktorý vstupoval vždy pri dokončení transakcie a doťahovaní tých posledných detailov privatizačných zmlúv vrátane konečnej ceny – a v zátvorke, tri bodky – tam bol vtedajší minister financií pán Mikloš. Čiže je to veľmi čudné a Slovensko skutočne až do zmeny zákona, kde sa povedalo, že už od jednej akcie môže Národný kontrolný úrad ísť kontrolovať tam, kde je podiel štátneho majetku, jednoducho v čase, keď sa dalo ešte do toho zasiahnuť a keď sme my nastúpili do vlády, lebo ešte raz, vo februári bola dokončená, 2006, privatizácia Slovenských elektrární, tak nám to znemožnili, vedeli, že medzitým sa poupratujú všetky doklady, že všetky originál materiály zmiznú a nikto sa k tej pravej podstate privatizácií ani nedostane. Čiže to je prvý problém.
Druhý problém, inšpiroval ma pán poslanec Přídal. A tiež súhlasím s názormi tých rečníkov, ktorí tu hovoria, že asi bol ťažký alebo, alebo zlý preklad z taliančiny do slovenčiny, lebo to skutočne takýto, takúto obhajobu Enelu som od poslanca Národnej rady Slovenskej republiky nečakal. Možno si to niektorí neuvedomujete, ale tieto informácie mohli pochádzať len z Enelu. Tieto informácie nie sú verejne dostupné. Ten človek, ktorý s tým robil, ktorý robil v tejto problematike, vie, že k týmto informáciám sa nedá len tak dostať. Čiže má ich priamo z centrály Enelu. A možno mu tam písali aj tie čiarky a bodky, aby bolo jasné, ako ich má obhajovať. Je to skutočne na počudovanie. A ja si myslím, že pokiaľ KDH, neviem, ako budú vystupovať ďalší jeho poslanci, ale už tu pán Brocka ide v tej istej línii, myslím si, že by bolo načase KDH premenovať na nejakú inú stranu, ale určite s kresťanskými hodnotami takíto ľudia nemôžu mať nič spoločné. (Potlesk.)
Teraz poďme k strate. Čuduj sa svete, Slovenské elektrárne mali stratu. Osem rokov nominantov do vrcholového vedenia, čiže do manažmentu pred privatizáciou, ale aj do kontrolných orgánov predsa nominovala politická koalícia. Čiže keď niekto vytvoril stratu, no tak to boli politickí nominanti tej vládnej koalície. A pokiaľ si ja dobre pamätám, na čele bolo SDKÚ, bolo tam KDH. Jedno obdobie, ale nie v čase hlavnej privatizácie, bola aj SDĽ-ka, asi má aj ona maslo na hlave, ja to neviem posúdiť. Bola tam vtedy, ja neviem, maďarská koalícia, alebo ako sa volali. Veď ste tam všetci boli! A bolo tam ANO, tí, našťastie, zanikli a, chvalabohu. Ale kto spôsobil tú stratu?!
A hovoríte, veľmi často sme počúvali v médiách, ale počúvame to aj tu, že štát nie je dobrý vlastník. A Enel je kto?
Kto je Enel? Veď to je štátna talianska spoločnosť!
Rozdiel je len v tom, že štátna talianska spoločnosť vie riadiť, ale nominanti, ktorých vtedy postavili do orgánov Slovenských elektrární, nominanti Dzurindovej vlády nevedeli riadiť. (Potlesk.) To je ten základný problém. Čiže neplatí, neplatí určite táto rovnica a je chybou, pokiaľ sa odvádza skutočnosť a podstata celého problému cez takéto lacné úskoky.
Slovenské elektrárne, áno, boli pred privatizáciou 360 mil. v strate, ale nielen Slovenské elektrárne. V strate bol Slovenský plynárenský podnik a, čuduj sa svete, len dva roky pred privatizáciou. V strate bol Transpetrol, tak isto pred privatizáciou. Predtým vysokoziskové spoločnosti a zrazu sme sa všetci čudovali, čo sa deje.
Ja som v tom čase v politike nepôsobil a som sa čudoval, ako je to možné. Riadil som iný veľký podnik a nevedel som si vysvetliť, ako je možné, že prirodzený monopol sa dostane do straty. Veď to je nelogické. Prirodzený monopol sa môže do straty dostať len umelým zásahom a pokynom. A keď je to štátny monopol, tak jedine na pokyn štátu, na pokyn vlády. Čiže úmyselne vytvorená strata.
Tá úmyselne vytvorená strata smerovala k jednému – k nízkej privatizačnej cene, lebo už vtedy sa blábotalo, že treba privatizovať, lebo štát je zlý vlastník, štát to nevie, nemáme konsolidované financie, lebo ste samozrejme banky oddlžili o 110 mld., ktoré ste museli nejakým spôsobom získať, a potom ste ich odovzdali tak isto za lacný peniaz. Čiže vytvorili ste si mechanizmus ako sa dostať cez privatizáciu k určitým prostriedkom, ktoré ste potom šarmantným spôsobom poprenášali cez rôzne schránkové firmy po celom svete.
Takže poďme ešte raz k privatizácii Slovenských elektrární.
Dámy, páni, mám údaj zo znaleckého ústavu Slovenskej technickej univerzity, ktorá vypracovávala cenu pre vtedajšieho ministra Ruska, aká je hodnota na predaj Slovenských elektrární. Hodnota bola vyrátaná na 1,784 mld. eur. Aká bola predajná hodnota? Osemstoštyridsať miliónov eur. Kde je tá polovica? Ako sa stratila? Cez stratu? Cez privatizačného poradcu?
No, samozrejme, hľadali ste mechanizmus, ako reálnu hodnotu, ktorú vám vyrátali odborníci znalí v energetike, tí ľudia sú dneska profesori a docenti na univerzitách, sú to ľudia, ktorí si stoja za tým, čo napíšu a podpíšu, jednoducho ste ich zbagatelizovali a dokonca ste niektorých aj povyhadzovali z tej komisie, lebo vám boli nepohodlní, lebo trvali, že pod 1,78 mld. eur nemá vôbec význam začať hovoriť o privatizácii alebo predaji podielu v Slovenských elektrárňach. A pritom ste predali nie dve tretiny, ale ešte o jednu akciu menej.
Potom došlo zázračné navýšenie základného imania. Všetci, ktorí riadite podniky, viete, že základné imanie sa robí nejakým prepočtom a zdôvodňuje sa prečo. No, viete, ako sa navýšilo základné alebo prehodnotil majetok Slovenských elektrární? Administratívnym úkonom. Nikto nikdy nevidel prepočet, prečo sa zdvoj-, ztroj-, štvornásobuje hodnota majetku Slovenských elektrární. Nikto to nevidel. Urobila sa valná hromada, kde mal Enel viac ako dve tretiny, odsúhlasil si zvýšenie základného imania a bolo vystláno.
Ale teraz prečo to urobil? Neurobil to len tak svojvoľne. Veď preňho bolo svojím spôsobom, keď nemal záujem investovať, a nemal, nemal, lebo do dostavby tretieho a štvrtého bloku ho dokopala prvá vláda Mikuláša Dzurindu, a osobne som to mal na starosť ja, keď som robil funkciu ministra hospodárstva. Ja viem veľmi dobre, ako sme ich dotlačili do dostavby tretieho a štvrtého bloku. Môžme sa aj na tú tému porozprávať. Zvýšenie majetku spoločnosti malo dva významy základné. Prvý význam bol, že sa zvyšovala hodnota odpisov. Keď si dávate odpisy, idú vám do nákladov a znižujete zisk. Plus len za obdobie už pri tomto navýšenom základnom imaní odpustenie zisku Enelu, kde štát pri privatizácii za druhej vlády Mikuláša Dzurindu v roku 2006 odpustil dividendy, vyplácanie dividend pre štát, ktoré predstavujú hodnotu do roku 2010, mám to tu číslo napísané, 637 mil. eur. Nákupná cena 840 mil., odpustenie dividend 737, čiže zaokrúhľujem – 740, nákupná cena 200 mil., 200 miliónov.
Ale druhý efekt, oveľa dôležitejší, lebo toto bolo zlodejstvo, dobre, zlodeji sa nejakým spôsobom na tom nabalili, ale druhý problém bol cena komodity. Cena komodity je výrobná cena elektrárne, to je jedno akej. Cena komodity nepodlieha regulácii. Cena komodity sa jednoducho preberá. A cez navýšené odpisy a navýšené základné imanie sa jednoducho zdvihla cena komodity a všetci sme sa čudovali, ako je vôbec možné, že na Slovensku je jedna z najdrahších komodít v Európe a v Európskej únii, keď my máme inštalovaný výkon 57 % výroby elektrickej energie z jadra, a v tom čase bol podiel zhruba 67 % elektrickej energie z jadrových zdrojov. Veď taký geniálny mix, ako malo Československo, cez kombináciu jadrové elektrárne, tepelné elektrárne a vodné elektrárne, nemal nikto v Európe. Francúzi mali vysoký podiel, oni mali cez 90 % jadrovej energie, ale my sme mali vynikajúci mix cez sekundárnu a terciálnu reguláciu. Nechcem s týmito pojmami ďalej pracovať, lebo mnohým tu nič nehovoria. Ale bol to geniálne nastavený mix, ale geniálne nastavený aj cenový mix.
Len pre porovnanie, už som to neprerátaval, pokiaľ si dobre pamätám: výrobná cena z jadrového reaktora bola na jednu kilowatthodinu 60 halierov a napríklad pri vodnej elektrární 2,77 koruny. Ani jeden zdroj energie a obnoviteľné zdroje, ako je slnko a vietor, to je už úplne v keli, však viete, že soláre sa vykupujú za 11 korún, čiže to už je úplne mimo.
Ale my sme mali najlacnejšie nastavený vstup na 65 % cenového mixu a boli sme najdrahší v celej Európe.
No samozrejme, lebo si tam narátali aj Baťove topánky a práve tieto vysoké odpisy. Zato potrebovali navýšiť majetok spoločnosti, aby ešte aj tí Slováci museli nielen predať národný klenot, ale ešte aj platili drahú energiu.
Keď niekto bude rozprávať, že je tu medzinárodný obchod a my sme mohli nakúpiť energiu z vonku, no môže to povedať len ten, kto energetike nerozumie. My nemáme prenosové sústavy tak dimenzované, aby sme dokázali 48 terawatthodín preniesť cez naše cezhraničné priechody. Jednoducho to nemáme. Čiže my sme odkázaní, že elektrinu, ktorú tu vyrobíme, musíme na 90 % aj spotrebovať tu, lebo nemáme prenosové mosty a nemáme to kadiaľ nosiť a vo vedrách sa to nedá. Dá sa to robiť len cez 400-kilovoltové prenosové siete.
Takže v tomto bol ten háčik. Čiže nielen zlá privatizačná cena, nielen zbytočné navýšenie majetku alebo prehodnotenie majetku spoločnosti, ale ešte aj zdieranie toho posledného občana na Slovensku: a budeš platiť jednoducho najviac, lebo vážená vláda, druhá, Mikuláša Dzurindu takto nadstavila privatizačný projekt.
Ale to nie je všetko. Keď hovoríme o strate, tak si pozrite výsledovky SPP pred privatizáciou. Znovu, zázračné dva roky stratové. V záujme ochrany občana, v záujme zníženia predajnej ceny. Čo sa stalo po privatizácii? Vyletela niekoľkonásobne cena tak hore, jak raketa, a znovu sme sa, čuduj sa svet, dostali na najdrahšiu cenu plynu pre domácnosti, hoci sme na začiatku tranzitu do Európskej únie. No to je neuveriteľné! A tí, čo sú na konci, majú podstatne lacnejší plyn, ako malo Slovensko. No jednoducho cena vyletela tak hore, lebo sme si nemohli ani pípnuť v SPP.
K privatizačnej cene. Bolo to tu, niektorí si pamätáte, aj pretraktovávané za prvej vlády Roberta Fica v parlamente. Znovu, vyrátaná cena inštitútom majetku spoločnosti bola 360 mld. slovenských korún. Realizačná cena pri predaji cez poradcu, ktorý vybral jedného z jedného, bola 2,7 mld. US dolárov, čo v prepočte pri podpísaní kontraktu znamenalo cenu 130 mld. slovenských korún. Čiže z 360 na 130. No čert to ber, stalo by sa!
Ale my sme, dámy a páni, došli o ďalších 7 mld. slovenských korún len kvôli kurzovému rozdielu, lebo rozdiel v kurze medzi dolárom a, no v porovnaní s časom, kedy bola podpísaná zmluva a pár týždňov na to, kedy došlo k reálnej platbe, bol rozdiel 7 mld. slovenských korún, respektíve v prepočte 233 mil. euro, ktoré sme len kvôli genialite nášho ministra financií, sme prišli o tieto peniaze, hoci v tom čase už aj priemerný ekonóm vedel, čo to je hedžovanie ceny. Aj priemerný ekonóm to vedel. Len my vo vláde, druhej vláde Mikuláša Dzurindu sme nevedeli, čo to je hedžing.
Poďme k Transpetrolu, už keď teda porovnávame, lebo toto súvisí stále s energetikou a s tým skvostom, ktoré Slovensko malo jedinečné, lebo vždy som opakoval ako minister hospodárstva, budem to vždy aj opakovať: Československo malo geniálnych energetikov, geniálnych. Tí pripravili také projekty, že tie projekty sú sofistikovanejšie ešte aj po 50-ch rokoch. Tak ako sme mali my vykrytú sústavu vyrovnávania napätia a kmitočtu, to nemá ani jeden štát. Geniálne. Preto aj za vlády Ivety Radičovej sa rýchlo pustili cez ministerstvo hospodárstva do privatizácie teplární veľkých, lebo to boli tie kľúčové body na vyrovnávanie napätia a kmitočtu, a tam sa išlo hlavne cez sekundárnu a terciálnu podporu, ktorá je cenovo 10-násobne vyššia, ako je cena silovej elektriny. Takže keď sa vyskytol priestor a Yukos sa dostal do politickej nemilosti v Rusku, my sme rýchlo využili túto politickú situáciu a začali sme komunikovať o spätnom odkúpení podielu Transpetrolu. Mali sme vtedy, myslím, že tiež 49 %, ale teda odkupovali sme 49 %, ale znovu bez riadiacej kompetencie, lebo či v elektrárňach, či v SPP, či v Transpetrole sme síce odovzdali 49 %, ale na predstavenstve a vo vedení sme si ani nepípli a na valnej hromade to bolo dokonca tak urobené, že boli siedmi členovia v predstavenstve, keď, z toho boli štyria ich, traja naši, a keď sa nedohodli, alebo teda nebolo uznášaniaschopné, tak na náhradnom predsedníctve stačili len 4 hlasy. Čiže vždy to, čo mali tí vonkajší investori. A takto, takto sme to mali jak cez kopír celé poskladané.
Keď sa naskytla príležitosť na Transpetrol, požiadal som tú istú spoločnosť, bola to americká spoločnosť White & Case, ktorá robila privatizáciu Transpetrolu. Čiže najprv to predali zo Slovenska do Ruska a keď toto celé nastalo, bol tam komplikovaný súdny proces, nebudem s tým zdržiavať, ale použili sme ten istý White & Case a sme povedali: veď to najlepšie viete, tu je objednávka zo štátu, skúste to urobiť opačne, ale máte cenu 78 miliónov. Oni hovoria: ´Pán minister, 78 miliónov, zabudnite. My sme nikdy nedoporučili slovenskej vláde predať Transpetrol za 78 miliónov. Nikdy. Naša cena bola 167 miliónov najnižšia. A to rozpätie bolo medzi 167 a 540 miliónov US dolárov, ale že to slovenská vláda predala za 78 miliónov, my za to zodpovednosť neberieme.´
Pri spätnom odkupe sme povedali: no tak dobre, tak čo teraz? Samozrejme čas sa medzitým pohol a White & Case povedal jednoducho: od 167 do 540 je vždy dobrá nákupná cena.
Bolo niekoľko hľadísk z hľadiska investovania budúcej hodnoty majetku a podobne, tak ako to vedia tieto medzinárodné poradenské firmy urobiť. Robili to spolu s Woodom a nám povedali: za týchto podmienok až do 540 miliónov dolárov môžte ísť, stále neurobíte chybu a túto cenu vieme kedykoľvek vysvetliť. Kúpili sme to za 240 mil., to sa pamätáte, veď to bolo publikované všade. No, chvalabohu, za 240 mil. USD sme to dostali, ale 78, za ktoré sme to predali, bohužiaľ, to bol výsledok...?! Áno, to bol veľmi dobrý obchod pre pravicovú vládu vedenú Mikulášom Dzurindom, ktorá, v ktorej sedeli aj zástupcova KDH. "Vynikajúci obchod" ste urobili, skutočne, gratulujeme vám. (Potlesk.)
Takže, dámy, páni, držme sa faktov. Vy ste odbočili, začali ste do toho splietať všetko možné. Ja som sa len pridŕžal privatizačných káuz, privatizačných káuz v energetike, v energetike. Môžme argumentovať, môžme si to vysvetľovať. Ja vám budem k dispozícii, ja vám budem k dispozícii... (Reakcie z pléna.) Nie poľnohospodárstvo, ja som vtedy robil ministra hospodárstva a na rozdiel, to hospodárstvo vtedy malo aj určitú váhu, nie ako za vás, to bol trhací kalendár. A už keď, keď ste teda načal, že poľnohospodár a naša vláda.
Viete, aký bol dôsledok privatizácie Slovenských elektrární? Na Slovenských elektrárňach sa roztrhla druhá Dzurindova vláda. Totiž sa stal neuveriteľný krok. Privatizačný protokol a dotiahnutie posledných rozhovorov si dovolil vtedajší koaličný partner a predseda ANO pán Rusko, čo bol smrteľný hriech. Smrteľný hriech. Samozrejme SDKÚ na čele vtedy s Miklošom, lebo ten mal na starosť biznisy, jednoducho zaútočila, vytvorila sa kauza prenosu peňazí do Košíc – a minule som vám vysvetľoval problematiku NADSME – a skončilo to aj vlastne v nespriehľadnení a znovu ušmyknutí skoro 2 mld. slovenských korún, ktoré nám tu Európska únia nechala na rozvoj malého a stredného podnikania.
Čiže dobre, že ste ma, pán poslanec z KDH, upozornil, bol by som zabudol na to, že vy ste ešte urobil aj zlatú bodku pri rozpadnutí sa koalície, lebo ste boli všetci tak hladní, že ste sa pobili ešte aj za privatizáciu Slovenských elektrární.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)