Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, dámy a páni, máme pred sebou návrh zákona, ktorý má ambíciu riešiť situáciu, ktorá je v slovenskej pôvodnej tvorbe z hľadiska médií. Je to čin určite veľmi dobrý. Veľmi si vážim kolegu pána poslanca Viskupiča, že sa podujal na takúto ťažkú prácu preto, lebo naozaj je to biely priestor na mape pôvodnej slovenskej tvorby, je to priestor, ktorý určite si žiada reguláciu v tom dobrom slova zmysle. Je to priestor na to, aby podpora slovenskej pôvodnej tvorby bola ešte výraznejšia, ako je doteraz, a aby bola akýmsi návrhom zákona regulovaná.
Na jednej strane veľké áno a veľká vďaka. Ja skôr ale vnímam tento návrh, tento návrh tak, ako to povedal nakoniec aj predkladateľ vo svojom úvodnom slove, ako istý začiatok diskusie, ktorá určite nesmie začať tuná v parlamente, ale ona musí začať v spoločnosti. A ten parlament by mal reagovať na to, čo v tej spoločnosti vznikne takýmto spôsobom a po takejto diskusii. Ona vlastne aj začala. Začala iniciatívou interpretov z pop-music alebo z populárnej tvorby, alebo z toho vyššieho populáru, keď chcete, napríklad s pánom Lipom, pánom Ďurindom, s pánom Rážom, pridávajú sa k nim mnohí a mnohí interpreti. Ale nielen interpreti. Hovorí o tom Boris Filan, hovorí o tom Kamil Peteraj, hovoria o tom všetci tí, ktorých sa táto tvorba týka, všetci tí, ktorí vlastne túto tvorbu produkujú a poukazujú na mnohé štáty iné, kde táto tvorba má, samozrejme, inú podporu. A treba povedať, že v každom štáte je to trošku inak. Porovnávania, ako to už býva zvykom, vždycky krívajú na jednu nohu, čiže v žiadnom prípade sa nedá prebrať taký alebo onaký model.
Bolo by veľmi dobré, keby takáto diskusia v spoločnosti vznikla takým spôsobom, ako bola napríklad diskusia okolo, pred niekoľkými rokmi okolo, ja neviem, Národného divadla, vôbec okolo, vtedy sme diskutovali o tom, vôbec aký význam má kultúra, hovorili sme o tom, aký význam má pôvodná slovenská tvorba, a na základe toho parlament prijal vtedy nejaké uznesenie, ktoré sa potom realizovalo. Čiže po tejto stránke a doteraz ja naozaj vítam túto iniciatívu, ale bavme sa trošku aj o tom, čo okrem tejto iniciatívy, ktorá bola proklamovaná pánom Viskupičom, pánom poslancom Viskupičom ako začiatok diskusie, prináša konkrétny návrh zákona.
No v prvom rade neviem, ja som si to nechal odkontrolovať a teda istým spôsobom odobriť aj mojimi priateľmi z právnickej oblasti vzhľadom na to, že nie som právnik. No a máme taký pocit, že autor návrhu účelovo vybral časti zo správy Kennedy & Radio and Television and Telekommunikation Kommission, pričom ich používa bez uvedenia zdroja, čiastkovo, účelovo neúplne, aby vyvolal dojem istej štátnej regulácie v situovaných krajinách, a neberie pritom do úvahy špecifiká jednotlivých krajín. Ani to, že Kanada okrem iného nie je členom Európskej únie. Tak nám to proste vychádza z toho. Možno je to pravda, možno nie je to pravda. Určite sa k tomu pán poslanec Viskupič vyjadrí.
No k samotnému tomu návrhu ja by som, ak dovolíte, bol konkrétny a vyvolal by som istú aj polemiku. Opäť pre pána poslanca, prešiel by som konkrétne k tomu, čo v tomto návrhu zákona je napísané a prečo sa tento návrh nedá realizovať. Nedá realizovať preto, lebo je v prvom rade akýmsi vyjadrením podpory istého výseku pôvodnej tvorby. Istého výseku, neponíma tu pôvodnú slovenskú tvorbu, hudobnú tvorbu ako celok.
Ja by som bol konkrétny a teraz by som si dovolil odcitovať právne názory. Napríklad v bode 2 navrhovanom § 27b ods. 1 zavádza predkladateľ pojem "pôvodné hudobné dielo v slovenskom jazyku", ktoré vymedzuje "ako hudobné dielo s textom vytvorené v slovenskom jazyku v ktoromkoľvek štáte bez ohľadu na to, z ktorého štátu pochádza autor diela alebo producent diela alebo ich zamestnanec za podmienky, že nositeľa práv pri výkone jeho práv podľa osobitného predpisu zastupuje právnická osoba, ktorej bolo uvedené oprávnenie na výkon kolektívnej správy podľa osobitného predpisu". Toľko citácia. Pojem "hudobné dielo v slovenskom jazyku" je v rozpore s terminológiou tak autorsko-právnou, ako aj hudobno-teoretickou. V hudobnej teórii jednoducho pojem "hudobné dielo v slovenskom jazyku" neexistuje. Z hľadiska formy existujú hudobné diela, ktorých súčasťou je text spievaný či hovorený, ale neexistuje hudobné dielo v určitom jazyku, reči, len text hudobného diela môže byť v konkrétnom jazyku. Samotná legálna definícia tak, ako je uvedená v návrhu zákona, diskriminuje hudobné diela bez textu, ktoré majú z hľadiska kultúrneho a autorského rovnakú hodnotu. To znamená, že všetky napríklad orchestrálne diela by z hľadiska tejto textácie neboli považované za pôvodnú slovenskú tvorbu? Teraz to trošku priťahujem za vlasy. Ale tá textácia k tomu napomáha. Toto nám evokuje takýto výklad. Určite autor nemal na mysli diskrimináciu žánrov povedzme v tomto smere.
Diskriminujú sa tiež slovenskí autori a umelci, ktorí tvoria v inom než slovenskom jazyku. Tí, ktorí trošku poznáte hudobnú literatúru a ktorí sa zoberáte vokálnou hudobnou literatúrou, konkrétne, ja neviem, piesňovými cyklami rôznych autorov typu Moyzesa, Cikkera, Zelienku, Ferencziho, Mikulu, atď., atď., viete veľmi dobre, že títo autori netvorili len v slovenskom jazyku. Známe sú napríklad, napríklad je známy piesňový cyklus Otta Ferencziho Shakespearove sonety, ktorý je písaný v angličtine. Pritom Ferenczi je slovenský autor. Tvoril pôvodnú slovenskú tvorbu. Len ju tvoril v originálnom jazyku. To znamená, že táto tvorba by už podľa tejto citácie do tohto návrhu zákona nepatrila? Nehovorme o Proglase v staroslovienčine, atď., atď. Mohol by som citovať, mohol by som citovať ďalších autorov, ktorí tvorili v inom jazyku, ako je slovenčina.
Napríklad, čo s autormi, ktorí tvoria hudobné diela bez textu? Návrh nerieši, ako by sa postupovalo v prípade, ak by časť textu bola v slovenskom jazyku a časť textu v inom jazyku. Podľa tejto právnickej, tohto právnického výkladu by podpora zaraďovania do vysielania takto vymedzených národných hudobných kultúr mohla hraničiť s obmedzovaním slobody tvorby umelcov, ktorých hudobné dielo by sa započítavalo do zákonnej kvóty len v prípade, ak by to bolo dielo s textom a navyše tento text by musel byť v jazyku slovenskom. Vysielatelia rozhlasovej programovej služby by tak logicky boli motivovaní nezaraďovať do vysielania inštrumentálnu hudbu slovenských autorov alebo hudobné diela slovenských autorov napríklad s anglickým textom.
Na dosiahnutie účelu podpory tzv. domácej tvorby sa javí ako nevyhnutné nastaviť iné kritériá, ako sú jazykové, aby sme práve neprichádzali k takýmto hudobným anomáliám. Návrh totižto vychádza z predpokladu, ktorý je v priamom rozpore s autorským zákonom, a to, že každý nositeľ práv je povinný byť zastúpený organizáciou kolektívnej správy. Autorský zákon v žiadnom prípade nestanovuje povinnosť zastúpenia organizáciou kolektívnej správy, nositeľ práv sa môže rozhodnúť, že si bude svoje práva spravovať individuálne. Dokonca ani v prípade povinnej kolektívnej správy v zmysle § 78 ods. 3 autorského zákona nie je ustanovená povinnosť mať uzatvorenú zmluvu o zastupovaní organizáciou kolektívnej správy. Nie je teda možné nositeľov práv diskriminovať na základe toho, že sa slobodne rozhodnú dať, alebo nedať sa zastupovať organizáciou kolektívnej správy. Navyše väčšina začínajúcich či tzv. nových autorov a umelcov na začiatku svojej umeleckej kariéry nie sú zastupovaní organizáciou kolektívnej správy a, naopak, množstvo starších autorov a umelcov trvalo žije v zahraničí a sú zastupovaní napríklad českou organizáciou kolektívnej správy napriek tomu, že tvoria texty hudobných diel v slovenskom jazyku. Takýto prípad bol napríklad nedávno, aj pred rokom 1989, konkrétne, konkrétne pán Pálka, tvoril v slovenčine a pritom to bol autor, ktorý trvalo žil v Prahe. A mohli by sme hovoriť o týchto, o týchto autoroch, hlavne spred roku 1986, 1985, veľmi veľa. Z takéhoto konceptu možností voľby organizácie kolektívnej správy bez ohľadu na miesto jej sídla vychádza aj návrh Smernice Európskeho parlamentu a Rady o kolektívnej správe autorských práv a súvisiacich práv o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva, na využívanie hudobných diel on-line na vnútornom trhu.
Ale poďme ďalej. Po druhé, v navrhovanom § 27b ods. 2 predkladateľ zavádza do právneho poriadku pojem "platinová platňa". Ide o ocenenie, ktoré udeľuje, ten, ten zámer je jasný, proste ten, kto nedostal platinovú platňu, proste... Prosím? (Reakcia na poznámku predkladateľa.) Áno, áno, ten zámer je jasný, len hovorím, ide tuná o zavádzanie proste nového pojmu. Nového pojmu. Ide o ocenenie, ktoré udeľuje hudobné vydavateľstvo výkonnému umelcovi za úspešný predaj jeho hudobných nosičov. Ide o neprávny inštitút, ktorý nie je upravený v zákone, ani inom právnom predpise. Keďže v zmysle čl. 6 ods. 2 Legislatívnych pravidiel vlády možno v zákone používať len správne a v právnom poriadku ustálené pojmy, nepovažujeme zavádzanie tohto pojmu do normatívneho textu zákona za vhodné.
Ďalej v § 27c sa navrhuje zavedenie povinného podielu pôvodných hudobných diel v slovenskom jazyku vo vysielaní rozhlasovej programovej služby a vo vysielaní prostredníctvom internetu. Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov, ďalej aj zákon č. 308/2000 Z. z. sa vzťahuje len na vysielateľa prostredníctvom internetu, ktorý vysiela programovú službu výhradne prostredníctvom internetu, ale za takéhoto vysielateľa prostredníctvom internetu sa považuje len vysielateľ televíznej programovej služby v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o digitálnom vysielaní) v znení neskorších predpisov, za vysielanie rozhlasovej programovej služby sa nepovažuje šírenie informácií alebo iných komunikátov prostredníctvom internetu.
Ja budem trošku odborne tieto veci citovať, lebo naozaj tá iniciatíva pána Viskupiča je strašne fajn, len v takomto, v takomto ponímaní, ako ju napísal pán poslanec, je dosť ťažko realizovateľná. Ale ešte raz, pán poslanec, ten úmysel je nespochybniteľný a je fajn, že vlastne táto debata sa začína.
Zákon č. 308/2000 Z. z. sa teda nevzťahuje na vysielanie rozhlasovej programovej služby prostredníctvom internetu. Aj keď predkladateľ jednoznačne nešpecifikuje, či má ísť o rozhlasové alebo televízne vysielanie prostredníctvom internetu, je možné vyvodiť, že jeho úmyslom bolo, aby sa táto povinnosť vzťahovala na rozhlasové vysielanie prostredníctvom internetu. Keďže však zákon č. 308/2000 Z. z. na vysielateľov rozhlasovej programovej služby prostredníctvom internetu sa nevzťahuje, nemožno takýmto vysielateľom ukladať povinnosť na základe tohto zákona. A toto je asi pripomienka, ktorá je nesmierne zásadná a možno aj najzásadnejšia. Z legislatívno-technického hľadiska by bolo vhodnejšie upraviť postupné stúpanie kvóty v prechodných obdobiach, v prechodných ustanoveniach, pardon.
Predkladacia správa taktiež obsahuje viacero argumentov odvolávajúcich sa na podporu audiovizuálnych diel v iných krajinách či na medzinárodný audiovizuálny trh. Dovolím si upozorniť, že takáto argumentácia nie je v súvislosti s predkladaným návrhom zákona celkom na mieste, keďže ten sa týka len rozhlasového vysielania. Rozhlasové vysielanie však nie je audiovizuálnou mediálnou službou, keďže mu chýba zložka obrazu, t. j. vizuálna zložka. Z uvedeného dôvodu sa na rozhlasové vysielanie nevzťahuje ani smernica o audiovizuálnych mediálnych službách, na ktorú sa chybne predkladateľ taktiež na viacerých miestach odvoláva, napríklad na strane 8 osobitnej časti dôvodovej správy, kde sa uvádza, že smernica o audiovizuálnych mediálnych službách ponecháva podporu domácej tvorby v oblasti rozhlasového vysielania v právomoci členských štátov Európskej únie.
Dámy a páni, mohol by som pokračovať, ale asi by som bol v tejto chvíli už únavným. Dovoľte mi ešte raz konštatovať: ja beriem tento návrh zákona pána poslanca ako istý začiatok tvorivej diskusie, ktorá bude prebiehať na skutočne hudobno-profesionálnom, kultúrno-profesionálnom poli. A nielen. Verejnosť sa musí taktiež k tomu vyjadriť, či vôbec je tu chcenie, aby sa pôvodná slovenská tvorba v rádiách zvýraznila takýmto spôsobom. Ja si dovolím upriamiť pozornosť, že to má zmysel z toho hľadiska, pamätáme si spred dvadsiatich rokov situáciu v slovenských televíziách, či už verejnoprávnej alebo súkromnej, kde sme boli zahltení tými kadejakými Šeherezá...., Šehera... (Výkrik v sále.), no, Omarmi, áno, aj Omarmi, kde jednoducho sme dostali do vienka čosi, nad čím sme sa všetci čudovali po legendárnych pondelkoch v Slovenskej televízii, kde teda pôvodná tvorba bola zastúpená veľmi výrazne. Čosi, čo tu bolo, zrazu sme sa dostali kdesi do nejakej, nejakej mediálnej spodiny, kde sme teda museli pozerať túto lacnú seriálovú službu. Dnes po dvadsiatich rokoch sme na inej úrovni a bez zákona. Pozrite sa, koľko pôvodnej tvorby je, či už vo verejnoprávnej televízii alebo v súkromných médiách. A predsa je tu, aj v súkromných médiách, je tu dopyt po takejto tvorbe. Tá tvorba má čísla, ktoré sa nedajú len tak hodiť za hlavu. Keby ich nemala, tak by sa asi nevysielala v súkromných televíziách.
Treba sa spýtať, do akej miery z hľadiska, z hľadiska tohto návrhu zákona treba brať na vedomie rozdiel medzi verejnoprávnou inštitúciou a súkromnými médiami. Treba sa opýtať vysielateľov, čo si o tomto probléme myslia. Jednoducho tá diskusia musí tuná zaznieť.
Preto ešte raz, návrh pána poslanca Viskupiča v tomto smere je nesmierne dôležitý, si myslím, ako začiatok istej novej etapy v tomto ponímaní hudobnej kultúry na Slovensku v médiách. Ja verím, že takáto diskusia v médiách prebehne a nielen v médiách preto, lebo je to vecou nás všetkých, tá spoločenská potreba tu asi je.
Takže ďakujem veľmi pekne ešte raz, ale v tejto forme tento návrh zákona nemôžeme podporiť, pretože vlastne by sme podporovali len istú časť hudobnej kultúry.
Ďakujem za pozornosť.
