Videokanál poslanca

Páni kolegovia a kolegyne, nehnevajte sa, ale táto rozprava je zlá. Táto rozprava je omyl. Tento návrh zákona je omyl. Tieto diskusné príspevky sú, z hľadiska môjho, pochopiteľne, hej, berme to takto, aby bolo jasné, omyl, omyl, omyl, z jedného jediného dôvodu. Veď predsa každý je zodpovedný sám za seba a berie za seba absolútne plnú zodpovednosť. Veď prečo vy chcete z hľadiska svojich kritérií tie kritériá nanucovať niekomu inému? Ja mám niekedy taký pocit, že tí abstinujúci v tejto poslaneckej snemovni sú niekedy ďaleko horší ako, tí ktorí majú vypité tie dva poháriky alebo jeden pohárik alebo pol pohárika, ako chcete. Veď to predsa vôbec nie je merítkom toho, čo sa v tejto snemovni deje. Veď tí triezvi niekedy tu robia taký absolútny neporiadok. Mám hovoriť o tých príkladoch, o ktorých všetci vieme? A všetci bez ohľadu na to, či sme opozícia alebo koalícia, sa tvárime, že to neriešime, že teda by sme museli zmeniť rokovací poriadok? A niekto ho tu na zneužíva úplne triezvy? To je v poriadku podľa vás? Všetci veľmi dobre vieme, kto ten rokovací poriadok zneužíva. Je to hlboká menšina v tomto parlamente. Páni, prosím vás pekne, ale toto s alkoholom nemá vôbec nič spoločné, o čom teraz hovoríte. Preto hovorím, že každý je zodpovedný sám za seba. Buďte takí láskaví a nevnucujte vaše predstavy niekomu inému, lebo ten alkohol jednoducho ani nevymizne, ani ho nebude menej, iba jednoducho tu zabíjame čas. Nehnevajte sa, ale to sú absolútne prázdne reči. Či niekto berie drogy, pije alkohol, a teraz skutočne nemám na mysli nikoho, ešte raz, každý je zodpovedný sám za seba a každý si tú zodpovednosť vypije do dna, stačí, aby volebné obdobie skončilo.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ďakujem všetkým za diskusné príspevky k tomu, čo som povedal.
Áno, pán Mičovský, máte pravdu a treba ísť v tých analýzach ešte ďalej. Napríklad treba si povedať, že koľko sa vysiela tej pôvodnej slovenskej tvorby v skutočnosti. Málokto vie, že v Slovenskom rozhlase, v tej časti RTVS škaredej, sa vysiela 30 až 40 % pôvodnej slovenskej tvorby, hej? To je taký škaredý názov, to RTVS, ja mám radšej Slovenský rozhlas, preto som to tak povedal. Tridsať až štyridsať percent pôvodnej slovenskej tvorby. Devín bol založený donedávna len, len na pôvodnej tvorbe v rámci vážnej muziky. Takže ako treba si zistiť tie, spätne tie, naozaj tie percentá. Analýzu v tomto smere zatiaľ nikto nespravil. Tie analýzy si robia trošku tak ad hoc tie médiá samé.
Aj pán Matovič má pravdu. Opäť sa vrátim ale k tomu, čo som povedal. Je zlé, keď vznikne návrh zákona v parlamente a potom sa aplikuje v spoločnosti. Ja si myslím, že ďaleko lepšie je, keď vznikne návrh zákona na základe toho, keď v spoločnosti sa rieši nejaký problém. Preto tá celospoločenská debata, rozprava, ak chcete, o ktorej hovoril nakoniec aj pán predkladateľ, je nesmierne dôležitá. Je tu vôbec celospoločenské chcenie riešiť tento problém? Alebo len my máme ten pocit? Ja si myslím, že je. Len do akej miery je silné? A keď teda zistíme, že áno, ako ho budeme riešiť? Rovnako pre verejnoprávne inštitúcie a pre súkromné médiá?
To sú proste otázky, na ktoré by som chcel poznať odpoveď skôr, ako sa začnem zaoberať nejakou zákonnou normou, ktorá má reagovať na tento podnet.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, dámy a páni, máme pred sebou návrh zákona, ktorý má ambíciu riešiť situáciu, ktorá je v slovenskej pôvodnej tvorbe z hľadiska médií. Je to čin určite veľmi dobrý. Veľmi si vážim kolegu pána poslanca Viskupiča, že sa podujal na takúto ťažkú prácu preto, lebo naozaj je to biely priestor na mape pôvodnej slovenskej tvorby, je to priestor, ktorý určite si žiada reguláciu v tom dobrom slova zmysle. Je to priestor na to, aby podpora slovenskej pôvodnej tvorby bola ešte výraznejšia, ako je doteraz, a aby bola akýmsi návrhom zákona regulovaná.
Na jednej strane veľké áno a veľká vďaka. Ja skôr ale vnímam tento návrh, tento návrh tak, ako to povedal nakoniec aj predkladateľ vo svojom úvodnom slove, ako istý začiatok diskusie, ktorá určite nesmie začať tuná v parlamente, ale ona musí začať v spoločnosti. A ten parlament by mal reagovať na to, čo v tej spoločnosti vznikne takýmto spôsobom a po takejto diskusii. Ona vlastne aj začala. Začala iniciatívou interpretov z pop-music alebo z populárnej tvorby, alebo z toho vyššieho populáru, keď chcete, napríklad s pánom Lipom, pánom Ďurindom, s pánom Rážom, pridávajú sa k nim mnohí a mnohí interpreti. Ale nielen interpreti. Hovorí o tom Boris Filan, hovorí o tom Kamil Peteraj, hovoria o tom všetci tí, ktorých sa táto tvorba týka, všetci tí, ktorí vlastne túto tvorbu produkujú a poukazujú na mnohé štáty iné, kde táto tvorba má, samozrejme, inú podporu. A treba povedať, že v každom štáte je to trošku inak. Porovnávania, ako to už býva zvykom, vždycky krívajú na jednu nohu, čiže v žiadnom prípade sa nedá prebrať taký alebo onaký model.
Bolo by veľmi dobré, keby takáto diskusia v spoločnosti vznikla takým spôsobom, ako bola napríklad diskusia okolo, pred niekoľkými rokmi okolo, ja neviem, Národného divadla, vôbec okolo, vtedy sme diskutovali o tom, vôbec aký význam má kultúra, hovorili sme o tom, aký význam má pôvodná slovenská tvorba, a na základe toho parlament prijal vtedy nejaké uznesenie, ktoré sa potom realizovalo. Čiže po tejto stránke a doteraz ja naozaj vítam túto iniciatívu, ale bavme sa trošku aj o tom, čo okrem tejto iniciatívy, ktorá bola proklamovaná pánom Viskupičom, pánom poslancom Viskupičom ako začiatok diskusie, prináša konkrétny návrh zákona.
No v prvom rade neviem, ja som si to nechal odkontrolovať a teda istým spôsobom odobriť aj mojimi priateľmi z právnickej oblasti vzhľadom na to, že nie som právnik. No a máme taký pocit, že autor návrhu účelovo vybral časti zo správy Kennedy & Radio and Television and Telekommunikation Kommission, pričom ich používa bez uvedenia zdroja, čiastkovo, účelovo neúplne, aby vyvolal dojem istej štátnej regulácie v situovaných krajinách, a neberie pritom do úvahy špecifiká jednotlivých krajín. Ani to, že Kanada okrem iného nie je členom Európskej únie. Tak nám to proste vychádza z toho. Možno je to pravda, možno nie je to pravda. Určite sa k tomu pán poslanec Viskupič vyjadrí.
No k samotnému tomu návrhu ja by som, ak dovolíte, bol konkrétny a vyvolal by som istú aj polemiku. Opäť pre pána poslanca, prešiel by som konkrétne k tomu, čo v tomto návrhu zákona je napísané a prečo sa tento návrh nedá realizovať. Nedá realizovať preto, lebo je v prvom rade akýmsi vyjadrením podpory istého výseku pôvodnej tvorby. Istého výseku, neponíma tu pôvodnú slovenskú tvorbu, hudobnú tvorbu ako celok.
Ja by som bol konkrétny a teraz by som si dovolil odcitovať právne názory. Napríklad v bode 2 navrhovanom § 27b ods. 1 zavádza predkladateľ pojem "pôvodné hudobné dielo v slovenskom jazyku", ktoré vymedzuje "ako hudobné dielo s textom vytvorené v slovenskom jazyku v ktoromkoľvek štáte bez ohľadu na to, z ktorého štátu pochádza autor diela alebo producent diela alebo ich zamestnanec za podmienky, že nositeľa práv pri výkone jeho práv podľa osobitného predpisu zastupuje právnická osoba, ktorej bolo uvedené oprávnenie na výkon kolektívnej správy podľa osobitného predpisu". Toľko citácia. Pojem "hudobné dielo v slovenskom jazyku" je v rozpore s terminológiou tak autorsko-právnou, ako aj hudobno-teoretickou. V hudobnej teórii jednoducho pojem "hudobné dielo v slovenskom jazyku" neexistuje. Z hľadiska formy existujú hudobné diela, ktorých súčasťou je text spievaný či hovorený, ale neexistuje hudobné dielo v určitom jazyku, reči, len text hudobného diela môže byť v konkrétnom jazyku. Samotná legálna definícia tak, ako je uvedená v návrhu zákona, diskriminuje hudobné diela bez textu, ktoré majú z hľadiska kultúrneho a autorského rovnakú hodnotu. To znamená, že všetky napríklad orchestrálne diela by z hľadiska tejto textácie neboli považované za pôvodnú slovenskú tvorbu? Teraz to trošku priťahujem za vlasy. Ale tá textácia k tomu napomáha. Toto nám evokuje takýto výklad. Určite autor nemal na mysli diskrimináciu žánrov povedzme v tomto smere.
Diskriminujú sa tiež slovenskí autori a umelci, ktorí tvoria v inom než slovenskom jazyku. Tí, ktorí trošku poznáte hudobnú literatúru a ktorí sa zoberáte vokálnou hudobnou literatúrou, konkrétne, ja neviem, piesňovými cyklami rôznych autorov typu Moyzesa, Cikkera, Zelienku, Ferencziho, Mikulu, atď., atď., viete veľmi dobre, že títo autori netvorili len v slovenskom jazyku. Známe sú napríklad, napríklad je známy piesňový cyklus Otta Ferencziho Shakespearove sonety, ktorý je písaný v angličtine. Pritom Ferenczi je slovenský autor. Tvoril pôvodnú slovenskú tvorbu. Len ju tvoril v originálnom jazyku. To znamená, že táto tvorba by už podľa tejto citácie do tohto návrhu zákona nepatrila? Nehovorme o Proglase v staroslovienčine, atď., atď. Mohol by som citovať, mohol by som citovať ďalších autorov, ktorí tvorili v inom jazyku, ako je slovenčina.
Napríklad, čo s autormi, ktorí tvoria hudobné diela bez textu? Návrh nerieši, ako by sa postupovalo v prípade, ak by časť textu bola v slovenskom jazyku a časť textu v inom jazyku. Podľa tejto právnickej, tohto právnického výkladu by podpora zaraďovania do vysielania takto vymedzených národných hudobných kultúr mohla hraničiť s obmedzovaním slobody tvorby umelcov, ktorých hudobné dielo by sa započítavalo do zákonnej kvóty len v prípade, ak by to bolo dielo s textom a navyše tento text by musel byť v jazyku slovenskom. Vysielatelia rozhlasovej programovej služby by tak logicky boli motivovaní nezaraďovať do vysielania inštrumentálnu hudbu slovenských autorov alebo hudobné diela slovenských autorov napríklad s anglickým textom.
Na dosiahnutie účelu podpory tzv. domácej tvorby sa javí ako nevyhnutné nastaviť iné kritériá, ako sú jazykové, aby sme práve neprichádzali k takýmto hudobným anomáliám. Návrh totižto vychádza z predpokladu, ktorý je v priamom rozpore s autorským zákonom, a to, že každý nositeľ práv je povinný byť zastúpený organizáciou kolektívnej správy. Autorský zákon v žiadnom prípade nestanovuje povinnosť zastúpenia organizáciou kolektívnej správy, nositeľ práv sa môže rozhodnúť, že si bude svoje práva spravovať individuálne. Dokonca ani v prípade povinnej kolektívnej správy v zmysle § 78 ods. 3 autorského zákona nie je ustanovená povinnosť mať uzatvorenú zmluvu o zastupovaní organizáciou kolektívnej správy. Nie je teda možné nositeľov práv diskriminovať na základe toho, že sa slobodne rozhodnú dať, alebo nedať sa zastupovať organizáciou kolektívnej správy. Navyše väčšina začínajúcich či tzv. nových autorov a umelcov na začiatku svojej umeleckej kariéry nie sú zastupovaní organizáciou kolektívnej správy a, naopak, množstvo starších autorov a umelcov trvalo žije v zahraničí a sú zastupovaní napríklad českou organizáciou kolektívnej správy napriek tomu, že tvoria texty hudobných diel v slovenskom jazyku. Takýto prípad bol napríklad nedávno, aj pred rokom 1989, konkrétne, konkrétne pán Pálka, tvoril v slovenčine a pritom to bol autor, ktorý trvalo žil v Prahe. A mohli by sme hovoriť o týchto, o týchto autoroch, hlavne spred roku 1986, 1985, veľmi veľa. Z takéhoto konceptu možností voľby organizácie kolektívnej správy bez ohľadu na miesto jej sídla vychádza aj návrh Smernice Európskeho parlamentu a Rady o kolektívnej správe autorských práv a súvisiacich práv o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva, na využívanie hudobných diel on-line na vnútornom trhu.
Ale poďme ďalej. Po druhé, v navrhovanom § 27b ods. 2 predkladateľ zavádza do právneho poriadku pojem "platinová platňa". Ide o ocenenie, ktoré udeľuje, ten, ten zámer je jasný, proste ten, kto nedostal platinovú platňu, proste... Prosím? (Reakcia na poznámku predkladateľa.) Áno, áno, ten zámer je jasný, len hovorím, ide tuná o zavádzanie proste nového pojmu. Nového pojmu. Ide o ocenenie, ktoré udeľuje hudobné vydavateľstvo výkonnému umelcovi za úspešný predaj jeho hudobných nosičov. Ide o neprávny inštitút, ktorý nie je upravený v zákone, ani inom právnom predpise. Keďže v zmysle čl. 6 ods. 2 Legislatívnych pravidiel vlády možno v zákone používať len správne a v právnom poriadku ustálené pojmy, nepovažujeme zavádzanie tohto pojmu do normatívneho textu zákona za vhodné.
Ďalej v § 27c sa navrhuje zavedenie povinného podielu pôvodných hudobných diel v slovenskom jazyku vo vysielaní rozhlasovej programovej služby a vo vysielaní prostredníctvom internetu. Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov, ďalej aj zákon č. 308/2000 Z. z. sa vzťahuje len na vysielateľa prostredníctvom internetu, ktorý vysiela programovú službu výhradne prostredníctvom internetu, ale za takéhoto vysielateľa prostredníctvom internetu sa považuje len vysielateľ televíznej programovej služby v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o digitálnom vysielaní) v znení neskorších predpisov, za vysielanie rozhlasovej programovej služby sa nepovažuje šírenie informácií alebo iných komunikátov prostredníctvom internetu.
Ja budem trošku odborne tieto veci citovať, lebo naozaj tá iniciatíva pána Viskupiča je strašne fajn, len v takomto, v takomto ponímaní, ako ju napísal pán poslanec, je dosť ťažko realizovateľná. Ale ešte raz, pán poslanec, ten úmysel je nespochybniteľný a je fajn, že vlastne táto debata sa začína.
Zákon č. 308/2000 Z. z. sa teda nevzťahuje na vysielanie rozhlasovej programovej služby prostredníctvom internetu. Aj keď predkladateľ jednoznačne nešpecifikuje, či má ísť o rozhlasové alebo televízne vysielanie prostredníctvom internetu, je možné vyvodiť, že jeho úmyslom bolo, aby sa táto povinnosť vzťahovala na rozhlasové vysielanie prostredníctvom internetu. Keďže však zákon č. 308/2000 Z. z. na vysielateľov rozhlasovej programovej služby prostredníctvom internetu sa nevzťahuje, nemožno takýmto vysielateľom ukladať povinnosť na základe tohto zákona. A toto je asi pripomienka, ktorá je nesmierne zásadná a možno aj najzásadnejšia. Z legislatívno-technického hľadiska by bolo vhodnejšie upraviť postupné stúpanie kvóty v prechodných obdobiach, v prechodných ustanoveniach, pardon.
Predkladacia správa taktiež obsahuje viacero argumentov odvolávajúcich sa na podporu audiovizuálnych diel v iných krajinách či na medzinárodný audiovizuálny trh. Dovolím si upozorniť, že takáto argumentácia nie je v súvislosti s predkladaným návrhom zákona celkom na mieste, keďže ten sa týka len rozhlasového vysielania. Rozhlasové vysielanie však nie je audiovizuálnou mediálnou službou, keďže mu chýba zložka obrazu, t. j. vizuálna zložka. Z uvedeného dôvodu sa na rozhlasové vysielanie nevzťahuje ani smernica o audiovizuálnych mediálnych službách, na ktorú sa chybne predkladateľ taktiež na viacerých miestach odvoláva, napríklad na strane 8 osobitnej časti dôvodovej správy, kde sa uvádza, že smernica o audiovizuálnych mediálnych službách ponecháva podporu domácej tvorby v oblasti rozhlasového vysielania v právomoci členských štátov Európskej únie.
Dámy a páni, mohol by som pokračovať, ale asi by som bol v tejto chvíli už únavným. Dovoľte mi ešte raz konštatovať: ja beriem tento návrh zákona pána poslanca ako istý začiatok tvorivej diskusie, ktorá bude prebiehať na skutočne hudobno-profesionálnom, kultúrno-profesionálnom poli. A nielen. Verejnosť sa musí taktiež k tomu vyjadriť, či vôbec je tu chcenie, aby sa pôvodná slovenská tvorba v rádiách zvýraznila takýmto spôsobom. Ja si dovolím upriamiť pozornosť, že to má zmysel z toho hľadiska, pamätáme si spred dvadsiatich rokov situáciu v slovenských televíziách, či už verejnoprávnej alebo súkromnej, kde sme boli zahltení tými kadejakými Šeherezá...., Šehera... (Výkrik v sále.), no, Omarmi, áno, aj Omarmi, kde jednoducho sme dostali do vienka čosi, nad čím sme sa všetci čudovali po legendárnych pondelkoch v Slovenskej televízii, kde teda pôvodná tvorba bola zastúpená veľmi výrazne. Čosi, čo tu bolo, zrazu sme sa dostali kdesi do nejakej, nejakej mediálnej spodiny, kde sme teda museli pozerať túto lacnú seriálovú službu. Dnes po dvadsiatich rokoch sme na inej úrovni a bez zákona. Pozrite sa, koľko pôvodnej tvorby je, či už vo verejnoprávnej televízii alebo v súkromných médiách. A predsa je tu, aj v súkromných médiách, je tu dopyt po takejto tvorbe. Tá tvorba má čísla, ktoré sa nedajú len tak hodiť za hlavu. Keby ich nemala, tak by sa asi nevysielala v súkromných televíziách.
Treba sa spýtať, do akej miery z hľadiska, z hľadiska tohto návrhu zákona treba brať na vedomie rozdiel medzi verejnoprávnou inštitúciou a súkromnými médiami. Treba sa opýtať vysielateľov, čo si o tomto probléme myslia. Jednoducho tá diskusia musí tuná zaznieť.
Preto ešte raz, návrh pána poslanca Viskupiča v tomto smere je nesmierne dôležitý, si myslím, ako začiatok istej novej etapy v tomto ponímaní hudobnej kultúry na Slovensku v médiách. Ja verím, že takáto diskusia v médiách prebehne a nielen v médiách preto, lebo je to vecou nás všetkých, tá spoločenská potreba tu asi je.
Takže ďakujem veľmi pekne ešte raz, ale v tejto forme tento návrh zákona nemôžeme podporiť, pretože vlastne by sme podporovali len istú časť hudobnej kultúry.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Kuffa, ja mám len jednu jedinú otázku na vás. Úprimne a jednou vetou keby ste mi odpovedali. Čo ste chceli povedať vaším diskusným príspevkom? Ďakujem za pozornosť.

Ja nechcem prilievať oheň do ohňa, teda ani oheň do ohňa, ani olej do ohňa, ani olej do oleja, ale (Hlas v sále.), keby ste boli taký dobrý, pán Matovič, na jednej strane vy hovoríte, že neviete, či je to pravda, na druhej strane to prezentujete ako pravdu. Pritom pán Jasovský má nejaké deti, má nejakú rodinu, má nejaké renomé, má nejaké postavenie, má nejakých spolupracovníkov a vy jednoducho znehodnocujete úplne vedome jeho dobré meno. Ja by som sa len chcel spýtať, či ste ochotný, pokiaľ to nie je pravda, sa ospravedlniť, presne takisto verejne v takej istej dĺžke vášho prejavu, ako ste to spravili doteraz, lebo to je osočenie. To je osočenie a môže to byť kľudne okrem iného aj politická hra z vašej strany, lebo vy očierňujete konkrétneho človeka, pričom na to nemáte dôkazy, aby ste ho očierňovali. To je jedna vec.
Potom keby ste to naozaj chceli riešiť nie takýmto spôsobom mediálne, tak predsa existujú nejaké interpelácie. Vy takýmto spôsobom sa môžete dozvedieť veci, ktoré by ste sa dozvedeli korektne. A mohli ste interpelovať a môžete stále interpelovať pána predsedu NKÚ bez takéhoto nejakého mediálneho divadielka.
Proste nezdá sa mi to korektné z vašej strany. A v každom prípade ja si myslím, že úprimný úmysel v tomto zmysle, tak ako ste sa to snažili prezentovať, nemáte. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán poslanec Hraško, naozaj máte pravdu, je to tak. Ja si na tom ešte okrem toho cením aj to, že vlastne, dá sa povedať, prvý raz sme sa zhodli, rezort ministerstva, opozícia, koalícia, že všetci vlastne ťaháme za jeden povraz a všetci hovoríme o tom istom. A ja si len prajem, aby toto, čo sa deje v súčasnosti v parlamente, sa dialo aj v iných rezortoch a častejšie. Ďakujem za pozornosť.

Príjemný dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som nadviazal na slová predrečníčky pani poslankyne Vášáryovej. Naozaj je to zákon, tá novela zákona, ktorú vypracovalo ministerstvo kultúry, naozaj je to návrh zákona, ktorý predkladáme spoločne, opozícia, ako aj koalícia, preto, lebo skutočne to umelecké prostredie, resp. divadelné prostredie, a teda prostredie kultúry je špecifickým prostredím, na ktorý zákon o verejnom obstarávaní jednoducho nie je šitý a jednoducho nedá sa ušiť.
A práve z dôvodu, o ktorom hovorila predrečníčka, len teda pre príklady, aby teda aj široká verejnosť pochopila, že naozaj to prostredie je úplné iné, by som chcel povedať, že týka sa to napr. všetkých konaní pri predstaveniach tam, kde by malo dôjsť „k verejnému obstarávaniu". Hovorím to najmä preto, lebo v umení zákon o verejnom obstarávaní reálne spôsobuje problémy. Iste vám bude pripadať celkom normálne a prirodzené, že umelec nedostáva nejaký univerzálny paušál za vystúpenie, že mladá začínajúca speváčka na výchovnom koncerte v okresnom meste dostane iný honorár ako rešpektovaná umelecká osobnosť, ktorá spieva na prestížnych svetových javiskách. Režiséri a dirigenti často prichádzajú do divadiel či koncertných sál s presnou predstavou, ako dielo obsadiť, kto v ňom bude účinkovať. A nie vždy je možné využiť výlučne interných zamestnancov. Takže nezostáva nič iné, ako prizvať na spoluprácu hosťa či hostí. V konečnom dôsledku v tom praktickom živote je to tak, že vám sa napr. stane, že sa dozviete o desiatej, o jedenástej, že vám predstaviteľka ja neviem Traviaty alebo nejakej inej opery z dôvodov indispozície proste je chorá, ochorie. A teraz vy aby ste zachránili predstavenie, tak hľadáte po celej Európe, hľadáte doma, hľadáte v zahraničí, ste radi, keď niekoho nájdete, ste radi, keď to predstavenie zachránite. A v tej chvíli určite nemôžete aplikovať tento návrh zákona, hej, určite ste radi, že zachránite prevádzku. A často sa stane, že vlastne ten spevák alebo speváčka, alebo dirigent, alebo muzikant, alebo ja neviem napríklad baletka vlastne zmluvu podpisuje až po predstavení, až potom, ako sa to predstavenie realizuje. A tie dohovory sú len ústne, a predsa predstavenie sa zachránilo. Čiže opäť tento návrh zákona vy nemôžete aplikovať. Riaditeľ Slovenskej filharmónie či národného divadla by teda mal vypísať verejnú súťaž na potrebné umelecké kapacity. Niekoľko kompetentných odborníkov by voľky-nevoľky muselo sedieť v skúšobni a počúvať všetkých uchádzačov, potom výberové konanie riadne uzatvoriť, vyčkať zákonom predpísanú lehotu, či niekto z odmietnutých uchádzačov nepodá námietku. A potom nakoniec by teda režisér a dirigent mohli začať robiť svoju prácu. Problém je, že kým toto všetko prebehne, je dávno po termíne, ktorý malo divadlo a vedúce umelecké osobnosti vyhradené na prípravu koncertu či inscenácie. A minulosťou je plánovaný dátum premiéry. A filharmónii či divadlu bude verejnosť oprávnene vyčítať, že neplnia úlohy, ktoré majú zapísané v zriaďovacích listinách. To ešte nehovorím o situácii, keď o dvanástej príde napríklad k zmene predstavenia.
Aby sme netlačili riaditeľov do situácie hraničiacich s porušovaním zákona, pridávame sa, samozrejme, koalične k tomuto návrhu, ktorý predniesla pani poslankyňa Vášáryová, je podpísaný aj koaličnými poslancami.
V divadlách sa ďalej stretávame ešte s jedným prípadom, keď cena nie je to najdôležitejšie. Ide o oblasť scénickej a kostýmovej výpravy. Ich výroba musí zodpovedať jednak umeleckým potrebám, pretože priamo vstupujú do tvorivého procesu a podieľajú sa na celkovom vyznení diela, nie nemenej je dôležité, aby všetko perfektne, spoľahlivo a bezpečne fungovalo počas predstavení. To sú tie zložky všetky, ktoré tvoria predstavenie. Tam sú zvukári, osvetľovači, kostýmoví výtvarníci, scénickí výtvarníci a tak ďalej a tak ďalej, celá táto plejáda umeleckých zamestnancov.
Dámy a páni, nechcem zdržovať, ja toto hovorím len preto, aby aj široká verejnosť podporila, že tu nejde o nejaké protekčné vyčlenenie sa zo zákona, lebo jednoducho tá prevádzka kultúrnych zariadení, divadiel, či hudobných, či dramatických, či tanečných, je takým spôsobom nastavená, že tento zákon takýmto spôsobom sa na to jednoducho nedá aplikovať.
Preto ďakujem veľmi pekne ešte raz za koalično-opozičnú podporu a budem sa tešiť, že tento návrh, ktorý predložila pani Vášáryová spoločne opozično-koalične schválime. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ja, práve naopak, by som chcel podčiarknuť to, čo hovoril pán poslanec Matovič ohľadne tej regulácie printových a elektronických médií. Jedno je pravda, že je veľký rozdiel medzi, to je škaredé slovo, regulácia, ale je veľký rozdiel medzi zákonmi, ktoré fungujú pre printové médiá, ktoré fungujú pre elektronické médiá. Ono je to spôsobené aj tým, že zákon o vysielaní a retransmisii bol prijatý v inom období ako ten tzv. tlačový zákon. Hoci tieto dva zákony boli na programe prijatia zhruba v jednom čase. Nestalo sa tak. A tak vlastne elektronické médiá sú regulované, opäť to škaredé slovo, iným spôsobom ako printové médiá.
Kým pri Rade pre vysielanie a retransmisiu nikto nemá nejaké vážne rozpory s tým, keď rada vyhlási v tomto zmysle čosi pre elektronické médiá, či už verejnoprávne, alebo súkromné, u printových médiách táto regulácia neexistuje. Tlačový zákon tieto veci rieši, ako vidíme aj z návrhu tohto zákona, len čiastočne.
A ďalší problém, ktorý je, že dnes ponímaná regulácia určite takou reguláciou nebola pred 5, 7, 10 rokmi. Jednoducho to slovo sa mení aj obsahovo. To, čo ešte pred tými 10 rokmi sa nám zdalo ako prirodzené, že teda istým spôsobom mohlo a malo byť regulované, resp. usmernené, dnes to považujeme často za dokonca nedemokratické, dokonca spôsobuje to vážnu traumu tým, ktorí hovoria o slobode slova a tak ďalej atď., t. j. veľmi sa tento pojem relativizuje. V každom prípade... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pán podpredseda Národnej rady, je mi ľúto, že musím reagovať, ale reagujem len z toho dôvodu, že vy stále hovoríte a stále porovnávate, keď hovoríte o vašej vláde, stále ju vytvárate ako plnohodnotnú a vierohodnú. No nebola ani plnohodnotná, ani vierohodná, porovnávate hrušky s jablkami. Dôkazom toho je, že nevládnete. Koľko ste vládli reálne, 8 mesiacov, 7 mesiacov? Koľko ste vládli, než ste začali vládnuť a než ste sa začali hádať? Vy vlastne porovnávate týchto niekoľko mesiacov s týmto absolútne plnoprávnym procesom, ktorý tuná prebieha a bude prebiehať 4 roky, potom si spravíme isté hodnotenia, občania opäť čosi vyhodnotia. Vy naozaj ťaháte za kratší koniec, úplne zbytočne pľujete síru a je to aj istým spôsobom politicky nekorektné, lebo porovnávate neporovnateľné. Dôkazom toho je, že tu nesedíte ako minister, ale sedíte tu ako podpredseda Národnej rady z milosti vašich opozičných kolegov a koaličných kolegov preto, lebo oni, keby tam dali hocikoho iného na vaše miesto, tak by tam sedel on. Vy ste skutočne podpredseda Národnej rady v tejto chvíli náhodou, boli ste ministrom, ministrom nie ste, ste podpredsedom Národnej rady, to je veľký rozdiel. Ale, prosím vás pekne, neporovnávajte neporovnateľné. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Ja len veľmi krátko vystúpim. Pán poslanec Viskupič tuná prezentoval istú analýzu fungovania fondov, tú istú analýzu vlastne toho všetkého, čo tie fondy prinášajú, respektíve v čom je aj ich problematickosť. S niektorými vecami, samozrejme, súhlasím, niektoré veci sú tu na debatu. A dá sa s nimi aj polemizovať. Ale najpodstatnejšie z tohto všetkého pre mňa je to, že myslím si, že na základe žiadneho subjektivizmu, na základe žiadneho subjektívneho názoru, že ja som z fondov ešte nič nedostal, ja som fondy nevyužil, pre mňa sú fondy zbytočné, tak ako to prezentovala napríklad pani poslankyňa Vášáryová včera, že teda z tých fondov ešte nič nemala ona, dokonca ešte ani jej manžel, toto predsa nemôže byť dôvod na zrušenie fondov, respektíve zaoberanie sa touto tematikou v takomto prostredí, v akom sme, nehovoriac o tom, že naozaj tá umelecká obec je rozdelená, čo sa týka tejto problematiky. A vidíme to na tom množstve podpisov za návrh a proti návrhu. A pri tom naozaj tuná chýba istá analýza fungovania. Debata v tomto zmysle by mala byť na širšej báze, myslím, že by to mohlo byť jednou z tém aj, povedzme, verejnoprávnej inštitúcie, so zainteresovanými ľuďmi vo fondoch, s ľuďmi, ktorí tieto fondy využívajú, s ľuďmi, ktorí tieto fondy spravujú, vôbec aby bolo nejakým spôsobom obhájené ich miesto v spoločnosti na základe tohto zákona. Čiže, veľmi stručne, myslím si, že subjektívne hodnotenie na základe toho, či som niečo z týchto fondov mal alebo nemal, je v tejto chvíli no, vyjadrím sa slušne, asi nie na pravom mieste. Ďakujem za pozornosť.