Ďakujem pekne za slovo, vážený pán podpredseda. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, ak dovolíte, ja sa vrátim k meritu veci.
Dámy a páni, v dobrom to hovorím, mali by sme si uvedomiť, že ten rokovací poriadok hovorí skutočne veľmi presne, máme sa vyjadrovať k zákonu, ktorý práve prerokovávame. Hoci určite tie veci, o ktorých hovorila aj pani Vášáryová, aj pani Mezenská, sú dôležité, ale môžeme ich potom skutočne namontovať na akýkoľvek zákon, na akúkoľvek problematiku. Hovorím ešte raz, prerokovávame zákon o vysielaní a retransmisii, prerokovávame túto problematiku. O tej problematike, o ktorej ste hovorili aj vy, pani poslankyňa Mezenská, veľmi dôležitej, určite, ale v iných zákonoch. Preto, lebo potom by sme mohli hovoriť všetci o všetkom a všade, a je tu aj nejaký čas. Hovorím, hovorím to v dobrom. Porušuje sa rokovací poriadok takýmto spôsobom.
A teraz späť k zákonu, lebo vlastne teraz som ten rokovací poriadok porušil aj ja.
Dámy a páni, začnem trochu netradične. V návrhu zákona o audiovízii ma najväčšmi potešili strany 26 a 27, keď som si ten návrh čítal, lebo tento zákon nahradí doterajšie štyri a koriguje ďalších 171 legislatívnych predpisov. Nazdávam sa, že tento trend by sme mali čím skôr rozšíriť i do ostatných sfér našej činnosti. Počet zákonov a ich aktualizácií, novelizácií, doplnkov a zmien je dnes totižto veľký, že aj odborníci strácajú prehľad v tom, čo vlastne platí. Čiže ešte raz, fajn.
Predložený návrh komplexne rieši situáciu v oblasti audiovízie. Viete, kým jestvovala jediná Slovenská filmová tvorba a jediná Československá televízia, nebolo ho treba. Po roku 1990, keď prestal platiť monopol štátu na výrobu a distribúciu audiovizuálnych diel, a po reálnom vstupe súkromných podnikateľov do televízneho vysielania v roku 1995 sa situácia zásadne zmenila.
Dôvodová správa uvádza, že dnes sa na našom trhu pohybuje zhruba sto subjektov, ktoré sa často popri iných aktivitách zaoberajú aj audiovizuálnou tvorbou, a to prirodzene vyvoláva potrebu upraviť tento terén všeobecne záväznými predpismi tak, aby nedochádzalo k problémom a sporom.
Pripúšťam, že nie som veľkým fanúšikom centrálnych evidencií a registrov, ale uvedomujem si, že je dôležité, aby štát mal prehľad o tom, kto na Slovensku v oblasti audiovízie pôsobí. Preto súhlasím s vytvorením centrálnej databázy týchto subjektov. Rovnako si myslím, že je len dobré, ak sú v takejto všeobecnej legislatívnej norme zadefinované práva a povinnosti, ktoré platia pre každého, kto sa audiovizuálnou tvorbou a prezentáciou jej výstupov zaoberá. Tu mám na mysli najmä ochranu mladistvých a systém označovania vekovej vhodnosti, spôsob umiestňovania reklamy do audiovizuálnych diel a ich jazykovú úpravu.
Za zvlášť dôležité považujem, že zákon v šiestej časti komplexne rieši postavenie a funkcie Slovenského filmového ústavu. Doposiaľ medzi legislatívcami panovalo presvedčenie, že rezortné inštitúcie ministerstva kultúry nemajú v zákonoch miesto, že ich organizácia a rozsah pôsobnosti je internou vecou rezortu. Lenže Slovenský filmový ústav, rovnako ako Divadelný ústav, Literárne centrum, Hudobné centrum a ostatné celoslovenské inštitúcie v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva nie sú iba nejakými jeho špecializovanými vysunutými pracoviskami, ale sú to pracoviská, v ktorých sa sústreďuje veľký nehmotný majetok, naše kultúrne dedičstvo. Slovenský filmový ústav ako centrálny depozitár audiovizuálnych diel nie je teda iba správcom kilometrov celuloidových pásov, ale sústreďuje a využíva a ochraňuje jedinečné dokumenty našich kultúrnych, spoločenských a národných dejín.
Pre šéfa firmy alebo podnikateľa, ktorý sa niekoľko rokov venuje audiovízii, a keď to prestane byť podnikateľsky zaujímavé, alebo keď nájde iný segment na trhu, do ktorého svoje aktivity prenesie, môže byť archív vytvorených diel iba nepríjemnou príťažou, ktorej sa zbaví. Ale ak Slovenský filmový ústav bude disponovať podľa možnosti čo najúplnejšou kolekciou všetkého, čo v tejto oblasti na Slovensku vzniklo, a zákon na to utvára možnosti a predpoklady, nebude to iba nejaký pomník súčasných tvorcov takýchto diel, ale i nenahraditeľná databáza informácií o tom, ako sa naša spoločnosť vyvíjala.
Poviem vám v tejto súvislosti len jednu malú príhodu, ktorá mi dáva za pravdu. V nemenovanom slovenskom profesionálnom divadle sa pripravovala rekonštrukcia. Bolo, bolo teda treba pripraviť objekt na odovzdanie stavbárom a nielen dočasne presťahovať kancelárie. A tak pred inú budovu, kde malo divadlo dovtedy sklady a dielne, pristavili nákladné auto a na jeho korbe skončili "papiere", archív a časť knižnice, aby sa v uvoľnenej miestnosti mohlo úradovať. V inom našom divadle zasa "nové vedenie" neváhalo po desaťročia sústreďovaný a vzácny notový materiál vysťahovať do plechovej skladovej haly, kde ho úspešne zlikvidovala vlhkosť a myši. A podobných príkladov by sme mohli zozbierať nemálo.
Preto som rád, že ministerstvo kultúry urobilo tento krok a návrhom zákona o audiovízii a jeho kapitoly o Slovenskom filmovom ústave otvára možnosť podobne upraviť aj situáciu v ostatných oblastiach.
Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, myslím, že máme pred sebou rozumný a dobre pripravený návrh zákona a jeho prijatím urobíme len dobrý krok, ktorý tu doteraz chýbal.
Ďakujem za pozornosť.
