Videokanál poslanca

184.
Ďakujem veľmi pekne. Pani poslankyňa, ďakujem za váš, za váš príhovor až na také maličkosti.
Viete, mám, myslím si, že by sme sa nemali pohybovať na poli poloinformácií alebo poloprávd. Mali by sme pracovať s informáciami takými, a teda hľadať si zdroje dôveryhodné informácií. Teraz narážam na to, čo ste hovorili na výbore v súvislosti s Berninim, ako by išlo o nejakú arizáciu s najväčšou pravdepodobnosťou. Tak ste to povedali. Ja som si tieto veci zisťoval. Je tu človek, ktorý si veľa vecí pamätá. Je to akademický maliar Stano, ktorý bol žiakom profesora Zmetáka a aj jeho veľmi blízkym priateľom, ktorý má množstvo informácií od neho, a ja som kvôli tomu bol za ním a kvôli tomu sme sa o týchto veciach rozprávali. Ak by ste mali záujem, určite si s vami dá kávu a mnohé vám osvetlí, aby ste sa teda nemuseli držať vecí, ktoré nie sú overené.
Myslím si, že, ja beriem to, čo vy hovoríte o sochách, o výtvarnom umení, o literatúre a tak ďalej, lenže vaše subjektívne názory nemôžu byť objektívnou pravdou, pani poslankyňa. Preto, lebo potom tých objektívnych právd bude niekoľko, preto, lebo ja s vami napríklad v niektorých veciach nesúhlasím a mnoho ľudí takisto. A to sú tiež objektívne pravdy, keď ich budeme takýmto spôsobom prezentovať, ako ich prezentujete vy?
Ďalej hovoríte o konfrontácii so svetom, že neexistujete. Už na výbore som vám povedal, existujú riaditelia, renomovaní riaditelia hudobných inštitúcií zo zahraničia. Hudobná kultúra dennodenne, každé predstavenie v Opere Národného divadla je konfrontácia so svetom. V každom predstavení, resp. skoro v každom predstavení - a nielen Národného divadla - sú speváci, ktorí sa konfrontujú nielen v zahraničí, ale sa konfrontujú spolu so zahraničnými spevákmi na javisku Opery Slovenského národného divadla. A nielen. Ide BHS. Prečo takéto veci hovoríte, o nejakej izolácii, keď to skutočne nie je pravda?
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Dámy a páni, zaujímavé je v nadväznosti na to, čo hovoril pán podpredseda Číž, ako pravda v tomto parlamente neskutočným spôsobom zlacnela. Dnes si tu ktorýkoľvek poslanec z opozície, ktorý bol v exekutíve, ktorý bol za všeličo zodpovedný, dokonca ašpiroval na najvyššie funkcie v SDKÚ, mám na mysli pani Žitňanskú, ktokoľvek povie čokoľvek. Absolútne pravda zlacnela. Nikoho to nezaujíma. Pre istotu teraz pani Žitňanská s pánom Beblavým odišli, samozrejme, preč. Ešte dobre, že tu zostal pán poslanec Zajac, aby mohol nejakým spôsobom reagovať. Ale veď to je absolútne zneužívanie informácií. Vy naozaj poviete čokoľvek a kdekoľvek? Veď overte si isté veci, veď toto je materiál, ktorý by pán Beblavý mal určite poznať, má k nemu veľmi blízko a možno sa o ňom aj rodinne rozprávali. Veď naozaj si to treba len prečítať a máte tu jasné dôkazy o tom, o čom hovoril pán poslanec Číž. No tak, pre boha živého, už nezneužívajme tento parlament len preto, že sa blížia akési voľby. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Áno, veľmi dobré vystúpenie pána poslanca Madeja. V nadväznosti na to by som chcel povedať, že mne sa ozaj zdá, ako keby časť Európskej únie chcela spáchať cielenú samovraždu. Prečo, to sa zrejme dozvieme v krátkom alebo možno trošku dlhšom čase, kto na tom zarobí, kto na tom prerobí, ako sú na tom tie veľké štáty Európskej únie, prečo madam Merkelová najskôr niekoho pozve a potom mu zavrie dvere. To sú všetko otázky, ktoré dnes sú nezodpovedané, ale na toto sa vykašľať.
Ja si myslím, že pre nás je skutočne najdôležitejšie to zdravotné riziko, o ktorom tuná už bola niekoľkonásobne reč. To zdravotné riziko je ozaj najväčším bezpečnostným rizikom a myslím si, že z toho dôvodu, lebo ono sa prejaví až v tej ďalšej generácii, hej, a budeme sa všetci veľmi čudovať, akým spôsobom, ako narástli rôzne infekčné choroby, ktoré už tuná jednoducho v Európe neboli. Ja si pamätám, že keď som išiel do Alžíra, tak tri mesiace predtým som chodil na imunologické oddelenie a dostával som kadejaké medikamenty, aby sa nejakým spôsobom zvýšila moja imunita v rámci prostredia, do ktorého idem. Dnes sa tu potĺka niekoľko desaťtisíc bezmenných utečencov v Európe, o ktorých nevieme skutočne nič. Jednoducho čo sa týka zdravotnej prevencie a ochrany, Európska únia absolútne zlyhala, absolútne zlyhala. Ja som počúval včera správy, akási treťosektorová organizácia zisťovala v Rakúsku zdravotný stav bežencov. No, ten lekár, ktorý hovoril, hovoril o tuberkulóze, hovoril o infekčných chorobách, hej, a to ešte napr. vôbec nevieme, akým spôsobom sa napr. posunie percento ľudí... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca.
Pán poslanec Hlina, zaujímavý prejav, naozaj ma zaujal a som skutočne tuná počúval od začiatku do konca. Až na tie malichernosti, tie fľašky, to si nechajte a tú etiku v parlamente, to si iba znevažujete potom to, čo hovoríte k tejto vážnej téme. A hovoriť o etike v parlamente a potom o takejto vážnej téme, ktorá je skutočne nesmierne vážna, ako to nejde. Ale to hovorím, to proste malá výtka.
Nesúhlasím s vami v jednej veci, pán poslanec, že hovoríte, že je to ako keby nejaký boj o preferencie. To nie je pravda. Toto je boj o Slovensko, toto je boj o existenciu Slovenska, toto je boj o postavenie Slovenska v Európskej únii podľa môjho názoru a toto je podľa môjho názoru jedna z najvážnejších tém od roku 1993, keď tu Slovensko vzniklo. Preto tu sedím, preto tu počúvam a, samozrejme, veľmi zaujímavé niektoré veci, ale hovorím, neznevažujme to nejakými preferenciami, preto lebo toto je skutočne téma, ktorá tuná od roku ´93 nebola, lebo na tejto téme môže všetko zhorieť v rámci Európskej únie a Slovenska v nej. Čiže v prvom rade boj o Slovensko a boj o jeho existenciu a toto by sme si mali všetci uvedomiť.
A ja sa veľmi teším, že z veľkej väčšiny je v tomto parlamente zhoda na tejto téme a ja som rád, že máme premiéra takého, akého máme, ktorý tieto veci dokáže formulovať aj v mene exekutívy. Preto lebo keby tu bol, ja neviem, niekto iný, nechcem sa nikoho dotknúť, kto to Slovensko napríklad nechcel, bola by tu podstatne iná situácia.
Takže ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja sa tiež chcem poďakovať za tento prejav.
Dámy a páni, áno, slovenská politická scéna je relatívne zjednotená a každý by si mal uvedomiť, že toto nie je politická téma, toto dokonca nie je ani o tých nezmyselných kvótach, nezmyselne určených pre jednotlivé štáty, toto je spoločensko-existenčná téma pre Slovensko a spoločensko-existenčná téma pre slovenské postavenie v Európe. Hovorí sa tu o rôznych bezpečnostných rizikách.
Ja len na okraj by som povedal, že je tu bezpečnostné riziko, o ktorom ešte málokto hovoril, aj málokde sa objavuje dokonca aj v médiách. Veľmi jednoducho. Dnes už v Európe neplatia žiadne štatistiky ohľadne najzávažnejších infekčných ochorení. Je tu bezpečnostné riziko preto, lebo nikto nepozná, v akom zdravotnom stave napríklad prišli všetci tí, ktorí prišli do Európy. To sú ľudia, ktorí, ktorých nepoznáte mená. To sú ľudia, ktorých nepoznáte často nič, neviete, čo nosia v batôžku. Už vôbec nepoznáte ich zdravotnú kartu. Toto sa ja pýtam, kedy už konečne sa niekto začne zaoberať z tohto pohľadu všetkými tými, ktorí prišli, ktorí sú skutočným zdravotným rizikom pre Európu a čo v tejto chvíli vôbec nikto ešte nevie odhadnúť preto, lebo sa tým nikto nezaoberá.
Ďakujem za pozornosť.

104.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja chcem tiež najskôr poďakovať pánovi generálnemu prokurátorovi.

A k tomu, čo povedal pán poslanec Číž, viete, keď hovoril o tých nekorektných vystúpeniach v tomto parlamente, tak mal pravdu. Tých nekorektných vystúpení tuná bude stále viac a viac preto, lebo voľby sa blížia a poslanci, ktorí tento parlament vyslovene využívajú na svoje zviditeľnenie, ho budú využívať stále viac a viac, presne podľa toho, ako im budú stúpať alebo klesať preferencie.

Takže teším sa na nový rokovací poriadok, teším sa na vymožiteľnosť práva z toho nového rokovacieho poriadku a ja som zástancom toho, aby ten rokovací poriadok bol čo najtvrdší a čo najprísnejší, aby urobil pravidlá hry pre každého rovnaké, ktoré sa budú musieť dodržiavať, a keď niekomu sa zoberie slovo, tak bude musieť odísť od tohto kecpultu preto, lebo jednoducho otravuje tuná ľudí, ktorí s ním nechcú mať nič spoločného. To sa dnes nedeje. Plno poslancov, niekoľko poslancov ten kecpult skutočne zneužíva.

A viete, čo sa týka oblečenia, ja to kádrovanie nemám rád. Preto, lebo ja osobne sa radšej budem baviť s niekým v čistom tričku, ako v špinavom, smradľavom a prepotenom obleku, pán poslanec. Taká je pravda, viete?

A nekádrujme sa tu, kto má čierne tričko a kto má biele tričko a kto má akú kravatu, potom by sme museli kádrovať aj tuná prítomné dámy, či sú oblečené vhodne, alebo nevhodne podľa koho. Viete, toto nie je cesta, toto, skutočne každý je zodpovedný sám za seba, ako sem chodí oblečený, každý tým svojím oblečením iste presadzuje nejakú svoju životnú filozofiu a to, že sa do toho niekto montuje, je krajne ľudsky, spoločensky a kolegiálne nedôstojné a nekorektné.

Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán predseda, ja len chcem potvrdiť, že naozaj ten displej nefungoval tie prvé dve hlasovania, a kolega Blaha je svedkom, že sme teda robili, čo sme mohli. Ja neviem, či som tam v tom hlasovaní áno alebo nie, ale poprosil by som, keby ste boli taký láskavý, naozaj skontrolovať tie hlasovacie zariadenia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Chcem poďakovať všetkým za faktické poznámky, ktorí komentovali moje vystúpenie, len by som chcel skonštatovať, že ako blbo táto debata politicky začala, tak ona skvele profesijne bude končiť, lebo ešte nás čaká pán spravodajca a pán minister, ktorí budú určite hodnotiť túto debatu.

Ešte raz ďakujem veľmi pekne všetkým za faktické poznámky.

No a pánovi Mičovskému chcem povedať toľko, že sľubujem si od toho isté otvorenie skladateľského prostredia a isté otvorenie aj ponuky, ktorá tu doteraz nebola. Vtedy bude viacej Andrašovanov, vtedy bude viacej Suchoňov, vtedy bude viacej Zeljenkov, Kafendov, Ferenczyov, Mikulov a tak ďalej a tak ďalej. Veď bez takejto možnosti, ako nám teraz tento návrh zákona dá, jednoducho títo ľudia nemali by šancu tvoriť preto, lebo nemali by pre koho tvoriť, hej. Je to možnosť. Či to vyjde alebo nevyjde, povieme si o nejaký čas, ale je to možnosť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážený pán poslanec Kadúc, ešte skôr ako odídete, musím vám povedať, že nie je to politický ťah, pred dvomi rokmi návrh zákona pána Viskupiča nemohol prejsť ani do druhého čítania, lebo bol neopraviteľný, podľa slov legislatívcov. Boli tam také veci, my sme sa o tom veľmi vážne bavili, aj v médiách dokonca, bolo to neopraviteľné skutočne vtedy.
Dámy a páni, ale poďme k návrhu tohto zákona, ktorý máme na stole. Ja sa budem držať rokovacieho poriadku, lebo v prvom čítaní nehodnotíme paragrafové znenie, ktoré budeme upravovať alebo neupravovať alebo s ktorým budeme súhlasiť alebo nesúhlasiť v druhom čítaní. Ale bavme sa o tomto návrhu zákona ako o tom, či ho potrebujeme alebo nepotrebujeme. Ja si myslím, že ho potrebujeme a že je skutočne najvyšší čas, že ho prijímame preto, lebo žijeme v jednej nesmierne povrchnej dobe a tento zákon tiež nám trošku túto dobu mal by zinakovatieť. Poviem vám len jednu príhodu, keď tu už všetci hovoria príhody, ja poviem tiež jednu, ktorá sa mi stala nedávno, keď som sedel na Hviezdoslavovom námestí a išla jedna mamička s takými deťmi ročníka, ja neviem tie deti 7, 8, 9 rokov mali, a tá mamička aj s pani učiteľkou tie deti viedli a tá pani učiteľka hovorila, že: „Detičky, a teraz,“ podotýkam, že boli sme na Hviezdoslavovom námestí, „vám ukážem jednu sochu, fantastickú sochu, ktorá je veľmi inšpiratívna pre vás, hovorte o nej doma, že ste ju videli, skutočne je to socha, ktorá charakterizuje Bratislavu, je to socha Čumila a určite si ju pozrite a odfoťte sa pri nej.“ A tie detičky práve prechádzali okolo sochy Hviezdoslava, hej. V takejto spoločnosti žijeme. Je to povrchná spoločnosť. A či je to v rámci kultúry v literatúre alebo v hudbe alebo vo výtvarnom umení, sme dlžníkmi, aby sme prijímali legislatívne normy, ktoré by tieto druhy umenia podporili.

Treba povedať, že tento návrh zákona nie je o populárnej muzike, ako tu mnohokrát zaznelo, on je o hudbe, on je o muzike ako o celku. To znamená, tam patrí všetko, od populárnej muziky cez vážnu muziku, cez folklór, všetko, všetko, všetko, čo sa hudby týka. No a v prvom rade si od toho sľubujeme všetci aj otvorenie nejakého autorského zázemia. Ja vám poviem jeden príklad. V bývalej Česko-slovenskej republike sa robilo podstatne viacej pôvodnej slovenskej tvorby, či už koncertnej, opernej, inštrumentálnej, vokálnej a tak ďalej a tak ďalej, ako sa jej robí dnes v Slovenskej republike. Je to neporovnateľne viac. No asi tu niečo nie je v poriadku, asi treba niečo s tým spraviť. Prečo je tento zákon? No preto aj dôsledky tohto zákona budú hovoriť o tom, že veď to je propagácia štátu v tom najlepšom slova zmysle, v tomto prípade hudby, v tom najlepšom slova zmysle. Nikto za tým nemôže hľadať žiadnu politiku. Je to len a len a len o muzike. Aj tie kvóty sú o muzike.
Všetci sa odvolávate, alebo niektorí z vás, ktorí vystúpili k tomuto zákonu sa odvolávajú na Cikkera, Suchoňa, Moyzesa, sú mnohí ďalší skladatelia, Ferenczy, Kafenda, Holoubek a tak ďalej, Andrašovan a tak ďalej a tak ďalej. Myslíte si, že v tomto prostredí, v ktorom žijeme dnes, v tomto prostredí, ktoré charakterizuje tú muziku, ktorá vzniká, by títo autori mohli existovať? No nikdy by nevznikli. Nikdy by nevznikli, lebo to trhové prostredie by ich akosi nemalo prečo inšpirovať. A preto tu musí byť podpora jednoducho týchto žánrov. Veď koľko takých telies bolo zničených? Kto dnes vie o tom, čo vlastne je to zborový spev? Kto dnes vlastne vie o tom, čo je to inštrumentálna muzika? Kto dnes vie o tom, čo je to komorná vokálna tvorba? Veď tieto žánre vôbec neexistujú. A tento návrh zákona je aj o tom, aby istým spôsobom sa mobilizovalo autorské prostredie. A to autorské prostredie sa mobilizuje len vtedy, keď bude mať kde vysielať, keď ho bude mať kto vysielať. A, ešte raz, vy keď jednoducho nevytvoríte podmienky pre to, aby takáto muzika zaznela, a budete púšťať do éteru len jednu muziku, ja už som na to odpovedal aj pánovi poslancovi Lipšicovi, vy keď nedostanete okoštovať aj z tej inej muziky, no ťažko si ju vyberiete, keď ju nebudete poznať. Čiže preto je tu aj tento návrh zákona, preto sú tu aj tie kvóty, ktoré tak na prvý pohľad škaredo vyzerajú. Je to autorské zázemie, ktoré tu bolo. Dnes nikto z týchto ľudí netvorí preto, lebo nemajú prečo tvoriť. Nemajú prečo tvoriť, lebo sa jednoducho nevysielajú. Ja som bol pred tromi hodinami v Hudobnom fonde, ktorý je úplne prázdny, hej. Tam už dnes nikto nechodí, nikto si nepožičiava noty. Nikto dnes Hudobný fond ako keby nepotreboval. No načo by ho niekto aj potreboval? Kto z neho vysiela? Občas je to na Devíne. Ale aj Devín už dnes nie je to, čo bol pred, povedzme, piatimi, siedmimi, desiatimi, pätnástimi rokmi. Všetci sa odvolávame na skladateľov, ktorí vznikli v istej dobe, ktorú kritizujeme. Ale vytvorme aspoň trošku také podmienky, aby tu jednoducho tí skladatelia mohli znovu tvoriť to, čo tu kedysi tvorili. Ide o hudobné žánre, ktoré dnes už nepoznáme. Aj o tom je tento návrh zákona.
Okrem iného vo svete televízie zafungoval princíp konkurenčného boja. A vygeneroval pomerne vysoký podiel pôvodnej tvorby na celkovom vysielacom čase. V rozhlasovom prostredí sa tak nestalo a môžeme teoretizovať, prečo sa tak nestalo. Zrejme podstatné tu bude, že rozhlas je posluchové médium, teda človek sa nekoncentruje prioritne na to, čo počúva, ale využíva rozhlas ako zvukovú kulisu inej, dôležitejšej činnosti. To nemotivuje majiteľov rádií na nič iné, iba na to, aby ich program koncipovali ako súvislý tok populárnej hudby prekladaný v určitých časových intervaloch stručným spravodajstvom. Vo vysielaní komerčných rádií veľmi, veľmi sporadicky natrafíte na publicistiku, ale vôbec nie na pôvodnú tvorbu. Rozhlasové dramatické diela, rozprávky, náročnejšia hudba, to je teritórium výlučne vyhradené vysielateľovi zo zákona.

Majitelia licencií na rozhlasové vysielanie nám cez niektorých kolegov poslali odkaz, aby sme im nehovorili do toho, koľko percent času v ich vysielaní môžu vyhradiť pre slovenskú hudbu. Lenže to je jediný segment ich vysielania, ktorý vieme ovplyvniť. Nemôžeme nikoho nútiť, aby začal vysielať autorskú rozhlasovú tvorbu, pretože slovenské rádiá na to jednoducho nemajú vybudované kapacity, celé rádio je neraz jeden počítač. A keďže nám ide o to, aby v rozhlasovom vysielaní na Slovensku bola zastúpená aj pôvodná tvorba, navrhli sme aspoň túto oblasť, základnú normu, ktorej sa hovorí zjednodušene, že vždy po štyroch cudzojazyčných skladbách by mala nasledovať jedna slovenská skladba, veľmi zjednodušene, samozrejme, kde slovenská v zmysle špecifikácie obsiahnutej v zákone znamená buď po slovensky, alebo s autorským či interpretačným podielom nášho občana. Ja rozumiem tomu, že zahraniční majitelia slovenských rozhlasových filiálok budú mať trošku problém doplniť do zásobníka aj diela, na ktoré nemajú v rámci svojich medzinárodných sietí autorské práva, ale myslím, že to nie je taký neprekonateľný problém, aby sme sa kvôli nemu vzdali možnosti dopriať slovenskému poslucháčovi viac pôvodnej hudobnej tvorby.
Ja by som ešte pripomenul z tohto miesta, s akou negatívnou energiou sme museli zápasiť, keď sme do zákona dostávali povinnosť vysielateľov zabezpečiť napríklad slovenský dabing rozprávok, určite si spomínate na tú debatu, ktorá tu bola, pretože vzťah k jazyku televízie je deformovaný už v čase, keď sa dieťa učí používať elementárne pojmy, tak ako sme zvykli na psíka a mačičku a nepučíme sa od smiechu, že to nie je pejsek a kočička. Tak podľa môjho názoru o tri roky či päť rokov sa nik nepozastaví nad tým, že každá piata alebo šiesta pesnička v rádiu je slovenská.

Trošku ma mrzí len to, že musíme na to prijímať zákon, že to nie je automaticky tak, ako sa to stalo napríklad v televíziách, či už verejnoprávnej alebo komerčných. A pamätáte sa, keď sme tu pred opäť nejakým časom hovorili o pôvodnej slovenskej tvorbe, koľko tu bolo negatívnych emócií, koľko tu bolo negatívnych slov v rozprave rôznych poslancov, ktorí hovorili o tom, že je to čosi, čo nemá šancu na úspech.
Myslím si, že po prijatí tohto návrhu zákona budeme si môcť povedať, či sa zámer podaril alebo nepodaril. A ja pevne dúfam, že už to nebude vnímané nijako politicky, ale keď tak propagandisticko-slovensky. Ďakujem za pozornosť.