Príjemný dobrý deň. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj, dovoľte aj mne, aby som pridal trošku niekoľko nesúvislých viet do tejto témy štátneho rozpočtu, ale dopredu hovorím, len v oblasti kultúry, len v tej oblasti, ktorej sa venujeme, respektíve venujem najviac. Venujeme sa jej aj v rámci výboru a možno tieto slová nebudú celkom len o rozpočte, ale aj vôbec o postavení slovenskej kultúry za posledné štyri roky.
Dnes už nikto nehovorí o tom, že ministerstvo kultúry by nemalo existovať, dnes už nikto nehovorí o tom, že ministerstvo kultúry by sa malo spájať s iným ministerstvom. Tá autorita ministerstva kultúry dnes je veľmi vysoká, veľmi rešpektovaná. Ministerstvo kultúry je jedno, dovolím si tvrdiť, z ministerstiev, ktoré tvrdí muziku v rámci spoločnosti a istých spoločenských pravidiel, o ktorých všetci hovoríme a debaty na výbore pre kultúru a média počas týchto štyroch rokov len dokazovali autoritu ministerstva kultúry a dokazovali aj vážnosť tém, ktoré ministerstvo kultúry na výbor a do pléna prinášalo.
Nedá mi, aby som v tejto chvíli na úvod nepovedal, že keby niekto povedal kedysi dávno, dávno, povedzme v roku 1989, že Slovenská republika bude vyčleňovať na podporu kultúry v prepočte na koruny 6 mld. korún, asi by som mu skutočne neveril. Všeobecne platí to, čo už povedal jeden minister dávno pred nami, že na kultúru sa platí a na nekultúrnosť sa dopláca. To je istá veta, ktorá si myslím, že tieto štyri roky platila a aj najvyššie orgány, aj my na výbore sme si často uvedomovali, aká je to veľká pravda.
Pred štyrmi rokmi, keď sa o našu dôveru uchádzala po prvý raz v moderných slovenských dejinách jednofarebná vláda, deklarovala svoj záujem vnímať, dovoľte mi, aby som citoval: "kultúru za vnútorný základ spoločnosti, ktorú určuje hodnotovo a spolu vytvára jej jedinečnú národnú, národnostnú či miestnu identitu. Kultúra má schopnosť humanizovať, kultivovať a estetizovať život, rozvíjať v ľuďoch tvorivosť a originalitu." Vo vládnom programe sme občanom sľúbili, že, opäť citujem: "Finančná podpora kultúry bude vychádzať z reálnych ekonomických možností štátu a súčasne byť aj schopná napĺňať reálne stanovené ciele, priority a očakávania kultúrnej obce."
Môžeme mať subjektívny dojem, či v tom, či onom konkrétnom projekte mohla byť intervencia štátu výraznejšia, ale nazdávam sa, že každý rozumne uvažujúci človek musí pripustiť, že vláda svoj záväzok z programového vyhlásenia za štyri roky naplnila. Napokon dnes to nie je ministerstvo kultúry, ktoré by vyvolávalo medzi členmi kultúrnej obce paniku a odpor, skôr u neho hľadajú podporu tí, ktorí sú sami obeťami svojského výkladu práv zriaďovateľa na iných stupňoch. Môžeme s istým uspokojením konštatovať, že slovenská audiovízna tvorba zaznamenáva neobyčajný boom, vznikajú desiatky hraných i dokumentárnych diel, nezaniklo ani jedno štátom zriaďované divadlo, naopak, všetky svoju činnosť rozvíjajú a dosahujú, aj keď v horších ekonomických podmienkach, európsky porovnateľné výkony, naša literatúra sa postupne vyrovnáva s odchodom majstrov slova staršej generácie, no dokázala vygenerovať celý rad osobností v mladšom a strednom veku, ktorí si získali priazeň čitateľov.
Pokúsme sa naozaj bez straníckych konotácií zrekapitulovať, čo sa výboru pre kultúru a médiá podarilo v spolupráci s ministerstvom kultúry v tomto volebnom období. Slovenské kiná sú dnes napospol digitalizované. Ako retro sa zachováva niekoľko sál, kde ešte funguje klasická projekcia. Je vytvorená funkčná rada vlády pre kultúru. Máme funkčný fond pre audiovíziu, vďaka ktorému je evidentný nárast počtu pôvodných a koprodukčných diel a rozvíja sa fond na podporu umenia, od ktorého si sľubujeme podobný efekt. Máme moderný a súčasnej dobe zodpovedajúci autorský zákon, zákon o vysielaní a retransmisii, zákon o múzeách a galériách, či zákon o osvetovej činnosti. Je prijatá stratégia rozvoja v prakticky všetkých oblastiach slovenskej kultúry a po prvý raz vôbec máme zo zákona definovaný štatút slobodného umelca. Podarilo sa zákonom upraviť percento pôvodnej slovenskej hudobnej tvorby a podarilo sa zákonom urobiť definíciu pôvodného slovenského hudobného diela, resp. pôvodnej hudobnej slovenskej tvorby. Dnes vieme definovať, čo slovenská tvorba znamená. Dnes vieme definovať aj to, akým spôsobom by mala byť hraná v médiách či verejnoprávnych alebo súkromných a opäť po nejakom čase, zrejme v budúcom volebnom období si budeme môcť vyhodnotiť, či sa tento krok naplnil, či sa podaril a či v tomto smere existuje divácka, resp. poslucháčska, resp. občianska spokojnosť.
Netreba pritom zabúdať, že v roku 2012 bola situácia v rezorte kultúry a médií veľmi zložitá. Pripomeňme si, že pán exminister Krajcer urobil okrem iného to tzv. spojenie verejnoprávnych inštitúcií Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie a my sme sa mali rozhodnúť, či urobiť krok dozadu, alebo či sa pokúsime na raz prijaté rozhodnutie Národnej rady nadviazať a urobiť RTVS skutočne funkčnou inštitúciou. Isteže, na toto sú rôzne pohľady, rôzne názory, ale jedno si musíme uvedomiť, bol to trošku iný krok, ako sa doteraz udial v Národnej rade, pretože spomeňme si, každé štyri roky, každé štyri roky sa menil riaditeľ inštitúcie či už Slovenského rozhlasu alebo Slovenskej televízie, každé štyri roky sa menila Rada Slovenského rozhlasu alebo Slovenskej televízie, každé štyri roky sa menila filozofia verejnoprávnej Slovenskej televízie a verejnoprávneho Slovenského rozhlasu a v podstate tuná neišlo o žiadnu kontinuitu. Žiadny riaditeľ takto vymenovaný, či už parlamentom alebo radou, lebo tie zákony, samozrejme, sa menili, nenadväzoval na riaditeľa minulého ani programovo, ani filozofiou a často sme tuná viedli vášnivé debaty, čo je vlastne verejná služba a čo od tejto verejnej služby očakávame.
My sme sa rozhodli ísť inou cestou. My sme sa rozhodli nenovelizovať tento zákon, nevrátiť inštitúciu, samostatnej inštitúcie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie a v mene toho zákona, ktorý prijal pán exminister kultúry Krajcer, sme sa snažili sfunkčniť obidve inštitúcie. Sfunkčniť, to znamená, aby sme sa stále nebavili o tom, či budeme privatizovať druhý program, či Slovenská televízia môže žiť iba s jedným programom, či ten druhý program je čosi, čo dnes nie sme schopní uplatiť, koľko programových okruhov bude mať Slovenský rozhlas, aká bude ich náplň. Jednoznačne sa zvolá iná filozofia v mene tohto zákona pána Krajcera pokúsiť sa vytvoriť akýsi funkčný mediálny priestor pre Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas tak, aby sme si po tých štyroch rokoch mohli vyhodnotiť, či tento model je funkčný, či sa to dá programovo a finančne. To nás, predpokladám, čaká v tom budúcom volebnom období. Pamätáme si iste, akým spôsobom tuná prebehla výmena riaditeľky za riaditeľa súčasného Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. Pamätáme si iste, koľko, aké tuná boli vášnivé debaty o tom vôbec, či tieto veci majú zmysel, alebo nemajú zmysel, ale dnes hodnotiť tieto veci netreba.
Treba si len pomyslieť, že tá Slovenská televízia a Slovenský rozhlas dnes pracuje úplne v inom režime a my sa na výbore už nebavíme o tom, či privatizovať alebo neprivatizovať program, či sa ho zbaviť alebo nezbaviť, ale bavíme sa o financovaní a bavíme sa hlavne o programe. Vždy pri príležitosti nejakej návštevy riaditeľa alebo predsedu rady hovoríme o kvalite programu, hovoríme o tom, či Slovenská televízia a Slovenský rozhlas napĺňajú programovom tú verejnú, programovo tú verejnú službu, ktorá je definovaná v zákone. A to je jeden obrovský posun v rámci debát na výbore, je to obrovský profesný posun preto, lebo my všetci sme zobrali na vedomie ako keby existenciu Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, verejnoprávnej Slovenskej televízie a verejnoprávneho Slovenského rozhlasu a bavíme sa už len o tom, čo táto televízia a rozhlas dnes vysielajú v dobrom, v menej dobrom, či v zlom. Tie výhrady sú rôzne.
Treba spomenúť nie veľmi medializovaný zákon o divadelnej a hudobnej činnosti. Zadefinoval mantinely v týchto umeleckých druhoch, precizoval jasné pravidlá a postavenie jednotlivých tvorcov a potvrdil záujem štátu rozvíjať aktivity národných kultúr, inštitúcií v týchto disciplínach. Asi na tomto mieste treba povedať, že atmosféru vzájomného rešpektu v oblasti vzťahov medzi slovenskou kultúrnou, kultúrou a kultúrami menšín, narušili v posledných dňoch bezprecedentné a priamo, dovolím si tvrdiť, nekorektné útoky na pomník Ľudovíta Štúra v meste, ktoré nesie meno tejto vynikajúcej osobnosti našich dejín. Nechcem si predstaviť, že by sa podobným spôsobom začali Slováci v mestách, kde majú majoritu, správať k pomníkom vynikajúcich osobností maďarskej kultúry, no a preto verím, že medzi mienkotvornými osobnosťami maďarskej menšiny sa nájde dostatok odvahy zamedziť takýmto excesom.
Dámy a páni, spomeňme si, že pred štvrťstoročím podnikatelia v zelených a fialových sakách s bielymi ponožkami, tí podivní ľudkovia, ktorí sedeli aj v tomto parlamente, tí, ktorí sa prikmotrili ku každej z meniacich sa vlád a hrali tu s nami s podporou rodiacich sa slobodných médií, ktoré ani netušili, aký je reálny dosah na spoločenské myslenie, svoje hry. Podniky, ku ktorým sa za lacný peniaz dostali, buď vyšli na bubon, alebo skončili v rukách zahraničných "konkurentov", ktorí si tak kúpili náš trh. Vtedy sa na Slovensku udomácnilo aj presvedčenie, že aj umelec je len tovar. Niektorí tvorcovia sa krátkozrako zahľadeli na okamžitý osobný profit a pristúpili na túto hru. Vtedy podľa môjho názoru umenie stratilo tú spoločenskú prestíž, ktorú si do nového veku prinieslo ako dar, ako dedičstvo z tých čias predprevratových, hoci to znie teraz veľmi čudne, ale v ére doznievajúceho socializmu totiž umenie bolo priestorom, kde prichádzalo k istej symbióze duší, nazvime to tak, diváci tam chodili, pretože sa uistili, že nie sú sami. Kto rozmýšľa o slobode, kto odmieta totalitu, kto skrátka chce artikulovať naozajstné pocity, ktoré mal človek v schizofrenickej situácii 80. rokov.
Som rád, že po týchto štyroch rokoch môžeme konštatovať náznaky, že sa situácia mení, že komerčné tlaky dokážu naše umelecké inštitúcie eliminovať a že aj občania sa naučili, že nie všetko vychválené do neba v kadejakých smotánkach je skutočne umeleckým činom. Štatistiky návštevnosti našich divadiel a koncertných pódií nasvedčujú, že sa ľudia vracajú k aktívnejším formám kontaktu s umením, čo je jav potešujúci a vyvolávajúci istý zdržanlivý optimizmus. Ozaj som veľmi rád, že koncerty Slovenskej filharmónie sú vypredané, že či v činohre alebo v opere Slovenského národného divadla sú vypredané predstavenia, nielen erbové inštitúcie, tie národné, ale aj Banská Bystrica, Zvolen, Martin, Košice atď. atď., všade tam sú divadlá, ktoré nezívajú prázdnotou a že sa v podstate kultúrny život vrátil opäť na Slovensko. Isteže, aj v rezorte kultúry si silne uvedomujeme dôsledky limitu zadefinovaného vo vládnom vyhlásení z roku 2012 v slovách, opäť citujem: "vychádzať z reálnych ekonomických možností štátu".
Vieme, že v našich kultúrnych a umeleckých inštitúciách sú ľudia, teda ľudia často zostávajú najmä preto, že sú to fanatici, ktorí na peniaze až tak nehľadia. Ja chcem len pripomenúť nedávne stretnutie v Trenčianskom kraji v Trenčianskych Tepliciach, kde boli udeľované ceny župana, kde boli udeľované ceny všetkým tým, ktorí sa, o ktorých vlastne v tej kultúrnej obci nevieme. To sú organizátori, to sú všetci tí, ktorí na tej komunálnej úrovni robia tú obrovskú kultúrno-robotnícku prácu, bez ktorej by tie špičky erbových, ktorí sú v erbových inštitúciách, neexistovali.
Tak ako napokon aj v našom zdravotníctve, veď aj v školstve sú podobné finančné problémy, aj v kultúre. To treba zobrať na vedomie a treba sa tešiť, že to tak nebude. Ak sa pozriete, koľko slovenských režisérov dnes profiluje české divadlá, koľko slovenských spevákov dnes odvádza kľúčové úlohy v rakúskych, nemeckých či švajčiarskych operách, koľko našich tanečníkov, ale i kameramanov, dirigentov či dramaturgov dnes pôsobí v zahraničí a nie je to nejaká druhá liga, ale špičkové umelecké kolektívy, potvrdzuje to názor, že sme národ s mimoriadne vitálnou vrstvou kreatívnych individualít. Je to výborné a šíri to dobré meno našej republiky.
Ono to fungovalo opačne. Množstvo zahraničných či už interpretov alebo organizačných pracovníkov sú dnes v slovenských inštitúciách, teda hlavne v tých erbových inštitúciách, sú to zahraniční dirigenti, ktorí sú riaditeľmi týchto inštitúcií, ale aj, samozrejme, interpreti v opere alebo v balete, alebo vo všetkých tých žánroch, kde neexistuje rečová bariéra. Som veľmi vďačný tým, ktorí majú v sebe zakódovaný pocit zodpovednosti, odolali vábeniu vyššieho zárobku, zostali doma a naši spoluobčania sa môžu ich výkonmi potešiť.
Som neuveriteľne rád napríklad, že sa podarila rekonštrukcia Budmerického kaštieľa a ešte v tomto roku ten Budmerický kaštieľ bude sprístupnený pre všetkých tých, ktorí budú mať nejaké chcenie si ho pozrieť, toho domova Slovenských spisovateľov, ktorý má charizmu z čias tunajšieho jestvovania veľkej generácie slovenských spisovateľov počnúc Plávkom, Ondrejovom, Mňačkom, Mináčom, Karvašom, Ťažkým a končiac súčasnými majstrami slova a verím, že sa nájde spôsob, ako v Budmericiach udržať čulý kultúrny život.
Naopak, som nerád, že na bratislavskom nábreží neďaleko môjho bydliska stále straší nezrekonštruovaná Národná galéria, ale zjavne je to rébus ponad všetky volebné obdobia, veď komplex obnovy odhlasovala ešte aj prvá Dzurindova vláda a tento rébus sa vlastne vlečie dodnes. Mrzí ma, že na Devíne ešte stále nie je amfiteáter, ktorý má, ktorý teda by umožnil obnoviť tradíciu Veľkomoravských slávností, rovnako ma mrzí povedzme, že v Banskej Bystrici ešte stále chýba činohra, alebo napríklad, že Trenčín nemá funkčné divadlo, ako jediný, jediný kraj Trenčiansky. Proste sú to problémy, ktoré čakajú na budúce volebné obdobia, na všetkých tých, ktoré budú mať, ktorí budú mať na starosti kultúru a ktorí sa budú zaujímať o to, čo sa vlastne v tej kultúre na základe toho dobrého rozbehnutého vlaku, dobre rozbehnutého vlaku bude diať.
Dovolím si povedať, že tie posledné štyri roky boli pre kultúru úspešným príbehom a z hľadiska toho rozpočtu, ktorý prijímame dnes pre budúci rok, som optimistom aj do toho ďalšieho roku a ja len dúfam, že už nikdy neprebehne tá debata, ktorej som bol svedkom v parlamente na tej mimoriadnej schôdzi, kde sme tuná hájili existenciu Slovenského národného divadla, novostavby Slovenského národného divadla oproti vtedajším privatizérom, ktorí to mali pre seba strašne dobre vymyslené, ale pre Slovensko a pre nás všetkých strašne blbo. Chvalabohu, nepodarilo sa.
Ďakujem veľmi pekne za tento rozpočet pre budúci rok a predpokladám, že tí ďalší, ktorí budú hodnotiť všetko, čo sa v kultúre udeje v rámci toho budúceho roku, budú tiež tak optimisticky naladení, ako som v tejto chvíli ja.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)