Príjemný dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, vystúpim veľmi krátko a vystúpim vlastne k mnohým veciam, ktoré tu už boli povedané. Ale treba to jednoducho zdôrazniť, lebo zdá sa, že tá politická pamäť ako keby niektorým neslúžila.
Takže, dámy a páni, vlani v októbri sme na tejto pôde viedli intenzívnu polemiku o návrhu vtedajšieho ministra kultúry Daniela Krajcera, ktorý si za podporu svojho poslaneckého klubu k vládnemu návrhu štátneho rozpočtu vyžiadal odsúhlasenie zákona, ktorým sa od januára 2013 mali zrušiť koncesionárske poplatky za služby verejnoprávnych médií. Márne sme vtedy všetci vystríhali, márne argumentovali a márne sme pripomínali, že koncesionársky poplatok tu bol za Prvej republiky, prežil kolektivistické a etatistické roky povojnové a jednoducho predstavuje okrem samotného finančného objemu i istú pridanú hodnotu, čo totiž dáva médiám verejnej služby relatívnu nezávislosť od vládnej moci. Spomínam relatívnu nezávislosť, aby ste mi nemohli protirečiť. Navyše sme upozorňovali, že v čase prehlbujúcej sa krízy a nevyhnutnosti korigovať výdavky štátu sa môže veľmi ľahko stať, že v rámci plošného viazania výdavkov sa Rozhlas a televízia Slovenska môže dostať do existenčného ohrozenia aj napriek tomu, že pán exminister sa dušoval, že RTVS dostane od štátu viac peňazí, ako získava z koncesionárskych poplatkov. Pán exminister, náš terajší kolega, si nedal povedať a zrušenie koncesionárskych poplatkov, tak tento, nazvime to, danajský darček od vlády v demisii a koalície v rozpade musíme dnes riešiť. Preto budeme debatovať o vládnom návrhu zákona, ktorý nedomyslený krok berie späť. Určite budeme opäť počúvať mnoho rečí o tom, ako chceme priviesť na mizinu občanov, pre ktorých bude platenie koncesionárskych poplatkov neúnosné, ba likvidačné, ba niektorí možno budú maľovať aj drásajúce obrazy ľudí, ktorí si musia doslova odtrhnúť od úst, len aby zasýtili tú nenažratú hydru verejnoprávnych médií. Samozrejme, vám nik súčasne nepovie, že aj cez dotáciu zo štátneho rozpočtu by si verejnoprávne médiá zase len zaplatil občan a že aj pre prípad zrušenia poplatkov a financovania verejnoprávnych médií bolo pripravené v pravicových šuflíkoch originálne a vskutku novátorské riešenie v podobe plošného zdvihnutia dane z pridanej hodnoty, ktoré by mesačne bezpochyby vytiahlo z vreciek občanov, a už nie iba koncesionárov, ale všetkých občanov, podstatne viac peňazí, ako je cena ani nie dvoch škatuliek cigariet, čo je výška toho mesačného poplatku pre bežnú rodinu. Napokon, dnes má každý možnosť vidieť, ako sa s krízou vyrovnávame my a aké technológie volí pravicová koalícia v Českej republike. Podľa rovnakej receptúry by sme dnes škrípali zubami pri oznamoch, že v mene vyrovnaného rozpočtu, a teda aj financovania znárodnených čiže poštátnených pôvodne verejnoprávnych médií budeme platiť nie 19- ani nie 20-, ale hoci 25-percentnú daň z pridanej hodnoty za každý rožok, za každý liter mlieka, slovom, za všetko a všetci aj tí, ktorí majú pri koncesionárskych poplatkoch úľavy, aj tí, ktorí ako rodinní príslušníci spoločne zdieľajú jednu platbu, pretože ak má rodina dve-tri deti, nielen dvaja rodičia, ale i každý z potomkov dostane na stôl svoj rožok alebo krajec chleba, svoj pohár mlieka, svoj tanier s obedom či večerou, daň z pridanej hodnoty potom tak pekne a po pravicovo znáša každý. To si treba veľmi poctivo povedať, o čom bol vtedajší návrh pána Daniela Krajcera.
Dámy a páni, táto debata bude predovšetkým politickou konfrontáciou. A to je škoda, pretože keby sme hovorili o koncesionárskych poplatkoch, teda o „koncesionárskych poplatkoch“ vecne, mohli by sme sa dopracovať aj k tomu, čo sme ako politici médiám verejnej služby roky dlžní. Čo keby sme namiesto mlátenia ideologickými poučkami začali premýšľať o tom, ako Rozhlasu a televízii Slovenska umožniť, aby boli tým, čím sú ich partneri, ktorí mali to šťastie a boli polstoročia pod ideologickou kuratelou, čo keby sme začali naozaj seriózne hovoriť, a nielen hovoriť, o tom, čo je verejný záujem, čo je objektivita a nezávislosť a ako môžeme my, najvyšší zákonodarný zbor, pomôcť médiám, ktorých prvou a prvoradou povinnosťou je služba občanovi, nie investorom, nie aktuálne vládnucim politikom, nie skupinkám, ale občanom, od ktorých sa všetko v slušnom a v demokratickom štáte má a musí odvíjať? Otvorme diskusiu hoci o tom, či bolo až také múdre a prezieravé otvoriť liberálne náš mediálny priestor každému, kto sa rozhodne rozšíriť portfólio svojich investorských kratochvíľ aj o médiá. Vymeňme si názory na to, prečo v niektorých štátoch médiá verejnej služby iniciujú rozvoj pôvodnej tvorby a prečo v dobách totality dokázali naši predkovia vytvoriť klenoty rozhlasovej a televíznej tvorby, ku ktorým dve desaťročia slobody vlastne ani tak veľmi nemáme čo priložiť.
Dámy a páni, hľadajme spôsob, ako vyrovnať handicap, ktorý verejnoprávnym médiám vyplýva z počtu koncesionárov. Slovensko už asi nenafúkneme a nikdy nás nebude 30 mil., a teda ak nechceme koncesionárov zaťažiť neprimerane a pritom máme vôľu akumulovať vo verejnoprávnych médiách dostatok zdrojov, aby si mohli konečne plniť všetky funkcie, ktoré sme im napísali do zákona, musíme vymyslieť, akým spôsobom priepasť medzi príjmami a výdavkami preklenúť, nie prehĺbiť.
Dámy a páni, predložený návrh zákona, ktorý prolonguje jestvovanie koncesionárskych poplatkov, takzvaných, pokladám v tejto chvíli za nevyhnutné, ale iba operatívne riešenie, operatívne preto, lebo udržiavanie status quo, o ktorom všetci vieme, zabezpečuje iba prežívanie, nie rozvoj a skvalitnenie.
Navrhujem, aby sme tento zákon posunuli do druhého čítania, ale apelujem na všetkých, ktorí majú okolo seba odborníkov na mediálnu politiku, aby sme sa pokúsili prekonať ideologické bariéry a začali sa seriózne rozprávať o tom, čo pre médiá verejnej služby urobíme. Myslím, že aj ministerstvo kultúry by len privítalo takúto vecnú a k zmysluplnému cieľu smerujúcu debatu. Náznaky takejto debaty už tuná boli, dokonca aj vo faktických poznámkach. Ďakujem vám za pozornosť.
