Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister školstva, vážený pán spravodajca, vážení všetci desiati poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí sa už naobedovali a poctili ma svojou prítomnosťou tak, aby som mohol čosi povedať v rámci predkladanej novely zákona, čosi možno všeobecne platné, čosi možno konkrétne o umeleckých školách, na ktoré sa neprávom, trošku neprávom v rámci aj tohto dialógu, ktorý tuná prebieha veľmi kultivovane, zabúda.
Dámy a páni, najskôr som bol v pokušení vstúpiť do tejto diskusie s návrhom, aby sme sa zamysleli nad tým, či sme sa náhodou nelapili do pasce. Do pasce byrokracie a zbytočne detailných predpisov a príkazov, ktoré z našich vysokých škôl robia inštitúcie doslova podozrivé z nekalej činnosti.
Naše univerzity sú zo zákona verejnoprávne a samosprávne. Majú zadefinované akademické slobody, práva a povinnosti, ale my, teda tvorcovia zákona, všetkým tým rektorom, dekanom, kvestorom, správnym radcom a garantom v podstate neveríme, aby vedeli kompetentne posúdiť, či vedecký, alebo umelecký výkon jeho najbližších kolegov bol naozaj reálny, alebo je to len výmysel, a tak pre istotu vybudujeme monštruóznu databázu, ktorej plnenie berie čas na výskum a tvorbu, kvôli ktorej vznikajú personálne v poddimenzovanom školstve nové pracovné pozície "kŕmičov a kontrolórov databáz", no a výsledok je pochybný, rovnako ako prieskum verejnej mienky. Stačí tu istú otázku položiť rovnakému počtu ľudí na koncerte, v Redute a na koncerte v tenisovej hale a vysomárte sa zo zodpovednosti, z odpovedí. My zjavne neveríme, že vedecké rady, čo len tušia koho žiadosť o inauguráciu prerokúvajú, tak im pre istotu precízne predpíšeme ešte aj rubriky do životopisu. Neveríme, žeby vedecko-pedagogické kolégiá mohli mať dobré nápady na skvalitnenie a obohatenie ponuky štúdia, tak prerobíme nebadane pôvodne konzultačnú a poradnú Akreditačnú komisiu na akési generálne riaditeľstvo vysokých škôl, ktorej pracovné skupiny nasadzujeme ako trestné komandá do pomyselného zápasu na život, na smrť s rektormi. Pritom rektorov volí akademická obec, a so súhlasom ministra ich vymenúva prezident republiky. Teda do funkcie sa dostávajú transparentne a demokraticky, ale pracovnú skupinu si zostavuje jej predseda vymenovaný do Akreditačnej komisie vládou úplne samostatne a podľa svojej voľnej úvahy.
Kto má akú zodpovednosť z toho, čo som povedal? No aj ten, ktorý sa veci venuje len okrajovo, iste rozumie tomu, kto je zodpovedný a kto "zodpovedný" nie je, ale o to významnejšie sú jeho rozhodnutia.
Chcel som vás, vážené kolegyne a kolegovia, aj vyzvať, aby sme spoločne vyriešili problém, ktorý vnímam veľmi citlivo. Je to chýbajúce definovanie účelových zariadení umeleckých vysokých škôl. Ak vieme, že budúcim lekárom nestačí fonendoskop, ale potrebujú sa naučiť aj ako sa pracuje s modernými diagnostickými mašinkami, a ak vieme, že dnes agroinžiniera nenaučíme jeho perspektívne povolanie, ak bude mať k dispozícii len motyku a štepársky nožík, tak by sme asi mali uvedomiť aj to, že budúci člen orchestra potrebuje už ako študent občas hrať pod vedením dirigenta v koncertnej sále, že budúci profesionálny herec či spevák sa potrebuje naučiť hrať aj na scéne a v kostýme, že sochár si musí vyskúšať aj to, ako správajú kovy pri odlievaní, a drevo či skala pri opracovávaní a tak ďalej a podobne.
Prečo teda zákon pozná inštitút fakultných nemocníc, vysokoškolských poľnohospodárskych podnikov, či kňazských seminárov, ale nepozná inštitút vysokoškolského divadla a koncertnej a výstavnej sály? Prečo je zakúpenie špičkovej motorovej píly pre vysokoškolský lesnícky podnik legitímnym a rozpočtovo nárokovateľným výdavkom vysokej školy, ale reflektor do školského divadla môžete zaobstarať, len ak si nájdete sponzora alebo ak sa zadarí získať grant Európskej únie.
O tom všetkom som mal v pláne hovoriť. Potom som si ale v dôvodovej správe všimol informáciu, že ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v súčasnosti pripravuje novú koncepciu pre oblasť vysokoškolského vzdelávania, ktorej výsledkom má byť počas tohto volebného obdobia nový zákon o vysokých školách.
Ctím zákony tohto štátu, preto si dobre uvedomujem, že tvorba nového zákona je ďaleko rozumnejšia cesta, ako sa s problémami systémovo a dôsledne vyrovnať, než umožňuje čo aká rozsiahla, ale predsa len čiastková účelová novelizácia. Preto som sa rozhodol , že radšej ponúknem pánovi ministrovi školstva pomoc pri príprave nového vysokoškolského zákona a podporu navrhnutej novelizácie toho jestvujúceho mu na ten nový zákon dám potrebný čas, pokoj a podporu.
Pán minister, držím vám palce a ďakujem za pozornosť. V druhom čítaní určite budem vravieť konkrétnejšie o umeleckých vysokých školách, ktoré naozaj trošku v tomto ponímaní ťahajú za kratší koniec, resp. sa o nich veľmi málo hovorí, resp. sa na nich dávajú kritériá presne také isté ako na povedzme iné vysoké školy, pritom štúdium na vysokých školách umeleckého typu je výnimočné tým, že je tvrdo individuálne, a preto aj jedno z najdrahších, a tak by sa k nemu zodpovedne malo aj pristupovať, dôsledkom napríklad čoho sú absolventi vysokých škôl umeleckého typu, kde je veľmi jednoducho porovnateľná ich úspešnosť oproti iným absolventom, no absolvent vysokej školy umeleckého typu je pod veľmi jednoduchou kontrolou verejnosti, či má prácu alebo nemá prácu, aký je zamestnaný v divadle, na koncertoch, v orchestroch, vystavuje a predáva diela, tak je veľmi jednoducho kontrolovateľný verejnosťou.
No a verte mi, že napríklad muzikantov, ktorí vychádzajú či už z jednej, alebo druhej vysokej školy, je po Európe resp. po svete v orchestroch strašne veľa. Ale hovorím, toto sú určité čiastkové problémy, ktoré by si zaslúžili jednu samostatnú diskusiu, a ja dúfam, že aj takej sa v tomto zákonodarnom zbore všetci dožijeme.
Zatiaľ veľmi pekne ďakujem za pozornosť a, pán minister, držím palce.
