Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec Mihál, no máte jednu veľkú výhodu. Vy stále môžete hovoriť, že toto sme chceli spraviť, toto sme chceli spraviť, ale sme to nestihli. Iste by, samozrejme, s vami v tejto chvíli súhlasil a určite súhlasí aj pán poslanec Kaník, ktorý bol v nejakých štyroch, piatich stranách, ak si to dobre pamätám, možno v šiestich, opravte ma, pán poslanec, však vy ste začínali s ................................ na Slovensku tuná, čo je tých päť, šesť strán, všade ste rozprávali, všade ste rozprávali to isté. Ale v nadväznosti na to, čo povedal pán poslanec Mihál, viete, Kaníkovci vždy prosili, tak ako prosia zákerne teraz, oni prosili to HZDS, aby s nimi spolupracovalo, a boli ochotní urobiť čokoľvek. To bolo množstvo stretnutí, množstvo stretnutí, hovorím v nadväznosti na to, čo povedal pán poslanec Mihál, aby som isté veci osvetlil, aby nám to teda bolo jasné, kto tu s nami sedí, hej, v týchto laviciach. Ľudia, ktorí prosili, ktorí skutočne prosili a zákerne prosili, tak ako zákerne prosia teraz a nedovolia, no preto som, samozrejme, aj z toho HZDS musel odísť, preto, lebo s takýmito ľuďmi sa naozaj nedá politicky spolupracovať. (Smiech v sále.) A pán poslanec Mihál, no, povedzte, viete si dobre predstaviť spoluprácu s takýmito Kaníkovcami? S takýmto Kaníkom? No viete si vy predstaviť spoluprácu? Keď už toho toľko nahovorili tuná historicky, ako čo sa nedá nielen napísať, ale ani počúvať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. No, nedá mi, ale lacná pracovná sila bol hlavný argument pravice pokiaľ, počas vášho vládnutia, a hádam uznáte, že tie pravicové vlády tuná vládli skutočne ďaleko viac ako vlády ľavicové, ale o tom nie je príbeh v tejto chvíli. Ja si myslím, že, pán poslanec Kaník, vy ste boli určite viac v opozícii, určite viac v koalícii ako ja. Ja som bol v opozícii a ja som tuná hlavne teda počúval a hovorím, počúvam ako neekonóm, ako občan, ktorého sa to, samozrejme, dotýka a porovnám, kto čo hovorí a aké sú jeho činy, ktoré sa premieňajú aj na nejaké skutky. Viete, ale po tom, čo ste tuná povedali, no tak, ja keď tak spätne rozmýšľam, povedzte mi aspoň jeden jediný rezort, jeden jediný rezort, ktorý fungoval lepšie za pravicovej vlády, ktorý vôbec fungoval za pravicovej vlády. Jeden jediný rezort, pod ktorý sa môžete podpísať, a to sú všetko nielen v tejto chvíli vaše vízie, ale to je pretavené do praktickej, praktickej roviny. Žiadny rezort nefunguje. Všetko krachlo. Všetko krachlo. O tom je kríza. Povedzte mi jeden jediný rezort, za ktorý sa môžete vy podpísať. A teraz ako nebuďme osobní, alebo ako nehrajme sa tuná na nejakých demagógov. Úplne konkrétne. (Smiech v sále.) Smiech, to je málo.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Ja sa opäť ospravedlňujem, že ako neekonóm sa zapájam v tejto chvíli do tejto ekonomickej debaty, ale zase ako neekonóm počúvam tieto ekonomické šarvátky a prekáračky už veľmi dlho. Tento boj dvoch filozofií často zafarbený politicky a tým vlastne odvádzajúci pozornosť od jadra problému.
A opäť, pán poslanec Švejna, ste si neodpustili vo vašom výstupe rozprávať o fatálnej Ficovej chybe, o fatálnom Ficovom omyle a o omyle Ficovej vlády a neviem ešte, o čom všetkom. No, myslím si, že opäť ste zabudli povedať to, že vlastne všetko to začalo nejakou privatizáciou strategických podnikov.
A tá privatizácia strategických podnikov mohla prebehnúť aj inak. No, môžete sa smiať. Ja som veľmi rád, že na to takto reagujete. Vy ste to všetko tam pokazili, dámy a páni, v rámci privatizácie strategických podnikov. Taká je pravda. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, no.

Jarjabek, Dušan, poslanec NR SR
A toto si treba uvedomiť. Keby ste to privatizovali inak, aj dopady krízy na Slovensku by boli iné. Som veľmi rád, že sa vám to nepáči, lebo dávate mi za pravdu.
Pán poslanec Švejna, ešte jednu vec. Viete, budem vás brať vážne a moji kolegovia takisto, keď aspoň raz budete kritický do vašich vlastných radov. Aspoň raz poviete, toto a toto bolo chybou. Toto a toto sa nestalo.
Napríklad aj o tej privatizácii strategických podnikov keby ste nám niečo povedali, akým spôsobom sa mohla konať, ako vtedajší minister financií, pán Mikloš, tieto veci mohol riešiť iným spôsobom.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec Krajcer, ja som toto vaše vystúpenie teda skutočne viacej vnímal ako vystúpenie stranícke, ako vystúpenie podpredsedu strany s ambíciou predsedníckou, a nie ako vystúpenie profesijné, respektíve ako vystúpenie bývalého exministra kultúry. Ja som radšej, keď ste v tej druhej polohe preto, lebo v rámci tých odborných argumentov určite sa nám diskutuje lepšie.
Aby som teda prešiel k tej odbornej rovine. Vy ste hovorili o boji s ministrom financií. No, pán poslanec, vy ste ten boj s tým vaším ministrom financií prehrali. Keby ste ho neboli prehrali, tak by ste neposúvali dátum platnosti tohto zákona z 1. 1. 2012 na 1. 1. 2013. To je jasná prehra s vaším ministrom financií, ktorý nebol ochotný akceptovať tento váš nový zákon, ktorý ste schválili v tom období, v ktorom ste ho schválili, v tom období, keď ešte ste všetci mali záujem na tom, aby koalícia vydržala. Za normálnych okolností by tento zákon určite neprešiel. To je jedna vec.
No vy ste v tom zákone hovorili o financovaní. To financovanie tých 90 miliónov eur, ktoré ste do toho zákona dali, bol rozpočet Slovenskej televízie z roku 1992. Jednoznačne nestačilo by to, bol by to inak zánik verejnoprávnej inštitúcie, či už rozhlasu alebo televízie. To sú fakty, o ktorých sa bavme. A okrem toho ak by to bola akákoľvek suma, ktorá by bola v zákone, nikdy by nebolo povedané, že akýkoľvek minister financií, ktorý by prišiel po tom vašom, by tú sumu naplnil, by ju mohol splniť. Už som tu niekoľkokrát spomínal prípad s Pro Slovakiou, keď vlastne vláda jednoducho neplnila zákon. To sa mohlo stať aj teraz. A to by bol koniec... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Ja by som chcel zareagovať na niekoľko myšlienok pani poslankyne Vášáryovej, ktoré predniesla pred chvíľou.
No, pani poslankyňa, áno, vy ste prijali zákon nový o financovaní RTVS, ale ten zákon ste nikdy nerealizovali. A to, prečo ste ho nerealizovali, si môžeme len domýšľať. Vy ste ho odložili. Vy ste odložili realizáciu tohto zákona preto, lebo neprešiel cez vášho vtedajšieho ministra financií. A bol to jeden z prvých zákonov, ktorý ste prijímali v tomto parlamente, keď ešte koalícia fungovala. A mnohí z vás mi povedali, že keby sa tento zákon prijímal v inom časovom úseku, nikdy by nebol prijatý. Taká je pravda. Samozrejme, opäť nebudem menovať tých, ktorí mi to povedali, preto, lebo by to bolo nekorektné.
No z toho vášho diskusného príspevku mi nebolo celkom jasné, o čom sa bavíme v rámci RTVS, či sa bavíme o programe, bavíme sa o financovaní alebo bavíme sa o spolitizovaní RTVS, teda čomu vy dávate istú prioritu, čo ste chceli tým vaším príspevkom povedať, lebo hovorili ste tak trošku o všetkom, len akosi som nepochopil, čo by malo byť tou prvotnou záležitosťou, lebo teraz hovoríme o financovaní. Len vy ste, pochopiteľne, spomenuli všetko. Dokonca ja by som po takejto diskusii s vami, keby sme boli niekde v dialógu, vám položil otázku, či chcete RTVS a ako si ju programovo predstavujete. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec, to čo ste vlastne vy ste povedali, a o čom ste hovorili vo svojom príspevku, je vlastne také nepriame pokračovanie tej panelovej diskusie, ktorú spustil minister kultúry ako spoločenský problém, na ktorú takýmto spôsobom reagoval. Je tu z jeho strany výzva verejnosti, aby sa takýchto diskusií zúčastňovala. Ja si myslím, že tento stôl nebol posledným. A predpokladám, že aj na výbore sa budeme touto problematikou zaoberať. My sme sa toho okrúhleho stola nemohli zúčastniť z toho dôvodu, že sme mali rokovanie výboru. Jednoznačne tam proste isté časové následnosti nesedeli.
No v tom, čo ste hovorili, je, tak ako to ja vnímam, problémom právna definícia vulgarizmu, to je dôležitý problém, právna definícia násilia a potom ani nie tak definícia ako spoločné značenie tej dvanástky, pätnástky a osemnástky, ktorá sa v televíziách deje, lebo teoreticky čo je dvanástkou v jednej televízii, môže byť pätnástkou v televízii druhej. Ide o to, že tento problém, samozrejme, treba tiež riešiť, lebo vyplýva z toho prvého.
No a ja veľmi vítam tieto diskusie, ktoré začali na ministerstve kultúry, preto, lebo skutočne je to problém, ktorým sa musíme zaoberať.
No a to prekvapenie pána Mistríka. Ja som tento problém otvoril na poslednom sedení, ktoré sme mali s českými senátormi. A oni takisto na moje prekvapenie hovorili o tom, že to necítia ako český problém, hoci tie české médiá s presahom na Slovensku môžeme sledovať veľmi presne. Pravdou je, že vypuklejší v súčasnosti tento problém vulgarizmu a násilia je na Slovensku.

Ďakujem veľmi pekne obom pánom poslancom aj kolegovi Ľubovi Petrákovi, aj kolegovi Petrovi Osuskému. Pán poslanec Osuský, áno, máte pravdu, ale ja som hovoril o zneužívaní zodpovednosti. A to zneužívanie zodpovednosti môže byť aj jednou aj druhou stranou, lebo ten zodpovedný môže byť len jeden. A potom je tu ešte jeden, ktorý sa hrá na zodpovedného a ktorý dáva úlohy, ktoré sám často nevie pomenovať, ale zodpovednosť za tie nepomenované úlohy dáva tomu, ktorého menuje veľmi presne. To som mal na mysli. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister školstva, vážený pán spravodajca, vážení všetci desiati poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí sa už naobedovali a poctili ma svojou prítomnosťou tak, aby som mohol čosi povedať v rámci predkladanej novely zákona, čosi možno všeobecne platné, čosi možno konkrétne o umeleckých školách, na ktoré sa neprávom, trošku neprávom v rámci aj tohto dialógu, ktorý tuná prebieha veľmi kultivovane, zabúda.
Dámy a páni, najskôr som bol v pokušení vstúpiť do tejto diskusie s návrhom, aby sme sa zamysleli nad tým, či sme sa náhodou nelapili do pasce. Do pasce byrokracie a zbytočne detailných predpisov a príkazov, ktoré z našich vysokých škôl robia inštitúcie doslova podozrivé z nekalej činnosti.
Naše univerzity sú zo zákona verejnoprávne a samosprávne. Majú zadefinované akademické slobody, práva a povinnosti, ale my, teda tvorcovia zákona, všetkým tým rektorom, dekanom, kvestorom, správnym radcom a garantom v podstate neveríme, aby vedeli kompetentne posúdiť, či vedecký, alebo umelecký výkon jeho najbližších kolegov bol naozaj reálny, alebo je to len výmysel, a tak pre istotu vybudujeme monštruóznu databázu, ktorej plnenie berie čas na výskum a tvorbu, kvôli ktorej vznikajú personálne v poddimenzovanom školstve nové pracovné pozície "kŕmičov a kontrolórov databáz", no a výsledok je pochybný, rovnako ako prieskum verejnej mienky. Stačí tu istú otázku položiť rovnakému počtu ľudí na koncerte, v Redute a na koncerte v tenisovej hale a vysomárte sa zo zodpovednosti, z odpovedí. My zjavne neveríme, že vedecké rady, čo len tušia koho žiadosť o inauguráciu prerokúvajú, tak im pre istotu precízne predpíšeme ešte aj rubriky do životopisu. Neveríme, žeby vedecko-pedagogické kolégiá mohli mať dobré nápady na skvalitnenie a obohatenie ponuky štúdia, tak prerobíme nebadane pôvodne konzultačnú a poradnú Akreditačnú komisiu na akési generálne riaditeľstvo vysokých škôl, ktorej pracovné skupiny nasadzujeme ako trestné komandá do pomyselného zápasu na život, na smrť s rektormi. Pritom rektorov volí akademická obec, a so súhlasom ministra ich vymenúva prezident republiky. Teda do funkcie sa dostávajú transparentne a demokraticky, ale pracovnú skupinu si zostavuje jej predseda vymenovaný do Akreditačnej komisie vládou úplne samostatne a podľa svojej voľnej úvahy.
Kto má akú zodpovednosť z toho, čo som povedal? No aj ten, ktorý sa veci venuje len okrajovo, iste rozumie tomu, kto je zodpovedný a kto "zodpovedný" nie je, ale o to významnejšie sú jeho rozhodnutia.
Chcel som vás, vážené kolegyne a kolegovia, aj vyzvať, aby sme spoločne vyriešili problém, ktorý vnímam veľmi citlivo. Je to chýbajúce definovanie účelových zariadení umeleckých vysokých škôl. Ak vieme, že budúcim lekárom nestačí fonendoskop, ale potrebujú sa naučiť aj ako sa pracuje s modernými diagnostickými mašinkami, a ak vieme, že dnes agroinžiniera nenaučíme jeho perspektívne povolanie, ak bude mať k dispozícii len motyku a štepársky nožík, tak by sme asi mali uvedomiť aj to, že budúci člen orchestra potrebuje už ako študent občas hrať pod vedením dirigenta v koncertnej sále, že budúci profesionálny herec či spevák sa potrebuje naučiť hrať aj na scéne a v kostýme, že sochár si musí vyskúšať aj to, ako správajú kovy pri odlievaní, a drevo či skala pri opracovávaní a tak ďalej a podobne.
Prečo teda zákon pozná inštitút fakultných nemocníc, vysokoškolských poľnohospodárskych podnikov, či kňazských seminárov, ale nepozná inštitút vysokoškolského divadla a koncertnej a výstavnej sály? Prečo je zakúpenie špičkovej motorovej píly pre vysokoškolský lesnícky podnik legitímnym a rozpočtovo nárokovateľným výdavkom vysokej školy, ale reflektor do školského divadla môžete zaobstarať, len ak si nájdete sponzora alebo ak sa zadarí získať grant Európskej únie.
O tom všetkom som mal v pláne hovoriť. Potom som si ale v dôvodovej správe všimol informáciu, že ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v súčasnosti pripravuje novú koncepciu pre oblasť vysokoškolského vzdelávania, ktorej výsledkom má byť počas tohto volebného obdobia nový zákon o vysokých školách.
Ctím zákony tohto štátu, preto si dobre uvedomujem, že tvorba nového zákona je ďaleko rozumnejšia cesta, ako sa s problémami systémovo a dôsledne vyrovnať, než umožňuje čo aká rozsiahla, ale predsa len čiastková účelová novelizácia. Preto som sa rozhodol , že radšej ponúknem pánovi ministrovi školstva pomoc pri príprave nového vysokoškolského zákona a podporu navrhnutej novelizácie toho jestvujúceho mu na ten nový zákon dám potrebný čas, pokoj a podporu.
Pán minister, držím vám palce a ďakujem za pozornosť. V druhom čítaní určite budem vravieť konkrétnejšie o umeleckých vysokých školách, ktoré naozaj trošku v tomto ponímaní ťahajú za kratší koniec, resp. sa o nich veľmi málo hovorí, resp. sa na nich dávajú kritériá presne také isté ako na povedzme iné vysoké školy, pritom štúdium na vysokých školách umeleckého typu je výnimočné tým, že je tvrdo individuálne, a preto aj jedno z najdrahších, a tak by sa k nemu zodpovedne malo aj pristupovať, dôsledkom napríklad čoho sú absolventi vysokých škôl umeleckého typu, kde je veľmi jednoducho porovnateľná ich úspešnosť oproti iným absolventom, no absolvent vysokej školy umeleckého typu je pod veľmi jednoduchou kontrolou verejnosti, či má prácu alebo nemá prácu, aký je zamestnaný v divadle, na koncertoch, v orchestroch, vystavuje a predáva diela, tak je veľmi jednoducho kontrolovateľný verejnosťou.
No a verte mi, že napríklad muzikantov, ktorí vychádzajú či už z jednej, alebo druhej vysokej školy, je po Európe resp. po svete v orchestroch strašne veľa. Ale hovorím, toto sú určité čiastkové problémy, ktoré by si zaslúžili jednu samostatnú diskusiu, a ja dúfam, že aj takej sa v tomto zákonodarnom zbore všetci dožijeme.
Zatiaľ veľmi pekne ďakujem za pozornosť a, pán minister, držím palce.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec Fronc, ja by som len chcel trošku upresniť a upriamiť vašu pozornosť na tú časť vašeho monológu, keď ste hovorili o vašom odvolávaní. Mám taký pocit, že trošku strácame pamäť všetci, náročky hovorím v množnom čísle, aby som nepomenoval vás. Vy ste neboli odvolávaný z toho dôvodu, o ktorom hovoríte, vy ste boli odvolávaný vtedy a pamätám si to veľmi dobre, preto výbor pre kultúru a médiá bol vtedy výborom pre kultúru, médiá a školstvo, vy ste boli odvolávaný z toho dôvodu, že ste si nevedeli spraviť poriadok na ministerstve školstva. Vy ste mali štátneho tajomníka vtedy, dnes už nebohého pána Tótha, ktorý ťahal absolútne za iný koniec, ako vy a tie výbory, ktoré boli vtedy, boli úplne iné za vašeho vedenia, teda za vašej prítomnosti a boli úplne iné za prítomnosti pána štátneho tajomníka vtedajšieho a to bol ten problém, kvôli ktorému vy ste boli odvolávaný preto, lebo jednoducho vy ste ťahali každý za iný koniec povrazu. Vy ste sa nevedeli dohodnúť na najzákladnejších veciach s pánom štátnym tajomníkom vtedajším a o tom ja hovorím, že ste si nevedeli spraviť poriadok na ministerstve školstva. Jednoznačne, keď ste vy prišli na výbor, ten výbor mal úplne inú obsahovú atmosféru, keď tam prišiel štátny tajomník, nikto z poslancov ani opozičných, ani koaličných vtedy nemusel hovoriť nič, najväčším oponentom vašim bol štátny tajomník, ktorý spochybňoval to, čo ste hovorili vy. Čiže to bol problém, pre ktorý aj parlament vás odvolával, ešte raz nevedeli ste si spraviť poriadok na vlastnom ministerstve. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja budem pokračovať tam, kde skončil pán poslanec.
Pani podpredsedníčka, odstúpte z vedenia schôdze, lebo jednoznačne ste preukázali, že ju neviete, alebo ešte horšie, nechcete viesť.
Pánovi poslancovi len toľko, pán poslanec, nech by som mal akýkoľvek iný názor, aký máte vy, v živote by som si nedovolil sa tam postaviť a nadávať vám do dementov. To je čosi... Veď vy neurážate tých poslancov, vy urážate tých voličov, ktorí tých poslancov volili, len preto, že majú iný názor ako vy. Buďte taký láskavý, kontrolujte sa, ak sa to dá. Kontrolujte sa, skutočne preto, lebo to, čo vy tuná predvádzate, tieto vaše nadávky, tieto vaše vulgarizmy odtiaľ, ktoré sú oficiálnymi nadávkami a vulgarizmami, zhadzujú celé toto osadenstvo, ktoré tuná sedí.
A okrem toho, ako chcete, aby my sme vaše názory brali vážne? Nerozčuľujte sa! Boli tu rôzne vyšetrenia, to psychiatrické ešte chýba. Ja budem skutočne apelovať na ministra zdravotníctva, keď bude organizovať nejaké vyšetrenia v tomto parlamente, aby zorganizoval aj psychiatrické. A dúfam, že sa ho mnohí poslanci zúčastnia. A všimnite si, vôbec som nehovoril o vás. Buďte taký láskavý!
Ako ja môžem brať to, čo vy hovoríte, vážne, keď to poviete takouto formou?! Veď vy tou formou si absolútne zabijete obsah. Veď vy možno hovoríte veci, ktoré sú veľmi dôležité, ale potom už ich človek naozaj nikdy nepočúva preto, lebo sa sústreďuje na tú formu, ktorou vy jednoducho urážate a urážate a urážate. A všetkých stoštyridsaťdeväť poslancov, dokonca urážate sám seba.
Prosím vás pekne, nerobte to! Naozaj, je to nanič. A ja si vás chcem vážiť, tak ako si vážim každého poslanca.
Ďakujem za pozornosť.