Ďakujem veľmi pekne. Vážení páni podpredsedovia Národnej rady, vážený pán minister financií, ctené kolegyne a kolegovia, vážení hostia, nestojím pri tomto mikrofóne pri debate o štátnom rozpočte po prvý raz. Po prvý raz by som však rád začal tým, že vyslovím spokojnosť s trendom. Možno trošku pre vás nezvykle, hovorím stále o rozpočte ministerstva kultúry. Isteže, neznamená to, že idem nekriticky chváliť a od reality odtrhnuto spievať ódy. Isteže, aj ja si viem predstaviť ten blažený pocit, ktorý by sa mohol v našich zemepisných šírkach vyskytnúť, ak by sme kultúre nedali z verených zdrojov iba čosi nad 1 %, je to pre vašu informáciu 1,095 %, ak neberieme do úvahy zdroj z Európskej únie, tak 1,38 % celkových výdavkoch štátu, ale udomácnil by sa u nás európsky obyčaj stroviť na kultúrne ciele 2 či 3 percentá. No napriek tomu, opakujem, som spokojný s trendom. Ešte raz opakujem, s trendom.
Zdrojom mojej spokojnosti je skutočnosť, že táto vláda sa stavia k rezortu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky slušne a spravodlivo. Predchádzajúca vláda medziročne na kultúre "ušetrila", z takmer 197 mil. eur v roku 2011 zoškrtala kultúru na 181 mil. eur v roku 2012. Našim múzeám, galériám, divadlám, slovom našim kultúrnym aktivitám a inštitúciám malo podľa názoru odborníkov okolo pani Radičovej v tomto roku stačiť o 15,5 mil. eur menej ako vlani. Len pre lepšiu predstavivosť, je to 470 642 350 starých slovenských korún, takmer pol miliardy. Povedal som vám vtedy pri diskusii o rozpočte na rok 2012 z tohto miesta aj toto: Áno, v knižniciach, múzeách, divadlách a ostatných inštitúciách sa bude kúriť, budú sa požičiavať staré knihy, udržiavať staré expozície, hrať staré inscenácie a vystavovať zbierkové predmety z depozitárov. Ale život s celou svojou dynamikou ostane za dverami. Knihy, obrazy a starožitnosti, ktoré sa pre nedostatok zdrojov nenakúpia, sa do našich zbierok už nikdy nedostanú. Inscenácie a koncertné diela, ktoré nebude za čo naštudovať, nevzniknú. Niekoľko desiatok a možno stovák talentovaných to vyženie do sveta, kde budú mať na tvorbu lepšie podmienky. A o dvadsať rokov potom možno budeme počúvať o skvelých osobnostiach a biť sa do hrude, že to sú "naši ľudia", ktorí sa vo svete nestratili, akurát pre nás sa stratia. Ale čo už na Slovensku záleží, pravda? Preto ešte raz, som spokojný s trendom. Toto všetko, chvalabohu, bolo za tej vlády predchádzajúcej, teraz je to, chvalabohu, inak.
Chcel by som však využiť túto príležitosť, aby som upriamil vašu pozornosť na viacero problémov, ktoré odborníci registrujú, hovoria o nich, varujú v dostatočnom predstihu pred ich dôsledkami, no zdá sa, že ich nik nepočúva.
Bol som pred niekoľkým dňami na medzinárodnej teatrologickej konferencii v Banskej Bystrici, kde viacerí znalci divadla a pedagógovia umeleckých škôl upozorňovali na trend, ktorý je dnes zjavný. Medzi mladými ľuďmi, budúcimi profesionálnymi umelcami je dnes mnoho takých, ktorí svoju perspektívu nespájajú s tvorivými ambíciami, vôľou a chuťou prichádzať s novou objavnou reflexiou tohto sveta a osudov človeka v ňom. Dorastá nám generácia, ktorá od malička nasávala vzory správania ponúkané komerčnými televíziami a pre ktorú ideálom neboli ani cirkevní svätci, ani národní hrdinovia, ani titanské postavy arcidiel svetovej literatúry, ba ani vzorní hrdinovia májoviek, ale nindža korytnačky, džejárovia a rambovia, aby som netýral siahodlhým výpočtom obrovského spektra postáv, postavičiek a ich karikatúr, ktoré sa nám vďaka globálnemu audiovizuálnemu priemyslu stali doslova členmi domácnosti. Byť dnes učiteľom, chce okrem iných dispozícií aj odvahu, pretože do škôl prichádzajú aj deti, ktoré nie sú schopné uvedomovať si rozdiel medzi virtuálnou realitou a skutočnosťou.
Svet nám neobyčajne rýchlo zdrsnel, zvulgárnel a zvlčil sa. Vyhráva ten, kto je silnejší, kto najprv udrie a až potom premýšľa, kto má viac a lepšie krytých platobných kariet, kto myslí na seba a netrápi sa osudom ostatných. To je fakt. A kto si aspoň niekedy pozrie správy alebo prečíta noviny, vidí, že to nie je iba nejaký exces, výnimočná situácia u nás, ale je to trend, ktorý sa Európou a svetom valí rovnako ako kríza. Tak sa dokonca zdá, ako by tieto dve morové rany šli ruka v ruke. Ako sa zhoršujú materiálne podmienky ľudí, rastie agresivita, stráca sa úcta k hodnotám a rešpekt k blízkym. Človek človeku sa stáva čoraz väčšmi vlkom. A tak ako vojaci v zákopoch druhej svetovej vojny nečítali v noci pred osudovými bitkami Dostojevského či Kafku a nekochali sa v Tizianových či Monetových obrazoch, ale hltali rodokapsy a ruvali sa o dráždivé obrázky slečiniek zo šantánov, dnes je zvykom zapnúť za múrmi svojich hypotekárnych get monitorovacie snímače a siahnuť po diaľkovom ovládači, aby nás po celodennom zápase o svoj diel koristi oblažila dáka tá smotánkovská celebrita.
Dámy a páni, tento stav môžeme vnímať v zásade dvomi spôsobmi. Buď pokrčíme plecami a zmierime sa s ním, ako to predviedla vláda pani Radičovej, alebo sa pokúsime vytvárať alternatívu. Vytvárať alternatívu znamená aj uvedomiť si, že ľudia nie sú unifikovaní pandrláci, za akých nás považuje zábavný priemysel, a tak sa voči nám správa, ale každý má inú predstavu o kráse, iný vkus a iné očakávania. Pre zábavný priemysel je podstatný počet zákazníkov ochotných otvoriť peňaženku a platiť. Platiť za ilúziu, za zábavu, niekedy dokonca už aj za púhu možnosť byť medzi vyvolenými. Podporovať alternatívu v kultúre znamená podporovať a podnecovať tvorbu a tvorivosť v širokom spektre činnosti a aktivít. Podporovať alternatívu v kultúre znamená podporovať ľudskú kreativitu a aktívnosť, chuť vyjadriť sa, spolupracovať a odovzdávať výstupy svojich tvorivých úsilí iným. Podporovať alternatívu v kultúre znamená vytvárať možnosti, aby ľudia, aj tí úspešní, ale aj tí z denných trápení, frustrovaní a zmorení, našli v tvorbe potešenie, radosť, aby dali svojmu životu plnší zmysel. Podporovať kultúru a kultúrnosť znamená v konečnom dôsledku aj tlmiť dopady krízy.
A preto som začal tým, že som spokojný s trendom. Uvedomujem si pritom, koľko obrovských problémov ostáva nevyriešených. Je mi vždy smutno, keď míňam ruiny hradov, zámkov, kaštieľov a kláštorov, ktoré mohli byť ozdobami našej krajiny a prirodzenými centrami turistického ruchu, ale aj zdrojom budovania pocitu vlastenectva a hrdosti pre našich občanov.
Je mi ľúto, keď vidím, ako každý rok desiatky dobrých slovenských hudobníkov odchádza s futrálom do Rakúska, Nemecka a celého širokého sveta. Pretože ani pre vynikajúceho mladého sólistu v našich orchestroch nie je jednoduché postarať sa o rodinu a zabezpečiť jej slušný životný štandard. Je to na zaplakanie vidieť výplatné pásky v našich divadlách, knižniciach a ďalších kultúrnych inštitúciách, kde vysokoškolsky vzdelaní odborníci, často európske kapacity vo svojich špecializáciách, zarábajú ešte menej, ako dnes toľko skloňovaní učitelia.
Je mi trápne, ak dnes Literárny fond musí, aspoň pokiaľ vládze, zo solidárnych príspevkov dnes aktívnych umelcov sociálne podporovať tých, ktorí desaťročia slovenskú kultúru spolutvorili, pretože žijú na hranici chudoby či pod ňou. Polstoročia ich okrádala netrhová ekonomika argumentujúc, že príjem nemá zodpovedať hodnote výkonu, pretože treba financovať celospoločenské potreby a spoločnosť sa o ľudí v dôchodku, či nemoci postará. A teraz ich štvrťstoročia okráda trhová ekonomika s argumentom, že každý má na svoju budúcnosť myslieť vopred a vytvoriť si zdroje, z ktorých bude dofinancovávať svoju potrebu v chorobe, či dôchodkovom veku. Vďaka monografii spisovateľa Ferka Urbánka, ktorú v utorok uviedol do života Ladislav Čavojský, vieme, že prvá republika si ochotníkmi milovaného a hojne uvádzaného autora vedela uctiť spisovateľskou rentou, ktorú mu štvrťročne vyplácalo ministerstvo. Na slovenských dramatikoch v dôchodku dnes nikomu nezáleží, a ako žijú, nikoho nejak extra netrápi.
Dámy a páni, naozaj, si myslím, že by sme si aj v časoch ťažkej ekonomickej krízy mali nájsť čas a konečne takmer štvrťstoročie po spoločenskom prevrate hovoriť na pôde Národnej rady Slovenskej republiky o kultúre.
Máme za sebou rozpravy a prijímanie koncepčných materiálov v rozličných oblastiach. Riešili sme opakovane problémy školstva, zdravotníctva, obrany, súdnictva, zahraničnej politiky. Ekonomikou sa zaoberáme tak husto, že už mnohí uverili, že jej rozumejú. Slovom preberáme sa rozličnými oblastiami spoločenského života. Ale ku kultúre sa zatiaľ správame stále ako k zostatkovému rezortu. K rezortu, ktorý pýta peniaze a neprináša zisky. Kedy-tedy sa nájde minister, ktorý toľko argumentuje, že sa mu podarí nejaké peniaze získať. A ja som to vždy privítal.
Ale čas je hovoriť o kultúre ako strategickej priorite tejto spoločnosti a nášho štátu. Pretože Európa 21. storočia sa stáva a, ako sa zdá, čoraz väčšmi bude Európou jednej tváre, pokiaľ ide o ekonomiku, právo, dopravu a iné sféry. A jednou z mála oblastí, kde si zachová pôvodný pôvab pestrosti, bude oblasť kultúry. Využime rok, ktorý je pred nami, na širokú celospoločenskú diskusiu a dajme tomu, na čom sa zhodneme, podobu reálnej stratégie, aby bolo jasné, že kultúrny kapitál, ktorý na našom území zanechali európski svätci Cyril a Metod, ktorých jubileum na budúci rok oslávime, chceme v budúcnosti ďalej rozvíjať.
Rozpočet na rok 2013, síce opatrne, ale predsa, naznačuje pozitívny trend. Podporme ho a urobme čo je v našej zákonodarnej moci, aby sa slovenská kultúra stala nezvratnou prioritou aj v stredno- a dlhodobom výhľade. Ja som veľmi rád, že konečne po rokoch má táto republika ministra financií, ktorý pravidelne chodí do divadla, ktorý dokonca si kupuje lístok do divadla aj vtedy, keď ho nikto nepozval, chodí na bežné predstavenia, nielen na premiéry. Na rozdiel od toho ministra financií bývalej vlády, ktorý chodil do divadla len vtedy, keď tam bol ples v opere a plietol si operu s operetou a o ďalších veciach hovoriť nebudem. Ten, ktorý chcel predať Slovenské národné divadlo spolu so svojím premiérom, atď., atď., a tak ďalej. Dnes konečne máme ministra financií, ktorý kultúru pozná, ktorý kultúre rozumie, chce rozumieť a ktorý sa v tom divadle cíti dobre. Aj to je pozitívny trend, na ktorý by sme nemali zabúdať.
Ďakujem veľmi za pozornosť, že ste si ma vypočuli. A dúfam, že pri hodnotení tohto roku, teda toho budúceho roku budeme môcť byť oveľa viac pozitívni ako v závere tohto minulého.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
