Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy, vážení páni, prerokúvame opäť jednu zo zásadných noriem, ktoré budú ovplyvňovať ekonomiku Slovenska. A začnem pochvalou pre pána ministra. Chcel by som ho pochváliť za to, že takýto závažný zákon nepriniesol, ako sa začína stávať dobrým zvykom, v skrátenom legislatívnom konaní. To som naozaj rád, pretože zažili sme, že to, čo je ťažké, čoho sa SMER bojí, čo je nepríjemné, čo zhoršuje život ľudí, tak to pre istotu chytro sa pokúša pretlačiť cez legislatívny proces v skrátenom legislatívnom konaní. Čiže veľmi si vážim pána ministra, že je pripravený čeliť kritike, ktorá sa z našich radoch bude ozývať a že prejdeme štandardným legislatívnym procesom. A dokonca si dovolím vysloviť nádej, že niektoré veci, ktoré naozaj sú nezmyselné a ktoré zbytočne skomplikujú život jednoduchým ľuďom, keď sa objavia pozmeňováky, ktoré toto riešia, že bude ochota sa na to pozrieť nestranícky a neideologicky, a rovno poviem, nesťažiť si tak situáciu ako vládnej strany a vlády, pretože tie negatíva, ktoré to prinesie, ponesie na svojich bedrách samozrejme vláda, nie opozícia.
Tiež by som chcel povedať hneď na začiatku, že táto novela Zákonníka práce od pána Richtera je podstatne lepšie napísaná, ako bola svojho času novela pani Tomanovej. Nevracia tak dozadu ten vývoj, nevracia sa tak k prežitým a nefunkčným modelom, ako bola tá novela, ale, žiaľbohu, to treba tiež povedať otvorene a naplno, prichádza v omnoho ťažších a zložitejších časoch. To znamená, že to, že je miernejšia a že sa snaží niektoré veci riešiť ako keby kompromisne, nebude znamenať, že bude mať menšie negatívne dopady. Žiaľbohu. Pretože dnes sme v zložitejšej, horšej situácii a aj tie zmeny, ktoré v nej sú, prinesú veľmi negatívne dopady, hlavne v kombinácii s tými ďalšími zmenami, ktoré vláda už pripravila a pripravuje, ako sú zvyšovanie daní, zvyšovanie odvodov, zaťažovanie všetkého všemožnými poplatkami. A táto kombinácia bude vytvárať v kontexte krízy a ťažkej ekonomickej situácie celej Európy veľmi negatívnu situáciu. Bude to taký smrteľný kokteil pre slovenskú ekonomiku. A keď nie smrteľný, tak veľmi otravný. Naozaj slovenská ekonomika týmto mixom, ktorý nám tu vláda prináša, utrpí a utrpí veľmi veľké ujmy.
Preto sa musím hneď na začiatku spýtať, čo chce vláda dosiahnuť týmito opatreniami? Aj Zákonníkom práce, aj s tými ďalšími, ktoré som spomínal. Viac práce? Vyššie platy? Hospodársky rast? No určite nie. A zostáva mi len jediné, a to je naplnenie predvolebnej dohody s odbormi. Je to poplatok a daň, ktorú vláda musí splatiť, a jediným víťazom tohto, prijatia tohto zákona, jedinými víťazmi je malá, úzka skupinka nie odborárov, nie všetkých odborárov, odborárskych bossov. Pretože existuje veľké množstvo poctivých ľudí, ktorí pracujú v odboroch a naozaj sa snažia pre ľudí dosiahnuť čo možno najviac, ale tí z toho nebudú profitovať až tak, ako budú profitovať, naozaj veľmi úzka skupina odborárskych bossov. Zamestnanci, tí sú tí, ktorí prehrali, keď tento zákonník bude prijatý. Tento Zákonník práce neochraňuje zamestnancov, to sú prázdne reči. Tento Zákonník práce sa predovšetkým obráti proti zamestnancom a zamestnanci najviac utrpia, pretože stratia prácu. Mnohí. Pretože to vytvorí situáciu, kedy budú mnohokrát strácať prácu absolútne zbytočne. Dostanú sa do situácie, že stratia prácu, aj keď by ju inak nestratili. Ani firma nemusí byť v problémoch a ľudia budú prepúšťaní. Práve pre to, pre tie pravidlá, ktoré nastoľuje tento nový Zákonník práce.
Preto nech mi, vážené dámy, vážení páni, naozaj nikto nehovorí, že táto vláda naozaj chce zvýšiť zamestnanosť, že chce zvýšiť hospodársky rast a ho podporiť a že chce zvýšiť konkurencieschopnosť Slovenska. Keby to tak bolo naozaj, nerobila by tieto zmeny. Pretože na to stačí naozaj základné ekonomické, ani nie vzdelanie, stačí základný ekonomický rozhľad, aby každý vedel, že keď zvýšia sa naraz dane, odvody, zdraží sa vytváranie nových pracovných miest, výsledkom bude vyššia nezamestnanosť, utlmenie hospodárskeho rastu a pokles konkurencieschopnosti krajiny.
A to dokonca vidno aj na tom výpočte, ktorý hneď v úvode dnešného rokovania povedala pani podpredsedníčka Laššáková, keď porovnávala jednotlivé krajiny, ktoré majú, ako majú zavedené, odstupné, súbeh, nesúbeh, výpovedné lehoty. No z toho jasne vidno, že Slovensko bolo na tom z hľadiska nákladov, ktoré je potrebné vynaložiť, keď ktokoľvek chce vytvoriť pracovné miesto, lepšie ako tieto krajiny. Touto zmenou sa rozbehneme dozadu, priblížime sa k týmto krajinám, ale spätným chodom. Výhoda nižších nákladov na vytvorenie pracovného miesta sa stráca, a preto naozaj, ako tu už zaznelo, predovšetkým nahráme rozhodnutiam ísť s firmou do inej krajiny. Do Česka, do Maďarska, do Poľska a kdekoľvek inde.
Keď sa porovnávame s Nemeckom, nuž, tak keby sme mali takú hospodársku silu ako Nemecko, výborne. Ale kdeže sme my od Nemecka? A chceme ho dobiehať tak, že utekáme dozadu? Keď chceme dobiehať, tak musíme utekať dopredu. Tak ako nás dopredu vystrelili reformy, ktoré sme urobili v predchádzajúcom období. Napríklad, keď som bol minister práce, vtedy sme začínali s vysokou nezamestnanosťou. Pripomeniem, že to bolo 18 %, zhruba, keď som si sadol do kresla ministra práce sociálnych vecí a rodiny. Prišiel nový Zákonník práce, prišla rovná daň, prišla reforma sociálneho systému, ktorá podnietila alebo zvýšila motiváciu pracovať a tlačila ľudí späť na trh práce. Výsledkom bol dynamický pokles nezamestnanosti. Toto bol tiež mix opatrení, pretože vždy len mixom opatrení môžete dosahovať pozitívne výsledky, ale na rozdiel od vášho smrteľného kokteilu toto bol životodarný kokteil pre ekonomiku Slovenska, o čom svedčia výsledky.
A teraz malá poznámka k tomu, čo tu zaznelo z mnohých úst poslancov SMER-u, neviem, či to povedal konkrétne aj pán minister, je to možné, že Zákonník práce predsa nemá žiadny vplyv na nezamestnanosť a zamestnanosť, rast zamestnanosti. No realita, stačí sa pozrieť na realitu, vyvracia tieto tvrdenia. Máme predsa v Európe aj na svete, ale stačí nám zostať v Európe, krajiny, ktoré majú rôzne upravenú legislatívu. Môžeme si ich porovnávať. A tak, keď sa na to pozrieme, vidíme, že krajiny, kde je vysoká miera tzv. ochrany - ale to nie je ochrana, to je škodenie zamestnancom, vy ich ochraňujete pred prácou - tak takéto krajiny sú Taliansko, Španielsko, Portugalsko.
Pán Blaha odišiel, spomínal pána Barrosa, ktorý premiéroval Portugalsku, a tiež prispel k tomu, určite, že dnes práve v týchto krajinách, Grécko, škoda spomínať, lebo to je už naozaj ten najhorší príklad, v týchto krajinách nezamestnanosť prudko vzrástla a rastie. Tam nezamestnanosť vrástla za posledné za posledné dva roky zhruba o 5 percent. Vo všetkých. Španielsko je na dvadsiatich piatich percentách, Portugalsko niekde na sedemnástich. A takto by sme mohli pokračovať. A všade majú rigidný Zákonník práce, kde je veľmi komplikované uvoľniť človeka zo zamestnania, kde je potrebné mu dať mnohomesačné odstupné a tak by sme mohli pokračovať. To znamená, je tam vysoká, vo vašom slovníku, ochrana zamestnancov, ale aká to je ochrana zamestnancov, keď 25 % ľudí je bez práce?! To je ochrana podľa vás?! Oberať ľudí o prácu, znemožňovať im nájsť prácu?! Aká to je ochrana? Ak toto niekto nazve ochrana, tak neviem, či rozumiem dobre slovám, ktoré to popisujú.
Ale máme tu aj opačný príklad, pretože ten tu ešte nezaznel. Pozrite sa na príklad Estónska. Estónsko v roku 2010 malo 16-percentnú mieru nezamestnanosti. Tá krajina sa dostala do veľkých problémov. Dnes má 10-percentnú mieru nezamestnanosti. V žiadnej krajine v Európskej únii sa nepodaril v tak krátkom časovom období takýto prudký pokles nezamestnanosti. Keď sme my prišli, opäť sa vrátim do minulosti, s našimi reformnými zákonmi, tak som hovoril, že spravili sme svetový rekord a mohli by sme byť zapísaní do Ginesovej knihy v rýchlosti poklesu miery nezamestnanosti. Teraz by som to už netvrdil, pretože Estónsko je teraz dobrým príkladom, a robilo to v týchto zložitých a ťažkých časoch, v krízových časoch, keď sa všetci s tou krízou potýkame. A dokonca v tom istom čase dokázali stiahnuť deficit na vyrovnaný štátny rozpočet, nie pod 3 percentá, majú vyrovnaný štátny rozpočet, nezamestnanosť na úrovni 10 % a stále im klesá. A ja si dovolím, aby som nehovoril len svoje názory, odcitovať estónskeho ministra financií, keď vysvetľoval, čo spôsobilo takýto úspech tejto krajiny, a preto citujem: "Razantnými opatreniami v Zákonníku práce, napríklad spružnením prijímania a prepúšťania, či znížením privilégií odborových bossov sa podarilo znížiť mieru nezamestnanosti počas jedného roka až o 5 percent." Tak ešte stále budete, predpokladám, tvrdiť, lebo to máte v tých ideologických nastaveniach, že Zákonník práce nemá vplyv na zamestnanosť? Ale svet vám ukazuje niečo iné. Tá realita je úplne iná.
A znova sa vrátim k tým negatívnym. Máme tu iné krajiny, aj tie veľké, ako Francúzsko, Španielsko som už spomínal, Nemecko, a môžete si pozrieť, ako sa tam vyvíja miera nezamestnanosti. Francúzsko pomaly, ale trvale stúpa práve preto, že má tiež rigidnú pracovnú legislatívu. Nemecko jemne klesá, ale práve preto, že na svoje pomery urobilo dávnejšie reformu pracovného trhu práce a že spolu s ďalšími opatreniami to poslúžilo a pomohlo k tomu, aby sa dostali na tú trajektóriu, po ktorej kráčajú dnes. Takže summa summarum, podčiarknuté a dokázané, to by som chcel zdôrazniť, zlý Zákonník práce, ktorý sťažuje vytváranie nových pracovných miest, ktorý zaťažuje zamestnávateľov novými nákladmi, významne prispieva k rastu nezamestnanosti a naopak. A keď do toho primiešate zvýšenie daní, zvýšenie odvodov, neochotu šetriť a rast výdavkov, naozaj je to smrteľný kokteil, ktorý miešate slovenskej ekonomike.
Ja sa snažím zamýšľať, že prečo napriek tomu, že táto realita je všade okolo nás, dá sa to pozrieť, vy strašne zotrvávate na tých pozíciách, ktoré sú podľa mňa pozície - dobre, že už pán Blaha prišiel - pozície 19. storočia. Veď on sám sa z toho usvedčuje, keď hovorí o 19. storočí, ako to vtedy fungovalo a dáva to ako keby do prítomnosti. Ale vaše videnie, žiaľbohu, asi zostalo v tom čase, kedy bol triedny boj, kedy sa rodil kapitalizmus. Dnes sme už, preboha, niekde úplne inde. A trošku sa zasa posuniem a poviem, že podľa toho, ako sa k tomu staviate, ako sa obhajujete, aké argumenty používate, že ste navyše zostali ešte v období, keď neexistovala trhová ekonomika. Kedy tu existovali len veľké podniky, vtedy štátne, ale zostanem pritom, že veľké podniky, ktoré zamestnávali tisíce, niekedy možno až desaťtisíce ľudí. A v tejto, v tomto, v tejto optike sa vy stále vidíte, pretože keď sa obhajujete, pán minister to dnes v hodine otázok použil, tak povedal: Naši kapitáni priemyslu to povedali, že to nebude mať žiadny dopad. Včera na tlačovej konferencii pán premiér Fico povedal: Ako môže mať niekto takú drzosť - drzosť, myslel tým opozíciu, myslel tým nás, mali sme včera tlačovú konferenciu - že povie, že Zákonník práce zvýši nezamestnanosť. No my tú drzosť máme, pretože to je pravda a môžeme sa konfrontovať za pár mesiacov alebo za rok, že či sa zvýši, alebo sa nezvýši na Slovensku nezamestnanosť. No výrazne sa zvýši. Lenže, samozrejme, že tie veľké firmy, tie megafirmy, a je jedno, že sú dnes súkromné, v slovenských alebo zahraničných rukách, tie majú podmienky úplne iné. Tí si to vedia vždy nejako zariadiť, ti sa s odborármi svojimi vždy nejako dohodnú a navyše, ako sme videli nedávno, fondy poslúžia Mondi. Veľmi sa dá pekne odmeniť týmto veľkým firmám, keď sa drží vláda v rukách, za to, že budú tolerantní, že ešte pochvália vládu, respektíve povedia, že nič také sa nestalo. Samozrejme, keď niekoľko desiatok miliónov eur z eurofondov alebo z iných zdrojov potom dostanú na udržanie zamestnanosti, takže to bude ako keby sme zamestnávali tých ľudí sedem rokov dopredu. No tak prečo by nepochválili?
Ale, ale, vážení kolegovia z vládnej strany, dnes najväčším zamestnávateľom na Slovensku nie sú tieto veľké podniky. Najväčším zamestnávateľom na Slovensku, od ktorého je bytostne závislá zamestnanosť Slovenska a aj ekonomika, sú malí a strední podnikatelia a živnostníci. A tí takéto výhody nemajú, tí si s tým nevedia poradiť. Tí sú mnohokrát v horšej situácii ako zamestnanci, pretože zamestnanci sú nejakým spôsobom chránení alebo majú dané pravidlá Zákonníkom práce, majú dovolenky, majú preplácané pracovné cesty, majú fond pracovného času. Ale myslíte si, že majiteľ malej firmy alebo živnostník sa riadi nejakým fondom pracovného času? Si myslíte, že on si môže povedať, že je víkend, ja nepracujem, keď to potrebuje tá firma, aby prežila? Títo ľudia niekedy drú od svitu do mrku. Omnoho tvrdšie ako zamestnanci, jeho zamestnanci. A len vďaka nim tu máme zamestnanosť. Keby ich nebolo, tak tu nezamestnanosť tak prudko stúpne, že porazíme aj Španielsko. Ale váš Zákonník práce ničí práve týchto ľudí. On nebude ničiť veľké firmy, tie vám vždy odkývajú, že to je dobré. Ja sa pamätám, keď som prišiel so Zákonníkom práce vo vtedajšej tripartite - pani Tomanová veľmi nesprávne, ako nie prvý raz, povedala, že sme najprv zrušili tripartitu, to bola stará normálne fungujúca tripartita podľa pravidiel, ktoré tu boli aj predtým, overte si to, pani Tomanová, a skontrolujte ma všetci, ktorí chcete, že je to tak - a vtedy za zamestnávateľov, vtedy ešte neexistovala RÚZ, bola len Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení, bol pán Ľach. On si myslíte, že žiadal zmenu Zákonníka práce? Jeho zliberálnenie, zväčšenie o flexibilitu? Vôbec nie. On: Nám to vyhovuje, nám je to v pohode, my tu ako, nám to vôbec nevadí. Samozrejme, pretože to je presne tá optika tých veľkých firiem, ktoré si to vždy vedia nejako zariadiť. Upratať si dane tam, kde treba, zaplatiť len toľko, koľko chcú, ale tí drobní živnostníci, malí podnikatelia, od ktorých sme, naozaj sme závislí, tí to nevedia, lebo na to nemajú zdroje, silu, možnosti. A na tých treba myslieť. Na tých my myslíme, keď bojujeme za Zákonník práce, za flexibilitu a pružnosť Zákonníka práce. A bojujeme aj za zamestnancov tým pádom, pretože tam dôjde k strate tých pracovných príležitostí. Tí ľudia nebudú otvárať, aj keď budú môcť, nové pracovné príležitosti, pretože to bude riskantné.
A tým sa dostávam k takej tej, vysvetleniu tých podstát, ktorej vy sa bránite a nechcete ich chápať. Jednoducho, prirodzene, keď vy zvýšite cenu tvorby nového pracovného miesta od 50 po 200 percent, o 50 až 200 percent tým, že k tomu prilepíte aj odstupné, no tak, čo si povie ten naozaj chudobný živnostník a malý podnikateľ? On do toho rizika nemôže ísť, buď nezamestná, alebo, keďže už ani na dohodu to nebude výhodné, ako to bolo doteraz, alebo zamestná na čierno. K tomuto tlačíte slovenskú ekonomiku. A to je veľmi zlé. Keby ste, a sú - a to je zároveň moja, moje avízo, v čom bude jeden z našich pozmeňujúcich návrhov spočívať - keby ste naozaj akceptovali, že nemôžete dávať rovnaký meter na U.S. STEEL alebo na nejaké iné obrovské firmy a rovnaký meter na človeka, ktorý zamestnáva desať, pätnásť ľudí, tak by sa možno našlo riešenie. Pretože existuje možnosť a neboli by sme jediná krajina, ktorá takúto možnosť využíva, alebo má vo svojom zákonodarstve, že na niektoré práve tie citlivé ustanovenia Zákonníka práce, tak tie sa nebudú vzťahovať na malé a stredné firmy. A už je len otázka dohodnúť sa, čo to znamená z hľadiska počtu zamestnancov, čo je malá a stredná firma. Ja si myslím, že firmy do päťdesiat zamestnancov by sme mohli takto chápať. A určite by sme tomu pomohli. Aj vám by sme pomohli. Pretože tie dopady, znova zopakujem, budete vy znášať na svojich pleciach, keď tu nezamestnanosť porastie.
A keď tí, čo nie sú ekonómovia, lebo sa jej tak nevenujú, si to možno nevšimli, tí ostatní možno trošku viac, ale poviem: keď v lete rastie nezamestnanosť, aj keď jemne, ale rastie, je to veľmi zlý signál. Vždy v zime, na jeseň a v zime nezamestnanosť vzrastie, aj keď predtým klesala. Leto je obdobie poklesu nezamestnanosti. Keď teraz v tomto období nezamestnanosť jemne rástla, to je zlý signál, že v zime bude ešte viac. Chcete to? Pomôže vám to? Budete populárnejší? Uvedomte si to, do čoho sa ženiete! A do čoho celú ekonomiku ženiete tejto krajiny. A ešte stále je možnosť na kompromis, ešte stále je možnosť nájsť východiská, pretože my by sme mohli sa tešiť z toho, ako vám to zakrúti politicky krkom, ale my nevyznávame politiku, čím horšie, tým lepšie. My sa snažíme chrániť ľudí, chrániť zamestnancov, aby mali prácu, aby mali možnosť sa zamestnať. A preto naozaj budeme prinášať pozmeňujúce návrhy, ktoré vás budú tlačiť do toho kompromisu.
Vrátim sa napríklad k Estónsku. Aj tam je rozvrstvené, podľa toho, koľko človek pracuje vo firme, výpovedná lehota, výpovedná lehota. Aj my sme to mali v minulosti. Ale nie dva roky ako prvý stupeň, ale päť rokov, to znamená 0 až 5 je tá základná miera. Vy tu navrhujete 0 až 2, to je systém, kedy nebude platiť súbeh, že bude nárok len na dvojmesačné odstupné. Ale úplne vážne sa nad tým zamyslite, čo sa stane. Firmy, ktoré zamestnávajú väčšinovo pracovníkov v robotníckych profesiách - pásová výroba, montážne linky, všetko možné, ľudí, ktorí nepotrebujú vysokú kvalifikáciu, tak tí samozrejme nebudú riskovať v tejto neistej dobe, že sa dostanú do situácie, že ten pracovník, keď sa zmení - a táto kríza je naozaj, sme ako na hojdačke, raz hore, raz dole, alebo skôr dole - že tá firma musí niekedy prepúšťať, lebo jednoducho sa neudrží na trhu, nemá robotu pre tých ľudí. A tá firma pre svoju ekonomiku nebude riskovať, že ten bežný zamestnanec bude u nej pracovať dlhšie ako dva roky, aby jej vznikol ďalší náklad, ktorý by v prípade prepustenia musela vynaložiť. A to je to, o čom som hovoril, keď som hovoril, že zbytočne budú ľudia prichádzať o prácu. No tie firmy si veľmi ľahko nastavia svoj softvér, lebo na to stačí, aby im to strážil počítač, ale len čo človek sa bude blížiť k limitu, že pracuje pre firmu dva roky, dostane výpoveď. To je podľa vás dobré? Viete, čo to urobí s tými ľuďmi, ako ich zneisťujete? Veď tí ľudia budú de facto pracovať všetci na dobu určitú. A potom budú buď naberať nových, možno aj toho istého, možno. Ale to ste chceli dosiahnuť? To je tá istota pre tých ľudí? Veď vy ich všetkých zneistíte. Práve tých obyčajných, jednoduchých, bežných ľudí. Firma si ponechá len tých, naozaj, ktorých veľmi potrebuje. Takže zamyslite sa nad tým. A to bude tiež predmetom pozmeňujúcich návrhov, určite, že dva roky je naozaj nerozumný, nerozumná hranica. Keď už chcete to rozvrstvovať, treba si to trošku zvážiť a premyslieť a pozrieť sa po svete.
Ja už možno len veľmi krátko na, ako v reakcii na niektoré veci, na niečo som už reagoval, ale keďže kolegyňa poslankyňa Tomanová neustále sa nevie zmieriť s tým, že s tou tripartitou je to tak, ako som povedal, tak som si vyhľadal, vyhľadal som si záznam z rokovania danej tripartity, ktorá sa uskutočnila 28. 2. 2000, ja už ani neviem, 2003, až sa nemýlim. Áno, už som sa bál, že sa mi to neotvorí. A chcem odcitovať, že k čomu dospela táto tripartita. Pretože, viete, ja beriem to ako v zásade štandardnú záležitosť, že pri týchto otázkach je veľmi ťažko dospieť k dohode. A zdá sa mi, že nikdy sa, s výnimkou tohto jedného rokovania, tripartita nedohodla. Pretože tam sú naozaj rozpory, odbory na jednej strane, zamestnávatelia na druhej strane, vláda. A táto tripartita, ktorej predchádzali naozaj siahodlhé rokovania, vyjednávania, sa dohodla a citujem závery:
"A) Rada" - tripartita, nie je poradný orgán, ale tá tripartita, ktorá bola povinná z hľadiska prerokovania záverov - "súhlasí s predloženým návrhom zákona s akceptovanými pripomienkami s výnimkou participácie." To je ale rozdiel, ako to, čo vy hovoríte.
"C) Vláda bude akceptovať dohodu zástupcov..." A, pardon, som preskočil "béčko".
"B) Odporúča KOZ a AZZZ" - to boli jediné dve vtedy organizácie - "aby do stredy rána 5. 3. 2003 predložili na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny riešenie participácie po vzájomnej dohode." Vláda vystúpila z tohto jedného bodu a povedala, ako sa dohodnete, tak bude. Čo potvrdila bodom C.
"C) Vláda bude akceptovať dohodu zástupcov, dohodu zástupcov zamestnancov a zamestnávateľov, pokiaľ to nebude v rozpore s právom." To je samozrejmé. Takže pre tých, čo týmto záznamom nerozumejú: tripartita súhlasí len vtedy, keď všetci traja súhlasia. Keď jeden nesúhlasí, nikdy tam nemôže byť napísané súhlasí, ale je napísané - nedospela k dohode. Takže toto je jediný raz, kedy, aj keď na veľmi reformnom a liberalizujúcom Zákonníku práce, sa podarilo dospieť k dohode včítane vtedajšiej KOZ. Zostala len otázka participácie, do čoho vládu vôbec nič nie je. A to nie je o trhu práce, ale je to práve o tom, či odbory a ako majú byť reprezentatívne, nemajú byť, čo majú a čo nemajú preukazovať a podobne v rámci zastupovania zamestnancov. Takže takto sa veci majú.
Vážené dámy, vážení páni, sme v prvom čítaní. Toto bola všeobecná rozprava. Mnohí moji kolegovia veľmi presne popísali a vyznačili tie problematické miesta v návrhu Zákonníka práce. Vrátime sa k nim v druhom čítaní, ale naozaj zakončím znova apelom. Nejde to, o to za každú cenu pretlačiť to znenie, ktoré ste tu doniesli. Treba mať otvorené oči, treba mať otvorené uši a mysle, pretože zlé riešenie, či sa vám to páči, či nie, ale má negatívny vplyv na zamestnanosť, na hospodársky rast a na konkurencieschopnosť Slovenska. V konkurencieschopnosti sme tretí odzadu v krajinách Európskej únie. Keď zvýšime, zvýšite, keď zvýšite dane, keď ste zvýšili odvody a keď pretlačíte zlý Zákonník práce, padneme možno úplne na chvost. Za nami je už len Rumunsko a Grécko. Chceme byť v takejto spoločnosti? Alebo chceme patriť, ako počúvam neustále z úst vládnych predstaviteľov alebo pána premiéra, patriť k zdravému jadru Európy? V spoločnosti s Rumunskom a Gréckom sa nám to asi veľmi ťažko podarí.
Ďakujem za pozornosť.
