Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Takže už bežia dve minúty. Dve krátke poznámky. Pán kolega Bublavý, také slabé, ja to volám, že fatamorgána, viete, také, také chabé utešovanie, samoutešovanie samého seba, že Slovensku nehrozí slovenský Majdan, lebo životná úroveň je vyššia ako na Ukrajine.
Viete, keby som parafrázoval tento váš výrok, dal by sa parafrázovať slovami, že ešte je čo kradnúť, že na Slovensku. Ja len, ja len hovorím, že nechcime, nechcime sa dožiť, aby raz aj Slovensko malo svoj Majdan. Nechcime sa toho dožiť. Ja som na tom Majdane bol, treba to vidieť v priamom prenose tam na mieste činu. A hovorím ešte raz, že to bolo o Euromajdane prvých pár týždňov. Potom už bolo o niečom úplne inom, keď sa ulica, keď sa ľudia Ukrajiny vzopreli voči režimu, ktorý tam panoval. A mám obavy, že Slovensko sa tu a tam, raz rýchlejšie, raz pomalšie vyberá, pokiaľ ide o režim, podobným smerom.
A na kolegu Šebeja. Áno, ten vtip poznám, stlačte jednotku, stlačte dvojku. Je to naozaj dobrý fór, ale koniec koncov sú aj vtipy, po ktorých sa takpovediac plače cez slzy. A ten vtip by bol naozaj vynikajúci, keby v skoncentrovanej podobe nevyjadroval, bohužiaľ, stále aktuálnu situáciu. Mám na mysli schopnosť Európskej únie sformovať jednotnú pozíciu, a nielen pokiaľ ide o prípad Ukrajiny. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda výboru zahraničného, dámy a páni, nadviažem na poslednú vetu kolegu Františka Šebeja, ktorý povedal, že pri každom vystúpení by sme mali mať na pamäti aspoň nejaké základné elementárne penzum vedomostí o prerokovávanej téme. Chcem dopredu predoslať, že keďže sa skôr cítim odborníkom na financie, štátny rozpočet a všetko, čo súvisí s peniazmi a s Európskou úniou, tak nepôjdem do nejakej podrobnej vážnej štátnickej diskusie na tému Ukrajina, ale dovoľte mi, aby som sa podelil predsa len s vami o pár autentických pocitov, vnemov, ktoré som zažil pred siedmimi týždňami priamo na tom Majdane v dobe, keď slovenská diplomacia ešte len vajatala, či prijme nejaké stanovisko, neprijme, ktorým smerom sa bude vyvíjať nejaká základná kľúčová pozícia Slovenskej republiky voči dianiu na Ukrajine.
Chcem povedať poznámku číslo jedna bez toho, aby som, opakovane to zdôrazňujem, šiel do nejakých veľkých detailov. Agresia bola, je a vždy zostane agresiou, o tom niet najmenších pochýb. Možno ste počuli niektorí z vás aj vyjadrenie českého ministra zahraničných vecí Ľubomíra Zaorálka na túto tému, keď povedal, že po 12. marci 1938 po anšluse, tomu sa hovorilo "Anschluss Österreichs", teda anexia Rakúska Nemeckou ríšou nacistickou, celá Európa bola ubezpečovaná o tom, že a už bude pokoj, ako hovoria Česi, už "bude líp", už nastane rovnováha mocenská. No ale ja tvrdím, že keď agresor urobí jednu takúto anexiu a anektuje ľubovolné územie, zvrchované územie suverénneho iného štátu, tak netreba byť nejakým veľkým snílkom a domnievať sa, že nebudú nasledovať anexie ďalšie. No a po 12. marci '38 prišiel 30. september '38, čiže niekoľko málo mesiacov uplynulo a mali sme tu druhý anšlus, tentokrát v podobe Mníchovskej zmluvy, kedy Československo odstúpilo pohraničné územie Nemecku, Sudety predovšetkým. A opäť uplynulo niekoľko málo mesiacov a mali sme tu 23. august 1939, známy pakt Molotov - Ribbentrop, síce všetci ho poznáme z učebníc dejepisu ako vzájomný pakt o neútočení, ktorý podpísal vtedajší minister zahraničných vecí Molotov a jeho proťajšok Ribbentrop, a málo sa pripomína stále dookola, pretože je potrebné to pripomínať, že tento pakt Molotov - Ribbentrop obsahoval aj v tej dobe utajený protokol o teritoriálnom rozdelení, teraz počúvajme ten - aj kolega Kuffa - ten výpočet krajín, ktoré sa vlastne rozdelili medzi sféry vplyvu Nemecka a Ruska, išlo o: Rumunsko, Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko. Dosť ponaučení z histórie, aby sme potvrdili tú tézu číslo 1, že agresia bola, je a zostane agresiou. Na to netreba ísť do nejakých veľkých detailov, aj keď myslím, že všetci podporujeme v tejto miestnosti, aby sa vyšetrilo, kto strieľal, na koho strieľal, snajperi na strechách, peniaze odtiaľ - odtiaľ, kto bol dobrý, kto bol zlý, ale opakujem, do tejto témy teraz nejdem, ja sa vyjadrujem, ja sa vyjadrujem o anexii zvrchovaného územia iného štátu mocnosťou inou, toto je proste agresia a treba to pomenovať úplne, úplne nahlas.
Teraz, ak dovolíte, k spomínanej návšteve spred siedmich týždňov. Bolo to, opakujem ešte raz, v okamihu, keď na Slovensku naša diplomacia ešte stále len hovorila o tom, že nevieme, čakáme, uvidíme, počkáme, lebo však sme koniec koncov aj členským štátom Európskej únie a musíme počkať, kým Európska únia samotná sformuje nejaké spoločné stanovisko k tejto téme, tak sme sa rozhodli s kolegom Lipšicom a Drobom, že pôjdeme sa na ten Majdan pozrieť priamo. Nie preto, aby sme to politicky zneužívali a možno ste si všimli, že sedem týždňov po návrate som na túto tému nijako nikde neprehovoril. Áno, mali sme len krátku tlačovú konferenciu, kde sme len povedali, s čím sme sa tam stretli, nič viac, nebolo to nikdy nikým zneužívané na nejaké domáce, domáce agendy, ale keďže je dnes na stole už spomínané uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k Ukrajine, tak naozaj nemám žiadne iné ambície, len sa podeliť s vami, keďže, ak ma pamäť neklame, a myslím, že o tom písal naposledy aj pán Duleba, tak boli sme tam zo slovenských politikov priamo na tom Majdane naozaj jediní traja. Chcem povedať, že stretli sme sa a diskutovali sme dve hodiny so šéfom strany UDAR Vitalij Kličkom, rokovali sme aj s viacerými poslancami Batkyvčiny a už vtedy, podčiarkujem, takmer pred dvoma mesiacmi nám Vitalij Kličko povedal nasledovné.
Žiadal nás, aby sme tlmočili po návrate domov, aby Slovensko ako členská krajiny Európskej únie pôsobila tým smerom, aby Európska únia čo najskôr prijala sankcie voči - vtedy ešte, podotýkam, bol stále pri moci Janukovyč a v princípe vládna Strana regiónov, tu a tam podporovaná miestnymi komunistami v parlamente. Zaznievali hlasy od poslancov Batkyvčiny, že viete, aká bola priemerná cena jedného poslaneckého hlasu ukrajinského parlamentu. To bolo vtedy, keď Janukovyč prijímal tie zákony, že nesmiete chodiť v maskách na Majdan a podobné ďalšie a ďalšie, tak tá informácia odznela, že od jedného do troch miliónov amerických dolárov - cena jedného poslaneckého hlasu. Tak boli dramatické udalosti vtedy v ukrajinskom parlamente. A Vitalij Kličko sám hovoril o tom, aby neboli uvalené také tie všeobecné sankcie na Ukrajinu, na ktoré koniec koncov tu a tam doplatia obidve strany, ale čo je najpodstatnejšie, spravidla na takéto všeobecné globálne sankcie vždy doplatí aj samotný ľud Ukrajiny, čiže 46 miliónov Ukrajincov. Sám Kličko hovoril o tom, že ak sankcie, tak selektívne, to znamená, namierené proti konkrétnym, konkrétnym činovníkom, alebo ako ich nazvať, ľuďom, či už to boli prokurátori takí-onakí z ministerstva tohto, vnútra, onakého, proste ktorí priamo mali, povedal by som, svoj podpis vlastnými rukami pod udalosťami, ktoré tam prebiehali. Pokiaľ viem, tak definitívne, nech ma pán predseda zahraničného výboru opraví, definitívne ujednanie alebo zhoda Európskej únie, teda aké sankcie, aká štruktúra a voči ktorým osobám, myslím, že to padlo v týchto dňoch niekedy, ak sa domnievam, práve po referende na Kryme, práve dnes alebo včera.
Čiže čo chcem povedať, poznámka číslo 2, dva mesiace dozadu čelní predstavitelia vtedajšej ukrajinskej opozície, strany Batkyvčina - myslím si, otčina v preklade alebo vlasť - a UDAR žiadali selektívne sankcie Európskej únie, trvalo takmer dva mesiace, kým v zhode k nejakému stanovisku, ktoré by bolo unisono stanoviskom členských krajín celej Európskej 28, sa vôbec dopracovali. Ďalej Kličko potvrdil, že opozícia v tej dobe, keď sme tam boli, opakujem, stále vládol Janukovyč, Strana regiónov, že opozícia nemá situáciu na Majdane pod kontrolou. A to, čo tu odznieva, áno, môžem potvrdiť z autentickej skúsenosti z Kyjeva spred siedmich týždňov, je to pravda, že na Majdane pôsobilo niekoľko, možno niekoľko desiatok rôznych skupín, to nebola len, len že Sloboda a ďalšie, ako tu hovoril kolega Šebej, strany, ktoré boli, áno, nacionalistické, ultrapravicové, radikálne, šovinistické, také, onaké až po banderovcov, ale naozaj to bola veľmi nepriehľadná situácia, kedy sa vymkla spod kontroly, podčiarkujem, aj vtedajšej oficiálnej vládnej moci Janukovyča, ale aj pravici. Čo bolo pre mňa veľmi, veľmi veľké nóvum a zaujímavým zistením, že Majdan bol skutočne Euromajdanom alebo bol vyvolaný nepodpísaním asociačnej dohody zo strany Janukovyča iba prvé dva týždne a tie udalosti tam prepukli, dámy a páni, na prelome novembra a decembra uplynulého roka. Čiže netvárme sa, že Ukrajina ako téma je tu na stole 5, 6, 7 týždňov. Prvýkrát násilnosti prepukli naozaj začiatkom decembra. Z diskusie s poslancami a poslankyňami Batkyvčiny a UDAR-u sme sa dozvedeli, že ten Majdan bol o Euromajdane, teda o nepodpísaní asociačnej dohody medzi Janukovyčom a Európskou úniou naozaj prvé dva-tri týždne.
Viete, o čom bol v ďalších nastupujúcich, nasledujúcich týždňoch Majdan? Bol o tom, že v istom okamihu sa ulica vzoprela režimu, ktorý na Ukrajine vládol. A keby sa možno urobilo priame referendum priamo na Majdane, ja som tam stretával ľudí, ktorí mali plynové masky, plechové prilby z druhej svetovej vojny a také 40-centimetrové drevené bejzbalky a chodili sme pomedzi tých ľudí, a to už bolo po tom, čo boli prvé štyri obete, prví štyria ľudia boli zastrelení asi, myslím, štyri-päť dní pred naším príchodom, čiže tá situácia na Majdane skutočne vrela a vtedy som si uvedomil, že naozaj Majdan sa vymkol spod kontroly ako opozícii, tak aj vtedajším oficiálnym vládnym štruktúram, to je holý fakt, ale ešte ďalej to poznanie postúpilo, keď sme sa dozvedeli, že o nepodpísaní asociačnej dohody to bolo prvé dva-tri týždne. Celý ten zvyšok už bol Majdan skôr o tom, že do, v istom okamihu vy, keď takpovediac necháte obyvateľstvo, majoritnú časť obyvateľstva na pokraji hladu, a tu si treba nahlas povedať, v akej ekonomickej úrovni a v životnej úrovni sa nachádza predovšetkým západná časť Ukrajiny, teda tá, ktorá s nami susedí, tak v istom okamihu tí ľudia si povedia, dosť a ideme do ulíc, čiže tu sa nám trošku miešajú dve témy. Aj naša propaganda stále dookola tvrdí, že to je o nepodpísaní asociačnej dohody. Ale neviem to percentuálne vyčísliť a nepôjdem do nejakých špekulácií, ale s určitosťou viem z rozhovorov s poslankyňami a poslancami spomínaných dvoch strán, UDAR a Batkyvčina, ktorí nám potvrdili, že to už bolo po tom závere práve o tom, že národ sa vzoprel režimu, ktorý na Ukrajine panoval. A na vlastnej koži, doprial by som to každému, možno budete súhlasiť so mnou, že raz videné, mám na mysli raz videné na mieste, je stokrát lepšie ako počuté alebo čítané niekde v novinách, na internete, videné v televízii, ale treba ísť tam na miesto toho činu a skutočne myslím si, že každý z nás by mal zimomriavky na celom tele, ako v istom okamihu môže skončiť ľubovolná krajina na svete, Slovensko nevynímajúc, ak donekonečna bude ožobračovať vlastný národ, ak doženie situáciu do takej krajnosti, že sa ocitne obrovská časť obyvateľstva naozaj na hranici prežitia. To už potom nikto nehľadí na nič - či Amerika, či Rusko, či Putin, alebo Obama - vtedy národ jednoducho vyjde do ulíc a neželajme si, možno si aj kolega Šebej bude pamätať jednu dobrú analýzu, myslím, že ju napísal Ján Strasser v SME-čku pred týždňom, keď napísal, že aj Slovensko môže mať svoj Majdan. Nechcem túto tézu a myšlienku rozvíjať ďalej.
Tretie celkom zaujímavé zistenie bolo, počas tých rokovaní s Vitalij Kličkom, keď nám hovoril, a teraz sa budem krátko venovať ekonomickým témam, keď nám hovoril o tom, že áno, ako prvá prišla s ponukou na finančnú pomoc, keďže Ukrajina sa nachádza na pokraji ekonomického kolapsu, ak nie už za ním, teda de facto skolabovala ukrajinská ekonomika ako prví - taký pekný český výraz - "pospěchali" na pomoc: Čína. Ponúkli 13 mld., amerických miliárd, ale viete, čo si za to vypýtali? Do zálohy ukrajinskú černozem a vedia Číňania presne, o čom hovoria. Poviem len jedno heslo, Ukrajina ako obilnica Európy je schopná zásobiť obilím možno celý kontinent. Druhý v poradí - a podčiarkujem, stále vtedy vládol Janukovyčov režim - druhý v poradí s pomocou, ale s ponukou prišiel prezident Putin, suma plus-mínus podobná, 13 mld. amerických dolárov, no len vtedy Janukovyč zobral taký kus zamasteného papiera, na ktorý napísal, miliardu dáme armáde, miliardu dáme polícii, tomu, tomu, tomu a zabudol na tú pravú stranu, pretože ekonomika je vždy o ľavej a pravej strane: má dať - dal, čiže aktíva - pasíva, zabudol na tú pravú stranu napísať, odkiaľ v budúcnosti skolabovaná ukrajinská ekonomika vezme zdroje na splátku takéhoto úveru, pretože to nikdy zo strany žiadnej, podotýkam, veriteľskej nie je charita, vždy je to len finančná pomoc, no a potom prišla tretia ponuka na záchranu ukrajinskej ekonomiky a tá bola smerovaná zo strany Medzinárodného menového fondu a Európskej únie.
Chcem povedať, že tuto kolega, myslím, Fronc spomínal, na výbore pre európske záležitosti sme mali túto tému prerokovávanú, kde došiel podpredseda vlády pán minister zahraničných vecí pán Lajčák a mňa vtedy trošku zamrzelo, že, že predsa len v dobe, keď už to na Ukrajine vrelo a vrelo to naozaj tak, že to bolo už neúnosné, tak ešte stále nebolo počuť žiaden hlas z úst slovenských diplomatov alebo teda ľudí, ktorí za tento rezort zodpovedajú, čiže hovorím teraz o ministrovi Lajčákovi. To bolo v okamihu, keď už na Ukrajinu chodil úplne nahlas minister zahraničných vecí Francúzska, ale ozýval sa a priamo tam bol na návšteve aj tuto zo severu minister zahraničných vecí Poľska Sikorski, počuli sme nejaké hlasy od Ľubomíra Zaorálka z Čiech a vtedy sme počúvali od nášho premiéra Roberta Fica, citujem: "O Ukrajine máme príliš málo informácií." Prišlo mi to skutočne nepochopiteľné, pretože počas tých dvoch dní v Kyjeve sme sa stretli aj s veľvyslancom Slovenskej republiky na Ukrajine pánom Siváčkom, a musím povedať pre objektivitu, že venoval nám asi hodinu svojho času a mali sme úplne objektívny rozhovor, ako on ako náš veľvyslanec v Kyjeve, vníma túto situáciu. Opäť jedna zaujímavosť z tohto rozhovoru, informoval nás o tom, že myslím, že druhý alebo tretí tajomník nášho veľvyslanectva v Kyjeve bol pozvaný v ten deň na koberček na ministerstvo zahraničných vecí Ukrajiny, že čo tam robia poslanci, podotýkam, suverénneho, ešte stále zvrchovaného štátu Slovenskej republiky. Čiže asi takto fungovali inštitúcie, ktoré boli pod kontrolou Janukovyča a Strany regiónov. Ale ešte raz pre objektivitu, stretnutie s ním bolo veľmi, veľmi poučné a veľmi prebiehalo naozaj v tom informatívnom duchu, v snahe, aby nás pán veľvyslanec informoval, ako on vníma priamo opäť ako človek z miesta činu dianie na Ukrajine.
Dovoľte mi na záver, ešte by som chcel doplniť, doplniť kolegu predsedu zahraničného výboru pána Šebeja v jednej veci.
Vy ste tu, pán kolega, hovorili o tom, že Európa de facto odzbrojila, teraz to skracujem a trošku parafrázujem, lebo sa príliš spoľahla na ten americký dáždnik, a v princípe ste volali po zvýšení výdavkov na obranu. Ste to adresovali, myslím, že nielen Slovenskej republike, ale že s podporným argumentom, že tak sa deje aj v susedných krajinách na čele teda s Poľskom. Ja by som chcel dve poznámky k tomuto povedať. Po prvé, nedá mi ako ekonómovi trošku k tejto téze, k tomu vášmu volaniu po zvýšení výdavkov na obranu dať možno jeden, možno dva, možno až tri otázniky v duchu, ale to je dobre mienená poznámka, postreh, že či sa nám to páči, alebo nie, tak Slovenská republika jednoducho v danú chvíľu, nehovorím, že v strednodobom horizonte, ale v danú chvíľu na toto zdroje nemá.
Poznámka druhá k tejto téme a podstatne dôležitejšia. Tá prvá bola naozaj len tak na okraj, že nestačí len povedať, na čo všetko peniaze potrebujeme, ale treba tu a tam povedať aj, odkiaľ tie zdroje vezmeme. Ale na strane druhej poznámka podstatne dôležitejšia opäť k tomu tvrdeniu, že Európa odzbrojila, lebo sa spoľahla na americký dáždnik, a že teraz aj keby chcela napínať svaly, tak nemôže. Myslím si, že podstatne významnejším argumentom pre toto tvrdenie, s ktorým koniec koncov ja s vami súhlasím, je niečo úplne iné. Tu by pripomenul tú historickú vetu, ktorú všetci poznáte, Who do I call when I want to call Europe povedal, povedala legenda svetovej diplomacie Henry Kissinger. Toto platí plus-mínus dodnes. Koho mám zavolať, ak chcem telefonovať do Európy? Európa nemá dodnes sformovanú úplne jasnú, podotýkam, spoločnú, jednotnú, nazvime to akokoľvek, pozíciu a Ukrajina to - myslím pozíciu v zahraničnej politike ako takej - a príklad Ukrajiny a téma Ukrajiny to len odkryla v plnej nahote.
Dovoľte mi v tejto súvislosti zacitovať Maroša Šefčoviča, podpredsedu Európskej komisie, ľudovo povedané, Barossovu dvojku. Ten povedal približne pred rokom, to bolo 26. apríla 2013, že zahraničná politika Európskej únie má, citujem: "za podmienky trvalej postupnej optimalizácie potenciál dať pádnu odpoveď na preslávenú otázku legendy svetovej diplomacie Henryho Kissingera", teda komu mám zavolať, ak chcem volať do Európy. No, mám vážne obavy, že tá znôžka takých tých slov, ktoré akokoľvek sú politicky korektné, ale predsa len, keď sa pozriete na reakčnú schopnosť Európskej únie, nebola schopná ani tri mesiace po vypuknutí konfliktu na Ukrajine prísť Európska únia s nejakým jednotným stanoviskom, pozíciou, postojom. A tu a tam sme boli skôr svedkami, že podstatne akcieschopnejšie boli tie "actions", ktoré podnikali tie kroky, ktoré podnikali, či už to bol Sikorski alebo minister zahraničných vecí Francúzska a ďalší. Tie boli podstatne efektívnejšie a účinnejšie a stále sa vyčkávalo, v princípe až referendum na Kryme muselo to obnažiť v plnej, v plnej kráse.
Takže nechcem ísť teraz do, ako som na úvod sľúbil, do nejakého politického zneužívania nášho dvojdňového pobytu na Majdane, ale dovoľte mi ešte na záver jednu poznámku. Tiež ma zamrazilo, niekto tu obhajoval Stranu regiónov a Janukovyča a podobne, že je všetko OK. Zamrazilo ma, keď sme zistili, že to, čomu sa hovorí v Bratislave Primaciálny palác, alebo budova, kde sídli mestský úrad, takýto mestský palác je aj v Kyjeve niekoľko rokov prázdny, opustený, niekoľko rokov bez primátora. Keď sme sa pýtali Vitalija Klička, "whats happens", ako čo sa stalo, že Kyjev nemá primátora, tak viete, aká bola odpoveď? Lebo Strana regiónov a Janukovyč prišli k záveru, že vládna strana nemá dostatočne silného kandidáta na primátora Kyjeva, no tak ukrajinský parlament nevypísal primátorské voľby. Viete si toto predstaviť v civilizovanom štáte, v civilizovanej krajine? Preto podotýkam, že Majdan bol Euromajdanom niekoľko málo týždňov na prelome novembra a decembra. Celý ten zvyšok tam vo väčšej a väčšej miere, to, čo sa dialo na Majdane, prevažoval dôvod, príčina, ako som hovoril pred chvíľou, jednoducho národ sa vzoprel režimu Janukovyča.
Takže je mi ľúto potom, keď počúvam, musím to povedať úplne v posledných vetách, keď počúvam vyhlásenia zo včerajška, z dneška pani europoslankyne a súčasne kandidátky na europoslankyňu na ďalšie päťročné obdobie, vyhlásenia o tom, že referendum na Kryme je v princípe OK a že to len celý svet nechápe, ale však je to v princípe dobre. A tým sa vrátim k tej mojej prvej vete, že agresia bola, je a zostane vždy len a len agresiou.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, ako spravodajca k predloženému návrhu konštatujem, že návrh bol doručený v stanovenej lehote. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh a podľa legislatívnych pravidiel ho zaradil na rokovanie dnešnej 29. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Návrh spĺňa po formálnotechnickej stránke všetky náležitosti návrhu, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách, je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Po rozprave odporučím, aby návrh prerokovala Národná rada Slovenskej republiky v druhom čítaní a aby ho prerokovali aj Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet a zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, otvorte, prosím, rozpravu k tomuto návrhu. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, konštatujem ako spravodajca, že uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené všetky príslušné podmienky určené zákonom o rokovacom poriadku.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh v zmysle § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel ho zariadil na rokovanie 29. schôdze.
Ako spravodajca v prvom čítaní si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti návrhu zákona. Konštatujem, že všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o jeho cieli a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Po rozprave odporučím, aby v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku predmetný návrh zákona prerokovala v druhom čítaní a v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, aby predmetný návrh prerokovali aj výbor pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet a zároveň odporúčam, aby obidva výbory uvedený návrh prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho predloženia.
Ďakujem veľmi pekne. Skončil som. Vážená pani predsedajúca, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem v rozprave ešte uviesť dve veľmi dôležité poznámky. Tá prvá sa týka, vzhľadom k tomu, že daňové zákony sú veľmi komplikované a obzvlášť, nazvem to, výnimky z platenia daní alebo nezdaniteľné položky, chcem uviesť jeden pekný modelový prípad, ktorý úplne presne vystihuje, čo predložená novela zákona o dani z príjmu sleduje. Predstavme si, že, ako som už uviedol, manželia spoločne majú ročný príjem vo výške do 20 000 eur. V zmysle predloženej novely by si mohli teda podať spoločné ročné daňové priznanie ako manželia a súčasne pripusťme, že spĺňajú tú druhú podmienku, a to je starostlivosť o maloleté dieťa v predškolskom veku.
Takže po prvé, z takéhoto príjmu, lebo z toho sa to pomerne ľahko počíta, 20 000 eur, podotýkam spoločného príjmu oboch manželov, by si mohli prvýkrát uplatniť odpočítateľnú časť základu dane v úrovni 3 735 eur, druhýkrát by si mohol daňovník uplatniť presne takú istú sumu 3 735 eur na manželku, navyše by sa táto daňová úľava neznižovala o príjem manželky, no a po tretie, to, čo je kľúčovým bodom tejto novely, by si mohli spoločne na takomto ročnom daňovom priznaní ešte uplatniť aj nezdaniteľnú časť daňového základu vo výške 7 200 eur. Ak si všetko, všetky tieto tri sumy spočítame spolu, tak dostávame sumu 14 671 eur. Inými slovami, ich základ dane by v takomto prípade predstavoval 5 328 eur krát daňová sadzba pre daň z príjmu fyzických osôb a dostávate daňovú povinnosť vo výške 1 118 eur. Ak si dáme teraz do pomeru tieto dve sumy, ročný príjem manželov 20 000 eur verzus daňová povinnosť 1 118 eur, tak sa dopracujeme k čistej, efektívnej miere zdanenia približne vo výške 5,6 percenta. Čiže efektívna miera zdanenia takýchto manželov spĺňajúcich tieto dve podmienky by bola nižšia ako 6 percent. Toľko k prvej poznámke.
A k druhej, bol som celkom prekvapený, aké stanovisko sme obdŕžali ako predkladatelia z rezortu ministerstva financií, kde nám generálny riaditeľ sekcie pán Majerský napísal len jednu vetu, odcitujem: "Takýto návrh si vyžaduje samostatné tlačivo daňového priznania a jeho zapracovanie do všetkých systémov finančnej správy. To by znamenalo zvýšené náklady zo strany štátneho rozpočtu." Koniec citátu.
Čiže toto je naozaj des a hrôza, čoho sa dožívame v tomto volebnom období. A teraz sa naozaj tu nebavíme o nejakých stá miliónoch a miliardách, ktoré putujú tam a tam, zhora dole na šachovnici, ale bavíme sa o tom, ako pomôcť mladým rodinám s deťmi. A namiesto toho, aby sme obdŕžali v stanovisku príslušného rezortu, v tomto prípade ministerstva financií, čo i len jeden jediný vecný argument, prečo takýto návrh nie je možné podporiť, tak sa dozvedáme jeden jediný protiargument, ako som ho už citoval, lebo by si to vyžiadalo zavedenie nového tlačiva a to nové tlačivo by sa muselo zaviesť v celom systéme verejnej správy. Naozaj argument hodný povšimnutia a skutočne argument hodný odmietnutia takejto predloženej novely zákona.
Ale nedá sa nič robiť, takto sú hodené kocky. A napriek tomu ale poprosím všetkých ctených kolegov a kolegyne o podporu predmetného návrhu, ktorý, podotýkam, aj keď je to v programe tejto schôdze porozhadzované v ďalších bodoch, ale spolu s Jankou Žitňanskou, Martinom Chrenom, Jurajom Miškovom a ďalšími, Danielom Lipšicom, sme predložili ucelený balík noviel zákonov na podporu mladých rodín s deťmi a podrobnejšie budete počuť v ďalších bodoch rokovania z úst mojich kolegov predkladateľov.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedajúca, dámy a páni, na úvod by som chcel uviesť, že predložený návrh zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu predkladáme vlastne ako súčasť celého balíka zákonov, ktoré sme pripravili spolu s mojimi kolegami ako balík na podporu mladých rodín s deťmi.
Súčasná právna úprava umožňuje uplatniť si tzv. nezdaniteľnú časť základu dane ročne na manžela alebo na manželku až do výšky základu dane daňovníka v sume 34 000 eur. Budem teraz hovoriť iba celé okrúhle čísla. V takomto prípade, som stále pri opisovaní súčasného právneho stavu, je nezdaniteľná časť základu dane zhruba vo výške 3 735 eur a od ročného príjmu 34 000 eur vám táto nezdaniteľná časť základu dane začne postupne vyklesávať až nakoniec pri sume 49 000 eur, opätovne podotýkam, že hovorím okrúhle čísla, vlastne zanikne. Čiže tam už sa potom tá nezdaniteľná časť základu dane dostane na nulovú hodnotu.
No a teraz k meritu predloženej novely zákona o dani z príjmov. Predložený návrh znižuje výšku základu dane, pri ktorej si možno uplatniť maximálnu nezdaniteľnú časť na manžela alebo na manželku, a to zo súčasných 34 000 eur na 20 000 eur a v takomto prípade zostáva nezdaniteľná časť základu dane na súčasnej nezmenenej výške v hodnote približne 3 735 eur. A rovnako ten algoritmus by zostal aj po prijatí takejto novely zákona o dani z príjmu nezmenený. Čiže postupne by začal od tejto sumy klesať až dosiahol by nulovú hodnotu pri sume 34 943 eur. Podotýkam, že v súčasnej právnej úprave je tá suma, pri ktorej je nezdaniteľná časť základu dane 49 000 eur. Čiže zrozumiteľne povedané, navrhujeme posunúť obidve tieto hranice, teda hranica základu dane, pri ktorej odpočítateľná položka dosiahne maximálnu hodnotu, a hranica základu dane, pri ktorej postupne vyklesá až na nulu. Obidve tieto hranice navrhujeme posunúť smerom, smerom dole. Tým sa samozrejme dosiahne stav, kedy sa výrazne zvýši adresnosť daňových úľav, alebo inými slovami, vyššie príjmové skupiny obyvateľstva budú mať nižšie možnosti, menšie možnosti odpočítateľnej alebo nezdaniteľnej časti základu dane a, naopak, nižšie príjmové skupiny obyvateľstva budú mať túto možnosť daňových úľav alebo daňového zvýhodnenia vyššiu.
Druhým dôvodom predloženej novely zákona o dani z príjmu je, že chceme skutočne podporiť mladé rodiny, mladé rodiny s deťmi. A preto navrhujeme, aby si manželia mohli predložiť spoločné daňové priznanie, ak sú splnené obidva predpoklady súčasne. Tým prvým predpokladom je, že príjem na tom spoločnom daňovom priznaní manželov ročne neprekročí 20 000 eur. To je hodnota, ktorá nebola stanovená len tak arbitrárne, ale ktorá vychádza z toho, že predpokladáme, že by manžel aj manželka mali obidvaja príjem približne na úrovni priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Takže ak súčet ich príjmov ročne neprekročí 20 000 eur a súčasne platí, že takíto manželia sa starajú o jedno alebo viac vyživovaných maloletých detí v predškolskom veku, ak sú, podotýkam, obidve tieto podmienky splnené, tak v takomto prípade predložený návrh počíta s tým, aby si mohli uplatniť nezdaniteľnú časť základu dane až vo výške 7 200 eur.
A opäť zdôvodním, prečo takýto návrh. Myslím, že všetci budeme súhlasiť s tým, že práve mladé rodiny s deťmi, a my sme to postavili na splnenie podmienky starostlivosti o dieťa v predškolskom veku, sú práve tou najohrozenejšou skupinou obyvateľstva, ktoré, nazvime to, stoja na tzv. čiare alebo štartovacej fáze svojho života, kedy potrebujú na jednej strane absorbovať pomerne vysoké náklady spojené so založením rodiny, predovšetkým mám na mysli náklady spojené s bývaním alebo so zaobstaraním bývania a na druhej strane častokrát v takýchto prípadoch, kde je starostlivosť o maloleté dieťa v predškolskom veku, pracuje iba jeden z manželov, zatiaľ čo druhý sa buď stará o spomínané maloleté dieťa, alebo nepracuje, nepracuje vôbec, prípadne iba na čiastočný úväzok.
Ako som už hovoril, vzhľadom na to, že by predmetná novela posúvala obidva tie spomínané hranice, tá prvá, pri ktorej odpočítateľná časť základu dane dosahuje maximálnu hodnotu približne 3 700 eur, ale aj tá druhá horná hranica, pri ktorej postupne odpočítateľná časť základu dane klesne až na nulu, aby sa obidve tieto hranice posunuli smerom dole, čím sa výrazne zvyšuje už spomínaná adresnosť takýchto daňových úľav a súčasne sa dosahuje stav, kedy ani prijatím takejto novely, ktorá bude mať výrazne pozitívny dopad, ako som už hovoril, pre mladé rodiny s deťmi, nebude znamenať táto novela negatívny vplyv na štátny rozpočet. Práve naopak, povedie k zvýšenému, k zvýšenej adresnosti poskytovania daňových úľav a súčasne vytvorí formou týchto daňových úľav podporu, ako som už hovoril, pre veľmi ohrozené skupiny obyvateľstva, medzi ktoré určite patria aj mladé, mladé rodiny s deťmi.
Z mojej strany na úvod toľko, ďakujem veľmi pekne, skončil som.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, ja predkladám návrh, aby parlament Slovenskej republiky až do konca volebného obdobia hlasoval o všetkých prerokovávaných bodoch bez rozpravy, presne podľa vzoru, ako ste to navrhli v prípade prerokovávania správy o spravodajských službách.
Ak by tento procedurálny návrh neprešiel, tak potom predkladám druhý procedurálny návrh, aby ste predložili návrh ústavného zákona o zrušení parlamentu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne aj za slovo, aj všetkým kolegom a kolegyniam za vecné a faktické pripomienky. Nedokážem reagovať na všetky v rozsahu dvoch minút. Len tri poznámky uvediem.
Prvá, čo sa týka dĺžky prejavu, pán Jarjabek, a ďalší, pán kolega Číž, ktorí to tu spomínali. Ja si myslím, že venovať 90 minút ekonomickej osvete takémuto zloženiu Národnej rady Slovenskej republiky je užitočnejšia a blaženejšia činnosť, ako celú noc sa tu hádať o papierovú figurínu Roberta Fica, čo sme zažili pri odvolávaní v tú pamätnú historickú noc, ktorá vošla do dejín so znamienkom mínus, predpokladám, pre celý parlament. Tak predpokladám, že robiť normálnu ekonomickú osvetu je, uznajte, možno užitočnejšia činnosť. Ja som sa vydal na túto zložitejšiu, ťažšiu cestu. A budem to robiť vždy aj v budúcnosti. A verím, že keď vás to nezaujíma, tak choďte niekde tuto pod balkón, ktokoľvek, koho to nezaujíma. Ja som to robil v úmysle, že treba. A ekonomickej osvety nie je nikdy dosť.
Pán Jarjabek hovoril niečo o tom, že ja som si nerozumel s Richardom Sulíkom. No, prekvapím vás, pán Jarjabek, v ekonomickej oblasti sme si rozumeli takmer unisono. Ale na rozdiel od vás som s Mečiarom nespieval pesničky, že "už nikdy žiaden svár". (Smiech v sále.)  Viete, no. Čiže ja by som sa tej značky HZDS hanbil osemkrát viac ako to, čo som ja zažil spoločne s Richardom, a vždy si budem Richarda vážiť. A podčiarkujem, v ekonomickej oblasti sme si rozumeli vždy viac ako dosť, unisono na 100, na 100 percent.
Posledná poznámka na kolegu Kamenického, vecná. Opakujete mantru vášho premiéra Roberta Fica: vy ste dvihli DPH. Pán kolega, už si raz a navždy zapamätajte a zapíšte za uši, efekt zo zvýšenej depeháčky bol 180 mil. eur, konsolidačné úsilie celej, celého roka bolo 1,7 mld. To znamená, to zvýšenie depeháčky o jedno percento netvorilo ani 10 % konsolidačného úsilia. Raz navždy si to zapíšte.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, na úvod mi dovoľte na odľahčenie jeden bonmot, taký malý. Ja som ho už hovoril pred chvíľočkou osobne aj pánovi ministrovi Kažimírovi. Teraz uplynulý víkend bol výročný snem SMER-u - sociálnej demokracie. Myslím, že oslavovali 14. výročie založenia strany. A tam pán predseda Fico povedal takú vetu, že škoda, že tu medzi nami nie je Peťo Kažimír, lebo ho seklo v krížoch. A mne došiel na facebook taký dôvetok, že seklo ho v krížoch vtedy, keď dvíhal dane. Vždy keď nejaké ťažké bremeno dvíhate, tak vás môže v chrbte seknúť. Ale to len na odľahčenie. Ja chápem, že toto je dosť nemilá diagnóza. Ja som ju tiež niekedy v minulosti mal. A je to naozaj niečo, čo by som nedoprial ani najväčšiemu nepriateľovi.
No a teraz, teraz vážne k predloženému návrhu rozpočtu na rok 2014. Ja chcem najskôr pre objektívnosť uviesť, že rozpočet síce oficiálne predkladá minister financií pán Kažimír, ale jeho možnosti prelomiť ideologické hranice svojho vodcu sú takmer nulitné. A myslím, že vie to aj on sám. Prečo to konštatujem? Keď sa častokrát rozprávame výsostne na ekonomické témy, a tá reálna ekonomika, reálny život naozaj uctieva aj nejaké prírodné zákony a pravidlá, tak tam ide potom ideológia bokom a v mnohých veciach sa vieme častokrát aj zhodnúť a dohodnúť. Ale pravdou je, že vláda jednej strany a vláda jedného muža sleduje predloženým rozpočtom vlastne jeden jediný cieľ. Niekto by povedal, optimista, že pánboh zaplať aj za ten. A to je vlastne cieľ, naplnenie medzinárodného záväzku znížiť schodok verejných financií pod 3 % HDP. Buďme radi, že tu máme ešte takéto medzinárodné záväzky, pretože v opačnom prípade by nešlo o, citujem, "nadýchnutie sa", ako to na tlačových konferenciách konštatovali raz pán minister, inokedy pán premiér, ale išlo by naozaj nie o tú konsolidačnú prestávku, o to nadýchnutie sa, ale išlo by o hotové, ja to nazývam, že ozónové hody pri tom nadýchnutí sa. Pretože nebyť spomínaných medzinárodných záväzkov, vláda by na ozdravovanie verejných financií skutočne rezignovala úplne. A to nie je domnienka, to je holý fakt. Pretože boli sme takto svedkami aj v rokoch 2009 a 2010, kedy vtedajšia vláda, vládna koalícia v zložení pán Fico, Mečiar a Slota zaknihovala v spomínaných rokoch ´9 a ´10 deficity, ktoré sa pohybovali na úrovni približne 8 % HDP. A myslím si, že úplne jasnú správu vyslal aj premiér Fico občanom, keď povedal, keď sa nechal počuť, že ani teraz predsa nebudeme majstrami v konsolidácii. Mal na mysli celú množinu členských štátov Európskej únie.
Ono koniec koncov tomuto medzinárodnému záväzku, stlačiť deficit pod 3 %, by sa dalo aj svojím spôsobom fandiť, ak by sa tak nedialo spôsobom, ktorý skutočne napácha na Slovensku značné ekonomické škody.
Ak predložený návrh štátneho rozpočtu dostal tri prívlastky priamo z dielne jeho autorov alebo autora, tak dostal prívlastky, že je to rozpočet pokrízový, že je to rozpočet sociálny a že je to rozpočet konsolidačný. No, pokrízový nie je, pretože vskutku zhoršuje stav verejných financií a znižuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií, presne tak, ako to konštatuje aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Nie je tento rozpočet ani sociálny. A to už odznelo z úst mojich predrečníkov opakovane, mnohokrát. Tak len pripomeňme, že relatívny podiel výdavkov, ktoré idú do kapitoly sociálneho zabezpečenia, školstva, zdravotníctva, klesá. Čiže nemôžte takýto rozpočet označiť prívlastkom sociálny. A nakoniec predložený návrh rozpočtu nie je ani konsolidačný, pretože neznižuje, ale, čuduj sa svete, zvyšuje primárny štrukturálny deficit. A teraz nechajme bokom diskusie o tom, že či ho zvyšuje ten primárny štrukturálny deficit o dve desatiny percenta, o päť desatín percenta alebo o nula celá osem percenta. Ja naprosto súhlasím v tomto bode s pánom ministrom, že áno, tá metodika aj definície samotného čistého štrukturálneho salda nie je celkom jednotná. Raz sa tam niektoré položky započítavajú takou mierou, inokedy onakou mierou. Ale ak necháme bokom aj tieto metodologické otázniky, tak stále platí, že všetky uvedené čísla sú s tým pomyselným znamienkom mínus. To znamená, to konsolidačné úsilie je mínusové, alebo ak chcete, primárny štrukturálny deficit neklesá medziročne, ale, naopak, naopak, stúpa. A budem hovoriť o chvíľu podrobnejšie na tému hrubého verejného dlhu, ktorý sa veľmi nebezpečne dotkne pomyselného štvrtého ochranného pásma päťdesiatich siedmich percent. A preto tvrdím, že predložený návrh rozpočtu nie je konsolidačný. Takže nie je ani protikrízový alebo pokrízový, nie je ani sociálny a nie je ani konsolidačný.
Koniec koncov ten rozpočtový plán, ktorý prvýkrát v novodobých dejinách Slovenskej republiky poslala vláda po tom, čo ho schválila, 16. novembra do Bruselu, tak v samotnom konsolidačnom pláne, a to už je dokument, ktorý pracuje na jednotnej metodike, aby boli všetky členské krajiny porovnateľné vzájomne medzi sebou, tak je tento konsolidačný alebo rozpočtový plán, ktorý odišiel do Bruselu, tiež jasne hovorí o tom, že zatiaľ čo už teraz sme nad priemerom Európskej únie a ideme ďalej hore, pokiaľ ide o relatívny podiel výdavkov na verejnú správu a vnútornú bezpečnosť, čiže sme nad priemerom, to ak si zoberiete výdavkovú stranu, rovná sa sto a percentuálne si vyčíslite podiel výdavkov na spomínané dve veľké oblasti, verejná správa a vnútorná bezpečnosť, sme nad priemerom EÚ a ideme ďalej v týchto relatívnych číslach hore. A, naopak, presne opačný vývoj, sme pod priemerom Európskej únie a ideme dole, pokiaľ ide o relatívny podiel výdavkov na sociálne zabezpečenie, už spomínané zdravotníctvo, o ktorom tu pred chvíľočkou hovoril celkom podrobne môj predrečník kolega Novotný, a školstvo. Takže v týchto troch oblastiach zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie a školstvo sme pod priemerom Európskej únie a ideme ďalej dole.
Ďalší tvrdý fakt, ktorý nie je z dielne nikoho, ani z opozície, ani z koalície, ale je z rozpočtového plánu, ktorý schválila vláda 16. 11. a poslala do Bruselu, ale darí sa, darí sa celkom úspešne aj tieto jasné, tvrdé, silné, nespochybniteľné dáta predsa len marketingovo predávať úspešne voličom.
Ak by sme sa zamysleli nad tým, ako charakterizovať tento predložený návrh rozpočtu na budúci rok dvoma slovami, ja by som najskôr použil charakteristiku, že je to rozpočet prezidentský, alebo, ak chcete, rozpočet na jedno použitie. A tá druhá charakteristika by bola s prívlastkom, že je to rozpočet údržbársky.
Tak sa poďme teda pozrieť najskôr na konštatovanie, prečo predložený návrh rozpočtu je prezidentský. Všetci vieme, že v apríli budúci rok budú prezidentské voľby, v ktorých má premiér Robert Fico iste obrovské, aj keď zatiaľ mediálne nikde nepriznané ambície. A preto sa v návrhu rozpočtu dočítame všetci, že rozpočet uvažuje pre štátnych zamestnancov so zvýšením platov, citujem, "pre každého o rovnakú pevnú sumu 16 eur mesačne". Aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu, ja chápem a rozumiem tomu, že platy vo verejnej správe boli zmrazené, ak ma pamäť neklame, od roku 2009 a že iste nastal nielen spoločenský dopyt, ale aj nevyhnutnosť úroveň miezd vo verejnej správe zvýšiť. Čo ma na druhej strane ale celkom vyrušuje a prekvapuje, je, že kladieme si všetci, ktorí sme pracovali pred vstupom do vrcholovej politiky v privátnej sfére, a takých je v tejto sále, našťastie, dosť, dokonca patrí medzi takúto množinu aj pán minister Kažimír, tak sa pýtam, prečo by úprava miezd vo verejnej správe mala byť práve o 16 eur, o fixnú sumu 16 eur mesačne pre každého rovnako? Takúto mieru rovnostárstva sme tu nemali naozaj ani za socializmu, ktorý si ja ešte celkom dobre spred roka ´89 pamätám. A preto tvrdím, áno, je dobré, ak vláda dokáže nájsť zdroje na úpravu miezd vo verejnej správe. Ale pýtam sa, prečo pre každého rovnako o 16 eur mesačne? Bez ohľadu na to, akú výkonnosť podáva ten ktorý konkrétny jednotlivec z tej armády tristotridsaťdeväťtisíc pracujúcich vo verejnej správe bez ohľadu na to, aká je jeho východisková úroveň mzdy. Proste 16 eur paušálne, každému rovnakou mierou. Naozaj takáto nivelizácia, takéto rovnostárstvo tu nebolo ani pred rokom ´89. Pýtam sa teda a je úplne namieste otázka, treba tomu rozumieť tak, že 16 eur je cena jedného voličského hlasu v nastávajúcich prezidentských voľbách? Natíska sa otázka, že pravdepodobne, pravdepodobne áno. Pretože ešte raz opakujem, ja som prvý, ktorý bude zástancom zvyšovania miezd vo verejnej správe. Obzvlášť, ak platí, že sú v tejto oblasti zmrazené mzdy od roku 2009. Ale potom sa opýtajme jedným dychom, ako je možné, že štát sa chystá dotovať, poskytnúť dotácie súkromnej spoločnosti, v ktorej, a teraz dobre počúvajme, je očakávaná priemerná mesačná mzda 2 700 eur? Očakávaná priemerná mzda v tejto spoločnosti so zahraničným, s podielom teda zahraničného kapitálu. Tak potom v tejto optike vyznieva aj spomínaných 16 eur úplne, úplne inak.
No ale toho kvázi rozdávania alebo tých všelijakých transferov a presunov a úprav, ako v tej rozprávke, že tomu dala, tomu dala, tomu dala, ešte nie je koniec pri tých spomínaných 16-ch eurách. Veď v návrhu rozpočtu na budúci rok sa vláda chystá poskytnúť dotácie pre mestá a obce vo výške 674 mil. eur, pre vyššie územné celky 402 mil. eur. Čiže spolu viac ako 1 mld. eur. Čiže opäť sa natíska taká tá korelácia s tými prezidentskými voľbami, že potrebujeme trošku, ľudovo povedané, pustiť perím, lebo idú prezidentské voľby, a tie teda sa patrí najväčšej strane v Slovenskej republike vyhrať, nie? Tie voľby. Veď to je legitímne, to je legitímna ambícia. Prečo nie?
Druhé konštatovanie, keď som povedal, že tento predložený návrh rozpočtu má prívlastok údržbársky, tak konštatujem argumenty, ktoré vyskladajú vlastne potom to argumentačné, argumentačné proste nejaké, nejaký náboj, prečo práve údržbársky. No preto, lebo konsolidačné úsilie vlády za tri roky je v súčte nižšie, ako bolo konsolidačné úsilie predchádzajúcej vlády Ivety Radičovej za jeden jediný ucelený rok 2011. Toto opäť konštatuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. A preto platí, čo som povedal v úvode, že vláda týmto návrhom rozpočtu sleduje jeden jediný cieľ, spomínaný medzinárodný záväzok, stlačiť deficit pod 3 % HDP. Je to nominálne naplnenie tohto cieľa a možno sa vám to podarí aj v tomto roku, možno sa vám to podarí aj v budúcom roku, ale ja tvrdím, že spôsobom, ktorý dlhodobo spôsobí vážne ekonomické škody v Slovenskej republike. Udržanie deficitu pod spomínanými troma percentami je totižto založené možno z 80-ch percent na jednorazových opatreniach, o ktorých tu už bola v priebehu dnešného dopoludnia, ale aj uplynulý týždeň diskusia, celkom podrobná. A takým šarmantným, šarmantnou charakteristikou jednorazových opatrení je skutočnosť, že to sú opatrenia, ktorých efekt a ktorých účinok sa nebude opakovať v nasledujúcich rokoch. Preto sa volajú jednorazové, že ich efekt pominie a po nás, po nás potopa.
A teraz, keď sa započúvame do čísiel, v akých objemoch sa vláda chystá v rámci stláčania spomínaného deficitu pod 3 %, pozrime sa na tie čísla, ktoré sú práve označované ako jednorazové opatrenia. A skôr, než tie čísla vymenujem, treba ešte povedať, že ešte myslím, že nemáme stále oficiálne, pán minister, na stole hodnotenie nášho rozpočtu, nášho rozpočtového plánu z Bruselu, ale už, viete to rovnako dobre ako ja, viete to určite aj lepšie, detailnejšie ako ja, presakujú informácie, že Brusel nám bude vytýkať dve veci. Bude nám vytýkať spomínané už jednorazové opatrenia, lebo to každý potvrdí a každý, kto je zodpovedný a aspoň základné poučky ekonómie niekedy v minulosti čítal, tak vie, že konsolidačné úsilie postavené na týchto opatreniach nemôže byť dlhodobo udržateľné. Druhá vec, ktorú nám bude s určitosťou alebo s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou Brusel vyčítať, je, je skutočnosť, že vami vyčíslené efekty alebo úspory toho s takým veľkým humbugom a s takou veľkou slávou avizovaného projektu ESO, že nebudú v takej výške, ako ste to tam dali na papier. A vy veľmi dobre viete, že v tom lepšom prípade nám Brusel uzná možno 50 % vami vyčíslených úspor. Inými slovami, tie úspory budú pri hodnotení nášho rozpočtu v Bruseli diskontované krát 0,5, čiže približne vo výške, v polovičnej výške budú uznané tieto úspory.
No a teraz k tým jednorazovým opatreniam. Trošku sme sa príliš fokusovali k tejto diskusii k rozpočtu výsostne na rok 2014, ale už sme pozabudli, že v minulom roku práve znížením odvodov do druhého piliera, kedy sa v princípe transfer do Sociálnej poisťovne vďaka zníženým odvodom do druhého piliera znížil približne o 700 mil. eur, sa vlastne v budúcnosti znížia dôchodky sporiteľov v druhom pilieri. To je holý fakt. A nielen to. Viete veľmi dobre, že v uplynulom roku ste zápasili aj cestou lámania legislatívy cez koleno, cestou skráteného legislatívneho konania, ktoré vlastne urýchľovalo zavedenie tých znížených odvodov do druhého piliera, myslím vtedy o jeden mesiac, tak ste prešli cez skrátené legislatívne konanie, pretože každý ďalší mesiac znamenal, v úvodzovkách, úsporu 50 mil. eur. A nielen to. Spolu s tým, že ste otvorili opätovne už po niekoľkýkrát druhý pilier, tak spolu so sporiteľmi samotnými z druhého piliera, predsa vieme, že odchádzajú aj celé nimi, tými sporiteľmi, naakumulované aktíva. Len napríklad v tomto roku 2013 to bolo v sume asi 240 mil. eur, o ktorú ste vlastne pripravili druhý pilier. Pretože, opakujem ešte raz, ak z druhého piliera odchádza sporiteľ, tak spolu s ním odchádzajú aj ním naakumulované aktíva v druhom pilieri.
Osobitné odvody v regulovaných odvetviach alebo osobitné odvody pre spoločnosti, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach, suma 102 mil. eur na budúci rok. O odpredaji núdzových zásob ropy už tu bolo povedané množstvo informácií. Mimoriadne a osobitné odvody finančných inštitúcií vo výške 160 mil. eur na budúci rok. Opakujem ešte raz, to, že to robíte touto formou jednorazových opatrení, je úplne legitímne, to je v poriadku, len pracujete s dvoma obrovskými rizikami. Po prvé, tá hodnotiaca správa, ktorá príde z Bruselu, kedy prvýkrát po roku ´89 sa Brusel v takej tej preventívnej zložke pozrie na rozpočty jednotlivých členských krajín, tieto jednorazové opatrenia nebudú brané v úvahu, nebudú rešpektované, pokiaľ ide o vyčíslenie konsolidačného úsilia meraného primárnym štrukturálnym saldom. Tak isto sme tu veľa počuli o Cargu, splatenie návratnej finančnej výpomoci vo výške 97 mil. eur. Očakávate splatenie návratnej finančnej výpomoci od podniku, ktorý je takmer desať rokov nepretržite v strate. Ja som pôsobil dvadsať rokov v súkromnom sektore, takmer výlučne finančnom alebo bankovom sektore, ale ja nepoznám uveriteľnú situáciu, ak je obchodná spoločnosť desať rokov v hospodárskej strate, vy od takejto spoločnosti očakávate vrátenie poskytnutej návratnej finančnej výpomoci vo výške 97 mil. eur. Inak si to neviem predstaviť, ako pripravovaním, postupným, tichým pripravovaním týchto spoločností, v tomto prípade Carga, na privatizáciu. V takomto prípade by som celkom aj uveril tomu, že po privatizácií dostanete z tejto spoločnosti spomínanú sumu.
Úplne analogický príklad je v prípade Vodohospodárskej výstavby, kde očakávate sumu 48 mil. eur. Nechcem používať príliš pejoratívne výrazy, ale v túto chvíľu mi napadá len slovíčko znárodnenie nevyzdvihnutých vkladov v bankách. To sú vklady na doručiteľa. Tá suma nie je nejaká astronomická. Je to približne 26 mil. eur. Pre tých, ktorí sa nezaujímajú o túto tematiku, tak uvediem, že vklad na doručiteľa je takým vkladom, kedy si stará pani sporiteľka v Slovenskej sporiteľni pred x rokmi založila pre svoje vnúčatá vkladnú knižku. Ona bola na doručiteľa, teda nebola vystavená tá vkladná knižka na konkrétne meno, a nazvala tú vkladnú knižku, chránila ju heslom, nazvala ju napríklad Dunaj alebo Bratislava. No a tieto vklady ležali a ležali a kvasili v bankách. V princípe ten vkladateľ bol neidentifikovateľný, opakujem, to nebol vklad na meno, ale na doručiteľa, bol chránený iba heslom a v istom okamihu prišiel deň zúčtovania, kedy sa takého vklady v sume 26 mil. eur v princípe ako keby deletli, sa zrušia a prevedú sa ako príjem, ako nejaké štátne finančné aktívum. Ja neviem vylúčiť, či z tej obrovskej množiny ľudí, ktorí takéto vklady na doručiteľa v bankách v minulosti pozakladali, či ešte dnes na Slovensku nežijú, ja neviem, stovky, tisíce, desaťtisíce ľudí, ktorí takéto vklady majú a možno jedného dňa sa niektorí ich, nejaké vnúčence, pravnúčence prihlásia o tieto peniaze. A, no proste, hra sa skončila. Tie anonymné vklady fungovali istú dobu veľmi, veľmi intenzívne aj v susednom Rakúsku napríklad, kde anonymné vklady boli dosť veľkým hitom v 90. rokoch. Len treba aj toto nahlas povedať, že ešte aj takouto sumou si vypomáha štátny rozpočet na budúci rok.
A nakoniec, keď som v tom výpočte jednorazových opatrení, tak ešte treba na záver spomenúť aj super dividendy, ktoré, ak sa nemýlim, ešte v tomto roku pôvodne mali dosiahnuť 400 mil. eur, ale udial sa tu jeden taký zaujímavý účtovný trik, taká účtovná kreativita, Nemci tomu hovoria "buchhalterische für schönerung", že skrášlite proste obraz oproti tomu, aká je skutočná realita. A to je to, že keď vám ukazujú ostatné prognózy, daňové, predovšetkým z októbra a z novembra, budete mať vyšší výber takých, onakých daní, teraz nejdem do detailov, takže v princípe tie dividendy z podnikov pod kontrolou štátu, ktoré ste mali vyzdvihnúť tento rok, si popresúvate na rok budúci, pretože tá zvýšená prognóza výberu daní na tento rok hovorí, že 2,93 alebo koľko máte na tento rok plánovaný deficit, že on vlastne splniteľný bude, tak šup ho, tie dividendy, ktoré z hľadiska časového rozlíšenia ste pôvodne chceli mať na príjmovej strane tohto roku, šup ho na budúci rok. To je čistá účtovná kreativita.
A na koniec roku 2015 máte v rozpočte naplánované príjmy... Ešte na úvod uvediem, že Rada pre rozpočtovú zodpovednosť celkom jasne skritizovala skutočnosť, že zatiaľ čo štátny rozpočet, ktorý sa prijíma v podobe zákona na budúci rok dva štrnásť (Pozn. red.: myslí sa rok 2014.) je naozaj zákonom, tak tie ostatné parametre, ktoré ta máte v rámci toho trojročného programového rozpočtovania na roky ´14 a ´15, sú už také, že veľmi ako keby vysypané z rukáva a ponechané kvázi teraz úplne stranou akejkoľvek diskusii, akejkoľvek, akejkoľvek odbornej kritike, tak v rámci takého toho volatívneho pohľadu na roky ´15 a ´16 máte v tom roku dva pätnásť (Pozn. red.: myslí sa rok 2015.) naplánované príjmy z predaja aktív štátu vo výške 1 mld. eur. Veď skúsme konečne pomenovávať veci pravým menom. To, čo je privatizácia, nazvime privatizáciou, to, čo je bankrot, nazvime bankrotom. Trošku ako keby sme podľahli tej terminológii bruselskej, kedy je aj v Bruseli, je pomaly zákaz používať slovo "bankruptcy", pretože v tej prosperujúce Európskej únii predsa nemôže nikto nikdy zbankrotovať, štát už vôbec nie, to je neprípustné, tak sa namiesto slovíčka bankrot začal v Bruseli používať pojem PSI alebo privacy sector involvement alebo účasť súkromného sektora. Čiže nie, že štát ako dlžník bankrotuje, ale veritelia, ktorí požičali takémuto štátu, si budú robiť ten haircut, budú si strihať nominálnu hodnotu svojich vlastných dlhopisov, ktoré držia. Takže nebudeme hovoriť z pravej strany o bankrote štátu, lebo to je nepopulárne, aj keď opakujem, v ekonomickej teórií, ale aj v praxi, pozrite sa na Spojené štáty, kde desaťtisíce a státisíce firiem rok po roku bankrotujú, ale vznikajú firmy nové ako huby po daždi, a ten bankrot nie je ničím iným ako očistným procesom, ktorý vyčistí ten trh, ale v Bruseli nesmiete používať slovo "bankruptcy", musíte hovoriť o účasti súkromného sektora.
Prečo to spomínam, túto krátku odbočku? Bolo by načim konečne aj predpokladaný plánovaný príjem vo výške 1 mld. eur v roku 2015 z predaja štátnych aktív tiež nazvať priliehavým skutočným ekvivalentom a tým je pri-va-ti-zá-cia. Nič iné ako privatizácia. Ja tomu rozumiem, že sa dostávate potom do takej, nie vy osobne, pán minister, ale ideológovia v strane SMER, do takej malej schizofrénie, že veď ste predsa sľúbili ľuďom, svojim voličom, že vy nebudete nikdy privatizovať. Skúsme teraz uzatvoriť stávku o polovicu kráľovstva, že do roku 2016, do konca volebného obdobia budete mať sprivatizované aj Cargo a budete mať sprivatizovaný aj Telekom. Len nepodliehajte tej bruselskej terminológii a nenazývajte to všelijakými okľukami, výnosy z predaja štátnych aktív. To je proste privatizácia a bodka. Vysvetlite radšej svojim voličom, svojej skupine milión stotridsaťštyritisíc voličov, že v dobe, keď ste im hovorili rozprávky o tom, ako vy nebudete privatizovať, ste ich zavádzali a klamali. To je také čestné, korektné, poctivé. Veď mýliť sa je ľudské. A vy dobre viete, že, pán minister, že stav verejných financií sa nám už dostal do bodu zlomu, kedy všetko nasvedčuje tomu, že bez predaja štátnych aktív, aby som použil vašu terminológiu, aby sme sa správne vzájomne pochopili, to už ďalej častokrát nepôjde pokračovať v tom ozdravnom úsilí.
No a čo je na rozpočte úplne najsmutnejším konštatovaním? To je skutočnosť, že nenájdete v rozpočte jedno jediné opatrenie, či už na strane zvyšovania príjmov, alebo znižovania výdavkov, ktoré by rezultovalo úplne priamo a bezprostredne z akejkoľvek štrukturálnej reformy. Či už to je reforma zdravotníctva, či už je to reforma školstva, či už je to reforma verejnej správy. Reformu ESO, efektívna a spoľahlivá, otvorená verejná správa, za reformu nemožno považovať. Budem o tom o chvíľu hovoriť, hovoriť podrobne. Ale keď sme ešte u toho ESO, tak mi nedá opäť použiť jeden bonmot. Iste ste všetci videli, niektorí z vás aj opakovane, mnohokrát film Kurvahošigutentag s Bolkom Polívkom. A tam si pamätáte takú scénu, že, že sedel pri tom bazéne Bolek Polívka a sa mu zrazu zjavil anjel a začal sa ho pýtať, že: Bohumile, Bohumile, ty veríš v Boha? A došlo k takému nejakému dialógu a Bohumil hovorí: Ako mám veriť v Boha, keď som ho nikdy nevidel? A potom vznikla na to taká replika, že však aj pán minister má srdce, ja som ho tiež nikdy nevidel, ale verím, že ho má, nie? Verím, že ho má, to srdce.
No a teraz k tej reforme ESO. Je to presne o tom istom, že ucelenú reformu ESO nevidel nikto z nás. Kto z vás tú reformu v ucelenom kompaktnom tvare videl, ruka hore. No, my nie v opozícii, ale som čakal, že nejaká ruka sa zdvihne tuto v ľavej časti snemovne, že niekto z vás videl tú reformu ESO ako kompletný balík, takto zošitý, zviazaný v doskách, s kvantifikáciou. (Reakcia z pléna.) Áno, pokračujem, len viete... (Reakcie z pléna.) To je presne ako s tou vierou v Boha, že tiež ste ho, pán kolega, nevideli, ale mu veríte, veríte, že existuje. Tak rovnako veríte (Vystupujúci si odkašľal.), pardon, aj v to, že pán Kaliňák reformu ESO má, určite ste ju nevideli, ale vy len veríte, že existuje a že pokračuje. No a koniec koncov vás usvedčuje aj to, že boli tu opakované ustavičné pokusy, žiadosti, prosby, aby pán minister Kaliňák ukázal tú reformu, ale nie tie zviazané dosky, ale aby ukázal tú kvantifikáciu, z ktorých položkovite, konkrétne, z ktorých činností, aké budú rezultovať pre okruh verejných financií úspory a podľa možností nie na budúci rok, ale podľa možností do konca volebného obdobia. Veď to je spor, ktorý trvá dodnes, a kde sa dostal pán minister Kaliňák už možno na hranu dodržiavania zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Ja viem o tom, že boli aj nejaké pokusy na výbore, parlamentnom výbore pre verejnú správu urobiť poslanecký prieskum v rezorte vnútra a nejakým spôsobom sa predsa len dopracovať k tomu srdcu, aby sme to srdce videli na dlani, že tu je, existuje a sú to také a onaké úspory.
Zatiaľ sme o tom ESO počuli iba dve, tri informácie. Tá prvá informácia, že do konca volebného obdobia má táto reforma priniesť úsporu vo výške, raz sa hovorí o 700, dokonca možno 800 mil. eur. Boli sme utešovaní, je to reálne, páni z opozície, nebojte sa, to tak bude, len to nie je na anualizovanej ročnej báze, to bude až do konca volebného obdobia. Ja už som tu v minulosti v mnohých vystúpeniach opakovane, viackrát hovoril o tom, že najlepšie sa robia prognózy na 50-ročný horizont, pretože keď dôjde k verifikácii takejto prognózy, jej autori už nežijú. Čiže úplne najjednoduchšie, s ľahkosťou bytia sa robia prognózy na 50 rokov. Rovnako, keď to trošku sparafrázujem, rovnako platí, že keď kvantifikujete úspory z ESO do konca volebného obdobia, tak môžte narábať, stámilióny hore, dole, 600 mil., 700 mil., 800 mil. úspora, no len, keď potom dôjde na lámanie chleba a niekto chce tie fascikle otvoriť a niekto sa chce pozrieť položkovite na to, odkiaľ tie úspory, z ktorých konkrétnych, opatreniach, činnosti rezultujú, nie do konca volebného obdobia, na budúcoročných 12 mesiacov, na budúcoročných 365 dní, v tú ranu balón vyfučí, spľasne a zistíme, že to sú informácie dôverného charakteru. Že predsa autor reformy nemôže nikdy občanom obsah reformy zverejniť, lebo by sa neuskutočnila, znela odpoveď. Neviem, či sa pán minister Kaliňák bál o autorské práva, alebo v čom je pes zakopaný.
No myslím si, že rovnako vedia páni, o ktorých teraz hovorím, aj pán Kaliňák, vedia o tom, že neukázali, lebo nemajú čo ukázať. Keď si pozriete konkrétne budúcoročný rozpočet, pokiaľ ide o reformu ESO, tak zistíte druhú informáciu, že ak dáme bokom teraz výťažok z predaja nepotrebných aktív okolo 54 alebo 52 mil. eur, tak vám rezultuje tá úspora priamo z ESO na budúci rok v rozpočte niekde v hodnote niečo málo cez 100 mil. eur. Dezit, to je všetko. Ja sa pýtam, a kde sú tie ďalšie 4 stovky, 5 stovák, 6 stovák, ktoré majú prísť ako v podobe úspor do konca volebného obdobia?
A potom je tu ešte tretia informácia, ktorú sme počuli priamo z úst gestora tejto reformy, pána ministra vnútra Kaliňáka, keď jedného dňa Pod lampou u Štefana Hríba povedal: "Z reformy ESO nebude rezultovať úspora ani jedného jediného pracovného miesta vo verejnej správe. My sme predseda socialisti a my nedopustíme, aby ľudia ako výsledok tejto reformy, ktorí budú uvoľnení z verejnej správy, skončili na úradoch práce." A tu sa opäť raz stretla na jednej strane racionálna chladná úvaha s tou ideológiou socializmu, že predsa nemôže byť výsledkom tej reformy, že niekoľko tisíc ľudí skončí v sociálnej záchrannej sieti na úradoch práce. Viete, čo je výsledkom takéhoto konštatovania? Ja to chápem, ja to rozumiem, že to nosí so sebou obrovské politické náklady vrátane poklesu elektorátu. A preto sa nikto do takejto nepopulárnej reformy nepustí. Možno mi je trošku len ľúto, že pokiaľ práve máme vládu jednej strany a nepotrebuje zápasiť vnútri vládnej koalície s nikým a s ničím, tak ste mali, hovorím v minulom čase, lebo ste to premrhali, jedinečnú historickú šancu pohnúť s reformou verejnej správy, ale ste to neurobili. Výsledok je, pán minister Kažimír častokrát používa také slovné spojenia "my doručíme výsledok, my doručíme toto a toto", tak ste doručili to, čo dnes leží na stole v podobe návrhu rozpočtu na budúci rok, že zatiaľ čo očakávaná skutočnosť počtu ľudí pracujúcich vo verejnej správe v tomto roku 31. 12. je tristotridsaťdeväťtisíc ľudí, na budúci rok ste zapísali do plánu tristoštyridsaťtritisíc ľudí. A máme tu nekonečné spory, skutočne nikdy nekončiace spory aj s pánom ministrom Kažimírom, ktoré sme si v minulosti vysvetľovali aj pred kamerami, aj za kamerami, keď boli médiá vypnuté. Stále sa bráni pán minister Kažimír tým, že nemôžte porovnávať očakávanú skutočnosť konca roka a plán budúceho roka, že aby ste boli metodologicky čistí, musíte porovnávať očakávanú skutočnosť tohto roka s očakávanou skutočnosťou budúceho roka, alebo plán 2013 a plán 2014. Ja tvrdím, že pokiaľ verejné služby na Slovensku fungujú na sklonku tohto roka, a to je očakávaná skutočnosť, s počtom ľudí tristotridsaťdeväťtisíc a tvrdíte, že funguje verejná správa, tak sa pýtam, prečo by sme mali mať na konci budúceho roka v tej istej verejnej správe, obsluhujúcej ten istý počet obyvateľstva, ten istý počet firiem, ten istý počet domácností, o 4 tisíc ľudí viac?! Odpoveď: No, lebo očakávaná skutočnosť konca tohto roka, to sú tabuľkové miesta, hovorí pán minister Kažimír. A vieš, vo verejnej správe je obrovská miera fluktuácie. To znamená, mnohé tabuľkové miesta nie sú obsadené. Ale potom si postavme úplne inú legitímnu otázku, kto v tomto štáte kreuje tabuľkové miesta? Kto na Slovensku vytvára tabuľkové miesta? Ak vieme takýto subjekt v každom rezorte nájsť, tabuľkové miesta v polícii, v armáde, atď., ak to vieme nájsť, pomenovať takéto osoby, tak sa potom pýtam, vedia vám tieto osoby garantovať, že každé vytvorené tabuľkové miesto, za predpokladu, že ho naplníme reálnym živým človekom, ktorý má ruky a nohy, že bude ten človek na tom tabuľkovom mieste skutočne vytvárať welfare, že bude vytvárať bohatstvo, že bude vytvárať hodnoty? A tu chcete vy všetci, kolegovia zo SMER-u a kolegyne, povedať, že všetkých tristotridsaťdeväťtisíc ľudí vo verejnej správe dnes pracuje na hrane produktivity práce, že sa dostali do paletovského optima, že už sa ďalej tá produktivita práce nedá zvýšiť? Alebo inými slovami, zabezpečiť ten istý rozsah služieb s menším počtom zamestnancov? To je to isté, z opačnej strany. K tomu sa dostanem, k týmto číslam, o chvíľočku podrobne. Takže len konštatujem, že reforma ESO skutočnou reformou nie je.
Čo pre objektivitu musím priznať a rád to urobím a teraz hovorím vo váš prospech, v prospech vládnej strany, čo si viem predstaviť, že reforma ESO prinesie, to bude naozaj to vytvorenie tých jednotných obslužných miest, že naozaj človek príde na jedno miesto a tam dostane všetky služby, ktoré od štátu alebo od verejných inštitúcii očakáva. Toto celkom, s plnou mierou objektivity hovorím, že tak isto pánboh zaplať aj za to, že aspoň v tejto časti tej rýchlosti obsluhy zákazníka, v tomto prípade zákazníkom je občan Slovenskej republiky, nastane istý pokrok, istý progres vďaka tejto reforme. Ale naďalej vám bude tristoštyridsaťtritisíc ľudí vo verejnej správe. A koniec koncov to boli slová pána ministra Kažimíra, ktorý povedal, že vo verejnej správe sa na Slovensku nič podstatné neudialo od čias Márie Terézie. Raz tu na nejakom brífingu aj on povedal, že stále sme v ako keby v štádiu toho k. und k. monarchie, proste tej monarchie.
Postúpme o krôčik ďalej a pozrime sa na príjmovú stranu rozpočtu. Ja tvrdím, že predložený rozpočet naozaj nepripravuje krajinu na roky po kríze. Pretože ak nás tu presviedčajú mnohí lídri, a už nielen v Bruseli, ale aj tu doma na Slovensku – naposledy som mal taký dialóg s podpredsedom vlády ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí pánom Lajčákom, ktorý tiež hovoril o tom, že kríza eura skončila, dlhová kríza v eurozóne skončila, to bolo také dva, tri mesiace dozadu na jednom takom seminári na ministerstve zahraničných vecí. Ja tvrdím, že neskončila. Ja tvrdím, že sa možno nachádzame v tom, kto robí trošku s makroekonomickými grafmi, tak ten graf sa nazýva, že double w, proste graf v tvare písmena dvojitého w, že po tom prvom brutálnom prepade sme sa dostali niekde málinko zase hore, po ktorom príde zase prepad, ďalší v poradí. A možno buďme realisti a radšej hovorme pravdu aj ľuďom, primárne ľuďom, ale aj samým sebe hovorme pravdu o tom, že asi ten priebeh bude mať ten tvar dvojitého w, že ideme málinko teraz hore a pôjdeme znova dole. Naučme sa radšej žiť v období ustavičných po sebe idúcich kríz. Proste prestaňme sa klamať a prestaňme hovoriť stále o tom, že ekonomika môže do nekonečna ísť hore, že môže stúpať tvorba HDP, že môže stúpať tvorba hodnôt, že budú stúpať mzdy, že budú stúpať dôchodky, že mzdy. Nie je to tak. Naučme sa radšej žiť vo volatilnom svete, pretože obdobie po septembri 2008 myslím, že každého z nás trochu prebudilo alebo, pejoratívne povedané, prefackalo. Čiže si musíme zvyknúť na trvalé hospodárske cykly. Preto hovorím o tom písmene dvojitého w, keď sa pozrieme na výkonnosť ekonomiky v podobe HDP.
Na príjmovej strane rozpočet sa spolieha na dve veci. Spolieha sa na nezmyselné očakávania, že zvýšené daňové sadzby povedú automaticky k zvýšenému objemu vybraných daní. Nie je to pravda. Nepôjdem do konkrétnych čísel, boli tu v rozprave minulý týždeň a dnes dopoludnia tieto čísla viackrát spomínané. Druhé spoliehanie sa na príjmovej strane je už spomínané spoliehanie sa na jednorazové opatrenia, o ktorých som pred chvíľou hovoril podrobne. A preto tvrdím, že ten návrh rozpočtu v podobe a v tvare, v akom bol predložený, nachytal samotného premiéra Roberta Fica na niekoľkých klamstvách.
Po prvé, premiér klamal, keď tvrdil, že nezavedie nové dane a nezvýši dane existujúce. Ani tá prvá časť výroku nie je pravdivá, ani tá druhá časť výroku nie je pravdivá. Ja veľmi nerád skĺzavam do polohy nejakých osobných invektív. Koniec koncov robil to aj váš pán premiér a predseda SMER-u v uplynulom volebnom období pomerne pravidelne. Si pamätám, keď som sedával ako predseda finančného výboru a popred dvere tej kancelárie sa vždy rozmotávali káble a už išli televízie dozadu, do tej malej kinosály, kde boli vtedy pravidelné tlačové konferencie vtedy opozičnej strany SMER - sociálna demokracia, a v jednom kuse na tých tlačovkách hovoril o zlepenci. Hovoril, a to už boli osobné invektívy, premiérku Radičovú nazýval Lady transparentná. To už boli naozaj ťažké osobné invektívy, do ktorých ja by som veľmi nerád skĺzol, a preto zostanem pri takom diplomatickejšom konštatovaní, že premiér Robert Fico klamal. Klamal opakovane pri tomto rozpočte a tento rozpočet ho vlastne pri tých klamstvách nachytal. Už som hovoril o klamstve č. 1, že nezavedie nové dane a nezvýši dane existujúce, pretože on dokáže ozdraviť verejné financie tak, že na to nedoplatia ľudia. To bol výrok možno tesne, myslím, po volebnej noci v marci 2012.
Klamal druhýkrát, keď tvrdil, že ozdravovanie verejných financií sa nedotkne nízkopríjmových skupín obyvateľstva a že na ozdravovaní sa budú podieľať výlučne len a len bohatí. Aj toto je lož. O chvíľočku povieme k prvej aj k druhej lži zopár čísel. Robert Fico zvýšil odvody. Už sme zabudli všetci, že maximálny vymeriavací základ na odvody sa zvýšil z troj- až štvornásobku na päťnásobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve? Robert Fico zaviedol zdravotné odvody z nájmu. Ak niekto z vás prenajíma byt, inkasuje nejaký výťažok z toho nájmu, platí 14 % z výťažku z nájmu zdravotné odvody. Robert Fico zaviedol zdravotné odvody z kapitálových výnosov. Skúste dnes investovať vaše dočasne voľné finančné prostriedky ľubovoľnou formou, získate nejaký kapitálový výnos, z neho si pri ročnom zúčtovaní dane zaplatíte 14-percentné zdravotné odvody. Robert Fico zaviedol zdravotné odvody z dividend, čo už je úplne že postavenie veci z nôh na hlavu, alebo veci, ktoré fungujú, vlastne si dáte ranu do vlastného kolena a otočíte to proste dole hlavou. Pretože ak zdravotné odvody sú v našom systéme nie daňou, ale sú to odvody, ja sa pýtam, akú má logiku z dividend zavádzať zdravotné odvody? Čo je zdravotný odvod? Je forma zdravotného poistenia. A tak ako si poistíte automobil cez zákonnú poistku, lebo prevádzkujete to auto, v tom aute jazdíte a môžete vy spôsobiť škodu tretej osobe, tak musíte byť zákonne poistený. Ja sa pýtam, aké sú to zdravotné odvody z dividend, to kto sa poisťuje zdravotne? Právnická osoba sa zdravotne poisťuje? Ja neviem, či existuje na Slovensku katalóg diagnóz právnických osôb. Veď teda ochorieť môže len fyzická osoba, nie právnická osoba. Takže až do takýchto absurdít sa dostávame v hospodárskej politike súčasnej vlády.
Posuňme sa ďalej. Predkladacia správa k rozpočtu konštatuje, že návrh rozpočtu odráža, citujem, "konsolidáciu verejných financií". No ja tvrdím, že neodráža. Tvrdí to Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, už sme hovorili o tom, že sporme sa, či tá mínusová konsolidácia s mínusovým znamienkom a teda nárast čistého štrukturálneho salda, že či je 0,2-percentná, 0,5-percentná, 0,8-percentná, to je úplne jedno, všetky tri čísla sú so znamienkom mínus. Inými slovami, čisté štrukturálne saldo nám neklesne, ale vzrastie, vzrastie. Čiže konsolidačné úsilie vlády je negatívne. Ešte jednoduchšie, vláda neprispieva k ozdravovaniu verejných financií, ale stav verejných financií zhoršuje, a to nielen z dlhodobého hľadiska, ale aj z krátkodobého hľadiska.
Ešte mám stále v čerstvej pamäti také a ja chápem takú úprimnú radosť vtedy pána ministra Kažimíra, keď s takou spontánnou, spontánnym úsmevom na tvári oznámil na jednej tlačovke, že prišiel list Olliho Rehna a, citujem, "tento list nám padol vhod". To bol ten list, kedy boli udelené tie spomínané investičné výnimky pre krajiny, ak máte hrubý verejný dlh pod 60 percent, deficit pod 3 percentá a produkčnosť, produkčná schopnosť vašej ekonomiky sa nachádza pod produkčným potenciálom, tak môžte si uplatniť investičnú výnimku. Je mi veľmi ľúto, že skutočne ešte neuschol atrament pod podpisom európskej fiškálnej zmluvy a už sa nám roztrhlo vrece s výnimkami pre tú krajinu, pre onakú krajinu, lebo však je kríza a potrebujeme sa všetci nadýchnuť, ako hovoril premiér Fico tiež na jednej z tlačových konferencií. A na to ho doplní pán minister financií a povie: "Nebudeme predsa európskymi rekordérmi v konsolidácii."
No nebudete, to je fakt, a koniec koncov tento návrh rozpočtu na budúci rok je toho jasným nezvratným dôkazom. Pretože nekonsolidujete, ale škodíte verejným financiám. To je holý fakt. Ten pôvodný návrh rozpočtu na budúci rok, a to ešte hovorím o podobe pred tým posledným v poradí pozmeňovákom, ktorý prešiel cez finančný výbor 2. decembra, hovoril o tom, že schodok štátneho rozpočtu bude na hotovostnom princípe, čiže na princípe cash flow, na princípe hotovostných tokov, že bude 3,4 mld. eur. A to mal byť ten pôvodne plánovaný deficit na budúci rok 2,83 percenta; 3,4 mld. vzniklo ako rozdiel medzi 13,8 mld., príjmy, a 17,2 mld., výdavky. Schodok štátneho rozpočtu na tento rok bol pôvodne plánovaný vo výške 3,1 mld. eur. Z toho úplne jasne vyplýva, a to hovorím stále o stave pred ostatným pozmeňujúcim návrhom, ktorý prešiel cez finančný výbor 2. decembra, z toho vyplýva, že ste plánovali pôvodne zvýšiť schodok štátneho rozpočtu na medziročnej báze na hotovostnom princípe o 300 mil. eur. Ak by som zapracoval do tohto porovnania aj ten ostatný spomínaný pozmeňujúci návrh, ktorým ste stlačili potom schodok na, myslím, 2,63 percenta HDP, aj tak medziročne na hotovostnom princípe zhoršujete saldo o 200 mil. eur.
Konkrétne, na tento rok plánované saldo v absolútnom čísle 3 mld. 85 mil. a na budúci rok 3 mld. 283 mil., čiže približne zhoršenie medziročne o 200 mil. eur.
Ja chcem ešte k tomu, k tej prestávke v konsolidácii, toto je terminus technicus, ktorý prvýkrát použila v svojej hodnotiacej správe Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, tento termín, že prestávka v konsolidácii, ktorú si dáva vláda, tak chcem povedať jednu zaujímavú informáciu. Nechal sa počuť niekoľko málo dní dozadu Jörg Asmussen, nemecký centrálny bankár, ktorý sedí v exekutívnom boarde Európskej centrálnej banky vo Frankfurte, ktorý povedal, a to je pomerne vplyvný ekonóm, nemecký, opakujem, sediaci vo výkonnom boarde Európskej centrálnej banky, povedal, že "viac času, ale za viac reforiem". Tak preložme si túto vetu do zrozumiteľnej reči. Chcete prestávku v konsolidácii, chcete odsúvať to ozdravné úsilie verejných financií na neskoršie obdobia? Áno, ale za viac reforiem. A toto bude s vysokou mierou pravdepodobnosti cesta, po ktorej sa vydá aj Spolková republika Nemecko. Získajte, dámy a páni, v jednotlivých členských krajinách viac času na konsolidáciu, ale odplatou za viac reforiem. No, my sme zatiaľ, bohužiaľ, len prvú časť tejto Asmussenovej ekonomickej poučky alebo ekonomického názoru využili, že sme získali a že sme si uchmatli viac času na konsolidáciu, ale nie za viac reforiem. Ako som hovoril v úvode svojho vystúpenia, tento rozpočet reformným rozpočtom nie je. Nenájdete v ňom žiadnu štrukturálnu reformu, ani školstva, ani zdravotníctva, o tej reforme ESO som hovoril pred chvíľou.
No a čo je celkom zaujímavý údaj, ktorý tu ešte neodznel v rozprave doposiaľ, to je plánovaný schodok na roky ´15 a ´16. V ´15. roku plánujete schodok 2,57 percenta, v roku 2016 1,5 percenta. Inými slovami, najväčšie konsolidačné úsilie si táto vláda necháva na volebný rok alebo teda rok, ktorý príde rok pred voľbami v roku 2015. No tomu skutočne nemôže uveriť ani, predpokladám, sám pán minister Kažimír, že v predvolebnom roku vláda, použijem teraz vaše obľúbené slová, "doručí výsledok v podobe najväčšieho konsolidačného úsilia". Ale to je opäť, ja tomu rozumiem, je to opäť v rámci tej filozofie, že Nemci majú tiež také pekné príslovie, že: "Morgen, morgen, nur nicht heute, sagen alle faule leute." Že: "Zajtra, zajtra, len nie dnes, hovorí každý lenivec." A to je presne aj s konsolidáciou verejných financií. Že teraz 2014? No načo! Tak poďme len tam, na tú nevyhnutnú, nutnú mieru, aby sme nominálne naplnili ten medzinárodný záväzok, lebo aj Slovenská republika ratifikovala európsky fiškálny kompakt, a pokiaľ budeme hovoriť potom o konsolidačných úsiliach v roku 2015, -16, no tak tam si nahádžete proste hausnumerá, lebo však to je potom, to potom uvidíme, čo bude, a však dovtedy sa to zase len nejako vyvŕbi, aj tie externality, ten vplyv vonkajších faktorov bude možno pozitívny a priaznivý. Proste mám taký pocit, že my už tu máme niekoľko rokov na Slovensku trojročné programovacie systémy alebo princípy, že stanovujeme tie základné rámce nie pre rozpočet štátny, ten je na budúci rok, ale pre rozpočet celého okruhu verejnej správy, že na tri roky dopredu, ale ten druhý a ten tretí rok je spravidla čisté hausnumero. Proste tam sa napíšu nejaké čísla a vymaľované. Samotná Rada pre rozpočtovú zodpovednosť konštatovala veľmi málo konkrétne rozpočtové plánovanie práve na spomínaný rok 2015 a 2016.
Keď sme ešte pri tom drobnohľade na výdavkovú stranu rozpočtu, keď si dáme pod mikroskop, ako vyzerajú výdavky, bez toho, aby sme išli teraz do úplných detailov, spomeňme si aspoň hrubé čísla. Vládna spotreba v roku 2011, podčiarkujem, to bol jediný ucelený rok vlády Ivety Radičovej, poklesla o 4,3 percenta. Jeden jediný rok. Vládna spotreba v rokoch ´13, ´14 a ´15, teda za tri roky spolu, poklesne o 4,2 percenta. To sú čísla, ktoré sú tvrdými dátami z oficiálnych dokumentov, to nie sú moje prepočty, moje tabuľky, moje grafy, to sú proste oficiálne dokumenty. Za jeden jediný rok poklesne vládna spotreba v roku dva jedenásť (Pozn. red.: myslí sa rok 2011.) o 4,3 percenta a za tri roky, v rokoch ´13, ´14 a ´15, o 4,2 percenta. Za tri roky v súčte.
Rovnako platí konštatovanie, keď sme u tej výdavkovej strany rozpočtu, že v každom roku vlády SMER-u platí, že čisté výdavky štátneho rozpočtu sú vyššie, ako boli výdavky štátneho rozpočtu v jednom jedinom ucelenom roku vlády Ivety Radičovej v roku 2011. No netreba ísť ďalej do detailov a netreba pátrať po ďalších dielčich číslach a hodnotách, aby sme mohli skonštatovať, že vláda buď nechce, to je horší prípad, alebo chce, to je lepší prípad, ale nevie a nedokáže šetriť.
A teraz jedna taká čerešnička na torte, ktorú som objavil, keď som si ten rozpočet naozaj paragraf po paragrafe prešiel. Teraz nehovorím o tej hrubej Bielej knihe, ktorá má, neviem, 150 alebo koľko strán, teraz hovorím o samotnom texte, o vlastnom materiáli, o vlastnom zákone. Pán minister, možno viete, možno nie, zákon o štátnom rozpočte na tento rok mal sedem paragrafov. Veľmi útly, kratučký, štíhly zákon má sedem paragrafov a ten posledný siedmy paragraf hovorí: účinnosť od 1. januára nasledujúceho roka. To bol rozpočet na rok ´13. Skúste si niekto teraz, máte pred sebou notebooky, aj v on-line si pozrite, ako vyzerá zákon o štátnom rozpočte na rok ´14. Čuduj sa svete, paragrafov má deväť, nie sedem, ale deväť paragrafov. A zase ten posledný deviaty hovorí o účinnosti od 1. januára. Tak som sa pozrel, čo sa stalo, kde pribudli v zákone o štátnom rozpočte, čo je zákon roka, kde pribudli tie dva paragrafy? A zrazu som zistil, že je tam paragraf, ktorý sa nazýva alebo ktorý hovorí o tom, že plemenárske služby odvedú do štátneho rozpočtu, počúvajte dobre, 20 000 eur. Ja nie som právnik, ale pýtam sa, vláda už je naozaj s verejnými financiami na tom tak zle, že do zákona o štátnom rozpočte, do toho 9-paragrafového zákona napíše odvod 20 000 eur? Ak orientačne hovoríme o príjmoch 13 mld., vo výdavkoch 16 mld., a tu sa hráme o 20 000 eur, podčiarkujem. A ten druhý paragraf, ktorý pribudol z tých siedmych na deväť paragrafov, hovorí o tom, že leso, tu kolega bude informovanejší, z klubu OĽaNO, Lesopoľnohospodársky majetok Ulíč, štátny podnik, odvedie 300 000 eur. Opäť, rozpočet hovorí 13 mld., 16 mld., príjmy výdavky, plus-mínus okrúhle čísla, a tu hovoríme 20 000, tu hovoríme 300 000. No keby sme všetky takéto zúčtovania medzi štátnymi podnikmi a štátom a štátnou kasou chceli takto riešiť, mám obavy, že potom by ten rozpočet mal paragrafov 200 alebo 300, a nie sedem, nie deväť. Ako celkom taká, taká historická zvláštnosť za ostatných štyri, päť rokov, čo sa dokáže všetko vlúdiť alebo dostať do nášho zákona roka.
O rizikách štátneho rozpočtu už tu bolo nahovorené naozaj dosť, mňa len prekvapuje, že obce, takmer tri tisíc miest a obcí plus k tomu ešte VÚC-ky, že majú dosiahnuť prebytok na budúci rok v hodnote 39 mil. eur. O zdravotníctve a rizikách v tomto segmente hovoril predrečník kolega Vilo Novotný. Ja len chcem dodať, že v túto chvíľu asi naozaj nemá extrémny význam nalievať peniaze do zdravotníctva, nalievať peniaze do sektoru, do rezortu, ktorý nie je zreformovaný. To je veľmi podobné ako v prípade školstva. Ak máte, školstvo je rezort, cez ktorý reformy prešli najmenej od roku ´89 zo všetkých rezortov, čo koniec koncov dlhodobe opäť výsledky s tým mínusovým znamienkom inkasujeme, naposledy spomínaný, spomínané medzinárodné porovnávanie PISA členských krajín OECD. Vieme, ako dopadli naši študenti, myslím, že 16-roční boli testovaní. No a platí naozaj téza, že pokiaľ taký a onaký rezort, a teraz je to úplne jedno, či zdravotníctvo alebo školstvo, nie je zreformovaným, tak nalievanie peňazí do takto nezreformovaného rezortu je naozaj vyhadzovaním peňazí von oknom. To je proste cpanie peňazí do čiernej diery.
O to viac ale platí, že čím neskôr s tými reformami štrukturálnymi prídete, či už v školstve alebo v zdravotníctve, o to budú tie reformy bolestivejšie, o to budú nákladnejšie. A tu sme zasa pri tej nemeckej riekanke "zajtra, zajtra, len nie dnes". Čiže platí, a na tom sa určite, pán minister, zhodneme aj my dvaja navzájom, že každá vláda, každá, pravicovú nevynímajúc, sa správa tak, že v daných neoptimálnych podmienkach optimalizuje svoju vlastnú pozíciu. Čo to znamená v praxi? Ak máte štvorročný volebný cyklus, tak každá vláda sa snaží presadiť gro tých reforiem v prvom a v druhom roku štvorročného volebného cyklu. No prečo? Lebo ste tesne po voľbách, milión stotridsaťštyritisíc voličov, nadšene, eufória, máme dôveru, ideme dať istoty. Máte jedinečnú šancu, ale len v prvom a druhom roku ukázať reformy. V prvom roku ich pripravíte legislatívne, technicky a v druhom roku ich spustiť. Ak to vláda neurobí v prvom a druhom roku, v treťom a štvrtom roku volebného cyklu sa už k žiadnym reformám nedostane. Opakujem ešte raz, toto, čo som teraz povedal, platí pre všetky typy vlád, koaličné alebo tie singulárne, ako je vaša vláda zostavená z jednej strany, to platí pre každú vládu. Preto tvrdím, že ak ste nenabrali odvahu dať spomínané štrukturálne reformy do rozpočtu na budúci rok, no tak už v tom treťom a štvrtom roku vládnutia sa tak nestane, aj keby ste zrovna tie reformy mali v šuplíku, len takto ich stačí vytiahnuť, nechať ich prehnať cez 83 hlasov v parlamente a reforma je na svete, je prijatá, schválená, účinná a ideme podľa nových pravidiel.
O to viacej a bolestivejšie sa mi to konštatuje, že sa tak deje v prípade vlády jednej strany, ktorá má o jeden problém menej, či chceme alebo nie, že nemusí tu linkovať, vylaďovať, dolaďovať názory na takú, onakú reformu v rámci nejakej pestrofarebnej troj-, štvorčlennej koalície.
O to viacej vás to, dámy a páni zo SMER-u, usvedčuje v tom, že toto je naozaj rozpočet na jedno použitie a že toto je skutočne rozpočet prezidentský, tak ako som o tom hovoril v úvode. Ľudovo povedané, tento rozpočet sa správa, opäť to pripomeniem, a riadi sa heslom, tomu dala, tomu dala, tomu dala, tomu dáme, tomu doplatíme, tomu zvýšime, tomu dáme dotáciu, tomu zvýšime o 16 eur, každému rovnakou mierou, no a potom sa snáď podarí aj úspech v tých prezidentských voľbách. No len opakujem ešte raz, plníte si medzinárodný záväzok vyplývajúci z európskej fiškálnej zmluvy, ale plníte ho len, po prvé, nominálne, že to stlačíte pod 3 %, a po druhé, plníte tento medzinárodný záväzok spôsobom, ktorý z dlhodobého hľadiska ekonomike Slovenska škodí.
Pán minister nebol zhodou okolnosti prítomný, keď som hovoril o reforme ESO. Predsa len na doplnenie ešte pár čísel chcem povedať, že ten nárast počtu pracovníkov o štyritisíc vo verejnej správe, konkrétne z tristotridsaťdeväťtisíc na tristoštyridsaťtritisíc, keď si ho rozbalíte na drobné, a teraz necháme, pán minister, bokom tú našu polemiku o tom, že treba porovnávať skutočnosť, skutočnosť alebo plán, plán, že nemôžeme porovnávať očakávané skutočnosti s plánom budúceho roka, lebo je tam fluktuácia, lebo nie všetky tabuľkové miesta sú obsadené. Ja len tvrdím, že vôbec neverím tomu a verím tomu, že ani vy tomu neveríte, pán minister, že ak tie tabuľkové miesta obsadíte, že až vtedy bude verejná správa fungovať. Ja tvrdím, že keď dokáže verejná správa fungovať s tristotridsaťdeväťtisíc ľuďmi na konci tohto roka, dokáže s rovnakým a menším počtom pracovníkov fungovať aj na sklonku roka budúceho. V opačnom prípade by sme si museli všetci osvojiť tézu, že produktivita práce vo verejnom sektore dosiahla strop.
No a teraz konkrétne čísla. Vy máte, pán minister, napísané v tom rozpočte, že na budúci rok je plánovaná skutočnosť, zrejme na sklonku roka, už spomínaných tristoštyridsaťtritisíc zamestnancov. Nárast o štyritisíc. Pri pohľade, čo to znamená pod tou pokrievkou, s úžasom zisťujeme, že územná samospráva dokonca klesne o šesťsto zamestnancov a, naopak, štátne rozpočtové organizácie majú vzrásť o päťtisícštyristo zamestnancov. A viete, kde tých päťtisícštyristo zamestnancov má pribudnúť? Policajtov má pribudnúť v budúcom roku tisícsedemsto na cieľový stav dvadsaťosemtisíc. Vojakov na budúci rok má pribudnúť tisícpäťsto na cieľový stav štrnásťtisícšesťsto. Sudcov má pribudnúť sto na cieľový stav tisícštyristo, čiže z 1300 plus 100 na 1400. Prokurátorov má pribudnúť päťdesiatšesť na cieľový stav takmer tisíc, čo je zhruba z 950 na 1000. Pýtam sa teda legitímne, a kde sa podelo to ESO, ktoré nikto nevidel, ale veríme a chceme veriť, že existuje? Kde sa to ESO podelo? A naozaj tu, pán minister, neobstojí tá diskusia stále o tom, že tabuľkové miesta. No ale veď tie tabuľkové miesta niekto vykreoval, ich vytvoril. Teraz ma nezaujíma v túto chvíľu, že nie sú obsadené. A skúste sa vy legitímne opýtať ľudí, ktorí tvoria tabuľkové miesta na príslušných rezortoch, či vedia garantovať, že každé nové vytvorené tabuľkové miesto, ak bude jedného dňa obsadené, či naozaj ľudia na týchto miestach vytvoria spomínaný welfare, či vytvoria spomínané bohatstvo, či budú tvoriť hodnoty, podčiarkujem užitočné hodnoty pre spoločnosť.
Na tomto bode zasa pripomeniem príklad, že hodnoty sa dajú tvoriť aj inak. A niektorí z vás už počuli ten príbeh, že keď poviete tristo robotníkom, aby vykopali kanál z Bratislavy do Košíc, vzrastie HDP? Vzrastie, lebo tristo ľudí dostalo mzdu, zaplatili odvody, sociálne, zdravotné, za nich zaplatil odvody zamestnávateľ. Tých tristo ľudí tú mzdu nejakým spôsobom spotrebováva, čiže zaplatia spotrebné dane, zaplatia daň z pridanej hodnoty, vzrastie HDP. Po piatich rokoch, keď sa dokopú s tým kanálom až do Košíc, príde druhý príkaz, zahrabať ten kanál z Košíc naspäť do Bratislavy. Tých istých tristo robotníkov. Otázka, vzrastie HDP? Vzrastie, to isté, čo v prvej polovici príbehu, boli vyplatené mzdy, boli zaplatené odvody, no len pointa je v tom, že ten kanál nikdy nikomu na nič neslúžil. Cestou do Košíc ho vykopali a cestou z Košíc do Bratislavy ho zahrabali. V jednom prípade päť rokov rástlo HDP, aj v druhom prípade päť rokov rástlo HDP. Presne táto analógia platí aj v prípade už spomínaných počtov a rozmenené na drobné, tých počtov hláv, počtov pracovníkov vo verejnej správe. Ja by som ešte raz pripomenul, pán minister, výrok z vašej dielne, z vašich úst, keď ste povedali, že verejná správa na Slovensku nie je zreformovaná od čias Márie Terézie, že sme niekde plus-mínus na úrovni, vy to hovoríte, myslím, k. und k. monarchie. Prosím? (Reakcia na hlas predkladateľa.) C. K.? Rakúšaci hovoria, myslím, k. und k., hej.
Takže prečo o tom hovorím? Hovorím o tom preto, že na jednej strane nás pracovníci vo verejnej správe, len pre vašu informáciu, stoja 4,6 mld. eur ročne. To nie sú že nejaké drobné, to je 4,6 mld. eur. Ja chápem a verím a chcem veriť tomu, že drvivá väčšina z nich ten welfare vytvára, tie hodnoty, to bohatstvo vytvára, ale skúsme aj opačne byť objektívni a potvrďte aj vy, pán minister, že si viete predstaviť zníženie počtu ľudí vo verejnej správe o 20 percent. Ja som to kedysi, pred chvíľou, minulý týždeň povedal na tlačovej konferencii, že ak by ste znížili počet ľudí vo verejnej správe o 20 %, nikto z občanov Slovenska si to ani nevšimne. Verejné služby budú poskytované v rovnakom rozsahu a rovnakej kvalite, ako boli poskytované doteraz. (Výkrik v sále.) Tu počujem kritiku zozadu pána poslanca Číža, ktorého si nesmierne vážim, a verím, že kritizovať ma bude v nasledujúcich faktických poznámkach. Ale kým si tú faktickú poznámku pán kolega Číž pripraví, tak by som mu rád pripomenul, že uznesenie vlády o znížení počtu zamestnancov vo verejnej správe o 20 % vypracovala a schválila vláda Roberta Fica v období rokov 2006 až 2010, pán poslanec Číž. Čiže bolo to vaše uznesenie, ktoré ste pre mňa z dosiaľ nezistiteľných príčin nikdy nedokázali naplniť, ale vy ste si také uznesenie vykreovali a vy, keď ste vládli s Mečiarom a so Slotom, ste takéto uznesenie schválili, mínus 20 percent. Ak chcete, vám viem potom, po skončení rozpravy obratom doručiť číslo toho uznesenia, aby ste verili, že vám hovorím pravdu. Vychádzam z dobrej viery, že ekonómia SMER-u, vtedy v rezorte na čele s pánom vtedajším ministrom Jánom Počiatkom, vedeli, o čom hovoria. Vychádzam z dobrej viery, že to mali spočítané, vychádzam z dobrej viery, že oni sami verili tomu, že takéto uznesenie vlády je feasibilné, že je splniteľné, že je reálne. Alebo ste to robili opäť len kvôli politickému marketingu, mínus 20 % počet ľudí vo verejnej správe? Tak potom to priznajte a nemusíme sa o ten kľúčový bod sporiť.
Daňové licencie obídem krátkym konštatovaním, opäť téma, ktorá už tu rezonovala pomerne dlho, ale nedá mi v prípade daňových licencií predsa len povedať dve veci. Po prvé, pán minister, vy ste jedného dňa na tlačovej konferencii povedali, zavádzame daňové licencie, vtedy ste ešte ani vy, ani my nepoznali úplné presné kontúry, ako budú daňové licencie vyzerať, ale ste tak spakruky oznámili verejnosti, že nebude to 1 700 eur ako v Rakúsku, daňová licencia, ale že to bude v priemere asi okolo 1 000 eur. Už v okamihu, keď ste ten výrok na tlačovke spomenuli, ste boli úplne mimo pravdy a mimo reality. A niekedy možno patrí k veľkosti politika aj nepravdu si priznať. Je to čestné, je to férové a je to lepšie, ako zotrvávať v nevedomosti. V Rakúsku od 1. júla t. r. bolo znížené minimálne základné imanie z 35 000 eur na 10 000 eur. V tom istom Rakúsku sú daňové licencie vo výške piatich percent základného imania, podotýkam. Oni to nenastavili, ten raster, tak ako vy, že podľa obratu do 500 nad 500 000, podľa toho, či subjekt je platcom DHP, nie je platcom DPH. Rakúšaci to nastavili piatimi percentami zo základného imania. Ak to základné imanie minimálne kleslo z 35 000 na 10 000, tak 5 % z 10 000 je 500 eur. Koľko je teda licencia daňová v Rakúsku? Päťsto eur. Pán minister, keď oznamoval tento zámer zaviesť daňové licencie, hovoril o tom, že to nebude 1 700 eur ako v Rakúsku, že to bude na Slovensku 1 000 eur. No len v tom Rakúsku to nie je 1 700 eur, ale 500 eur. Možno by mali trošku popracovať aj, aby som bol opäť objektívny, a snažím sa v celom vystúpení držať objektivitu, a chránil v tomto prípade pána ministra Kažimíra, mohli a mali by na sebe popracovať aj ľudia z Inštitútu finančnej politiky, aby vám nedávali podklady na tlačové konferencie, ktoré v dobe, keď ich oznamujete, tie informácie už v tej dobe neplatia.
A druhá dôležitá poznámka k daňovým licenciám je, že v tom istom Rakúsku podnikatelia, ktorí začínajú, majú odpustené správne poplatky pri zakladaní s.r.o. Skúste si dnes založiť eseročku a skúste na konci dňa vyčísliť, čo vás tento proces založenia spoločnosti s ručením obmedzeným stál? V Rakúsku u začínajúcej spoločnosti sú spomínané poplatky odpustené, žiadne kolky, žiadne, proste nula, poplatky sú nula. Tak ja teda tvrdím, že ak sa chcete inšpirovať, dámy a páni zo SMER-u, Rakúskom, tak sa inšpirujme, ale inšpirujme sa vo všetkom. Aj v tom odpustení tých poplatkov, aj v samotnej výške daňových licencií. A nehovoriac už o tom, že vy ste, a tentokrát chcem veriť tomu, že máte dáta správne, keď tvrdíte, že 60 % z x tisíc spoločností neplatilo ostatné štyri roky ani jedno euro daní, len je naozaj smutné, a ja verím, že vy tomu rozumiete, čo teraz chcem povedať, že nastavenie daní, poplatkov a odvodov je častokrát umeleckým dielom. Tým chcem povedať, že okrem nejakých tvrdých kauzalít v tomto prípade, pokiaľ ide o nastavenie sadzieb daní, odvodov a poplatkov, je potrebné častokrát používať aj trošku filing, trošku takého zmyslu pre cit, ako keď si niekto tuninguje auto, tak tiež to musí robiť s citom, lebo jedného dňa zistí, že ten motor, ktorý dal do Trabantu, je tak silný, že ten Trabant sa rozpadne. A tento cit, ja verím, že minimálne ním disponujete, alebo že viete o tom, ale na strane druhej chápem, že tie ideologické bariéry proste nepustia. Tá ideologická kazajka zviera a dusí a proste vy nemôžete z nej vystúpiť von. V opačnom prípade by sme sa veľmi rýchlo zhodli na tom, že ak 60 alebo koľko tisíc spoločnosti neplatilo štyri roky dane, tak by sme sa určite rýchlo zhodli na tom, že je medzi nimi kvantum spoločností, ktoré naozaj dosiahli čiernu nulu na konci roka, čiže mali hospodársky výsledok nula, alebo boli v červených číslach, boli v strate, a naozaj to mohlo byť spôsobené u množstva týchto spoločností stratou, stratou zákaziek. Veď keď premiér Fico na tlačovkách hovorí o tom, že máme 14-percentnú nezamestnanosť, tak hovorí, že to nie je spôsobené zlou hospodárskou politikou SMER-u, to je preto, because of crisis, lebo tu máme krízu ekonomickú a slovenské firmy strácajú zákazky, preto je nezamestnanosť. Ale keď slovenské spoločnosti vyprodukujú čiernu nulu, tak tvrdíme, že to je preto, lebo sú zlodeji, lebo kradnú. (Reakcia z pléna.) Aj, áno, hovorím aj. Len nebezpečné je, akonáhle tam začneme do toho zapracovávať taký ten princíp kolektívnej viny. Princíp kolektívnej viny by sa nemal rešpektovať a nemal akceptovať ani v politike, ale verte mi, že ani v ekonomike nie. Ani v ekonomike nie. Čiže ak už by sme teda prijali tú tézu, že neviete, nie vy, ale kontrolóri z finančnej správy, identifikovať a oddeliť plevel od žita, ktorí tí jednomužní eseročkári klamú a podvádzajú a ktorí sú naozaj úprimní a čestní, ale majú hospodársku nulu, lebo stratili zákazky, tak vieme, že, že, ak to nevieme identifikovať, ktorí sú tí dobrí a tí zlí, no tak v tom prípade, ak už zavádzate tie daňové licencie, prečo ich zavádzate kladivom? Som minule o tom hovoril. Prečo ich nezavádzate chirurgickým skalpelom? To je to tuningovanie, kde treba ísť naozaj na vec veľmi, veľmi citlivo, tak, aby ste v konečnom dôsledku na konci dňa nezabili akúkoľvek ekonomickú aktivitu na Slovensku.
Typický príklad a ešte ďaleko vypuklejší príklad je amortizácia strát. A myslím, že v tejto téme, to je opäť téma, kde sa pomerne vo vysokej miere s pánom ministrom Kažimírom zhodujeme, tu sa opäť urobil taký rez proste tým kladivom, amortizácia strát. Však je pravdou, to je nespochybniteľný fakt, že slovenské firmy zaknihovali najväčšie straty po roku 2008, čiže ´9, ´10, ´11, ´12, ´13. A zrazu tu príde novela zákona, ktorá súvisí bezprostredne zo zákonom o štátnom rozpočte, kde ste prišli so zmenou, že doposiaľ si slovenskí podnikatelia mohli odpisovať straty sedem rokov a v neobmedzenej výške, po novom si budú môcť odpisovať straty štyri roky a rovnomerne. Ja skutočne, verte mi, chcem pochopiť ten zámer a chcem veriť dobrému úmyslu podpredsedu vlády Petra Kažimíra, že na Slovensku sa predmetom obchodovania stal aj produkt, ktorý sa volá strata. Tak ako sa obchoduje s topánkami, s autami, so službami, tak sa na Slovensku začalo obchodovať so stratami. Dosiahnuť stratu pre neznalého veci je trauma, životná tragédia, pre znalého veci dosiahnuť stratu znamená potenciálny zisk. Stačí na trhu nájsť spoločnosť, ktorá má zisk a potrebuje ho optimalizovať, potrebuje robiť agresívne daňové plánovanie, po slovensky povedané, potrebuje ho stlačiť dole, ten zisk, tak si kúpi tú stratu. Pôjdem za kamarátom a tú stratu si od neho kúpim.
Prečo to hovorím? Ja to hovorím teraz v prospech ministra Kažimíra. Toto nie je kritika na jeho adresu. Rozumiem tomu, že obchodovanie so stratou je niečo, čo by sa v slušnej spoločnosti nemalo diať, a rozumiem aj tomu, že treba s týmto trendom bojovať. Ale prečo opäť dvihneme 25-kilové kladivo a bum, proste, hej? A dáme 7-ročné umorovanie strát na štyri roky, v neobmedzenej výške ho stlačíme na rovnomerné odpisovanie, čiže každý rok 25 %, štyri roky si môžte odpísať stratu. Stačilo opäť poprosiť kolegov z Inštitútu finančnej politiky, aby len tak pootvorili trošku dvere a okno a nakukli, ako to robia naši priatelia v Českej republike, ako to robia naši priatelia vo Francúzsku. V Českej republike majú neobmedzenú dobu, nie štyri roky, nie sedem rokov, neobmedzenú dobu odpisovania strát. Francúzi ju majú neobmedzenú, tú dobu. Francúzi dokonca a nieže v rovnomernej výške, v ľubovoľnej výške a neobmedzený čas si môžte odpisovať straty. Len vo Francúzku povedali, že tá miera toho odpisu nemôže byť vyššia ako 75 % zisku dosiahnutého v zdaňovanom období. A je vybavené! A to je ten skalpel. To je to, niečo úplne iné ako to kladivo. Tým pádom minister financií vo Francúzku má úplne jasnú predvídateľnú situáciu vo verejných financiách, pretože vie, že keby teoreticky francúzske spoločnosti z minulých strát, lebo kríza, lebo Lehman Brothers, si chceli v roku 2013 odpísať celé zisky, nemôžu to urobiť, môžu to odpísať len do výšky 75 % zisku v danom období, za ktoré ten zisk idú zdaniť. Nech majú ľubovolné straty z minulých období, vždy musia z tých 25 % vykázaného zisku zdaniť. Tým pádom sú verejné financie pre takéhoto ministra financií vo Francúzsku pred-ví-da-teľ-né a pozná tie limity, v ktorých sa mu budú príjmové zložky rozpočtu pohybovať. No a tak my sme to urobili takto: zo sedem rokov na štyri, z neobmedzenej výšky na rovnomerné odpisovanie. A potom, čuduj sa svete, keď si pozriete tú novelu zákona o dani z príjmu ktorá hovorí o tejto časti umorovania strát, tak zistíte, že ten zákon je re-tro-aktívny. On sa dotýka spätne aj strát rokov 2010 až 2013. Chápem opäť tomu zámeru, lebo to je to obdobie, kedy najväčší objem strát bol zaknihovaný slovenskými firmami. Tak pre pokoj duše a pre dobrý spánok sme pripravili podanie na Ústavný súd, aby preskúmal súlad novely zákona o dani z príjmu, pokiaľ ide o umorovanie alebo amortizáciu strát, s Ústavou Slovenskej republiky. V priebehu 15-ch minút, čo je pre mňa celkom potešiteľné zistenie, sa podarilo získať 50 podpisov opozičných poslancov pod toto ústavné podanie, no a v najbližších dňoch to doručíme Ústavnému súdu. Nezávislá inštitúcia nech rozhodne, či táto novela zákona je alebo nie je retroaktívna. Pretože platí vo všeobecnosti princíp, ja nie som právnik, že žiadne zavedenie akéhokoľvek práva nového nemôže znižovať alebo obmedzovať práva minulé. Takže uvidíme, čo skonštatuje Ústavný súd.
Pokiaľ ide o hrubý verejný dlh, na túto tému opäť sme tu už počuli strašne veľa slov. Ja len chcem povedať, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa budúci rok dočkáme pokusu o novelu zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Opäť som schopný na toto tvrdenie uzatvárať s kýmkoľvek lukratívne stávky. Ten hrubý verejný dlh v budúcom roku dosiahne 56,8 % HDP, 2,10 % pred štvrtým ochranným pásmom, ktorým je 57 percent. A pán minister Kažimír bude so mnou iste súhlasiť, že vývoj vo verejných financiách je ako rútiaci sa vlak, ktorý ide 220-kilometrovou rýchlosťou, a vy, keď ho chcete prehodiť na inú koľaj alebo ho chcete spomaliť, to sú obrovské zotrvačné procesy, kým sa vám podarí ten rútiaci sa vlak presmerovať niekam, niekam inam. Rovnako platí, ak postavíte štátny rozpočet na veľmi nebezpečnom tenkom ľade, že hrubý verejný dlh bude 2,10 % pod 57-percentnou hranicou. No tak ste len naozaj tenučký vlások od okamihu, kedy sa môže stať, a podčiarkujem opäť objektívne, aj bez pričinenia vlády, stačí, že sa zmení jeden jediný parameter v externom prostredí. To znamená, že konkrétne nárast HDP na Slovensku nebude v budúcom roku 2,2 %, ako ste si to naplánovali, ale bude povedzme 2 %, 1,8 percenta. Veď takto sme boli svedkami ostatných päť rokov dozadu, že boli iné parametre, na ktorých sa postavil rozpočet, a potom bol iný skutočný vývoj týchto parametrov. Ak sa toto stane vo vonkajšom prostredí bez pričinenia vlády, no ak tie dve desatinky prelomíte, skonzumujete a prelomíte 57 percent. Výsledok? Príprava vyrovnaného štátneho rozpočtu, vyrovnaného, prvýkrát v novodobej histórii Slovenskej republiky, čo v praxi bude znamenať, počítajme spolu, Eurostat bude notifikovať hrubý verejný dlh niekedy v marci, v apríli v roku 2015 za rok 2014, ak tá pädesiatsedmička bude prelomená a skonštatuje to aj Eurostat, tak na rok 2016 budete musieť, na volebný rok, pripraviť vyrovnaný štátny rozpočet. V praxi to znamená najbrutálnejšie výdavkové škrty v novodobých dejinách Slovenskej republiky. Kto z vás sa nezapodieva témou verejných financií, tak len poviem, že sú to 3 mld. eur. Približne v takomto objeme budete musieť pripraviť škrty. To už nebude potom diskusia o tom, o koľko percent zvýšime učiteľom, o koľko percent zvýšime lekárom, o koľko percent zvýšime zdravotným sestrám, to bude diskusia o tom, o koľko percent znížime lekárom, o koľko percent znížime tristoštyridsaťtritisíc ľuďom vo verejnej správe, o koľko percent znížime dôchodky. A odtiaľ je už len veľmi, veľmi malý krôčik k niečomu, čo zodpovedný politik ani nerád púšťa z úst. A to niečo sa volá sociálne nepokoje. A netvárme sa, že to je nejaký fenomén, ktorý sa Slovenskej republiky netýka. Netvárme sa, že to, že sme ich tu nemali 20 rokov, to neznamená, že sme sa veľmi nebezpečne k tejto hranici alebo k tomuto bodu zlomu nepriblížili. No a východisko potom bude také, že bude vyvinuté enormné úsilie, ako som povedal, na prelomenie ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti a o jeho novelizáciu. Ale na pozadí, na podstate veci to nebude nič meniť, jednoducho to bremeno 57-percentného dlhu tu bude.
Posledná poznámka na tému hrubý verejný dlh je jeho jednak absolútna výška, o ktorej som teraz hovoril, ale čo je ešte oveľa, oveľa nebezpečnejšie pre budúcnosť Slovenska, je jeho dynamika, trend, ktorým sa vyvíja. A teraz, keď úplne opomeniem a hodím za hlavu diskusie o tom, naša vláda, vaša vláda, ktorá vláda, akým percentuálnym príspevkom prispela k nárastu hrubého verejného dlhu, nechajme to bokom, holý fakt je, že od roku 2008 po rok 2014, za šesť rokov sa zdvojnásobí hrubý verejný dlh. To je z 28 % na takmer 57 %, zdvojnásobenie verejného dlhu za šesť rokov. Veď, kto má chuť a vôľu, si to vyhľadá úplne presne. Dneska už máme, našťastie, tie údaje dobré, transparentné, objektívne. Máme tu Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, máte tu program stability, národný program reforiem, treba to len pohľadať v tých, tých dokumentoch. Ono tam síce nájdete, že najviac narástol ten dlh v roku 2008 až 2010, o 13 percentuálnych bodov, keď išiel z 28 na 41 percent. Potom narástol v období rokov ´10 až ´11 o 2 percentuálne body, zo 41 na 43, no a teraz v rokoch ´11 až ´14 pôjde ďalej o 14 percentuálnych bodov až na tých pomyselných 57 alebo presne 56,8 percenta. Nie je podstatné, ktorá vláda koľko prispela k tomu. Ja len sa pýtam pána ministra Kažimíra, čo s tým v roku 2014? Či má dnes premyslenú stratégiu, či má dnes na stole krízový manažment, ako sa s danou situáciou vyrovnať, ak by sa nepodarilo v Národnej rade Slovenskej republiky nájsť 90 poslancov, pomocou ktorých sa prelomí ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti.
Daňové úniky, téma, ktorá tu bola takisto nespočetne, množstvokrát spomínaná. Tu len chcem povedať, že, že konštatujem pozitívny vývoj a že sme skutočne dosiahli nejaký bod zlomu, kedy sa nám efektívna sadzba výberu DPH, zdá sa, na konci tohto roka dostane z 12,5 na 13,5, ak si dobre pamätám, percenta. Efektívna sadzba výberu znamená, že nominálna je 20 %, ale my efektívne vyberieme skutočne len 12,5. Po tom, čo sa ten trend trošku zlepší, sa dostaneme na 13,5. Opäť vďaka aj za, použijem slová pána Kažimíra, doručenie takéhoto výsledku. Takže sme sa po x rokoch konečne dokázali brejknúť a že sme ten, ten trend zlomili smerom k lepšiemu. Ale ja som presvedčený o tom, že výber daní bude vtedy dobrý, ak platenie daní na Slovensku sa stane konečne vecou cti podnikateľov. A platenie daní sa na Slovensku stane vecou podnikateľskej cti vtedy, ak nastane, ak budú splnené dve podmienky. Tá prvá podmienka je, že platca dane uvidí a pocíti hlavne, že za zaplatenú daň dostáva kvalitné verejné služby. Vtedy to bude naozaj vecou cti, kto akú daň zaplatil. A po druhé, ak platca daní uvidí, že sa zlomil nielen trend v efektívnej miere výberu daní, ale že sa zlomil trend aj v rozsahu, v robustnom rozsahu korupcie, ktorá na Slovensku je a pred ktorou si netreba zatvárať oči. Keď uvidí, že sa na Slovensku dosiahol brejk, že sa ten trend zlomil smerom k lepšiemu aj pri vymožiteľnosti práva. Keď uvidí ten platca daní, že už nejazdí po tankodromoch, ale po opravených cestách. Typický príklad, že ono to funguje, že netreba sa vždy len a len spoliehať na represívnu zložku alebo na represívnu časť zamedzovania daňovým únikom, ono to funguje, pozrime sa opäť k susedom do Švajčiarska. Ľudové hlasovanie, referendum vo švajčiarskej konfederácii o znížení daní. Švajčiarski občania v referende odmietli zníženie daní. Viete si predstaviť takýto výsledok referenda na Slovensku? A odmietli to práve preto, lebo pochopili, že keď budú nižšie dane, tak budú mať horšie školy, budú mať menej kvalitné nemocnice, budú mať menej kvalitné všetky verejné služby. V referende odmietli zníženie daní. A príklad, ktorý som v minulosti pri nejakej príležitosti spomínal v médiách, na Slovensku bude vtedy dobre, keď sa udeje to, čo sa udialo v Spolkovej republike Nemecko. V istom okamihu bol odsúdený, právoplatne odsúdený Peter Graf, otec nemeckej tenisovej ikony Steffi Grafovej. Ikony, ktorá bola zbožňovaná celým národom, a nikto v Nemecku si nevedel predstaviť, že otec takejto národnej športovej ikony, obrazne povedané, odvisne, proste skončí, bude právoplatne odsúdený. Myslím, že aj nakoniec tri roky sedel. Ja sa pýtam, kedy takýto prípad sa stane na Slovensku? Alebo chceme tvrdiť, že na Slovensku nie sú daňové úniky? No sú! Veď to všetci vieme, že sú a že sú robustné a že sú. Nie tak dávno boli druhé najvyššie v Európskej únii. Potom nás nejakí Bulhari, neviem kto, predbehli, tak myslím, že máme štvrté najvyššie. Nie je podstatné, kde sme, ale sme úplne na spodných rebríčkoch, spodných teda priečkach toho pomyselného rebríčka. Ja tvrdím, že na Slovensku bude vtedy dobre, ak aj na Slovensku budeme mať príbeh veľmi podobný Petrovi Grafovi.
Tak mi dovoľte na záver skonštatovať, že ak nedôjde k... S rozpočtom na budúci rok sa už nestane nič. Môžme si tu ešte každý po jednej hodinke, po hodinke a pol porozprávať. Ten rozpočet schválený bude v takom tvare, v akom bude. Možno malým, nech je nám malým potešením konštatovanie, že si myslím, že nie všetci poslankyne a poslanci SMER-u sú presvedčení o tom, že budú dvíhať ruky za dobrú vec. Som fakt o tom presvedčený, že nie všetci si to myslíte, ale rozumiem straníckej disciplíne, rozumiem tomu, že opäť raz stranícka disciplína, inokedy ideológia nepustí a že ten rozpočet prejde 83 hlasmi, ak niekto počas hlasovania nebude nemocný zo SMER-u. Takže rozpočet tu bude. Nezvratný fakt.
Chcem povedať, že ak sa nestane v budúcom roku obrovský zvrat v kvalite rozpočtu na rok 2015, a nevidím zatiaľ vytváranie nejakých podmienok, aby k takémuto zvratu došlo, opäť pripravíte rozpočet na rok 2015 len do tej miery, aby ste naplnili, podčiarkujem, v nominálnom vyjadrení medzinárodné záväzky, ktoré Slovenskej republike plynú z európskej fiškálnej zmluvy, tak sa potom stane v roku 2016 to, že nech už bude vládu zostavovať ktokoľvek, opakujem, ktokoľvek, bude musieť vo verejných financiách nastúpiť krízový manažment. Kto z vás robil v korporáciách, v súkromných firmách, určite sa s takýmto pojmom stretol. Niekto z nás si to aj vyskúšal v praxi. Naozaj vo verejných financiách bude musieť nastúpiť krízový manažment. Úplne optimálnym stavom by bolo, keby tým krízovým manažérom mohol byť opäť ten istý minister financií. Hovorím to s plnou vážnosťou. Konečne by sa stalo v novodobých históriách, v histórii Slovenskej republiky, po prvýkrát, že ten, kto nerobil to, čo sme sa pred chvíľočkou bavili, že v prvom a druhom roku štvorročného volebného cyklu pripravím a zrealizujem štrukturálne reformy, tak ten, kto to nerobil, tak si potom vlastne tie plody svojej práce, alebo v tomto prípade plody nepráce, nečinnosti, bude musieť inkasovať. Nechcem používať vulgarizmus, vyžrať, ale ten by tam bol taký úplne priliehavý.
Toto, bohužiaľ, nie je pokrízový rozpočet, ktorý by pripravil Slovenskú republiku na to obdobie, ktoré príde po kríze. Po kríze budú profitovať tie krajiny, či v Európe alebo na americkom kontinente, kdekoľvek, budú profitovať tie krajiny, ktoré budú mať tú krízu naozaj ako očistný proces. Že tie bankroty firiem a spoločností, ale aj bankroty fyzických osôb očistili ten trh, že naučili ľudí, naučili majiteľov firiem rozmýšľať naozaj zodpovedne, že už je dávno v zabudnutí nejaká permanentná kontinuálna stratégia rastov, nekonečne dlhodobo udržateľných rastov, že, naopak, budeme svedkami ustavičných ekonomických cyklov. Tie krajiny, ktoré si to uvedomia, ktoré urobia štrukturálne reformy, opäť pripomeniem Jörga Asmussena, člena exekutívneho boardu Európskej centrálnej banky, ktorý povedal: Viac času, áno, posúvajte ozdravný proces vo verejných financiách, ale za viac reforiem. Robte reformy, a potom vám budem aj ja a verím, že aj moji kolegovia z opozície, tolerovať časové posuny v ozdravnom procese verejných financií, keď vidíme, že sú vykúpené realizovaním reálnych štrukturálnych reforiem. Ale toto sa, bohužiaľ, bohužiaľ, nedeje. V tomto rozpočte už vôbec nie.
Takže sme sa dostali po hodine a pol k poslednej vete. Veľmi, veľmi nerád, nerád to konštatujem, ale zas keby som konštatoval niečo iné, tak by som klamal a klamal by som aj sám seba, tak to konštatovanie poviem, možno ľavé krídlo nebude s tým konštatovaním určite súhlasiť. Bohužiaľ, Slovensko sa naozaj dostalo do stavu, kedy ľudia najmenej schopní riadiť krajinu sú volení v prevažnej miere ľuďmi najmenej schopnými a ochotnými pracovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, na úvod trošku na odľahčenie, no máme tu takú ponurú, takú smutnú atmosféru, piatok popoludní, po dvanástej hodine, o chvíľočku to dopadne tak, že si porozprávam len s pánom ministrom pred prázdnou sálou, ale chápem také tie, také tie pohnútky tých siedmich alebo koľkátych mojich kolegov, ktorí si nechali prepadnúť poradie, boli prihlásení tak, ako ja, písomne do rozpravy. Tá pohnútka je taká čiste z politického marketingu, lebo už v piatok popoludní je balkón skoro prázdny, nie sú tu žiadne médiá a keď už niekto hovorí do prázdnej sály, no tak aspoň hovorí pre tie médiá a teraz už tu neplatí ani A, ani B. Ale, a v tom je to odľahčenie tej témy, vôbec mi to neprekáža, je to každého legitímne právo, či ostane alebo opustí rokovaciu sálu a hovorím s nadsádzkou, že nám, ktorým ide o vec, budeme rozprávať aj do prázdnej sály a mne celkom postačí, keď si ma vypočuje pán minister Kažimír.
Takže poďme teda k predmetu prerokovaného návrhu zákona o dani z príjmu. Ja chcem na úvod povedať, že zákon o dani z príjmu je v princípe po zákone o štátnom rozpočte druhým najvýznamnejším ekonomickým zákonom, ktorý upravuje, nastavuje, na aké vzťahy, pokiaľ ide, s troškou zjednodušenia to poviem, nastavenie zúčtovania alebo tokov peňazí medzi občanom a štátom a medzi obchodnou spoločnosťou alebo právnickou osobou na strane jednej a štátom na strane druhej.
Prečo to hovorím hneď v úvode, že toto je po zákone o štátnom rozpočte snáď najvýznamnejší, nazvime to ekonomický zákon? Hovorím to preto, že ak túto definíciu prijmeme, tak potom je naozaj trošku smutným konštatovaním, že tak významný zákon, akým je práve zákon o dani z príjmu, mal v ostatných dňoch a týždňoch takú genézu, takú históriu, akú mal. On naozaj, keď bol predložený v prvom čítaní, tak my sme boli aj dokonca pripravení za tento zákon zahlasovať. Bolo tam skutočne spústa pozitívnych, dobrých, dobre mienených a čo je veľmi dôležité v prípade legislatívnej normy, aj vykonateľných opatrení. To bola ale tá história na začiatku tejto právnej normy, keď sa nachádzala v prvom čítaní.
Čo sa ale udialo medzi prvým a druhým čítaním, a keďže som podpredsedom výboru pre financie a rozpočet, tak to je moja autentická osobná skúsenosť, udialo sa to, že už na samotnom finančnom výbore sa nám roztrhlo vrece s pozmeňujúcimi návrhmi, dokonca jeden pozmeňujúci návrh, ak sa nemýlim, práve tuto z dielne po mojej pravici sediaceho kolegu pána poslanca Kamenického, mal 31 bodov. Tridsať jedna bodov, jeden bod významnejší ako druhý, významnejší nie z pohľadu dnešnej rozpravy, ale významnejší z pohľadu hĺbky a rozsahu, ktorým sa dotkne, ako som povedal, životov občanov, rodín, ktorým sa dotkne životov obchodných spoločností. A čo je, ja ešte rozumiem tomu, pokiaľ toto je výsledkom nejakých snáh urobiť nejaké drobné korektúry a opravy, pretože áno, súhlasím s pánom ministrom Kažimírom, všetci sme ľudia a všetci robíme chyby, to je, to je tak proste, a tu a tam sa stane, že je na poslednú chvíľu potrebné nejakú chybu ministerského úradníka odstrániť. Ale niekedy nielen ministerského úradníka, tie chyby sa dejú aj na najvyšších priečkach rezortu, ale toto dokážem pochopiť. Tak sa to vždy robí tak, že sa dá do ruky pozmeňovák niektorému z kolegov zo SMER-u a ten ho prednesie na finančnom výbore. To by som ešte pochopil.
Ale pokiaľ sa ukáže, a toto sa práve, bohužiaľ, potvrdilo, že takýto postup, ktorý sa naozaj vymyká z rámca štandardného legislatívneho postupu, bol prijatý práve preto, aby tento, a dnes už sa nebojme dať prívlastok "protipodnikateľský zákon, protipodnikateľská novela zákona o dani z príjmu". Ak tento postup sa volí preto, neštandardný, ešte raz podčiarkujem, legislatívny postup, aby sa vláda, aby sa ministerstvo financií, aby sa pán minister financií vyhli diskusiám s odbornou verejnosťou, so záujmovými združeniami, aby jednoducho šup-šup-šup cez pozmeňovák, to sa potom zapracuje do spoločnej správy a s tým sa príde potom priamo tu do rokovacej sály a všetko je vybavené.
Povedzme si pár príkladov teraz dobrých. Ako iste viete, v tom úvodnom návrhu, ktorý bol v prvom čítaní, bola napríklad, okrem iného, zrušená zrážková daň z dlhopisov. Pokiaľ sú dlhopisy emitované tak, že emitent sa nachádza na území Slovenskej republiky a ten, kto kupuje tie dlhopisy, je daňový nerezident alebo má daňový domicil v zahraničí, tak vtedy sa zrušila táto zrážková daň. Toto ja osobne vítam, čo môže výrazne zatraktívniť dokonca Slovensko a možno sa jedného dňa dočkáme a dožijeme toho, že na Slovensko prídu investori emitovať dlhopisy, to, čo sa dnes všetko deje v Holandsku cez dcérske spoločnosti.
No len, čo čert nechcel, týmto dobrým úmyslom sa urobila jedna veľká, veľká chyba, jeden obrovský zásah do životov viac ako 50-tisíc drobných malých držiteľov hypotekárnych záložných listov. V praxi by to znamenalo, že ak by bola zrušená zrážková daň aj na hypotekárne záložné listy, predstavte si, že vy ako občan ste si kúpili v maličkom nominále niekde 5 tisíc eur, hypotekárny záložný list, pripusťme aj od Slovenskej sporiteľne, no ak by nebola rýchlo, narýchlo urobená korektúra toho pôvodného návrhu, tak v praxi by to znamenalo dve veci. Po prvé by sa vám výrazne skomplikoval život, výrazne zbyrokratizoval život, pretože ste napríklad, pripusťme, v nadväznom vzťahu, ste v zamestnaneckom pomere, pracujete v nejakej spoločnosti, poberáte mzdu, no a práve kvôli tomu, že ste držiteľom hypotekárneho záložného listu, museli by ste urobiť na budúci rok ročné zúčtovanie dane a nielen to, ale ešte navyše z toho úrokového výnosu, z hypotekárneho záložného listu by ste museli zaplatiť zdravotné odvody vo výške 14 %.
No toto sme si prediskutovali s pánom ministrom financií, že naozaj, a preto hovorím, že rozumný hospodár, rozumný ekonóm takéto opatrenia robí chirurgickým skalpelom a nerozumný, nekultúrny ekonóm a politik to robí kladivom. A toto kladivo buchlo po hlave spomínanej skupine 50 tisíc občanov. Tak vítam, celkom úprimne vítam, že došlo ku korekcii a v druhom čítaní v rámci už spomínaných predložených pozmeňujúcich návrhov toto bolo odstránené a režim hypotekárnych záložných listov a ich zdaňovania sa vrátil do pôvodného režimu, kedy sú tieto dlhopisy zdaňované zrážkovou daňou.
Takže toto treba naozaj uznať. To je taká veta, že uznávam, že ministerstvo si uznalo chybu a pochybenie, veď sme ľudia a vrátilo sa to proste do pôvodného stavu. To je dobré. Rovnako je dobré, aj keď to už sa konštatuje trochu ťažšie, zníženie sadzby dane z príjmu právnických osôb z 23 na 22 %, pretože ak má byť daňový systém ľubovoľného štátu predvídateľný, predvídateľný to znamená, že nemusia sa obávať ani fyzické osoby, ani právnické osoby, že z týždňa na týždeň, z kvartálu na kvartál niekto príde z politikov a proste si porobí krížom-krážom zmeny. Tak ak má byť tento systém predvídateľný, a to už sa týka nielen domácich podnikateľov, pretože žiaden zahraničný investor nepríde do krajiny, kde panuje nepredvídateľnosť daňového systému a tak potom je neprípustné, aby sme po tom, čo Slovensko získalo "novú vládu", aby sme v prvom kroku zvýšili sadzbu dane z príjmu právnických osôb z 19 na 23 % o 4 percentuálne body, potom si povieme hup, však to zas tak nebolo až také dobré, lebo opäť to nebol chirurgický skalpel, opäť to bolo kladivo. No tak to ideme rýchlo vrátiť naspäť aspoň o ten 1 percentuálny bod z 23 na 22. Ale, ako som hovoril, vďaka aj za takúto sebareflexiu.
No a teraz by som rád v ďalšej časti môjho vystúpenia pohovoril niečo o umorovaní strát alebo o amortizácii strát. Toto bol presne ten prípad, kedy ministerstvo financií v obavách a možno v takom nemom úžase, strachu, takého zľaknutia sa, že táto téma zmeny spôsobu amortizácie alebo umorovania strát bude veľmi témou širokou, na ktorú sa bude proste v rámci, ak by to bolo prešlo štandardným legislatívnym procesom a prebehlo by k tejto téme medzirezortné pripomienkové konanie, že v takomto prípade bude ministerstvo financií a samotný pán minister čeliť spŕške ale naozaj opodstatnenej, oprávnenej, vecne vyargumentovanej kritiky. A tak sa to opäť dalo do toho 31 bodového pozmeňováku, ktorý predložil môj kolega Kamenický na výbore, ten sa schválil, zapracoval do spoločnej správy a dnes tu máme na stole v rámci tohto zákona o dani z príjmu vec, ktorá, a tvrdím, svojím rozsahom, významom a aj objemom finančným sa výrazne vo väčšej miere dotkne obchodných spoločností, ako už spomínané daňové licencie.
Uvediem príklad. Predstavte si, že firma A štyri roky po sebe zaknihuje zisk vo výške 1 000 eur, aby sa nám to ľahko počítalo. Iná firma B v prvom roku činnosti, pripusťme, v druhom, treťom a štvrtom urobí stratu vždy po 1 000 eur, ale potom, v piatom roku činnosti vyprodukuje zisk vo výške 7 000 eur. Ak by sa nebolo pri odpisovaní strát, pri amortizácii strát minulých období, ak by sa nebola urobila žiadna zmena, obidve obchodné spoločnosti, aj tá prvá, aj tá druhá, by zaplatili rovnakú daň. Pretože, keď si sčítate ich zisky v prípade firmy A a straty a zisky v prípade firmy B, tak zistíte, že tá netto pozícia na konci toho štvor- alebo päťročného obdobia je úplne rovnaká.
Spomínam to pre jednak rýchlejšie porozumenie tejto téme, spomínam to aj preto, že doteraz sme tu mali daňový systém, ktorý bol neutrálny. Skutočne bol neutrálny a pokiaľ jedna spoločnosť mala proste väčšie aj šťastie v podnikaní, alebo podnikala v oblasti a v brandži, kde bola, povedzme, menej postihnutá krízou a dokázala celé tie štyri roky produkovať stále zisk, zaplatila rovnakú daň, ako tá spoločnosť, ako som hovoril, ktorá bola tri roky v strate, štvrtý rok vyprodukovala väčší zisk, zaplatili obidve spoločnosti rovnakú daň. Tomu sa hovorí neutralita daňového systému.
Aby som bol konkrétny, v doterajšom režime odpisovanie minulých strát fungovalo tak, že spoločnosť si ich mohla, tie straty odpisovať sedem rokov a mohla si ich odpisovať v neobmedzenej výške. Teda až do tej výšky vyprodukovanej straty. Aký bude stav nový, ak sa v navrhovanej podobe schváli a príjme táto novela? Nový stav bude taký, že obdobie na odpisovanie strát sa skráti zo siedmich rokov na štyri roky a navyše, tie straty sa budú odpisovať rov-no-mer-ne, rovnomerne, to znamená každý rok jedna štvrtina alebo alebo 25 % vyprodukovanej straty. A toto je už naozaj vec, ktorá s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou bude na konci dňa znamenať kolíziu s Ústavou Slovenskej republiky.
Podľa článku 150, 125, pardon, Ústavy Slovenskej republiky nie je prípustná retroaktivita, pretože zákonodarcovia, áno, nosičom vody bol kolega Podmanický, ktorý s tým pozmeňovákom prišiel, ale všetci vieme, že teda ten text bol delivery, proste doručený z rezortu financií, tak ten predložený návrh hovorí o tom, že nový spôsob umorovania strát sa dotkne aj strát z rokov 2010 až 2013 a to je práve to najkritickejšie obdobie, počas ktorého slovenské firmy, teda firmy pôsobiace na území Slovenskej republiky, aby som bol presný, zaknihovali najväčšie straty. Prečo? Lebo kríza. Veď to uznáva každý, to uznáva aj pán minister, to uznáva aj pán premiér, keď komentujú viac ako 14-percentnú mieru nezamestnanosti, hovoria, no lebo kríza, lebo podniky strácajú zákazky, sú málo otvorenou ekonomikou naviazanou na veľké ekonomiky, Nemecko predovšetkým, Francúzsko, no tak kríza. No ale práve preto, že kríza, v tom spomínanom období rokov 2010 až 2013 podniky zaknihujú najväčšie hospodárske straty. A nielenže si ich nebudú môcť tak, ako doposiaľ v neobmedzenej výške odpísať z toho zisku bežného roka, toho roka, ktorý práve zdaňujú, ale je tu už spomínaná retroaktivita a nechcem predbiehať, ale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou rozpor s Ústavou Slovenskej republiky. Aj preto predkladáme podanie na Ústavný súd, aby preskúmal súlad tohto zákona s Ústavou Slovenskej republiky.
Bolo tu už povedané na adresu daňových licencií strašne veľa slov a v princípe už sa tie vecné argumenty opakujú. Nepôjdem teraz po povrchu, nebudem konštatovať, že to zabije podnikateľov, že to bude zničujúce, také, onaké, nechajme to bokom. Naopak, ja chcem povedať, že plne chápem, plne chápem starostlivosť pána ministra financií o to, aby čo najmenej tzv. agresívneho daňového plánovania bolo na Slovensku, aby čo najmenej dochádzalo k daňovým optimalizáciám a aby teda čo najviac tých daní bolo povyberaných a zaparkovaných na príjmovej strane rozpočtu. Potiaľ je to úplne v poriadku, ale opäť sa pýtam, prečo sme neschovali to spomínané kladivo a prečo sme nevytiahli ten chirurgický skalpel?
V prípade daňových licencií sa núka doslova a do písmena jedno riešenie, ktoré by bolo na jednej strane pokrylo tú požiadavku alebo ten cieľ, ktorý predpokladám, že celkom úprimne a poctivo sleduje zákonodarca alebo predkladateľ, to znamená brániť agresívnemu daňovému plánovaniu, ale na strane druhej by to nebolo znamenalo takú tú kolektívnu vinu, kedy zase tým kladivom buchneme po hlave všetkých podnikateľov a na základe princípu kolektívnej viny všetkých bez výhrady označíme za podvodníkov. A to riešenie by mohlo v praxi vyzerať tak, že daňové licencie potom áno, tak ich uplatníme, ale prečo napríklad nielen pre tie obchodné spoločnosti, ktoré reálne nemajú ani jedného jediného zamestnanca? Lebo aj toto súčasný zákon pripúšťa.
To, čo hovoril pred chvíľou pri otvorení tejto rozpravy samotný pán minister, hovoril o tom, že spoločnosť s ručením obmedzeným je kapitálovou spoločnosťou. Plne s vami súhlasím. Rovnako, pokiaľ vyprodukuje ročný zisk v úrovni jednotiek tisíc eur, no tak vzniká legitímna otázka, že aký má cieľ, aký má zmysel podnikanie takejto kapitálovej obchodnej spoločnosti? No len pokiaľ tá spoločnosť, ako som hovoril, nezamestnáva ani jedného jediného zamestnanca, respektíve jediným legitímnym zamestnancom takejto spoločnosti, aj takéto prípady máme, je zrovna vlastník obchodného podielu, čiže vlastník tej spoločnosti, tak potom by som si ešte pri zažmúrení jedného oka vedel predstaviť aj daňové licencie. Ale pýtam sa, pokiaľ tá obchodná spoločnosť zamestnáva dvoch, troch, štyroch, piatich, desiatich ľudí, a na konci roka síce vyprodukuje čiernu nulu, alebo naopak, ešte červené čísla, čiže pôjde do straty, prečo nechceme uznať, podľa môjho názoru, nespochybniteľný argument, že ak aj tá spoločnosť končí v čiernej nule, tak štát z tejto spoločnosti profitoval. Veď on predsa neprofituje, ten štát alebo štátny rozpočet, len z dane z príjmov. Tá spoločnosť, ak zamestnávala ľudí, platila za zamestnancov odvody, tí ľudia dostávali mzdu, tí ľudia tú mzdu míňali, prispievali k domácej spotrebe, po raste ktorej tak volá aj samotný pán minister a vyzýva ľudí na tlačových konferenciách, aby viacej míňali, aby, chce ich proste povzbudiť, pokiaľ ide o nárast domácej spotreby, lebo ten sa potom prejaví v náraste hrubého domáceho produktu, v náraste objemu vybratých nepriamych daní, spotrebných daní, dane z pridanej hodnoty a ďalších.
Takže ešte raz, keď tá spoločnosť končí zrovna aj na čiernej nule, čiže nevyprodukuje absolútne žiaden zisk, to neznamená, že môžme dať rovnítko, že táto spoločnosť rovná sa podvodník. Táto spoločnosť rovná sa prevádzkovateľ agresívneho daňového plánovania, chce proste okradnúť štát, vyhnúť sa plateniam daní, alebo ten príklad, ktorý uvádzal pred nejakou hodinou a pol pán minister, myslím tých dvoch ľudí, ktorí majú tie desaťtisícové Oktávie zaparkované, nemôžte, opakujem ešte raz, v politike už vôbec nie, ale domnievam sa, že ani v ekonomike uplatňovať princíp kolektívnej viny len preto, že sa nedokážete vysporiadať so zamedzením daňových únikov, pokiaľ ide, teraz hovorím, o uznanie ekonomicky opodstatnených daňových nákladov. To, že tých spoločností je niekoľko desiatok tisíc, to, že kapacita finančnej správy nestačí, aby urobila kontroly v týchto spoločnostiach, tak namiesto toho, aby sme si toto uznali, tak urobíme opäť tvrdý rez, zoberieme do ruky to kladivo a povieme, všetci podnikatelia, ktorí nevyprodukovali zisk, rovná sa podvodníci a preto ich treba buchnúť po hlave a preto im zavedieme daňové licencie.
Čiže opakujem ešte raz, skúste sa nad tým, pán minister, zamyslieť. Ak stiahnete tú časť veľkej novely zákona o dani z príjmu, ktorá hovorí o daňových licenciách, alebo budete ochotní prijať korektúru, že urobme daňové licencie, ale len pre spoločnosti, ako som hovoril, ktoré buď nezamestnávajú nikoho, tam je potom s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou podozrenie a asi sa aj veľakrát potvrdí, že ide naozaj o agresívne daňové plánovanie, alebo zamestnávajú jedného jediného človeka, ktorým je spravidla samotný, ako som už hovoril, vlastník obchodných podielov. Vtedy je dosť, s vysokou mierou pravdepodobnosti sa dá očakávať, že ide naozaj o daňovú optimalizáciu. Ale nepostihujte spoločnosti a je úplne jedno či, ako ste to nastavili vy, tie daňové licencie, či má tá spoločnosť obrat do 500 tisíc eur ročne alebo nad 500-tisíc eur ročne a či je platcom DPH, nie je platcom DPH, pre mňa je kľúčové kritérium, že ak, ako som už povedal, zamestnáva dvoch a viacerých zamestnancov, za tých zamestnancov platí odvody, tí zamestnanci dostávajú mzdu, tí zamestnanci tú mzdu spotrebovávajú a platia cez tú spotrebu, cez nepriame dane tak isto príjmy do štátneho rozpočtu. Takže pýtam sa, prečo chceme takto paušálne postihnúť úplne všetkých? Toto nie je dobré ani ako, dokonca ani ako signálny efekt, pretože vysielate tým jasný signálny efekt, ktorý sa nebojíme označiť, akože hľadáme triedneho nepriateľa. Vytvárame si nejaké triedy, podnikateľ rovná sa podvodník. Podnikateľ rovná sa triedny nepriateľ. Pred týmto úsilím by som naozaj varoval a bol by som veľmi opatrný, pretože ak sa takáto klíma vytvorí v spoločnosti, tak na konci dňa budeme všetci mŕtvi. To je proste tak. To kladivo nás zomelie potom úplne všetkých a tvrdím, že zomelie aj toho, kto to kladivo dnes drží v rukách. A to je súčasná vláda alebo, ak nechcem byť konkrétny, minister financií.
Odznel tu dnes hneď na začiatku rozpravy, odznelo jedno tvrdenie ešte z úst pána ministra, keď bol kritizovaný za to, že ten legislatívny proces naozaj bol vysoko, vysoko neštandardný, že toto sa v kultúrnej spoločnosti nerobí pri tak významnom, opakujem, zákone, toto nie je zákon o chove tresky v severnom mori, toto je, ako som povedal v úvode môjho vystúpenia, po zákone o štátnom rozpočte najvýznamnejší ekonomický zákon, zákon o dani z príjmu, ktorý naozaj nastavuje tie stavidlá, tie pravidlá hry pri tom zúčtovaní finančnom medzi občanom a štátom, medzi firmou a štátom.
Tak pokiaľ tvrdíme, že ten legislatívny proces bol naozaj neštandardný, že sa nám tu proste nahromadilo také množstvo pozmeňovákov, ktoré tak výrazne menia tento zákon a nech už bol teda dôvod, prečo ste to takto robili, akýkoľvek, či ste sa len chceli vyhnúť odbornej diskusii, alebo bolo tam opäť nejaké človečenské pochybenie v rezorte a preto bolo potrebné robiť rýchle korektúry, ale ide, pán minister, o mieru a tá miera bola práve prekročená. Dnes, keď si niekto spočíta počet paragrafov, odsekov, viet alebo, ak chcete, dokonca slov, tak zistíte, že ten "wording", ten kmeňový text, ktorý je v tých pozmeňovákoch, je dnes väčší, robusnejší ako je samotný "wording", ako je samotný text toho pôvodne predloženého návrhu zákona o dani z príjmu. Ide práve o túto mieru. Ja celkom som aj vecne možno rozumel vašim argumentom, keď ste hovorili o tej 80-percentnej emisnej dani a podobných veciach, no len stále platí, že keď idete meniť druhý najvýznamnejší ekonomický zákon v tomto štáte, tak nemôžu individuálne pozmeňujúce návrhy svojim rozsahom a významom prevýšiť ten pôvodný, jadrový text spomínanej novely.
Ja by som preto dal ešte v mojej rozprave jeden procedurálny návrh a síce, aby, ja si tie body pamätám, pán Kamenický, z vášho pozmeňujúceho toho 31-bodového pozmeňováku. Tak v tom pozmeňováku, lebo už máme v tom všetci guláš, pri sebe lepšej snahe čítať s porozumením, už mám v tom guláš aj ja. Takže vo vašom 31-bodovom pozmeňováku to boli body 9 a 24 a týkali sa práve toho spomínaného umorovania alebo amortizácie strát minulých období. Ak sa nemýlim, tak po zapracovaní do spoločnej správy by to mohli byť body 11 a 29, ale poprosím ešte, keby ste to potom mohli skorigovať, myslím, že to vám nespôsobí žiaden veľký problém, lebo kto už iný by sa mal vyznať v tom guláši, ak nie samotní predkladatelia.
Navrhujem v tom procedurálnom návrhu vyňať tieto spomínané dva body, ktoré sa týkajú umorovania strát na samostatné hlasovanie. Upozorňujem, že akokoľvek je téma daňových licencií v ostatných dňoch a týždňoch takou populárnou témou, o tejto téme sa strašne veľa popísalo, nahovorilo množstvo tlačoviek, ale tvrdím, že táto zmena spôsobu amortizácie minulých strát výrazne väčšou mierou zasiahne podnikateľov na Slovensku a zasiahne ich práve v tej najmenej príjemnej pozícii, ako som už hovoril, kedy v tých rokoch 2010 až 2013 došlo k tej vlnovke smerom dole a kedy obchodné spoločnosti zaknihovali skutočne najväčšie objemy strát. A opäť, hádam, budeme súhlasiť aj spolu navzájom, pán minister, nemôžte celú túto skupinu podnikateľov vykazujúcich straty označiť za podvodníkov alebo za ľudí, ktorým ide v prvom rade o agresívne daňové plánovanie. Skúste aj tu použiť to obľúbené slovíčko, because of crisis, lebo prišla kríza. Veď to používate často, používa to aj váš pán premiér, lebo kríza. Prečo to používa len na adresu 14-percentnej nezamestnanosti? Prečo to nepoužije aj na adresu a prečo nechcete pripustiť, že z tých niekoľko desiatok tisíc firiem, ktoré sa nachádzajú v strate, ako vy hovoríte, nezaplatili za ostatné štyri roky ani jedno euro daní, prečo nechcete pripustiť, že v tejto skupine, v tejto množine firiem môže byť naozaj polovica, neviem, štvrtina, tretina, máte na to ľudí, v inštitúte finančnej politiky a v ďalších poradných orgánoch. No tak skúste urobiť kvalifikovaný odhad, koľko z tej množiny sú práve také firmy, ktoré boli naozaj objektívne postihnuté krízou, naozaj stratili zákazky, alebo možno ste ich dostali vy do straty vašimi minulými opatreniami, keď ste zvyšovali dane, poplatky a odvody. Hádzali ste im ďalšie a ďalšie polená pod nohy, aj to mohol byť dôvod, prečo sa dostali do straty. Toto mi príde príliš také, vyvoláva to takého ducha spred roka 1989, proste hľadáme kolektívnu vinu a chceme všetkých označiť za podvodníkov a zlodejov.
No a ešte, takže daňové licencie, aby to nezaniklo, zdôrazním, skúste pouvažovať nad tým, že by ste tento bod stiahli, o daňových licenciách, nehandrkovali sa tam o tých, o nastavení toho jemného rastráže do 500 tisíc a nad 500 tisíc obratu a či je platca a nie je platca DPH, skúste to nastaviť tak, že pokiaľ tá spoločnosť nezamestnáva nikoho alebo len spomínaného vlastníka, tak mu tie daňové licencie dajte, ale ak zamestnáva ľudí, to sú tí ľudia, ktorí vám platia aj daň zo mzdy ako daň z príjmu fyzických osôb. Platia vám odvody aj tí zamestnanci, hoc len dvaja by boli v tej spoločnosti alebo štyria, platia vám odvody, ešte aj ten zamestnávateľ platí odvody, no tak nerobte z neho čerta a podvodníka len preto, že na konci roka skončil s čiernou nulou. To je účtovná čierna nula, ale opakujem, z týchto spoločností máte obrovské príjmy do štátneho rozpočtu.
A ešte jeden, jeden návrh, pokiaľ ide o, ja som tie návrhy nedával v paragrafovanom znení, aby som vás tu teraz všetkých neobťažoval čítaním pozmeňovákov a navyše by to skončilo zase tak, že by tie pozmeňováky prijaté prirodzene neboli, preto to formulujem takto light, že snáď si niektoré vecné argumenty osvojí aj pán minister. Pokiaľ ide o to umorovanie straty, stačilo sa pozrieť na západ od Slovenska, stačilo sa pozrieť do Českej republiky. Česká republika päť, šesť rokov dozadu, diskutovala o tom ako znížiť agresívne daňové plánovanie. Pretože tu nejde len o to odpisovanie straty minulých období voči prvému roku, v ktorom sa ocitne spoločnosť v zisku, tu ide aj o to, a s tým s vami súhlasím, pán minister, že aj spoločnosti obchodujú navzájom medzi sebou s týmito stratami. Hospodárska strata sa stala obchodným artiklom, tak ako niekto predáva tenisky alebo obleky, no tak sa predávajú aj straty, hej, lebo keď mám stratu, a tu je ten problém, a nemôžem si ju ani odpísať alebo teda nie sedem rokov a v neobmedzenej výške, ale štyri roky a rovnomerne, a tak ďalej, no tak, čo s tým? Tak to možno aspoň predám niekomu inému z mojich kamarátov, ktorý má zisk, a ten aj v tých nových pravidlách si aspoň časť tej straty odpíše, čiže so stratou sa obchoduje tak, ako s akýmkoľvek iným hmotným tovarom alebo službami, takže ešte raz, súhlasím s vami, ale pozrite sa na našich susedov v Českej republike.
Päť, šesť rokov dozadu otvorili diskusiu o obmedzení spomínaného obchodovania so stratami a prišli proste k záveru, a to je dnešný platný legislatívny stav v Českej republike, že nieže obmedzíme amortizáciu strát minulých rokov, minulých období a dokonca ju zrušíme, ale, a to je ten chirurgický skalpel, len v prípade spoločností, ktoré v danom období zmenili vlastníka. Alebo v prípade spoločností, ktoré v danom období zmenili predmet podnikania. Tu je naozaj dosť výrazné podozrenie, ktoré sa, opakujem, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou aj spravidla potvrdí, že takéto spoločnosti, áno mali v prvoplánovom úmysle obchodovať so stratou, alebo robiť daňové progresívne plánovanie. Tak takto to vyriešili susedia v Českej republike.
Ako to riešia Francúzi? Ako to riešia Taliani? Ako to riešia susedia v Rakúsku? Tí to riešia tak, že sú ešte liberálnejší, ako bola naša predchádzajúca právna úprava. To znamená, že obchodné spoločnosti si neodpisujú stratu sedem rokov, ale si ju odpisujú časovo dokonca neobmedzene, podčiarkujem, neobmedzene, my sme išli zo siedmich rokov na štyri, Francúzi, Taliani, Rakúšaci a ďalší, tých štátov je tam možno dvanásť, ktoré sú pred nami v tom rebríčku a funguje to, podotýkam, a nemôže nikto sa sťažovať, že Francúzsko má vyššie daňové úniky ako Slovensko. Nikto nebude hádam tvrdiť, že Holandsko má vyššie daňové úniky ako Slovensko alebo Taliansko, Rakúsko, že? Nemajú štvorročné obdobie na amortizáciu strát, nemajú sedemročné obdobie, majú časovo neobmedzené obdobie na amortizáciu strát, ale, a tu je znova ten chirurgický skalpel, a takto by sa mal správať rozumný hospodár, aby nezabil tým kladivom všetkých, lebo budeme na konci dňa, opakujem, všetci mŕtvi. Zase ten skalpel znamená, že to odpisovanie straty môže ísť len do výšky 75 % zisku v danom období, za ktoré to obdobie sa ten zisk zdaňuje. Čiže môžte mať stratu v ľubovoľnej výške, môžte ju odpisovať časovo neobmedzene, ale len do výšky 75 %, opakujem, zisku toho bežného obdobia, ktorý idete zdaniť.
V praxi to vedie potom k tomu, že práve, že naopak daňový systém sa stáva predvídateľným, pretože minister financií potom v Rakúsku, v Taliansku a vo Francúzsku vie, že bola kríza, spoločnosti zaknihovali dva, tri roky po sebe straty, ale viem, že keď sa tá kríza odrazí od dna a pôjdeme trošku hore, tak predvídateľnosť daňového systému znamená, že minister financií v danej krajine vie, asi aké minimálne a vyššie daňové výnosy bude mať. Pretože je si istý a má dobre nastavené chirurgickým skalpelom pravidlá, že minimálne 25 % z toho zisku bežného obdobia každá spoločnosť podnikajúca na území daného štátu zaplatí. Minimálne tých 25 % objemu zisku v danom zdaňovacom období.
No a toto sú napríklad pre mňa nepochopiteľné veci, prečo vy, poradcovia okolo vás, inštitút finančnej politiky a ďalší, prečo tak jedným okom sa nepozrú, však netreba objavovať ani koleso ani oheň ani peniaze, čo boli tri najväčšie objavy v dejinách ľudstva, stačí sa niekedy len tak po jednom oku pozrieť na susedov v Českej republike, pozrieť na krajiny, kde to funguje a máte v rukách vynikajúci, fungujúci skalpel, ktorý dáva nádej, že pacient bude vyliečený. V prípade toho kladiva je to naozaj, naozaj opačne. Takže skúsme sa aspoň v týchto dvoch témach, pokiaľ ide o amortizáciu strát a pokiaľ ide o daňové licencie, skutočne nad tým zamyslieť.
Ja som sa snažil v tej rozprave neísť po nejakej deliacej čiare ideológie, alebo ľavice, pravice, ale snažím sa len vás upozorniť, varovať, poprosiť, nazvime to akokoľvek a budem celkom skromný a nechám to v polohe prosby. Skúste sa nad tým, pán minister, zamyslieť, lebo to môže spôsobiť obrovské problémy, ktoré budete inkasovať možno ešte pred koncom tohto volebného obdobia.
Ďakujem pekne.