Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Na základe rokovacieho poriadku navrhujem do programu 44. schôdze doplniť nasledujúce dva body. Po prvé,... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pomalšie, poprosím vás, doplniť bod...

Kollár, Jozef, poslanec NR SR
... štúdiu realizovateľnosti dostavby III. a IV. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce.
Po druhé, návrh finančného uzatvorenia privatizácie Slovenských elektrární, t. j. spôsob vysporiadania záväzkov a pohľadávok medzi štátom a Enelom.
Odôvodnenie. Akcionári Slovenských elektrární v piatok uplynulý týždeň schválili navýšenie rozpočtu na projekt dostavby III. a IV. bloku jadrovej elektrárne z 3,8 na 4,6 mld. eur. Už predtým došlo k navýšeniu o 1 mld. z 2,8 na 3,8, takže štát ako minoritný 34-percentný vlastník elektrární tak súhlasil s celkovým navýšením nákladov už o 1,8 mld. eur bez akejkoľvek kontroly parlamentu. Pritom samotný minister Pavlis viackrát verejne zopakoval, že je nespokojný s priebehom dostavby a hlavne systémom riadenia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Budem reagovať len na tých, ktorí reagovali na mňa, takže teda na obsah, ktorý som hovoril.
Teraz k pánovi, teraz mi pomôžte, profesorovi Mamojkovi, dúfam, že som nič nepomýlil, meno si pamätám, ale to, čo je pred menom. Chcem povedať, že to je len, ako býval v minulosti, hovorieval pán profesor Klaus, "hluboké nedorozumění".
Ja som v mojom príspevku nehovoril o tom, že kupónová privatizácia bola najefektívnejšou formou zmeny vlastníctva. Ja som hovoril o tom, že ak chceme, aby ten systém, ktorý sa volal nejako, ten socializmus do roku ´89, aby prestal byť rigidný voči zmenám, a keď má nastať nejaká výrazná kvalitatívna zmena, tak potrebujete tie zmeny, niekoľko tých zmien urobiť v pomerne v krátkom, limitovanom čase. Ja teraz nepolemizujem pre krátkosť času, či je efektívnejšia zmena vlastníctva cez dražby alebo cez priame predaje, cez burzu a cez kupónovú privatizáciu, toto naozaj pre krátkosť času necháme bokom, ale musíte vo veľmi, veľmi krátkom čase vykonať to, čo som nazval kritickou mierou zmien, aby sa ten systém kvalitatívne zmenil, aby tie zmeny boli už potom reťazovité a hlavne nezvrátiteľné. Napríklad zrušenie monopolu zahraničného obchodu, zrušenie centrálnej tvorby cien, čiže nábeh na trhovú, slobodnú, voľnú tvorbu cien, ktorá vzniká na základe dohody predávajúceho s kupujúcim, zmena vlastníctva, o ktorej som už hovoril, a mnohé, mnohé ďalšie veci, až po nejaký minimálny legislatívny balík. To je tá teória kritického množstva zmien.
Takže to chcelo byť len také pripomenutie. Lebo viem, že tu bola na strane druhej spomínaná teória gradualizmu Valtra Komárka. Neviem, či by sme boli ten systém zmenili dodnes, či by sme sa neboli, stále ešte niekde šliapali tú vodu na mieste a mali by sme tu len nejakú odnož tej voľnej trhovej ekonomiky. Takže to myslím, že len na dovysvetlenie, ale že sa rozumieme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, dámy a páni. Ja by som chcel trošku rozšíriť doterajšiu – koľko je to dvadsaťšesť? – dvadsaťsedemhodinovú diskusiu o jeden možno rozmer, ktorý tu ešte doteraz nezaznel. A robím tak aj preto, aby som dodržal takú tú definíciu slušného politického zápasu. Jeden z mojich predrečníkov hovoril o tom, že v slušnom politickom zápase by sa nemali prejavovať nejaké lži, urážky, osobné invektívy a podobne. Takže pokúsim sa ostať v tejto rovine, koniec koncov tak, ako to bolo v mojich vystúpeniach doteraz, doteraz vždy.
Ale na strane druhej je potrebné povedať, že týmto vystúpením, ktoré teraz prednesiem, chcem vyslať jednu veľmi, veľmi dôležitú správu. Nech je toto vystúpenie správou pre všetkých tých, ktorí kradli, kradnú a ktorí sa možno chystajú kradnúť. Aby som sa vyhol teraz naozaj invektívam a osočovaniam, tak nechám to len v tejto, v tejto polohe.
Dovoľte mi na úvod povedať prvú tézu, ktorá znie, že existuje niečo ako kategória kritického množstva zmien. Tí z vás, ktorí majú gymnaziálne vzdelanie alebo študovali, nebodaj, aj fyziku alebo časť fyziky, ktorá sa volá jadrová fyzika, tak vedia, že platí, že keď spojíte nejaké dve podkritické množstvá štiepneho materiálu a stačí úplne malá jednoduchá konvenčná rozbuška, tak ony sa vám, tie dve množstvá, zmenia na jedno nadkritické množstvo, a potom už nasleduje jedna reťazovitá, podčiarkujem, nezvratná reakcia, ktorá sa volá jadrový výbuch. Táto, prečo som začal zdanlivo menej klasicky, že z fyziky alebo z oblasti jadrovej fyziky, totižto táto teória kritického množstva zmien plne platí, a poznáme ju aj z histórie, dá sa to empiricky dokázať, aj v spoločenských systémoch. Pre také krátke pripomenutie spomeniem, a teraz určite mnohým z vás, možno každému z vás, známy, známy súboj, známu konfrontáciu dvoch prístupov po tých spoločensko-politických zmenách v roku ´89 v Československu. Na jednej strane sme tu mali takú tú teóriu gradualizmu. Starší narodení si budú pamätať, alebo dávnejšie narodení, že táto teória bola prezentovaná Valtrom Komárkom. A na strane druhej úplne v príkrom opozite k tomuto prístupu sme tu mali šokovú terapiu, ktorá bola prezentovaná profesorom Václavom Klausom. Teraz nebudem hovoriť o Václavovi Klausovi ako o prezidentovi Českej republiky, ale čiste z tej oblasti ekonomickej, finančnej, makroekonomickej. Koniec koncov je to jeden, jeden z mojich učiteľov.
No prečo o tom hovorím? Václav Klaus tú šokovú terapiu koniec koncov nielenže stelesňoval a prezentoval, on ju aj zre-ali-zo-val. On ju aj zrealizoval a práve sa oprel o tú teóriu, ktorú som spomínal v úvode, teóriu kritického množstva zmien. My keď sme tu mali do Novembra ´89 spoločensko-politické zriadenie, ktoré sa volalo socializmus, mali sme tu spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, nemali sme tu voľný pohyb kapitálu, tovarov, služieb, nedalo sa podnikať a tak ďalej, hovorím teraz čiste len v ekonomickej rovine, opakujem, nechajme bokom teraz politiku, tak takýto rigidný systém nemôžte zmeniť inak, ako tým, je to nie možno vždy populárny výraz, že šoková terapia, ako tým, že v tej spoločnosti vykonáte v istom zadefinovanom časovom úseku tú spomínanú kritickú zmenu. To kritické množstvo zmien. Preto to porovnanie k tej jadrovej fyzike, že dve podkritické množstvá sa potom spoja na jedno nadkritické a nasleduje nielenže reťazová reakcia, ale podčiarkujem slovo nez-vrat-ná. To znamená, že ten spoločenský systém sa vám začína meniť a už, čo je chvalabohu, sa nevracia nikdy späť. Čiže rozbijete vlastne tú rigidnosť toho, toho systému, alebo, ak chcete, rezistentnosť, teda schopnosť odolávať, odolávať zmenám.
No a teraz sa posuňme o jeden krôčik ďalej. Ja si myslím, že aj ostatná parlamentná schôdza, tá, na ktorej sedíme dnes, prípadne aj schôdze, ktoré prídu po nej, alebo to môže byť aj nejaká úplne iná zdanlivo nevýznamná drobná malá udalosť, to môže byť práve tá klasická rozbuška, ktorá z tých podkritických zmien urobí tú jednu nadkritickú, a môžeme sa dostať do veľmi závažného a verím, že pre nikoho z nás neželateľného pohybu. Poviem to úplne nahlas a bez servítky, dvomi slovami to pomenujem, a to sú sociálne ne-po-ko-je. Hovorím o tom preto, lebo to podkritické množstvo v súčasnej slovenskej spoločnosti by sme si mohli už z definície nazvať, že to sú vlastne, to je množina ľudí, to je skupina ľudí, u ktorej prevláda, a to chcem zvýrazniť a zdôrazniť, oprávnene prevláda apatia. Tí ľudia sú frustrovaní, majú dosť politiky, a súčasne ale toto je príčinou pomerne vysokej miery tolerancie tejto skupiny ľudí voči ko-rup-cii. Pretože, opakujem, sú oprávnene frustrovaní, sú sklamaní z vývoja, ktorý sa tu odohráva ostatné roky, čo je veľmi nebezpečná tendencia.
Táto množina ľudí začína úplne stierať deliacu čiaru medzi slušnými a neslušnými politikmi, táto množina ľudí sa riadi heslom a, opakujem, oprávnene sa riadi heslom "Kradlo sa, kradne sa, bude sa kradnúť, aj tak sa na tom nikdy nič nezmení.". Čo je veľmi nebezpečné, opakujem, sú dve veci, že u týchto ľudí sa oprávnene stiera hranica medzi slušnými a neslušnými politikmi, medzi tými, ktorí kradnú, a tými, ktorí nekradnú a nikdy v minulosti nekradli, aj keď tá množina politických elít sa nám scvrkáva a je momentálne veľmi malá, tí, ktorí nekradli. Čiže toto je veľmi pre budúcnosť, veľmi nebezpečná tendencia. A tá druhá, ktorú som hovoril, u tejto množiny ľudí sa prejavuje oprávnene pomerne vysoká miera tolerancie ku korupcii. A potom tu máme ešte vlastne druhú skupinu ľudí, ktorá je o trochu menšia, a to je vlastne, mohli by sme ju zadefinovať, že, že to sú tí ľudia, ktorí sú priamo súčasťou korupčného systému a ktorí tiež celkom prirodzene majú vysokú mieru tolerancie voči korupcii, pretože keby ju nemali, tak v tej skupine dochádza ku ka-ni-ba-li-zmu. O chvíľu budem hovoriť prečo.
No takže nazvime si to teraz, tú prvú skupinu ľudí, ako pasívna tolerancia ku korupcii. To je to, čo sa niekedy hovorilo do roku ´89, že niekoľko miliónov vtedajšieho Československa, niekoľko miliónov ľudí boli tiež takpovediac tolerantní ku komunistickému režimu, pretože držali ústa a krok, nejako prežívali, nejako si našetrili na tú jednu škodovečku, na ten jeden panelák, ak boh dal, tak raz za päť rokov niekde aj na dovolenku. A to bola vlastne, neviem, ktorý z českých politikov nazval túto skupinu ľudí, že mlčiaca väčšina. Možno si nie úplne všetci uvedomujeme, že aj po roku ´89 máme na Slovensku mlčiacu väčšinu. A nie preto, že by jej niekto zatváral ústa, opakujem ale to, čo som hovoril pred chvíľou, sú právom títo ľudia frustrovaní, sklamaní, žijú v tej apatii a hádžu proste všetkých politikov do jedného vreca, nerozlišujú medzi slušným a neslušným, a teda sa takto u nich vygenerovala celkom prirodzenou cestou, prirodzeným spôsobom pomerne vysoká miera tolerancie ku korupcii.
Čo chcem povedať na záver tejto prvej časti, že výsledkom potom je, že korupcia na Slovensku dosiahla také robustné rozmery, že začína pomaličky deštruovať základné funkcie štátu. Toto je veľmi, veľmi nebezpečná prvá správa pre tých, ako som povedal v názve môjho vystúpenia, že toto vystúpenie má ambíciu vyslať správu tým, ktorí kradli, kradnú a chystajú sa prípadne kradnúť. Kto to je, nech si už každý, v tej jednej miestnosti sa uzatvorí sám s vlastným svedomím a nech si povie, či sa v tejto skupine našiel alebo chystá nájsť.
Hovorím o tom preto, lebo výsledkom takéhoto stavu, a teraz trošku prehovorím aj z oblasti znalosti verejných financií Slovenskej republiky, my máme vlastne nejaké limitované, obmedzené množstvo zdrojov. A to je druhá téza, ktorá hovorí o tom, že akékoľvek ekonomické zdroje sú li-mi-to-va-né. Tu by som si možno pomohol jednou z mnohých definícií ekonómie, ktorá napríklad hovorí o tom, že ekonómia skúma behavior of people, čiže správanie sa ľudí a skúma pre-roz-deľo-vanie limitovaných, obmedzených zdrojov. Zaoberá sa ako veda, ekonómia ako veda sa zapodieva efektívnym prerozdeľovaním vzácnych statkov, limitovaných, opakujem, obmedzených zdrojov. A platí, že čím väčšiu časť týchto zdrojov rozkradneme, rozkradnete, rozkradnú, ostávam v tejto polohe, o to menej týchto zdrojov ostane vo ve-rej-nom rozpočte alebo v štátnom rozpočte.
A preto hovorím, že ak korupcia prekročí opäť nejaké to kritické množstvo zmien, tak za touto hranicou nadobúda robustný rozmer, kedy začína mať naozaj deštrukčný vplyv na plnenie základných funkcií štátu. Čo sa v takomto prípade stane v krajinách, kde korupcia prekročí túto pomyslenú červenú čiaru? Nastáva úpadok zdravotníctva, školstva, kultúry, štát stráca vlastne kontrolu nad bezpečnosťou, buduje obrovské, podotýkam, aj implicitné, skryté dlhy do budúcna a väčšina obyvateľov takejto krajiny sa ocitá na hranici prežitia. Chcem podčiarknuť a zdôrazniť, že dosiahnutie takéhoto stavu, dosiahnutie takéhoto bodu ani pre Slovensko nemusí byť nereálne. To je naozaj len otázka, povedal by som, možno trošku aj pocitu. Tu nie sú úplne exaktné nejaké empirické skúsenosti, ani nejaké tvrdé hard dáta, ktoré by hovorili, či sme sa už tej hranice ako krajina dotkli alebo sa limitne blížime k tejto pomyslenej hranici.
Chcem podotknúť, že rozkrádanie verejných zdrojov má potom vlastne za následok jeden zaujímavý faktor, a to je to, že dochádza ešte k zvyšovaniu vzácnosti týchto zdrojov. To znamená, že nedostatkové, limitované, obmedzené statky pri takejto miere korupcie sa stávajú ešte li-mi-to-va-nej-ší-mi, ob-me-dze-nej-ší-mi a ne-dostatko-vejšími. Proste je to tak. No a treba si uvedomiť, že v takomto pomyslenom hrnci potom môže, môže narastať tlak, kedy, ako som hovoril v úvode, tie podkritické množstvá sa v istom okamihu môžu zmeniť na jedno nadkritické množstvo a môže sa spustiť reťazová, podčiarkujem, nezvratná reakcia. Toto by som chcel poprosiť, aby si toto uvedomili všetci, ktorí, ako som hovoril v úvode, kradnú, kradli alebo sa kradnúť chystajú.
Hovorím o tom preto, lebo treba si pripomenúť, že k tej hranici tej kritickej miery zmien sa môžeme dostať, aj keby na Slovensku bola hneď tu a teraz nulová korupcia alebo nulová tolerancia korupcie. Nezabúdajme totižto na dva veľmi významné externé faktory alebo dve externality, ktoré sú tu a ktoré budú vplývať na vývoj na Slovensku, či to chceme alebo nie, či si to uvedomujeme alebo nie. Je to jednoducho mimo sféry nášho vplyvu. Tá prvá externalita, to je vlastne povinnosť dosiahnuť do roku 2017 vyrovnaný štátny rozpočet. A tá druhá externalita, ten druhý externý vplyv, externý faktor je, že po roku 2020 Slovensko s vysokou pravdepodobnosťou už nebude príjemcom eurofondov. A to nie je doba, že o dvadsať, o päťdesiat, o sto rokov, niekde tam ďaleko, čo nás už nikoho nemusí zaujímať, to je už tu, tu a teraz, o sedem rokov. Lebo máme to ďalšie rozpočtovacie obdobie, ktoré je na roky ´14 až ´20. Podčiarkujem, po roku 2020 Slovensko už nebude príjemcom eurofondov.
Čiže ak to poviem trošku ľudovou rečou teraz, na jednej strane tu bude naša povinnosť, ktorá vyplýva aj z domácich zákonov, hlavne zákona o ústavnej dlhovej brzde, ale aj z medzinárodných záväzkov, ako je európska fiškálna zmluva a ďalšie, revidovaný Pakt stability rastu a ďalšie a ďalšie. Máme tu jasný zväzok a k tomu záväzku, chcem podotknúť, sa prihlásil celkom nahlas po predčasných voľbách aj premiér Robert Fico, o návrhu na odvolanie ktorého dnes rokujeme.
Takže teraz si to skúsme celé dať spolu a nájsť tam nejakú tú kauzalitu. Hovorím o tom, že ekonómia je veda, ktorá sa zapodieva alebo skúma správanie sa ľudí, subjektov na trhu a zapodieva sa efektívnym rozdeľovaním vzácnych obmedzených, limitovaných zdrojov. Tie zdroje budú viac a viac limitovanejšie, lebo vyrovnaný štátny rozpočet na rok 2017, lebo po roku 2020 už nebudeme krajinou, ktorá je príjemcom eurofondov. No preto tvrdím, že keby aj tu teraz, alebo od zajtra bola na Slovensku korupcia nulitná, tak budeme mať naozaj čo robiť a budeme si musieť veľmi, veľmi vysoko vysúkať rukávy, aby sme tieto dve externality, o ktorých som pred chvíľou hovoril, zvládli. Ak si k tomu teda navaríme ten domáci problém a tú domácu polievku, ktorá sa volá korupcia limitne sa približujúca k hranici, za ktorou začína mať deštrukčný charakter na základné funkcie štátu, ak si toto priradíme k tým dvom externým faktorom, tak potom neviem, u koho z nás ešte nenastala alebo nenastane ten, takéto mrazenie na chrbte, že poďme rýchlo od tej korupcie preč. A teraz nie preto, že Jano kradne, Peter kradne, Fero kradne, Zuza kradne, Alena kradne, vaša vláda, naša vláda a my a vy a postele a 500 kíl nosnosti a neviem čo a neviem čo. Ešte raz opakujem, čo je veľmi, veľmi nebezpečné, že ak exekutíva, a to je teraz jedno aká, ľavá, pravá, konzervatívna, liberálna, zmiešaná, koaličná alebo singel, proste, vláda jednej strany, ľubovoľná exekutíva na Slovensku, áno, dnes je to SMER a bude ešte tu nejaký čas, ak po roku 2016 nenájde spojenca do ďalších štyroch rokov vládnutia, podotýkam a myslím to úplne vážne a veľmi úprimne podotýkam, že akákoľvek exekutíva, ak nezačne okamžite vytvárať systém, ktorý znižuje mieru tolerancie ku korupcií, pretože sa zhodneme na tom, že nulitná korupcia dneska nie je ani v Nórsku, ani vo Švajčiarsku, ide naozaj o mieru, to je prvý veľmi dôležitý faktor, či tu vláda buduje a vybudovala systém, ktorý je tolerantný ku korupcii. A druhý veľmi dôležitý faktor je, či tá tolerancia ku korupcií ma zostupnú tendenciu alebo vzostupnú tendenciu. Toto je veľmi dôležité.
No a bez toho, aby som, ako som sľúbil v úvode, že nebudem zasahovať do nejakých emotívnych výrazov, osobných invektív, že nebudem používať slová ako červená čvarga a podobne, čo tu všetko odznelo, aj keď beriem, okej, je to právo každého poslanca, aké výrazové prostriedky, aký slovník si zvolí, ale toto nie je moja šálka kávy, tak predsa len platí, že niečo sa na tie prsty nalepilo. Hlavne v tom trojzáprahu Slota, Mečiar, Fico. Počul som od ľudí, s ktorými sa stretávam, aj také názory, že kradlo sa za červených aj za modrých, len za modrých to bolo viac sofistikované. Počul som dokonca jedno pozitívne konštatovanie, že za modrých sa kradlo menej, ale sa ešte aj, súčasne niečo aj pre ľudí urobilo. Teraz nebudem hovoriť o vstupe do NATO, do EÚ a tak ďalej a tak ďalej. Ale opakujem, nech je to už akokoľvek, pretože viem, že ľubovoľnú vetu, ktorú teraz vyrieknem na adresu ktorejkoľvek z predchádzajúcich vlád, počnúc až tým rokom – Dano, 90 boli, myslím, prvé slobodné voľby v Československu? – a teda aj na Slovensku, tak keď pôjdeme až do tohto obdobia, kedy vznikla prvá vláda, myslím, že sa volala "národného porozumenia" pod vedením vtedajšieho pána Čiča, ešte pred voľbami, tá mala priviesť krajinu, áno k slobodným voľbám, tak keby sme až do toho bodu nula išli, tak ľubovoľný úsudok, hodnotiaci súd, ktorý by sme vzniesli na ľubovoľnú vládu, ktorá tu bola od tohto nulitného bodu, no tak že nebude niektorá časť snemovne namietať. Raz sa budú búriť jedni, raz sa budú búriť druhí, preto sa vyhnem, opakujem ešte raz, týmto hodnotiacim súdom. Ja len konštatujem, že tá miera korupcie dnes, up to date, z dnešného pohľadu už sa veľmi tesne, veľmi limitne blíži k tej pomyslenej hranici, za ktorou začína deštruovať základné funkcie štátu.
A pokiaľ vláda nezačne konať, nie preto, že dnes chce opozícia odvolať Roberta Fica, nie preto, že tu niekto vyšetrí, alebo nevyšetrí, ja si skôr myslím, že nevyšetrí kauzu cétečka v Piešťanoch, nie preto, že, že... Ale, opakujem, už len z toho dôvodu, o ktorom som tu hovoril, to sú tie dve externality, to sú tie externé faktory z vonku, ktoré sú tu a ktorým sa nedá vyhnúť.
A potom je tu ten tretí, a to je, že tie zdroje, to bohatstvo krajiny, bohatstvo štátu sú li-mi-to-va-né. Limit welfare, proste limitované bohatstvo. A to sa dá prerozdeliť tak alebo onak, ale tá torta je vždy rovnaká, čím väčšiu časť tej torty odkrojíme vo forme korupcie a skončí vo vreckách, ako sa hovorí, peniaze sú správne rozdelené, len u nesprávnych ľudí, nech to skončí kdekoľvek, tak to bude na tej druhej strane niekde chýbať.
A tak sa môže kľudne stať, aby sme neboli všetci prekvapení, opäť poviem veľmi zrozumiteľne, že štát po roku 2020, 2025, pripusťme, nemusí mať zdroje na vyplácanie dôchodkov. Čo potom urobíme, dámy a páni? Tí, ktorí kradli, kradnú a prípadne sa chystajú kradnúť, čo potom urobíme?
No chcem povedať, že, trošku na odľahčenie, že úplne najhoršou kombináciou je mať peniaze a strach. To je z môjho pohľadu úplne najhoršia kombinácia, ktorá môže človeka stretnúť, mať peniaze a strach. Toho by som sa nechcel nikdy dožiť. Lepšou kombináciou je nemať peniaze a nemať strach. A úplne najlepšou kombináciou, ktorú by som doporučoval všetkým slušným ľuďom, je mať peniaze a nemať strach. To totiž znamená, to v sebe implicitne obsahuje, že tie peniaze boli po prvé, legitímnou cestou zarobené, nie tou rezešovskou, že som si kúpil VSŽ za poctivú prácu alebo zarobil som peniaze poctivou prácou a potom som si kúpil VSŽ, čiže peniaze sú po a) poctivo zarobené a po b) čo je nemenej dôležité, poctivo zda-ne-né. A vtedy sa môže dostať alebo sa môžeme dopracovať k tej tretej konštatačnej vete alebo k tej tretej kombinácii, ktorá hovorí, že najlepším riešením je mať peniaze a ne-mať strach.
Ja som sa rozprával s viacerými ľuďmi, ktorí žijú v tom prvom móde, o ktorom som hovoril, že majú strašne veľa, veľa, veľa peňazí, ale tvrdím, takýmto ľuďom som to vždy priateľsky do očí povedal, že: čo ti je z toho, máš peniaze a máš strach? Pretože ak sa dostaneme k tej deštrukcii základných funkcií štátu, ak tu jedného dňa aj vďaka korupcií už nebude na vyplácanie dôchodkov, tak tvrdím, že sa bude veľmi nepohodlne žiť aj tým ľuďom za tými trojmetrovými stenami. Ako nedomnievajme sa, že tu a teraz, niekto, neviem, či ten raper alebo kto to povedal: však kradnime, však tu a teraz, lebo tu a teraz žijeme, tak veľa, veľa pre nás, nie? Sú ľudia na Slovensku, ktorí majú nakradnuté na niekoľko generácií, ktoré prídu po nich. No ale ja chcem povedať úplne na záver, že ak budeme ignorovať tieto základné zákony, a nielen fyziky, ale aj základné zákony ekonómie, tak síce z krátkodobého hľadiska budú víťaziť tí, ktorí kradnú, ale z dlhodobého hľadiska budeme porazení všetci, potomkov zlodejov ne-vy-ní-ma-júc. Darmo niekto bude mať veľkú hromadu, ako som hovoril, pre niekoľko generácií, ktoré prídu po ňom, to je taká obľúbená slovenská veta, že ten alebo tá už je za vodou, už nemusí, už nemusí pracovať a už má dosť nielen pre seba, ale aj pre mnohé generácie, ktoré prídu po ňom. Opakujem, netešte sa z toho, tí, ktorí kradnú, kradli, alebo sa chystajú kradnúť, pretože ani za tými trojmetrovými múrmi sa nebude žiť pohodlne a šťastne a spokojne. A ešte raz to zdôrazním, toto konštatovanie sa netýka tej dnešnej generácie, preto som povedal tú poslednú vetu, že potomkov zlodejov ne-vy-ní-ma-júc.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Ja celkom dobre rozumiem tej zvolenej taktike, ktorá koniec koncov je legitímnou, že do rozpravy sa prihlási 12 ministrov mimo poradia, lebo tak to umožňuje rokovací poriadok, v poriadku. Každý pravdepodobne dostal za úlohu od predsedu od 30 do 50 minút, prípadne do 60 minút predniesť nejakú kľúčovú reč, čo potom spolu s faktickými poznámkami, keď som to dobre spočítal, dokopy vydá za celú vládu s plus faktickými dvojminútovými poznámkami zhruba nejakých 16 až 18 hodín. Čiže ako taktika je to fajn.
Len to, čo hovorili moji predrečníci teraz vo faktických poznámkach, tak musím povedať, že tak ako som vyčítal Ivanovi Miklošovi zlyhanie na finančnej správe v priamom prenose, tak rovnako musím ale otočiť tú mincu opačne a povedať celkom nahlas, pán Paška, sa to týka aj vás. Ten poslanecký prieskum na finančnej správe v Košiciach, vieme veľmi dobre, ešte nebol ukončený, že pokračuje ďalej, že bol iba prerušený, myslím, že tam budúci týždeň sa ideme pozrieť opäť a preštudujeme si ďalšie podklady, ktoré nám medzitým mali pripraviť, ale mne sa naozaj hromadia desiatky sťažností od podnikateľov, od daňových subjektov, neviem, z akého dôvodu sa to koncentruje všetko na finančnej správe v Košiciach (na daňovom úrade). A neviem teraz si sám odpovedať na otázku, či je to náhoda, že tam odstúpil z funkcie alebo z postu riaditeľa pán Vašiv. Dostal som aj také listy, ktoré hovoria o tom, že jeho syn si založil eseročku v Košiciach a navštevuje podnikateľov a ponúka, že ak vám niekto blokuje vratku DPH, že on to za určité percento vybaví. Opakujem, som v kontakte aj s prezidentom finančnej správy Imreczem a ja tieto listy budem posúvať ďalej a nech s tým naloží tak, ako uzná, tak, ako siahajú jeho kompetencie.

Ďakujem pekne za slovo. Pán minister Kaliňák, naozaj bol to rečnícky brilantný prejav, klobúk dole. A to nehovorím teraz ironicky. To hovorím s plnou vážnosťou. Dokonca si myslím, že absolútna väčšina auditória sa zhodne v tom, že ste predčili rétorickou kvalitou aj vlastného predsedu strany premiéra Roberta Fica. A neverím tomu, že ktokoľvek z ministrov, kto pôjde v rozprave po vás, prekoná vás. V tom prejave bolo naozaj úplne všetko. Tam bola špičková mimika, gestikulácia, rečnícke otázky kladené samému sebe, rečnícke pauzy prerušované brutálnym potleskom väčšej časti auditória. Ja z oblasti ekonómie poznám jedného takého ekonóma na Slovensku. Volá sa Peter Staněk. Ten tiež takýmto spôsobom keď spustí to, ale naozaj že to je profesionálne po tej rétorickej stránke, obsahovo, bohužiaľ, je to ale tak, že tá rétorika predčí obsah, argumenty, fakty a poslucháč často nestíha ani sledovať, už vôbec nestíha verifikovať fakty, ktoré tam odznejú, alebo sledovať nejaké rečnícke príčinné súvislosti.
Mňa celkom teší, priznám sa, úprimne, že ste ma spomenuli. Áno, ja som bol v priamom prenose, ešte vtedy bežala na Markíze taká relácia, sa volala Na telo. A v priamom prenose tam na otázku Zlatky Puškárovej, či som toho názoru, že politickú zodpovednosť za to, čo sa stalo na finančnej správe, nesie Ivan Mikloš. V tom priamom prenose som sa naňho pozrel a povedal som: „Áno, je to, Ivan, tvoja politická zodpovednosť.“ Ale nepočul som, pán Kaliňák, za viac ako dva roky v opozícii jediného poslanca strany SMER, a už to vôbec nehovorím o pánovi predsedovi finančného výboru, ktorý ešte hore sedí počnúc a končiac neviem kým, hovorím o vašich predsedoch výborov, aby nabral odvahu pomenovať pravým menom zlé veci, ktoré sa dejú vo vašej vláde. Za dva a pol roka takmer som takéhoto poslanca nevidel... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vzhľadom k tomu, že sme prekročili dvanástu hodinu, tak ďakujem všetkým kolegom za faktické. Len jedna stručná reakcia na kolegu Petráša, keďže sedíme spolu vo finančnom výbore a tiež sa zúčastnil poslaneckého prieskumu na Finančnej správe v Košiciach, trošku ma udivuje, pán kolega, že tu narábaš s tým slovíčkom priemer, že priemerná lehota vratky DPH je, koľko si povedal? 84 dní alebo koľko? No ja si pamätám aj ten socializmus pred rokom ´89, kde sa tiež narábalo s priemermi, to je niečo podobné, ako keby sme povedali, že priemerná výška chlapov na Slovensku je 180 cm a všetky fabriky by mali šiť obleky na 180-centimetrových mužov, nie? Tie priemery sú veľmi, opakujem, veľmi, veľmi pochybnú vypovedaciu schopnosť majú.
A koniec koncov ten argument používa aj tvoj predseda strany a vlády Robert Fico, keď hovorí, že neutešujme sa tým, a ja s ním súhlasím, v tomto s ním súhlasím, že máme na Slovensku priemernú mzdu 820 eur, lebo 80 % obyvateľov leží so svojimi mzdami pod touto čiarou a keby sme si zobrali medián, čo je štatistická definícia mediánu, rozdelenie tej škály, tak že 50 % obyvateľov je pod ňou a 50 % obyvateľov nad ňou, to je medián, tak zrazu by nám tých 820 eur možno kleslo na 450, možno 500 eur.
Čiže opakujem ešte raz, ak ty tvrdíš, že priemer, priemerná lehota vratky DPH na Daňovom úrade v Košiciach je 84 dní, no to je presne ako s tými oblekmi, ktoré by sme šili v celej republike len na chlapov vo výške 180 centimetrov. Ale život je ďaleko pestrejší a ty veľmi dobre vieš, že na spomínanej daňovej správe v Daňovom úrade v Košiciach sú prípady, kde 5 rokov, 6 rokov je pozdržiavaná vratka DPH, ty to veľmi dobre vieš, takže nehovorme tu o priemere, lebo je to čistá hmla, to je proste čistá dymová clona, ktorou chceme zakryť skutočné problémy.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán podpredseda vlády... (Ruch v sále, prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec. Kolegyne, kolegovia, poprosím vás, pokračujeme v rozprave. (Zaznievanie gongu.)

Kollár, Jozef, poslanec NR SR
Dámy a páni, dovoľte mi povedať na úvod, že platí ten okrídlený výrok, ktorý povedal Benjamin Franklin, že v živote existujú len dve istoty, a to je dane a smrť. Ja by som dokonca zákon o dani z príjmu považoval za druhý najdôležitejší zákon hneď po zákone o rozpočte verejnej správy, ktorý sa celkom oprávnene nazýva aj zákonom roka. Chcem povedať na úvod dve dôležité čísla, to prvé hovorí o tom, že dopad celého zákona o dani z príjmu, resp. jeho novely, ktorú ideme schváliť, na príjmy štátneho rozpočtu, naviac príjmy alebo na zvýšenie príjmov štátneho rozpočtu v rokoch 2015, ´16, ´17 bude vo výške 841 mil. eur. Inými slovami platí, že táto suma, tento balík peňazí, 841 mil. eur sa presunie zo súkromnej sféry do štátneho rozpočtu v nasledujúcich troch rokoch.
Druhý dôležitý údaj, ktorý si treba uvedomiť, je, že samotné ponechanie sadzby dane z príjmu pridanej hodnoty na úrovni 20 percent bude znamenať opäť v priebehu nasledujúcich troch rokov sumu 734 mil. eur, podčiarkujem, opäť naviac príjmy pre štátny rozpočet v období rokov 2015 až 2017. Pokiaľ hovoríme o daniach, a teraz zďaleka nemám na mysli iba daňové sadzby, ale daňový systém ako taký a všetko, čo s ním súvisí, tak pán minister Kažimír pozná môj názor a myslím, že vo veľkej miere ho máme vzájomne vydiskutovaný a že s ním súhlasí, že daňový systém vrátane sadzieb nemôžete meniť a modifikovať sekerou, ale chirurgickým skalpelom. Je to naozaj veľmi komplikovaná, veľmi sofistikovaná, veľmi citlivá činnosť, ktorú keď v niektorých smeroch preženiete a necháte buď robiť zmeny v daňovom systéme sociálnych inžinierov alebo ľudí, ktorí nemajú kontakt s realitou a praxou – a teraz hovorím nielen o právnických osobách, ale aj o fyzických osobách – tak môže sa ten výsledok otočiť úplne opačne.
Druhá poznámka je, že daňový systém krajiny, naďalej by sme mali všetci sa zhodnúť na jednej veci, že je nástrojom komparatívnych výhod štátu. Nástrojom komparatívnych výhod preto, lebo Slovensko nemá more, nemá nerastné suroviny v nejakom veľkom rozsahu a nemá ani žiadne iné komparatívne výhody, ktorými by mohlo nejakým výrazným, zásadným spôsobom kompitovať alebo súťažiť s ostatnými regiónmi sveta. Naďalej by sme mali všetci pracovať na tom, aby Slovensko z tejto komparatívnej výhody, za ktorú považujem, za jednu z významných komparatívnych výhod považujem aj daňový systém, aby sme o túto výhodu pri akýchkoľvek zmenách tohto systému neprišli.
A teraz, ak dovolíte, v rozpočte, v štátnom rozpočte na tento rok sú schválené príjmy vo výške približne, hovorím okrúhle číslo, 14 mld. eur, z toho dane tvoria 9 miliárd. Keď si dáme do pomeru 14 k 9, tak vidíme, že je to naozaj obrovský, obrovský podiel, a to sú všetky typy daní, teda dane z príjmu právnických osôb, fyzických osôb, zrážková daň, spotrebné dane, daň z pridanej hodnoty. Všetky typy daní spolu tvoria na príjmovej strane rozpočtu približne 9 mld. zo 14 mld. celkových príjmov, Takže bavíme sa tu naozaj o kľúčových a zásadných veciach. Keď som hovoril o tom, že ak novela zákona o dani z príjmu prejde v tom tvare, v akom je navrhnutá, že bude znamenať v nasledujúcich troch rokoch 2015 až 2017 presun približne 840 mil. eur zo súkromnej sféry do štátneho rozpočtu ako naviac príjmy, tak skúsme si urobiť jeden taký rýchly, podčiarkujem, statický prepočet. Ak daň z príjmu právnických osôb predstavuje približne 2,1 mld. eur a pri súčasnej daňovej sadzbe dane z príjmu právnických osôb 22 percent, jeden percentuálny bod tejto sadzby dane z príjmu právnických osôb predstavuje sumu približne 98 mil. eur. Opakujem, staticky, pre počet, ktorý neuvažuje s tým, ako by sa nám zvýšil objem vybraných daní ako výsledok zmeny daňovej sadzby.
Ak platí pri tomto statickom prepočte, že jeden percentuálny bod dane z príjmu právnických osôb má hodnotu približne 98 mil. eur, tak potom, a to je údaj, ktorý vyčíslilo ministerstvo financií, tých spomínaných približne 259 mil. eur, čo je plus alebo navyše príjem na budúci rok vďaka novele zákona o dani z príjmu, je presne to isté, ako keby ste zvýšili daň z príjmu právnických osôb približne o 2,5 percentuálneho boda. Čiže, inými slovami, ako keby daň nebola 22 percent u právnických osôb, ale 24,5 percenta. Asi túto analógiu, toto trošku zjednodušené prirovnanie by sme mohli použiť.
Chcem ale povedať, že niektoré opatrenia v navrhovanej novele zákona o dani z príjmu sú správne a ktoré môžeme len a len podporiť. Ako také najkľúčovejšie opatrenie by som uviedol snahu urobiť poriadok pri transferovom oceňovaní. Veľmi zložitá, veľmi komplikovaná téma, v ktorej naozaj nie je celkom jednoduché sa vyznať, a do určitej miery niektoré zmeny už boli urobené pri transferovom oceňovaní vo vzťahu teda domáci trh verzus zahraničie, čiže ak je dcéra na Slovensku a ekonomicky prepojená osoba matka je v zahraničí, tak tam niektoré zmeny už nastali, a myslím, že táto novela počíta s tým, že podobné zmeny sa budú postupne diať aj v rámci našej ekonomiky, to znamená, ak dcéra aj matka, ekonomicky prepojené osoby právnické, podnikajú tu a majú sídlo tu na území Slovenskej republiky.
Mohol by som vymenovať niekoľko ďalších drobnejších opatrení, ktoré sú naozaj dobré a ktoré je potrebné podporiť v rámci, nazvem to zjednodušene, upratovania v daňovom systéme Slovenskej republiky.
Veľa vecí zostáva v našom daňovom systéme naďalej neriešených, ako príklad uvediem daň z nehnuteľnosti, a mám v čerstvej pamäti, ako pán minister Kažimír oznámil tesne po voľbách 2012, že zavedieme túto daň z nehnuteľnosti. Chápem, aké sú s tým spojené problémy, ten najväčší, najkľúčovejší problém sú cenové mapy a podobné veci, ktoré nemáme ešte k dispozícii a nebolo možné doteraz tú zmenu v dani z nehnuteľnosti urobiť, ale je to ďalej nevyriešená, nesplnená domáca úloha, s ktorou sa bude potrebné popasovať.
Rovnako veľkou témou v daňovom systéme, ktorú ja považujem za kľúčovú, je úročenie neoprávnene zadržiavaných nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty. Vieme všetci, o čom hovoríme, že pracujeme dnes s obrovskými sumami, sú to stovky miliónov eur, podčiarkujem, teraz nehovorím o tých prípadoch, ktoré Finančná správa a daňový úrad poslali kontrolu do podniku a tá kontrola zistila pochybenie, tam je to úplne v poriadku. Ale hovorím o prípadoch, kedy sa daňová kontrola končí tzv. protokolom bez nálezu. To znamená, že daňový subjekt v ničom neporušil žiadne ustanovenie daňových zákonov a potom po nejakom roku a pol, po dvoch, po troch, sú aj prípady po štyroch, po piatich rokoch, daňový úrad s veľkou slávou odblokuje tri, štyri, päť rokov zablokované nadmerné odpočty dane z pridanej hodnoty. Tvrdím, že mali by sme sa nad tým zamyslieť a čo najskôr pristúpiť k úročeniu takto zadržiavaných nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty. To nie je môj súkromný názor, to je niečo, k čomu máme dnes judikáty aj Európskeho súdneho dvora, ktoré jasne hovoria v takomto prípade v prospech daňového subjektu. Čiže keď daňová kontrola skončila protokolom bez nálezu, čiže nezistila žiadne pochybenie, a podnikateľovi po iks rokoch bola vrátená vratka DPH, tak mal by štát tieto peniaze úročiť, pretože povedané ľudovo, podnikateľ vlastne poskytol štátu bezúročnú pôžičku.
Rovnako objavuje sa tu ďalšia veľká téma, ktorá chápem, že nie je populárna, a poslal som na túto tému niektoré aktuálne, čerstvé štúdie zo zahraničia, z Nórska myslím, z Nemecka a ďalších krajín, má ich k dispozícii štátny tajomník Radko Kuruc aj pán minister. Hovorím teraz o odpisovaní služobných áut. Na Slovensku máme dnes približne zaregistrovaných 1,8 mil. áut, z toho je tretina, 613-tisíc áut je registrovaných v majetku spoločnosti, v majetku firiem. A tie štúdie, o ktorých som hovoril a ktoré má pán minister k dispozícii, hovoria napr. o tom, a to prekvapilo do určitej miery aj mňa, že tipnite si, do akej miery sú, vo vyspelých krajinách podotýkam, tieto autá používané na služobné účely, potom na tzv. komunitárne účely, čiže dochádzka do práce a z práce a potom na rýdzo súkromné účely.
Tie štúdie hovoria približne o tom, že je to vždy tretina, tretina, tretina, čiže automobil, ktorý je registrovaný na firmu, hovorím teraz trošku ľudovou rečou, z jednej tretiny sa len využíva na podnikanie, na podnikateľské účely, z jednej tretiny na komunitárne účely, čiže dochádzku do práce a z práce, a len tou treťou tretinou sa používa na súkromné účely.
Mnohé krajiny pristupujú k tomuto problému, pretože to je problém, ktorému sa začalo vážne venovať napr. aj OECD, ako teda nielen, akou mierou zahŕňať tieto obstarávacie ceny na takéto autá do daňovo uznateľných výdavkov a akou mierou ich neuznať ako daňovo uznateľný náklad, ale rovnako sa to týka napríklad, že v rovnakom pomere by sa mal deliť aj odpočet dane z pridanej hodnoty a rovnakou mierou by sa mali daňovo uznávať alebo neuznávať aj náklady na pohonné hmoty.
My máme dnes na Slovensku v princípe tri rozdielne režimy, v inom režime umožňujeme odpisovať obstarávaciu cenu takéhoto auta, podčiarkujem, ktoré sa používa aj na podnikanie, aj na súkromné účely, aj na komunitárne účely, iným režimom sa rieši daň z pridanej hodnoty, ruku na srdce, kto z vás má eseročky a firmy, v majetku ktorých sa nachádzajú takéto autá, tak aj keď priznávate tých 80 % pohonných hmôt, lebo nie ste ochotní viesť knihu jázd, tak v takomto prípade máte stav tachometra 1. januára, stav tachometra 31. decembra, predložíte bločky krát 0,8, čiže 80 % si môžete pohonných hmôt dať do nákladov. A teraz sa pýtam, aj vratku DPH ste si uplatnili vo výške 80 percent? Tak by to správne malo byť, čiže mali by sme mať jeden jediný single modus vivendi ako pre mieru zahŕňania časti obstarávacej ceny do odpisov, do daňovo uznateľných nákladov, rovnakou mierou by ste si mali uplatňovať aj náklady na pohonné hmoty, ale, podčiarkujem, rovnakou mierou by ste si mali uplatniť aj nároky na vratku DPH. Na Slovensku takáto prax nie je.
A teraz to podstatné, ja si viem živo predstaviť, ak podnikateľ používa motorové vozidlo, ktoré má v majetku firmy aj na súkromné účely, nie 80 %, ako hovoril pán minister Kažimír, to bolo medializované po prvom čítaní tejto novely, kosačky a všetko podobné a fotoaparáty, 50 % nech si odpíše do nákladov z tej obstarávacej ceny za predpokladu, že viac príjmy, ktoré takto vyberie štát, pretože neurobí nič iné, len narovná pokrivený daňový systém, aby tieto viac príjmy štát vrátil naspäť do podnikania, napr. v podobe zníženia sadzieb daní.
Toto je dosť komplikovaná téma, opakujem, ktorej sa venujú pracovné skupiny aj pod strechou OECD, a pevne verím, že v budúcnosti nás to počká, že to je jedna z ďalších, ako som ich teraz vymenovával, nesplnených úloh, pred ktorými stojíme, sú to nové výzvy, ale mali by sme ich riešiť stále tým skalpelom, nie tou sekerou. Po druhé, mali by sme ich riešiť tak, aby daňový systém spĺňal naďalej princíp daňovej neutrality, princíp daňovej predvídateľnosti, aby tie daňové zmeny, zmeny v daňovej legislatíve boli predvídateľné, aby sa podnikateľ mohol na tieto zmeny pripraviť a v žiadnom prípade by tie zmeny nemali byť retroaktívne. Jedna z nich v tej navrhovanej novele retroaktívnou je, budem o nej o chvíľu hovoriť.
Stále na pozadí by sme mali na pamäti ten najpodstatnejší princíp, ktorý hovorí o tom, že ak v rámci odstraňovania daňovej asymetrie, v rámci snahy narovnať ten pokrivený daňový systém, urobiť ho spravodlivejším, predvídateľnejším, ak tieto snahy budú rezultovať do zvýšených príjmov na strane štátneho rozpočtu, podčiarkujem, umný hospodár, rozumný hospodár tieto naviac príjmy vráti do ekonomiky naspäť, napríklad v podobe zníženia daňových sadzieb.
Chcel by som ešte na úvod povedať, že pán minister bol po prvom čítaní ústretový, to chcem oceniť a chcem mu za to poďakovať. Inicioval stretnutie s niektorými z opozičných poslancov a môžem konštatovať, že približne 80 % našich návrhov na zmeny boli akceptované. Čo je ale podstatné, ak hovoríme o tom, že táto zmena, táto novela zákona o dani z príjmu bude mať len budúci rok za následok viac príjmy pre štátny rozpočet vo výške 259 mil. eur, a pracujeme tu s niekoľkými desiatkami rôznych drobných, malých opatrení, napr. pán kolega Hlina správne povedal, že sme tu riešili dva dni nejaký "horalkový" zákon, aj dnes sme sa venovali niekoľko hodín asignačnej dani, ktorá z kvantitatívneho hľadiska znamená, a teraz, či 8 alebo 13 miliónov, ale aby sme sa nedostali do situácie, že pre tu smietku v oku neuvidíme vlastne celého slona, ktorý stojí pred nami, tak si treba uvedomiť, že z toho množstva navrhovaných zmien, tri z nich tvoria 70- až 75-percentný vlastne podiel na celkovom vplyve novely zákona o dani z príjmu.
Ktoré sú to tie tri kľúčové zmeny? Ostatné sú naozaj drobné kozmetické, ktoré viac-menej sú vecou politickej dohody alebo nejakého arbitrážneho stanovenia, či to bude tak alebo onak, či, ja poviem jeden príklad provízie za sprostredkovanie obchodu, budú zahrnuté do daňových výdavkov do výšky 10 %, 20 %, 30 %, toto sú všetko drobné kozmetické zmeny, ale, prosím vás, fokusujme sa na tri úplne kľúčové opatrenia, ktoré spolu v súčte tvoria 75 % celkového kvantitatívneho dopadu tejto novely na štátny rozpočet.
To prvé opatrenie hovorí, z tých troch kľúčových, hovorí o predĺžení doby odpisovania administratívnych budov zo súčasného stavu 20 rokov na 40 rokov. Prosím vás, len toto jedno jediné opatrenie má priniesť štátnemu rozpočtu na budúci rok 68 mil. eur a 72 mil. v roku 2016, myslím, a 77 mil. v roku 2017. Ak si to spočítate, za tri roky je to cez 200 mil. eur, v starej mene 6 mld. korún. Veľký balík? Veľký balík.
Druhé z tých spomínaných troch opatrení, to sú pravidlá nízkej kapitalizácie alebo podkapitalizácie, budem o nej o chvíľočku hovoriť. Dopad tohto opatrenia je 57 mil. eur na budúci rok viac príjmov, podčiarkujem, do štátneho rozpočtu.
A tretie opatrenie sú elektronické registračné pokladne, ktoré majú priniesť naviac príjmy vo výške 54 mil. eur.
Takže tieto tri zmeny vlastne tvoria, ako som spomínal, tri štvrtiny naviac príjmov z celej novely zákona o dani z príjmu.
Teraz ak dovolíte, predniesol by som tri pozmeňujúce návrhy a pevne verím, že začnem tým najjednoduchším a tým, na ktorom sa určite nájde aj politická dohoda aj zo strany poslancov za stranu SMER.
Prvý pozmeňujúci návrh sa vlastne týka marketingových štúdií. Pôvodne navrhovaná zmena v prvom čítaní hovorila o tom, že ak si jeden daňový subjekt objedná vytvorenie marketingovej štúdie u iného daňového subjektu, tak ten, kto za tú štúdiu obdrží peniaze, ten príjem si zdaní hneď po zaplatení faktúry, ale ten, kto si tú štúdiu objednal a vznikol mu nejaký daňový náklad, tak podľa pôvodnej zmeny, ktorá bola navrhnutá v prvom čítaní, musí si takéto náklady odpisovať povinne tri roky, čiže 36 mesiacov. Vytvorila by sa tým v daňovom systéme naozaj silná asymetria, príjem zdaníš "sofort", okamžite po zaplatení faktúry, ale náklad si nemôžeš dať do daňovo uznateľných nákladov, musíš ho rozpúšťať 36 po sebe idúcich mesiacov alebo tri roky.
Takže tento pozmeňujúci návrh, podčiarkujem, je z radu tých menších, drobnejších návrhov a pevne verím, že nájde podporu aj vo vládnej strane SMER. Ako to kážu procedúry, ja ho teda prečítam, je krátky:
K čl. I
1. V doterajšom bode 26 § 17 ods. 19 písm. c) znie:
"c) Výdavky (náklady) na marketingové a iné štúdie a na prieskum trhu u dlžníka, pričom u veriteľa sa takéto príjmy (výnosy) zahrnú do základu dane po prijatí úhrady,".
Zdôvodnenie som povedal pred chvíľou. Naozaj ide len o snahu odstrániť daňovú asymetriu. To je to narovnávanie vlastne toho pokriveného daňového systému.
Teraz, ak dovolíte, druhý pozmeňujúci návrh. Ja ho najskôr prečítam, týka sa práve tých spomínaných pravidiel podkapitalizácie.
1. V čl. I v bode 53 sa v § 21a ods. 1 za slová "počas zdaňovacieho obdobia presahujú" vkladajú slová "sumu 100 000 eur a súčasne presahujú aj".
2. V čl. I v bode 53 sa v § 21a za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie:
"(2) Úroky, ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa odseku 1, môže daňovník zahrnúť do základu dane až do ich úplného zahrnutia počas najviac piatich bezprostredne po sebe idúcich zdaňovacích období. Podmienky nedaňového výdavku podľa odseku 1 týmto nie sú dotknuté."
3. V čl. I v bode 53 sa v § 21a v doterajšom odseku 3 slová "Odseky 1 a 2" nahrádzajú slovami "Odseky 1 až 3".
Ak dovolíte, pokúsim sa to teraz pretransformovať do zrozumiteľnej veci, tak, aby tomu rozumel aj neekonóm. Na jednej strane tu bol dobrý cieľ a dobrý zámer predkladateľa urobiť poriadok v rámci takzvaných ekonomicky prepojených skupín, daňových subjektov, ktoré si častokrát, a to je pravda, s tým súhlasím aj s pánom ministrom, častokrát si prelievajú vlastne to, je to, čomu sa na Slovensku hovorí, že obchodovanie so stratou. Ak máš nejakú eseročku alebo nejakú akciovku, ktorá je v strate, a v skupine firiem, ekonomicky prepojenej skupine, ktorá je prepojená vlastnícky alebo cez osoby, máš aj subjekty, ktoré sú v zisku, no tak potrebuješ z toho zisku ubrať a preliať to do inej spoločnosti, ktorá má červené čísla, ktorá má stratu, v tejto spoločnosti sa z väčšej straty stane menšia strata, ale stále ešte neplatí dane a táto spoločnosť vlastne si ubrala z toho daňového základu a bude platiť dane nižšie. Zjednodušene, ešte raz zopakujem, sa tomu hovorí obchodovanie so stratou. Ak sa deje v rámci ekonomicky prepojených skupín a nie je založená na nejakých reálne zhmotnených tokoch tovarov, služieb a podobne, tak je to naozaj niečo, čomu by sme mali zabrániť. Len opäť sa tu deje to, že namiesto spomínaného chirurgického skalpela používame sekeru, aj keď teraz takú menšiu, nie takú tú, úplne to najväčšie kladivo, ako som to raz napísal v jednom blogu. Je to taká menšia sekera, ale skutočne nechoďme touto cestou, tak ako to navrhuje predkladateľ, pretože predkladateľ hovorí o tom, že úroky na takto získané cudzie zdroje financovania, čiže zdroje získané od iného daňového subjektu, ktorý je ekonomicky prepojený, že sa nebudú zahŕňať do daňovo uznateľných nákladov, tie úroky, ak budú presahovať 25 % EBIT-y. Zase to poviem zrozumiteľne po slovensky, teda zisku pred zdanením, pred odpismi a pred úrokmi.
Trošku si to zjednodušme pre účely tejto diskusie, aby sme sa vzájomne dobre rozumeli, čiže hrubý zisk, pri veľmi veľkom zjednodušení to poviem. Čiže ak tie úroky, ktoré platíte za cudzie zdroje, ktoré ste si požičali od ekonomicky prepojeného subjektu, prekročia 25 % hrubého zisku, teraz to zjednodušujem, tak už nebudú môcť byť daňovo uznateľným nákladom. Nebudú teda znižovať váš daňový základ a nebudú znižovať vašu daňovú povinnosť.
Zámer predkladateľa, opakujem, bol veľmi správny, aby sa obmedzilo to, ľudovo povedané, obchodovanie so stratou, až na to, že sa opäť pozabudlo a bojím sa, že z tej vaničky s vodou naozaj vylejeme aj dieťa, pozabudlo sa na to, že tu máme množstvo prípadov menších začínajúcich firiem, startupov, ktoré sú v tom prvom, druhom, treťom obchodnom roku naozaj odkázané, tieto firmy, na cudzie zdroje. Áno, aj keď prichádzajú od ekonomicky prepojenej osoby a tieto firmy tú EBIT-u alebo ten hrubý zisk pred zdanením budú celkom logicky prvý, druhý, tretí obchodný rok mať so znamienkom mínus, budú mať červené čísla, respektíve budú mať stratu. A teda nemajú si možnosť náklady na tieto cudzie zdroje odpísať do daňovo uznateľných výdavkov.
Preto ten pozmeňujúci návrh hovorí o tom, že postavme tam obidve tie ohraničenia naraz, aby si ten podnikateľ mohol odpísať náklady na cudzie zdroje maximálne do výšky stotisíc eur, ak to má presiahnuť stotisíc eur, tak sa to bude testovať ešte na to druhé kritérium, o ktorom hovorí predkladateľ, a to je tých 25 %, maximálne 25 % EBIT-y.
Tým nijakým spôsobom nebudeme narúšať ten váš pôvodný zámer, lebo ten pôvodný zámer sa týkal veľkých spoločností, skutočne veľkých korporácií, ktoré takto prelievajú, ako som spomínal, v rámci ekonomicky prepojených subjektov, v rámci skupiny prelievajú zisky a obchodujú, v úvodzovkách, so stratou a navyše obchodujú v rámci svojej vlastnej skupiny. Týchto veľkých tento pozmeňujúci návrh, pán minister, sa nedotkne, tam im siahnete a obmedzíte možnosť prelievania tých výnosov do spoločnosti, ktorá je v strate, tam je to úplne v poriadku, ak to postavíme na ten limit do stotisíc eur. A súčasne to znamená, že váš cieľ, ktorý ste sledovali, sa ničím, proste ničím nedotýka tento pozmeňujúci návrh, ale súčasne nepostihnete malé začínajúce spoločnosti alebo menšie spoločnosti, ktoré sú v začiatkoch podnikania častokrát odkázané na cudzie zdroje. Teraz nehovorím o zdrojoch bankových, hovorím o zdrojoch, ktoré prídu do firmy z ekonomicky prepojenej skupiny.
To, čo ste napísali v odôvodnení vášho návrhu, že to môže byť maximálne do 25 % EBIT-y, to uznávanie, daňové uznávanie úrokov na cudzie zdroje, ste v odôvodnení uviedli, že ste sa nechali inšpirovať opäť Spolkovou republikou Nemecko, že tam to tak je, ale v minulosti som stále za týmto pultom hovoril o tom, že ak sa už necháme niekým inšpirovať, kde to funguje, prečo sa nenecháme inšpirovať so všetkým, čo s týmto opatrením súvisí. A tak si povedzme, že spomínaná Spolková republika Nemecko, áno, nemá toto ohraničenie postavené na násobku základného imania, tak ako to bolo v minulosti v našej legislatíve, tiež sa postavila na princíp iks percent z EBIT-y, máte plnú pravdu, ale súčasne platí, že Nemci to majú ohraničené sumou troch miliónov eur, to, čo ja mám v pozmeňováku stotisíc, tak v Nemecku sú to až tri milióny eur a vôbec dokonca nerozlišujú, či je to náklad na získanie zdrojov financovania od ekonomicky prepojeného subjektu alebo od kohokoľvek iného. Nemusí to byť len ekonomicky prepojený subjekt. A postavili si tam tú hranicu tri milióny eur. Preto ja si myslím, zohľadňujúc inú štruktúru, veľkostnú štruktúru podnikov na Slovensku v porovnaní so Spolkovou republikou Nemecko, ak z troch miliónov urobíme stotisíc, tak v každom prípade, opakujem, sa vôbec, ale vôbec nedotkneme toho vášho pôvodného zámeru, postihovať alebo brániť obchodovaniu so stratou v rámci skupiny veľkých spoločností a súčasne ale nepoškodíme drobné, malé začínajúce startupy.
Vaši ľudia z ministerstva vyčíslili dopad tohto pozmeňováku, myslím, že na hodnotu okolo štyroch miliónov eur, ja pevne verím, že to číslo by bolo ešte ďaleko, ďaleko nižšie. Máte vlastne analogický prípad, ako ste urobili aj s daňovými licenciami, keď ste, pamätáte si na tú story s tým spojenú, keď ste hovorili o tom, že čo tu opozícia kričí, však daňové licencie má aj susedné Rakúsko. A my sme sa nechali, my, rozumej vy ste sa nechali inšpirovať opäť v tomto prípade nie Nemeckom, ale Rakúskom, ale opäť platí to, čo stále opakujem, že ste sa nenechali inšpirovať ale všetkým, čo je s tým spojené v tom spomínanom Rakúsku, kde napríklad základné imanie, myslím, že pokleslo z tridsať, minimálne základné imanie pokleslo z 30-tisíc na 10-tisíc eur a súčasne Rakušáci povedali, že daňové licencie budú 5 % zo základného imania. Koľko je 5 % z desiatich tisíc? No 500 eur. Aké sú licencie u nás? No 480, ale pozor, to je tá najnižšia. Potom máme 980 a potom, ktorá je tá, to tretie pásmo je až niekde tisíc koľko? Až 2 600 dokonca. Ten pôvodný návrh je niekde okolo dvoch tisíc, si pamätám, hej. Čiže opäť opakujem. Pôvodný úmysel správny, nedá sa nič iné, len podporiť a chváliť ten pôvodný cieľ a pôvodný úmysel, len, bohužiaľ, my sa nechávame stále kdesi inšpirovať len tým, čo nám takpovediac v danom čase na danom mieste vyhovuje, ale už si nezoberieme pri tej inšpirácii naozaj celý balík, keďže v daňovom systéme, ako som hovoril na úvod, skutočne všetko so všetkým, všetko so všetkým súvisí a mali by sme to naozaj rezať tým chirurgickým skalpelom.
Tretí a posledný pozmeňujúci návrh, ktorý najskôr prednesiem.
V čl. I v bode 85 v § 52 zd) ods. 6 znie:
"(6) Zmena metódy odpisovania, zmena odpisovej skupiny, zmena doby odpisovania ročnej odpisovej sadzby alebo koeficientu sa vzťahujú až na majetok, ktorý bude evidovaný v majetku až po účinnosti tohto zákona. Na majetok, pri ktorom sa začalo odpisovanie podľa doterajších predpisov, sa tento zákon nevzťahuje."
No a teraz, ak dovolíte, tento pozmeňujúci návrh som si nechal na záver aj kvôli tomu, že je úplne najpodstatnejší zo všetkých troch, ktoré som predložil. Poviem, prečo je podstatný, a poviem aj, v čom je, ak nebude schválený, neočakávam, že sa na to nájde politická podpora, v čom je retroaktívny a aké budú potom ďalšie kroky, ktoré v tejto oblasti plánujem uskutočniť.
Opäť úmysel, pôvodný cieľ, zámer vynikajúci. Podpisujem všetkými desiatimi. Natiahnuť dobu odpisovania administratívnych budov zo súčasných 20 rokov na 40 rokov, čiastočne o tom bola diskusia aj včera popoludní alebo neskoro podvečer, tam sa spomínal hotel alebo čo v prípade alebo nejaké zariadenia sociálnych služieb, v prípade kolegu poslanca Kuffu a podobné veci. Tu chcem povedať kľúčovú vec. Áno, okolité krajiny majú štyridsaťročné odpisovacie doby na administratívne budovy, dokonca myslím, že Poliaci majú až 50 rokov, ak sa nemýlim. (Reakcia z pléna.)
To je úplne iná téma, pán kolega Kuffa, to je téma tých flexibilných spôsobov odpisovania, ktoré by sme úplne nechali na ľubovôľu a rozhodnutie daňového subjektu. Čo opäť krajiny sú, kde to funguje. No ale pre nás je to naozaj taká ďaleká hudba budúcnosti. Bavme sa teraz o tom návrhu, tak ako leží na stole, z dielne ministerstva financií.
Zaznievali tu argumenty, ktoré podpisujem, s ktorými súhlasím, včera v diskusii, ktoré sa dotkli tejto témy, čiže zdvojnásobenia doby odpisovania administratívnych budov z 20 na 40 rokov a súčasne pokles ročnej odpisovej sadzby z 5 % na 2,5 %. Keďže 40 krát 2,5 je 100, treba na úvod povedať, že iba od tohto jediného opatrenia očakáva ministerstvo financií naviac príjmy do štátneho rozpočtu vo výške viac ako 210 miliónov eur. Zaokrúhlim tie čísla. Približne každý rok po 70 miliónov. Pätnásť, šestnásť, sedemnásť. Ľudovo povedané, to znamená nič iné ako prejedanie budúcnosti v prítomnosti. Prečo? No lebo ten daňový subjekt si v istom okamihu tak či tak odpíše celú obstarávaciu cenu tej budovy, len ju nebude odpisovať 20 rokov, bude ju odpisovať 40 rokov, ale v istom okamihu ju odpíše celú, tú obstarávaciu cenu, no len keď vy mu zdvojnásobíte lehotu na odpisovanie, v tom okamihu bude mať ďaleko-ďaleko vyššie daňové základy, lebo bude mať nižšie odpisové sadzby. Z vyššieho daňového základu zaplatí vyššiu daňovú povinnosť, to je celé o tom. Len, opakujem, natiahnete mu tú dobu, ale on si v istom okamihu obstarávaciu cenu odpíše tak či tak celú. Čiže štát v princípe prejedá budúcnosť v prítomnosti.
Je tu ešte druhá dôležitá vec, ktorú si treba uvedomiť, že ak toto pravidlo, ktoré samo osebe, opakujem, nenamietam, pretože je to legitímne právo vlády urobiť túto zmenu, to je úplne v poriadku, ak to prejde parlamentom, ale čo mi prekáža, že táto zmena sa má uplatniť aj na budovy, ktoré už sú zaradené v obchodnom majetku daňových subjektov pred 1. 1. 2015. A toto je podľa môjho názoru čistá retroaktivita. Hovoril som o tom aj so štátnym tajomníkom, ktorý mi povedal, že právnici na ministerstve financií majú iný názor, že to retroaktívne nie je, no ale ako to býva zvykom, traja právnici, štyri názory, tak nechajme, nech sa v takomto prípade na to pozrie Ústavný súd Slovenskej republiky. A rozlíšime tu dve roviny argumentácie.
Tá prvá rovina je rýdzo právnická, do tej by som sa nechcel teraz ponoriť, lebo nie som právnik a nie som ani typ univerzálneho politika, ktorý hovorí kedykoľvek o čomkoľvek, na akúkoľvek tému, keď som robil sedem rokov na akadémii vied v základnom ekonomickom výskume, tak panovala taká prupovídka, že dajte mi tému a ja vám dám článok. Nie som typom takéhoto univerzálneho politika, ani nikdy nebudem, a preto teraz rozdeľujem striktne a prísne tú deliacu čiaru medzi tie právne argumenty z oblasti ústavného práva a do tejto oblasti nepôjdem. Ale preto by som chcel poprosiť kolegov poslankyne a poslancov, že budem zbierať tridsať podpisov a chcem to napadnúť na Ústavnom súde. Práve kvôli aspektu retroaktivity. Teda opakujem opäť. Nenamietam tú zmenu z 20 rokov na 40 rokov, je to legitímne právo vlády, takúto zmenu urobiť a v okolitých krajinách to tak je a dokonca si myslím, že aj na Slovensku v istom okamihu bola 40-ročná lehota na odpisovanie budov, ale čo namietam, namietam, že sa to má dotknúť aj majetku, ktorý už je zaradený v majetku obchodnej spoločnosti alebo daňového subjektu do 1. 1. 2015. Zoberte si len z praxe, ja teraz som v tej skupine za tou pomyslenou čiarou, v tej skupine ekonomických argumentov, teda nie právnych. O tomto nech rozhodne naozaj Ústavný súd. Ja pevne verím, že sa mi podarí tridsať podpisov vyzbierať.
Ale pozrime sa teraz na tú skupinu ekonomických argumentov. Ak vy zasiahnete podnikateľov, ktorí už majú tie budovy vo svojom obchodnom majetku, a takto im zmeníte vlastne spôsob odpisovania, tak úplne nabúrate ich finančné plány, ktoré mali, pretože keď si podnikateľ obstaráva budovu, tak ráta s tým, že sa mu cez odpisy vlastne dostane v istom období do zníženia daňového základu a z nižšieho daňového základu bude mať nižšiu daňovú povinnosť a podobne, čiže vy mu vlastne rozbijete tieto jeho podnikateľské plány, ktoré mal, ale nielen to, argument, ktorý, ekonomický argument, ktorý tu ešte doteraz neodznel k tejto téme, je aj ten, ktorý sa nazýva časová cena peňazí. Veď peniaze majú tiež nejakú cenu, tak ako ju má rohlík, tak ako ju má auto, tak ako ju majú topánky, aj peniaze majú svoju cenu, cena peňazí sa nazýva ľudovo úrok. Ten podnikateľ, keď nadobúdal tú budovu, a je teraz úplne jedno, či z komerčného úveru, z komerčnej banky, alebo z vlastných zdrojov, alebo odkiaľkoľvek, alebo zo zdrojov napríklad ekonomicky prepojenej skupiny, tak tie peniaze, opakujem, na získanie tejto budovy majú tiež svoju cenu. A je rozdiel, či on si dokáže, ak bude nútený teraz zdvojnásobiť lehotu odpisovania, tak sa mu aj predražia tie, alebo sa mu zvýši cena tých peňazí, cena tých ekonomických zdrojov. Toto, opakujem, je zo skupiny tých ekonomických argumentov o tých právnych, ak sa mi podarí vyzbierať 30 podpisov, nechajme rozhodnúť Ústavný súd.
Posledná poznámka, to, čo je v tom pozmeňujúcom návrhu, chcem upozorniť, sa netýka len budov, teda zamedzenie retroaktivity, ale sa týka akejkoľvek zmeny odpisových sadzieb, spôsobov odpisovania, lehôt alebo dôb odpisovania, proste akákoľvek zmena týkajúca sa odpisov by sa mala vzťahovať iba na obchodný majetok, ktorý bol zaradený do majetku spoločnosti po nadobudnutí príslušnej legislatívy, aby sme sa vyhli spomínanej retroaktivite.
Takže to sú tri pozmeňujúce návrhy, ktoré, predpokladám, pán spravodajca obdržal.
A dovoľte mi ešte raz na záver zdôrazniť dve veci, tá prvá, tá pozitívna, chcem naozaj oceniť a poďakovať Petrovi Kažimírovi za spôsob, ktorým sa teda postavil po prvom čítaní k tejto téme, pretože, ako som povedal v úvode, zákon o dani z príjmu je naozaj veľmi, veľmi dôležitým zákonom, ktorý opäť na dlhé časové obdobie predurčí alebo zadefinuje nejaké vzťahy medzi obyvateľstvom a štátom, vzťahy medzi podnikmi a štátom, a keďže štát nemá iný zdroj peňazí, len ten, ktorý vyberie na daniach, to je, čo som povedal v úvode, tých 9 mld. voči 14 mld., čiže 9 mld. je zapísaný objem daní vybraných v tomto roku v štátnom rozpočte a 14 mld. sú celkové príjmy, a súčasne štát rozdeľuje len a len cudzie peniaze, lebo štát sám osebe peniaze netvorí, tak si myslím, že je to naozaj vážna legislatívna zmena.
A preto patrí vďaka pánovi ministrovi Kažimírovi, že bol ochotný diskutovať s opozíciou, že veľkú časť tých návrhov na zmenu si osvojil, aj keď boli potom zapracované na výbore pre financie a rozpočet cez ten pozmeňujúci návrh pána podpredsedu výboru pána Kamenického a myslím, že išli priamo potom do spoločnej správy. Nenásobí, nedelí, v každom prípade toto oceňujem.
Len chcem zároveň povedať to veľké B, tie tri opatrenia, ktoré som spomínal, éerpečky, elektronické registračné pokladne, to sú tie nové pravidlá podkapitalizácie a to je tá šiesta odpisová skupina alebo budovy, aby som to zjednodušil, tieto tri opatrenia tvoria 75 % celkového kvantitatívneho vplyvu novely, ak bude schválená v tom stave, ako je predložená, na naviac príjmy štátneho rozpočtu. Takže aby sme sa tu nebavili o tej smietke v oku, pre ktorú by sme nevideli toho slona, zamerajme sa na tieto tri opatrenia, tie sú úplne zásadné a kľúčové, a preto chcem poprosiť o podporu pri hlasovaní o týchto pozmeňujúcich návrhoch a súčasne chcem ešte raz poprosiť, aby sme zmeny daňového systému naozaj robili chirurgickým skalpelom.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, naozaj otvorili sme teraz veľmi komplikovanú, zložitú tému, v ktorej, v ktorej ťažko sa orientuje aj veľká časť slovenskej odbornej verejnosti, o laickej verejnosti už ani nehovorím. Tak mám za to uviesť niektoré veci na pravú mieru.
To, čo ideme teraz schváliť, ten krízový mechanizmus alebo mechanizmus riešenia krízových situácií bánk, je súčasťou nejakého veľkého balíka, ktorý sa volá banková únia. Možno si mnohí z vás spomínajú ešte na taký zásadný materiál, ktorý vznikol a volal sa Smerom k skutočnej ekonomickej a menovej únii. Doslova tam bolo použité slovíčko genuine, akože pravá a skutočná únia, ako keby sme doteraz nemali pravú úniu. A v rámci toho bolo rozhodnuté na najvyššej úrovni na európskych radách, že vznikne banková únia. Tá banková únia je postavená na troch kľúčových pilieroch.
Ten prvý znamená spoločný alebo jednotný bankový dohľad, ktorý bude vykonávať Európska centrálna banka. Vieme veľmi dobre, že dosť dlho a dosť silno vzdorovalo hlavne Nemecko, Spolková republika Nemecko, ktorá sa tomu bránila, pretože nechcela pripustiť stratu suverenity v tejto oblasti. Inými slovami, Európska centrálna banka môže, ak príde k takémuto úsudku, odobrať bankovú licenciu ľubovoľnej banke v Európskej únii bez toho, aby do toho mali právo akokoľvek, akýmkoľvek spôsobom prehovoriť národné dohliadacie autority, v našom prípade je to Národná banka Slovenska. Čiže jedna veľká téma, ktorá sa volá spoločný, jednotný bankový dohľad.
Druhá veľká téma, ktorá je súčasťou toho trojpilierového proste mechanizmu bankovej únie, je spoločný fond ochrany vkladov. Túto tému dáme teraz pred zátvorku, nakoľko je úplne jasné, že ten fond, ak má byť účinný, to znamená, keď bude kolabovať niektorá z komerčných bánk, aby vkladatelia neprišli o svoje úspory, tak zatiahne vlastne spoločný fond ochrany vkladov, ale na to, aby bol účinný, potrebuje mať nejakú palebnú silu a ten fond bude mať takúto palebnú silu najskôr niekedy o 10 až 15 rokov, pretože potrvá veľmi dlhé obdobie, kým banky, ľudovo povedané, nakŕmia tento fond dostatočnou finančnou silou.
No a teraz ten tretí pilier a to je práve predmet, o ktorom rokujeme teraz, to je vlastne vytvorenie princípu spoločných rezolučných fondov. Aby som to povedal opäť ľudovo, vzniknú rezolučné fondy záchrany bánk jednak na národnej úrovni, čiže každá členská krajina bude povinná si takýto fond vytvoriť a nad tým celým bude vytvorený nejaký strešný jednotný rezolučný fond na úrovni celej, celej eurozóny. A tu je vlastne pes zakopaný. Ľudo Kaník hovoril pred chvíľou, môj predrečník, o tom, že problém veľká - malá krajina. Ono dodnes nie sú úplne, Ľudovít, uzatvorené princípy, na ktorých sa budú tieto národné rezolučné fondy a potom jednotný strešný rezolučný fond vytvárať. V každom prípade, čo už je ale dnes známe, to je to riešenie host home. To znamená, že ak na Slovensku, poviem veľmi zrozumiteľne, funguje banka XY, ktorá má sídlo materskej spoločnosti v Miláne, ak sa skupina v Miláne dostane do problémov, slovenská dcéra v problémoch nebude, tak sa bude tá skupina zachraňovať z centrálneho rezolučného fondu, do ktorého bude, prirodzene, prispievať aj slovenský bankový sektor. Čo to bude znamenať? Úplne sa vytratí vlastne tá symetria medzi zodpovednosťou a nosením potom nákladov na zlé rozhodnutia v minulosti. Ono sa politicky celý princíp bankovej únie zakrýva pod také veľmi, veľmi obľúbené frázy typu, typu, že prechádzame od systému bell-out k systému bell-in. Opäť zrozumiteľne, čo to znamená. Spôsob záchrany bánk, ktorý bol vykonávaný doposiaľ v Európskej únii, a ten bol práve na princípe bell-outu, znamenal, že nedoplatili na to ani vkladatelia, ani akcionári krachujúcej banky, ale tá banka sa zachraňovala z verejných zdrojov, preto bell out, čiže zdroje prichádzajú zvonku. Sú to ale peniaze nás všetkých daňových poplatníkov, sú to verejné, podotýkam, zdroje. Pokračujem ďalej.
Prechod zo systému bell-out na systém bell-in znamená, že ako prvý na rane v prípade problémov tej-ktorej komerčnej banky budú akcionári. Tí by mali byť postihnutí ako úplne prví, potom budú postihnutí majitelia podriadeného dlhu alebo subordinary depth. To sú tí, ktorí požičali banke peniaze, a podriadený dlh sa správa de facto ako základné imanie. Čiže veriteľovi, ktorý požičal banke peniaze, sa nevyplatí ten podriadený dlh, až potom, čo budú uspokojení všetci ostatní vrátane vkladateľov. Čiže to sa javí ako tiež vec, ktorá má a dáva logiku, aby teda prví boli postihnutí akcionári, druhí postihnutí budú držitelia podriadeného dlhu a takto postupne postupuje ďalej. To všetko by bolo úplne super a úplne skvelé riešenie, keby nebolo všetkým ľuďom, ktorí sa touto témou zapodievajú aj na úrovni Európskej únie, aj Európskej komisie a ďalších, Európskej centrálnej banky, keby nebolo všetkým jasné, že mechanizmus jednotného rezolučného fondu alebo fondu záchrany bánk bude schopný fungovať len vtedy, keď budeme mať dostatočnú palebnú silu. A tu sme opäť v tom kruhu, ktorý sa uzatvára. Ten centrálny rezolučný mechanizmus celoeurópsky bude mať dostatočnú palebnú silu len vtedy, keď bude dostávať finančné injekcie z trvalého eurovalu alebo z Európskeho stabilizačného mechanizmu. A teda opäť sme preč od princípu bell in, ktorý sám osebe je správny, a niet voči tomu logických námietok, aby bol prvý na rade postihnutý akcionár banky alebo akcionári tej-ktorej krachujúcej banky, ale opäť bude ten spoločný rezolučný mechanizmus odkázaný na finančné injekcie z ESM alebo Európskeho stabilizačného mechanizmu. A teda opäť sa dostávame do bodu nula, že opäť z toho bell-inu prechádzame na bell-out, kedy tie jednotlivé banky budú zachraňované v konečnom dôsledku vlastne z peňazí 500 mil. daňových poplatníkov Európskej únie.
A preto je to mechanizmus, ktorý je veľmi, veľmi nebezpečný obzvlášť pre, ani by som teraz nedával, Ľudovít, deliacu čiaru medzi veľké a malé členské krajiny, ale je nebezpečný pre tie krajiny, ktoré majú vlastné bankové systémy upratané. A to je presne prípad aj Slovenskej republiky. Ak si dobre pamätáte, prebehlo obrovské upratovanie, v našom prípade v rokoch 2000, '99/2000, keď sme na to doplatili opäť - všetci daňoví poplatníci - sumou približne 106 mld. slovenských korún, ktorá, tá suma vtedy znamenala približne 12,5 % hrubého domáceho produktu. Čiže na záchranu vtedajšej Všeobecnej úverovej banky, slovenskej vtedajšej štátnej sporiteľne a IRB-čky sme sa všetci poskladali sumou 106 mld. korún alebo odpísali sme si, škrtli sme si 12,5 % hrubého domáceho produktu. Ktorý rezolučný mechanizmus nám vtedy pomohol? Bruselský? Žiaden. Sme si museli pomôcť sami, ak sme chceli, aby tie banky boli vôbec predateľné, aby ich akcie vôbec boli zaujímavé na trhu, tak sme museli najskôr z tých bilancií najväčších slovenských štátom vlastnených bánk, ktoré dopadli, ako dopadli aj vďaka nielen manažmentu, ktorý vtedy mali, ale aj vďaka politickým tlakom, ktorý bol vyvíjaný na tieto inštitúcie, keď sa rozdávali úvery na základe telefonátov z ústredia, z úradu vlády a vtedajšej centrály strany HZDS a ďalších strán, ktoré vtedy vládli. Tak aj tie banky dopadli. Zaknihovali obrovské straty a neboli v stave vytvoriť opravné položky na krytie týchto úverových strát. Čo sa stalo? Z bilancie týchto troch bánk sa vytiahli klasifikované úvery, úvery, ktoré boli dávno po lehote splatnosti, a kde bolo úplne jasné, že nebudú nikdy splatené, a tieto klasifikované úvery sa nahradili bonitnými government bonds alebo štátnymi dlhopismi. Čiže tie banky odsunuli z bilančných súm klasifikované pohľadávky, inými slovami nesplácané úvery a miesto nich dostali do bilančnej sumy trojáčkové štátne dlhopisy. No a to zlé, čo bolo nesplácané, čo bolo zhavarované, to sa všetko vtedy presunulo na Konsolidačnú banku, konsolidačnú agentúru a podobne. Opakujem, škrtli sme si 12,5 % hrubého domáceho produktu a stálo nás to 106 mld. korún, to upratovanie. A teda tvrdím, že ten mechanizmus bankovej únie, hovoril som o troch pilieroch, nerozoberám pilier č. 1 a č. 3, to je jednotný bankový dohľad Európskej centrálnej banky a to je spoločný fond ochrany vkladov, lebo to je hudba budúcnosti, ktorá bude reálna o desať, o pätnásť rokov, až v okamihu, keď ten fond bude mať dostatočnú palebnú silu alebo dostatočné finančné zdroje, ale hovorím práve o princípe, ktorý sa volá rezolučný mechanizmus na záchranu bánk. Rezolučný mechanizmus, ten centrálny na úrovni celej Európskej únie a potom rezolučný mechanizmus na úrovni jednotlivých členských, členských krajín. Ja by som tiež využil prítomnosť podpredsedu vlády a ministra financií Petra Kažimíra, keby nám vedel povedať, na akých princípoch bude kreovaný domáci rezolučný mechanizmus. Ako domáce banky - teraz neriešim, či sú pod kapitálovou kontrolou zahraničia, alebo nie - ale banky so sídlom na území Slovenskej republiky, ako budú tieto banky prispievať do vytvárania národného rezolučného mechanizmu a na základe akých princípov, ak už sú teda konečne známe a schválené, budeme prispievať do toho celoeurópskeho spoločného rezolučného mechanizmu.
Pretože - záverečná poznámka - prechod zo systému bail out na systém bail-in, opäť to poviem ľudovo, zrozumiteľne, aby na záchranu bánk nedoplácali daňoví poplatníci z okruhu verejných financií, to, čo sa stalo u nás v tom roku 2000, o čom som hovoril, ale aby na záchranu bánk ako prví na rade doplácali akcionári, ako druhí na rade držitelia podriadeného dlhu a tak ďalej a tak ďalej. Tak ak máme odstrihnúť bail-out od bail-inu, tak musí centrálny celoeurópsky rezolučný mechanizmus byť kapacitne v stave zachraňovať banky sám bez toho, aby načiahol ruku na ESM, na trvalý euroval. A mnohí z vás tu boli v tejto sále v minulom volebnom období, potom to prechádzalo niektoré ratifikácie niektorých zmlúv aj do tohto volebného obdobia, keď sme vlastne odsúhlasili, že kompetencia trvalého eurovalu bude aj zachraňovať banky. Prapôvodná myšlienka dočasného trvalého eurovalu bola zachraňovať štáty, riešiť verejné dlhy štátov. No ale ukázalo sa, že máme tu jedného veľkého kostlivca v bankách, a myslím si, že práve včera boli ukončené, teda s definitívnou platnosťou záťažové testy bánk aj asset review, to znamená detailný pohľad a audit na kvalitu aktív týchto bánk. Číslo, myslím, že zverejnené bude oficiálne zajtra, ak sa nemýlim, na Európskej rade.
Pôvodné predpoklady boli, že systémové banky v Európe, medzi ktoré počítame približne 130 najväčších európskych bánk, budú potrebovať fresh money, čerstvý kapitál, dokŕmenie kapitálu v úrovni niekde a ten interval, to bolo minulý rok, keď sme boli na Tatra summite s ministrom Kažimírom v Bruseli, ten pôvodný interval bol strašidelne široký od 65 mld. do 600 mld. eur. A čaká sa stále na výsledok záťažových testov, ktorý bude niekde vnútri toho intervalu, uvidíme, či bude bližšie k ľavej strane, alebo bližšie k tej pravej strane, nech by bol ten výsledok akýkoľvek, nech by to bolo čo i len 100 mld. eur, tak stále to budú sumy, ktoré s vysokou pravdepodobnosťou finančné trhy síce strávia, ale v tých bankách sa naďalej nachádza enormné množstvo nesplácaných klasifikovaných úverov. Ak by totižto to tak nebolo, tak by sme nezažívali paradox, ktorý, s ktorým sa nemusia potýkať napríklad Spojené štáty európske (pozn. red.: správne má byť americké), aj preto krízu zvládli výrazne skôr a výrazne flexibilnejšie a výrazne lepšie a s nižšími nákladmi ako Európa. Nestretli by sme sa so situáciou, ktorú, bohužiaľ, máme a s ktorou si nevie poradiť ani Európska centrálna banka, ktorá leje do ekonomiky neskutočné objemy peňazí, pamätáme si naposledy dve veľké injekcie, ktoré boli vo výške, ak sa dobre pamätám, dvakrát 500 mld. eur, ktoré dala Európska centrálna banka komerčným bankám, aby konečne rozhýbali úvery v ekonomike, v reálnej ekonomike, aby poskytovali úvery v korporátnej sfére. Čo sa stalo? Banky tie úvery neposkytujú a tie peniažky ukladajú naspäť v Európskej centrálnej banke. Áno, aj za cenu takú, že dostávajú buď nulové úroky, alebo dokonca aj záporné úroky. Čiže za to, že si uložia komerčné banky vklady v Európskej centrálnej banke, nedostanú zaplatené, naopak, platia ešte oni. Čiže uzavretý kruh, Draghi sa snaží, guvernér Európskej centrálnej banky, napumpovať do komerčných bánk stovky mld. eur, aby poskytovali ďalej, v ďalšej fáze komerčné banky úvery reálnej ekonomike, čiže korporátnej sfére a retailovej sfére, obyvateľstvu. Tie banky vzhľadom k tomu, že tá situácia na trhu s rizikom poskytovania úverov a s pravdepodobnosťou návratnosti alebo splácania takýchto úverov je veľmi zlá, no tak tie banky prijaté stovky mld. eur ukladajú naspäť v Európskej centrálnej banke. A kruh sa uzatvára a nevie Európa vlastne rozhýbať ekonomický rast a nevie sa s tou krízou popasovať tak flexibilne, pružne, a tak rýchlo ako napr. Spojené štáty americké.
No a teraz otázka je tá, že záťažové testy nám ukážu, koľko čerstvých peňazí musia akcionári dokŕmiť do základného imania, aby tieto banky boli schopné znášať tie nárazy alebo tie šoky, ktoré ich v budúcnosti – a tá budúcnosť nie je ďaleká, tá príde v rádoch jednotiek rokov, môžeme sa len domnievať, či to budú tri, štyri, päť rokov –, aby boli schopné komerčné banky takéto nárazy zvládať. To je len jedna veľká otázka, potreba nových peňazí alebo dokŕmenie základného imania. Počkáme si dozajtra, ten údaj bude zverejnený, bude s určitosťou v tom intervale od 65 do 600 mld. eur.
Ale máme tu potom ešte druhého veľkého kostlivca v skrini a ten je práve v podobe nesplácaných úverov v najväčších systémových bankách. Možnože s tým novým kapitálom, ktorý cez upisovanie akcií na trhu alebo cez IPO tie banky získajú, budú schopné tie zlé úvery, ktoré dnes majú v bilančnej sume, splácať, ale s určitosťou nie sú schopné poskytovať úvery nové. A to vidíme vlastne aj na príklade našich domácich bánk, keď si pozriete nárast úverovej angažovanosti slovenských bánk, ešte raz hovorím, bánk so sídlom na území Slovenskej republiky, lebo tá štruktúra vlastnícka je iná, tak zistíte, že tam, kde tie banky ešte sú schopné ako-tak rásť, tak to je oblasť spotrebných úverov, hypotekárnych úverov, proste retailová oblasť pre obyvateľstvo. No ale keď si pozriete na vývoj indikátorov úverov v korporátnej sfére, tak zistíte, že tam máme naozaj tú situáciu blízku tomu, čo sa označuje credit crunch alebo proste frozen, proste je to zamrznuté a tie peniaze sa do reálnej ekonomiky nedostávajú.
Takže upozorňujem na to, že schválením tohto predloženého materiálu Slovenská republika dáva slučku do hlavy, pardon, hlavu do slučky, že bude vytvárať národný rezolučný fond. Opakujem, toto je v poriadku, tá prvá vetva tohto mechanizmu je v poriadku, ale súčasne vstupujeme do záväzku, že budeme prispievať, a to bola tá moja otázka na pána ministra Kažimíra, či tie princípy tvorby spoločného rezolučného fondu na záchranu bánk už sú jasné a známe, ak sú, tak radi by sme ich počuli, ak nie, tak opäť ideme schváliť v princípe niečo, čo na konci dňa nevieme, do akej miery nás postihne, pretože my máme bankový sektor čistý, a za takýto materiál by som kedykoľvek zdvihol všetkých desať prstov za predpokladu, že by si všetky členské krajiny upratali vlastné domáce bankové sektory tak, ako sme to urobili my, a je úplne jedno, či to bude na ťarchu akcionárov, či to bude na ťarchu verejných financií, tak ako to bolo v našom prípade v roku '99 a 2000. Ak by sa urobila táto spoločná štartovacia čiara, že členské krajiny si urobia poriadok v národných bankových systémoch, tak potom som za, aby sme vytvárali spoločné rezolučné fondy, aby sme z takéhoto spoločného rezolučného fondu kryli náklady na záchranu bánk v budúcnosti alebo na systémové zlyhanie bankových sektorov v budúcnosti. Potom, potom je to fajn.
Ale najskôr si treba splniť tú domácu úlohu a urobiť poriadok v domácich, podotýkam bankových sektoroch. Kým toto splnené nie je, tak mám za to, že takýto mechanizmus a príspevky, a to nebudú príspevky z verejného rozpočtu Slovenskej republiky, to budú príspevky, ktoré budú platiť komerčné banky na území Slovenskej republiky do spoločného rezolučného fondu, a mám za to, že sa budeme vlastne skladať na náklady, na záchranu bankových skupín, pričom náš domáci bankový sektor je našťastie nateraz v poriadku.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo.
Dámy a páni, ja len takisto prednesiem presný text návrhu na pozmeňujúce a doplňujúci teda môj návrh, o ktorom potom poprosím pri záverečnom hlasovaní tiež hlasovať.
Ten text znie nasledovne: Národná rada Slovenskej republiky žiada Najvyšší kontrolný úrad preskúmať štúdiu realizovateľnosti dostavby 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne Mochovce a o výsledku informovať Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a plénum Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predkladateľ, dámy a páni. Ja chcem vo svojom vystúpení trošku priblížiť dianie na včerajšom zasadnutím parlamentného výboru pre financie a rozpočet, kde z ničoho nič pristal na stole tento, tento návrh, ktorý na prvé počutie aj na prvé čítanie vyzeral ako celkom ušľachtilý. Veď pošlime Najvyšší kontrolný úrad do Slovenských elektrární, aby tam vykonal, citujem z navrhovaného uznesenia, "aby vykonal kontrolu hospodárenia s finančnými prostriedkami spoločnosti Slovenské elektrárne". Na takomto zámere by nebolo v princípe nič neušľachtilé, veď kontrolujme, to je v poriadku, keby sa neudiali následne ďalšie dve bezprecedentné veci, ktoré sa nikdy nemali, nemali stať. Najskôr predseda finančného výboru pán Duchoň, ktorý tu sedí po mojej ľavici, bol konfrontovaný s otázkou, nech oznámi členom výboru, kto takýto návrh inicioval. Či prišla iniciatíva z ministerstva hospodárstva, či je to v rámci pripravovaných silných a, povedal by som, až siláckych rečí premiéra Roberta Fica. Viete veľmi dobre, že mal veľký apetít prevziať najskôr celý 66-percentný podiel Enelu v Slovenských elektrárňach, potom čo zistil, že štátna kasa je prázdna, tak už začal hovoriť len o tom, že Slovenská republika by mala odkúpiť 17-percentný podiel. Prečo 17-percentný? Lebo s tým súčasným 34-percentným podielom by sme mali 51 % a mali by sme kontrolu nad spoločnosťou. A rôzne ďalšie úvahy. Viete veľmi dobre, že sa dlho špekulovalo o tom, či sa otvoria vrátka pre vstup ruského investora do Slovenských elektrární a podobne.
Mňa naozaj prekvapilo a šokovalo, nestáva sa to často, pretože v tomto parlamente sme si už zvykli na čokoľvek, ale prekvapilo ma, že predseda finančného výboru, pán poslanec Duchoň nebol v stave vysvetliť členom finančného výboru vlastne, odkiaľ fúka vietor, kto s touto iniciatívou prichádza a najmä prečo. To len k procedúre.
Ja by som chcel povedať, že, krátko k tej chronológii, o ktorej tu hovoril pán predseda finančného výboru, výstavba 3. a 4. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce začala pred neuveriteľnými 28-mi rokmi. To niektorí z nás tu v sále neboli ešte ani dospelí, čiže v roku 1986. Presne, ako uvádza pán Duchoň, v rokoch 92 až 2000 bola výstavba zastavená a prebiehali len konzervačné práce. V roku 2006 boli podpísané privatizačné zmluvy a do podniku vstúpil taliansky Enel, ktorý za 839 mil. eur si kúpil 66-percentný podiel v tejto spoločnosti. Čo je trestuhodné, táto transakcia do dnešného dňa nebola, podčiarkujem, nebola ani po ôsmich rokoch finančne uzavretá.
Pre tých z vás, ktorí sa nezapodievate bankovníctvom, financiami, ekonomikou, tak to trošku objasním. Keď sa čokoľvek predáva, a nemusí ísť iba o privatizáciu, pripusťme, že dva súkromné subjekty, alebo dve súkromné spoločnosti si navzájom predávajú obchodné podiely, tak na jednej strane prebehne nejaká, nejaký close, nejaká uzávera alebo uzatvorenie samotných právnych dokumentov, čiže sú na stole nejaké, na základe doručenia legal advisory, nejakých právnych poradcov, nejaké zmluvy, ktoré sa podpíšu, a potom dochádza k tomu, povedal by som, oveľa dôležitejšiemu druhému kroku, ktorý sa vo finančnom svete nazýva financial close. To znamená finančné uzatvorenie celého toho prípadu, celej tejto transakcie. Podotýkam, že privatizačné dokumenty v prípade Slovenských elektrární a vstupe Enelu do tejto spoločnosti boli podpísané v roku 2006, dnes máme rok 2014, ani po ôsmich rokoch táto transakcia nebola finančne uzatvorená, teda neprebehol, to, čomu sa vo finančnom svete hovorí financial close.
A tak sme nechceli z radov zástupcov opozície na finančnom výbore nič iné, tento prvý návrh predniesol kolega poslanec Ivan Mikloš, že keď už teda Najvyšší kontrolný úrad ide vykonať kontrolu hospodárenia s finančnými prostriedkami v Slovenských elektrárňach, prečo v rámci tejto transakcie v jednom balíku, v jednom bandli nevykoná aj spomínanú kontrolu, alebo preskúmanie toho financial close. Do dnešného dňa nevieme, aký je názor vlády Slovenskej republiky na túto tému, do dnešného dňa nevieme, či je na stole tzv. nulový variant, to znamená, že za túto privatizáciu za 839 mil. eur a kúpa 66 % v Slovenských elektrárňach, či bude niečo ešte doplácať štát Enelu, alebo vica versa, či bude Enel niečo doplácať štátu.
No a teraz sa pozrime chvíľu na chronológiu, ako prebiehal, prebiehal ten príbeh okolo, pán poslanec Duchoň, okolo nulového variantu. Bolo to na sklonku druhej Ficovej vlády, bolo to v roku 2010, keď vtedajší minister hospodárstva pán Jahnátek doručil na Úrad vlády materiál, ktorý práve hovoril o spomínanom nulovom variante. Čiže ešte raz zopakujem, ľudovou rečou, Enel nebude doplácať nič štátu a štát nebude doplácať za túto transakciu Enelu. Dodnes nikto nedostal vysvetlenie, prečo tento materiál vtedajšieho ministra hospodárstva Jahnátka, ktorý, opakujem, bol doručený na Úrad vlády, nebol pre-ro-ko-vaný.
Môžme sa len domnievať, a toto je skutočne z mojej strany tiež len domnienka, neviem to podložiť tvrdými dátami, približoval sa jún 2010, blížili sa parlamentné voľby a nebolo zrejme únosné aj z hľadiska politických nákladov, aby takýto nulový variant odsúhlasila prvá Ficova vláda tesne na sklonku svojho prvého štvorročného vládnutia. Možno ste sa niektorí dočítali vtedy v tlači, že údajne sa nedohodol Mečiar, Fico a Slota. Ja som počul, ale to mám takisto len z tlače, ja som povedal na úvod, chcem byť korektný, tak nebudem variť z vody, je to len domnienka, ktorá je ale hraničiaca so stopercentnou pravdepodobnosťou, že Jano Slota vtedy povedal, že sa pod takýto nulový variant nikdy nepodpíše. Opakujem, blížil sa jún 2010, blížili sa parlamentné voľby a teda už nebola politická vôľa tento nulový variant schváliť na vláde. Málokedy sa stáva, že je nejaký materiál vládnym, teda členom vlády, vládnym ministrom doručený na rokovanie vlády a nezaradený do programu rokovania vlády.
Teda ukončme túto prvú časť tohto nekalého príbehu, že o nulovom variante Ficova vláda nikdy nerokovala. Ale bol vypracovaný, bol predrokovaný, dokonca údajne aj s Enelom a bol doručený na Úrad vlády. Z nepochopiteľných príčin vláda sa s týmto nulovým variantom nikdy nezapodievala.
No, po nástupe vlády Ivety Radičovej z revízie kúpnej ceny, ktorú si vtedy nechal pripraviť Fond národného majetku, vyplynul, a teraz počúvajme dobre, doplatok ku kúpnej cene vo výške približne 230 mil. eur. Čiže nie nulový variant, nikto nikomu nič nedopláca, ale opačne, kupujúci, teda Enel doplatí k tým spomínaným 839 mil., za ktoré si kúpil 66 % podielu v spoločnosti Slovenské elektrárne, doplatí nad túto cenu 230 mil. eur. Kvôli predčasnému pádu vlády nedošlo k uzavretiu tohto príbehu ani vtedy.
Som presvedčený o tom, pán predseda finančného výboru, a možno by som sa teraz radšej tuná namiesto vás prihováral ministrovi hospodárstva, že túto štúdiu na stole má a že je s ňou oboznámený. Bol by som veľmi rád, keby prišiel do parlamentu poslancom pred hlasovaním o tomto záhadne, na poslednú chvíľu včera zaradenom materiáli na rokovanie finančného výboru vysvetliť, alebo ak chce, tak nech príde poslancom spochybniť argumenty, ktoré v spomínanej štúdii, ktorú si nechal, ten posudok, ktorý si nechal spracovať Fond národného majetku počas vlády Ivety Radičovej, nech dôjde spochybniť argumenty, že Enel má doplatiť Slovenskej republike 230 mil. eur za privatizáciu Slovenských elektrární. Nepôjdem do väčších a väčších podrobností. Opakujem ešte raz, som presvedčený o tom, že predseda tak významného výboru, zvykne sa hovorievať medzi poslancami, že finančný výbor je druhý najvýznamnejší po ústavnoprávnom výbore, takže predseda takéhoto výboru je vážnou postavou, vážnou figúrou, a že o takejto štúdii, o takomto posudku odbornom, že je oboznámený s obsahom takéhoto materiálu. A nielen vy, pán poslanec Duchoň, ale opakujem ešte raz, rád by som sa teraz tu a na tomto mieste prihováral ministrovi hospodárstva, nech spochybní, že doplatok 230 mil. nie je opretý o kvalifikované argumenty.
No ale máme tu už viac ako dva roky vládu Roberta Fica 02, tentokrát už bez Jána Slotu a bez Vladimíra Mečiara, a do dnešného dňa po dva a pol roku vládnutia nemáme finančné uzatvorenie tohto obchodného prípadu. Preto som bol, pán predseda výboru, naozaj veľmi, veľmi nemilo prekvapený, že tento návrh, aby súčasťou tejto misie NKÚ v Slovenských elektrárňach, ktorú teraz ideme schváliť, aby súčasťou tejto kontrolnej misie bolo práve to posvietenie si na finančné uzatvorenie tej privatizácie z roku 2006. Opakujem, ani po ôsmich rokoch nemáme tento prípad finančne uzatvorený.
Všetci moji kolegovia finančného výboru za stranu SMER - sociálna demokracia tento návrh Ivana Mikloša zmietli zo stola. Opäť sa môžeme len pýtať, aký je dôvod. Ja chápem, že na finančný výbor nechodí palec pani Laššákovej, ale hlasovali unisono všetci proti tomuto návrhu. Nie som si istý, či hlasovali podľa vlastného svedomia a vedomia, podľa vlastného presvedčenia, skôr, a opäť je to pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, dostali takýto politický príkaz, že všetky návrhy opozície na finančnom výbore vzťahujúce sa k tomuto návrhu uznesenia pléna Národnej rady majú byť zmietnuté zo stola.
No a potom odznel druhý, druhý návrh, tentokrát odo mňa, som stále pri tom včerajšom rokovaní finančného výboru, keď som navrhol, že keď už ten Najvyšší kontrolný úrad vojde cez vstupné dvere Slovenských elektrární, nech sa pozrie aj na štúdiu vykonateľnosti alebo štúdiu realizovateľnosti dostavby 3. a 4. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce. Začali tam padať také celkom podivuhodné argumenty zo strany kolegu predsedu výboru Duchoňa a ďalších, že: no ale to predsa nemôžeme, lebo, lebo Najvyšší kontrolný úrad nemá kapacity, odborné už vôbec nie, na tak zložitú, rozsiahlu problematiku, ako je vlastne to posvietenie si na štúdiu vykonateľnosti, štúdiu realizovateľnosti dostavby 3.a 4. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce.
Chcem vás ubezpečiť, pán kolega Duchoň, že takúto štúdiu, opäť, vo finančnom svete sa nazýva feasibility study, to je ináč štúdia uskutočniteľnosti, takúto štúdiu Enel s určitosťou spracovanú má. V opačnom prípade by neinvestoval do dostavby 3. a 4. bloku ani jedno jediné euro. To by urobil iba blázon, aby bez existencie takejto analýzy išiel do akejkoľvek investície v radovo nižších cenách. To znamená, že pracovníci NKÚ nemusia štúdiu vykonateľnosti vykreovať, oni ju nemusia vytvoriť. Ten môj návrh spočíval v tom, aby si ju takto zobrali, ktorá s určitosťou v Eneli existuje a leží v šuplíkoch. Však nie tak dávno ste tam poslali (rečník sa prihovára predkladateľovi) policajnú raziu, že? Nie vy osobne. Ale kto to urobil? Zase nevieme. Čiže takáto štúdia existuje, potrebujeme len ten správny šuplík otvoriť a ten dokument chytiť do ruky a mať tú odvahu sa tuná postaviť pred poslancov Národnej rady pred tým, než by sme hlasovali o výkone takejto kontroly NKÚ v elektrárňach, a povedať, čo v tej štúdii je zapísané.
Prečo to hovorím? Je totiž úplne jasné, že pri súčasných veľmi nízkych cenách elektrickej energie je návratnosť projektu 3., 4. blok Mochovce v ne-do-hľad-ne. Riešením nie je ani to, že sa štát opäť upíše k nejakému záväzku, ktorý bude na 20, na 30 rokov, že bude garantovať oveľa vyššie, ako sú súčasné nízke spotové ceny elektrickej energie, že bude na 20, na 30 rokov garantovať výraznejšie vyššie, opakujem, odkupné ceny elektrickej energie. Ani to nie je riešením a vy to všetci dobre viete, predpokladám, poslanci SMER-u vo finančnom výbore, že ak by sa štát k takémuto záväzku dopracoval a dal by hlavu do slučky, no tak sa stane to, že sa na večné veky zakonzervuje stav, že cena elektrickej energie 1 kW/h na Slovensku bude na večné veky najvyššou spomedzi všetkých 28 krajín Európskej únie. Pretože ak bude dlho svietiť slnko, teda viac hodín v roku, ako sme predpokladali, budeme doplácať na solár. Kto bude na ten solár doplácať? No každý, aj tá penzistka v Michalovciach, aj v Trebišove, aj ten podnik v Bratislave, úplne každý.
Ak by sa štát, opakujem, ak by dal tú hlavu do slučky a by sa zaviazal k vysokým odkupným cenám, garantovaným fixným, podotýkam, cenám elektrickej energie na niekoľko rokov dopredu alebo, nebodaj, desaťročí dopredu, no tak samotný ten izolovaný projekt dostavby 3.,4. bloku bude feasibilný, bude vykonateľný, bude rentabilný, ale budeme na tie fixné ceny, výrazne vyššie, ako sú dnešné spotové, okamžikové ceny na trhu, budeme opäť sa skladať všetci. Takže sa len budeme modliť, aby slnko svietilo menej hodín v roku, aby teda štát menej dotoval cenu elektrickej energie zo soláru alebo fotovoltaiky a budeme sa len všetci modliť, aby tá jadrová elektráreň pracovala čo najkratšie, aby ten objem, finančný objem dotácií bol čo najnižší.
Takže toto je, pán kolega Duchoň, dôvod, prečo som tento návrh predložil. Ja som niekde, niekde čítal, že štát doteraz nemohol vykonať kontrolu NKÚ v Slovenských elektrárňach práve preto, že doteraz to vlastníctvo nie celkom 34 %, ale tam je 39, pardon, 33,9 % alebo 99, bol pod kuratelou Fondu národného majetku, že to bol dôvod, prečo štát nemohol vstúpiť s tou kontrolnou misiou NKÚ do Slovenských elektrární. No teraz je tá situácia zmenená, tie akcie prešli z FNM na ministerstvo hospodárstva a tie dvere Slovenských elektrární sa pre NKÚ otvorili, čo je dobré, čo vítam, len opakujem opäť, ak už teda tam môžete, nie vy, ale NKÚ vstúpiť na tú kontrolu, tak sa pýtam, prečo aj tento druhý návrh ste včera na finančnom výbore s chladnými tvárami všetci poslanci za SMER - SD vo finančnom výbore za-miet-li? Naozaj sa pýtam úprimne, čoho sa bojíte? Čoho sa bojíte? Ide Robert Fico kúpiť celých 66 percent? Teda dnešný podiel Enelu v elektrárňach? (Reakcia z pléna.) Ide kúpiť len sedem...? (Reakcia z pléna.) No však som povedal pred chvíľou, že keď zistil, že štátna kasa je prázdna, tak ten jeho apetít poklesol a už nehovorí silácky, že kúpi 66 %, už sa robí na variante, myslím, že na tom robí PricewaterhouseCoopers ako financial advisor vlády, už sa robí na variante, že kúpia len 17 percent. Keď to dáme dokopy so súčasnými 34 %, ktoré štát vlastní, takže by sme mali majoritnú kontrolu 51 % spoločnosti.
A teraz sa pýtam, dneska nevieme presne, zdá sa, že ani sa to nikdy nedozvieme, čo chystá premiér Robert Fico, lebo ja neverím, že konajú slobodne poslanci SMER-u vo finančnom výbore. Veď teda tomu už nemôže uveriť hádam nikto, keď tak všetci unisono zamietli aj ten návrh Ivana Mikloša včera, aby sa konečne po ôsmich rokoch urobilo finančné uzatvorenie, ten financial close celého toho prípadu osem rokov od privatizácie. Rovnako takto unisono zmietli zo stola tento môj návrh, ktorý, podotýkam, pán predseda Duchoň, nesmeroval proti verejnému záujmu Slovenskej republiky, ale presne naopak, verejný záujem Slovenskej republiky bránil alebo ochraňoval, ak, ak chcete.
K tej cene za dostavbu 3.,4. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce treba ešte povedať, neviem, či ste to všetci čítali, tá cena medzičasom bola navýšená o 1 mld. eur. Poviem okrúhle čísla, z 2,8 mld. na 3,8 mld. eur. A to ešte všetkým navyšovačkám nie je koniec, podotýkam. Možno opäť jedna z mála vecí, na ktorých sa objektívne zhodneme s kolegom, tie návrhy na ďalšie navyšovanie ceny ešte prídu. Zatiaľ sme sa dozvedeli, že ideme z 2,8 mld. na 3,8 mld., čiže o jednu miliardu eur hore, že sa nám ustavične posúva termín dokončenia. Neviem, či viete, že tretí a štvrtý blok mal byť dokončený minulý rok, v roku 2013, čiže tie pôvodné termíny dokončenia už exspirovali, už sú za nami.
A teraz sa pýtam, vieme si všetci predstaviť sumu 1 mld. eur, o ktorú sa majú navýšiť náklady na dostavbu? Viete, málokto na Slovensku si vie predstaviť sumu 10-tisíc eur, pretože ju nikdy takto, že v tých šušťavých papierikoch, bankovkách nemal v ruke. Dneska keď komukoľvek na Slovensku poviete číslo, ktoré má viacej ako tri nuly, je veľmi ťažko si ho predstaviť v ekvivalente prepočítanom na počet rohlíkov alebo počet áut, alebo čohokoľvek. No tak si povedzme aspoň jednu vetu: jedna miliarda eur je približne 7 % príjmov štátneho rozpočtu, ktoré sú na úrovni niekde okolo 14 miliárd. Takže o takúto obrovskú sumu sú už k dnešnému dňu, vychádzajúc z up to date, z informácií k dnešnému dňu, sú navýšené náklady na dostavbu jadrovej elektrárne.
Ďalší bod, v ktorom sa s vami zhodnem, že je tu vážne podozrenie, opäť hraničiace možno s istotou, že dochádza k odlievaniu obrovských, stámiliónových súm, teraz to poviem zjednodušene, z dcéry Enelu na Slovensku k matke Enelu v Taliansku. A vieme, ako to chodí pri takýchto obrovských transakciách. Poposiela matka na dcéru spústu všelijakých faktúr, raz je to právne poradenstvo, také, onaké, audity, bezpečnostné, neviem, čo všetko možné, stavebný dozor, prepracovania projektov, proste výkony, ktoré sa nikdy neuskutočnili. Vystaví sa takáto faktúra, nazvem to, na fiktívne výkony, a ty, Slovenské elektrárne, pekne plať. Pekne si zober z účtu peniažky a posielaj ich matke. Nevylučujem, že takéto odlievanie obrovských súm z dcéry Enelu na Slovensku k matke Enelu v Taliansku pre-bie-ha.
A preto vítam túto kontrolu, ja ju podporujem. A pýtam sa, skúste potom v rozprave nám dať na to jasné, exaktné odpovede, prečo ste včera na finančnom výbore unisono zamietli obidva návrhy, ktoré zazneli z úst opozičných poslancov? Aj ten prvý od kolegu Ivana Mikloša, aj ten druhý odo mňa. Čo bráni tomu? Čoho sa bojíte? Pred čím máte strach? Pozrieť sa na to, prečo ani osem rokov od podpísania privatizačných zmlúv z roku 2006 nie je prípad finančne u-zat-vo-re-ný. Čoho sa bojíte? Ak vám navrhnem, nech NKÚ, opakujem, nemusí vytvoriť štúdiu vykonateľnosti, tú feasibility study, ona existuje, ona je v šuplíkoch Enelu, prečo si NKÚ tú štúdiu takto nevytiahne a prečo s ňou neoboznámite minimálne poslancov tuná v pléne, aby vedeli, čo sa chystá, čo sa k dnešnému dňu udialo a čo sa chystá do budúcna v Slovenských elektrárňach?
Posledná veta. Tvrdím, že ide o veľa, ide o stovky miliónov eur. Treba zvýrazniť, že našich eur, pretože aj k dnešnému dňu má Slovenská republika 34-percentný podiel v Slovenských elektrárňach. Takže ide o obrovský balík peňazí, popri ktorom sú študentské vlaky zadarmo, alebo medziročné zvýšenie dôchodkov o 4 eurá aj 80 alebo 90 centov skutočne len kvapkou v mori. Ale rozumiem tomu, že kvapkou, pre ktorú voliči SMER-u nevinia celé more. Pretože ak niekomu medziročne upravíte dôchodok o 4 eurá aj 90 centov, to je viditeľné, to už nie je to číslo, ktoré má 3, 6, 9, 12 núl, to je proste viditeľné, to ten penzista vidí v tej peňaženke, že dostal o 4 eurá aj 90 centov vyšší dôchodok medziročne, teraz nehovorím o tých populistických vianočných príspevkoch. Rovnako keď dáte študentom vlaky zadarmo, ten študent to vidí, že ušetrí mesačne 4, 5, 6, 7 eur, to vidí, preto hovorím, že je to tá viditeľná kvapka, ale tvrdím, že pre ktorú naši voliči v SMER-e nevidia celé more, pretože tu sa bavíme o stámiliónových sumách.
A preto tvrdím, ak tam tú kontrolu NKÚ posielate, pán kolega Duchoň, tak povedzte úplne exaktne, lebo včera ste na to odpoveď nedokázali dať, kto tú kontrolu inicioval, s akým očakávaním, aké boli motívy. Vykolíkujte ten priestor, odborne sa tomu hovorí ten scope, proste vykolíkujte ten priestor, čomu sa má tá kontrola NKÚ tam venovať. Vy ste tam napísali, panie poslankyne, páni poslanci, máte to tam v tej dôvodovej správe, vy ste tam napísali, že ak Najvyšší kontrolný úrad bude potrebovať aj súčinnosť, citujem, s "pribratými osobami", tam je to v úvodzovkách, lebo priznám sa, že s týmto pojmom som sa ešte nestretol, "s pribratými osobami z oblasti financovania, rozpočtovania a problematiky v stavebníctve, ktorých úhradu zabezpečí Ministerstvo financií Slovenskej republiky".
Čiže keď ste si to pozorne prečítali, tak v tejto jednej kúzelnej vete sa schovávajú hneď dve veľké neznáme. Tá prvá, čo budú tie pribraté osoby robiť? Ale nie tak, že to tam napíšeme, že budú z oblasti finančníctva, stavebníctva, stavebného dozoru, ale opäť vykolíkovať priestor, vykolíkovať scope, čo tieto osoby právnické budú robiť, ktoré si, v akom rozsahu budú tie ich práce, z čoho budú pozostávať, aký bude ten džob, description, aká bude tá náplň práce týchto osôb alebo inštitúcií, ktorých si prizve NKÚ na spomínanú kontrolu v Slovenských elektrárňach. A čo je tá druhá veľká neznáma, koľko nás to bude stáť, o tom tu nie je ani zmienky.
A teraz si môžeme hovoriť o zákone, o verejnom obstarávaní, zákon tu, zákon tam, zákon sem, proste. A teraz nič proti šéfovi NKÚ pánovi Jasovskému, ale bavme sa o merite veci. NKÚ si môže prizvať ľubovoľný počet subjektov a, pozor, spoločnosti typu KP & JP Maverick, PricewaterhouseCoopers a ďalší, to nie sú spoločnosti, ktoré robia za stovky a tisíce eur. Vieme veľmi dobre, že to sú, jó, sakramentsky tučné faktúry, ktoré za takúto prácu prídu. Podotýkam ešte raz, ja som za, ja tomu rozumiem, že súčasný aparát, personálne vybavenie NKÚ nie je ani po odbornej stránke, ani z hľadiska ľudskej kapacity, z hľadiska človekohodín dostatočné na to, aby takúto kontrolu robustnú zvládol. Aj z hľadiska, hovorím, rozsahu, aj z hľadiska hĺbky tej kvalifikácie. Preto podporujem, nech si NKÚ prizve, ako ste to nazvali, "pribraté osoby", no ale žiadalo by sa povedať poslancom, ktorí o tomto majú o chvíľočku hlasovať, čo budú tie prizvaté osoby robiť, aký bude rozsah práce a hlavne, čo nás to bude stáť. Minimálne v takomto štádiu sa dá povedať, lebo ja chápem, že teraz nechcete zverejniť informáciu, na koho pokyn sa táto kontrola ide robiť, čo sa touto kontrolou sleduje, ale určite sa dá aj v tomto štádiu povedať, keď nič iné, tak aspoň kva-li-fi-ko-va-ný odhad. Aspoň kvalifikovaný odhad, že očakávame, že rozsah týchto privzatých prác bude niekde v rozmedzí od 3 do 5 miliónov eur? Alebo od 500-tisíc do milióna? Opakujem, to nie sú rohlíky, to sú obrovské, vysoké ceny, za ktoré tieto spoločnosti ,spravidla nadnárodné, poskytujú svoje poradenstvo.
Takže v takomto stave, ako to leží a beží, v akom ste to teraz narýchlo vsunuli do poslaneckých lavíc, chcem len povedať, že, a po skúsenostiach zo včerajšieho sedenia finančného výboru a po zamietnutí aj toho Ivanovho návrhu, aj môjho, jednomyseľnom zamietnutí zo strany SMER-u, kde sme možno, Ivan, trochu cítili obidvaja, že aj samotní členovia finančného výboru za SMER boli takí trošku, ostali takí v nemom úžase, no ale rozumiem tomu, že politický príkaz nepustí, no tak zahlasovali proti tvojmu aj proti môjmu návrhu. Len chcem povedať, pán kolega Duchoň, aj vám, dámy a páni, že v takomto stave, v akom to je predložené, SMER koná proti verejnému záujmu Slovenskej republiky. To neznamená, že túto kontrolu by som nevedel podporiť, opakujem, ja som povedal vo svojom vystúpení niekoľkokrát, že bol som aj počas mojej 20-ročnej praxe v bankovníctve niekoľkokrát svedkom toho, k akému odlievaniu peňazí z dcéry k matkám prichádza. A viem, že to podozrenie je na pevných nohách, nie na hlinených nohách, tak nech sa na to NKÚ pozrie, ale vydesila ma tá vaša chýbajúca odvaha.
Preto sa pýtam, čoho sa bojíte, podporiť návrh Ivana Mikloša, aby nám NKÚ preskúmalo aj finančné uzatvorenie celého prípadu, a podporiť návrh môj, aby sme sa pozreli na tú štúdiu vy-kona-teľ-nosti? Lebo inak sa dočkáme opäť situácie, že prídete do parlamentu o tri mesiace s nejakou ďalšou informáciou, že tam posielate v poradí druhú, tretiu, štvrtú kontrolu NKÚ, lebo Enel prišiel s návrhom na navýšenie ceny na dostavbu 3. a 4. o ďalšiu možno pol miliardu alebo miliardu. Čiže neverending story, nikdy nekončiaci príbeh. Majte odvahu a podporte obidva pozmeňujúce návrhy, ktoré predložil kolega Ivan Mikloš a ja včera na finančnom výbore. Opakujem, spolu s týmito dvoma návrhmi vieme odsúhlasiť a vieme zahlasovať s čistým svedomím za toto uznesenie. A myslím si, že konečne budete mať čisté svedomie potom aj vy všetci, lebo budeme konať v zmysle alebo v smere ochrany verejného záujmu Slovenskej republiky, a nie proti verejnému záujmu Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne.