Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu ústavného zákona. Konštatujem, že návrh spĺňa podľa rokovacieho poriadku všetky náležitosti, rovnako náležitosti legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh ústavného zákona prerokovali v druhom čítaní: výbor pre financie a rozpočet, ústavnoprávny výbor, Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Odporúčam, aby predmetný návrh ústavného zákona prerokovali výbory do 28, pardon, do 30 dní a gestorský do 32 dní.
Pán predsedajúci, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Pán podpredseda Číž, vy ste tu povedali takú tézu, že prerokovaný zákon je v princípe nie až tak dôležitý, že podľa vás úplne esenciálny je práve ten zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Ak sa dobre pamätám, to bola obrovská politická téma vášho predsedu Roberta Fica. A chcem len podotknúť, že ten zákon je úplne jalový nielen kvôli tomu, čo povedal môj predrečník, je jalový aj preto, a to dokazujú štatistiky, ak ma pamäť neklame, v zmysle tohto zákona má problém jeden jediný občan Slovenskej republiky. Ak sa dobre pamätám, v zmysle tohto zákona je zatiaľ riešený jeden jediný prípad. Teda odpoveď na otázku, je to jalový zákon alebo nie, je myslím úplne jednoznačná. Áno, je to jalový zákon.
Druhá poznámka. Ja si myslím, že úspešné riešenie by bolo také, nielen to, čo hovoril predrečník kolega Lipšic o tých neobvyklých operáciách, ale úplne by postačovalo, keby sme prijali zákon, ktorý by, alebo urobiť teda zmenu zákona o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý by porovnával daňové priznania dotknutej osoby. Povedzme vy, pán podpredseda Číž, vaše daňové priznania za desať rokov a tie musia predsa úplne jasne korešpondovať s vaším prírastkom majetku za desať rokov. Buď korešpondujú, alebo nie. No a v tomto okamihu by mali problémy množstvo, množstvo ľudí na Slovensku, nielen verejní činitelia. A to sme si asi, že všetci toho vedomí, len treba mať odvahu, politickú odvahu, tú Pandorinu skrinku konečne raz otvoriť.
A čo úplne nechápem na záver, tá vaša záverečná glosa, že nemôžeme prijímať zákony, ktoré by sa týkali tohto funkčného obdobia, lebo chudáci poslanci, keď kandidovali na poslancov, nevedeli, v akom legislatívnom prostredí budú vykonávať mandát. No to, hádam, nemyslíte vážne. To znamená, že kto kandidoval na poslanca, tak nevedel, že nemá kradnúť?

Ďakujem pekne. Vzhľadom ďakujem za všetky reakcie kolegov. Vzhľadom na krátkosť času, pán kolega Huba, ja som ten pozmeňovák k SAV-ke podpísal, takže to by chcelo dlhé, dlhé vysvetľovanie, ale robil som, ešte stále som predsedom Správnej rady rankingovej a ratingovej agentúry - ARRA, akademická rankingová a ratingová agentúra - a trošku tam vidím do neefektívnosti aj úrovne vedy na slovenských vysokých školách, hodnotili sme aj kvalitu výskumných pracovísk. Tam strašne dlhú debatu, ale ten pozmeňovák som podpísal takže v tomto sa zhodneme.
Ale čo sa týka kolegu Číža, no viete, pán kolega, vidím, že ani hodinu päťdesiat vystúpenie nestačilo celkom na schopnosť niektorých ľudí to počúvať s porozumením, lebo zase sa tu bránite, a v zmysle, že mi tu predsúvate nejaké prívlastky neoliberálneho neviem čoho a konzervatívci o čom píšu a Menový fond o čom píše. Viete, to sú, práve to sú neštrukturované takto veľa seba naskladané hlava-nehlava poznámky, ktorým nikto v tých dvoch minútach nemôže porozumieť.
A vidím, že niekedy ani vystúpenie v takejto dĺžke nie pre každého (reakcia z pléna), nie pre každého, nie každý je schopný počúvať s porozumením, veď predsa, ešte raz, keď Veľká Británia, Kanada a Lotyšsko v reakcii na dlhovú krízu, nepleťme do toho neoliberalizmus, Menový fond ani nikoho, to si legitímne zvolené vlády, nie, v Kanade vo Veľkej Británii, v Lotyšsku dokázali ušetriť 7 % pracovníkov vo verejnej správe.
Sa diskutovalo o tom, či u nás to má byť 5,5, 6,5, 8,5, ja som toto dával ako keysy, ako príklady, že to takto ide a že to je vykonateľné. A súčasne som jedným dychom dodal, že žiadna vláda od vzniku Slovenskej republiky nebola schopná s tým nič urobiť. To nebola kritika socialistov zo strany neoliberalizmu a neviem čoho všetkého, čo vy stále do tejto polohy točíte ľubovoľnú poznámku na ľubovoľnú tému.
To sme sa potom vôbec nerozumeli.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, ďakujem za tú hodenú rukavicu, to je téma Slovenskej akadémie vied, ktorá sa pred malou chvíľočkou otvorila v tejto rozprave.
Ja som ten pozmeňujúci návrh podpísal tiež a musím ale povedať pre objektivitu, že súhlasím s množstvom argumentov, ktoré tu odzneli aj zo strany pána ministra financií Kažimíra. Budem o tom potom podrobne hovoriť, keď sa pri hodnotení rozpočtu dostanem konkrétne ku kapitole Slovenskej akadémie vied.
Takže ak dovolíte na úvod, pozorne som počúval dnešné raňajšie vystúpenie pána ministra Kažimíra a z toho jeho úvodného, podotýkam, tej preambuly alebo tej všeobecnej časti jeho úvodného slova mi zarezonovali v ušiach tri také tvrdenia. Pokúsim sa ich úplne presne odcitovať.
Prvá téza: "Dúfam, že ma nikto neobviní z rozpočtovej nezodpovednosti." Chcem povedať, že toto nebude môj dnešný prípad a nebudem obviňovať pána ministra z rozpočtovej nezodpovednosti, ale budem hovoriť celkom úprimne o tom, že tento rozpočet predložený na rok 2015 je rozpočtom premárnených príležitostí. Potom to rozmením na drobné a poviem argumenty, verím, že nespochybniteľné, prečo si to myslím.
Takže som naozaj na míle ďaleko teraz od toho, aby som sa znižoval k nejakým osobným invektívam, k nejakým silným vyhláseniam o trhacom kalendári a o čomkoľvek, a ešte raz zopakujem, nebudem obviňovať ministra ani ministerstvo financií z rozpočtovej nezodpovednosti, ale napriek tomu tvrdím a som presvedčený o tom, že tento rozpočet premárnil obrovské príležitosti a koniec koncov nielen ten predložený na rok 2015, ale už aj rozpočet, ktorý dnes sa plní a napĺňa alebo v niektorých parametroch nenapĺňa, na rok 2014 a rovnako aj ten minuloročný.
Druhá téza, ktorá odznela v tom úvodnom vystúpení od pána ministra, citujem: "Rozpočet je ambicióznejší, ako vyžadujú pravidlá Európskej únie." Tu chcem tiež iba na úvod povedať, že áno, toto je vecne správne konštatovanie, ak sa naňho budeme pozerať rýdzo nominálne, to znamená, na hodnotách, na číslach, pokiaľ ide o schopnosť za predpokladu, že sa ten rozpočet naplní, tak hovorím o schopnosti vlády redukovať primárny štrukturálny deficit. Ak sa pozrieme rýdzo nominálne, opakujem, na tieto čísla, tak môžeme s týmto tvrdením súhlasiť.
Pravdou ale je, a verím, že tu mi dá za pravdu aj samotný pán minister Kažimír, že takýto pohľad je nepostačujúci. Teda na tie nominálne ukazovatele, na nominálne čísla, v matematike sme niekedy v minulosti tomu hovorili a všetci, ktorí matematiku trochu študovali, tak to poznajú, existuje taká veta, že toto je minimálna, nie však postačujúca podmienka.
No a tretie, tretia téza z úvodného raňajšieho vystúpenia pána ministra hovorí, opäť ju odcitujem presne, že, citujem: "Štát je príliš drahý a treba znižovať výdavky," potom bola taká dvoj-trojsekundová odmlka a pokračoval pán minister: "pri všetkej úcte, s týmto súhlasiť nemôžeme." No a toto je tretia téza, to sú tri kľúčové tézy, ktoré som si všimol v úvodnom vystúpení. Tá je úplne skutočne na hlinených nohách, poviem potom podrobne, prečo, prečo si, naopak, myslím, že treba súhlasiť s tým, že štát je príliš drahý, a treba súhlasiť s tým, že je nutné znižovať výdavky, dokonca ich znižovať výrazne.
Takže ak dovolíte, začnem najskôr tým, že pred viac ako rokom, bolo to, myslím, v októbri 2013, som označil rozpočet na rok 2014 dvoma, dvoma prívlastkami. Ten prvý prívlastok bol, že je to rozpočet prezidentský, a ten druhý prívlastok bol, že je to rozpočet údržbársky. Prezidentský preto, že už v rozpočte na tento rok ste do tohto rozpočtu zapísali zvýšenie mzdy všetkým štátnym zamestnancom, podčiarkujem, o rovnakých 16 eur. Pred chvíľou sme mali tu celkom zaujímavú diskusiu bez nejakých negatívnych emócií, myslím, že jedna aj druhá strana sa držala len a len faktov, o Slovenskej akadémii vied. No a tak skúsme teraz podobný tón a podobnú diskusiu vztiahnuť na to spomínané opatrenie.
V prípade SAV-ky hovoríme o tom, že SAV-ke môžeme máličko ubrať alebo byť prísnejší kvôli tomu, že nie všetky entity, nie všetky výskumné pracoviská sú nadpriemerné, sú tam aj podpriemerné, a to môžem s plnou vážnosťou potvrdiť, sám som sedem rokov v Slovenskej akadémii vied pracoval v základnom ekonomickom výskume. A na strane druhej, pridali ste v rozpočte na tento rok každému, poviem to ľudovo, na hlavu 16 eur. A to sa teda pýtam, z 350 tisícov ľudí, pracujúcich vo verejnej správe, sú všetci nadpriemerní? To nie je, neplatí to isté, ako v prípade výskumných entít Slovenskej akadémie vied, že tu máme aj nadpriemerných, aj priemerných, aj podpriemerných pracovníkov vo verejnej správe? Preto prívlastok prezidentský rozpočet na tento rok, pretože nie je to náhoda, začiatkom roka prebehli prezidentské voľby alebo niekde v apríli a bolo treba, ja som to povedal úplne nahlas, že 16 eur bola cena jedného hlasu v prezidentských voľbách.
Vrátim sa potom neskôr úplne podrobne k analýze spomínanej množiny 350-tisíc ľudí vo verejnej správe. Dnes už ich nie je 350-tisíc, ale v rozpočte na budúci rok plánujete so sumou alebo s počtom, aby som bol presný vo vyjadrovaní, s počtom 366-tisíc. To znamená, ešte plus 16-tisíc pracovníkov vo verejnej správe. Ale to je úplne v poriadku. Dopredu avizujem, že to je v poriadku, pretože je to naozaj spôsobené zmenou metodiky.
No a ten druhý prívlastok, ktorý dostal rozpočet na tento rok 2014, že prečo údržbársky. No preto, lebo takto pred rokom som 13. októbra konštatoval, že neobsahoval rozpočet na tento rok žiadne, ale žiadne inovatívne reformy a bol postavený vo veľkej miere alebo takmer výlučne na jednorazových opatreniach, čo konštatovala aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. To znamená, údržbársky, udržiavame oheň, nerobíme nič inovatívne, nerobíme nič kreatívne v zmysle takom, že by nám to výraznou mierou zvýšilo dlhodobú udržateľnosť verejných financií, ale potrebujeme nejako ten rok doraziť do konca. Hovorím teraz, podčiarkujem, o roku 2014. A koniec koncov ten vývoj to aj potvrdil, takže nie je pravdou, že niekto niečo tvrdil a že vývoj bol úplne iný. Ale (povedané so smiechom) to je nespochybniteľné, že presne tak aj rozpočet na tento dopadol. Mali sme v pláne na tento rok alebo mali ste v pláne na tento rok schodok vo výške 2,64 %, skutočnosť sa bude pohybovať pravdepodobne niekde okolo 2,9-2,93 %, pokiaľ ide o schodok, čiže len sedem stotín pod tou pomyselnou hranicou 3 %, ktorá by nás opätovne vrátila na trestnú lavicu režimu nadmerného deficitu. Koniec koncov, priznal to aj pán minister financií keď sme prerokovávali rozpočet na budúci rok na finančnom výbore, tak vlastne priznal, že áno, v tomto roku 2014 došlo k - citujem - "fiškálnej expanzii". Ja by som navrhoval, aby sme trošku sa snažili takéto komplikované pojmy vždy poľudštiť tak, aby im rozumela čo najväčšia časť populácie slovenskej, pretože ak hovoríme, že nám tu chýba tá finančná nejaká vzdelanosť ľudí na Slovensku, tak tú môžeme začať zvyšovať práve tým, keď začneme veci pomenovávať pravým menom a predovšetkým čo najzrozumiteľnejšie.
Takže finančná expanzia, môžeme preložiť do ľudovo zrozumiteľnej reči, je to zvýšenie miery žitia vlády nad pomery. Nič viac a nič menej. Tá finančná expanzia znamenala v konkrétnych číslach, že ste štrukturálny deficit v tomto roku z 1,3 %, to bol rok 2013, v tomto roku navýšili na 2 % v roku 2014. No takže zaobalíme to do takého sofistikovaného pojmu, že finančná, pardon, fiškálna expanzia, ale v skutočnosti zvyšujeme výraznou mierou žitie vlády nad pomery.
Ak hovoríme o tom, že, vrátim sa k tej prvej téze z vystúpenia z dnešného rána pána ministra financií, že "dúfam, že nás nikto neobviní z rozpočtovej nezodpovednosti", tak treba povedať, áno, máte plnú pravdu, ak to budeme posudzovať a porovnávať oproti rokom 2009 a 2010. To boli tie dva známe roky, kedy došlo k zaknihovaniu deficitu vo výške približne 8 %. Teraz nebudem diskutovať o desatinách, 7,9, niekto tu dnes spomínal 8,5, myslím, Ivan Mikloš, nie to je podstatné, podstatné je, že to boli čísla rádovo okolo 8 % ako v roku 2009, tak aj v roku 2010. Takže ak budeme porovnávať ten predložený rozpočet budúcoročný so spomínanými rokmi 2009, 2010, tak môžeme konštatovať, naozaj že istá miera rozpočtovej zodpovednosti je tu viditeľná a je nespochybniteľná.
Položme si ale teraz celkom legitímnu otázku, čo drží vládu na uzde, že sa správa zodpovednejšie, ako to bolo v spomínaných rokoch 2009 a 2010. Moja odpoveď je na túto otázku, po prvé, že vládu drží na uzde ústavná dlhová brzda, za ktorú koniec koncov hlasovala aj vtedajšia opozícia, a teda aj pán minister Kažimír, ktorý bol vtedy opozičným poslancom, a vládu, to je druhá časť odpovede, drží na uzde, držia na uzde pravidlá Európskej únie. O čo chcem oprieť toto konštatovanie alebo túto odpoveď, že čo drží vládu na uzde, že sa správa zodpovednejšie ako v rokoch 2009 a 2010, no predovšetkým o to, že, si pripomeňme, ja som to hovoril dnes, pán minister, krátko vo faktickej poznámke, ako reagovala vláda Róberta Fica 01, teda z rokov 2006 - 2010, ako táto vláda reagovala na vypuknutie svetovej finančnej krízy. Podčiarkujem, nebol som vtedy v politike v roku 2009, ale vývoj z dôvodu, že som bol na čele jednej finančnej inštitúcie, tak som vývoj v makroekonomike, ale aj vo verejných financiách detailne sledovať musel.
Udialo sa to, a ak ma pamäť neklame, bolo to jeden jedinýkrát od vzniku Slovenskej republiky, že v novembri, buď to bol október, alebo november, došlo k predloženiu vtedajším ministrom financií Jánom Počiatkom, k predloženiu novely zákona o štátnom rozpočte. Teda do konca fiškálneho roka zostávali nejakých 5-6-7 týždňov a v tomto období prišiel minister financií do parlamentu a predložil novelu zákona o štátnom rozpočte. Takže podčiarkujem, nemýliť si to, prosím vás pekne, s pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré budú v hojnom počte predložené aj k tomuto rozpočtu, resp. mnoho z nich už bolo zapracovaných do spoločnej správy výboru pre financie a rozpočet, nemýliť si to s touto procedúrou, to sa deje vždy pred Vianocami pri schvaľovaní rozpočtu na budúci rok. Ja podčiarkujem, že v tom spomínanom októbri prišiel do parlamentu minister financií Ján Počiatek s novelou rozpočtu na bežiaci, práve bežiaci rok, pričom do konca roka zostávalo niekoľko málo týždňov. A v čom spočívala predložená novela? Spočívala v tom, že konštatovala zníženie príjmov približne o 2 mld. eur, teraz to skrátim, lebo kríza, rok predtým vypukla kríza, konštatovala navýšenie deficitu o rovnaké 2 mld. eur, lebo kríza, a neurobila absolútne táto novela nič s výdavkami, rozpočtových výdavkov sa táto predložená novela nedotkla vôbec.
Prečo takáto výnimočná situácia, niečo neobvyklé, niečo, ako som povedal, od vzniku Slovenskej republiky, čo sa tu ešte nikdy neobjavilo pri diskusiách a pri schvaľovacích procedúrach o rozpočte verejnej správy, prečo takéto niečo vôbec bolo možné? No odpoveď je jednoduchá, lebo vtedy neplatili odpovede A a B. Neplatila v tom roku 2009 ústavná dlhová brzda a rovnako v roku 2009 neplatili pravidlá, fiškálne pravidlá Európskej únie v podobe dnes známeho revidovaného Paktu stability a rastu a európskej fiškálnej zmluvy, ktorá má taký, myslím, dvojriadkový názov, zjednodušene sa zvykne nazývať fiškálny kompakt. Tieto dve stavidlá, tieto dva mantinely, tieto dva limity v roku 2009 neplatili.
A tu treba niekde hľadať aj odpoveď na tézu ministra financií Petra Kažimíra, keď povedal, že je zásadne proti rozpočtovým stropom alebo výdavkovým teda stropom, pretože ich považuje za autopiloty, a v tak neistej dobe, ktorou dnes prechádza, koniec koncov nielen Slovensko, nielen eurozóna, nielen Európska únia, ale global, celý, celý svet, že v tak neistom prostredí množstva externalít je zásadne proti autopilotom. No bolo by to úplne, ale úplne namieste, keby sa vláda dokázala správať tak, ako to pred chvíľou - a s tým plne súhlasím - minister povedal na adresu Akadémie vied, že si myslí, a podčiarkujem váš názor, súhlasím s ním, že Akadémia vied nepatrí k inštitúciám, ktorá by mala v sebe zainkorporované sklony k nejakým dynamickým zmenám, k prijímaniu proste nejakých dynamických zmien, k adaptovaniu sa proste na to nové prostredie, no ale jedným dychom dodajme, že k takýmto entitám nepatrí ani štát. Nenahovárajme si tu, že štát má v sebe zabudované nejaké mechanizmy adaptovania sa na nové prostredie, na externality a pružného, efektívneho alebo schopnosti pružne a efektívne na tieto nové, zmenené podmienky reagovať. Štát - a teraz bez ohľadu na to, či vládne taká, onaká vláda - takúto schopnosť nemá. Presne ako tá Slovenská akadémia vied.
A preto sú, pán minister, autopiloty v podobe výdavkových stropov, nielen pre časy dobré, na tom sa zhodneme, to je tých 50 % našej zhody, že autopiloty slúžia na to, v tomto prípade výdavkové stropy, že keď sa ekonomike darí, citujem, ste to tu pred chvíľou v jednej z reakcií povedali, aby nebola ruka hore, aby sa nepomíňali tie zvýšené príjmy, lebo prechádzame dobrými časmi, no ale rovnako, opakujem, sú výdavkové stropy životne dôležité aj v zlých časoch. Keby tie výdavkové stropy platili napríklad už v roku 2009, nikdy, podčiarkujem, nikdy by sa nemohlo stať, že navštívi parlament pár týždňov pred koncom roka minister financií Počiatek a predloží spomínanú novelu zákona o štátnom rozpočte na bežiaci rok niekoľko málo týždňov pred koncom roka. Lebo kríza, no tak príjmy nám poklesli o 2 mld., tak o rovnaké 2 mld. zvýšime deficit. Hovorím okrúhle čísla, z 3 mld. na 5 mld. eur.
Takže skúsme celkom vecne diskutovať o tom, že potrebuje Slovenská republika, potrebuje "minfin" čo najskôr bez ohľadu na to, ktorá vláda vládne, prijať spomínaný autopilot v podobe výdavkových stropov. A zhodnime sa, poprosím, rovnako na tom, že tieto výdavkové stropy, verte mi, pán minister, nie sú dobrým autopilotom len v dobrých ekonomických časoch, ale sú rovnako veľmi dobrým, dobrou pomôckou alebo dobrou brzdou aj pre časy zlé, pretože v opačnom prípade budeme naďalej extrapólovať doterajší vývoj, že je úplne jedno, či ekonomika bola v období boomu na Slovensku, keď sme zaknihovali v niektorých kvartáloch, ak sa nemýlim, až 10 % prírastky hrubého domáceho produktu, alebo sme prechádzali spomínaným rokom 2009/2010, kedy došlo k poklesu hrubého domáceho produktu, ak sa nemýlim, niekde okolo 4-4,5 %, tak naozaj takéto autopiloty potrebujeme vždy, pretože bude dochádzať k ustavičnému - s odvolaním sa na exernality, na zlé ekonomické časy, na zlú fázu ekonomického cyklu - bude dochádzať stále k navyšovaniu, permanentnému navyšovaniu hrubého verejného dlhu. A jedno číslo by sme mali mať pred očami ustavične a dennodenne, takúto nástenku s takýmto grafom by mohol mať aj pán minister financií v svojom office na minfine, a to je vývoj hrubého verejného dlhu Slovenskej republiky, pre mňa za mňa nech to začne rokom 2003, ak chcete. Zistíme, že v tom práve kritickom období medzi rokmi 2008 a 2014, za 6 rokov sa hrubý verejný dlh Slovenska zdvojnásobil, zdvojnásobil. V budúcom roku dosiahne historicky najvyššiu úroveň od vzniku Slovenskej republiky v absolútnom vyjadrení 42,5 mld. eur. A môžeme sa tu odvolávať, nepotrebujeme autopiloty, my si tú ekonomiku uriadime sami, pochválili nás, myslím, dva dni dozadu, v Bruseli, sme v tej skupine Holandsko, Luxembursko, Nemecko, to je všetko pravda, podčiarkujem, len na pozadí sa nám stále, každý rok zaknihováva prírastok hrubého verejného dlhu, ktorý raz niekto bude musieť splatiť.
Teraz necháme bokom úvahy o tom, že existuje napríklad štúdia Menového fondu z Washingtonu, ktorá hovorí o tom, že aby sme mohli zvládnuť bublinu, ktorá sa dnes valí finančným svetom na finančných trhoch, ale aj v oblasti verejných financií, tak v istom okamihu bude potrebné škrtnúť úspory obyvateľstva vo výške 15 až 20 %. Nechcime sa nikto nikdy toho dožiť! Mnohí z vás, ktorí tu sedia, alebo zopár tu takých vidím, si možno pamätajú menovú reformu z roku '54, ja som vtedy ešte nežil, ale viem to z počutia, z rozprávania rodičov, kedy sa v pomere 1 : 50 vymieňali úspory obyvateľstva v bankách. V piatok ste mali 100 korún československých, v pondelok ste mali 2 koruny československé. Nechcime sa toho, opakujem, nikdy dožiť. Čo chcem tým povedať? Nechcem tu vyvolávať nejaké čierne pesimistické obrazy a maľovať všetko čiernou farbou, ale z dlhodobého hľadiska tie čísla nepustia. V roku 2008 bol verejný dlh Slovenskej republiky približne 28 % HDP, teraz sa tu dohadujeme, či je 55, 54,6 po tej poslednej zmene a notifikácii nášho dlhu. Zase desatina z hľadiska historického alebo tých historických dát - úplne zanedbateľná zmena. Áno, z hľadiska ústavnej dlhovej brzdy výrazná zmena, že sme mohli, vláda mohla odbrzdiť a nemusela mať rozpočet na budúci rok vo výdavkovej strane rovnaký ako na tento rok, takže pre vás tie desatinky znamenali proste zoslanie nejakého zázraku z neba, ale opakujem, z hľadiska historických dát zanedbateľné desatiny, proste mali sme tu nejaký rok 2008, to je tesne pred vypuknutím krízy globálnej s dlhom 28 % HDP, dnes sa pohybujeme približne na 55 %. To znamená zdvojnásobenie dlhu za 6 rokov. Abstrahujem od toho, čo príde, aká vláda príde po roku 2016, dôležité je, či sa raz na tej nástenke v spomínanom office aj budúceho ministra financií, dožijeme toho breake-evenu, to znamená, toho bodu zlomu, kedy vlastne tá vzostupná tendencia sa zmení na zostupnú, že to začne, ak nie klesať, tak minimálne, že to konečne začne byť zastabilizované.
Ja viem, že v rámci rozpočtových pravidiel sa predkladá rozpočet verejnej správy, štátny rozpočet na budúci rok a verejná správa na tri roky, preto ’15, ’16, ’17, ale všimnite si jednu vec, a to sa týka nielen Slovenska, čím prognózujeme dlhšie obdobie, tým sme v tej prognóze, chcem nazvať, odvážnejší, benevolentnejší alebo menej vnímame možné riziká. Čím sa vzďaľujeme tomu bodu od prítomnosti smerom do budúcnosti, tak tým sú tie prognózy, prirodzene, také - Nemci hovoria - grosszügig, také, také veľkorysé proste. Presne takto to vyzerá aj v tomto prípade. Myslím, že od rána, odkedy beží diskusia, nikto nediskutoval čísla za rok 2016 a ’17. No lebo to už je tam ďalej, z pohľadu dneška je to ďalej ako ’15, načo by sme sa tým vôbec zapodievali. A tam je ten pes zakopaný, že ak si tie čísla niekto z vás pozrel, teda nielen štátny rozpočet na rok 2015, ale aj to, čo je prognózované v rámci rozpočtu verejnej správy na roky ’16 a ’17, tak zistíte, že, a to povedal aj pán minister, práve tam má nastať nejaká stabilizácia nášho dlhu. Ja som to už možno v tomto pléne raz povedal, ja to rád zopakujem, že najlepšie sa robia prognózy s platnosťou na 50 - 100 rokov, pretože v dobe, keď dôjde k verifikácii týchto prognóz, tak ich autori už spravidla nežijú. Čiže vtedy si môžte naozaj popustiť tú uzdu fantázii a môžte do tej prognózy v horizonte 50-100 rokov napísať čokoľvek, v dobe verifikácie už ten autor medzi nami nebude. Takže chcem povedať na adresu tej správy, ktorá je úplne čerstvá, snáď niekoľko málo hodín alebo dva dni, že sme v tej skupine toho exkluzívneho klubu, že rozpočty Spolkovej republiky Nemecko, Luxemburska a Holandska a Slovenska boli takpovediac odobrené alebo získali sme pochvalu.No, nebudem hovoriť nič nové, čo by pán minister Kažimír nevedel, ale (povedané so smiechom), ale musím to pripomenúť, že čo urobil Brusel po prvýkrát v histórii od vzniku Európskej únie, keď teda posudzoval drafty, posudzoval návrhy štátnych rozpočtov jednotlivých členských krajín. Pozrel sa na MTO, to sú tie medium-term objective, teda strednodobé ciele a pozrel sa na to, či jednotlivé členské krajiny, ktoré ten rozpočet predložili, či sa nachádzajú v tom koridore tak, aby tá krajina jej predložený strednodobý cieľ naplnila. V prípade Slovenskej republiky je naším strednodobým cieľom mať v roku 2017 vyrovnaný štátny rozpočet. Nechcem zachádzať úplne hlboko do detailov. V slovníku bruselskom vyrovnaný znamená aj deficit, štrukturálny deficit mínus 0,5 % HDP. Dobre, to opusťme teraz túto zdanlivo nelogickú vec, že vyrovnaný znamená aj deficitný 0,5 % HDP, pokiaľ ide o štrukturálny deficit a jeho priemerné saldo, ale Brusel povedal, že sme v tej trajektórii, ktorá nás môže v roku 2017 priviesť k splneniu MTO, v našom prípade štrukturálneho deficitu niekde na úrovni mínus 0,5 % HDP.
Ale - a tu poprosím potom v reakcii, pán minister, keby ste mohli na toto dať odpoveď, zrozumiteľnú, exaktnú odpoveď - pokiaľ viem, tak Brusel vôbec, ale vôbec neposudzuje dve veci. To znamená, spôsob, akým sa konsolidácia, alebo ak chceme zrozumiteľne, ozdravovanie verejných financií dosahuje, či sa dosahuje viac na príjmovej alebo viac na výdavkovej stránke, čo je celkom pochopiteľné, pretože ten spôsob, ako dosiahnuť to ozdravenie, vždy je závislý od toho, či ste viac ľavicovo cítiaci ekonóm alebo liberálno-pravicovo cítiaci ekonóm. Teraz hovorím len o ekonomických témach. Nehovorím teraz o osobných slobodách. A rovnako tak sa neposudzuje, či dosiahnete ten MTO dlhodobo udržateľným spôsobom.
Poviem to na úplne zrozumiteľnom príklade, na rozpočte rodinnom, tomu už hádam rozumie každý, pretože každý máme aj peňaženku, aj platobnú kartu, aj nejakú mesačnú výplatu, aj nejakú rodinu a s tou spojené nejaké výdavky. Predstavte si, že vaše mesačné príjmy v rodinnom rozpočte budú 100, 100 jednotiek, nehovorme teraz sumy, či je to 800 eur, 2 000 eur, 500 eur, proste 100 jednotiek máte príjmy a 100 jednotiek máte výdavky rodinného rozpočtu v danom mesiaci. Pýtam sa, je váš rodinný rozpočet vyrovnaný? Odpoveď je jednoznačne áno, pretože príjem 100 jednotiek, výdavky 100 jednotiek. No, lenže predstavte si, že mali by ste zamestnávateľa, ktorý vám načrtne nejakú trajektóriu zvyšovania, medziročného zvyšovania vašej mzdy, že z tohto bodu sa dostanete do tohto bodu, a vy uzatvoríte dohodu so zamestnávateľom, že neupravuj mi každoročne môj príjem, veď vypočítajme si z tých piatich entít, z tých piatich rokov si vypočítajme nejaký priemer a ten mi vyplácaj päť rokov. Ak sa toto stane, na tomto zrozumiteľnom príklade, tak je každému jasné, že v prítomnosti skonzumovávate budúcnosť. V prítomnosti prejedáte budúcnosť, lebo to, čo by vám za normálnych okolností ten zamestnávateľ postupne medziročne zvyšoval, vy si s ním uzatvoríte dohodu, že vás bude päť rokov platiť na nejakej priemernej báze. Opakujem, prítomnosť si, už dnes si vlastne prejedávate v prítomnosti tú budúcnosť.
Pokiaľ ide o tých sto jednotiek, na výdavkovej strane mesačného rodinného rozpočtu, tak hádam sa zhodneme na tom, že je rozdiel, či tie výdavky pozostávali z toho, že ste mali mesačnú splátku lízingu na auto, alebo či tie výdavky spočívali v tom, že ste zvýšili svoju sumu na ročnom termíňaku v banke. Však 20 ako 20, no len, myslím, z tej stovky, len rozdiel je ten, že zatiaľ čo ten prvý výdaj je neproduktívny, lebo slúži ako lízingová splátka vášho auta, je naozaj neproduktívny, pretože môžte mať substitučný spôsob uspokojovania tejto potreby, môžte chodiť mestskou hromadnou dopravou, alebo ako to robí dnes veľa Američanov, ktorí bojujú s nadváhou, že keď prídu do nákupného centra, tak vedome zaparkujú čo najďalej od vchodu do nákupného centra, na opasku nosia ten digitálny krokomer, aby urobili, aby večer, keď sa pozrú na ten displej, aby videli čo najväčší počet v tisícoch tých krokov za deň urobených, aby mohli usnúť s tým dobrým pocitom, koľko cez deň urobili pre svoje zdravie. Takže je rozdiel, či v tých výdavkoch 100, aký tam bude podiel tzv. produktívnych výdavkov, to budú výdavky také, ktoré vám aj v budúcnosti budú zvyšovať váš príjem, a aký podiel tých výdavkov bude neproduktívnych, čiže len čistý konzum. Či už chceme, ja neviem, potraviny, autá a tak ďalej a tak ďalej. Ale opakujem, konštatovanie je logické, že daná rodina má mesačný rozpočet vyrovnaný, má sto jednotiek príjmov a sto jednotiek výdavkov.
Na tomto ilustratívnom príklade som sa snažil priblížiť aj neekonómom, že aj keď Slovenská republika v roku 2017 splní MTO, strednodobý cieľ, a dosiahneme vyrovnaný rozpočet, pokiaľ ide o štrukturálne saldo, do tých mínus 0,5 % HDP, to ešte neznamená a vôbec to nebude nič vypovedať o tom, do akej miery sa na tej vyrovnanosti udržíme. Dva roky, tri roky, päť rokov, desať rokov? Alebo sa v ďalších rokoch dostaneme opäť do zvyšovania deficitu alebo - ako to nazýva pán minister - do fiškálnej expanzie, teda do toho spomínaného žitia nad pomery. Skutočne tá statická veličina, že na konci roka 2017 máme štrukturálny deficit pol percenta, nemusí o tej kvalite za oponou, ako sme ho dosiahli, a či je dlhodobo udržateľný, ešte vypovedať vôbec nič.
Spomínal som o tom, že rozpočet na budúci rok 2015, ja som o tom hovoril v auguste v jednom rozhovore pre Hospodárske noviny, kde som ho označil za rozpočet premárnených príležitostí. Čiže netvrdím, že táto vláda sa správa fiškálne nezodpovedne, to netvrdím, ale tvrdím, jedným dychom dodávam, že nevyužila príležitosti, šance, ktoré, ktoré mala, a jeden z kľúčových dôvodov, prečo si myslím, že tie šance tu boli a boli enormné, je ten, že je to vláda jednej strany. To teraz myslím v pozitívnych konotáciách, nie v negatívnych. Vláda jednej strany, ktorá sa nemusela na reforme školstva, na reforme zdravotníctva, na reforme čohokoľvek, inovatívnej reforme, predpokladám, dohadovať s nikým. Ja som bol účastníkom pravidelných koaličných rád vlád Ivety Radičovej, viem, o čom hovorím. Bol som za tou oponou a viem, ako ťažko, preťažko sa rodili a hľadali tie prieniky názorové, ako zreformovať túto oblasť, ako sa pohnúť v tejto oblasti, aby sme mohli zvýšiť dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Vláda jednej strany, energiu na hľadanie prienikov nepotrebuje míňať. Alebo sa, pán minister, mýlim? Predpokladám, že, že nie. Teraz nehovorím o vašom boji s rezortami, ten je nekonečný, ten je vždy za každej vlády, pretože ten financmajster drží pod krkom jednotlivých ministrov, ak chce, aby sa mu tie verejné financie nerozkotúľali úplne bezhranične, to je jasné, ale teraz hovorím, opakujem, o politickej zhode, ako postupovať v spomínaných inovatívnych reformách. A tu sa premárnili obrovské príležitosti, že sa nič výrazné neurobilo ani v prípade školstva, ale ani v prípade reformy verejnej správy. Budem o tom o chvíľočku hovoriť a zistíte, že odpoveď sa nevolá ESO. Takže preto rozpočet na budúci považujem za rozpočet premárnených príležitostí.
Ak si zoberieme výdavky štátneho rozpočtu, tak ony nám naďalej porastú, už merané tou novou metodikou ESA 2010 nám porastú medziročne približne o 768 mil. eur. A tu, ak dovolíte, je opäť jedno zahmlievanie, ktoré, si myslím, že je najvyšší čas ukončiť, a začať pomenovávať veci pravým menom. Zahmlievanie spočívajúce v tom, že pán minister Kažimír na tlačovej konferencii, keď bol rozpočet schválený na vláde, 15. októbra, povedal, že medziročne dôjde k zníženiu výdavkov približne o 750 mil. eur. Hovorím teraz okrúhle čísla. No, samozrejme, porovnával plán a plán, čiže porovnával rozpočet na tento rok s rozpočtom na budúci rok. Nejdem to rozbíjať z hľadiska logiky veci, že to nezmysel, áno, aj takéto porovnanie sa urobiť dá a aj takéto porovnanie dáva istú interpretačnú hodnotu. Má proste nejakú vypovedaciu schopnosť. Ale nemôžte si medzi týmito dvoma číslami, kto z vás riadil akúkoľvek firmu, ktorá je väčšia ako vy sám, čiže má dvoch a viacerých zamestnancov, tak vie presne, o čom hovorím, nemôžte si medzi týmito dvoma kolónkami odignorovať tú kolónku uprostred a to je očakávaná skutočnosť tohto roku. Čiže máme nejaký plán na rok '14, máme nejakú očakávanú skutočnosť na rok '14, pár dní, pár týždňov zbýva do konca roka, tak to už môžeme povedať pomerne presne a máme nejaký plán na budúci rok. No, samozrejme, keď ten stredný stĺpček preskočím a zoberiem si len to A a C a tieto dva stĺpce si porovnám, tak pán minister má pravdu, malo by dôjsť, keď porovnáme plán - plán, k zníženiu výdavkov približne o 750 mil. eur. Skúsme si ale porovnať očakávanú skutočnosť tohto roka a plán na budúci rok. Pretože ak vedeli naše verejné financie hospodáriť v tomto roku, to nie je moje číslo, to je číslo z ministerstva financií, je očakávaná skutočnosť 16 mld., pokiaľ ide o výdavky štátneho rozpočtu, na budúci rok už to má byť 16,8 mld. eur. 16,8 mínus 16 je prírastok výdavkov približne 800, hovorím okrúhle čísla, 800 mil. eur, to je proste holý fakt. Takže my nemôžme opomenúť, ako som povedal, ten stĺpček B. Čiže plán na tento rok, skutočnosť tohto roku a plán na budúci rok.
Ďalšia vec, ktorá na tomto rozpočte vyrušuje, aj keď plne chápem pána ministra financií, a pravdepodobne na jeho mieste by to bol urobil ľubovoľný iný minister financií, to treba celkom objektívne povedať, ale predsa len trošku vyrušuje tá skutočnosť, že do Bruselu bol 15. októbra, keď bol schválený rozpočet na vláde, bol predložený parlamentu a bol poslaný do Bruselu, naozaj so schodkom 1,98 % HDP, s deficitom. A pán minister povedal, že, hneď na tej tlačovke, že jeho, že očakáva, že dôjde k navýšeniu schodku, lebo sa budú zvyšovať výdavky, lebo odpočítateľná položka na zdravotné odvody, lebo platy učiteľov, lebo neukončené tripartitné rokovania, pokiaľ ide všeobecne o tarifné platy pracovníkov verejnej správy, až sa nám rozkotúľa ten deficit niekde na úroveň 2,5 %. Citujem pána ministra, na tlačovke oznámil, že tam niekde končí jeho trpezlivosť.
Holou pravdou je, že do Bruselu a do parlamentu sme predložili rozpočet vo výške schodku 1,98 %. Nie preto, že by toho 15. októbra o pol noci pán minister nevedel, že ho tu čaká potreba zvýšiť výdavky o 150 mil., lebo odpočítateľná položka pri zdravotných odvodoch. Nie preto, že by nevedel, že asi tí učitelia zhruba 60 mil. Nie preto, že by nevedel, že ostatné navýšenia tarifných platov pracovníkov vo verejnej správe približne plus 30 mil., teda s učiteľmi 90. To všetko vedel. Ale v ten deň D, 15. októbra, platila ústavná dlhová brzda. Boli sme priškrtení tretím a porušením tretieho ochranného pásma, tou magickou hranicou 55 %. Preto rozpočet do parlamentu s deficitom 1,98 preto bol takto schválený vo vláde a preto bol takto poslaný do Bruselu. A dnes som sa dozvedel, pán minister, že v Bruseli existujú tzv. country desky a pri tom slovenskom country desku sedí niekoľko jedincov a tí pozorne sledujú aj dnešnú rozpravu napríklad a oni, oni vedia, že ten náš, alebo monitorujú to, že tie naše výdavky porastú a že náš deficit na hotovostnom, na hotovostnej báze porastie tiež. No fajn. A tvrdíte, že a napriek tomu by nám dali to dobré, to dobré hodnotenie. Súhlasím naprosto s vami, len problém je ten, že ten gap, tá medzera, ktorá sa tu vytvorila vďaka novej metodike a z nej odvodenej novej notifikácie nášho dlhu, ale koniec koncov má to dopad aj na náš deficit, tak ten gap ste využili úplne do krajnosti, ako sa využiť dal. A preto opätovne pripomínam, že je to rozpočet premárnených príležitostí.
Je tu nekonečná metodická diskusia o tom, že čo všetko ESA 2010, koľko mala vplyvov na náš deficit a na druhý verejný dlh s mínusovými znamienkami, čiže nám zvyšovala deficit, zvyšovala verejný dlh, a koľko mala vplyvov, koľko, rozumej kvantifikácie, a koľko stovák miliónov eur. A koľko mala vplyvov s plusovými znamienkami. Veď určite máte k dispozícii aparát, teraz to myslím úprimne, kvalifikovaných naozaj odborníkov v Inštitúte pre finančnú politiku. Rovnakým aparátom disponuje, rovnako kvalifikovaným aj pán Ivan Šramko ako šéf Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Tak z toho miesta tu a teraz vás prosím, aby aj IFP, pán Filko, ale aj rada, pán Šramko, aby dodali do ukončenia rozpravy k tomuto rozpočtu, dodali ctenej snemovni dve čísla - nepotrebujem to rozbiť na jednotlivé detailné položky - súčet mínusov a súčet plusov. A máme ušetrených niekoľko desiatok hodín ale úplne, úplne zbytočnej diskusie, lebo ktorékoľvek čísielko dnes si vytiahnete z rozpočtu, tak - a budem mať pravdu, pán minister, podčiarkujem, vám povie - no ale to je preto, že je nová metodika, hej. Keď ja napríklad poviem, prečo z 350-tisíc ľudí vo verejnej správe ideme na 366-tisíc, čiže plus 16-tisíc, no lebo nová metodika. Má plnú pravdu, lebo sa nám do okruhu verejných financií nám spadli železnice a neviem čo, neviem, proste má úplne pravdu, opakujem, hej. A niekto iný zase povie, prečo to, no tak lebo nová metodika. Čiže lietajú tu argumentačné vojny, ktoré by mohli byť dobojované a dobojované podotýkam s arbitrom, s nejakým rozhodcom, ktorý povie, veci sa majú takto, keby sme mali na stole pred začatím rozpravy o štátnom rozpočte na budúci rok tieto jednoduché dve čísla. Súčet mínusových dopadov vyplývajúcich z prechodu ESA 95, ESA 2010 a súčet plusových znamienok. Tieto dve čísla a môžme si ušetriť desiatky úplne planých a zbytočných argumentačných vojen.
Ďalej čo na tomto rozpočte vyrušuje v značnej miere, je potom tá procedurálna stránka veci pri schvaľovaní, že objavujú sa nám tu pozmeňujúce návrhy. Množstvo bolo z nich zapracovaných do spoločnej správy na finančnom výbore. Verím, že nejaké ešte ďalšie odznejú v pléne. Priznám sa, po prvýkrát, opravte ma, ak sa mýlim, pán minister, sa tak stane, že sa poruší, myslím, po prvýkrát od vzniku od Slovenskej republiky, že sa poruší takéto, takéto zlaté, zlaté pravidlo. Opravujem sa, po prvýkrát od vstupu do Európskej únie, tak, čiže od roku 2004, lebo dovtedy to bol, naozaj že Česi takejto akcii hovorili (povedané so smiechom), myslím, že "medvěd". Bývalý šéf finančného výboru z českej poslaneckej snemovne mi tu akciu popísal úplne podrobne, keď sa zasväcoval ako nového predsedu finančného výboru do procedurálnej stránky veci. V Čechách postupovali tak, že minister Kalousek hodil do pľacu niekoľko miliárd, nebudem teraz hovoriť to číslo a poruvali sa o ne, pobili, lebo poruvali nie je slovensky, pobili sa o ne aj opoziční, aj koaliční poslanci. Manažoval to celé šéf rozpočtového výboru a zmyslom tejto akcie bolo, aby si všetci prišli na svoje. A tým pádom sa rozpočet spravidla, tá väčšina potrebná pre jeho schválenie našla vždy. No v istom okamihu sa takýmto akciám medveďovským urobil koniec a nielen v Čechách, ale aj u nás, chvalabohu, a prijalo sa také nepísané pravidlo, ktoré nevedieme nikde v zákone o rozpočtových pravidlách, ale ja si myslím, že bolo celkom ctené ešte aj ministrom Počiatkom, počas vlády 2006 - 2010, počas vlády Fico, Mečiar, Slota, bolo ctené aj nasledujúcou vládou. A tentokrát ale sa tak nestalo. Po prvýkrát, opakujem, od nášho vstupu do Európskej únie. O čom hovorím. Ľubovoľný poslanec, ktorý príde s ľubovoľným pozmeňujúcim návrhom, ktorý spravidla zvyšuje výdavky, málokedy sme svedkami pozmeňováku, že bum, budú vyššie príjmy. Lebo tie si nemôžte vygenerovať pozmeňovákom, lebo tie príjmy našťastie už na Slovensku veľmi presne vie odhadnúť Výbor pre daňové prognózy, makrovýbor a tak ďalej. Čiže tú príjmovú stránku ťaháme z tých objektívnych údajov. No ale pozmeňováky sa koncentrujú spravidla výlučne do oblasti rozpočtových výdavkov, komu pridať. Nie komu zobrať, ale komu pridať. A to nepísané zlaté pravidlo hovorilo o tom, že ľubovoľný poslanec, keď predložil pozmeňujúci návrh k rozpočtu, tak vždy musel jedným dychom dodať, keď chce niekomu ako teraz pred chvíľou sme sa bavili o SAV-ke, pridať čo i len milión eur, tak musí súčasťou toho pozmeňováku byť, odkiaľ ten jeden milión chce vziať, tak aby schválenie takéhoto pozmeňujúceho, doplňujúceho návrhu bolo na deficit verejných financií neutrálne.
A teraz sa prvýkrát, podčiarkujem, od vstupu do EÚ, toto tento golden rule, to nepísané zlaté pravidlo, porušilo. Máte tu pozmeňovák, ako som hovoril, 150 mil. zvýhodnené zdravotné odvody pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva, platy učiteľov, ďalšie zvyšovanie tarifných platov, lebo neuzatvorené tripartitné rozhovory rozhovory a tak ďalej a tak ďalej. A nikto nepovedal odkiaľ na to vziať peniaze. Ak nerátam to, o čom hovoril Ivan Mikloš. Ja som to počul dnes prvýkrát. To zasadnutie výboru pre daňové prognózy z toho 20. či ktorého, 24. novembra, že zrazu potom cez pozmeňovák boli zapracované predsa len aj zvýšené príjmy. Ak je to naozaj, ak sa to naozaj stalo, tak potom je to dosť, dosť dôležitá vec na to, že by si vyžadovala nejaký férový postoj a nejaké zaujatie stanoviska zo strany ministra financií Kažimíra. Pretože vy nemôžte tie príjmy len tak z ničoho nič povedať, že budú vyššie, hej (povedané so smiechom), pokiaľ to, samozrejme, nepotvrdí výbor pre daňové, teda pre prognózy daňových príjmov.
No, na tlačovej konferencii povedal, keď prvýkrát uzrel svetlo sveta tento návrh rozpočtu, premiér, že Slovensko sa uberá dobrou cestou a že nechce nikomu brať nijak subjektívny pocit. Chcem podotknúť, že všetky čísla, ktoré tu spomínal, ani jedno z nich nie je výsledkom môjho subjektívne pocitu, ale bude zobraté to číslo priamo z tej, ja som to spočítal, 274-stranovej hrubej knihy so všetkými grafmi a prílohami, toľko má náš rozpočet verejnej správy. Tak buď sú tie čísla, o ktorých hovorím, vzaté z tohto zdroja, alebo z materiálov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Takže ubezpečujem aj pána premiéra, že nie o subjektívnych pocitoch, ale o číslach, ktoré sú priamo na stole z dielne ministerstva financií alebo rady. Tvrdím, že týmto rozpočtom vláda skutočne a teraz by som poprosil pána kolegu tam vzadu, o ten graf č. 1. Vláda neadresne berie všetkým alebo každému, rozumej v zátvorke firmám a občanom a adresne rozdáva iba niekomu. (Premietanie grafov v rokovacej sále.) Skúsme sa pozrieť, ja tomu rozumiem, že vzhľadom na veľkosť toho screenu a vzdialenosť vašich očí od tabule je to nečitateľné, ale ja to presne popíšem.
To, čo vidíte na tej krivke, to sú, podčiarkujem, medziročné prírastky daňových príjmov a príjmov fondov sociálneho a zdravotného poistenia. Treba si veľmi zdôrazniť to slovíčko prírastky. To znamená, že o koľko väčší priestor na rozdávanie medziročne má vláda. Začíname tam v tom úplne hornom ľavom rohu, tam je čísielko 1,9 mld. eur, to znamená, v roku '13 oproti roku '12 vláda mala takmer o 2 mld. eur vyššie daňové príjmy a príjmy fondov sociálneho a zdravotného poistenia. Počujete dobre. A to je len year to year, proste to je len medziročná zmena, to nie je absolútne číslo. Medziročne medzi rokmi '12 a '13 takmer 2 mld. eur.
V tom roku 2014 medziročná zmena bola, hovorím okrúhle čísla, 400 mil. Preto tam vidíte pokles. Ale to nie je pokles príjmov, to je pokles medziročnej zmeny. Čiže medzi rokmi '14 a '13 okrúhle číslo 400 mil. navyše. Medzi rokmi '15 a '14 medziročne 900 mil., potom '16 oproti '15 1,1 mld. eur a nakoniec rok '17 oproti roku '16 je plus 720 mil. eur. Toto v súčte, keby sme si tie medziročné delty, tie medziročné prírastky všetky spočítali medzi rokmi 2013 až 2017, tak by sme zistili, vlastne o koľko mld. eur sa navýšil na príjmovej strane – hovorím, ešte raz, o daňových príjmoch a príjmoch fondov sociálneho a zdravotného poistenia –, o koľko sa navýšil manévrovací priestor pre vládu.
A teraz sa skúsme ale pozrieť na to, odkiaľ tie peniažky do rozpočtu prišli. Ja som nikdy nespochybnil a nikdy nebudem spochybňovať tvrdenia a snahy ministra financií Kažimíra, ako je dôležitý boj proti daňovým únikom, zabránenie proste daňovým podvodom a tak ďalej. V tomto ho budem vždy len a len podporovať, ale... To ale sú tie tri stĺpčeky, ktoré vidíte pod tou krivkou. Tak sa pozrieme na ten prvý z nich. (Premietanie grafov v rokovacej sále.) Koľko peňazí v budúcom roku 2015 vláda získa čiste len z novely zákona o dani z príjmu, tam je 259 mil. a z vplyvu ponechania sadzby dane z pridanej hodnoty na 20 % získa 235 mil. Čiže v súčte, ak hovoríme, že medziročná zmena v roku 2015 bude 900 mil. tých príjmov, tak len tieto dva spomínané vplyv, vplyv veľkej novely zákona o dani z príjmu a ponechanie sadzby na 20 %. Len tieto dva, dve položky v súčte budú tvoriť takmer 500 mil. eur.
Tie čísla, opakujem, nie sú moje, sú z dielne ministerstva financií. Ak si napočítate tie tri stĺpčeky, ktoré tam vidíte za tie tri roky 2015 až '17 spolu, tak zistíme, že veľkou novelou zákona o dani z príjmu, ktorú sme na ostatnej schôdzi parlamentu schválili, za tie tri roky táto veľká novela prinesenie do rozpočtu 841 mil. eur. Komu berie novela zákona o dani z príjmu peniaze? No podnikateľom. Z veľkej časti alebo takmer výlučne všetky opatrenia sa týkali právnických, právnických osôb.
A rovnako za rovnaké obdobie 2015 až 2017 vláda získa do rozpočtu vplyvom ponechania sadzby na 20 % za tri roky dohromady 733 mil. euru. Komu sa tým neznížením tej sadzby z 20 na 19 % berú peniaze? No všetkým, teda aj konečným alebo primárne konečným spotrebiteľom, teda občanom. Preto tieto čísla, ktoré tam vidíte, hovoria o tom, že vláda naozaj berie neadresne, podčiarkujem, neadresne všetkým a rozdáva adresne niekomu.
Tak len na také rýchle pripomenutie, kto všetko adresne dostal v Slovenskej republike a na aký účel peniaze. Už sme zabudli na to, že relatívne tesne po vzniku tejto vlády Duslo Šaľa, pardon, začalo to Mondi Ružomberok, 25 mil. eur. Nie na vytváranie nových pracovných miest, na udržanie počtu pracovných miest. Opäť, boli to najvyššie náklady na udržanie jedného jediného pracovného miesta od vzniku Slovenskej republiky. To bol prípad Mondi Ružomberok. Čerstvý prípad, teraz poviem Duslo Šaľa, 58 mil. Áno, budem objektívny a jedným dychom dodám a rád to priznám, je to rozpustené na desať rokov. Nie je to jednoročný vplyv. Mesto Žilina 17,5 mil. Eurofondy, už tu bola o tom reč. Zatiaľ vieme, že prídeme nenávratne o 80 mil., možno prídeme o viac, ale to sú veci, ktoré predsa vznikli aj pochybením konkrétnych ľudí, ktorí majú nohy a ruky, sú z kostí a z mäsa, konkrétni ľudia. Ja som zatiaľ nepočul, aby to bolo dotiahnuté do trestnoprávnej roviny. A som pritom, si myslím, že senzitívny, schopný rozlišovať rozdiel medzi politickou zodpovednosťou a trestnoprávnou zodpovednosťou.
Pozrime si na neproduktívne výdavky typu kupovanie stratových firiem. Veď si pripomeňme, že štát získal 100 % obchodných podielov v spoločnosti SPP. V akej spoločnosti? No v takej, ktorá ročne produkuje stratu približne 80 mil. eur. Prečo? Lebo tej matke ostali len tie stratové biznisy, a to je plyn pre domácnosti, ktorý treba dotovať a ktorý je stratový. Čo sa stalo so ziskovými dcérami Eustream a Distribúcia? Ľudovo povedané, Eustream, to je tá veľká hrubá rúra idúca cez Slovensko a Distribúcia, to sú tie tenšie rúry, ktoré idú z tej hrubej k tým domácnostiam. Keď to trošku zjednoduším, tie dcéry sú vysoko, vysoko ziskové. Je tam dnes Energetický průmyslový holding. To, čo bolo stratové, sme nasypali do tej matky, a tam si štát kúpil 100 % obchodné podiely. Pýtam sa. Je toto produktívny výdaj? Produktívny výdavok? No nie je.
A mňa naozaj mrazí, keď počujem vyhlásenia aj ministra hospodárstva Pavlisa o tom, že on si kúpi Slovenské elektrárne. Nemyslím on ako osoba, ale že pripraví materiál, aby štát získal 100 % obchodných podielov v Slovenských elektrárňach. Keď dostal raz v rádii, v Slovenskom rozhlase teda otázku, že za čo si ich kúpi, odkiaľ vláda na to vezme peniaze, odpoveď bola, mám na to Telekom. Čiže 1 mld. eur, ktorá je naprojektovaná v budúcoročnom rozpočte ako výnos z predaja podielov štátu spoločnosti Slovak Telekom, pán minister Pavlis by ju rád použil na kúpu 100 % obchodných podielov spoločnosti Slovenské elektrárne. Bolo by to na ďalšiu dvojhodinovú prednášku, teraz hovoriť o treťom a štvrtom bloku Mochoviec.
Nedočkali sme sa tej správy, o ktorú som žiadal, aby minister Pavlis predložil naozaj správu, ktorá sa volá štúdia vykonateľnosti, aby sme presne vedeli, čo nás tá dostavba ešte bude stáť, lebo tie elektrárne už sa stavajú 28 rokov a ešte sa, ak si dobre pamätám, 4 roky stavať budú až do roku, myslím, 2018, ten posledný štvrtý blok. Tak keď si k tým 28 ešte štyri, tak 32 rokov bude tento podnik vo výstavbe. A navyšujeme a navyšujeme, najprv z 2,8 na 3,8 mld., potom prisypeme ďalších 826 mil. Už sme na 4,6 mld. eur a budeme dosypávať ďalšie a ďalšie peniaze, ktoré sú absolútne bez akejkoľvek kontroly.
Nech, prosím vás, nikomu z vás nikto nezalepí oči tou poslednou zmenou, keď minister Pavlis povedal po tom, čo zástupca slovenského akcionára súhlasil a dvihol ruku s navýšením rozpočtu o zhruba o nejakých 860, alebo koľko bolo tých miliónov eur. No odteraz budeme kontrolovať každú jednu faktúru, ktorá bude vyššia ako 2 mil. eur. Ja sa pýtam, a tie doterajšie faktúry, ktoré už sú za 3,8 mld., kontroloval kto? Ako je možné, že štát napriek tomu, že má tam 34 % podiel, má tam svojich zástupcov, a doteraz to kontroloval kto? Doposiaľ vynaložené miliardy eur. A tu sa bavíme, 40 minút diskutujeme o tom, či ponecháme Slovenskej akadémii vied 8 alebo koľko mil., alebo 10, ja neviem, mil. eur, že? Takže viete, na jednej strane nevidíme naozaj pomedzi miliardy a na druhej strane tu sa o jednotkách miliónov, čo je tisícina z miliardy, lebo miliarda má tisíc miliónov, takže o tisícinkách sme tu schopní diskutovať, či áno, alebo nie, a miliardy utekajú naozaj pomedzi, pomedzi prsty. Novácke chemické závody, Brusel konštatoval neoprávnenú pomoc vo výške 5 mil. eur a mohol by som pokračovať ďalej, ďalej, ďalej, ďalej.
Čiže konštatujem, vrátim sa k tej téze, aj tento rozpočet, ale nielen tento, ja som hovoril aj príklady z tohto roku a z minulého roka, jasne dokumentuje, že vláda neadresne berie všetkým, to vidíte ako medziročne stúpajú, aké sú medziročné prírastky, opakujem, daňových príjmov a fondov sociálneho a zdravotného poistenia. Takže neadresne berie všetkým a adresne dáva naozaj iba niekomu. Napríklad v tohtoročnom rozpočte to bolo spomínaných 16 eur na hlavu pracovníka vo verejnej správe, o ktorých som hovoril na úvod.
Takže opäť tá komparácia, to porovnanie Slovenská akadémia vied a štát. Plne súhlasím s tým, čo povedal pán minister Kažimír, že sa SAV-ka nemá v sebe vnútri zakomponované nejaké sklony k nejakým adaptívnym rýchlym zmenám na nové podmienky a tak ďalej, a preto ho chápem, plne ho človečensky chápem, že chce cez to parametrické prostredie, cez to priškrtenie, cez peniaze ich donútiť k tým zmenám. No ale povedzme si na strane druhej, že rovnako ani štát tento sklon správať sa efektívne, hospodárne a účelne nemá v sebe zakomponovaný. Takže niet inej cesty, ako tiež mu len tú slučku tomu štátu, rozumej, tomu štátnemu rozpočtu tiež len priškrtiť a utiahnuť, lebo v opačnom prípade sa nájde tisíc dôvodov stále, ako popustiť tie stavidlá, a rozkotúľajú sa deficity a verejné dlhy.
Jednou z takýchto zmien, ktorá naozaj padla z neba, bolo to spomínané zvýšenie hrubého domáceho produktu, papierovo, podotýkam, o 2 %. Veď to priznal aj pán minister. V absolútnom vyjadrení to je 1,5 mld. eur. Prečo hovorím o papierovom zvýšení HDP? Lebo na Slovensku sa nevyrobila ani, ani o jeden tovar alebo lopata, fúrik alebo nejaká služba, proste nič. Nevzniklo na Slovensku viacej tovarov a služieb a máme o 2 % vyšší hrubý domáci produkt. A za toto nemôže naozaj vláda, proste to je vec Eurostatu. Mám niekedy vážne pochybnosti, že či to tiež nemá byť jeden z nástrojov, ako trošku tú eurozónu, ako jej nechať teraz nadýchnuť pri..., získať čas, to kupovanie si času, nadýchnutie sa, pribrať trošku viacej kyslíku pri tom obrovskom dlhovom bremene a riešení tej dlhovej krízy, ktorá tu zjavne je a ktorá, podotýkam, nezaznamenala od jej vzniku v roku približne 2010 absolútne žiadne výrazné zlepšenie. Ak sa pozriete na hrubé verejné dlhy, aby som bol objektívny, teraz nehovorím o slovenskom, či to bude Francúzsko, či to bude Taliansko, či to bude Belgicko, ľubovoľnú krajinu, ktorú si vezmete, a porovnáte si je hrubý verejný dlh medzi rokmi 2009 a rokom 2014 alebo prognózou na budúci rok, tak určite tam nezaznamenáte nikde nieže stabilizujúci sa trend, ale, naopak, rastúci trend.
No, a teraz k tomu spomínanému štrukturálnemu deficitu, o ktorom, o ktorom hovoril pán minister Kažimír. Ja chcem povedať celkom objektívne a súhlasím s vami, že v roku 2013 sme dosiahli najlepší štrukturálny deficit vo výške 1,3 %. Lepší nikdy Slovensko v svojej histórii nemalo. No ale jedným dychom musím povedať aj to B, pretože žiadna tá veličina nie je statická, že tu a teraz, o tejto minúte, ale pozrime sa na to zase v nejakom historickom trende, tak už rok na to v roku 2014 ten deficit z 1,3 % vyskočil na 2 %. Hovorím o štrukturálnom deficite. Čiže došlo k jeho zhoršeniu o 0,7 percentuálneho bodu. To je to, čo pán minister Kažímír nazýva fiškálna expanzia. A ja to prekladám len do reči, ktorej bude rozumieť každý z občanov, že zvýšila sa miera žitia vlády nad pomery. To je fiškálna expanzia, aby sme tomu rozumeli. Čiže v tomto roku sa deficit zhorší štrukturálny, z 1,3 na 2 %, čiže plus 0,7. A pôvodne, a tomu som, priznám sa, tlieskal, keď som si, nebolo to ešte 15. októbra na stránke minfinu, myslím, deň po tom, čo to vláda schválila, 16. októbra som si pozrel ten pôvodný draft rozpočtu na budúci rok a tam som videl naplánovaný deficit na budúci rok štrukturálny 0,8. To znamená, že to zlepšenie z 2 % na 0,8, čiže zlepšenie o 1,2 % tak toto bolo naozaj niečo, čomu som aplaudoval, a som tak trošku, mi to vyrazilo v dobrom slova zmysle dych a právom vtedy na tlačovke pán minister hovoril o tom, že miera ozdravovania našich verejných financií bude dvojnásobne vyššia, ako si vyžaduje fiškálny kompakt, čiže európska fiškálna zmluva alebo pravidlá revidovaného Paktu stability a rastu.
Ale čo na tom, keď už potom o niekoľko málo dní neskôr sme sa dozvedeli, že to tak nebude, lebo, lebo, lebo, lebo odpočítateľné položky na zdravotných odvodoch, platy učiteľov a iné vo verejnej správe a ďalšie výdavky a jeden jediný, s ktorým tým výdavkom súhlasím, keď Rada pre rozpočtovú zodpovednosť upozornila minfin, že bolo by dobré si vytvoriť aj rezervu na predvídaný makroekonomický vývoj vo výške, myslím, to bolo od 0,1 do 0,3 % HDP. Pán minister sa potom rozhodol tú rezervu vytvoriť vo výške 0,2 % HDP, čo tvorí približne 150 mil. eur. Tak toto bolo navýšenie toho deficitu, s ktorým sa dá len a len súhlasiť. Takže na konci dňa sa dozvieme, že vlastne to zlepšenie salda, pokiaľ ide o štrukturálny deficit, v budúcom roku bude po zapracovaní všetkých pozmeňujúcich návrhov, o ktorých vieme a o ktorých s určitosťou vieme, že pri hlasovaní prejdú, tak to zlepšenie bude len približne 0,8 %. Nie je to pôvodné plánované 1,2 %.
Ak sa zhodneme s pánom ministrom, že v tomto roku došlo k zhoršeniu o 0,7, v budúcom roku dôjde k zlepšeniu o 0,8, tak koľko je mínus 0,7 plus 0,8, je plus 0,1. Keď to zjednoduším, tak o tú mieru, o ktorú sa zvýšilo žitie vlády nad pomery v tomto roku, o tú istú mieru, pri troche zjednodušenia, sa zníži miera žitia vlády nad pomery a vo výsledku bude nula. Čiže keby sme si teraz naozaj napočítali rok '14 a '15 takto spolu, ucelené obidva, predpokladám, ucelené roky vládnutia vlády Roberta Fica, aj tento, aj budúci rok, ak abstrahujem teraz od predčasných volieb, tak výsledok je nula. Lebo 0,1 % zlepšenie je možné považovať za aj štatistickú chybu alebo sa niečo udeje v externom prostredí, čo nevieme a nikdy nebudeme vedieť ovplyvniť. Takže preto som bol trošku opatrný pri konštatovaní o tej chvále teda na adresu budúcoročného návrhu štátneho rozpočtu, že sme teda v skupine spomínaných, spomínaných krajín Nemecko, Luxembursko, Holandsko.
Tak poprosím teraz ten druhý, druhý graf v poradí. (Premietanie grafov v rokovacej sále.) A tu by som bol veľmi rád a úprimne poprosím aj pána, pána ministra, keby venoval chvíľku pozornosti, lebo opieram sa o tú tretiu tézu z vášho dnešného raňajšieho vystúpenia, ktoré ste hovorili, o tom, že "štát je príliš drahý a treba" - citujem - "znižovať výdavky, pri všetkej úcte, s týmto súhlasiť nemôžeme", povedal minister a podpredseda vlády dnes ráno. Tak skúsme sa pozrieť na čísla, ktoré sú vytiahnuté opäť z jednotlivých rokov, či už to bola skutočnosť, keď už bol ukončený rok, notifikovaný výsledok alebo z očakávanej skutočnosti, alebo z plánov na roky '15, '16, '17. Tu by sme si mohli na tomto údaji definitívne raz a navždy nájsť odpoveď na otázku, či vláda šetrí alebo nešetrí.
Ja som urobil jeden taký z tých spomínaných údajov prepočet, kde som, vidíte tam dve také krivky, ale súčasne, viete, vidíte aj z diaľky, že oni sa príliš nejak výrazne, dramaticky od seba neodchyľujú. Čiže plus-mínus prebiehajú v zhode obidve krivky. Tá jedna je, totižto hovorí o hotovostnom princípe na báze cash flow, na báze cashových peňazí a tá druhá hovorí na báze metodiky ESA 2010. Ale veľké rozdiely medzi nimi nie sú. O čom vypovedajú tieto dve krivky? Hovoria o základných výdavkoch na chod štátu. Základné výdavky na chod štátu, to znamená, opäť to poviem ľudovo, koľko stojí žitie vlády, keď to veľmi, veľmi zjednoduším. No, pán minister mi tu šepká, že sa znížili a to je opäť o tom, že vidíte to mierne zníženie. Kedy? V roku '16, v roku '17. Tam, tam, tam, niekde ďaleko. Však to už bude vlastne po voľbách a to už sa nás nebude až tak týkať extrémne.
A teraz čo chcem povedať. Najskôr aby ste, aby sme hovorili o rovnakých kategóriách. Základné výdavky na chod štátu zistíme tak, že si od výdavkov štátneho rozpočtu odpočítame napríklad výdavky na obsluhu hrubého verejného dlhu, lebo tie nevieme ovplyvniť. Finančné trhy nejakým spôsobom hodnotia riziko našich dlhopisov, musíme každý rok, opravte ma, nejakých osem miliárd eur urobiť replacement, to znamená približne v tejto sume umiestniť na trhu nové dlhopisy, ktorými iba nahradíme tie staré, ktoré expirujú, plus musíme dokúpiť niečo nové na krytie novovyprodukovaných deficitov a tak ďalej. Toto objektívne nevieme ovplyvniť, a preto výdavky na obsluhu štátneho dlhu odpočítame. Odpočítame si rovnako zdroje Európskej únie, odpočítame si náklady na spolufinancovanie zdrojov Európskej únie, odpočítame si odvod do rozpočtu. Lebo my nielen dostávame, niečo aj platíme do Bruselu, tak takisto vláda to neovplyvní. To si všetko odpočítame, transfery do Sociálnej poisťovne, rezervy v kapitole všeobecná pokladničná správa. Čiže všetky tieto položky odpočítame od výdavkov štátneho rozpočtu a dostaneme nasledujúce dve krivky, ktoré hovoria o čom? (Premietanie grafov v rokovacej sále.) Dve zistenia, veľmi rýchlo. Za roky 2012 až 2016 prichádza k poklesu výdavkov na chod štátu, počúvajte dobre, o 167 mil. eur, čo znamená 1,7%. Ak chcete vedieť presne, ktoré sú to dve čísla, tak v tom roku 2012 bola skutočnosť 9,962 mld. čisté výdavky na chod štátu a v roku 2016 budú tie výdavky 9,795 mld. eur. Ak si dáte do pomeru tieto dve čísla, tak zistíte, že došlo k úspore 167 mil., alebo ak chcete 1,6 %, 1,7 %, ospravedlňujem sa, 1,7 %, tých 167 mil. Prečo o tom hovorím? To je 1,7 % pokles medzi rokmi 2012 a 2016. Prosím vás pekne, ešte stále budeme tvrdiť, že vláda na sebe šetrí? No nešetrí. No veď tu to je čierne na bielom. No nešetrí na sebe! Ak budeme tvrdiť že šetrí, tak šetrí o spomínaných 1,7%.
Predstavte si, že prídete do veľkého hypermarketu, máte nákupný kôš a v ňom nákup za 100 eur a pri pokladni by tá rodina povedala, no sú zlé časy, musíme šetriť, tak ja si z toho nákupného koša zoberiem vonku jedno maslo. Ja nechodím často na nákupy, robí to za mňa manželka, Martin Fecko bude vedieť alebo Erika Jurinová. Jedno maslo 250-gramové stojí približne euro-euro tridsať. Tak si predstavte, že zo stoeurového nákupného koša. Prečo toto hovorím takto ľudovou rečou? Lebo ja si pamätám ako dnešný premiér Robert Fico vtedy v opozícii, keď si pamätáte, chodil po potravinách s takým nákupným košom a robil si marketing práve na tomto, že pozrite sa, tento nákupný kôš pred ix rokmi stál toľko a tá istá štruktúra, skladba potravín dnes v tom nákupnom koši stojí o XY viac. Tak si zoberme ten istý príklad, ktorý použil premiér, dnešný premiér, vtedajší opozičný politik. Rodina vstúpi do potravín, v nákupnom koši má za 100 eur nákup a povie, sú ekonomicky zlé časy, musíme šetriť, tak pri tej fronte na platenie vytiahne z toho stoeurového koša, to už je jó sakramentský veľký kôš nákupný, vytiahne jedno 250-gramové maslo. Tak toto je miera úspor vlády, keď si pozrieme na čisté výdavky na chod štátu. Tak poprosím, nepoužívajme už nikdy tézu o tom, ako vláda šetrí na sebe. Ak bude mať pán minister potom záujem, chuť, čas a vôľu, tak môžem dodať aj zdrojové dáta, aby mal úplne detailný prehľad, z ktorých zdrojových dát spomínané dve krivky vznikli.
A druhé konštatovanie, ktoré je veľmi, veľmi kľúčové, hovorí o spomínaných zdrojoch Európskej únie. Bola tu čiastočne dnes ráno o tom reč, že ste si naplánovali na tento rok zdroje EÚ vo výške 3,173 mld., hovorím opäť okrúhle číslo 3,1 mld. Očakávaná skutočnosť tohto roku, pán minister, má byť 2,385 mld. Čiže orientačne výpadok približne vo výške 1 mld. eur, pokiaľ ide o zdroje EÚ. Len mi potom, prosím vás, vysvetlite, lebo objavili sme takú peknú novú aplikáciu, za ktorú je potrebné pochváliť ministerstvo financií, ktorá pre iphony, tá aplikácia sa volá iBudget SK. Čiže pre iphony a pre ipady vlastne zobrazuje stav plnenia štátneho rozpočtu na dennej báze. Na dennej báze si to môžete, tú aplikáciu, stiahnuť, je zadarmo. V Apple Store, tam si to môžete stiahnuť na svoje zariadenia, kto z vás používa ipad alebo iphone a zistíte, že k 1. 12., to je najčerstvejší údaj, dnes je 2. 12., čiže k včerajšiemu dňa zdroje z rozpočtu EÚ sú vo výške 602 mil. eur, 602 mil. eur. Viete, aký je plán na celý rok? 3,2 mld. K dnešnému dňu je to 600 mil. Viete, aká je miera čerpania z toho celoročného čísla? 19%. Ak by sme povedali, že 3,2 mld. a teraz to dáme deleno 12, krát 11, máme za sebou 11 mesiacov, lebo to je údaj k 1. decembru, no tak by sme mali mať tú mieru čerpania vo výške 92%. Čiže tých jedenásť dvanástin tohto roka, áno. Mali by sme ich mať vo výške 92%, máme ju vo výške 19, počujete dobre, 19%.
Preto ma veľmi udivuje, že aj v rozpočte na budúci rok, súc nepoučený reálnym vývojom tohto, ale nielen tohto, aj minulého roka, opäť máme naplánované zdroje EÚ vo výške, na budúci rok je to 3,272 mld. To je to číslo, ktoré k dnešnému dňu 602 mil., čo som hovoril. Ostáva nám do konca roka... štyri týždne nám ostávajú. To je číslo z aplikácie z ministerstva financií. Ja rozumiem tomu argumentu, pán minister, o ktorom ste hovorili, myslím si, že to bolo v replike na bývalého ministra Mikloša, keď ste spomínali, že čo vy s tým urobíte, keď vám jednotliví šéfovia rezortov dodajú čísla o čerpaní eurofondov na budúci rok, vám neostáva nič iné, len tie čísla spočítať. No sodoma gomora, keby sme takto rozpočtovali výdavky, že? A to teraz sa netýka vás, to neberte osobne. Ale keby ľubovoľný minister financií dostal od rezortov, ktoré vždy načahujú ruku a vždy ju načahovať budú a spočítal by vlastne nároky na rozpočtové výdavky jednotlivých rezortov a súčet týchto čísel by tvoril štátny rozpočet. No tak asi by takáto krajina by musela skrachovať veľmi, veľmi rýchlo. Takže preto by bolo naozaj dobré a žiaduce, lebo vy ste povedali jednu veľmi, veľmi nebezpečnú, ekonomicky nebezpečnú vec. Nehovorím teraz o politických argumentoch. Povedali ste, že na konci dňa nižšie čerpanie zdrojov EÚ vlastne nám znamená znižovanie deficitu, no lebo máme nižšiu mieru kofinancovania týchto zdrojov, čiže má to pozitívny, plusový vplyv na schodok štátneho rozpočtu. Faktograficky to sedí. To proste naozaj sedí. Ale nemôžte túto vetu nikdy povedať, mysliac ju vážne, ako ekonóm, ako minister financií, človek zodpovedný za verejné financie, pretože aj jedno jediné euro nevyčerpané z eurofondov znamená obrovskú škodu páchanú na ekonomike Slovenskej republiky. A teraz abstrahujem od toho, že veľká časť eurofondov, áno, je vynaložená neefektívne, nehospodárne, to sú tie predražené tisíceurové lavičky niekde v parku, navyše v tieni, kde počas celého leta sa nikto neposadí, ale starosta má z takej lavičky možno 200 eur doma v kuchyni. Teraz nehovorím o tom, ale hovorím o tom, že jedno jediné euro z nevyčerpaných eurofondov znižuje potenciál čistého bohatstva Slovenskej republiky. Lebo to sú dve separátne témy. Jedna téma je znižovať mieru korupcie pri čerpaní eurofondov, zvyšovať mieru ich efektívneho, hospodárneho, účelného využitia a tak ďalej. To je jedna téma. A druhá téma je, že z 3,2 mld. eur v pláne na tento rok k dnešnému dňu k 1. decembru, teda k včerajšku, aby som bol presný, máme čerpanie vo výške 602 mil. z tých 3,2 mld. A uspokojíme sa konštatovaním, že v princípe to má plusový dopad na schodok. Áno, matematicky, logicky máte pravdu. Ale ako človek zodpovedný - a verím, že takým ste, ktorý zodpovedá za verejné financie - nemôže nikdy túto vetu myslieť vážne. Pretože každé jediné euro, ktoré Slovenská republika nedostane z Bruselu vo forme eurofondov, znižuje náš potenciál, znižuje čisté bohatstvo štátu a znižuje vlastne naozaj potom ten rozdiel. A to som rád, že sa jedného dňa, predpokladám, ešte toho všetci dožijeme, že každá vláda bude mať nastavené prísne zrkadlo z rozpočtovej rady, Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pri akom čistom bohatstve štát prevzala alebo krajinu prevzala a po štyroch rokoch pri akom čistom bohatstve krajinu odovzdala. To znamená, že či došlo k prírastu alebo či došlo k úbytku čistého bohatstva Slovenska. Takže netešme sa z nečerpania eurofondov. Preto mňa osobne veľmi prekvapilo, zamrazilo a verím, že v tomto budeme v zhode, keď som na ostatnom zasadnutí finančného výboru predložil návrh uznesenia, aby nám úrad vlády, ktorý na jednej strane je riadiacim orgánom pre OPIS, Operačný program Informatizácie spoločnosti, ale súčasne je tou centrálnou koordinačnou entitou, aby nám naozaj konečne predložil, nie nám, iste to zaujíma aj vás, do akej miery si jednotlivé riadiace orgány, rezorty plnia domácu úlohu, ktorá spočívala úplne zreteľne a jasne v tom, aby si všetky tie riadiace orgány na vybranej vzorke pozreli mieru korekcií na už implementovaných projektoch. Ak tú vzorku odobrí auditovacia jednotka minfinu, tak potom tá miera korekcií sa musí vztiahnuť na celý operačný program. A my sme nechceli nič iné, nič viac a nič menej, len aby sme takéto číslo za všetky operačné programy, teda nie tú mieru pozastavených a potom neskôr už uvoľnených čerpaní, ale opakujem, mieru, percentuálnu mieru korekcií v jednotlivých operačných programoch v členení po jednotlivých strategických osiach, aby sme toto súhrnné číslo dostali. S určitosťou bude zaujímať aj vás, lebo od toho sa bude odvíjať, či čerpanie zdrojov EÚ, ktoré ste zapísali do rozpočtu na budúci rok v tej výške 3 celé, koľko je to, 3,3 mld. eur, či sa to číslo dosiahne alebo nedosiahne, a keď sa nedosiahne, tak aký bude gap, aký bude opäť ten výpadok. Dobre.
Takže, takže, takže, posledná časť môjho vystúpenia a zvyšok si nechám na, na ústnu potom rozpravu. A veď ja som uvítal, že nový predseda parlamentu natiahol rokovací čas na 19.30 hod., že až končíme večer. No chcem ešte sa vrátiť k tej jednej vašej téze z dnešného rána, že štát nie je nikdy príliš drahý, teda, že je príliš drahý a že treba škrtiť výdavky, že vy pri všetkej úcte s týmto nemôžete súhlasiť. To je to, lebo kríza, lebo proste nevieme, čo bude na Ukrajine, Donbas, hore-dole, proste to sú také, viete. Pod tieto tvrdenia sa dokáže vždy každý skovať. Tak poďme na to úplne, úplne, úplne konkrétne.
Ja som povedal, že rešpektujem to, čo máte zapísané v rozpočte, že z 350-tisíc zamestnancov vo verejnej správe naskáčeme na 366-tisíc, čiže plus 16-tisíc, lebo nová metodika. Naprosto v poriadku, v tom nepolemizujem s vami. Len viete, v čom je problém? Že tri krajiny sveta, dve také nám trošku vzdialenejšie Veľká Británia a Kanada, ale jedna nám taká bližšia, to je Lotyšsko, tri krajiny sveta dokázali vlastne v odpovedi na dlhovú krízu zredukovať počet zamestnancov vo verejnej správe, počúvajte dobre o 7%. O 7%! Skúsme si pozrieť, čo by sa stalo na Slovensku, keby sme o rovnaké číslo dokázali počet ľudí vo verejnej správe zredukovať aj my? Muselo by dôjsť k úbytku v absolútnom vyjadrení približne 25-tisíc ľudí. A to už nie sú nejaké akademické debaty, že viete, ale ľavicová vláda, pravicová, každý máme na to iný názor. Proste tri krajiny to exaktne dokázali v odpovedi na dlhovú krízu. To zredukovanie počtu pracovníkov o 25-tisíc vo verejnej správe, by, pán minister, prinieslo úspory na osobných výdavkoch vo výške približne 250 až 300 mil. eur, miliónov eur. Dnes vynakladáme na osobné výdavky spomínanej množiny ľudí vo verejnej správe je približne 5 mld., ak ma pamäť neklame. Teda osobné náklady na pracovníkov verejnej správy. Je to zapísané, priamo to číslo, v rozpočte. Približne 5 mld. 250 až 300 miliónov by sme mohli ušetriť, keby sme urobili to, čo urobila Veľká Británia, čo urobila Kanada, ale aj relatívne nám výrazne bližšia krajina, Lotyšsko. A teraz otázka, prečo o tom hovorím?
S akou úsporou ľudí vo verejnej správe počíta reforma ESO? Ja som raz počúval pána ministra Kaliňáka, ktorý je za túto reformu priamo zodpovedný politicky. Myslím, že to bolo Pod lampou Štefana Hríba, a povedal, že nula, veď my sme predsa socialisti a my nemôžeme súhlasiť s nejakým vyhadzovaním ľudí z verejnej správy, lebo oni by potom končili všetci na úradoch práce a to nemôžme dopustiť, by sa nám zvýšila miera nezamestnanosti. Takže pre istotu v našom prípade v našich podmienkach je úspora nula. Teraz myslím, že niekde v rozpočte ste napísali tak nesmelo, že 3 300 ľudí úspora. Neviem, či to sa stále dovysporadúvavame s tými učiteľmi, čo ich Ivan Mikloš najprv kdesi škrtol, ale oni tam zostali, vy ste to opravili. Proste, ale je tam 3 300.
Ja tvrdím, že problémom slovenskej verejnej správy, tá armáda 365-tisíc ľudí, tak úplne, úplne kľúčový problém je, že dodnes nikto v tejto množine ľudí nepoupratoval. A poupratovať znamená opäť oddeliť plevel od žita. Oddeliť pracovitejších, výkonnejších ľudí, ktorí pracujú efektívnejšie od tých druhých. Toto sa do dnešného dňa neudialo a to hovorím teraz aj kriticky na predchádzajúcu vládu, kde sa vždy pristupovalo len k paušálnych škrtom. Proste buď osobné výdavky zmrazíme, alebo znížime o 5 %, alebo znížime o 10 %. Ale vždy to bolo paušálne. Dokonca aj to od Roberta Fica, ten 16-eurový darček bol znova paušálny. Každému pridáme 16 eur. To, čo som nazval kedysi, že to je cena hlasu v prezidentských voľbách. Dokedy tento socializmus ale bude pokračovať? To chceme naozaj tvrdiť, že až - dovedené ad absurdum - na každého individuálneho, proste na každého človeka, jednotlivca, každý z 365-tisíc ľudí vo verejnej správe je efektívny? Je, pracuje naozaj efektívne? Je jeho výkon naozaj adekvátny k jeho odmene? No toto, dúfam, že nikto nikdy zo zodpovedných politikov nepovie, a preto tu vám ukazujem prstom na potenciál, ktorý ste nevyužili, keby ste boli v tej verejnej správe poupratovali. Ja som len vytiahol tri krajiny, ktoré to dokázali, a len ich miera redukcie, aj keď rozumiem tomu, že sa nedá úplne exaktne transformovať na slovenské pomery, ale znamenala by úsporu 250 - 300 mil. eur. A rovnako budem súhlasiť s vami, lebo šípim trochu odpoveď, že poviete, že no viete, ale za súčasný stav verejnej správy, jej efektívnosť alebo neefektívnosť nezodpovedáte vy za ostatné tri roky. Naprosto s vami súhlasím, že to je zase nejaký vzniklo to ako nejaké reziduálne konečné riešenie k dnešnému dňu, ktoré sa tu nejako rodilo, upravovalo, modifikovalo ostatných 25 rokov. To je absolútna pravda. Čiže aby sme sa rozumeli ja nerobím za to, za ten dnešný stav alebo neukazujem prstom, že vy ste osobne zodpovedný. Ja len hovorím, že tuto je opäť jedna obrovská diera premárnených príležitostí, kedy ste konať mohli, mali. Vládnete sami, nemusíte s niekým hľadať na ničom kompromis. Lebo, viete, v koaličnej rade to vždy vyzerá tak, že treba škrtnúť počet. A teraz čoho, policajtov, hasičov, colníkov? No ale prečo v mojom rezorte? Však škrtaj v rezorte inej politickej koaličnej strany. Že? Tam sú také, také počty proste všelijaké, ale toto bola a teraz to myslím úprimne paradoxne veľmi pozitívne na vašu adresu. Toto bola jedinečná šanca vlády jednej strany, kedy takto poupratovať verejnú správu mohla. A teraz nehovorím o reforme ESO v podobe, viete, to, čo je všetko v médiách známe, že tu máme nejaké centralizované, čo to sú klientske centrá, a jak sa to všetko spája, ruší a z dvoch budov sú v jednej budove a tak ďalej. O tom nechcem teraz hovoriť, ale sa pýtam, čo za reformu, keď na jej začiatku aj na jej konci je rovnaký počet ľudí. Tak potom sa musíme všetci zhodnúť v tom, ako som povedal, že každý individuálny jednotlivec z 365-tisícovej armády pracuje naozaj efektívne. Všetci vieme, že to tak nie je. Veď si len zoberme 850-900 všelijakých rozpočtových, príspevkových organizácií. Ja som zažil situáciu, kedy minister nevedel, že takúto organizáciu má vôbec v svojom rezorte. Mnohé z nich robia duplicitné činnosti a mohli by sme o tom rozprávať naozaj strašne, strašne dlho.
No a keď sme ešte u tých nevyužitých príležitostí, kde všade sa dalo a mohlo a malo šetriť, pretože možno sa tak skoro v histórii nezopakuje vláda jednej strany, tak tá ďalšia príležitosť bola, bola v tom, že analýzy OECD hovoria o tom, že v priemere krajiny míňajú na ten istý výkon to znamená rovnako veľkej verejnej správy a rovnako kvalitnej, alebo ak chcete, rovnako nekvalitnej verejnej správy, tak v priemere míňajú krajiny OECD o 20 % výdavkov viac, ako je benchmark. Benchmarkom v tomto prípade je krajina s najefektívnejšou verejnou správou a ten average, ten priemer krajín OECD, v priemere tie krajiny míňajú o 20 % viacej, ako je benchmark, ako je krajina s najefektívnejšou verejnou správou pri porovnateľnom rozsahu a kvalite verejnej správy. Čo chcem tým povedať? Definitívne v Slovenskej republike odzvonilo akémukoľvek priestoru na plošné šetrenie, že mzdy mínus 5 % alebo zmrazenie, čiže 0 %, prevádzkové náklady mínus 10 %, proste a to bez ohľadu na to, či tá entita je efektívna, menej efektívna, proste priestor na nejaké plošné šetrenie definitívne skončil. Bude to v budúcom roku, myslím, v tom '16., to už počká novú vládu, brutálne ťažké, brutálne náročné, pretože to už nebude, viete, jak kedysi za Jeľcina boli tie prezidentské dekréty, ty ušetríš toľko, ty to a toto už bude o sofistikovanej práci. Proste to bude stáť stovky a tisíce človekohodín sofistikovaných múdrych ľudí, ktorí urobia tie analýzy a povedia, ktoré z 850 rozpočtových a príspevkových organizácií treba zrušiť. Tí ľudia povedia, na ktorom úrade po tom audite personálnom, či je prezamestnanosť alebo, naopak, tento úrad treba posilniť, pretože posilňovanie niektorých organizačných zložiek, čo sa týka eurofondov, je úplne namieste, tam proste nepolemizujem. A opakujem, to bude veľmi, veľmi zložitá, ťažká úloha, lebo už priestor na plošné šetrenie - jednoducho zero, už nebude. Už bude treba ísť do jednotlivých inovatívnych riešení, ktoré budú trvať nejaký čas, a ktoré budú aj na úvod stáť nejaké vstupné investície.
Takže ja si tiež myslím a toto, priznám sa, objektívne, toto nie je tvrdé číslo z rozpočtu, to je moja pocitová záležitosť, môj feeling, že ak krajiny OECD v priemere majú o 20 % vyššie výdavky na verejnú správu, na chod verejnej správy, ako je benchmark, pocitovo, naozaj len pocitovo, lebo to musí ukázať potom až ten audit, si myslím, že my sme niekde tam v tej skupine. Kiež by to bolo len o 20 % viac alebo 20 % tej vaty, o ktorej hovorím v porovnaní s benchmarkom.
A posledná poznámka, som stále u tej vašej tretej tézy, že si nemyslíte, že štát je príliš drahý a že treba nejak znižovať výdavky. Posledná poznámka sa týka, áno, vy ste to dnes čiastočne načali, že podiel mzdových nákladov pracovníkov verejnej správy voči HDP, on je dokonca, ja som to overoval to číslo, je dokonca najnižší v Európskej únii v prípade Slovenskej republiky. No len viete, nikto nemôže z tohto čísla vyvodiť záver, môže, ale potom je naozaj nie, nie odborníkom, nikto z toho nemôže vyvodiť záver, keď už sme na chvoste, to znamená, že však tá naša verejná správa nepracuje až tak neefektívne, lebo podiel mzdových nákladov pracovníkov verejnej správy na HDP máme najnižší v celej Európskej únii. Len sa pozrite, ktoré krajiny sú pred nami. Predposledné, čiže prvé pred nami je Česká republika a tretie od konca je Spolková republika Nemecko. No hádam nechceme tvrdiť, že efektívnosť verejnej správy v Nemecku je rovnako zlá a nízka ako u nás? Na to nepotrebujeme nejaké hlboké analýzy, to je proste, to sa na tom zhodneme všetci. Takže treba sa zamyslieť nad tým, prečo sme na chvoste, prečo sme poslední, no preto, lebo máme strašné kvantum, strašne nízko zaplatených pracovníkov vo verejnej správe. Je ich 365-tisíc. Mnohí z nich s veľmi nízkymi platmi, a keď to načítame voči nášmu HDP, tak sme naozaj na chvoste Európskej únie, ale to neznamená, že naša verejná správa pracuje efektívne a účinne. To neznamená, že nemáme redukovať počet ľudí vo verejnej správe. To neznamená, že skončia na úrade práce, zďaleka nie všetci. Neviem, teraz tu nesedí medzi nami bývalý minister práce Jožo Mihál, ktorý mi potvrdil, že keď došlo k redukcii počtu na železniciach počtu zamestnancov, takže naozaj len zlomok z toho skončil na úrade práce. Nepodceňujme ľudí, mnohí z nich sú schopní sa uplatniť v súkromnej sfére a budú produkovať niečo, čo je zmysluplné v tej súkromnej sfére, čo má úžitkovú hodnotu pre konečného spotrebiteľa, zákazníka, a nebudú mať teplú vykúrenú kanceláriu s počítačom, s mobilom a so všetkým a budú to tiež neproduktívne výdavky. Proste v istom okamihu, bojím sa, že ten čas nieže dozrel, ale prezrel, sa budeme musieť k takýmto krokom odvážiť. A znova sa pýtam, kedy, keď nie v roku 2015, ktorý bol a bude teda asi posledným uceleným rokom tejto vlády. Uceleným, podotýkam. Takže toto sú, toto sú poznámky na tú vašu tézu, že nemôžte súhlasiť s tým, že štát je drahý a že má znižovať výdavky.
Tu som pomenoval niektoré vankúše, niektoré vaty, ktoré, ktoré sú tu, a myslím, že budete s mnohými z nich súhlasiť. A teraz, znova hovorím, neriešil som to, nijako, nijako, nijako nebolo to v mojom pláne a mojím cieľom riešiť v osobnej rovine, ale zhodneme sa na tom, že toto bude úloha, ktorá počká vládu, ktorá vzíde, ak abstrahujem teraz od predčasných volieb, ktorá vzíde z volieb 2016. Tomu sa Slovenská republika nevyhne. Ak to neurobíme, ak nepôjdeme do týchto nepopulárnych opatrení, ktoré, samozrejme, nosia so sebou obrovské aj politické náklady, lebo sú veľmi nepopulárne, a čo je nepopulárne, je politicky nákladné, ale ak sa do týchto opatrení v istom okamihu neodvážime vstúpiť, tak mám obavy, že akokoľvek z vašej strany ubezpečenie, že Slovensko má pozitívny nábeh, že v roku 2015 môže, pardon '17, môže dosiahnuť vyrovnaný rozpočet, pokiaľ ide o štrukturálny deficit, tak mám obavy, že sa tam nedopracujeme v tom roku 2017, alebo ak áno, tak v nasledujúcich rokoch '18 - '19 a vzápätí ďalších rokoch sa budeme naspäť dostávať na tú neželanú trajektóriu zväčšovania toho štrukturálneho deficitu. Dovtedy povznikajú nové pravidlá, nová európska fiškálna zmluva, ktorá už bude umožňovať kvantá výnimiek. Francúzi budú kričať prví, že ich chcú, a budeme znova proste sa točiť v začarovanom kruhu. Takže týmto nepopulárnym opatreniam sa nevyhneme. Toto boli všetko argumenty na podporu tézy, že konsolidujete, nespochybňujem. Posledné dve vety. Konsolidujete. Netvrdím, že sa správate nezodpovedne, ale súčasne jedným dychom dodávam, že ste nevyužili príležitosti, ktoré tu boli. A boli nemalé.
Ďakujem pekne a tú druhú časť potom poviem v rozprave, do ktorej sa prihlásim ústne.

Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem zareagovať na poznámku pána ministra, keď hovoril o tom, že fiškálny rok 2010, že ten deficit, teraz Ivan Mikloš hovoril o tom, že štrukturálny 7 %, hotovostný niekde 8 %, 7,9 %, cez 8 %, že bol preto tak vysoký, lebo nová vláda Ivety Radičovej vlastne príjmy popresúvala z toho roku na nasledujúci rok a náklady zase naopak toho nasledujúceho roka popresúvala do toho roku 2010. No len tu treba pripomenúť pre objektivitu, ale veď, pán minister, rok 2009. Aký bol deficit v roku 2009? Rovnako na hotovostnej báze približne 8 %. A ten rok 2009 upratoval kto, kto dával finty do toho roku 2009, veď vtedy to bolo ďaleko, ďaleko ešte pred parlamentnými voľbami, ktoré boli potom v júni 2010.
A ešte jedna poznámka, ak dovolíte, s tým názvom autopilot a vaším názorom, že autopilot je určený len do dobrých časov, aby nebola ruka hore, keď sa ekonomike darí, aby sa nepomíňali tie zvýšené príjmy, ktoré vyplývajú priamo z ekonomických fundamentov. No nemôžem s vami súhlasiť, lebo práve si myslím, že autopilot je dobrý ako do dobrých ekonomických časov, tak aj do zlých ekonomických časov. Keby Slovenská republika mala autopiloty fiškálne, teda výdavkové autopiloty, výdavkové stropy, tak by sa nikdy nemohlo stať, ak ma pamäť neklame, od vzniku Slovenskej republiky sa tak stalo jeden jedinýkrát na jeseň v roku 2009. Vtedajší minister financií Jano Počiatek tu stál pri tom rečníckom pulte – ja som nebol ešte vtedy v politike – a prišiel s takou raritou, že novela zákona o štátnom rozpočte, to sme boli nejaké necelé dva mesiace pred koncom fiškálneho roka a výsledok tej novely bol, viete aký, boli ste vtedy štátnym tajomníkom.
Príjmy, konštatovala novela, budú nižšie o 2 mld. eur, deficit bude vyšší o 2 mld. eur a s výdavkami sa nestane nič. A ten deficit išiel z 3 na 5 mld. eur.

Ďakujem pekne za slovo. Odpoviem na tú laickú otázku Jozefa Mikloška. Slovenské banky, pokiaľ viem, tak všetky stres testom prešli, len chcem podotknúť, že neboli testované všetky slovenské banky, pretože, ako som uvádzal v svojom vystúpení, bolo testovaných približne 130 systémových bánk, a nie každá banka so sídlom na území Slovenskej republiky je súčasťou bankovej skupiny, ktorá patrí do tej stotridsiatky najväčších systémových európskych bánk.
Takže odpoveď je áno, testami prešli všetky, ale neboli testované všetky slovenské banky. Čiže to je po prvé.
Po druhé. Aj to konštatovanie, že banky testami prešli, ešte nemusí byť úplne relevantné, pretože aj pán minister si veľmi dobre pamätá, že to nebolo testovanie prvé. Už sme jedno testovanie zažili a po tom, čo všetky banky v Európe prešli tými testami, tak o pár týždňov a mesiacov na to nám začali krachovať. Čiže (povedané so smiechom) aj tie testy sú veľmi citlivá téma, záleží od toho, do akej miery, poviem to pre krátkosť času, ako prísne sú stanovené kritériá na testovanie, tak podľa toho dostanete aj ten výsledok. Keď tie kritériá sprísnite, tak väčší počet vám tými testami neprejde a opačne. Takže to je, to je proste tak.
A pokiaľ ide o otázku zo strany Martina Poliačika, pravdou je, že aj pri poskytovaní ďalšej a ďalšej pomoci do eurovalov, keď si dobre pamätáme, tak bolo spústa podaní na, na ústavný súd v Karslruhe v Nemecku. A vieme veľmi dobre, že napríklad Spolková republika Nemecko to má upravené inak, že mnohé ďalšie záväzky vo vzťahu k stabilizačným mechanizmom musia prejsť schvaľovaním, musia prejsť schvaľovaním v obidvoch komorách parlamentu, napr. v Bundestagu a v Bundesrate. Takže pevne verím, že tu bol rovnako priestor na, v tejto norme, ktorá je teraz predložená, na národné špecifické riešenie. To znamená, že dodržali by sme tie ustanovenia, ktoré dodržať musíme, európske smernice, ale tú procedúru sme mohli predsa len upraviť, upraviť inak.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, pán minister Kažimír pozná už moje názory snáď naspamäť, pokiaľ ide o bankovú úniu, takže nejdem sa teraz prihovárať priamo osobne jemu, my to máme vydiskutované vzájomne, ale pravdou je, že v tom jednom slove, ktoré odznelo pred chvíľočkou z úst pána ministra financií Kažimíra, povedal vetu, citujem, že "máme na stole snáď najdôležitejší finančný zákon roka v celej Európskej únii," alebo teda aby som bol presnejší, v eurozóne. A táto veta po prvé sedí, ja ju podpisujem všetkými desiatimi, to ma teda nenechalo chladným a som vyštartoval z poslaneckej kancelárie a došiel do rozpravy, aby sme neprešli druhé čítanie, a teda ešte raz citujem, "najdôležitejšieho finančného zákona roka v celej Európskej únii", aby sme druhé čítanie tak významnej legislatívnej normy neprešli nejakým jedným drobným malým pozmeňujúcim návrhom, obzvlášť keď sme už teda v druhom čítaní.
Chcem povedať na úvod dve kľúčové posolstvá. Prvé, to, čo dnes leží na stole a čo práve prerokovávame, je v princípe druhým pilierom, druhým z troch pilierov celého robusného systému, ktorý sa volá banková únia. Ja len zrekapitulujem, prvý systém je jednotný spoločný bankový dohľad, ktorý teda vykonáva Európska centrálna banka nad kľúčovými systémovými bankami. Viete veľmi dobre, že tam boli dlhotrvajúce diskusie, či ten dohľad má byť nad množinou všetkých bánk, ktoré pôsobia v Európskej únii, alebo iba nad množinou systémových bánk, myslím, že ich je približne 130, alebo či tých bánk má byť ešte menej. Táto norma je na svete. Je za nami.
Druhý pilier, to je to, čo máme teraz na stole, rezolučný fond alebo teda jak sa – ten dlhý názov na niekoľko riadkov – volá, že systém na riešenie krízových situácií finančných inštitúcií, ale v princípe tu ide o rezolúciu, o záchranu a vznik rezolučných fondov ako na národnej, tak aj na nadnárodnej úrovni.
A tretí pilier, tretia noha, na ktorej stojí európska banková únia, je Fond ochrany vkladov.
Keďže ten prvý pilier, ako som povedal, za nami, príslušné normy legislatívne sú poschvaľované, tretí pilier, spoločný fond ochrany vkladov je hudba budúcnosti. Myslím, že jedného dňa – aj nemecká kancelárka Merkelová vyjadrila –, že to je tak na 15-20 a viac rokov, kým sa fond ochrany vkladov naakumuluje do dostatočnej – a teraz použijem to isté slovo zo slovníka Bruselu – palebnej sily, kedy bude ten fond ochrany vkladov mať dostatočnú kapacitu, aby mohol fungovať efektívne a najmä účinne. Ale to, čo máme dnes, opakujem, na stole, mechanizmus riešenia krízových situácií vo finančných inštitúciách je presne o tom, čo tu hovoril pred chvíľou aj môj predrečník Ľudo Kaník, vznikne na národnej úrovni tzv. národný rezolučný fond, ale vznikne aj nadnárodný rezolučný fond, a čo je veľmi, veľmi nebezpečné, že tie národné rezolučné fondy, ktoré budú vytvárať banky, budú musieť v prípade núdze, v prípade finančnej krízy, v prípade hroziaceho krachu niektorých systémových európskych bánk požičiavať peniaze tomu nadnárodnému rezolučnému fondu. To je presne tá dlhotrvajúca diskusia, ktorá odznela na úrovni Európskej komisie, eurozóny, Európskeho parlamentu. Veľmi odborne a múdro sa tomu hovorí home solutions. Ide o to, že ak bude v problémoch, poviem to na zrozumiteľnom príklade, banková skupina povedzme z Milána, aby som neuvádzal konkrétne názvy bánk, a tá banková skupina má dcérsku banku aj na území Slovenska a táto slovenská dcéra nebude vo finančných problémoch, podotýkam, ale skupina banková z Milána v problémoch bude, tak bude dochádzať vlastne k riešeniu, k tomu požičiavaniu peňazí, ako som hovoril, a potečú peniaze z národného rezolučného fondu do nadnárodného rezolučného fondu. Toto je prvé posolstvo, prvý message, ktorý hovorí, že toto riešenie sa dá odsúhlasiť.
Všetkými desiatimi by som za takéto riešenie bol v prípade, za predpokladu, že do prijatia európskej bankovej únie si jednotlivé členské krajiny eurozóny vyriešia problémy v domácich bankových systémoch. Inými slovami, opäť zjednodušene, keby sa vyčistili stoly v každej členskej krajine Európskej únie alebo tej členskej krajine, ktorá prijme bankovú úniu, pretože nie všetky krajiny ju prijmú. Pre členské krajiny eurozóny je banková únia povinným riešením, povinnou jazdou, pre nečlenské krajiny eurozóny je to na báze dobrovoľnej, preto napríklad Veľká Británia odmietla vstup do európskej bankovej únie. Tak ak by sme tu mali ten bod nula, ten východiskový bod, že už sú vyčistené bankové systémy v jednotlivých krajinách, tak potom nech sa takéto riešenie prijme, a verím, že by bolo riešením dobrým, ktoré by do budúcna naozaj vytvorilo hrádzu, aby sme zvládli vlastne systémové zlyhania finančného trhu, finančných trhov a najmä finančných inštitúcií ako takých.
Bohužiaľ, ale dnes situácia je taká, že či už sú to raz španielske banky, inokedy portugalské banky, inokedy talianske banky, inokedy cyperské banky, sú v problémoch až po uši a my to všetci vieme. Nie tak dávno sa skončili záťažové testy, ktorým sa hovorí stres testy, bánk, ktoré testovali, či tie banky majú dostatočnú kapitálovú výbavu k tomu, že ak dôjde k zhoršeniu makroekonomického prostredia, či taký0to zhoršený vývoj budú tieto banky schopné s tým kapitálom, ktorý majú, zvládať. A rovnako testovaním prebehli a budú ďalej v budúcnosti prebiehať aj aktíva. To znamená, bude sa hodnotiť kvalita aktív spomínaných bánk. A my dnes vieme, že tieto banky majú vo svojich portfóliách nakúpené obrovské objemy toxických aktív. To sú úvery, ktoré v princípe buď nebudú splatené nikdy, alebo budú splatené iba čiastočne. Inými slovami, banky si budú musieť vytvárať robustné opravné položky na tieto zlyhané úvery a tie opravné položky sa vytvárajú len a len na ťarchu kapitálového vlastného imania, teda kapitálovej výbavy. No a tým chcem povedať, že dnes nikto s určitosťou nevie povedať, koľko takýchto problémových úverov je schovaných v bilančných knihách systémových európskych bánk.
Čiže preto hovorím to prvé posolstvo, že rezolučný systém na záchranu krízových situácií vo finančných inštitúciách je dobrým riešením za predpokladu, že by si jednotlivé členské krajiny boli najskôr upratali domáce bankové systémy, a potom, ak máme na stole tento bod nula, tak takéto riešenie by som podporil a všetkými desiatimi zaňho zahlasoval. Ale skutočnosť je presne opačná. V bankách sa nachádza spústa problémov. To nie je len tých približne 100 mld. eur, ktoré ukázali prvé záťažové testy. To je tá potreba doplnenia základného imania jednotlivých finančných inštitúcií. Ale opakujem, máme tu druhý robustný problém a to je nekvalita aktív. Inými slovami, nekvalita poskytnutých úverov, ktoré majú vo svojich účtovných knihách, svojich bilanciách systémové európske banky.
Druhé posolstvo je o tom, že v takomto stave, ak teda nie sú splnené domáce úlohy v jednotlivých členských krajinách, nemajú vyčistené bankové systémy, tak v tejto situácii pripustiť a schváliť, že aj náš domáci slovenský rezolučný fond bude v záväzku poskytovať pôžičky nadnárodnému rezolučnému fondu v prípade problémovej situácie na finančnom trhu, tak ja tomu hovorím, že to je naozaj ekonomická vlastizrada. Ja rozumiem, že sa jedná o veľmi komplikovanú tému, ktorá sa číta veľmi ťažko s porozumením, pretože je rozdiel čítať a čítať s porozumením. A kto z vás držal v ruke európsku smernicu, ktorá sa tejto tematiky týka, tak vie, že je to robustná kniha, ktorá má asi 260 strán, a je tam nastrkaný jeden pojem za druhým, všetko z oblasti rýdzo úzkych špecifických odborných výrazov, ktorým, zorientovať sa v tom texte – a ešte sa do toho, samozrejme, namontovali právnici –, tak čítať tento 260-stranový text s porozumením dá naozaj zabrať aj človeku, ktorý pôsobil niekoľko desiatok rokov na finančnom trhu.
Takže je mi ľúto, že – znova odcitujem ministra Kažimíra – najzásadnejší, prelomový finančný zákon roka v celej Európskej únii prerokovávame v takej poloprázdnej sále, kde sedí asi desať-dvanásť poslancov, a že tá rozprava k tomu by bola skončila jedným drobným pozmeňujúcim návrhom kolegu Kaníka. Toto mi je naozaj ľúto, pretože iné členské krajiny Európskej únie majú povytvárané napríklad pri výbore pre európske záležitosti podvýbory, ktoré sa špecializujú presne na tieto finančné, ekonomické témy, lebo sú to naozaj témy dosť zložité a komplikované a navyše s ďalekosiahlymi dopadmi a následkami na to, čo s obľubou používa aj koniec koncov premiér, na národné ekonomické záujmy krajiny, čiže v tomto prípade Slovenskej republiky.
Takže zhrniem to. Vidím dva problémy v predloženom legislatívnom návrhu. Ten prvý problém je o tom, že náš národný rezolučný fond bude poskytovať pôžičky nadnárodnému rezolučnému fondu v situácii, kedy tie zahraničné banky nie sú upratané, nie sú v poriadku, nie sú v dobrej finančnej kondícii. A chcem povedať, že my na Slovensku sme si upratovali náš domáci bankový sektor v roku '99/2000. To upratovanie nás stálo vtedy 106 mld. slovenských korún, čo bolo v prepočte na vtedajšiu výšku hrubého domáceho produktu približne 12,5 % HDP, a náklady sme museli znášať na báze, ktorej sa múdro hovorí bail out, to znamená, že všetky tieto náklady boli kryté z verejných zdrojov.
No a teraz sa dostávam k tej druhej časti. Veľa sa tu hovorí o tom, že to je dobrý systém, pretože prechádza z princípu bail-out na princíp bail-in. Je to poviem znova, tak aby tomu rozumel aj neekonóm. Bail out znamená, že sa finančná inštitúcia v krízovej situácii zachraňuje z verejných zdrojov, teda z peňazí všetkých daňových poplatníkov. A riešenie bail-in znamená, že sa zachraňuje v prvom rade primárne na ťarchu akcionárov, čiže doplatia na... a náklady, najväčšie náklady na riešenie takejto krízovej situácie budú znášať akcionári bánk. Ako druhí sú na rade majitelia podriadených dlhov, ktorí poskytli dotyčnej finančnej inštitúcii podriadený dlh, ktorý, nechcem ísť do technických detailov účtovných a právnych, ale v princípe sa správa ako základné imanie. No a nakoniec nastupujú fondy ochrany vkladov, to znamená, že vkladatelia by mali byť postihnutí najmenej, ale to, o čom sa nehovorí alebo hovorí príliš málo v porovnaní k miere závažnosti tejto témy, a to je práve skutočnosť, že ak rezolučný fond nebude mať dostatočnú kapacitu na riešenie bánk, ktoré sa ocitnú v krízovej situácii, tak sa opäť tým posledným bodom, kanálom, hovorí sa tomu back stop inštitúciou bude trvalý euroval. V takomto prípade tomu nadnárodnému rezolučnému fondu bude požičiavať peniaze trvalý euroval, alebo ak chcete odborne Európsky stabilizačný mechanizmus - ESM.
A pýtam sa, a kto prispieva do trvalého eurovalu. No, členské krajiny. A z čoho tam prispievajú? No, z verejných zdrojov. Teraz bola na finančnom výbore v ostatných dňoch prerokovaná, prerokovaný list alebo správa teda ministra financií o výške nášho verejného dlhu a spôsobe riešenia a tam je presne detailne uvedená štruktúru, že na našom hrubom verejnom dlhu koľkátimi percentuálnymi bodmi sa podieľa, ja neviem, ten náš deficit, ktorý každý rok tam prilieva ďalšiu a ďalšiu sumu, o ktorú sa zvyšuje hrubý verejný dlh, koľkátimi percentami sa tam práve podieľajú naše príspevky do predtým dočasného a neskôr trvalého eurovalu, čiže EFSF a ESM. A keď ma pamäť neklame, tak v percentuálnych bodoch je to presne, sú to štyri percentuálne body. Čiže ak dnes hovoríme, že máme ten hrubý verejný dlh Slovenska na úrovni niekde okolo 55 %, resp. tesne pod päťdesiatpäťkou po ostatnej notifikácii Eurostatu, myslím, je to 54,1, 54,6 %, tak si treba uvedomiť, že z tých 54 % sú štyri percentuálne body práve náklady, ktoré my znášame z našich verejných zdrojov, a to sú tie naše príspevky do dočasného a trvalého eurovalu. Takže podčiarkujem, vôbec nie zanedbateľná suma. Nehovoriac o tom, že máme podpísané neodvolateľné a neprevoditeľné záruky, ktoré naozaj dosahujú úroveň v súčte, dosahujú úroveň približne jednoročných príjmov štátneho rozpočtu. Je to niekde nad 14 mld. eur.
Ja viem, že sa tu viedla dlhý čas diskusia o tom, že veď to sú len záruky. A ja som to vtedy porovnával, že to nie sú cashové peniaze, ktoré sme posielali. Ja som to vtedy porovnával opäť pre zrozumiteľnosť k situácii, že ktokoľvek z vás si zoberie hypotekárny úver a neodvolateľnú, neprenosnú garanciu vystaví sused. No ten dlžník, keď ten hypotekárny úver nebude splácať, tak banka vyzve na plnenie záväzku suseda. Čiže netvárme sa, že podpísaný záväzok a to je najvyššia forma, podotýkam, bankových záruk, aké vôbec existujú na finančných trhoch, už vyššia forma záruk neexistuje, vyššia forma, myslím, z pohľadu povinnosti výstavcu tej záruky plniť, ak veriteľ vyzve, a vy ste garantor, vy ste vystavili tú záruku, tak vás veriteľ vyzve a vy musíte plniť, tak vyššia forma záväzku už neexistuje, ako sú neodvolateľné garancie. A Slovensko má, drží dnes v svojich knihách takéto neodvolateľné garancie vo výške 14 mld. eur približne, opakujem, jednoročných príjmov štátneho rozpočtu a tvárme sa, že nič sa vážne nedeje, že to nie sú cashové peniaze, ktoré odišli do Bruselu, to sú len nejaké záruky. No, ak sa zhodneme na tom, že ak tu je na svete, na finančnom svete jedna jediná istota a to je tá, že je tu neistý vývoj, to je jediná istota, ktorú máme na finančnom trhu. Inými slovami, že tá ekonomika sa bude stále vyvíjať v nejakých cykloch. Inými slovami, že sme niekde v tom tvare písmena W a dneska sa nachádzame niekde na tom strednom brušku toho wéčka, čiže fragile recovery. Proste máme tu nejaké krehké ekonomické oživenie a nevieme kedy, a to nehovorím o Slovensku len, ale celá Európska únia a hlavne eurozóna, kedy padne do toho druhého spodku toho písmena W z toho prostredného brucha, tak treba si uvedomiť, že nie je všetkým ťažkým dňom pokoj, zďaleka nie je zažehnané, nie je koniec. Tá finančná kríza tu môže prísť a môže vypuknúť, nechcem nikoho strašiť, vo väčšom rozmere, ako bola tá prvá, ktorú sme zažili v septembri roku 2008, keď padala, padla jedna z kľúčových amerických investičných bánk Lehman Brothers. Takže chcem len varovať pred jednou vecou, že ak sa objaví na trhu nová, ďalšia a podstatne hlbšia kríza finančná, tak sa bude siahať na tie finančné prostriedky, na tú palebnú silu v nadnárodnom rezolučnom fonde, a ten keď nebude mať dostatočnú kapacitu, tak budú vyzvané jednotlivé členské krajiny, aby poskytli pôžičky z národných rezolučných fondov, a tam už potom pôjde naozaj do tuhého. Lenže už nebude cesty späť.
Takže riešenie vynikajúce, podotýkam, riešenie vynikajúce za predpokladu, že by všetky členské krajiny mali upratané domáce bankové systémy a splnené domáce úlohy. A tu sa nemusíme presviedčať, určite ma v tom podporí alebo bude s tým súhlasiť aj pán minister Kažimír, že tomu tak nie je. Dnes ešte stále ležia dosť veľké problémy v účtovných knihách spomínaných systémových bánk španielskych, talianskych, portugalských, cyperských a ďalších.
Chcem na záver podporiť pozmeňujúci návrh, ktorý predložil kolega Kaník, on má, má svoje ratio. Tá štruktúra, v akej sa vyskladá národný rezolučný board alebo tá národná rezolučná rada, tá by nemala byť skutočne, nemala by nosiť v tom ruksaku na chrbte nejaký politický podtón, a teda v tom originálnom návrhu, ktorý je tu zo strany predkladateľa, myslím, že až štyroch členov toho boardu má, má menovať ministerstvo financií alebo teda budú ustanovení na základe asi rozhodnutia ministra, predpokladám. Ja nemám nič proti tomu, ak sa tam konkrétne povie, že jeden z tých štyroch má byť štátny tajomník ministerstva financií, ale ak celkový počet členov toho boardu je, myslím, osem alebo deväť, myslím, že osem, ak polovica tohto boardu má mať politický kabát, že sú to ľudia z ministerstva financií, tak niečo na tom naozaj nie je v poriadku. A to teraz nehovorím kvôli nejakej matematike. Viem, že je pozmeňujúci návrh, ktorý som podpísal a ktorý podporujem, ktorý tu predrečník môj predložil. Hovorí o tom, že dvaja by mali byť volení a odvolávaní Národnou radou, dvaja prezidentom Slovenskej republiky a ešte ďalší potom Národnou bankou Slovenska. Tak to nie je teraz o tom, že hrajme sa tu na nejaké systémy bŕzd a protiváh, aby tu polovicu národného rezolučného boardu nemenovalo ministerstvo financií. A to nie je o tom, že teraz vládne strana SMER - sociálna demokracia a po roku 2016 môže byť tá skladba vládnucich strán iná, môže vás ako SMER doplniť KDH alebo ľubovoľná štruktúra, ktorá tu vznikne, alebo môže vzniknúť rýdzo pravicová vláda. Je úplne jedno, opakujem, aj v takomto prípade, ak by vznikla rýdzo pravicová vláda, to budem považovať za veľmi nebezpečné, ak polovicu národného rezolučného toho boardu, tej rady by mali byť tí štyria určení ministerstvom financií.
Prečo to považujem za nebezpečné? Z jednoduchého dôvodu, že ak si uvedomíme, aké obrovské kompetencie táto národná rezolučná rada bude mať, že môže ustanoviť správcu proste tej banky, ktorá je v kríze, ktorá je príjemcom pomoci z rezolučného fondu, a môže všeličo odnímať a prijímať a podpisovať prijímanie záväzkov a tak ďalej, čiže to bude vlastne orgán, ktorý bude mať, ja neviem, kde to bolo, ja nie som znalec histórie a nerád zabŕdnem do témy, v ktorej nie som doma, vždy sa držím a budem držať ekonomiky a ekonómie. Ale kdesi v starom Ríme to bolo, že ktosi ukázal palec dole alebo hore, či ten dotyčný bude hodený levom, Ceaesar Iulius, Gaius Iulius Ceaesar. Áno? No tak asi, poviem to, áno, poviem to veľmi zjednodušene, asi takúto kompetenciu bude mať národná rezolučná rada. Tá ukáže buď ten palec hore, čiže tá inštitúcia v kríze pôjde ďalej a prežije, alebo či bude takpovediac zatvorená. Stiahneme rolety, uzamkneme bránu a inštitúcia skončí. Čiže opakujem, nehovorím to kvôli iba nejakým matematickým nominálnym pohľadom na vec, ak sa teda bavíme o spôsobe kreovania národného rezolučného boardu, ale hovorím to práve v súvzťažnosti na takmer neobmedzené kompetencie, ktoré tento board bude mať a navyše rozhodnutie tohto boardu, tejto rady rezolučnej národnej, bude mať ďaleko, ďalekosiahle konzekvencie a dopad na ekonomickú, ekonomický vývoj alebo na spôsob a rýchlosť obnovovania ekonomickej rovnováhy na bankovom trhu. Takže považujem ten pozmeňujúci návrh za naozaj riešenie správnym smerom. Možnože nebol celkom čas si to celé vydiskutovať a získať podporu aj zo strany ministerstva financií, ale opakujem, nešijeme legislatívnu normu do konca volebného obdobia 2016, do marca, ale je to legislatívna norma, ktorú nie ja, ale samotný pán minister Kažimír nazval najvýznamnejším finančným zákonom roka v Európskej únii.
Preto si myslím, že stojí za úvahu, ešte do hlasovania je dosť času, a pritom ide o vec, kde stačí len prejaviť politickú vôľu. Stojí za to porozmýšľať nad podporou tohto pozmeňujúceho návrhu aj zo strany predkladateľa a následne teda poslancov strany SMER.
Ďakujem veľmi pekne.

Návrh finančného uzatvorenia privatizácie Slovenských elektrární.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Návrh finančného...

Kollár, Jozef, poslanec NR SR
..uzatvorenia...

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
... uzatvorenia...

Kollár, Jozef, poslanec NR SR
...privatizácie.