Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Pellegrini, opäť ste vrátili vaším príspevkom úroveň rokovania parlamentu na takú úroveň, ktorá sa už nedá podliezť. A je mi veľmi ľúto, že v tomto virvare zanikla vážnosť môjho procedurálneho návrhu.
Podávam iný procedurálny návrh, keďže ste to rýchlo odviedli pozornosťou na prezenčku a nepochopili ste naozaj, že hrozí Slovenskej republike vážny problém zo strany Európskej centrálnej banky.
A preto procedurálny návrh znie: navrhujem, aby sa hlasovalo o predloženom návrhu, vládnom, až potom, keď vláda predloží stanovisko Európskej centrálnej banky k prerokovávanému návrhu zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, predkladám procedurálny návrh, aby vláda okamžite stiahla predmetný prerokovaný návrh z parlamentu.
Odôvodnenie: Európska centrálna banka má oprávnenie, právomoc vydávať stanoviská k návrhom zákonov, pokiaľ tieto zákony obsahujú pravidlá platné pre finančné inštitúcie a podstatne ovplyvňujú stabilitu finančného sektora a finančných trhov. Táto právomoc Európskej centrálnej banky je daná na základe čl. 127 a 282 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Ja to stanovisko mám v rukách, a preto chcem poprosiť, v tomto stanovisku sa uvádza, že Európska centrálna banka neodporúča používať prostriedky z výnosu fondu osobitného odvodu bánk na iné účely ako na ozdravenie, budúce zlyhanie bánk na Slovensku. Preto vás chcem poprosiť, aby ste pred hlasovaním dali o tomto procedurálnom návrhu hlasovať.
Ďakujem.

Minúta je tam len, keby som poprosil dve, asi to nebude problém. Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem najskôr poďakovať všetkým za faktické poznámky.
Chcem povedať to, čo hovorí kolega Muňko. Veď nielen rakúska vláda zachránila Štrabák, americká vláda zachraňovala Citigroup, najväčšiu banku americkú, ING, najväčšiu poisťovňu snáď sveta, ak nerátam mníchovskú zaisťovaciu spoločnosť, zachraňovali General Motors. Viete, v čom bol rozdiel? Že tú expozíciu "justeržeri", čiže to vsunutie sa ministerstva financií do tohto ozdravného procesu mali presne takýmito zabezpečovacími inštrumentami ošetrené, čo vy vo vládnom návrhu nemáte. Veď ja som povedal, že ja som pripravený za vládny návrh zahlasovať za predpokladu, že takýto pozmeňujúci návrh bude prijatý. Lebo vám v tom už neviem inak zabrániť, tak chcem aspoň, aby to riešenie bolo vodotesné, aby straty pre verejný rozpočet a pre občanov boli čo najnižšie.
A druhá poznámka, chcem poďakovať celkom úprimne všetkým kolegom z poslaneckých klubov, ako Kresťanskodemokratického hnutia, tak aj z klubu OĽaNO a mnohým nezaradeným poslancom, ktorí podporili tento návrh v prvom čítaní, a pevne verím, že rovnakú podporu dostane aj teraz pri hlasovaní v druhom čítaní. A som si vedomý toho, že na to, aby to opatrenie sa stalo vykonateľným, aby bolo schváleným, prijatým, potrebujeme aj podporu poslancov vládnej strany SMER. A o tú sa celkom legitímne a celkom s pokorou, áno, uchádzam.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, pani spravodajkyňa, dámy a páni, opäť sa nám dostáva atmosféra na rokovaní v parlamente na úroveň, ktorá už sa takmer ani nedá podliesť, a z toho nemám dobrý pocit.
Chcem povedať aj vám, pán predseda Národnej rady, pán Pellegrini, že myslím si, že ja patrím do skupiny politikov, ktorí sa snažia držať v maximálnej možnej miere technokratickej diskusie, kde zaznievajú fakty a tvrdé dáta. A nestalo sa mi za tých päť rokov, myslím, ani raz, aby som skĺzol do nejakých, do roviny osobných invektív. A musím vám povedať, že chce to nadľudské úsilie naďalej zotrvať v tomto mojom úmysle, teda byť vecný, byť odborný, byť kompetentný a držať sa technokratickej diskusie. A poviem vám aj prečo.
Vy ste pred chvíľočkou na môjho predrečníka, kolegu Hlinu reagovali, keď už odchádzal z tohto pultu preč, spoza tohto pultu, tak ste povedali, že: pán kolega, a pozmeňovák máte? Prosím vás, nerobte tieto ironické poznámky. Veď myslím, že všetci máme istú vedomosť o procedurálnych veciach v parlamente. A viete veľmi dobre, že v prvom čítaní nikto z opozície žiaden pozmeňujúci návrh v paragrafovanom znení ani podľa rokovacieho poriadku predložiť nemohol. Tie pozmeňujúce alebo iného názory, ak chcete, ktoré boli podané formou uznesenia Národnej rady, ktorým by Národná rada zaviazala vládu nejakým spôsobom konať, a v termíne stanovenom v tom uznesení zmeniť príslušné legislatívne normy, tak takého uznesenia tu padli, bolo ich tu niekoľko, nebudem všetkých kolegov menovať, ja som takéto návrhy uznesení dal na stôl dva a, bohužiaľ, obidve uznesenie ste zamietli. Všetci ste sa zdržali z vládnej strany SMER - sociálna demokracia. Pani Vitteková, spravodajkyňa možno nevidela palec pani Laššákovej, tak ona jediná hlasovala proti (reakcia spomínanej poslankyne). Veď áno. A možno len preto, že ste nedovideli tam dozadu na ten palec pani Laššákovej. Lebo všetci vaši kolegovia, neviem, koľko vás tu vtedy bolo v sále, 73, pripusťme, modelujem, tak 72 kolegov sa zdržalo pri mojich dvoch návrhoch uznesenia, len pani spravodajkyňa bola proti. Ale dobre, veď to sa dá aj optimisticky ponímať tento jav, tento úkaz, že v SMER-e vládne demokracia. Nie? Lebo 72 poslancov sa zdržalo (smiech v sále, reakcia spravodajkyne) a jedna poslankyňa bola proti. Sľúbil som, že budem sa držať stále tej technokratickej a odbornej diskusie položenej a vystavanej výsostne na odborných faktoch a dátach. Neskáčte mi do reči, pani predkladateľka! Veď, no veď ja počkám. Vy sa porozprávajte s kolegom Hraškom, ja počkám, veď času máme dosť. Ale opakujem, chce to nadľudské úsilie zotrvať v tomto dobrom úmysle po tom, čo tu aj zaznieva dnes už od raňajších hodín.
Včera celé Slovensko s napätím čakalo – koľko to bolo? – od pol jednej do druhej, hodinu a pol celé Slovensko s napätím čakalo na avizovanú tlačovú konferenciu premiéra Roberta Fica. Jedna nemenovaná spravodajská televízia, aby som jej nerobil reklamu, v takých slučkách každých päť, sedem minút zaznievala veta z obrazovky, že čakáme na ohlásenú tlačovú konferenciu premiéra. A toto tak chodilo každých päť až sedem minút a čakali sme. Bola ohlásená tlačovka na presne, keď si pamätám, na 12.30, ja som bol práve na ceste z jedného nemenovaného rádia, najpočúvanejšieho na Slovensku, na ceste do parlamentu, tak sa priznám, že som si v aute naladil tú TA3-ku a čakal som každých päť až sedem minút na avizovanú tlačovú konferenciu. Nedočkal som sa. Bolo ohlásené rokovanie parlamentu v druhom čítaní, ak si všetci pamätáte, na 14.00 hodinu, tak stálo v pozore 150 poslancov najvyššieho zastupiteľského zboru tejto krajiny ďalšiu hodinu, pretože sa rokovanie posunulo na 15.00 hodinu v druhom čítaní, lebo sme stále čakali na tú dlho avizovanú tlačovú konferenciu premiéra Roberta Fica.
Nakoniec sme sa dočkali. Ale keďže po mojej ľavej ruke sedí minister, ktorý má strážiť spravodlivosť, ten rezort sa volá ministerstvo spravodlivosti, chcem sa opýtať: pán minister, vysvetlite mi jednu pre mňa záhadnú vec, v pozvánke na túto mimoriadnu schôdzu, ktorú zvolala vládna strana, myslím, že pred týždňom, sú uvedené dva body, obidva body sa týkajú novely Obchodného zákonníka. Ten prvý bod skráteného čítania a ten druhý bod samotného merita veci, novela Obchodného zákonníka, ale obidva body majú v tom názve napísané spojenie, slovné spojenie, vládny návrh, vládny návrh. Ja sa pýtam, ako je možné, že keď tá tlačovka nakoniec už, pompézna, odznela, na ktorej premiér definoval kľúčové body memoranda, ktoré pred sekundou sa mu podarilo dosiahnuť, uzavrieť so všetkými účastníkmi konania, ako je možné, že o tej 15.00 hodine sa postavil za tento rečnícky pult predseda parlamentu Peter Pellegrini a prednášal opakovane kľúčové body memoranda z tlačovky?
Ja som si nikdy nemyslel, keď som vstupoval do politiky, že sa dožijem a dočkám situácie, keď sa o merite veci, o ktorom sa o 15.00 hodine začne rokovať v druhom čítaní, že sa o merite veci budem dozvedať z tlačovej konferencie premiéra Roberta Fica. Ako je možné, že vládny návrh zákona prednáša o tej 15.00 hodine v druhom čítaní predseda parlamentu Peter Pellegrini? On nám tu vlastne prerozprával to, čo celé Slovensko videlo z tlačovky Roberta Fica. Veď je to vládny návrh zákona. Prečo sa tu nepostavil za tento pult predkladateľ, ktorého tu reprezentuje minister Borec? Prečo ste nedošli za tento pult a neuviedli, o čo vlastne ide? No, potrebovali sme dať tomu nejakú váhu, aby proste všetci na Slovensku videli, že konečne, heuréka, konečne sa zrodila dohoda.
A teraz k tej samotnej dohode. Tí z vás, ktorí pozorne sledovali celú tlačovú konferenciu premiéra Roberta Fica, neviem ako vy, ale ja som nadobudol jeden taký mrazivý, mrazivý pocit. Naozaj ma mrazilo na celom tele. Poviem vám prečo. Poďme trošku dozadu v histórii, ale nie až tak ďaleko, niekde do rokov 2011 – 2012, keď sa zachraňovalo Grécko. V jednej miestnosti sedeli európski lídri, v druhej miestnosti sedeli zástupcovia najväčších európskych systémových bánk. Tí páni a dámy v jednej miestnosti navrhli nejaké riešenie, nacupitali do tej druhej miestnosti a opýtali sa zástupcov bánk, či je to takto v poriadku, či vedia bankári s tým žiť. Keď povedali, že nie, tak sa tí lídri vrátili do toho svojho prvého salóniku a diskutovali ďalej a hľadali nové riešenie. Keď ho našli, opäť nacupitali za bankármi a spýtali sa, či to takto môže byť. A tak sa tá slučka opakovala až do okamihu, kým sa našla nejaká dohoda. Tá karikatúra bruselskej zodpovednej politiky, podčiarkujem slovo karikatúra, lebo zodpovedná politika a slobodné rozhodovanie sa politikov vyzerá úplne inak, tak my sme na Slovensku včera 15, pardon, 14.00, vtedy sa, myslím, odpálila tá tlačová konferencia, my sme na Slovensku dokázali ešte posunúť ďalej túto karikatúru, pretože kancelárka Spolkovej republiky Nemecko tú dohodu, ktorú dosiahla po niekoľkonásobnom opýtaní sa bankárov, oznámila sama v prítomnosti ostatných európskych lídrov.
A v čom Slovenská republika dokázala byť ešte tvorivejšia a ešte ďalej posunúť karikatúru zodpovednej politiky včera? No že na tej tlačovej konferencii nielenže boli prítomní šéfovia zainteresovaných slovenských bánk, oni na tej tlačovej konferencii priamo vystúpili. A je mi ľúto mojich bývalých kolegov, že sa dali na toto divadlo nahovoriť. Čiže Slovensku včera riešenie vlády neoznamoval iba premiér, oznamovali aj šéfovia slovenských bánk. Kam sme sa dostali? A to nie je nič osobné. To nie je útok na šéfov slovenských bánk. Nech mi môj menovec odpustí, ktorý šéfuje jednej zo slovenských bánk. Podčiarkujem len menovec. To nemá nič spoločné, opakujem, s nejakou osobnou invektívou, ale my sme posunuli tú karikatúru bruselskej zodpovednej politiky ešte o krôčik ďalej a sme ju zdokonalili. Vládny návrh zákona, vládne riešenie už neprezentuje len premiér, nepredstavuje ho národu, mestu a svetu, ale už ho predstavujú aj zástupcovia, tam na tej tlačovej konferencii prítomní zástupcovia bánk. Nikdy som netušil, že takejto karikatúry sa v politike dožijem.
Pán predseda Národnej rady Peter Pellegrini nám tu včera oznámil, myslím, že vy ste otvárali svojím príhovorom o 15.00 hodine to druhé čítanie, oznámili ste nám vetu, že... (Reakcia predkladateľa.) Alebo teda bol prvý v poradí, áno, kolega Borec tu dal k tomu myslím, že tie isté vety, ktoré boli predtým v prvom čítaní. Ale pán predseda Národnej rady nám povedal, že s riešením, rozumej, ktoré pred malou chvíľou premiér oznámil na tlačovej konferencii, súhlasili všetci. Teraz citujem: "A preto žiadam, aby ste ho všetci podporili." Tak sa poďme teraz v rýchlosti pozrieť, kto všetci súhlasili s tým riešením a kto všetci boli prítomní v tom salóniku na Úrade vlády. Bol tam pán premiér a jeho ministri, bolo tam vedenie Váhostavu, boli tam banky, ktoré sú involvované vo financovaní Váhostavu, bol tam, myslím, pán Blaho, ktorý zastupuje tých drobných, nejaké združenie zastupujúce drobných živnostníkov, boli tam zástupcovia Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. Skús... (Reakcia v sále.) A niekoľko prezidentov niektorých zväzov. Len sa chcem opýtať, pán predseda Pellegrini, niečo iné. Povedzte mi, kto z týchto ľudí vymenovaných zastupoval na tomto rokovaní verejný záujem? Vedenie Váhostavu zastupovalo verejný záujem? Asi nie, na to tiež nie je potrebné nejaké hlboké oxfordské vzdelanie. Zástupcovia komerčných bánk, ktoré sú involvované vo financovaní Váhostavu? Oni zastupovali verejný záujem Slovenskej republiky? No, asi nie. Pán Blaho? Ako kolegu ho chápem a chápem aj ťažké osudy rodín živnostníkov, čo je všetko s tým spojené. Ale pýtam sa, pán Blaho zastupoval verejný záujem na tomto rokovaní? Asi nie. Tak kto ho tam teda zastupoval? Jediný, kto ho tam zastupovať mohol a mal a bol povinný tak urobiť, bol premiér a jeho ministri. Ale o chvíľočku uvediem tvrdé dáta, ktoré jasne dokumentujú, že tomu tak nebolo.
Bolo to povedané včera v rozprave, hovorila to kolegyňa Lucia Žitňanská, že vládny návrh, tá finálna podoba, ktorá sa včera zrodila, v princípe je všeobecnou právnou úpravou. To nie je lex Váhostav, ktorý sa sťahuje výsostne len na tento jeden "cause", na tento jeden prípad, je to všeobecná právna úprava. A potvrdil to priamo exaktne aj na tlačovke pán premiér, keď dostal otázku od novinára, či sa takto budú riešiť aj niektoré ďalšie podniky, ktoré sa ešte len v budúcnosti dostanú do procesu reštruktúry. Odpoveď bola, áno, že je to možné použiť aj na ďalšie podniky. Otvárame a včera bola otvorená Pandorina skrinka, môžu a budú sa hlásiť ďalšie prípady, len namiesto slovíčka Váhostav tam budú niektoré iné názvy spoločností. A podľa tejto legislatívy teda bude sa postupovať alebo bude možné postupovať aj v prípade iných súkromných subjektov súkromného práva, ktoré o takýto program alebo o takúto pomoc z verejných zdrojov, podotýkam, požiadajú.
Teraz, ak dovolíte, vrátim sa ku komentovaniu niektorých výrokov ministra financií Petra Kažimíra. Včera myslím, že tiež tu vystupoval, tesne popoludní povedal: "Neexistuje najlepšie riešenie v tejto kauze Váhostav, existujú riešenia len zlé a horšie." No, mne to okamžite pripomenulo jedno slávne vyjadrenie jeho predchodcu na rezorte, opäť keď sa riešila kríza Grécka, keď povedal: bol už zapnutý zle prvý gombík. Ja sa pýtam, čo urobí umný, rozumný človek, keď si zle na saku alebo na košeli zapne prvý gombík? Ho rozopne, zapne ho správne a tak sa zapína ďalej. Ale ak všetci vystačíme s tvrdením, že bol zle zapnutý prvý gombík a takto si zle pozapíname gombíky až hore, tak nás to bude buď pri tom krku škrtiť, budeme sa cítiť nepohodlne. Niekto mi v diskusii pod mojím blogom napísal, že on skúšal a že na tú poslednú dierku už si zapol ten prvý gombík a že sa cítil celkom pohodlne v tej košeli. Ale určite vyzeral komicky, že? Čiže takto by sa nemali riešiť veci, ale ja chápem, že konáte pod tlakom. Chápem, že pod tlakom sa robia chyby, a tých chýb tu bolo za ostatné dni v parlamente zo strany vlády splodených množstvo.
Bolo by to s tým zapínaním tých gombíkov celkom aj komické, keby tým krkom, ktorý sa nakoniec škrtí, neboli peniaze všetkých občanov Slovenska, peniaze nás všetkých, lebo sú to verejné zdroje. Pán Kažimír hovoril o tom, že táto transakcia nebude mať dopad ani na verejný dlh, ani na verejný deficit s odvolaním sa na tvrdenie, že ide iba o akúsi zámenu jedného druhu aktív za iný druh aktív. Len nemýľme sa v tom, že zatiaľ čo peniaze na účte štátnych finančných aktív sú najlikvidnejšou možnou formou aktív, lebo už likvidnejšia forma ako peniaze nie je. Povedzte mi niekto v tejto sále, aká ešte iná likvidnejšia forma aktív ako peniaze existuje? Lebo aktívum je aj tento iPad (rečník ho ukazuje plénu), to je tiež aktívum. Aktívum je aj pero, aj oblek, aj čokoľvek, len ho musíte najskôr niekomu predať. Niekto na trhu sa musí nájsť, kto to od vás kúpi, potom budete licitovať cenu, ja budem chcieť najvyššiu, lebo predávam, vy budete chcieť najnižšiu, lebo kupujete, a tam, kde sa stretne ponuka s dopytom, tam bude rovnovážna trhová cena. Ale peniaze, keš, hotovosť, bankovky, mince alebo v podobne elektronického zápisu na účtoch, v tomto prípade štátnych finančných aktív, to je najvyššia možná forma miery likvidnosti toho aktíva. To sú hotovostné peniaze.
A teraz sa vrátim k Petrovi Kažimírovi. Tieto najlikvidnejšie aktíva ide zameniť za inú formu aktív, ktorá sa volá pohľadávky veriteľov Váhostavu. To slovíčko už zľudovelo, čiže živnostníkov, ostaňme pri tomto slove. A ja sa pýtam bez toho, aby sme mali v sále akékoľvek ekonomické vzdelanie, ak by ste sa mali vyjadriť v odpovedi na otázku, ktorá forma aktív je likvidnejšia: keš peniaze, v elektronickej podobe zápis na účte štátnych finančných aktív, alebo aktíva vo forme pohľadávky živnostníkov? Veď na to nepotrebujeme skutočne absolútne vzdelanie, aby sme mohli povedať, že peniaze sú najlikvidnejšie, a to aktívum, tú pohľadávku, najskôr potrebujeme nájsť niekoho, kto to od nás kúpi, alebo si to bude štát teda v zastúpení agentom, v tomto prípade agentom štátu – Slovenskou záručnou a rozvojovou bankou. Možno to skončí ešte nakoniec úplne v inej právnickej osobe. To nám bude vedieť určite povedať pán minister financií. Preto áno, to, čo tu hovoril môj predrečník kolega Hlina, mal plnú pravdu v tom, že medzi prvým a druhým čítaním sa tam záhadne zmenila formulka, ktorá tam predtým znela, že štát môže tieto peniaze použiť na podporu, na zvýšenie základného imania subjektu, ktorý je určený na podporu podnikateľského a neviem čo, a teraz je tam tá formulka, že to štát môže dať komukoľvek, kto je pod 100-percentnou kontrolou štátu. Takže dočkáme sa ešte nejakých prekvapení. Na to som schopný a pripravený vsadiť celý môj majetok, že takýchto prekvapení sa dočkáme, že nakoniec to ešte môže byť úplne iná právnická osoba ako tá, o ktorej sme hovorili v prvom čítaní, že to bude Slovenská záručná a rozvojová banka.
Takže teda, ak štát tvrdí, v tomto prípade agend štátu – minister financií, že sa jedná iba o zámenu, o finančnú transakciu jedného typu aktíva za iný typ aktíva a nič sa nedeje a nemá to dopad ani na verejný dlh, ani na deficit, tak potom klame. Klame minimálne v tom, že diskutujeme o dvoch diametrálne rozdielnych mierach likvidnosti týchto aktív.
Pokiaľ ide o dopad na deficit, opäť minister Kažimír hovorí, že ide o finančnú operáciu, a že tá je pod kontrolou vlády. Mňa naozaj zamrazilo druhýkrát na tej tlačovej konferencii, keď som počul, ako okomentoval ten člen vlády, ktorý sa má správať najzodpovednejšie k verejným financiám, teda minister financií, ako okomentoval tvrdenie člena Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Ľuda Ódora, ktorý v tom blogu napísal, že môže a vysoko pravdepodobne to bude mať dopad aj na verejný dlh, aj na deficit. Reakcia ministra Kažimíra bola, ale však to je len blog, a on tam dvakrát použil slovíčko "ak" a jedenkrát použil, myslím, slovíčko "môže" a však veď to je úloha Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, aby strážila nakladanie s verejnými zdrojmi. A ja sa pýtam: a nie je to primárne úloha ministra financií, aby strážil zodpovedné nakladanie? To ako keby ste povedali: my môžeme porušovať predpisy na diaľnici, môžeme porušovať limity rýchlosti, lebo úloha policajtov je, aby nás chytili, nie? No tak ja si myslím, že zodpovedný vodič jazdí tak, aby tie predpisy neporušoval.
Tak skúsme si úplne presne odcitovať, keďže som sľúbil technokratickú diskusiu a držanie sa faktov, čo ten spomínaný člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Ľudovít Ódor povedal. Citujem: „Je dobré, ak súčasné osobitné odvody bánk budú použité na držanie na uzde dlhu a deficitu. Ak ich vláda premrhá teraz, nebude mať vankúš do zlého počasia.“ Koniec citátu člena Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Ten istý pán Ódor povedal, citujem, „ak pravidlá v súkromnom sektore neumožňujú kompenzáciu nárokov veriteľov, peniaze teda prichádzajú z verejných zdrojov". Aký chcete ešte ďalší dôkaz, že sú to verejné zdroje? Pokračujem ďalej v citáte: „Intervencia vlády do súkromného sektora môže mať negatívny dopad na dlh a deficit, ak to Eurostat vyhodnotí ako rizikovú operáciu.“ Aký bol komentár ministra financií Kažimíra včera na toto tvrdenie člena Rady pre rozpočtovú zodpovednosť? Ale viete, veď Eurostat toľkokrát menil metodiku a toľkokrát ju ešte meniť bude a však uvidíme, veď počkáme
,čo ten Eurostat nakoniec povie.
Čiže ešte raz. Sú to verejné zdroje z účtu štátnych finančných aktív, ktoré sa tam kumulujú z osobitného odvodu bánk. Sú to verejné zdroje. A podľa dnes platnej legislatívy, ktorá, bohužiaľ, bude prelomená možno o hodinu, o dve, ak odhlasujeme to, čo leží vo vašich laviciach z dielne vlády, tak už len niekoľko málo minút, desiatok minút bude platiť súčasná legislatíva, podľa ktorej tieto zdroje sú prísne účelovo viazané iba a výlučne na riešenie systémového zlyhania bankového sektora v budúcnosti. Na to si tam banky tie peniaze ukladajú. Poviem zrozumiteľne. Ak si kúpite parkety jednej nemenovanej švédskej firmy, jednej z najlepších v Európe, tak tá firma, ten výrobca, vám dá na tie parkety tridsaťročnú záruku. Samozrejme, že vzniká otázka, čo v prípade, že ak vy si v dvadsiatom ôsmom roku tú záruku budete chcieť uplatniť, a tá firma, ten výrobca už nebude na trhu, už nebude existovať? Viete, ako to rieši švédska vláda? Vytvorila si tiež štátom kontrolovaný fond, do ktorého ale netečie ani jeden jediný cent z peňazí občanov Švédska. Do tohto fondu prispievajú všetci výrobcovia parkiet vo Švédsku, ktorí sú ready ponúknuť spotrebiteľovi tridsaťročnú záruku, aby, keď v situácii, že niekto požiada, niekto zo spotrebiteľov, o uplatnenie nejakých záručných podmienok, bude reklamovať nekvalitný výrobok a výrobca už nebude na trhu, lebo tridsaťročná garancia to je brutus, to je proste silný artikel, ale výrobca si je tak istý kvalitou svojich výrobkov, že ide do ponúknutia tridsaťročnej záruky, tak v dobe, keď už dôjde k uplatneniu zo strany niektorého zo spotrebiteľov, výrobca už na trhu nie je, tak sa tá reklamácia rieši zo spomínaného fondu. Čiže desiatky rokov tam ukladajú výrobcovia parkiet peniaze, ten fond stráži zodpovedný minister financií zodpovednej švédskej vlády a ono to funguje.
Prečo som uviedol tento príklad? No presne takto by mali fungovať, to, čomu sa múdro hovorí bank leave, teda tie bankové osobitné odvody. Len namiesto výrobcu parkiet si dosaďte banky. A namiesto produktu, parkety, si dosaďte rizikové bankové operácie. Čiže ak niektorá banka zlyhá, tak ako keď sa vám pokrútia tie parkety a ten spotrebiteľ to reklamuje, v tomto prípade klient banky sa dožaduje ochrany svojich vkladov, no tak sa to rieši zo spomínaného fondu. Tak na tomto príklade chcem aj tým, ktorí nie sú v tejto téme doma, veď to je normálne, každý sa venujeme niečomu inému, uviesť, na čo slúži osobitný odvod bánk: na budúce systémové zlyhania bankového sektora, nie na riešenie problému privátneho sektora, nie na riešenie problémov Váhostavu, nie na riešenie problémov Juraja Širokého. Ale áno, poviem to jedným dychom, ani nie na riešenie problémov malých živnostníkov. Na toto osobitné odvody bánk neslúžia.
A keď sme u tých zlých, škaredých bánk, ktoré platia ten škaredý odvod, prosím vás, opäť nejdem po línii osobnej invektívy, ja len citujem premiéra. On povedal, že tie zlé banky, ktoré platia ten škaredý odvod. Tak si treba uvedomiť jednu vec a jedno nespochybniteľné číslo: koľko tie banky deklarovali v memorande, že odpustia zo svojich pohľadávok? Pätnásť percent. A premiér to oznámil ako také záchranné gesto, že ja, veľký, teraz oznamujem tomu mestu a svetu, že som ja vyrokoval s bankami, že banky sa vzdajú pätnástich percent svojich pohľadávok. Tak počítajme spolu. Dnes je angažovanosť, priama angažovanosť bánk vo Váhostave približne vo výške 32 mil. eur. Hovorím o priamej angažovanosti, o poskytnutých úverových linkách. Teraz nehovorím o garanciách, to je ešte téma na samostatnú diskusiu. Lebo garancia môže a nemusí byť v budúcnosti uplatnená. Ale hovorím o priamej finančnej angažovanosti cez credit lines, cez úverové linky. Približne 32 miliónov. Koľko je z toho 15 percent? Máte kalkulačky, štyri celá osem, štyri celá deväť, no nech to je päť miliónov eur. Aký je ročný zisk bankového sektora na Slovensku? On sa samozrejme volatívne hýbe z roka na rok, ale počítajme približne so sumou 500 mil. eur. Koľko je päť z päťsto? Jedno percento. Čo to vyrokoval teda premiér včera s bankami? Že sa vzdajú jedného percenta ročných ziskov? Ešte raz, v civilizovanej spoločnosti, keď už teda rokovali za tými zatvorenými dverami, nemali čo zástupcovia slovenských bánk na tlačovej konferencii premiéra hľadať. Ešte aj tí lídri v tom Bruseli, keď všelijako sanovali to Grécko, a vedeli sme všetci, že na to doplatí päťstotri, päťstoosem miliónov občanov Európskej únie, vedeli sme, že to tak dopadne, tak oni mali aspoň tú fazónu. Viete, že keď sa robia zlé veci, tak nech to má aspoň tú fazónu, keď už, keď už teda, že oznamovali riešenia vždy len hlavy štátov. Na Slovensku s aktívnou účasťou zástupcov komerčných bánk, ktorí išli hneď k mikrofónu, myslím po premiérovi a po Petrovi Kažimírovi. Čudujem sa im, že sa nechali prepožičať, ešte raz hovorím, na túto škaredú, škaredú hru.
Poďme teraz k tej druhej novinke, pretože ja som to pochopil z tej tlačovky tak, že oproti prvému čítaniu nastali vlastne dve nové veci. Ten prvý moment bol ten, že banky sa tiež vzdajú 15- percent svojich zabezpečených pohľadávok, a ten druhý moment bol, to číslo, ktoré tu koluje veľmi intenzívne v diskusiách, 49 % akcií sa vzdáva vlastník dlžníka, aby som neopakoval stále dookola meno Juraja Širokého. Takže vlastník dlžníka sa vzdáva 49 percent akcií. Čo s týmito akciami teraz? Ja som v svojom vystúpení pri prvom čítaní upozornil, že to je jedno z najhorších možných riešení, ak dôjde ku kapitalizácii pohľadávok, pretože kapitalizácia pohľadávky znamená, že v okamihu, keď tá transakcia prebehne, pohľadávka zaniká. Vy ste ju vymenili, to je práve tá finančná transakcia. Vy ste ju zamenili za účasť na základnom imaní. Stali ste sa spoluvlastníkom firmy. Ale tá pohľadávka v tú chvíľu zanikla. Ja sa pýtam, čo urobí ten malý živnostník, pretože aj to je, myslím, riešenie, nech ma opraví kolega pán minister Borec, že malý živnostník má na výber tých 50 % okamžite do konca roka. Vláda to od neho odkúpi prostredníctvom, a ešte raz, čakajme na prekvapenia, budú tam aj iné subjekty ako Slovenská záručná a rozvojová banka, alebo teda bude čakať for ever, donekonečna a bude sa spoliehať teda, keďže tá jeho pohľadávka nezanikne, že ju raz, niekedy z budúcich ziskov a iných príjmov dobyje tú pohľadávku. No ale jedna z možností, ktorá včera bola dopracovaná do toho memoranda, je, že ten malý živnostník môže sa stať tiež akcionárom časti toho balíka 49 percent akcií.
A teraz naozaj úprimne, nechcem uraziť žiadneho malého živnostníka. Ja som bol tiež niekedy živnostník, pred 35 rokmi, či 40, lebo mal som súkromnú barovú kapelu, a vtedy nebolo možné súkromné podnikanie, tak sme tiež mali akési licencie, povolenia, neviem akého zväzu, ochranného autorského, aby sme mohli účinkovať. Ja si ctím a naozaj vážim aj drobných živnostníkov. Ale vysvetlite mi niekto, prosím vás pekne, ak ma teraz počúva Peter Kažimír, tak nech mi to príde vysvetliť, už sa teším ako drobný živnostník, ktorý má na stavbe diaľnice nejaké dva drobné mechanizmy, nejaké UNC a neviem čo, a tam teda lopotí, od rána do večera pracuje, aká je jeho úroveň znalostí Obchodného zákonníka? Aká je jeho úroveň znalostí akciového práva? Už sa teším, ako si on študuje všetky tieto predpisy a ako sa uchádza o kúpu podielov na základnom imaní spoločnosti Váhostav. Ako sa z neho stáva teda hráč na finančných trhoch. Veď nerobme si naozaj srandu z ľudí.
Ale vláda bola ešte rozumnejšia a ponúkla tomu živnostníkovi, že ak bude chcieť, že tieto akcie Váhostavu môže odpredať vláde, ak sa nemýlim, opravte ma, pán minister, za 50 % ceny. Živnostník môže odpredať tie akcie Váhostavu vláde. A teraz sa pýtam, sú len dva mantinely, medzi ktorými sa bude vláda podľa tohto nového návrhu riešenia pohybovať. Buď pôjde do morálneho hazardu, utratí, už to neviem zrozumiteľnejšie povedať, z účtu štátnych finančných aktív sumu približne 40 až 45 mil. eur, a možno vyššiu, bude záležať od toho, koľko tých živnostníkov využije tú prvú ponuku, že 50 % pohľadávky, štát to od teba kúpi prostredníctvom agenta Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. To je jeden mantinel, že vláda sa bude ingerovať, vsunie sa do tohto ozdravného procesu Váhostavu sumou približne 40 až 45 mil. eur. A druhý, opačný extrém je, pripusťme modelovú situáciu, že všetci živnostníci si nakúpia akcie, vymenia tie svoje pohľadávky za akcie Váhostavu, a súčasne všetci v istom okamihu tie akcie sa rozhodnú odpredať štátu. Samozrejme, že toto je modelová situácia, realita bude niekde medzi týmito dvoma mantinelmi v rôznych kombináciách, teda od otvorenia Pandorinej skrinky a vsunutím 40 – 45 mil. eur do tejto hry našich verejných zdrojov, našich peňazí na strane jednej, alebo sa štát v tom opačnom, aj keď modelovom, prípade stane vlastníkom 49 percent akcií Váhostavu.
A teraz sa pýtam ďalej. Akú má motiváciu štát vlastniť 49 % akcií, ktorých trhová hodnota v súčasnosti sa blíži k nule? Povedzte mi jedno jediné ratio, jeden jediný racionálny argument, aká je tá rozumná ekonomická motivácia štátu vlastniť takúto spoločnosť? Samozrejme, že už tu odznelo veľakrát, že so 49 percentami nikto nikdy nebude mať kontrolu nad spoločnosťou. Veď máme tu jeden príklad Telekomu, kde spoločnosť vlastní, a zhodneme sa na tom, že Telekom stále je lukratívnejšia spoločnosť ako Váhostav, a v Telekome vlastní štát 49 % akcií a chce ich predať. Máme tu aj ale opačné situácie, nepochopiteľné. V Slovenských elektrárňach štát vlastní 34 % akcií a nechce ich predať. Minister Pavlis chcel kúpiť 100 % Slovenských elektrární. Našťastie, už to nestihol. Včera bol posledný deadline, keď to ešte mohol urobiť, či predvčerom, či kedy odstúpil.
Tak teda niektorým krokom vlády, pokiaľ ide o účasť na podnikaní iných spoločností, fakt nerozumiem. A ja chápem a to bude určite obranný argument ministra Kažimíra, ktorý tu povedal včera: no dobre, veď na Telekome sme mali 49-percentný podiel, respektíve ešte ho stále de jure máme, ale už je pustený na burzu, ale, viete, tam boli také zlé stanovy, že ktoré znevýhodňovali štát pri vyplácaní dividend. A ja sa pýtam, a kto čítal stanovy Váhostavu? To chceme povedať, že teda, dobre, stanovy Telekomu sú také, ktoré znevýhodňujú pozíciu štátu? A stanovy Váhostavu niekto čítal? Pán minister Borec, vy poznáte stanovy Váhostavu? Chcete o nich povedať s kamennou tvárou, že to sú dobré stanovy? Že sú lepšie? Z pozície štátu teraz hovorím, alebo z pozície ochrany malých akcionárov. Lebo teoreticky, čiste teoreticky, tých 49 % môžu držať aj živnostníci. Niekto čítal stanovy Váhostavu, či sú postavené tak, že budú dostatočne brániť a chrániť práva minoritných akcionárov? Včera tu veľmi správne poznamenal kolega Jurzyca, že sme v tom rebríčku na 101. či na ktorom mieste v úrovni ochrany práv drobných akcionárov. Tak potom sme ešte ďalej, potom zjavne sa ministri vlády oboznámili so stanovami akciovej spoločnosti Váhostav-SK a poznajú tieto stanovy a vedia, že sú kvalitnejšie ako stanovy spoločnosti Slovak Telekom, myslím teraz z pohľadu ochrany práv drobných akcionárov. Keď ste na túto hru pristúpili, že sa tu otvoril priestor získať 49 % akcií Váhostavu.
Takže ak dovolíte pre poriadok, aby sme urobili zadosť aj jednak rokovaciemu poriadku a jednak aby som uspokojil aj predsedu Národnej rady Petra Pellegriniho, ktorý tu ako mantru dokolečka opakuje, ale ja ho rozumiem, on si ten slovník osvojil z úst premiéra Roberta Fica, a dokolečka tu všetci opakujú, čo opozícia, čo tu kecáte, vykladáte, však dajte, dajte návrhy, dajte riešenia, no tak v prvom čítaní som dal. S kamennou tvárou ste to odmietli, poslanci vládnej strany, tak ja to s pokorou a s úctou predložím aj v druhom čítaní. To jedno, to je to uznesenie, ktoré všetci poznáte, máte ho rozdané v písomnej podobe v laviciach, obsahovalo v prvom čítaní 9 bodov. Len upozorňujem, ani jeden z týchto bodov sa netýka riešenia problému Váhostavu, sú to všetko systémové kroky a systémové opatrenia smerom do budúcnosti, aby sa už nikdy prípad Váhostav nezopakoval. Po diskusiách, lebo ja som sa naozaj úprimne snažil nájsť politickú podporu pre tento návrh uznesenia, ktoré by zaviazalo vládu v budúcnosti, v termíne do 30. júna urobiť zmeny príslušných legislatívnych noriem. Týka sa to zákona o verejnom obstarávaní, Obchodného zákonníka, ale aj trestného a ďalších pri klasifikácii skutkovej podstaty teda toho trestného činu poškodzovania práv veriteľa, čiže viacero právnych noriem to zasahuje. A všetko sú to vospolok systémové veci smerom do budúcna. Po diskusiách, lebo naozaj som sa úprimne snažil podporu pre toto nájsť, sa ukázalo, že nejaké dva body sú neakceptovateľné, pre predkladateľa neprechodné, tak som tie dva body vyňal odtiaľ, z tých deviatich, a preto to upravené uznesenie, ktoré máte v laviciach, obsahuje len sedem bodov.
Ten jeden z bodov, ktoré som odtiaľ vyhodil, to bol ten žltý FIDIC, s výslovnosťou ktorého mal také enormné problémy pán podpredseda Číž, keď tu o tom rozprával, o tom žltom FIDIC-u. Neviem, či ho už niekedy držal v ruke. To je taká hrubá, hrubá, nehovorím teraz ministrovi Borecovi, teraz sa prihováram cez obrazovku podpredsedovi Čížovi, to je taká hrubá, naozaj, kniha, ktorá je produktom švajčiarskych stavebných inžinierov. Tento bod nebol akceptovaný zo strany predkladateľa s odôvodnením, že k tomu sa má vyjadriť ministerstvo dopravy. A mne je naozaj ľúto, keď potom vidím bulvárne média, že minister je niekde v nejakom podniku prichytený, v zábavnom, a podobne. Naozaj sa pýtam úprimne, ako je to možné, že sa tu týždeň trápime s touto témou, a minister dopravy, ktorého sa primárne týka, bum-bác, problém Váhostavu, ten sa tu v parlamente ešte neukázal? Ako je to možné? Ja tomu rozumiem, že z hľadiska legislatívnych zmien máme tu najsilnejšieho agenta vlády, ktorým je minister spravodlivosti. Z hľadiska riešení finančného, aspoň sa tu dvakrát v parlamente ukázal Peter Kažimír. Ale ministra dopravy tu nikto nevidel. A ja čakám týždeň na to, že ak môj návrh systémových riešení obsahuje to, aby vláda stanovila vyhláškou, že sa bude pri verejnom obstarávaní veľkých infraštrukturálnych projektov používať žltý FIDIC, že to nie je v kompetencii spravodlivosti sa k tomu vyjadriť, ani v kompetencii ministerstva financií, že to sa musí vyjadriť ministerstvo dopravy. Týždeň som sa nedočkal žiadnej odpovede. A opäť, keďže som vedený snahou naozaj do budúcna mať nejaký balík opatrení, ktorý zabráni, aby sa kauza Váhostav už ani raz nezopakovala, tak som prijal kompromis, že tie kolízne body, na ktorých sa nevieme dohodnúť, som z toho uznesenia vyhodil.
Ten druhý bod bol právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb, že vzniká až v okamihu zaplatenia faktúry. Nejdem teraz do technickej diskusie, netvrdím, že som si osvojil názor ministra Boreca, že to nie je možné. Ja stále tvrdím, Nemci majú také dobré príslovie, že: "Es gibt keine Problemchen, nur Lösungen." Čiže nie sú žiadne problémy, sú len riešenia. Tak to príslovie by sme si jedného dňa mohli osvojiť všetci. Ale dobre, pre krátkosť času, vy tvrdíte, že to možné nie je, ja tvrdím, že áno, nebudem teraz zaťažovať prítomných kolegov a kolegyne technickou diskusiou. Opäť toto ustanovenie som z toho balíka 9-ch bodov vyhodil.
Takže máte teraz, lebo chcem ísť, chcem byť vedený úprimnou snahou, že tak schváľme aspoň tých 7 bodov systémových opatrení. Máte na to čas do 30. júna, tak je postavené to uznesenie Národnej rady, aby ste v tomto duchu priniesli zmenu príslušných legislatívnych noriem, aby sa kauza Váhostav už nikdy neopakovala. Hovorím, radšej aspoň nejaký improvement, nejaké zlepšenie, zdokonalenie, ako vôbec nič. Tak som preukázal, myslím si, ešte ďalšiu dávku trpezlivosti, pokory a čakania na to, že konečne budeme počúvať sa navzájom a budeme sa navzájom snažiť aj pochopiť. Takže nebudem čítať tých 7 bodov, ony tvoria nedeliteľnú súčasť návrhu uznesenia Národnej rady, a máte to rozdané v písomnej podobe, tých 7 bodov. Ja len prečítam pre poriadok tú košieľku, tú prvú stranu.
Návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1490).
Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky pripraviť a do legislatívneho procesu predložiť návrhy zákonov a iných opatrení legislatívnej a nelegislatívnej povahy, ktoré upravia právne prostredie upravujúce problematiku reštrukturalizácie, zákazu účasti vo verejnom obstarávaní pre spoločnosti v reštrukturalizácii, úpravu platenia daní z pridanej hodnoty až po zaplatení faktúry, ako aj zákaz uzatvárania obchodnej zmluvy so štátom, pre osoby, ktoré sú užívateľmi výhod z podnikov v konkurze alebo v reštrukturalizácii. Vyšetrovanie nekalých praktík súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou a tak ďalej, podľa prílohy, ktorá je priložená k tomuto uzneseniu, termín do 30. júna 2015. Prílohu máte, ako hovorím ešte raz, so siedmimi bodmi všetci v laviciach.
Ja len spomeniem spôsob, ako reaguje predkladateľ, alebo jednotliví ministri vlády už vyše týždňa na tento návrh uznesenia. Napríklad hneď v prvom bode sa hovorí, ak chce niekto pustiť podnik do reštruktúry, nech vráti do podniku nerozdelené zisky za uplynulých 5 účtovných období. Po lopate povedané, aby sa nestalo, že si najskôr niekto firmu vyčistí, pripraví ju, v úvodzovkách pripraví, na spustenie procesu, a potom sa spláchne, zbaví všetkých dlhov. To znamená, chceš, aby bol schválený reštrukturalizačný plán, aby bola spoločnosť pustená do tohto procesu ozdravného, a navyše to schvaľuje okrem výboru veriteľov aj súd, tak potom nevyhnutnou podmienkou spustenia tohto procesu musí byť, aby spoločníci vrátili do spoločnosti nerozdelené, pardon, opakujem, rozdelené zisky za uplynulých 5 rokov.
Odpoveď je, že vláda s takýmto opatrením uvažuje, uvažuje s dvomi rokmi, čiže je to potom vec arbitrárneho stanovenia, kde je tá hranica, aby aj tá aplikačná prax fungovala, či to má byť 5 alebo 2 roky. Rovnako sa tam spomína to, čo už koluje od januára v odbornej verejnosti, a to je tá depeháčka, že platenie dane z pridanej hodnoty až po zaplatení faktúr. Opäť odpoveď: no však ale my to máme v tom balíku, veď vláda už v januári svojím uznesením zaviazala ministra financií, aby doniesol takúto legislatívnu úpravu. Ale líšime sa opäť v jednej kľúčovej veci, a to je to, že pán minister Kažimír to chce obmedziť len na spoločnosti, ktorých ročný obrat je do 75-tisíc eur. Ak všetci dobre vieme, že spoločnosť sa stáva povinným platcom DPH zo zákona, ak prekročí 12 nasledujúcich mesiacov po sebe obrat v hodnote 49 790 eur, zaokrúhlene 50-tisíc eur, tak sa to dotkne len tých spoločností v tom veľmi úzkom, v tej výseči medzi 50-tisíc a 75-tisíc eur. Ja sa pýtam, prečo nejdeme ďalej? Prečo to nepustíme až maximálne na strop, kam nás pustia smernice Európskej únie? A tie hovoria o ročnom obrate 500-tisíc eur. Odpoveď typu, že lebo je to riskantné, nevieme, čo to urobí s verejnými financiami, ja tvrdím, nie je to riskantné, pretože táto transakcia je neutrálna na okruhu verejných financií, má neutrálny dopad. Lebo poviem to na príklade Váhostavu, nielenže síce na jednej strane malý živnostník nezaplatí DPH, lebo nemal uhradenú faktúru, čiže štát príde o túto časť DPH dočasne, ale aj ten veľký, ten Váhostav si nebude môcť uplatniť nárok na odmerný odpočet DPH, lebo nezaplatil faktúru. Čiže v súčte vlastne má to neutrálny dopad na štátny rozpočet. A dokonca včera som dostal informáciu, že ten limit, ktorý je daný usmernením Európskej komisie do 500-tisíc obratu ročného, že je možné a sú krajiny, kde to môže ísť až na úroveň 2-ch mil. eur ročného obratu, len si to vyžaduje bilaterálnu negociáciu, komunikáciu ministra financií s nejakou príslušnou komisiou pre dane, ktorá pracuje pri Európskej komisii. Čiže sú ešte dokonca aj takéto možné postupy a spôsoby, ktorými by sme sa dostali na úroveň 2-ch mil. eur ročného obratu, kde by mohlo toto fungovať.
Verte mi, že ak by mala vláda odvahu toto prijať, a podčiarkujem, je to s neutrálnym dopadom na štátny rozpočet, tak by zajasalo a zaplesalo nie 120-tisíc firiem, ktoré dnes postihne Peter Kažimír tým limitom do 75-tisíc ročného obratu, ale plesalo by možno 800-tisíc firiem, možno 1 milión firiem. Ja sa pýtam, prečo nejdeme diskutovať o tom, prečo nevedieme technokratickú diskusiu o týchto témach, lebo naozaj uľahčíme život podnikateľom na Slovensku v tom zmysle, aby – lebo to je naozaj neuveriteľná asymetria, že platíš DPH z nezaplatenej faktúry a, naopak, Váhostav si uplatnil obrovské objemy nadmerných odpočtov DPH z faktúr, ktoré nezaplatil, no takto nemôže opäť symetrické prostredie a navyše parametrické – aby tie podmienky boli rovnaké pre všetkých. Takto to nemôže fungovať.
Tak to boli len dva také prípady, kde sa odlišujeme v tom, v tom uznesení, v tých 7-ch bodoch, aj v tých bodoch z nich, o ktorých vláda tvrdí, veď my už ich máme zapracované v našom, v našom vládnom návrhu.
A teraz mi dovoľte predniesť, tentokrát to nebude uznesenie Národnej rady, ale bude to pozmeňujúci návrh v paragrafovanom znení. Možno len poprosím kolegu Lipšica s pánom ministrom Borecom, keby ukončili svoj dialóg, lebo naozaj ma to ruší. Toto je paragrafované znenie pozmeňujúceho návrhu k novele Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, ktorý je vlastne transformáciou toho môjho druhého uznesenia, ktoré tiež bolo včera hlasmi poslancov SMER-u zmetené zo stola. A teraz chcem aj vyhovieť pánovi predsedovi Pellegrinimu, predsedovi Národnej rady, že áno, máte tu jasné paragrafované znenie.
Skôr než ho prečítam, chcem povedať, že, kľúčová poznámka: keď už ste sa raz rozhodli, že idete z verejných zdrojov sanovať problémy súkromnej firmy, a tu chcem upozorniť v dobrom slova zmysle všetkých kolegov a kolegyne z opozície aj, aj nezaradených poslancov, aj kolegu Hlinu, že ak vláda bude chcieť, tak to tak vláda urobí, či sa nám to bude páčiť, alebo nie, a som presvedčený, že sa tak stane v rozpätí niekoľko málo minút, možno ešte dnes dopoludnia, v závislosti od toho, koľko poslancov sa prihlási do ústnej rozpravy, čiže ak to vláda bude chcieť urobiť, tak to urobí, či sa nám to páči alebo nie. A preto tvrdím, áno, je to menšie zlo, preto tvrdím, že už keď vláda ide použiť peniaze z verejných zdrojov, peniaze všetkých občanov na takúto riskantnú transakciu, lebo ich vymení za pohľadávky na konci dňa voči Váhostavu, ktoré sa majú uhradiť v budúcnosti z neistých ziskov, alebo ich vymení za akcie Váhostavu, bezcennej firmy, tak preto tvrdím, keď už teda ide do toho, je to legitímne koniec koncov, na to má vláda legitímne právo, ale ak to urobí, tak nech aspoň chráni verejný záujem. A ochrana verejného záujmu vyzerá tak, že mieru rizika, že tie peniaze sa nevrátia naspäť na účet štátnych finančných aktív, alebo že sa tam vrátia v zredukovanej výške, aby toto riziko vláda v maximálnej možnej miere ošetrila. A to je zmyslom tohto pozmeňujúceho návrhu, podčiarkujem, už v paragrafovanom znení. Nie je dlhý ten návrh, takže jeho celé prečítanie tak, ako to ukladá rokovací poriadok, potrvá, tipujem, 5 minút, možno menej.
Ale ešte posledná poznámka, ide o kľúčové 4 body, aby Slovenská záručná a rozvojová banka, alebo nech už to bude ktokoľvek ako agent štátu v tejto transakcii, zriadila záložné práva na 100 % akcií spoločnosti Váhostav. Záložné právo nie je to isté ako kapitalizácia pohľadávky. Ak si zriadim záložné právo, moja pohľadávka naďalej trvá, lebo ja ako držiteľ tej opcie rozhodnem o tom, či a kedy to záložné právo využijem. Prirodzene, ak uvidím, že ozdravovanie Váhostavu ide v zmysle schváleného aj súdom schváleného reštrukturalizačného plánu a že tá spoločnosť sa dostáva, teraz modelujem, do dobrej kondície, no tak si to záložné právo budem držať a v istom okamihu ho budem vedieť uplatniť, ale moja pohľadávka stále nezanikla. Akonáhle ju kapitalizujete, vymeníte ju za akcie, je po pohľadávke. Vymeníte jedno aktívum za iné aktívum. A preto hovoríme v druhom opatrení, aby nielen vlastníci dlžníka, ale aj prepojená skupina vlastníkov tých spoločností nad Váhostavom, aby ručili za ingerenciu štátu, za tých použitých 40 možno 45 mil. eur, dneska nikto nevie, aká to bude suma z účtu štátnych finančných aktív, aby ručili tieto právnické osoby tým, že si veriteľ, rozumej štát, zriadi záložné právo na majetok týchto právnických osôb. Čiže inými slovami, majetok Váhostavu, ten už nás momentálne ako zodpovedných ľudí, ktorí chcú chrániť verejný záujem, nemôže zaujímať, lebo ten už je dávno do posledného centa založený v prospech bánk. Preto hovoríme o majetku entít alebo spoločností, ktoré sú nad Váhostavom, áno, až po prijímateľov konečných výhod, ktorí sú zaparkovaní od Nového Zélandu neviem pokiaľ.
Tretí zabezpečovací inštrument hovorí o tom, čo chápem, že bolí, ale, bohužiaľ, ak majú následky zlého rozhodovania z minulosti, teraz nejdem do trestnoprávnej roviny, to je doména iných mojich kolegov, ja sa držím ekonomickej témy, tak aby za tie zlé nekompetentné rozhodnutia niesol ten, kto tie rozhodnutia urobil, aj zodpovednosť. A preto hovoríme v tom treťom bode o ručení osobným majetkom spoločníkov celej tej ekonomicky prepojenej skupiny a vlastnícky prepojenej skupiny firiem. To je tá schéma, ktorá bola už publikovaná opakovane v médiách.
Poviem to na úplne zrozumiteľnom príklade. Ak banka ide požičať úver právnickej osobe, ktorá, múdro sa tomu hovorí, je bez histórie, čiže vznikla na zelenej lúke minulý týždeň zápisom do obchodného registra, banka sa zdráha takejto právnickej osobe poskytnúť úver. Pretože aj keby tá právnická osoba už mala nejaký majetok a založila ho v prospech banky, založí v prospech banky napríklad aj budúce pohľadávky, aj na to sa dá zriadiť, aj na pohľadávky, záložné právo, čiže ak tá firma bude v budúcnosti generovať nejaké príjmy, tak tie potečú rovno na splácanie úveru, aj tak si môže banka povedať, že vzhľadom na to, že sa jedná o žiadateľa o úver, ktorý nemá žiadnu históriu, tak si vypýta banka – viete čo? – bianko zmenku.
Čo je to bianko zmenka? Ide o osobné ručenie spoločníkov firmy. Bianko zmenka je preto bianko, lebo je holá, je nahá, lebo nemá v tej kolonke – suma vypísané nič. Len je avalistom – ručiteľom, ten, kto sa podpíše, je fyzická osoba, ktorá drží osobné podiely v tej spoločnosti, a v istom okamihu, keď dôjde k nesplácaniu úveru, banka si spočíta zostatok istiny, nejaké náklady na obsluhu toho úveru, čiže všetky poplatky, sankčné úroky, za omeškanie tých splátok v minulosti a tak ďalej, a jednu sumu vpíše do tej prázdnej kolonky, že k dnešnému dňu mi dlžník dlhuje sumu 200-tisíc eur. Avalista tej zmenky je fyzická osoba, spoločník firmy. A vtedy nás tá banka oholí, úplne nás vyzlečie donaha. Zoberie vám celý osobný majetok. Čiže ešte raz. Môžete ručiť budúcimi príjmami, budúcimi teda výnosmi, ktoré budete mať z podnikania. Môžete ručiť založením majetku, ale majetku spoločnosti právnickej osoby, ale sú situácie, a toto je presne tá krajná situácia, neštandardná, kedy si aj banky vypýtajú pri poskytnutí úveru ručenie osobných majetkom spo-lo-ční-kov. A vtedy by sa naplnilo to, po čom sa tu tak volá, že, ja neviem, vila na Bahamách, tam, tam, tam, za toľko, za toľko eur, a na toto treba dať konkrétne paragrafové riešenie, aby to nezostalo v polohe takých len prvomájových hesiel. A to paragrafované znenie máte opäť v laviciach. Takže vás ešte musím obrať o 5 minúť času, ale je mi ľúto, ale tak to ukladá rokovací poriadok.
Pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, parlamentná tlač 1490.
1. V čl. IX sa doterajšie ustanovenia označujú ako bod 1 a vkladá sa nový bod 2.
Bod 2. Za § 4 sa vkladá nový § 4a, ktorý znie:
"(1) Použitie štátnych finančných aktív na posilnenie vlastných zdrojov financovania právnických osôb založených na podporu podnikateľského prostredia Slovenskej republiky podľa § 4 ods. 3 je možné len v prípade súčasného splnenia podmienok uvedených v ods. 2 - 5 (a teraz prídu tie štyri zabezpečovacie inštrumenty).
(2) Podporovaný subjekt a subjekty s ním vlastnícky prepojené, a to až po úroveň konečných užívateľov výhod, sú povinné uzavrieť s právnickou osobou založenou na podporu podnikateľského prostredia Slovenskej republiky zmluvu o zriadení záložného práva, tak aby bol záložný veriteľ uvedený v prvom rade; predmetom takejto zmluvy bude záložné právo v prospech právnickej osoby založenej na podporu podnikateľského prostredia Slovenskej republiky ako záložného veriteľa na všetky akcie podporovaného subjektu, ako aj na všetky akcie všetkých právnických a fyzických osôb vlastnícky prepojených s podporovaným subjektom, a to až po úroveň konečných užívateľov výhod. Ocenenie akcií tvoriacich predmet zálohu bude vykonané špeciálne na tento účel vybratou audítorskou spoločnosťou. Audítorskú spoločnosť vyberie právnická osoba založená na podporu podnikateľského prostredia Slovenskej republiky.
Druhý odsek (pozn. red.: správne má byť – "tretí odsek"). Podporovaný subjekt a subjekty s ním vlastnícky prepojené, a to až po úroveň konečných užívateľov výhod, sú povinné uzavrieť s právnickou osobou založenou na podporu podnikateľského prostredia Slovenskej republiky zmluvu o zriadení záložného práva, tak aby bol záložný veriteľ uvedený v prvom rade; predmetom tejto zmluvy bude záložné právo v prospech právnickej osoby založenej na podporu podnikateľského prostredia Slovenskej republiky ako záložného veriteľa na majetok všetkých právnických osôb a fyzických osôb, a to až po úroveň konečných užívateľov výhod.
(4) Podporovaný subjekt a subjekty s ním vlastnícky prepojené, a to až po úroveň konečných užívateľov výhod, sú povinné zaviazať sa právnickej osobe založenej na podporu podnikateľského prostredia Slovenskej republiky osobitným záväzkom vo forme notárskej zápisnice k zverejneniu všetkých informácií týkajúcich sa vlastnených aktív, prevádzaných aktív vrátane finančných transakcií a tiež toho, na aké osoby a za akú cenu majú byť tieto aktíva prevedené.
(5) Fyzická osoba vlastniaca obchodné podiely alebo akcie subjektov vlastnícky prepojených s podporovaným subjektom, a to až po konečných užívateľov výhod, sú povinné pristúpiť ako ručitelia celým svojím osobným majetkom k záväzkom podporovaného subjektu. Ručiteľský záväzok vo výške celého osobného majetku tejto fyzickej osoby bude zriadený vo forme notárskej zápisnice.
A nakoniec (6) Zodpovednosť za preukázanie podmienok podľa ods. 2 - 5 má podporovaný subjekt. Podporu možno priznať až po preukázaní splnenia týchto podmienok.".
Posledné dve poznámky. To je koniec pozmeňujúceho návrhu, o podporu ktorého vás úprimne žiadam a prosím.
Nakoniec chcem ešte povedať, že prečo vo forme notárskej zápisnice? Pretože notárska zápisnica môže byť použitá ako exekučný titul. Čiže opäť je to tak vysoká forma toho ručiteľského záväzku, že ak ručíte celým svojím osobným majetkom a podpíšete aj notársku zápisnicu, tak banka – pozor, v tomto prípade účet štátnych finančných aktív, to je tá banka, lebo odtiaľ budú odtekať peniaze – ak vidí, že nesplácate, tak použije notársku zápisnicu, takto ju vytiahne zo šuplíka ako exekučný titul. Do niekoľko málo minút a hodín nastáva exekučný platobný rozkaz a dlžník, ktorý nespláca, je vyzlečený donaha. Možno ste postrehli, že jeden z tých štyroch bodov je to, čomu sa hovorí disclosure clause, klauzula, čiže tá klauzula o odkrytí a zverejnení všetkých informácií, ktoré som čítal. Je tomu tak preto, aby už nemusel premiér zasadať v salóniku na Úrade vlády s vedením Váhostavu a pýtať sa na čokoľvek, aj na to, či má Váhostav kvalitné stanovy, či ak niekto získa 49 % akcií Váhostavu, či bude dostatočne chránené právo minoritného akcionára, menšinového, ale podľa tejto desclosure klauzule by musel takýto podnik vlastne z hľadiska informácií sa prestať správať ako subjekt súkromného práva a začal by sa správať ako subjekt verejného práva. Tak ako už som hovoril v minulosti, ako Štatistický úrad, ako NKÚ, ako ktokoľvek, na koho sa obrátite, požiadate o informácie a ten dotázaný subjekt vám tie informácie musí poskytnúť.
Takže za týchto podmienok, ak by bol tento pozmeňujúci návrh schválený, sme pripravení, a teraz sa prihovorím aj kolegovi Hlinovi, sme pripravení podporiť vládou navrhované riešenie, pretože vláda to riešenie o pár minút schváli, či sa nám to páči, alebo nie. Toto je holý fakt, to je realita.
Ale objektívne hovorím, vláda má na takéto riešenie legitímne právo. To je nič, čo by bolo nelegitímne v zmysle práva. Ale tvrdím, že keď už teda toto berieme ako neprelomiteľný fakt, tak takto sa to stane, tak potom urobme aspoň všetko pre to, aby sme ochránili verejný záujem.
A tento pozmeňujúci návrh, pán predseda Národnej rady Pellegrini, to je presne to riešenie, po ktorom už voláte dlhšiu dobu, a ja som sa, bohužiaľ, to riešenie, vaše riešenie, vlády, dozvedel včera v tak túžobne hodinu a pol očakávanou tlačovou konferenciou, kde sme sa ako poslanci Národnej rady dozvedeli nejaké kľúčové body nejakého memoranda, a nakoniec nám to tu predniesla spravodajkyňa, pani poslankyňa Vitteková vo forme pozmeňujúceho návrhu. Opakujem, rokujeme o vládnom návrhu zákona. Čiže všetky tieto riešenia vrátane ich paragrafovaných znení mal predniesť kto? Pred-kla-da-teľ. Kto je predkladateľom vládneho zákona? Minister spravodlivosti. Ale dobre, toto je to, čo ma na tomto procese schvaľovacom mrzí najmenej. Mrzieť ma to bude vtedy a vtedy mi bude z toho smutno, a teraz hovorím aj za mojich potomkov, ak sa schváli to, čo navrhla vláda bez takéhoto pozmeňujúceho návrhu, tvrdím, že v tú ranu nebude ochránený verejný záujem.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, kvôli procedurálnej čistote prednesiem dve uznesenia, resp. návrhy na uznesenie.
Ten prvý návrh. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky z 21. apríla 2015 k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1490), znie: „Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky pripraviť a do legislatívneho procesu predložiť návrhy zákonov a iných opatrení legislatívnej a nelegislatívnej povahy, ktoré upravia právne prostredie upravujúce problematiku reštrukturalizácie, zákazu činnosti vo verejnom obstarávaní pre spoločnosti v reštrukturalizácii, úpravu uplatnenia daní z pridanej hodnoty až po zaplatení faktúry, ako aj zákazu uzatvárania obchodných zmlúv so štátom pre osoby, ktoré sú užívateľmi konečných výhod v konkurze alebo reštrukturalizácii, vyšetrovanie nekalých praktík súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou a tak ďalej v zmysle príloh, ktoré máte všetci v laviciach v písomnej podobe (termín do 30. júna 2015).“
Teda to je kvôli procedurálnej čistote prednesený návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky v spojení s uvedenými deviatimi bodmi, ktoré sú systémové a riešia stav veci do budúcna tak, aby sa už nikdy táto kauza nemohla opakovať.
Druhé uznesenie. Návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky z 21. apríla 2015 k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (opäť tá istá tlač, 1490), znie: „Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky pripraviť a do legislatívneho procesu predložiť návrh zákona, ktorý v problematike uspokojenia veriteľov spoločnosti Váhostav – SK, a. s., umožní ochrániť verejný záujem v procese použitia finančných prostriedkov z účtu štátnych finančných aktív, a to najmä a) zriadením záložného práva v prospech vlády Slovenskej republiky na všetky akcie spoločnosti Váhostav – SK, a. s., ako aj na všetky akcie všetkých právnických osôb a fyzických osôb vlastnícky prepojených so spoločnosťou Váhostav – SK, a. s., až po konečných užívateľov výhod, a to vo výške špeciálne stanovenej hodnoty, b) zriadením záložného práva v prospech vlády Slovenskej republiky na majetok všetkých právnických a fyzických osôb až po konečných užívateľov výhod vlastnícky prepojených so spoločnosťou Váhostav – SK, a. s., pričom vzťahuje sa na nich jurisdikcia Slovenskej republiky, a to na základe osobitného rozhodnutia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, c) zriadením špeciálneho ručenia celým vlastným majetkom nielen akcionárov spoločnosti Váhostav – SK, a. s., ale aj celým vlastným majetkom akcionárov a vlastníkov akcionárov spoločnosti Váhostav – SK, a. s., až po konečných užívateľov výhod, pokiaľ sa na nich vzťahuje jurisdikcia Slovenskej republiky, d) umožnením vláde Slovenskej republiky uplatniť voči vlastníkom spoločnosti Váhostav – SK, a. s., a to až po konečných užívateľov výhod, tzv. disclosure klauzulu alebo odkrytie všetkých informácií týkajúcich sa toho, aké aktíva vlastníci dlžníka vlastnia, aký majetok vrátane finančných transakcií predávajú iným osobám alebo prevádzajú na ktoré iné sumy a za aké cenu (termín do 30. júna 2015).“
Toto sú dva návrhy na dve uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré ak budú prijaté (posledná veta), tak nezabránia uskutočniť a vykonať návrh vlády Slovenskej republiky, zjednodušene povedané, aby sa s verejnými zdrojmi zúčastnila vláda procesu reštrukturalizácie spoločnosti Váhostav – SK, ale na strane druhej som presvedčený, keď´ už tomu nevieme zamedziť, že tieto opatrenia ak budú schválené, tak ochránia v maximálnej možnej miere verejný záujem Slovenskej republiky. A žiadam všetkých poslancov snemovne o podporu týchto dvoch návrhov uznesenia. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Jednou vetou na obidvoch rečníkov budem reagovať, to sa týka kolegu Hlinu a kolegu Simona, prečo si myslím, že SMER má záujem, aby Široký zaplatil, či tomu naivne verím. A Hlina pritom hovoril niečo o obskúrnych návrhoch. Páni, uvedomte si, že ak bude chcieť vláda takto urobiť, či sa to páči alebo nepáči kolegovi Simonovi alebo kolegovi Hlinovi, tak toto urobí. Ja nerobím nič iné, len sa snažím dať nejaké západky, proste tú dieru v hrnci ucpať a povedať, že keď štát do toho vstúpi tou vlastnou ingerenciou z účtu finančných aktív, tak potom nech si jó sakramentsky tieto svoje pohľadávky štát zabezpečí. Veď toto robila americká administratíva v programe TARP, to nie je môj výmysel. A práve tu sa bude demaskovať kolega Simon, kolega Hlina, potom aj vláda, či tie návrhy podporí alebo nepodporí, či si bude alebo nebude chcieť takto nechať zabezpečiť tú pohľadávku štátu. Ale to, či vstúpi do tej transakcie štát, to nezávisí ani od vás, ani odo mňa. Keď budú chcieť, tak to urobia.
Kolega Brocka, ja nie som odborník na kostolný poriadok, na to si odborník asi pravdepodobne ty, ani by som si netrúfol nič také hovoriť, ale udivuje ma, že ti prekáža, že hovorím o riešeniach, že sme v prvom čítaní a mali by sme polemizovať, či skrátené čítanie má alebo nemá byť. Prosím vás pekne, ku skrátenému konaniu tu hovoril, myslím, zo štyridsiatich rečníkov pri tomto bode jeden jediný, to bola Lucia Žitňanská. Jedine tá polemizovala o tej otázke skráteného konania. Pritom 39 rečníkov hovorilo o čom chcelo, o čom chcelo hovoriť. Tu sa bavíme aj o mužských pohlavných orgánoch, keď sa nemýlim, že. A mne toto ide kolega Brocka vyčítať, že diskutujeme o skrátenom konaní a ja si dovolím prísť s nejakými návrhmi. Ja som, kolega Brocka, hrdý na tú výzvu, aby sme sa vrátili naspäť k meritu veci a diskutovali o tých riešeniach. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, pani spravodajkyňa, dámy a páni, atmosféra v parlamente sa nám za ostatné dni poriadne vyostrila. A ja osobne so smútkom konštatujem, že sa na kilometre vzdialila od merita veci, kvôli ktorej sme sa zišli na tejto mimoriadnej schôdzi.
Chcem politicky podotknúť, že moji kolegovia zo Slovenskej občianskej koalície sa nezúčastňovali a nebudú sa zúčastňovať na stoličkovom kabarete. A naozaj krajine najviac prospeje, keď sa čo najskôr vrátime k prerokovávanej téme. A to mi dáva istú nádej.
Keď sa pozrieme na to, ako na Slovensku fungoval a dodnes funguje zákon o reštrukturalizácii a konkurze, možno sa všetci zhodneme na jednej vete, ktorá hovorí, chudobným exekúcie a bohatým reštrukturalizácie. Táto veta vo veľmi skoncentrovanej podobe vlastne vystihuje súčasný stav na Slovensku, pokiaľ ide o problematiku ozdravovania podnikov, respektíve problematiku zbavovania sa dlhov.
Na čom sa určite nezhodneme. A to treba brať ako objektívny fakt, jednoducho máme každý možno trochu iný pohľad na svet a na hodnotové rebríčky. Nezhodneme sa na dvoch veciach.
Tá prvá vec hovorí o tom, kto za to môže, kto je alebo nie je vinný za ten stav, ktorý vznikol. A to teraz nehovorím len o spoločnosti Váhostav, hovorím o všetkých spoločnostiach, pán minister Borec ma možno opraví, v ktorých v súčasnosti prebieha reštrukturalizačný proces. Myslím, že takýchto otvorených procesov je dnes okolo 160. A tých podnikov, ktoré už týmto procesom prešli doposiaľ v zmysle platného zákona, je vyše 500. Ale keď sa nemýlim, máme asi 160 živých exekúcií a reštrukturalizácií. Teda nezhodneme sa na tom, kto za to môže, kto je skutočným vinníkom, ale toto ja nepovažujem, ešte raz hovorím, za úplne najpodstatnejšie v situácii, pred ktorou stojíme.
Pre mňa je dôležité, že sa nezhodneme celkom ani na tom, ako má vyzerať, podčiarkujem, efektívne a účinné riešenie.
Ako hovorí premiér Fico, citujem: „Mlieko už bolo rozliate.“ A tu sa ukázalo, že medzi politikmi, veľmi nerád to konštatujem, je žalostne nízka znalosť problematiky, ktorá je, uznávam, veľmi komplikovaná, k čomu sa dostanem o chvíľočku neskôr, keď predstavím jednak deväť riešení, ktoré sú systémovými riešeniami, ktoré majú zamedziť, ak budú prijaté a schválené, tomu, aby sa kauza, ako je kauza Váhostavu, už nikdy neopakovala.
Ale nastal v tom istý posun, pretože teraz sa to všetko dynamicky veľmi vyvíja nielen zo dňa na deň, ale dokonca z hodiny na hodinu, tak sa pokúsim na záver môjho vystúpenia predstaviť aj štyri opatrenia, ktoré by sa mali vzťahovať na samostatný sólo prípad spoločnosti Váhostav.
Chcem pokračovať ale v technokratickej diskusii, hovorím, vecnej k meritu veci, a nie po tej stránke politickej, a teda hľadania, ako som hovoril, vinníka. Ak budeme pokračovať diskusiou, kto je vinný, kto za to môže, kto to spôsobil, tak konštatujem s plným presvedčením, že potom sa pravdepodobnosť nájdenia riešení limitne, bohužiaľ, blíži k nule.
Máme tu, hovorím to s plnou vážnosťou, nesporne nedokonalý, ak nechcem použiť silnejšie slovo, zlý zákon o reštrukturalizácii z roku 2005. A, bohužiaľ, musím konštatovať, že aj tzv. stará opozícia nie je v tomto celkom čistá. Ja o chvíľočku uvediem konkrétne vecné argumenty, ktoré podporujú toto tvrdenie.
Ale v tejto kauze ide nesporne o osudy ľudí a nielen tých niekoľko stovák živnostníkov a majiteľov malých eseročiek a akcioviek, ale na to nadväzujú, nabaľujú sa ešte aj osudy ich rodín, a preto si myslím, že o to dôležitejšie je nájsť vodotesné riešenia, ktoré naozaj zabránia v budúcnosti tomu, aby sa takýto prípad na Slovensku čo i len jeden jediný raz zopakoval.
My máme dnes na Slovensku vedených viac ako milión exekúcií, dobre počujete, milión exekúcií, vychádzam z tej prvej tézy, ktorú som povedal, pre chudobných exekúcie, pre bohatých reštrukturalizácie. A polovicu z toho jedného milióna exekúcií vedie proti svojim vlastným občanom štát. To sú všetci tí nedisciplinovaní, ktorí sú v omeškaní s platbami voči zdravotnej poisťovni, Sociálnej poisťovni alebo majú nedoplatky na dani z príjmu fyzických osôb alebo na dani z príjmu právnických osôb. Bohužiaľ, v tomto stave si treba priznať, že na konci výsledkom bude, že ak neurobíme veľmi rýchle a veľmi zásadné zmeny aj zákona o reštrukturalizácii a konkurze, tak výsledkom bude, že bohatí budú ešte bohatší a chudobní budú ešte chudobnejší. A v princípe ono sa to aj deje. A ten, kto si to nechce priznať, tak naozaj asi nevidí pre svoje vlastné chyby v zraku.
V ostatných dňoch sa nám tu roztrhlo vrece aj na pôde parlamentu s riešeniami a skutočne tých riešiteľov rébusu, čo ďalej nielen s Váhostavom, ale aj v oblasti systémových opatrení čo urobiť, je neuveriteľné množstvo. A musím konštatovať, že mnohé z týchto navrhovaných riešení, bohužiaľ, sa pohybujú na úrovni polokompetentných riešení, amatérskych riešení a dokonca aj naozaj úplne za čiarou, riešení čisto populistických, ktoré, priznajme si to všetci, sú často predkladané, áno, aj pod ťarchou a optikou blížiacich sa parlamentných volieb.
S plnou vážnosťou hovorím, aj keď kolega Béla Bugár tak zozadu pred chvíľočkou pohrozil, niektoré z týchto polokompetentných a amatérskych riešení, bohužiaľ, vzišli aj z dielne opozície. Opäť podložím tieto tvrdenia, verím, nepriestrelnými argumentmi a faktami.
Skúsme si zapamätať jednu dôležitú tézu, že miera absurdnosti niektorých návrhov sa zvyšovala priamo úmerne blížiacemu sa termínu tejto schôdze, mimoriadnej schôdze parlamentu. A počas rozpravy, hovorím, pred zaradením mimoriadneho bodu o odvolávaní Jána Figeľa z funkcie podpredsedu parlamentu tak na samotnej schôdzi tá absurdnosť niektorých riešení doslova a do písmena kulminovala.
Začnime teda vládou a návrhmi na riešenie, ktoré sme počuli v ostatných dňoch z dielne jednotlivých členov vlády, či už aj pána ministra Boreca, pána ministra Kažimíra, ale celé to zastrešuje pán premiér Fico.
Opriem sa o jeden citát z tlačovej konferencie premiéra, keď hovoril, že takéto riešenie, ktoré navrhuje vláda, nebude stáť, citujem, občanov Slovenskej republiky ani jeden jediný cent. Tým riešením má byť odkúpenie pohľadávok. Čiže z účtu štátnych finančných aktív sa naleje približne 40 mil. eur do navýšenia základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. Táto banka, štátom vlastnená banka, podotýkam, si za tieto peniaze má odkúpiť pohľadávky, skrátim to na jedno slovo, živnostníkov a potom si má táto banka vymáhať tieto pohľadávky voči Váhostavu, dobre počujete, z jeho budúcich ziskov, ktoré sú veľmi na vode, sú veľmi neurčité. Nikto nevie, ozdravný proces Váhostavu do akej miery bude zdarný, do akej miery bude úspešný, či vôbec a kedy sa Váhostav ešte ozdraví. Počuli sme cez víkend aj mediálne vyhlásenia nového generálneho riaditeľa Váhostavu pána Moravčíka, ktorý hovoril o tom, že za daného stavu nevylučuje, že Váhostav bude poslaný do konkurzu.
Počuli sme tu mnohé tvrdenia, a tie boli naozaj z hodiny na hodinu, sa vyvíjali, o tom, že živnostníci dostanú mieru uspokojenia svojich pohľadávok. Najskôr to bolo 15 %, potom 40, potom 50, potom nakoniec 100. Ja si myslím, že nikdy by politici nemali šermovať takýmito číslami, pretože to, do akej miery budú uspokojené pohľadávky veriteľov, záleží len a len od toho, do akej miery je reálne navrhnutý reštrukturalizačný plán, do akej miery tento plán bude akceptovaný a schválený súdom, keďže súd schvaľuje reštrukturalizačné plány, a do akej miery sa potom v nasledujúcom horizonte piatich rokov v akomkoľvek dobrom pláne zapísané čísla podarí aj reálne naplniť. Takže tá miera uspokojovania pohľadávok akýchkoľvek veriteľov, je to jedno, či je veriteľ veľký, malý, zabezpečený alebo nezabezpečený, bude vždy a vždy závisieť iba od toho, do akej miery bude Váhostav schopný v budúcnosti generovať hotovostné toky a zisky. Toto by nemalo byť nikdy arbitrárne stanovené vyhlásením ľubovoľného politika, či už je z jedného alebo z druhého tábora, nehovoriac o tom, a tu sa možno aj zhodneme s pánom ministrom Borecom, že keď budeme narábať s číslami 50 % a viac, hovorím o miere uspokojenia pohľadávok drobných, tak v tom okamihu budeme anulovať akýkoľvek inštitút reštrukturalizácie. To je proste holá pravda, kto tvrdí niečo iné, tak mu chýbajú elementárne znalosti ekonómie, alebo v živote neriadil podnik a v živote nedržal v ruke súvahu a výsledovku veľkého podniku.
Ale vráťme sa k tomu tvrdeniu premiéra, že na vládou navrhované opatrenia nedoplatia občania Slovenskej republiky ani jedným jediným centom. Prečo to hovorím? Jedným dychom minister a podpredseda vlády pán Kažimír, minister financií, ak si dobre pamätáte na jeho vystúpenie, myslím, že vystúpil ako prvý dokonca alebo druhý v rozprave k tomuto bodu, tak uviedol, že na tieto vládou navrhované opatrenia nedoplatia ani banky, citujem, povedal, že dopad na komerčné banky na Slovensku to bude mať len taký, že platenie osobitného odvodu sa len rozloží v čase. Dokonca to, myslím, aj kvantifikoval, že banky budú platiť asi o jeden kvartál dlhšie osobitné odvody, ako to bolo pôvodne predpokladané v zákone o osobitnom odvode bánk.
A súčasne premiér hovorí, nedoplatia na to občania, daňoví poplatníci, minister financií hovorí, nedoplatia na to banky, a súčasne je tam ešte jedno tvrdenie, že táto transakcia je úplne v poriadku (použitie osobitného odvodu). Tak niečo neplatí. Dokonca premiér tvrdil, že to tie zlé banky zaplatia na tom, ako on to nazval, cez ten škaredý osobitný odvod. Jeho vlastný podpredseda hovorí, že ani banky na to nedoplatia. Tak neplatí buď jedno, alebo druhé.
A ja sa teda pýtam, položme si jednu otázku, na ktorú by sme mali dokázať nájsť odpoveď, aj keď nie sme hlboko ponorení do problematiky ekonómie, odkiaľ sa teda reálne zoberie 40 mil. eur, ktoré majú slúžiť na navýšenie základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. Ak minister tvrdí, že to nie sú oficiálne finančné zdroje okruhu verejných financií, že teda na to nedoplatí verejný rozpočet, že na to nedoplatia banky, premiér hovorí, že na to nedoplatia občania, tak ja sa teda pýtam, 40 mil. eur padne z neba? Veď tie peniaze teda museli byť niekým vygenerované, niekam poslané, áno, ležia momentálne na účte štátnych finančných aktív. Ale tie peniaze niekde vznikli a niekomu v súčasnosti patria. Ak teda na to doplatia nie občania, nie banky, ani nie okruh verejných financií, tak ja sa pýtam, odkiaľ padne z neba 40 mil. eur, ktoré majú byť použité na navýšenie základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky?
Ja tvrdím, že na toto opatrenie v konečnom dôsledku doplatia všetci klienti bánk. Nedopátral som sa do dnešného dňa čísla, koľko je dnes klientov bánk, pretože také číslo oficiálne neexistuje, dokonca ani Slovenská banková asociácia takýmto číslom nedisponuje. Je to dané aj tým, že banky ho spravidla nezverejňujú, banky zverejňujú len údaje o počte účtov. A tým, že niektorý občan má aj dva, aj tri, aj 4 účty v bankách, takže k tomu číslu počtu klientov je ťažké sa dopátrať, ale kvalifikované odhady hovoria, že asi tri a pol milióna Slovákov má dnes jeden a viac účtov v bankách.
Banky urobia v princípe presne to isté, čo urobili v okamihu, keď padala na kolená, starší v tejto sále si to pamätajú, DEVÍN BANKA. Vtedy sa udiala tá záhadná operácia. My sme mali, a to hovorím pozitívne, ako jedna z prvých krajín Európskej únie zriadený Fond ochrany vkladov. Keď padla na kolená táto banka a boli ohrozené vklady občanov Slovenskej republiky vo výške, vtedy ešte sme mali korunu ako národnú menu, 11 mld. Sk, tak Fond ochrany vkladov nemal v tej dobe naakumulovaný dostatok prostriedkov, aby mohol vyplatiť 11 mld. Sk chránených vkladov. Tak si požičal peniaze od Národnej banky Slovenska, vtedy pod vedením guvernéra Mariána Juska. Z tejto pôžičky Fond ochrany vkladov vyplatil chránených vkladateľov, tých 11 mld. korún. No ale čo sa stalo potom? Miera odvodu do Fondu ochrany vkladov sa zdvojnásobila. Teda ak bola pred tým x, tak po novom bola dvakrát x, aby ten Fond ochrany vkladov bol schopný opäť naakumulovať prostriedky, ktoré mali slúžiť na budúce zlyhania bánk a na výplatu chránených vkladov v budúcnosti.
A keď došlo k zdvojnásobeniu miery poistného alebo miery, lebo to sú poistené vklady, to, čo v Spojených štátoch amerických sa nazýva FDIC, alebo Federal Deposit Insurance Corporation, no tak keď sa zdvojnásobila miera odvodu bánk do Fondu ochrany vkladov, tak banky urobili to, že znížili mieru úročenia vkladov, zvýšili mieru úročenia úverov, a to jedno, či pre fyzické osoby alebo pre korporácie, zvýšili poplatky a týmto spôsobom si vlastne sanovali tie zdvojnásobené odvody do Fondu pre ochranu vkladov.
Tvrdím, že presne toto isté urobia banky, ak sa schváli bez akýchkoľvek korekcií a zmien vládou navrhované opatrenie, komerčné banky na Slovensku sú subjektmi privátneho a súkromného práva, a teda budú postupovať, tak ako som povedal, budú znižovať úrokové sadzby na vklady, zvyšovať úrokové sadzby na úvery a zvyšovať poplatky.
Minister Kažimír hovorí, že nič sa veľkého nedeje, že banky len o jeden kvartál budú platiť dlhšie na účet teda štátnych finančných aktív. Ale banky si tieto peniaze naozaj vytiahnu od tri a pol milióna občanov, ktorí dnes majú účet v bankách. Tomu, podčiarkujem, sa nedá zabrániť žiadnym zákonom ani žiadnou novelou žiadneho zákona.
A teraz vzniká otázka, ak si všetci pamätáte zákon o osobitnom odvode bánk, ten predsa jasne hovorí o tom, že peniaze, ktoré sa takto akumulujú na účte štátnych finančných aktív, majú účelovo jednoznačne slúžiť len a len na krytie nákladov na budúce systémové zlyhanie bánk, na nič iné nemajú slúžiť, podčiarkujem, len na budúce systémové zlyhanie bánk.
Ak teraz chcete urobiť novelou príslušnej legislatívnej normy zmenu, že tieto peniaze môžu byť použité, a myslím, že tá vaša dikcia presne hovorí toto, na podporu subjektov, ktoré slúžia na podporu podnikania, proste povedzme si to otvorene (Slovenská záručná a rozvojová banka), ja sa pýtam, kde máme dnes istotu, že v budúcnosti takéto peniaze z osobitného odvodu bánk nebudú slúžiť napríklad na zvýšenie platov učiteľov, zvýšenie platov lekárov, na oddlženie nemocníc, ktorých dlh sa dnes odhaduje na úrovni približne 400 mil. eur, na vyplácanie ja neviem trinásteho, štrnásteho dôchodku, že takto nebudú tieto peniaze z prísne účelového viazaného fondu použité na čokoľvek, čo si v budúcnosti, a to je jedno, či ľavicová alebo pravicová vláda zmyslí? Tak potom sme objavili nejaké záhadné perpetuum mobile. Potrebujete peniaze? Však peniaze máme na účte štátnych finančných aktív. Ja sa pýtam, čo budeme robiť v budúcnosti, a to nemusím maľovať čerta na stenu, že dôjde k systémovému zlyhaniu kľúčových najväčších štyroch komerčných bánk na Slovensku, stačí, že padne jedna jediná malá alebo stredne veľká banka a budú v ohrození vklady vkladateľov
Neviem, kto v miestnosti vie o tom, že v súčasnosti je Fond ochrany vkladov vypnutý. V súčasnosti banky neprispievajú do Fondu ochrany vkladov. Je tam príspevok, aby som bol úplne exaktný a presný, som sľúbil technokratickú diskusiu, vo výške 0,03 %, čiže 3 stotiny percenta zákonom stanovenej bázy, ktorá presne hovorí, čo všetko spadá pod chránené vklady, no ale 0,03 % je takmer štatistická nula. Viete, aký bol ten príspevok pred tým? Bol 0,2 %. Čiže dnes je miera odvodov do Fondu na ochranu vkladov na úrovni približne jednej desatiny, ako to bolo predtým, s odôvodnením, že je to práve preto, že banky cez osobitné odvody kumulujú peniaze na účte štátnych finančných aktív, ako keby dočasne sme už nepotrebovali Fond ochrany vkladov.
No ale poďme ďalej v tejto úvahe. Takže zhodneme sa na tom, že dnes je takmer vypnutý Fond ochrany vkladov, podotýkam, tie peniaze z účtu štátnych finančných aktív, ktoré majú slúžiť nielen na systémové budúce zlyhania bánk, ale aj na výplatu ohrozených, chránených vkladov v banke, ktorá skrachovala, lenže nezabúdajme na jeden dôležitý fakt. Minister Kažimír, premiér Fico hovoria síce pravdu o tom, že dnes je na tomto fonde približne 500 mil. eur, ale hneď ako tento objem prostriedkov dosiahne 750 mil. eur, tak sa znižuje miera odvodu, osobitného odvodu bánk, na polovicu, a hneď ako tento objem prostriedkov dosiahne hodnotu 1,45 % celkových aktív bankového sektora, tak sa tento fond vypína. Pozor, tam je dnes 500 mil., tých 750 mil. sa naakumuluje pomerne rýchlo, lebo to sú obrovské prostriedky, ktoré sú v stámiliónoch eur, dosiahneme trištvrte miliardy, znižuje sa odvod na polovicu, to hovorí súčasný zákon, to nehovorím ja, a keď tá suma naakumulovaných peňazí na osobitnom odvode bánk dosiahne zaokrúhlene 1,5 % celkovej hodnoty aktív bankového sektora, tak sa tento osobitný odvod vypína, dostaneme sa do stavu, že máme takmer vypnutý Fond ochrany vkladov, onedlho vypneme aj osobitný odvod bánk. Čiže na ľavej strane, to sú pasíva, to sú finančné zdroje, sa tieto mechanizmy vypnú a na pravej strane, to je použitie týchto zdrojov, máme kreatívne nápady, na čo všetko sa tieto peniaze dajú použiť, momentálne je to na záchranu napríklad Váhostavu. Darmo je tam do toho mechanizmu strčená Slovenská záručná a rozvojová banka cez navýšené základné imanie.
Pozrime sa ďalej, ako to bude vyzerať v praxi, teda modelujeme situáciu. Dnes má Slovenská záručná a rozvojová banka základné imanie 130 mil. eur. Aby sa nám to ľahšie počítalo, povedzme, že to je 100 mil. Na záchranu a aspoň čiastočne výplatu malých veriteľov Váhostavu je potrebná suma 40 mil. eur. Čiže z účtu štátnych finančných aktív sa zvýši základné imanie Slovenskej záručnej a rozvojovej banky zo 100 mil. na 140 mil. Tvrdím, že Slovenská záručná a rozvojová banka tieto peniaze skonzumuje, a to hneď dvakrát. Po prvé, skonzumuje ich v okamihu, keď si nakúpi pohľadávky živnostníkov Váhostavu, použije 40 mil. a stane sa vlastníkom pohľadávok v rovnakom finančnom vyjadrení. To znamená, že jej základné imanie opäť pôjde dole na hodnotu 100 mil. Mala 140 mil., áno, vráti sa na stovku a za 40 mil. si nakúpi spomínané pohľadávky.
No ale kto z vás v tejto miestnosti verí, že tých 40 mil. v plnej výške, podčiarkujem, sa podarí Slovenskej záručnej a rozvojovej banke vydobyť z budúcich ziskov Váhostavu? Kto z vás tejto téze verí? Ono ako nakreslené to je fajn, ten papier znesie všetko. Ja by som v tomto smere naozaj žiadnym veľkým optimistom nebol. A teda pripusťme, že sa nepodarí tej banke tých 40 mil. vydobyť, čo urobí potom tá banka? No urobí to, čo jej ukladá zákon. Čiže vytvorí si opravné položky voči nedobytnej dubióznej pohľadávke. A vytvorí si z čoho tie opravné položky? No bude to na ťarchu zníženia základného imania. A jej základné imanie v tomto modelovom príklade bude 60 mil., bude nižšie, ako bolo pred vstupovom Slovenskej záručnej a rozvojovej banky do celej tejto transakcie, preto tvrdím, že to je nikdy sa nekončiaci kruh.
A čo urobí potom Slovenská záručná a rozvojová banka? No opäť natiahne ruku voči účtu štátnych finančných aktív a bude si pýtať opäť doplnenie, dokŕmenie svojho základného imania. Čiže pred transakciou, pred vypuknutím problému s Váhostavom mala základné imanie 100 mil., navýšila si ho o 40 mil., tie spotrebovala, lebo kúpila pohľadávky živnostníkov. A keďže to budúcnosti nevydobyla od Váhostavu, tak klesne to na 60 mil., čiže skonzumuje, opakujem, tie peniaze hneď dvakrát a bude mať nižšie základné imanie, ako ho mala pred spustením celej tejto transakcie.
Takže tvrdím, že takýmito opatreniami, pokiaľ nedôjde k ich rýchlej a zásadnej korekcii, napríklad aj v druhom čítaní si korekciu predstaviť viem, budem o nej o chvíľočku hovoriť, tak môže dôjsť až k demontáži princípov trhovej ekonomiky.
O tom žonglovaní s mierou uspokojenia pohľadávok živnostníkov som už hovoril, že to nikdy, ale nikdy nemôže byť produktom arbitrárneho stanovenia ľubovoľného politika, že tá miera uspokojenia sa musí vždy len a len odvíjať od, podčiarkujem, reálne načrtnutého reštrukturalizačného plánu na obdobie piatich rokov, ktorý navrhujú vo výbore veriteľov a schvaľuje súd.
Rovnako tu odzneli veľmi nebezpečné úvahy, ešte pred otvorením schôdze, z dielne vlády, hovoril o tom premiér v médiách, že uvažujete o zrovnoprávnení postavenia zabezpečeného a nezabezpečeného veriteľa. Prosím vás, maličké šťastie ma postihlo v uplynulých dňoch. A to bolo v okamihu, keď ste od tohto návrhu ustúpili, preto, že hneď ako v ekonomike dopustíte zrovnoprávnenie zabezpečeného a nezabezpečeného veriteľa, tak demontujete inštitút zabezpečenia, ale, pozor, ľubovoľnej pohľadávky. Čiže keď si aj kolega Hraško zoberie hypotekárny úver a banka bude chcieť po ňom, aby si zabezpečil svoju pohľadávku, tak sa nebude môcť banka posadiť ako záložný veriteľ na byt alebo dom, ktorý si kolega ako klient banky kúpil.
Hneď ako zrušíte inštitút zabezpečenia pohľadávok, končí sa akákoľvek sranda a stanú sa dve veci, banky budú mať na výber, buď nebudú financovať reálnu ekonomiku vôbec, ak im zoberiete inštitút zabezpečenia pohľadávok, alebo financovať ekonomiku síce budú, ale tú mieru rizika si zakomponujú do úrokovej sadzby. Čiže už nedostanete hypotekárny úver ani za 2, ani za 3, ani za 4 %, dostanete ho za 8, za 9, za 10 %, pretože hneď ako by sme banke z legislatívy Slovenskej republiky odňali možnosť si zabezpečiť svoju pohľadávku, tak banka celé to riziko premietne do úrokovej sadzby alebo zastaví en bloc akékoľvek úverovanie nielen fyzických osôb, ale aj reálnej ekonomiky vôbec. Je to opäť začiatok demontáže trhovej
Kapitalizácia pohľadávok štátu. Opäť odznelo z úst premiéra Roberta Fica, že bude zabezpečená tá pohľadávka, pohľadávka Slovenskej záručnej a rozvojovej banky voči Váhostavu, pretože dôjde ku kapitalizácii, ktorá znamená, že pohľadávka zaniká a pretransformuje sa na účasť na základnom imaní. Je to inštitút, ktorý v súkromnom práve medzi obchodnými spoločnosťami funguje a funguje celkom úspešne.
Len podotýkam dve veci kľúčové.
Tento inštitút funguje len a len na základe dohody, to znamená, že ten, kto vlastní podnik, musí súhlasiť s tým, že jeho veriteľ si ide kapitalizovať svoju pohľadávku, a teda vstupuje do podnikania na jeho spoločnosti a tá pohľadávku v tom okamihu zaniká. A ja sa teda pýtam, akým zákonom chcete vynútiť súhlas vlastníka, dlžníka, Váhostavu, aby s takouto kapitalizáciou pohľadávky súhlasil. To mu súčasná legislatíva nenariaďuje, je to naozaj postavené len na báze dohody.
Po druhé, ak by aj k tomu došlo, tak štát prostredníctvom banky (záručnej) by sa stal síce v nejakom percentuálnom vyjadrení podielnikom alebo držiteľom obchodných podielov spoločnosti Váhostav, ale nezabúdajme na jednu kľúčovú vec, bude tak podielnikom na spoločnosti, ktorá je v úpadku, ktorej budúca miera ozdravenia, kedy a či vôbec sa ozdraví, je úplne, ako sa hovorí, vrabec na streche, to dnes nikto nevie. Ja sa pýtam, na čo bude štátu kapitálová účasť na podnikaní takejto spoločnosti?
No a nakoniec, toto tu už odznelo, ako potom v budúcnosti budú vyzerať verejné obstarávania, keď bude súťažiť štát so štátom. Čiže zadávateľom toho verejného obstarávania investorom bude štát, Národná diaľničná spoločnosť napríklad, a účastníkom súťaže bude štátom vlastnená spoločnosť, po tej kapitalizácii tých pohľadávok. Toto si tiež neviem celkom dobre predstaviť.
Takže nežonglujme tu ani s návrhmi na kapitalizáciu pohľadávok, keď celkom presne nepoznáme ten mechanizmus a dodnes ho nikto z vlády ani nepredstavil, ako v praxi by bol takýto mechanizmus vykonateľný tak, aby nebol poškodený verejný záujem.
K tým štyrom bodom, ktoré som zverejnil včera na blogu denníka SME, ktoré hovoria o tom, čo treba urobiť v súčasnosti. Urobme si jednu veľkú čínsku stenu. Jedna téma je, máme tu horúci zemiak v rukách, volá sa Váhostav. A za ním sú teda osudy stovák živnostníkov, majiteľov eseročiek a akcioviek a ich rodín. A na strane druhej tu máme nejaké budúce systémové opatrenia, ktoré majú vytvoriť vodotesné riešenie, aby sa kauza Váhostavu už nikdy nezopakovala. Tak stojíme pred dvoma rébusmi, pred dvoma kľúčovými vecami a treba rozlišovať, nazvem to lex Váhostav, špeciálne riešenia práve na prípad Váhostavu, a potom systémové riešenia do budúcnosti.
Pokiaľ sa bavíme o tých štyroch opatreniach, ktoré o chvíľočku podrobne, detailne predstavím, čo s Váhostavom, čo s týmto horúcim zemiakom, tak netreba vylamovať otvorené dvere, treba sa len pozrieť na to, ako v iných krajinách vyspelých riešili podstatne väčší problém, ako je Váhostav pre slovenskú ekonomiku, ako Spojené štáty americké napríklad riešili v programe TARP, čo je Troubled Asset Relief Program, aby som bol presný, to znamená riešenie zlyhania alebo problémových aktív veľkých spoločností na americkom trhu, toto, a preto hovorím: Nevylamujme otvorené dvere, poďme sa z tohto programu poučiť a majme politickú odvahu také isté riešenie použiť s miernymi úpravami, samozrejme, aj v legislatívnom prostredí Slovenskej republiky.
Mnohí z vás si pamätajú, keď vypukla kríza v roku 2008 a padali na nos, pozor, nielen banky, veľké investičné banky v Spojených štátoch, ale aj veľké podniky a veľké poisťovne. Vtedy prišla americká administratíva s tým programom TARP. A čo bolo kľúčové v tomto programe? Boli to štyri veci, ktoré keď uplatníme aj na súčasný problém Váhostavu, tak máme problém vyriešený. To znamená, po prvé, U. S. Treasury, americké ministerstvo financií, nazvime to agent štátu, agent vlády, ktorý sa posadil ako záložný veriteľ na akcie podnikov, ktoré chceli vstúpiť do programu TARP. Ministerstvo financií spojených štátov vyčlenilo na tento program robustnú sumu v hodnote 700 mld. amerických dolárov, teraz predbehnem trošku chronológiu, chcem len podotknúť, na záver tento program dokonca bol ziskový pre americkú administratívu. Ukončila ten program v zisku a všetky podniky boli tak ozdravené, ale podstatné boli nasledujúce štyri body. Americká vláda sa posadila ako záložný veriteľ na akcie zachraňovaných spoločností. Ak chcete konkrétne mená, bola to nielen najväčšia banka Spojených štátov Citigroup, bola to nielen najväčšia poisťovňa nielen Spojených štátov, ale dokonca sveta, ak sa nemýlim, AIG a bol to jeden z obrovských gigantov automobilových, ktorý sa volá General Motors. Čiže boli tam aj podniky, aj banky, aj poisťovne. Vláda im poskytla peniaze, aby si sanovali súčasné problémy s insolventnosťou alebo s predĺžením. Aj rozdiel medzi týmito dvoma inštitútmi málokto v tejto snemovni ovláda. A videl som, že v diskusii na túto tému bol obrovský chaos, čo sa týka miery kompetentnosti, o tom budem o chvíľočku hovoriť. Čiže vláda im poskytla peniaze, ale povedala: „Chcem sa posadiť ako záložný veriteľ na vaše akcie.“
Záložný veriteľ na akcie, prosím vás, nie je to isté ako kapitalizácia pohľadávok, o ktorej hovorí premiér Fico, pretože kapitalizáciou pohľadávky v okamihu, keď ju vykonáte, zanikla vaša pohľadávka, bodka, koniec, a miesto nej máte neistý podiel v neistom systéme, mechanizme, ako to prebehne na báze dobrovoľnosti, že súčasný vlastník s tým musí súhlasiť, a navyše sa stávate podielnikom na spoločnosti, ktorej budúca schopnosť generovať zisky je veľmi otázna, nechcem hovoriť, že je blízka nule, lebo nie som vo Veriteľskom výbore Váhostavu.
Čiže to záložné právo na akcie znamená, že americká vláda v budúcnosti môže a nemusí toto právo využiť a jej pohľadávka za zachraňovanou firmou naďalej trvá, podčiarkujem. Cítite ten rozdiel medzi kapitalizáciou pohľadávok a zriadením záložného práva na akcie.
A teraz, pozor, v tom riešení, ktoré navrhujem ja, to riešenie ide ešte ďalej, o chvíľočku ho dostanete do lavíc vo forme uznesenia Národnej rady, ktoré by požiadalo vládu, aby prijala legislatívne opatrenia, ktoré budú v sebe mať zainkorporované tie spomínané štyri opatrenia.
Tvrdím, nech sa štát posadí ako záložný veriteľ aj na akcie, poviem to ľudovo, všetkých entít, ktoré sú nad Váhostavom. Váhostav má nejakú matku. Tú matku vlastnia nejaké ďalšie dve staré matky. Z nich každá je vlastne nad nejakými dvomi ďalšími entitami. A končí to potom kde? Opravte ma, sú to Nový Zéland, Belize, neviem Honduras, či kde všade to končí. A vtedy budem všetkými desiatimi súhlasiť s tým, aby na záchranu pohľadávok veriteľov boli použité verejné prostriedky z účtu osobitného odvodu bánk, ak táto pohľadávka štátu nebude visieť na miere pravdepodobnosti Váhostavu v budúcnosti generovať zisky, ale bude zabezpečená týmito štyrmi inštitútmi, o ktorých hovorím, čiže záložné práva na akcie Váhostavu a všetkých entít, ktoré sú nad ním.
Po druhé, nech si štát zriadi záložné právo na majetok, ale nie Váhostavu, majetok Váhostavu je dávno celý do posledného eura založený v prospech bánk. Ak tu opakovane hovorí kolega Lipšic o tom, aký je problém s Váhostavom, veď Váhostav má za 147 mil. aktív a za nejakých 132 mil. záväzkov. No tak teda nech sa tie aktíva speňažia a z výťažku speňaženia toho majetku nech sa uspokoja živnostníci. Je to číry, nekompetentný nezmysel, ktorý má ďalších asi päť vecných argumentov, hovoriacich o tom, že je to nezmysel, budem o tom o chvíľu hovoriť. A preto hovorím, nech si štát zriadi záložné právo, nie na majetok Váhostavu, ale na majetok všetkých entít, ktoré sú nad Váhostavom, poviem to tak pre krátkosť času a pre zjednodušenie.
Po tretie, veľmi kľúčový inštrument, ktorý už dnes umožňuje platná legislatíva. Mnohí z vás sa možno s tým stretli. Ak si korporácia berie úver z komerčnej banky a banka cíti, že u toho dlžníka môžu byť v budúcnosti problémy so splácaním tohto úveru čo urobí banka? Vypýta si okrem záložného práva na majetok, na akcie osobné ručenie spoločníkov, nech si vypýta štát za 40-miliónovú úverovú linku, ktorú poskytne, a teraz neriešim, či to má byť cez Slovenskú záručnú a rozvojovú banku alebo inými kanálmi, tieto tri spôsoby zabezpečenia, záložné právo na akcie, záložné právo na majetok a osobné ručenie spoločníka, tvrdím, nielen spoločníka Váhostavu, ale, opäť, celým svojím osobným majetkom všetkých spoločníkov v tých kastlíkoch, v tých entitách nad Váhostavom až po úroveň prijímateľa konečných výhod. A je to jedno, či bude z Belize alebo z Nového Zélandu.
A štvrtá podmienka, tá už nemá charakter zvyšovania, povedal by som, miery vymožiteľnosti tej pohľadávky štátu za Váhostavom, ale hovorí skôr o tom, že v takomto prostredí sa uplatňuje tzv. disclosure, klauzula odkrytia, zverejnenia všetkých informácií, ktoré sa týkajú akýchkoľvek finančných tokov, akéhokoľvek prevodu majetku, či už sa odohráva vnútri ekonomicky prepojenej skupiny alebo v transakciách s tretími stranami všetkých tých schém, ktoré boli koniec koncov publikované, čiže finančné transakcie týchto kastlíkov s treťou stranou alebo vnútri ekonomicky prepojenej skupiny a disclosure znamená, že v takomto prípade ministerstvo financií by malo mať na dennej báze odkryté všetky informácie týkajúce sa finančných transakcií, či došlo k prevodu majetku, ak k nemu došlo, kto bol kupujúci za aké ceny a tak ďalej a tak ďalej. Inými slovami, opäť, keď to zjednoduším, vtedy už sa Váhostav nebude správať ako subjekt privátneho práva, jeho povinnosť zverejňovania informácií bude blízka akejkoľvek verejnej inštitúcii. Keď dnes kolega Jurzyca napíše list na Štatistický úrad, že chce také a také informácie, podľa zákona by ste ich tak mali bezodkladne dostať. Čiže je to klauzula disclosure, ľudovo povedané, sa musí vyzliecť Váhostav a všetky entity nad ním donaha, ľudovo povedané, a musí zverejniť úplné akékoľvek transakcie, ktoré sa objavia v účtovníctve na súvahe, na výsledovke nielen dlžníka Váhostavu ale aj všetkých entít nad ním.
Pri splnení týchto štyroch podmienok má štát ošetrené svoje riziko miery návratnosti. Keď už raz chce vláda použiť 40 mil. eur z účtu štátnych finančných aktív, tak, prosím vás pekne, nech si takto týmito štyrmi spôsobmi zabezpečí svoju pohľadávku. A vtedy, vám garantujem, tá pohľadávka bude dobytná a bude dobytná v plnej výške.
Povedal som pred chvíľou, že americká administratíva keď spustila program TARP, na realizácii ktorého sa zúčastnili obrovské spoločnosti, plánovala na tento program použiť 700 mld., nakoniec použila nejakých 475 mld. Viete, koľko získala americká vláda na tejto transakcii? Robí to 26 mld. amerických dolárov, znamienko plus pre verejný záujem Spojených štátov, pre verejný rozpočet Spojených štátov, plus 26 mld. dolárov. Prečo sa tak stalo? Postupovala štandardnými spôsobmi, postupovala tak, že mala tie pohľadávky zase ľudovo povedané, prezabezpečené. Viete, že sme tu mali pred pár rokmi situáciu v bankovníctve, že dostali ste úver 100 a banka chcela zábezpeku v hodnote 300. Veď deväťdesiate roky boli o tom, že hodnota zabezpečenia bola 2,5- až 3-násobkom hodnoty úveru. Všetko je na svete objavené, netreba vylamovať otvorené dvere, treba mať politickú odvahu sa odkryť, demaskovať, rozhodnúť sa slobodne. A ak to myslí aj premiér Robert Fico vážne s tými zlými štatutármi, konateľmi Váhostavu, tak nie je cesta len cez špeciálneho prokurátora, nám oznámil cez médiá, že s ním sa stretol, rokoval, avšak padni, komu padne. Ja sa teraz bavím rýdzo, ale rýdzo len ekonomickej stránke veci a viem si predstaviť, že je takto zabezpečená pohľadávka štátu. Potom nemám problém všetkými desiatimi zahlasovať za ten návrh, áno, nech sa to použije aj z účtu štátnych finančných aktív. Ale môže byť na konci dňa ešte zisková.
Ak sa pýtate, z čoho vznikol vlastne zisk, U. S. Treasury na tejto transakcii, no je to z toho, že keď si vytvorili Security Pledge, záložné právo na akcie alebo si tie akcie kúpili za špeciálne stanovenú cenu, lebo tie podniky padali, nie štát bol povinný komusi pomáhať, tie podniky to potrebovali, tak v okamihu, keď došlo k ukončeniu ozdravného procesu, že podnik bol zachránený, tak tie podniky urobili buyback, spätne sa vykúpili vlastne z tejto povinnosti. No ale vykupovali tak svoje vlastné akcie za cenu vyššiu, ako bola cena, pri ktorej ich zakladali v prospech amerického ministerstva financií. To znamená, že na konci dňa verejný záujem nielenže bol ochránený, ochránený tu znamená nulu, „čo si požičal subjektu súkromného práva, to sa ti vráti, to je nula,“ ale to sa skončilo robustným ziskom pre americkú administratívu. O tom už médiá písali pomerne málo, lebo, zas prísne vzaté, štát by nemal zarábať na takýchto transakciách.
Tu chcem ale iba, viete (hyperbola ekonomická), ukázať, že existuje spôsob, ako verejné zdroje požičať, verejné zdroje ochrániť a ešte aj s malou maržou získať späť. Poďme do toho. O malú chvíľu, nestihol som to, lebo ráno pri prezenčke nebola pani, ktorá tam vždy sedáva, tak nemal mi kto to urobiť, rozmnožiť 150-krát do vašich lavíc toto uznesenie. Ale myslím si, že sa to o malú chvíľu stane, preštudujte si to a budem sa veľmi, veľmi uchádzať o podporu aj jedného, aj druhého tábora, pokiaľ ide o podporu takéhoto riešenia.
No poďme, ako som sľúbil, si teraz pohovoriť trošku o tých návrhoch, ktoré boli poloamatérske, dokonca až za hranou zdravého rozumu. A ja sa to nebojím povedať, aj keď mi tu Béla ráno hrozil tak žoviálne, ako to vie len on robiť, že tie návrhy vzišli aj z dielne opozície.
Poďme na ten návrh, ktorý tu, myslím, osemkrát zopakoval kolega Lipšic v diskusii, že Váhostav má majetok 147 mil., záväzky niekde v hodnote 130 mil. a nejaké drobné. Však poďme speňažiť ten majetok, avšak živnostníci pritom dostanú 100 %. Prosím vás pekne, toto môže tvrdiť len buď ekonomický diletant, alebo možno je to tvrdenie z nevedomosti, že nie sú to diletanti v jeho okolí, ktorí mu to poradili, lebo išiel do verejnej zbierky listín, vytiahol si súvahu a výsledovku Váhostavu a zistil, aktíva sú vyššie ako záväzky, však máme, z čoho to mať, 100 % uspokojme. Pre toho, kto trošku rozumie problematike a držal aspoň raz v živote súvahu a výsledovku firmy, poviem ja som držal 15 rokov vždy na stole každých desať dní bilanciu v zložení súvaha a výsledovka spoločnosti, ktorá mala celkove aktíva v hodnote 1,5 mld. eur, teda trošku rozumiem čítaniu týchto čísiel. Ja sa nevyznám v právničine tak ako kolega Lipšic alebo minister Borec, ale zase nesnažím sa byť univerzálny politik a robiť vyhlásenia na všetko, aj na zahraničnú politiku, aj na imigračnú politiku, aj na bezpečnosť v štáte, držím sa svojej ekonomickej témy. Ja neverím univerzálnym politikom, ktorí rozumejú všetkému. A toto bol možno tento prípad kolegu Lipšica.
Prečo o tom hovorím. Statický pohľad na bilanciu Váhostavu a jeho majetok v hodnote 147 mil. eur, priatelia, vám nič, ale nič nevypovedá o miere likvidnosti tohto majetku, to znamená, ako rýchlo a za aké ceny viete tento majetok speňažiť. Každý, kto rozumie tejto problematike, vám potvrdí, že pri likvidačnom rozpredaji majetku (konkurz) sa často výťažok rovná zlomku účtovnej hodnoty majetku, pretože tých 147 mil., to nie je suma, ktorú dostanete zajtra pri likvidačnom rozpredaji majetku Váhostavu. To je suma, ktorá vznikla ako? Veď to sú elementárne ekonomické poučky, obstarávacia cena, mínus historické odpisy, rovná sa nejaká zostatková účtovná cena. Ale aká je potom reálna cena, sa pýtam. Každý z vás, kto si kúpil auto, asi bude so mnou súhlasiť, v okamihu keď opustilo showroom, to auto kleslo o 20 % na reálnej trhovej hodnote. Prečo to tak je? Už ten, komu ho budete predávať, bude jeho druhý majiteľ v poradí, a tak trhová hodnota vášho auta je naozaj mínus 20 %, ešte nemá len 5 km, ste len vyšli zo showroomu z predajne.
Druhá poznámka. Budem to musieť trošku detailne vysvetliť, čo sú podsúvahové, prosím vás pekne, položky. V podsúvahe sa účtuje napríklad banková garancia. Viete, akú dnes načerpal bankovú garanciu Váhostav? 50 mil. eur je zaúčtovaná v podsúhave banková garancia. Poviem, čo znamená tento inštrument. Tým sa chráni Národná diaľničná spoločnosť voči prípadu, keby Váhostavu ostali rozostavané úseky diaľnic, zbalil by miešačky a odišiel by. Čo sa s tým deje teraz? Tak komerčné banky, nebudem ich menovať, aj keď viem, ktoré sú to, vystavili garanciu v mene Váhostavu v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti vo výške 50 mil. eur, to pán Lipšic nevidí v súvahe, lebo to je podsúvahová položka. Tá vchádza do súvahy, až keď pôjde k realizácii tej garancie. Ak Váhostav nechá po sebe nedokončené úseky diaľnic, tak banky, ktoré boli issuermi, ktorí vystavili ten inštrument, budú platiť Národnej diaľničnej pokutu za Váhostav vo výške 50 mil. A tie banky majú pritom tú garanciu opäť zabezpečenú. Preto hovorím, že dnes je takmer celý majetok Váhostavu založený v prospech bánk. Cítime tú mieru nekompetentnosti, ak niekto tvrdí, že Váhostav má majetok 147 mil. eur, aby sme išli ho predať a vo výške 100 % uspokojiť drobných živnostníkov? Ten, kto tú vetu povedal, a je mi to ľúto, áno, je to kolega Lipšic, aj keď ju zopakuje 30-krát, je to bohapustý amaterizmus. Už len neviem, či ho šíri vedome alebo z nevedomosti. A to je v princípe jedno, lebo ono to odznie, zaznamenajú to médiá a takto sa dezinterpretuje problém. Ak máte v krivom zrkadle nastavený ten problém, nikdy naň nenájdete efektívne a účinné riešenie. Najprv treba vystrieť, narovnať to zrkadlo, aby ste ten problém videli reálne. Potom pri istej dávke kompetentnosti existuje aká taká šanca účinné riešenie nájsť. Takže, prosím vás, nenarábajme s takýmito tvrdeniami, ktoré nemajú s ekonomickými pravidlami nič, ale doslova nič spoločné.
Pýtam sa teda, aby som bol čestný a úprimný, či pán Lipšic a tí insitní ekonómovia v jeho okolí predtým, než mu dali túto vetu, že to tam stále opakuje na tej schôdzi, naozaj si zobrali len súvahu a výsledovku z tej zbierky listín, ktorú tam musí každý zverejniť, alebo či urobili aj test, to je úprimná otázka, bilancie Váhostavu, tak ako ho robí ktokoľvek z veľkej audítorskej štvorky. A ten test hovorí, že tá schopnosť generovať budúce zisky, ak si vypočítate čistú súčasnú hodnotu budúcich hotovostných tokov akejkoľvek ozdravovanej spoločnosti, tiež dokáže ten súčasný majetok zhodnotiť alebo znehodnotiť, lebo schopnosť v budúcnosti generovať hotovostné toky hovorí niečo o tom, do akej miery váš majetok je dubiózny alebo nie je dubiózny, či sa investície investované do majetku vrátia alebo nevrátia nikdy. Opakujem, pri likvidačnom rozpredaji spoločnosti je to často zlomok, zlomok účtovnej hodnoty, nehovoriac o tom, že tak ani nemáte čo predávať, lebo ten majetok je založený v prospech bánk.
Prečo som v poradí druhom z tých štyroch opatrení navrhoval, aby si štát zobral záložné právo na nie majetok Váhostavu, ten má trhovú hodnotu blízku nule, alebo je založený v prospech zabezpečených veriteľov, ale aby si zobral štát záložné právo na majetok všetkých entít, ktoré sú nad Váhostavom, až po úroveň konečných prijímateľov výhod, lebo podľa klauzuly číslo štyri, ktorú navrhujem, to je disclosure, by vzniklo špeciálnym zákonom odkrytie všetkých týchto majetkových pomerov.
Tak a úplný vrchol dosiahol návrh kolegu Mira Beblavého, keď hovoril o tom, a myslím, že to navrhoval po tej straníckej linke jeden nemenovaný primátor nemenovaného mesta, aby na princípe solidarity sa poslanci vzdali 80 % aprílovej výplaty a poslali to na Združenie živnostníkov, ktorých pohľadávky nie sú uspokojené, že teda keď tí živnostníci dostanú 15 %, tak nech dostanú aj poslanci tých 15 % z aprílovej výplaty. Prosím vás pekne, aby sme sa správne pochopili, aby ma nikto v sále a ani médiá nedezinterpretovali, s plnou vážnosťou, teraz dám špás bokom, ja si princíp solidarity ctím a vždy si ho ctiť budem a prispievam každý mesiac na Dobrého anjela, ja si ctím solidaritu, ale nie takúto solidaritu, pretože prečo je to aprílová výplata? Veď potom sa zrieknime 85 % našich platov za štvorročný volebný cyklus. A prečo sa máme zrieknuť len 85 % našich platov? Tak sa zrieknime 100 % našich platov. A prečo sa máme zrieknuť len platov? Veď nosme každý mesiac do parlamentu vlastné úspory, ktoré sme v minulosti našetrili. Tak to nosme. Ja sa pýtam ešte raz, keby toto vzniklo z dielne ľubovoľnej inej politickej strany, tak ma to neprekvapí, ale z dielne politickej strany, ktorá vyhlasuje, že chce po voľbách 2016 riadiť krajinu a chce nahradiť pri kormidle SMER, to ma prekvapuje, toto majú byť tie kompetentné návrhy? Čiže nemýľme si to, ešte raz s plnou vážnosťou ja si vážim a vždy si budem vážiť princíp solidarity, ale tu sa bavíme o nejakom probléme robustnom, ktorý vznikol, poďme riešiť tento problém, nechoďme sa predbiehať v populistických návrhoch kto kedy akého percenta svojej mzdy sa vzdá. Ja si osobne svoju mzdu vážim za prácu, ktorú v parlamente robím. Ja viem, že sú medzi nami aj poslanci, ktorí za tri roky povedali jedno jediné slovo, to bolo slovo sľubujem, keď skladali poslanecký sľub. Ja viem, že sú aj takí. Nech to posúdia voliči, posúďte to vy, či ja patrím k tejto skupine poslancov, ale myslím si, že každý za svoju prácu má dostať trhovo primeranú odmenu. A naozaj za riešenie nepovažujem to, čo tu odznelo. A myslím, že to máte tiež v laviciach vo forme uznesenia Národnej rady, ktoré dostalo ľudové označenie, že to je to uznesenie o solidarite. Buďme solidárni, ale, prosím vás, nerobme si z toho srandu.
Tu je robustný problém, tu môže nielen skončiť na úrade práce 1 500 zamestnancov, nedokončené rozostavané úseky diaľnic... (Reakcia z pléna.) Počkaj, Julo, vydrž. Ja patrím k tým slušným, ktorí nepokrikujú, keď niekto je v rozprave. Dúfam, že doteraz, s tým, čo som hovoril, s tými mnohými ekonomickými tézami si súhlasil. Či nie je to tak? (Reakcia z pléna.) Dobre, ja nemám obavy, kto bude stavať diaľnice. Počul si tie štyri opatrenia, ktoré som navrhol? Tie znamenajú vyzlečenie súčasného vlastníka nielen Váhostavu, ale aj všetkých entít nad ním donaha. Už to neviem zrozumiteľnejšie povedať. A je poctivé, Július, toto, čo hovorím. Ale nezavádzajme sa tu tvrdeniami typu, že Váhostav má... (Reakcia z pléna.) Veď ja nechránim Váhostav, ale to je bohapustá lož, ak niekto povie, že má Váhostav majetok, nech ho rozpredá a uspokojíme živnostníkov vo výške 100 %. Ja by som potom urobil z človeka, ktorý toto tvrdí, ministra financií, nech to potom urobí v praxi a dokáže, že to je vykonateľné. To je bohapustá lož, opakujem. A ešte som schopný prijať variant, že je to z nevedomosti. Ale ak je to robené vedome, tak potom už mám s tým naozaj problém.
Dobre, takže insolvencia a predĺženosť. To sú takisto pojmy, ktorým, netvrdím, pár jednotlivcov rozumie v tejto sále, ale, prosím vás pekne, insolvencia znamená, keď nemáte hotovostné toky, nemáte peniažky a dlhujete viac ako dvom veriteľom zaplatenie faktúr za dobu vyššiu ako x dní. To je insolvencia, predĺženosť znamená, keď máte záväzky vyššie ako majetok. A opakujem, v účtovnej hodnote ten Váhostav má majetok vyšší ako záväzky. Problém Váhostavu boli hotovostné toky, bol cash, nemal za čo platiť karty na PHM, nemal za čo platiť mobily. Prečo tam z tej schránky prišlo 20 mil. eur, aby tá spoločnosť dožila aspoň bez spustenia procesu reštrukturalizácie. Chýbal tam, opakujem ešte raz, cash. Nemýľme si tieto dve kategórie. Úplne sú to rozdielne veci, naozaj, z rozdielneho súdka. A myslím si, že doterajšia diskusia na túto tému jasne ukázala tiež pomerne nízku mieru porozumenia tejto téme.
Poďme ale teraz k tým deviatim.
Ja som hovoril o štyroch opatreniach, ktoré sú použiteľné na riešenie prípadu Váhostavu. Možno sa niekto opýta, či to neznamená vyvlastnenie, či to nenarazí na súlad s ústavou. Ja tvrdím, že to neznamená toto, pretože štát by inak poskytol z účtu štátnych finančných aktív peňažné prostriedky pre dlžníka, ktorým je dnes Váhostav, a on by si túto pôžičku zabezpečil tými spomínanými štyrmi zabezpečovacími inštrumentmi, ktoré som nevymyslel ja, ktoré vymyslela americká administratíva, keď sanovala výrazne väčšie problémy, ako je dnes problém Váhostavu. A podarila sa tá sanácia a podarilo sa to na konci dňa s plusovým znamienkom pre ochranu verejného záujmu. Nechcem sa už opakovať.
Týchto deväť opatrení, ktoré vidíte tu predo mnou, to sú opatrenia úplne z iného súdka a týkajú sa systémových riešení problémov do budúcna, aby sa kauza Váhostavu už nikdy nezopakovala. A koniec koncov ich máte tiež formou uznesenia Národnej rady v laviciach ešte z minulého týždňa, myslím, mali ste ich tam už skôr, než došlo k odvolávaniu kolegu Figeľa.
To prvé opatrenie hovorí o tom, aby pred spustením procesu reštruktúry vlastníci vrátili do spoločnosti nerozdelený zisk za päť účtovných období. Tu vládny návrh hovorí, ak sa nemýlim, o dvoch rokoch, ja hovorím o piatich. Je to vec diskusie, je to vec koniec koncov vždy aj arbitrárneho stanovenia. A toto opatrenie má obrovskú preventívnu moc, pretože zabráni dopredu vytunelovať spoločnosť a potom ju pustiť do reštruktúry alebo do konkurzu. Pritom ozdravenie znamená, či sa nám to páči alebo nepáči, áno, odpis istej časti dlhov. Veď preto je ozdravenie ozdravením. Ale ak chceš do toho procesu vstúpiť, tak najskôr vráť do spoločnosti zisky, ktoré si si rozdelil z účtu rozdelených ziskov na obdobie uplynulých piatich rokov.
Druhý navrhovaný teda bod hovorí o tom, ako by sa nanovo malo hlavne zadefinovať, ale najmä realizovať v praxi právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb. Viete veľmi dobre, že takýto inštitút máme už dnes v Obchodnom zákonníku, ale, bohužiaľ, stáva sa vykonateľným až v okamihu, keď je zapísaný aj v obchodným zmluvách medzi dodávateľom a odberateľom tento inštitút. Inými slovami, aby bolo zrozumiteľné to právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb, ak odberateľ Váhostav nezaplatí malému živnostníkovi za dodaný tovar, tak sa, bohužiaľ, Váhostav nestáva vlastníkom toho dodaného tovaru alebo služby, ale stane ním až v okamihu zaplatenej faktúry. Čo by to na konci dňa znamenalo? Ten verejný obstarávateľ, investor, Národná diaľničná spoločnosť, nemôže prevziať dielo, lebo to dielo nebude vlastníkom toho, kto ho zhotovil, teda Váhostavu. Vždy na tom diele bude mať určitú percentuálnu časť ten z poddodávateľov, ktorého faktúry neboli zaplatené. To sa dá urobiť vo finančnom vyjadrení. Preto sme tam zahrnuli nielen tovary, ale aj služby. A, opakujem, takýto inštitút dnes v Obchodnom zákonníku máme, ale sa stáva vymožiteľným až v okamihu, keď je zapísaný v hospodárskych zmluvách medzi dodávateľom a odberateľom. A preto navrhujeme, aby novelou zákona o verejnom obstarávaní toto bolo stanovené ako povinnosť. To znamená, ten generálny zhotoviteľ diela by mal povinnosť zapísať do obchodných zmlúv s tými 1 200 alebo koľko podzhotoviteľmi právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb viazané až na okamih zaplatenia faktúry.
Tretí návrh hovorí, veľa sme počuli doteraz aj z dielne podpredsedu vlády ministra financií Kažimíra o tom okamihu, že daň z pridanej hodnoty sa bude platiť len zo zaplatených faktúr, naopak, ale odberateľ Váhostav si nemôže uplatniť nadmerné odpočty DPH, pokiaľ on sám tie faktúry podzhotoviteľovi nezaplatil. Tu je jeden rozdiel. Náš návrh hovorí o tom, aby to nebolo limitované sumou 75-tisíc eur ročného obratu. Mnohí podnikatelia už sa na Slovensku právom tešili, že konečne sa zavedie poriadok aj do tejto oblasti, že pokiaľ ty mi nezaplatíš faktúru, prečo ja by som mal štátu odviesť daň z pridanej hodnoty z nezaplatenej faktúry. Možno starší pamätníci aj Lojzo Přidal si bude pamätať, že takéto opatrenie sme tu už pred desiatimi alebo dvanástimi rokmi v legislatíve mali. To znamená platbu DPH až po zaplatení faktúry. Zneužívalo sa vtedy tým, že vy ste urobili len čiastočnú úhradu faktúry a v princípe už si mohol ten odberateľ, teraz Váhostav, uplatniť nárok na nadmerný odpočet, aj potom, čo čiastkovo len uhradil tú faktúru, nehovoriac, že pri veľkých projektoch, infraštrukturálnych projektoch sú často tie faktúry platené v splátkach. Je tam nejaký splátkový proste režim a málokedy sa tie objemné faktúry platia ako one-step, jednorazovo.
Ale v čom je rozdiel predkladaného návrhu v tom bode tri oproti vládnemu návrhu. Rozdiel je v tom, aby to nebolo limitované a viazané teda na ten ročný obrat do výšky 75-tisíc eur, lebo sa to dotkne, podčiarkujem, nepodstatnej časti podzhotoviteľov. Veď zo zákona sa stávate povinným platcom DPH, keď prekročíte 12 mesiacov po sebe obrat vo výške. A to je nejakých 49 790 eur. Zaokrúhlime si to na 50-tisíc eur. Vtedy sa stávate zo zákona povinným platcom DPH. A to, čo navrhuje Peter Kažimír, že budete platiť dépeháčku len vtedy, keď vám tá druhá strana zaplatí faktúru, končí pri ročnom obrate 75-tisíc. Čiže sa to v princípe dotkne subjektov, ktoré sú presne v tom intervale ročného obratu od 50-tiscí, hovorím okrúhle čísla, do 75-tisíc.
My navrhujeme, poďme s týmto opatrením na úplný strop, až pokiaľ nás pustia nariadenia Európskej komisie. Tam je, bohužiaľ, limit. S tým neurobíme nič. A ten znie 500-tisíc eur ročného obratu. Prečo toto nejdeme uplatniť, aby sme rozšírili tú množinu podzhotoviteľov, ktorú zasiahneme v pozitívnom slova zmysle týmto opatrením? Odpoveď je, že sú tu isté obavy, ako to zafunguje. Ja tvrdím s plnou vážnosťou, že toto opatrenie má neutrálny dopad na okruh verejných financií. Veď ten je predsa matematicky vodotesný. Hneď ako podzhotoviteľ nemá zaplatenú faktúru, tak musí odviesť DPH, ak ju zaplatenú mať nebude, po novom nebude odvádzať DPH, ale súčasne odberateľ Váhostav keď nezaplatil faktúry, si nebude uplatňovať nárok na nadmerný odpočet DPH. Čiže keď to dáte spolu na jeden stôl, tak má to, podčiarkujem, neutrálny dopad na okruh verejných financií. Prečo sa toho bojíme? Poďme úplne na strop až do výšky, kam nás pustia európske normy. A to je tých 500-tisíc eur ročného obratu.
No a teraz bod číslo štyri, to je vlastne ten veľmi diskutovaný, pokiaľ ide o minimálnu mieru uspokojenia, teda toho výťažku z reštruktúry pre malých podzhotoviteľov. Myslím, že o tom hovorila aj kolegyňa Lucia Žitňanská, že tých 50 % ako minimum, ktoré by mal z reštruktúry dostať veriteľ, to funguje v Českej republike. Minister Borec hovorí, že priemer z doterajších viac ako 500 podnikov je tu niekde okolo 30 %. Ale, ešte raz, nemali by politici nikdy sa snažiť arbitrárne toto číslo stanoviť, lebo sú tam na veľmi tenkom ľade, až dokonca za hranicou zlikvidovania inštitútu reštrukturalizácie, preto my navrhujeme, že, dobre, nech je miera výťažnosti alebo uspokojenia veriteľov minimálne 50 %. Ak ale ukáže reálny reštrukturalizačný plán, že na to jednoducho podnik z toho generovania budúcich ziskov nemá, tak potom nech je tá miera minimálne na úrovni dvojnásobku predpokladaného výťažku z konkurzu. Čiže buď to bude 50 %, nie preto, že to povedal ľubovoľný politik, ale jednoducho tá výkonnosť toho podniku aj za predpokladu, že sa podnik ozdraví, nebude taká, aby dosiahol 50-percentnú mieru uspokojenia veriteľov, tak nech je to potom minimálne na úrovni dvojnásobku výťažku z konkurzu. Ak by to malo byť menej, tak by mal byť potom podnik poslaný naozaj do likvidácie, bodka. Môžeme o tom opatrení diskutovať. Som prístupný ďalším zlepšeniam. To je asi to best, to najlepšie, čo v danej chvíli mi napadá.
Piaty bod hovorí o zákaze účasti vo verejnom obstarávaní pre firmy, ktoré sú v reštrukturalizácii. Pozor, nemýľme si to. To nie je forever, to nie je zákaz vo verejných zákazkách navždy, ale to je práve pre to obdobie, ktoré spravidla sa počíta na jednotky mesiacov, päť, šesť mesiacov, kým teda ten súd neschváli s definitívnou platnosťou reštrukturalizačný plán. Čiže rádovo päť, šesť mesiacov v tomto období by sa nemohla firma v reštruktúre zúčastňovať verejných obstarávaní. Myslím, že toto vo vládnom návrhu je. Tých deväť opatrení vznikalo predtým, než boli známe kontúry vládneho riešenia.
Šiesty bod, zákaz podnikania so štátom pre osoby, ktoré sú užívateľmi výhod z podnikov v konkurze alebo v reštrukturalizácii. Tu navrhujeme, aby právnické subjekty, osoby, ktoré sú spriaznené, ekonomicky prepojené s vlastníkmi podniku v reštruktúre a súčasne, to je dôležitá podmienka, podnikajú v tom istom odvetví, v našom prípade v stavebníctve, sa nemohli tri roky zúčastňovať verejného obstarávania. Čiže nie je ten podnik v reštruktúre, to som hovoril, to je na tých šesť mesiacov. Ak má zabezpečiť plnenie reštrukturalizačného plánu, musí byť vo verejnom obstarávaní aj v budúcnosti. Ale hovoríme o podnikoch, ktoré sú v akomkoľvek ekonomickom prepojení, ako skupina firiem s vlastníkom firmy v reštruktúre, aby sa tri roky nemohol zúčastňovať verejného obstarávania, ak podniká v tom istom odvetví. Toto opatrenie, opäť, má zamedziť tomu, čo sa na Slovensku stalo a stalo sa aj v prípade Váhostavu. Veď to nie je ten podnik, ktorý mal pôvodné problémy. To už je iný podnik, sa volá Váhostav – SK. Predtým tam bol iný Váhostav. V tom boli ponechané všetky záväzky a dlžoby, kvalitný, bonitný majetok bol prenesený na spoločnosť Váhostav – SK. Táto sa pustila dole, sa utopila tá prvá a tá druhá spoločnosť podniká ďalej. Aby sa toto nemohlo stávať, tak preto je spomínané opatrenie.
Siedme opatrenie. Pri veľkých stavebných zákazkách využíva Žltý FIDIC, kde tým, ktorí vedia, o čom je, tak sa ospravedlňujem za predsa len pár poznámok k tomu. Nie je to výplod ani produkt slovenských inžinierov. Je to vlastne produkt švajčiarskych stavebných inžinierov. Tam vznikol a ten, zjednodušenými slovami povedané, znamená, že verejný obstarávateľ si určí trasovanie, kadiaľ tá diaľnica má ísť, určí si jej parametre, či má byť štvorprúdová, šesťprúdová, a všetky technické riešenia ponechá na zhotoviteľa. To znamená, že zhotoviteľ rozhodne o tom, či mostové teleso má mať tri piliere, šesť pilierov, či majú byť tak hrubé, tak široké a či majú byť z dreva alebo z betónu. O tom celom si rozhodne zhotoviteľ. Ale, pozor, už potom nie je možný ani jeden jediný dodatok k zmluve.
A tie dodatky, to je tiež fenomén, s ktorým pri verejnom obstarávaní veľkých infraštrukturálnych projektoch Slovensko zápasí roky rokúce, odvtedy, ešte keď som ja nebol v politike. Mali sme aj také nejaké zmluvy, že mali 150 dodatkov. Ani to nebola celkom výnimka pri verejných obstarávaniach, preto hovorím, treba ísť cestou Žltého FIDIC-u.
Ale aby bol Žltý FIDIC vykonateľný, tak tu je jedna ešte kľúčová podmienka, na ktorú som zabudol, že vtedy investor, čiže štát a jeho agent, Národná diaľničná spoločnosť, musia mať projektovo úplne dovedenú k dokonalosti prípravu celého diela, to sú všetky územné rozhodnutia, stavebné povolenia, vysporiadanie pozemkové, proste všetko musí byť takto na tácke až po tú špecifikáciu zadania toho diela, toto všetko musí byť naozaj na tácke. A potom nech sa toho zhostia stavební inžinieri, ktorí nech potom postupujú podľa Žltého FIDIC-u.
Toto opäť nie je realita a prax Slovenska. Tu často platíme obrovskú daň za rýchlosť, chceme mať postavených veľa diaľnic naraz, podľa možnosti v danom volebnom období aby sa stihlo postaviť čo najviac, lebo však funguje to, ako to funguje. Teraz nepôjdem do témy korupcie a provízií a tak ďalej, na to sú tu iní odborníci. A daňou za toto, opakujem ešte raz, je, že potom podľa Žltého FIDIC-u nejdeme, alebo ideme a nie je splnená tá kľúčová podmienka, aby bola tá stavba, to dielo naozaj projektovo pripravené dokonale.
Ôsme opatrenie. Ide nám o širšiu definíciu v Trestnom zákone, širšiu definíciu pojmu poškodzovania práv veriteľov. Ja vám, prosím vás pekne, poviem jeden jediný príklad, ktorý sa dnes stáva. Aj tie spoločnosti, ktoré majú v obchodnej zmluve medzi dodávateľom a odberateľom zakomponovanú tú doložku prechodu práv vlastníctva tovarov a služieb na objednávateľa až v okamihu zaplatenia faktúry, tak často na súdoch toto nevymôžu. Stane sa vám tu, že ten objednávateľ, ktorý získal ten tovar alebo službu, za to, samozrejme, nezaplatil a urobí úpadok, proste vedome vyhlási na seba konkurz alebo reštruktúru, tak dokonca peňažný obnos zo speňaženia takéhoto diela, ktorého súčasťou sú poddodávky a neuhradené faktúry, tak peňažný výťažok z takéhoto diela nemá problém aj správca konkurznej podstaty zahrnúť do konkurznej podstaty. Toto je dnešná prax rozhodovania aj našich súdov, vyšetrovateľov, prokurátorov, preto hovorím, poďme na to oveľa, oveľa širšie.
Ja viem, vládny návrh tam spomína, myslím, zákaz vrátenia pôžičiek, ak spoločník poskytol pôžičku, tak potom si ju nemôže vytiahnuť, keď je v tom procese reštruktúry. A toto je veľmi zúžený pojem. Ja tu hovorím o niečom úplne širšom. Opakujem, toto už je potom práca zdatných právnikov. A keďže ja nechcem a nikdy nebudem univerzálnym politikom, tak sa držím ekonomických argumentov a nepôjdem tak detailne do právničiny, ale viem s určitosťou povedať, že je potrebné podstatne širšie nadefinovať inštitút poškodzovania práv veriteľov, nehovoriac o tom, že podľa platnej legislatívy vám tam musí súd ešte navyše, myslím, dokázať úmysel. No a ten sa dokazuje prekérne ťažko. Čiže aj dnes keď niekto hovorí veľmi silné vyhlásenia o postihovaní trestnoprávnom v tomto procese, tak verte mi, že to dokazovanie úmyslu pri poškodzovaní práv veriteľa bude brutálne ťažké. Nechcem byť zlý prorok a tak povedať, že bude dokonca nevymožiteľné a nikomu sa opäť nič nestane.
Takže, dámy a páni, máme v laviciach teda jeden návrh uznesenia Národnej rady, ktorým sa zaviaže vláda. To je týchto deväť systémových opatrení vztiahnutých na budúcnosť, aby sa takýto prípad už neopakoval, a spomínané štyri opatrenia dostanete, predpokladám, v najbližších minútach.
A uchádzam sa ešte raz o podporu kolegov, kolegýň z jedného aj z druhého tábora, podporu kvôli tomu, že možno na tom hlasovaní, hlavne teraz o tých štyroch opatreniach, ktoré by mali byť urobené formou špeciálneho zákona, ak chcete, uplatnite ho na všetky podniky, ktoré majú živú, prebiehajúcu reštruktúru. Nemám s tým problém.
Opakujem ešte raz, nejde o nič iné, len o vodotesné zabezpečenie pohľadávok štátu. Sú na to spôsoby. Objavili ich krajiny, ktoré riešili podstatne robustnejší problém, ako je Váhostav pre slovenskú ekonomiku. Si nemusíme vysvetľovať, čo by znamenal pre americkú ekonomiku krach poisťovne Citigroup, alebo AIG, alebo aj giganta General Motors, lebo nehovoríme len o bankách a poisťovniach. Vedeli, po prvé, ten problém vyriešiť. A súčasne vedeli ochrániť, a to mi v opatreniach vlády chýba, verejný záujem.
Možno sa v nasledujúcej diskusii niečo dozvieme od kolegu ministra Boreca, ale určite ma v tomto podporíte všetci, dodnes nikto nepredstavil reálny proces zabezpečenia 40 mil. eur, ktoré sa chystá minister Kažimír z účtu štátnych finančných aktív použiť na záchranu Váhostavu. To, že medzitým je ten prostredník, a to je tých niekoľko stovák drobných, to je len akože Zwischenstand, hej. Ale na konci dňa sú to peniaze štátnych finančných aktív, ktoré majú pomôcť Váhostavu.
A v tých štyroch opatreniach, o ktorých som hovoril, nájdete presne to, po čom mnohí aj novinári, ktorí píšu o ekonomike, hovorili, veď treba, aby na to doplatil ten, kto tú tému spôsobil. A to sú vlastníci, štatutári, konatelia. Ale už prestaňme sa tu klamať, že speňažíme majetok Váhostavu, tu speňažiť nie je čo, nedávno založený, v podsúvahe máte 50-miliónovú garanciu, už sa nebudem opakovať, tak spustite zajtra to speňažovanie majetku. Ak pritom nesiahnete na osobné ručenie celým svojím osobným majetkom majiteľa, dlžníka a majiteľov všetkých entít nad ním až po príjemcov konečných výhod, tak môžeme sa dnes so 40 mil. eur rozlúčiť. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážená pani predkladateľka, dámy a páni, predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada po všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30. apríla a gestorský výbor do 4. mája tohto roku.
Pani predsedajúca, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážená pani navrhovateľka, dámy a páni, predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Súčasťou, ako už bolo spomenuté, návrhu je aj stanovisko ministerstva financií.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbor pre financie a rozpočet, ústavnoprávny výbor a výbor pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet. A odporúčam, aby predmetný návrh prerokovali výbory do 30. apríla a gestorský výbor do 4. mája 2015.
Vážená pani predsedajúca, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, navrhujem do programu tejto schôdze doplniť bod - analýza politiky kvantitatívneho uvoľňovania Európskej centrálnej banky a jej dopady na ekonomiku eurozóny - a navrhujem, aby k tomuto prerokovanému bodu bol pozvaný Národnou radou na rokovanie pléna aj guvernér Národnej banky Slovenska pán Jozef Makúch.
Odôvodnenie. Pri obdobnom návrhu na ostatnej schôdzi Národnej rady ste, pán predseda Pellegrini, sám konštatoval, aby sme si pozvali pána guvernéra na zasadnutie výboru pre financie a rozpočet. Toto sa stalo, ale naše pozvanie pán guvernér s prehľadom zhodil zo stola. Myslím si, že ide o obrovsky dôležitú vec, pretože včera začala táto politika kvantitatívneho uvoľňovania, ktorá znamená, že ECB-čka vrhá na trh denne 60 mld. eur a myslím si, že je najvyšší čas, aby sa tomu venoval aj parlament. Ďakujem pekne.