Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Veľmi krátka replika na to, čo hovoril kolega z KDH Julo Brocka. My sme mali podobnú názorovú takú kontroverziu aj takto pred rokom. Ja ti, Július, zopakujem tú vetu. Ja som povedal a za touto vetou si stojím: "Tento návrh rozpočtu je najlepším návrhom štátneho rozpočtu z dielne ľavicovej vlády od roku 1993." A za touto vetou si stojím a kedykoľvek ti ju dokážem aj na číslach. Poviem jednu vetu. Spomeň si, Július, na rozpočty rokov 2009 a 2010. Tiež boli vtedy z dielne ľavicovej vlády a obidva boli postavené na deficitoch vo výške 8 %. Tak je toto najlepší ľavicový rozpočet od vzniku Slovenka, alebo nie je? Jednoznačne je. O tom niet absolútne pochýb. To neznamená, že to všetko ostatné, čo som hovoril, možno ešte si dospával, alebo si bol na raňajkách, ja neviem, ale kto pozorne počúval, tak myslím, že presne vie dešifrovať, keď som hovoril o potrebe nového modelu ekonomického rastu, keď som hovoril o tom, aké balvany tých modernizačných reformných dlhov deficitov Slovensko pred sebou tlačí, aj implicitných, aj podmienených záväzkov. Takže treba počúvať naozaj vcelku. Netreba vytiahnuť jednu vetu, o ktorú si sa v svojej poznámke oprel.
No a ďakujem kolegom za ostatné faktické poznámky. Plne podčiarkujem a súhlasím s tým, čo aj povedal môj sused tuto pri mne Peter Osuský na adresu školstva. Toto nás totižto, táto nepríjemná téma tiež veľmi rýchlo počká. A čím viac budeme odkladať riešenia smerom do budúcnosti, tak tým budú tie riešenia drahšie a menej priechodné. Pretože čaro tých reforiem je nielen v kompetentnom zvládnutí obsahu reformy, ale práve v jej odkomunikovaní ľuďom tak, aby bola prijatá tá-ktorá reforma, či už sa týka školstva, zdravotníctva, verejnej správy alebo čohokoľvek iného.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, keď som vstúpil dnes do rokovacej sály, došiel kolega Eugen Jurzyca a povedal, že práve teraz sa zdvojnásobil počet poslancov v sále, (povedané so smiechom) ale nie, medzitým je nás tu asi osem alebo deväť.
Takže na úvod chcem povedať jednu poznámku na adresu doteraz prebiehajúcej rozpravy, ktorá vlastne v tomto okamihu vrcholí, čo sa týka tej časti písomne prihlásených poslankýň a poslancov do rozpravy. Je pravdou, že táto rozprava nielenže prebieha v komornej atmosfére, ako to konštatoval koniec koncov aj pán minister financií Peter Kažimír vo svojom úvodnom slove, ale trošku mi je ľúto, že namiesto takého legitímneho zápasu o dve rôzne, ale musím povedať, že legitímne, nazvem to paradigmy alebo dva rôzne prístupy k spravovaniu verejných financií, namiesto zápasu o nejakú diskusiu o dvoch rôznych modeloch ekonomického rastu sme tu včera počúvali strašne veľa aj o otĺkaní kachličiek na toaletách v Dúbravke alebo o migrácii žiab. Z toho mi je trošku ľúto, že takto sa sploštila diskusia o tak závažnej téme, akou je nesporne zákon roka, zákon o verejnom, teda rozpočte verejnej správy na roky 2016 až 2018. Ale je to holý fakt, s tým sa nedá nič robiť, tak sa skúsme aspoň trošku popasovať s týmto problémom a vrátiť tú diskusiu späť, ako som avizoval, na legitímny, podčiarkujem, legitímny zápas o dva rozdielne pohľady alebo dva rozdielne prístupy k spravovaniu verejných financií.
Na úvod mi dovoľte konštatovať, že predložený rozpočet, ja som to už povedal aj do médií a poviem to na plné ústa aj tu, v poslaneckej snemovni, že je najlepším rozpočtom, aký kedy vzišiel z pera ľavicovej vlády alebo, ak chcete, ľavicového ministra financií. A dokonca, pôjdem ešte ďalej ako samotný predkladateľ, nielen najlepším rozpočtom počas druhej vlády Roberta Fica, ale najlepším rozpočtom od vzniku Slovenska, od roka 1993. To je holý fakt a treba mať možno aj trošku odvahy to takto priznať. (Potlesk.)
Druhá poznámka v úvode, ďakujem pekne, druhá poznámka v úvode, pán minister Kažimír v úvodnom slove povedal, že, citujem: "máme sa tešiť z toho, že Slovensku sa darí" a teraz to myslím naozaj bez irónie, bez akejkoľvek irónie, ja sa naozaj teším, že Slovensku sa ekonomicky darí, opreté o dve konštatovania, že sme v nejakom klube spolu s Nemeckom, Holandskom, Luxemburskom a Estónskom, že v pondelok, myslím, bola spomínaná emisia dlhopisov v objeme 100 mil. eur pri úrokovej sadzbe, ak si dobre pamätám, -0,1 %. Toto teší skutočne aj mňa, no len zároveň musím jedným dychom dodať, čo ma vôbec neteší, že Slovenská republika je členom klubu, kde 23 krajín porušuje pravidlá. Ak si zoberieme celú skupinu krajín EÚ, alebo ak to stiahneme na vzorku členských krajín eurozóny, no tak potom štrnásť krajín eurozóny porušuje pravidlá. Toto, predpokladám, neteší nielen mňa, ale toto by nemalo tešiť ani vládu, ani ministra financií, ani nikoho, kto aspoň trochu zodpovedne sa, teda pristupuje k správe vecí verejných. Stále platí, že eurozóna a Európska únia je klubom, v ktorom sa permanentne, dlhodobo a v robustnom rozsahu porušujú pravidlá. Čiže to je z tej druhej strany pohľad na to, čo by nás malo a nemalo tešiť.
Tretia poznámka sa týka, že slovenskej ekonomike sa darí, ale pre objektivitu, a s tým opäť možno bude súhlasiť aj pán minister Kažimír, treba dodať, že sa darí slovenskej ekonomike aj vďaka externalitám, vďaka teda tomu, čo sa deje v externom prostredí okolo toho nášho ostrovčeka, ktorý sa volá Slovensko. A tie externality sú kľúčové, sú tri.
Prvá - prepad cien ropy. Ešte v júni 2014, viete veľmi dobre, že sa barel predával za 115 dolárov. Včera, keď som si pozrel, ako vyzerajú finančné trhy, komoditné trhy, tak sa včera ten barel ľahkej ropy Brent predával za 44 dolárov. Vidíme ten robustný prepad zo 115 dolárov na 44 dolárov za barel.
Druhá externalita, veľmi výrazná, ktorú nemôže nikto opomenúť, je, že Európska centrálna banka napumpovala do ekonomiky eurozóny dvakrát 500 mld. eur. Aj to sa výraznou mierou podpísalo pod fakt, že nielenže klesli úrokové sadzby, ale dokonca atakovali nulu a teraz sa v posledných mesiacoch už dostávajú úrokové sadzby aj do záporných hodnôt, kedy ten, kto si kúpil slovenský dlh, tak bude platiť nám. Teda nie my tomu, kto drží slovenský dlh v rukách, teda slovenské štátne dlhopisy, ale opačne, ten, kto ich drží, ten investor, tak ten bude platiť Slovenskej republike ako emitentovi. Pod toto sa podpísala, a ja priznávam, nielen zvýšená dôvera finančných trhov v slovenskú ekonomiku, ale pod tento iste potešiteľný fakt, keďže nám brutálne klesajú náklady na obsluhu dlhu, sa podpísal aj spomínaný krok Európskej centrálne banky. To len pre poriadok, aby ten pohľad na daný fakt bol čo najobjektívnejší.
A treťou externalitou, keďže som avizoval tri, je oslabenie kurzu eura voči americkému doláru, až na historické minimá, kedy euro vlastne atakovalo takmer paritu. Opäť poviem dve čísla. Ešte v prvom polroku v roku 2014 sa ten kurz pohyboval celých šesť mesiacov niekde v rozpätí, hovorím euro voči doláru, 1,37 až 1,40, aby sa po roku a pol dostal opäť na včerajšiu úroveň, ktorá bola 10 685. Čiže došlo tu k historicky najväčšiemu oslabeniu kurzu eura, čo nemusím nejako dramaticky zoširoka vysvetľovať ekonómom, že to výrazne stimuluje export a výrazne destimuluje import, prirodzene, export do dolárovej oblasti a import z oblasti, kde importujeme tovary a služby, ktoré platíme v amerických dolároch.
Tieto tri externality výrazne prispeli k tomu, že sa slovenskej ekonomike darí. Nepopieram to všetko, čo bolo povedané v úvodnom slove, ale chcem, aby tá pravda bola naozaj ucelená.
Štvrtá poznámka. Ak v predloženom návrhu rozpočtu verejnej správy sa konštatuje, že v roku 2017 by sme mali dosiahnuť na štrukturálnom salde, na primárnom salde vyrovnaný rozpočet, vyrovnaný v európskej terminológii, čo znamená schodok do pol percenta výkonu ekonomiky a v roku 2018 by sme mali dosiahnuť už čistú, čistú nulu, teda vyrovnaný rozpočet, konštatujem, že snáď nebude ani tak ťažké vyrovnaný rozpočet dosiahnuť, ako bude veľmi ťažké a zložité tento vyrovnaný stav dlhodobo udržať.
Piata poznámka. Z toho, čo som doteraz povedal, vzniká legitímna otázka, ako je slovenská ekonomika pripravená absorbovať ekonomické šoky? A zhodneme sa určite na tom, že slovenskú ekonomiku, nielen slovenskú, ale aj celú Európu a ďalšie centrá ekonomickej moci dnešné na svete čakajú v najbližších dekádach obrovské ekonomické šoky. Od roku 2008, od pádu Lehman Brothers, sme si všetci zvykli, že tie ekonomické šoky sa stávajú trvalou súčasťou ekonomiky, svetovej. A dokonca by som povedal, že ak tu máme prostredie, kde panuje obrovská miera neurčitosti, obrovská miera neistoty, tak jednu istotu tu všetci máme, a tou istotou je, ako som spomínal, práve ekonomické šoky. To je s určitosťou, že tie tu budú a budú tu možno čoraz častejšie a možno budú aj čoraz hlbšie. Čiže tá sínusoida tu bude a tie píky smerom hore alebo tie dole prepady budú čoraz od seba vzdialené.
A o to je dôležitejšie sa pozrieť na slovenskú ekonomiku ani nie tak cez technokratickú diskusiu o tom, či výdavky môžu a majú byť o x-stovák miliónov eur nižšie, či vyrovnaný rozpočet sa má dosiahnuť o rok skôr alebo o rok neskôr, ja si myslím, že dozrel čas, aby sa tá diskusia posunula z tejto technokratickej úrovne do úrovne redefinície modelu ekonomického rastu, do úrovne nadefinovania novej ekonomickej paradigmy, aby, ako som povedal, Slovensko bolo pripravené absorbovať ekonomické šoky, ktoré s určitosťou prídu. No a potom už by sme nemohli hovoriť o tom, že o nominálnom ekonomickom raste, tak ako hovoril pán minister Kažimír, myslím, že tretí kvartál to bolo 3,6 % a "ear to ear" na báze celého roka 2015 voči roku 2014 to má byť okolo 3,2 %. Nemali by sme sa pozerať na tento ekonomický rast cez okuliare nominálnych čísel, ale mali by sme sa baviť o kvalite ekonomického rastu. Rovnako, keď hovoríme o vyrovnaní rozpočtu, nemali by sme sa baviť o nominálnom vyrovnávaní rozpočtu, ale mali by sme diskutovať o spôsobe, akým dôjde k vyrovnaniu rozpočtu.
No a tu musím povedať, že kľúčový spôsob konsolidácie alebo ozdravenia verejných financií prebieha práve cez investície s mínusovým znamienkom, to znamená cez pokles investícií. Koniec koncov aj sám pán predkladateľ pán minister, to priznal v úvodnom slove, že je to spôsobené, áno, aj objektívnou príčinou, že nám končí programové obdobie rokov 2007 až 2013, ešte nenabehlo programové obdobie rokov 2014 až 2020, takže v budúcom roku to bude dosť dramatický prepad investícií, čo je, zdá sa, najväčším ťahúňom ozdravovania celého okruhu verejných financií.
Rovnako tak, ak sa výdavky vo verejnej správe priblížia v tom roku 2017, 2018 príjmom, tak mali by sme výrazne zintenzívniť diskusiu o účelnosti, hospodárnosti a efektívnosti vynakladaných verejných výdavkov. Lebo jednou vecou je, a to všetci cítia, aj neekonómovia, jednou vecou je nominálne vyrovnať tie čísla. Poviem okrúhle čísla, že na výdavkovej strane bude 30 mld., hovorím o celom okruhu verejných financií, na príjmovej strane bude 30 mld., všetci máme síce dobrý pocit z toho nominálneho vyrovnania príjmov a výdavkov, ale mala by sa výrazne zintenzívniť diskusia o účelnosti, hospodárnosti a efektívnosti vynakladania verejných výdavkov. A to vôbec nemám na mysli len, napríklad včera to tu niekto otvoril, tú tému, 900 mil. eur, ktoré putovali do informatizácie spoločnosti z toho prvého programového obdobia.
A niekto tu povedal tiež taký príklad, že ak si chcete vybaviť niekde opis rodného listu a ste narodený v Piešťanoch, tak vás pošlú do tých Piešťan, že tam si máte ísť pre ten opis rodného listu. Myslím, že o tom niet sporu a o tom netreba viesť nejaké siahodlhé diskusie, že v e-Governmente, teda v informatizácii verejnej správy možno o dekádu zaostáva Slovensko napríklad za lídrom v tejto oblasti, ktorým bezo sporu je Estónsko. A o takomto neefektívnom, nehospodárnom a neúčelnom vynakladaní verejných zdrojov by sme mohli diskutovať ďalšiu hodinu, každý za svoju oblasť. Niekto sa venuje školstvu, niekto obrane, niekto iným, iným rezortom. A myslím si, že v tomto nájdeme všetci zhodu, v tom konštatovaní, že v efektívnosti, účelnosti a hospodárnosti vynakladania verejných zdrojov Slovenská republika ešte má veľa, veľa čo doháňať.
Šiesta poznámka, a tomuto by som dal možno najväčšiu váhu v tom úvode, je konštatovanie, že Slovensko má výrazne podreformovanú ekonomiku. Všetci ovládame, kto sa venuje ekonomike, slovíčko podchladená ekonomika, čo je tiež pravdou, že slovenská ekonomika je podchladenou. Ak hovoríme o podchladení, existuje akási produkčná medzera medzi reálnym výkonom ekonomiky a potenciálom výkonu ekonomiky. Tá produkčná medzera tu je, nie je malou a slovenská ekonomika naozaj podchladenou je. A keď si presne všetky tieto terminológie použijeme alebo stiahneme na reformy, tak môžeme konštatovať, že slovenská ekonomika je podreformovanou a že tu existuje dosť výrazná reformná medzera, ktorú by som definoval ako odklon od reformného potenciálu krajiny.
Zjednodušene povedané to znamená, v akom stave sa nachádzajú zásadné kľúčové štrukturálne reformy na Slovensku a v akom stave by sa nachádzať mohli. Preto som v minulosti, v nedávnej minulosti označil rozpočet verejnej správy hneď po tom, ako ho schválila vláda, za rozpočet premárnených príležitostí. Premárnených príležitostí predovšetkým preto, lebo Slovensko prešľapuje už od roku 2004, 2005, prešľapuje na mieste. A tu si všimnite, že toto nemá nič spoločné s kritikou len ľavicových vlád. To sa vzťahuje aj na pravicové vlády, ktoré tu od vzniku Slovenska v roku 1993 boli a konštatujem, že to prešľapovanie na mieste je veľmi nebezpečné z hľadiska zvyšovania dlhodobej konkurencieschopnosti Slovenska a rovnako tak z hľadiska odstraňovania, ako som pred chvíľočkou hovoril, tej reformnej medzery.
Ja si pamätám za ostatný čas dve také kľúčové obdobia, pokiaľ ide o reformy. To prvé, ako som spomenul, roky 2004, 2005 - reforma dôchodkového systému, reforma daňového systému. Ale opäť pre objektivitu poviem, že aj reforma, ktorá bola urobená, myslím, v roku 2013, nech ma pán minister opraví, to boli tie zmeny v penzijnom systéme, ktoré boli dve kľúčové. Jedna sa týkala zvýšenia veku odchodu do dôchodku, aby vek odchodu do dôchodku bol naviazaný na tú strednú dĺžku dožitia. Inými slovami, aby pracujúci človek, ekonomicky aktívny človek odchádzal do penzie tak, aby sa v tej penzii dožil ešte približne pätnásť rokov. Čiže aby ten odchod a teda vek odchodu do dôchodku bol vždy naviazaný na strednú dĺžku dožitia.
A druhá výrazná zmena, ktorú urobila táto vláda, spočívala v tom, pokiaľ ide o penzijný systém, že sa má zmeniť medziročná úprava dôchodkov, aby sme odišli od súčasného systému, ktorý sa - neviem, odkiaľ ten termín vznikol - sa nazval, že švajčiarsky index, kedy dôchodky sa medziročne upravujú o koeficient, ktorý je 50 na 50. Polovičnou váhou je to medziročná zmena priemernej mzdy v ekonomike a druhých 50 % je medziročná zmena indexu spotrebiteľských cien alebo inflácie. Takto je to dnes a tá zmena, ktorá nastala nie tak dávno, v nedávnej minulosti z dielne tejto vlády, hovorí o prechode na tzv. index dôchodcovskej inflácie. To znamená, ako sa budú medziročne meniť cenové hladiny spotrebných košov, ale toho dôchodcovského spotrebného koša, ktorý má výrazne inú štruktúru, to všetci cítime, ako spotrebný kôš ekonomicky aktívneho človeka.
Tieto dve zmeny, ktoré boli uskutočnené, tým by som povedal, že sa vyčerpáva konštatovanie, ktoré kľúčové ekonomické reformy urobila táto vláda, ale tieto dve zmeny, ak sa nemýlim, jedna z nich má platiť od roku 2017 a druhá až od roku 2018. To znamená, že obidve tieto zmeny boli posunuté za horizont štvorročného politického volebného cyklu. Ale pánboh zaplať aj za to, že tieto zmeny urobené boli. A oni, tieto zmeny, tieto dve, ktoré som teraz pomenoval, výrazne prispeli k tomu, čo sa nazýva, a to je zložitá téma, nejdem do detailov, koeficient S2. Teda ten koeficient dlhodobej udržateľnosti verejných financií, o ktorom hovoril pán minister, že sa zlepšil, myslím, za štyri roky vládnutia asi o 40 %, ak si dobre pamätám. Nič to však nemení na konštatovaní, že Slovensko je podreformovanou ekonomikou s výraznou reformnou medzerou. Budem o tom podrobnejšie hovoriť.
Siedma poznámka sa týka dlhodobej udržateľnosti verejných financií. A tu sa opriem o konštatovanie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá v tom rozsiahlom materiáli, ktorý hodnotil predložený návrh rozpočtu verejnej správy, konštatuje, a teraz dávajme pozor, v roku 2016 bude udržateľnosť verejných financií na Slovensku presne takou, akou bola v roku 2013. Nehovorím ja, hovorí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Čo to znamená? Jednoduchými slovami, aby tomu každý porozumel, ten príspevok k ozdraveniu verejných financií, ktorý ste urobili v roku 2013, bol celý skonzumovaný v rokoch 2014 a 2015. Ono sa to hovorí, vo finančnej, v ekonomickej terminológii sa to nazýva, že fiškálna expanzia. To je všetko schované, zakódované, zakľúčované do takej terminológie, ktorej naozaj takmer nikto nerozumie. Fiškálna expanzia neznamená vskutku vôbec nič iné, ako to, že krajina žije nad pomery. Nielen pokiaľ ide o pomer príjmov a výdavkov, ale dokonca aj tá medzera, ten rozdiel, ten deficit sa ešte medziročne zvyšuje. Toto je fiškálna expanzia, že sa do ekonomiky pumpuje oveľa viac zdrojov finančných, ako ekonomika dokáže na príjmovej strane povyberať.
Takže ešte raz. To, čo sa ušetrilo, to, čo sa skonsolidovalo, to, čo sa ozdravilo v roku 2013, to bol naozaj najväčší ozdravný zásah do ekonomiky, ale celá tá delta, celý ten ozdravný príspevok sa skonzumoval v rokoch nasledujúcich, v rokoch 2014 a 2015. A preto konštatovanie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, že udržateľnosť verejných financií v roku 2016 je presne taká istá, akou bola v roku 2013.
Takže ak som hovoril o schopnosti slovenskej ekonomiky absorbovať budúce ekonomické šoky, ak som hovoril o podreformovanej ekonomike na Slovensku, tieto dve konštatovania vedú k záveru, že slovenská ekonomika naďalej zostáva pomerne zraniteľnou ekonomikou. A toto je taký ten najzásadnejší zdvihnutý prst, ktorý by mali mať na pamäti hlavne pred svojimi očami budúce vlády, ktoré vzídu po voľbách v marci 2016.
Poďme sa teraz v kocke pozrieť na hodnotenie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pokiaľ ide o predložený návrh rozpočtu verejnej správy a návrh rozpočtu, štátneho rozpočtu na budúci rok. Tam boli, pomerne rozsiahly materiál, ale päť kľúčových konštatovaní.
Po prvé hovorí o tom, ako sa vlastne plnia v oblasti verejných financií ciele, ale ciele, ktoré si samotná vláda sama pre seba postaví, nadefinuje nejaký cieľ, ako sa to nakoniec po roku podarí, alebo menej podarí naplniť. Tak sa pozrime na rok 2015. Všetci si pamätáme, máme to v čerstvej pamäti, takto pred rokom vláda schválila rozpočet so schodkom na úrovni 2 %. Tu v parlamente počas rozpravy po predložení všetkých pozmeňovákov sa ten schodok navýšil z 2 na 2,5 %. Tam bol nakoniec zapísaný v podobe tých 9 alebo koľkátich paragrafov zákona o štátnom rozpočte a konštatuje samotné ministerstvo financií, že tento rok skončí schodkom približne na úrovni 2,74 %. Čiže na Úrade vlády schválené 2 %. V parlamente schodok navýšený na 2,5 a bude končiť, netvrdím ja, netvrdí to ani Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, je to zapísané priamo v predloženom materiáli z dielne ministerstva financií, že tento rok by sa mal končiť na úrovni 2,74 %.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť dokonca konštatuje, že ak sa do konca ešte tohto roka, pričom zostáva niekoľko málo týždňov, neprijmú niektoré opatrenia a naplnia sa niektoré z rizík, tak by mohol schodok tohto roku sa priblížiť až k úrovni 3 %. Ale rozumiem tomu, že treba si trpezlivo počkať na všetky notifikácie a budeme vedieť asi v marci, v apríli úplne presne, ako dopadol, ako dopadol tento rok.
Tie najväčšie riziká, alebo kde došlo k najväčšiemu odklonu medzi tým, čo si vláda zapísala a schválila do rozpočtu na tento rok a skutočnosťou alebo očakávanou skutočnosťou, tých rizík bolo päť. Územná samospráva, odklon asi o 306 mil. eur. Skutočnosť oproti schválenému rozpočtu. Z toho vnútri tých 306 mil. eur len osobné výdavky predstavujú odklon 180 mil. eur. To sú osobné výdavky v územnej samospráve. To je jedna, jeden z maličkých argumentov tej veľkej tézy, ktorá hovorí o tom, že na Slovensku, ktorá je krajinou, ktorá je počtom obyvateľov niekde medzi Londýnom a Berlínom, čiže veľkosť Slovenska teda zmeraná počtom obyvateľov je niekde medzi dvoma veľkými európskymi mestami, či táto krajina si zaslúži mať takmer 3 000 miest a obcí, či táto krajina si zaslúži mať 8 vyšších územných celkov, nie zaslúži, ale či má na to ekonomický potenciál, aby držala tento aparát, či táto krajina potrebuje 21 000 poslancov v miestnych a mestských zastupiteľstvách. A len osobné výdavky územnej samosprávy prekročili 180 mil., tú hodnotu, ktorá bola zapísaná v rozpočte na tento rok.
Národná diaľničná spoločnosť sa odchýlila oproti schválenému rozpočtu asi o 140 mil. Odpustenie zdravotných odvodov nízkopríjmovým obyvateľom, teda nízkopríjmovým pracovníkom, tam bolo 100 mil., čo pôvodne v rozpočte zapísané nebolo, ale samotné opatrenie ako také hodnotím pozitívne, len tiež to spôsobilo potom tú odchýlku. Verejné vysoké školy napríklad sa odchýlili o 58 mil. oproti hodnotám, ktoré boli zapísané v rozpočte. Železnice Slovenskej republiky 40 mil. a tak by sme mohli pokračovať ďalej.
Vo výsledku to znamená, že schodok verejnej správy na tento rok bol schválený na úrovni 1 940 mil., ale očakávaná skutočnosť už je na úrovni 2 124 mil. Rozdiel medzi týmito dvoma hodnotami predstavuje 184 mil. eur. To bola krátka rekapitulácia, pokiaľ ide o očakávanú skutočnosť verzus plán na tento rok 2015.
Pozrime sa teraz v rýchlosti, ako je hodnotený rok 2016. Vláda schválila návrh rozpočtu verejnej správy so schodkom 1,93 %. Európska komisia napriek pozitívnej skutočnosti, o ktorej tu už bolo veľa povedané, že sme v tom klube spomínaných štyroch krajín - Nemecko, Holandsko, Luxembursko a Estónsko - napriek tomuto konštatovaniu Európska komisia hodnotí náš návrh rozpočtu, že sa skončí s deficitom na úrovni 2,4 %, čiže už sme posunutí o 0,5 percentuálneho bodu oproti tomu, čo schválila vláda. A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí, že ak sa naplnia, - ale tu budem objektívny - ak sa naplnia všetky riziká, tak by ten schodok na budúci rok mohol dosiahnuť až úroveň 2,7 %, čo už je odchýlka o 80 bázických bodov alebo o 0,8 % oproti tomu, čo je zapísané v predloženom návrhu rozpočtu verejnej správy.
No a keď sme u tých rizík rozpočtu na rok 2016, tak tie riziká sú kvantifikované. Nie všetky vedela rada kvantifikovať, tak niekde objektívne uviedla, že nekvantifikované. Ak si dáme aj do týchto položiek kvalifikované odhady, tak riziká rozpočtu na tento rok môžu predstavovať sumu až 950 mil. eur.
Spomínali sa napríklad riziká, pokiaľ ide o emisné kvóty - 52 mil. eur korekciou voči fondom zo zdrojov teda Európskej únie. Uvedomme si, že len najčerstvejší údaj, myslím, že je k októbru tohto roka, hovorí o tom, že korekcie v čerpaní eurofondov sú už na úrovni 614 mil. eur a rozpočet ráta, musím povedať, s výrazne nižšou sumou. Zdravotníctvo - 150 mil. eur kvantifikácia rizík. Výdavky samospráv do 100 mil. eur. Dokonca nie je v rozpočte zapísaný výdavok, investičný výdaj na futbalový štadión, myslím, že 26 mil. eur. Nákup vojenskej techniky je v rozpočte veľmi, nieže veľmi, ale vôbec nie je špecifikovaný, koľko to bude vo finančnom vyjadrení. Potom náklady na likvidáciu jadrových zariadení. Dopady dostavby III. a IV. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce. Hospodárenie štátnych podnikov. Vieme veľmi dobre, že viaceré z podnikov, ktoré sú či už pod majoritnou kontrolou štátu alebo s nejakou účasťou štátu, hospodárenie viacerých z nich je veľmi diskutabilné a je otázne, či dokážu v trhovom prostredí tieto podniky fungovať na trhovom princípe. No ak nedokážu a sú to naše dietka, sú to naše podniky vlastnené štátom, no tak budú musieť nastúpiť vlastne finančné transfery a podpora zo strany štátu, čo bude opäť mať mínusové znamienko, pokiaľ ide o dopad na deficit a dlh.
Čiže ak si pozrieme riziká rozpočtu na rok 2016, budem veľmi, veľmi objektívny, za predpokladu, že sa naplnia všetky, čo v určitosti tak nebude v realite, len aby sme vedeli asi, s akým celkovým potenciálnym rizikom pracujeme a druhý predpoklad, že sa naplnia vo všetkých tých, v tej pravej strane intervalu, v tých horných úrovniach, tak by tá suma predstavovala 950 mil. eur.
Druhá povšimnutia hodná poznámka, pokiaľ ide o hodnotenie rozpočtu, spomína ju aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, hovoril som o tom, ako sa konsoliduje. Čiže na jednej strane je veľmi pozitívne, že sa konečne budeme tlačiť k tej pomyslenej nule, pokiaľ ide o schodok, ale pozrime sa na spôsob, akým sa konsoliduje a tu sa dá najviac teda vyčítať spomínaný pokles kapitálových výdavkov, ktoré sa môžu potom veľmi negatívne prejaviť v budúcnosti, pokiaľ ide o rastový potenciál slovenskej ekonomiky.
Tretia poznámka. Je naozaj škodou, že relatívne lepšie časy sa nevyužili dostatočne na ozdravenie ekonomiky. Prosím vás pekne, túto tézu nech si nikto nezamieňa s tým ustavičným opakovaním akéhosi boja proti osterite, že v ťažkých ekonomických časoch nepotrebujeme znižovať deficity a dlhy. V ťažkých časoch potrebujeme pumpovať peniaze do ekonomiky, aby sme proste urobili takú tú keneziánsku politiku, že pôjdu veľké objemy peňazí do ekonomiky a tým sa budeme pasovať s ekonomickou krízou a preto osterita je zlý prístup a dokonca niekto tvrdí, že od toho pomaličky ustupuje aj Nemecko, ktoré bolo v Európskej únii absolútnym lídrom, pokiaľ ide o politiku úsporných, úsporného prístupu k verejným financiám.
Ja tvrdím, že kedy ozdravovať verejné financie, ak nie v ekonomicky lepších časoch? Veď práve v ekonomicky lepších časoch by si rozumná, rozumný hospodár mal vytvoriť nejaký pufer, nejaké nárazníkové pásmo, nejaký objem rezervný financií na to, aby potom mohol lepšie zvládať budúce ekonomické šoky. A keď hovorím o ekonomicky lepších časoch, tak pomenujme ich úplne presne, čo to znamená. Zlepšuje sa nám ekonomický rast, čo konštatuje sám minister financií. Máme tu vyššie daňové príjmy. Tie nárasty daňových príjmov oproti hodnotám, ktoré boli zapísané v rozpočte, sú enormné, čo je opäť potešiteľné konštatovanie. Máme historicky najnižšie úrokové sadzby aj vďaka tomu, že rastie kredibilita slovenskej ekonomiky, rastie dôvera investorov v slovenskú ekonomiku, ale aj vďaka manévrom Európskej centrálnej banky. Hold, máme tie úrokové sadzby historicky najnižšie, čo znamená obrovské úspory na nákladoch na obsluhu verejného dlhu.
Urobili sa zásadné zmeny v II. dôchodkovom pilieri. Povedzme si, v praxi čo to znamená, alebo ktorá sa tu konštatuje o potrebe ústavnej ochrany II. piliera, ale z tej finančnej fiškálny pohľad na toto opatrenie znamená, že už nebude musieť štátny rozpočet dotovať Sociálnu poisťovňu približne vo výške 950 mil. eur ročne, ako tomu bolo pred týmito zmenami, ale po novom už bude stačiť, opravte ma, niekde suma medzi 500 a 600 mil. eur.
Čiže ak si všetky tieto pozitíva, myslím pozitíva z hľadiska tlaku, z hľadiska náporu na verejné financie zhrnieme, tak môžeme úplne smelo konštatovať, že žijeme v súčasnosti v lepších ekonomických časoch. A preto tvrdím, že tieto lepšie ekonomické časy sa mali využiť na vyššiu mieru ozdravenia verejných financií, ak to môžem takto, takto zjednodušene povedať.
Teraz, ak dovolíte, pár poznámok k tomu, čo odznelo v úvodnom slove ministra financií. Asi najviac skloňovanou skratkou v diskusii o návrhu rozpočtu je skratka ESO. Bol som veľmi pozorný a ani v úvodnom slove neodznela ani jedna, ani jedno jediné číslo, hodnota, k akým úsporám reforma efektívnej, spravodlivej a otvorenej verejnej správy viedla. Na začiatku boli oznámené, keď sa tá reforma spúšťala, boli oznámené úspory, ale oni mali byť rozbalené na celý štvorročný horizont vládnutia, myslím, že na úrovni niekde okolo 700 mil. eur.
Teraz nejdem komentovať dobré veci, ktoré sa udiali, ja neviem, tie jednotné centralizované obslužné miesta a všetko, čo s tým súvisí, ale opäť, čistý fiškálny pohľad cez peniaze, cez eurá hovorí o tom, že aj tie úspory, ktoré sa dosiahli, ja nebudem nikdy tvrdiť, že v reforme ESO sa nedosiahla žiadna úspora. Možno budeme súhlasiť obidvaja s pánom ministrom Kažimírom s tým, že nedosahujú sa tie úspory v objemoch, ktoré boli ohlásené na začiatku pri spustení tejto reformy, ale súčasne treba povedať, a to tu ešte neodznelo, že aj tie úspory, ktoré dosiahnuté boli, zostali v jednotlivých kapitolách. No a tu by som rád povedal, že toto nie je konštatovanie (povedané s úsmevom) moje, ale to konštatoval šéf Inštitútu pre finančnú politiku pán Filko, kedy doslova povedal, že dosiahnuté úspory z reformy ESO zostali v jednotlivých kapitolách. Viete, oni by boli úsporami vtedy, keby boli použité na zníženie deficitu, na zníženie verejného dlhu, to sú potom naozaj reálne úspory. Ale ak ostanú ušetrené peniaze v tých kapitolách, tak pripusťme, že nič významné sa tým nezmenilo.
Regionálne disparity, ktoré nám vyčítala aj ostatná misia Medzinárodného menového fondu, hovoria o tom, že napriek tomu, ako som povedal pred chvíľou, že Slovensko je veľkosťou a počtom obyvateľom niekde medzi Londýnom a Berlínom, že sme maličkou krajinou, ako jedno väčšie európske mesto, napriek tomu medzi našimi regiónmi existujú obrovské disparity, pokiaľ ide o úroveň ekonomického rozvoja. Domnievam sa však, že tieto regionálne disparity nebude možné riešiť tým, že zvýšime finančné transfery. Tomu odpustíme niečo, niekomu niečo pridáme, niekde proste aj na výjazdových zasadnutiach vlády porozdávame nejaké, nejaké balíky peňazí. Regionálne disparity podľa môjho názoru sa dajú riešiť presne tak, ako ich naposledy riešila Kalifornia, ako ich naposledy riešil, myslím, že primátor Chicaga, ktorý povedal, dokonca aj Nemecko v niektorých oblastiach takto postupuje, volá sa to Zero tax zone, poďme cez nulové daňové zóny.
A ja by som sa, dámy a páni, vôbec nebál urobiť bezdaňové zóny vo všetkých desiatich okresoch s nezamestnanosťou vyššou ako 20 %. Tých okresov je desať, možno medzitým, ako nám trošku klesla nezamestnanosť, možno ich bude deväť, možno osem. Bezdaňová zóna by znamenala nulovú daň z príjmu právnických osôb, ale podotýkam, pre podniky s počtom zamestnancov do 50, do 50 zamestnancov a súčasne by to znamenalo negatívny dopad na okruh verejných financií nie vyšší ako 40 mil. eur. Ak sa dnes pozrieme na vybranú daň z príjmu právnických osôb v spomínaných desiatich okresoch, je to suma, myslím, že okolo 38 mil. eur, čo z pohľadu celkového objemu vybraných daní z príjmu právnických osôb, ktorý je niekde až na úrovni 2,5, ak sa nemýlim, miliárd, tak tých 40 miliónov, sa zhodneme, že to je naozaj kvapka v mori, a toto by dokázalo vytvoriť, tieto bezdaňové zóny, výrazný impulz na vytváranie nových pracovných miest. A to už je niečo podobné, ako hovorí tá známa téza, že ak ti chcem pomôcť, lebo si ekonomicky znevýhodnený, tak ti nedám rybu, ale kúpim ti udicu. To je presne o tom.
Keď som hovoril o novej ekonomickej paradigme, tak domnievam sa, že novou ekonomickou paradigmou nemôže byť to, že ako to odznelo v úvodnom slove, že štruktúra rastu ekonomiky na Slovensku sa mení, že ekonomický rast už je menej ťahaný exportom a viacej je pušovaný alebo tlačený domácou spotrebou, čo opäť konštatujem, samo o sebe je pozitívom, nespochybniteľným pozitívom, ale nenazývajme to novou ekonomickou paradigmou. Poviem prečo.
Tá nová ekonomická paradigma by mala vychádzať najskôr z poznania nejakých troch skutočností, ktoré v tejto rozprave ešte neodzneli. Ak si dáme teraz pred zátvorku všetky technokratické diskusie o tom, koľko výdavkov, do ktorých rezortov, každý tvrdí, že potrebuje tomu pridať, tomu pridať, tomu pridať, skoro nikto na Slovensku nehovorí, odkiaľ vziať, alebo aké zdrojové krytie by sa malo poskytnúť na uvedené priority, lebo to už nesie so sebou isté politické náklady, pokiaľ budeme hľadať zdroje krytia, tak povedzme si ale súčasne jedným dychom, že vláda, ktorá vzíde z volieb, bude stáť pred tromi úplne inými typmi deficitov.
Ten prvý deficit nazývam modernizačný deficit. Pozrime sa, v akom stave sú dnes mnohé budovy, nemocnice, proste majetok, ktorý je vo vlastníctve štátu, pozrime sa, v akom stave máme cesty II. a III. triedy. Čiže modernizačný deficit znamená, že dlhé, dlhé roky, a to nemá nič spoločné s kritikou ľavicovej vlády, toto všetko, čo hovorím, sa dá úplne jedným dychom stiahnuť aj na pravicové vlády, ktoré tu boli, že dekádu, ak nie viac, na Slovensku ohlodávame úplne na kosť kapitálové výdavky. A tu sa ten život oklamať nedá. Jednoducho v istom okamihu nás to dobehne, v istom okamihu nás to počká a vo veľmi krátkej budúcnosti sa bude ten deficit, naakumulovaný z dekády smerom dozadu sa bude veľmi intenzívne klopať na dvere a hlásiť a budeme potrebovať enormné investície, aby sme modernizačný dlh na Slovensku dokázali postupne pomaličky znižovať.
Druhý deficit, čiastočne som o ňom hovoril, je deficit reformný. Povedzme si úprimne, a všetci v tejto sále, aj ľavičiari, aj pravičiari, hovoril som o tom, že ostatné reformy v poradí, ktoré boli tu robené, boli pred desiatimi rokmi a teraz naposledy nejaký rok a pol dozadu, hovoril som o tých zmenách v dôchodkovom systéme, ktoré už robila táto vláda. Nehovorím o zásahu do II. piliera, hovoril som o posune veku odchodu do dôchodku, hovoril som o zmene medziročných úprav výšky penzií.
Slovensko má obrovský reformný deficit v troch oblastiach. Po prvé je to oblasť školstva, školstvo naďalej zostáva najmenej zreformovaným rezortom od roku 1989. Holý nepopierateľný fakt. Druhý reformný deficit je v oblasti zdravotníctva, no a tretí je v oblasti verejnej správy. Ešte budem o chvíľočku o tom hovoriť. Takže máme tu modernizačný dlh, máme tu reformný dlh a nakoniec tu máme dlhy, ktoré pán minister veľmi dobre pozná, a to sú deficity implicitné a podmienené. Implicitné dlhy Slovenskej republiky podľa ostatnej kvantifikácie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť sa pohybujú na úrovni 111 mld. eur. Aby sme všetci tomu rozumeli, čo znamená implicitný dlh, to je rozdiel medzi budúcimi výdavkami a budúcimi príjmami. Dve najväčšie položky implicitného dlhu vo výške 111 mld. eur spočívajú v tom rozdieli budúcich príjmov a budúcich výdavkov, pokiaľ ide o starnutie obyvateľstva a pokiaľ ide o zdravotníctvo. Spolu, opakujem, implicitný dlh vo výške 111 mld. eur. A nakoniec tu máme podmienené dlhy, ktoré sú, myslím, že tá kvantifikácia posledná, ktorá je známa, je z roku, alebo týka sa roku 2013, tak tie podmienené záväzky sú vo výške 13 mld. eur.
Tak skúsme si teraz spočítať spomínané čísla. Reformný dlh sa úplne kvantifikovať nedá, pretože reformy nesú so sebou aj nejaké efekty, ale nesú so sebou aj nejaké náklady, hovorím o zdravotníctve, o školstve a o reforme verejnej správy. To nevieme presne kvantifikovať. S určitosťou ale vieme, že všetky krajiny, civilizované, ktoré reformy uskutočnili, vždy tie efekty prevýšili náklady. O tom niet pochýb. Ale keďže to nevieme presne kvantifikovať, nechajme to nateraz bokom. Máme tu potom spomínaný implicitný a podmienený dlh 111 a 13, to je 126 mld. eur a nakoniec tu máme spomínaný modernizačný dlh. S týmto všetkým sa bude musieť každá ďalšia vláda, ktorá vzíde po tejto vláde, veľmi, veľmi tuho popasovať. Nebude to ľahké a toto podporuje tézu, ktorú som povedal v samotnom úvode môjho vystúpenia, že vyrovnaný rozpočet nebude ani tak ťažké dosiahnuť, ako bude brutálne ťažké ho dlhodobo, dlhodobo udržať.
No a keď som spomínal, spomínal novú ekonomickú paradigmu, lebo dlho sa tu vedú spory o tom, že pravica, ktorá je v rozvrate, neprišla s alternatívou. Potom, keď niekto nejaký aspoň pokus, skromný pokus o náčrt akejsi alternatívy predloží, tak zase zaznievajú, ale podčiarkujem, legitímne protiargumenty, veď ste to mali urobiť, keď ste vládli, alebo urobte to, keď budete vládnuť. Čiže ja nepopieram a nespochybňujem, že všetky zásahy do ekonomiky alebo tá predstava o modele ekonomického rastu z pera ľavicovej vlády je plne legitímna. Plne legitímna, o tom niet najmenšieho sporu. Ale ak sa bavíme o alternatíve, tak pri rešpektovaní toho, čo som pred chvíľou povedal, že to, čo robíte, je legitímne, máte na to mandát, tak tá alternatíva v spomínanej novej ekonomickej paradigme, ktorou by bezpochybne malo byť nanovo zadefinovanie modelu ekonomického rastu, mala byť opretá o tri kľúčové princípy. Ten prvý sú inovácie, ten druhý je vzdelávanie a ten tretí, ten tretí sa nazýva inkluzívny rast. Inovácia vzdelávania je, myslím, že nespochybniteľnou vecou, hovoril som o tom, že školstvo je najmenej zreformovaným rezortom od roku 1989. Jedine, keď si uvedomíme, že už nastal čas po všetkých robustných, masívnych investíciách do infraštruktúry, do automobiliek, naozaj na Slovensku nastal čas na masívne investície do vzdelávania. Jedine vtedy bude Slovensko schopné absorbovať budúce ekonomické šoky, keď bude mať úplne inú štruktúru ekonomického rastu, úplne inú štruktúru ekonomiky a tá musí byť práve založená na inováciách a tie nám prinesú jedine vysoko kvalifikovaní a vzdelaní ľudia. Preto hovorím o investíciách a vzdelávaní.
Poďme sa teraz veľmi krátko pozrieť na ten tretí princíp nového modelu ekonomického rastu, a to je inkluzívny rast. Opäť cudzie slovo, ktoré keď nerozoberieme na drobné, čo to v zrozumiteľnej reči znamená, tak si môže každý z vás predstaviť pod tým niečo iné. Inkluzívny rast znamená rovnomernejšiu deľbu bohatstva, pretože v tejto oblasti začínajú sa prejavovať negatívne tendencie na Slovensku, budem o tom podrobnejšie hovoriť. Inkluzívny rast znamená nie likvidáciu strednej príjmovej skupiny obyvateľstva, inkluzívny rast znamená rozširovanie strednej príjmovej skupiny obyvateľstva, lebo jedine táto skupina obyvateľstva vytvára hodnoty, vytvára spomínané inovácie, jedine táto skupina obyvateľstva vytvára príjmové zdroje do rozpočtu, nie skupina ľudí, ktorá je zavesená v sociálnej záchrannej sieti a poberá sociálne dávky a inkluzívny rast zároveň znamená odstraňovanie spomínaných regionálnych disparít, o ktorých som pred chvíľou hovoril. Čiže rovnomernejšia deľba bohatstva, vytvorenie silnej strednej príjmovej skupiny obyvateľstva a odstraňovanie regionálnych disparít. To je v súčte pod jedným slovíčkom inkluzívny rast.
Takto ja vnímam a takto ja vidím spomínanú novú ekonomickú paradigmu a jedine vtedy bude Slovensko pripravené v budúcnosti dlhodobo si držať konkurencieschopnosť a byť pripravené, ako som hovoril, absorbovať ekonomické šoky, ktoré s určitosťou prídu.
Možno po tomto antré, keď som trošku objasnil, čo by mala obsahovať nová ekonomická paradigma, je aj trochu v inej, v inej optike potom vnímané a chápané to, čo sme v skratke, teda v minulosti, v uplynulých týždňoch predstavovali, keď sme hovorili o tom, že Slovensko potrebuje viac peňazí pre domácnosti, preto sme predstavili ten program, spomínaný program eurovratky, ktorý bol postavený na štyroch kľúčových veciach, na znížení dane z pridanej hodnoty, nie na niektoré a iba vybrané typy potravín, ale na znížení sadzby dane z pridanej hodnoty na všetky potraviny. A to nemá absolútne nič spoločné s populizmom. Kto toto nazýva populizmom, tak vôbec, ale vôbec nerozumie o tom, čo znamená redefinícia modelu ekonomického rastu. Hovoril som, že to znamená inkluzívny rast. Inkluzívny rast znamená rovnomernejšiu deľbu bohatstva, ktoré vytvorí krajina na vzorke 12 mesiacov.
Preto sme hovorili o tom, že treba znížiť sadzbu dane z pridanej hodnoty z 20 na 13 % na všetky potraviny, na energie pre domácnosti. Tu končí akýkoľvek protiargument typu, že zníženú sadzbu DPH obchodníci nepremietnu do nižších cien a že na konci dňa na tom nebude nikto profitovať. V prípade cien za energie to tak nie je, v prípade cien za energie stopercentnou váhou sa znížená sadzba dane z pridanej hodnoty premieta do zníženia koncovej ceny pre koncového spotrebiteľa, pretože hovoríme o regulovanom sektore. Tam nemá obchodník možnosť povedať, že časť toho zníženia sadzby DPH si nechám v podobe zvýšeného zisku pre seba. Preto sme hovorili o zrušení koncesionárskych poplatkov a preto sme hovorili o znížení sociálnych odvodov zamestnancov z 9,4 % na 7,4 % z hrubej mzdy. Celý tento balík týchto štyroch opatrení by znamenal viac peňazí pre domácnosti v úrovni 733 mil. eur.
A hovoril som pred chvíľočkou o tom, že je veľa ľudí na Slovensku, ktorí hovoria, komu všetkému pridať, je málo ľudí na Slovensku, ktorí hovoria, odkiaľ vziať, pokiaľ ide o to zdrojové krytie. Mne sa veľmi ťažko počúvali vyhlásenia aj niektorých opozičných, musím povedať, politikov, keď hovorili o tom, že komu všetkému by sme pridali, s akými novými prioritami by sme prišli, ak by sme my zostavovali rozpočet a potom, keď sme sa ich spýtali, že no a odkiaľ zoberiete na to zdrojové krytie, tak sme počúvali nejaké reči o tom, že zo zvýšeného ekonomického rastu. No tak toto je naozaj, naozaj nezodpovedný prístup, pretože vravel som, že ak tu máme dnes, vôbec na celom svete v ekonomickej oblasti nejakú istotu, tak tou istotou je, že tu budú tie opakujúce sa ekonomické šoky. To je jediná istota, ktorú máme. Takže ak dnes niekto tvrdí, že na pokrytie, zdrojové pokrytie svojich priorít využije zvýšený výber daní - priamych, nepriamych - lebo tu bude vyšší ekonomický rast, treba vždy zbystriť pozornosť a takéto reči netreba brať vážne.
Takže ak hovorím o zdrojovom krytí, my sme pripravili nejaký balík 15 opatrení, alebo zásobník 15 opatrení, ktorý v súčte by znamenal zdroje, reálne zdroje, nie z budúceho, očakávaného ekonomického rastu, ktorý nemáme všetci pevne v rukách, ani pán minister ho nemá pevne v rukách, ale hovorili sme o opatreniach, ktoré sú presne pomenované, presne kvantifikované a celý ten zásobník pätnástich opatrení by znamenal zdroje vo výške viac ako 1 mld. eur. Poviem len päť z nich, nebudem hovoriť všetkých pätnásť, poviem len päť z nich. Všetky sú v úrovni nad 100 mil. eur, každé z týchto piatich opatrení.
To prvé hovorí o znížení počtu zamestnancov vo verejnej správe. Nechoďme teraz do diskusie, do diskusie o tom, že bola zmena metodiky, prišli do okruhu verejných financií nejaké nové subjekty, železnice, neviem kto, neviem kto, ja teraz nejdem naozaj polemizovať s tým číslom, ktoré je zapísané v rozpočte, v návrhu rozpočtu, a to je 400, ak sa nemýlim, 407-tisíc zamestnancov vo verejnej správe. Nejdem ani polemizovať o tom, že či je to málo, či je to veľa v zmysle medziročného pohybu. Tvrdím, dámy a páni, že od roku 2008 sa s počtom zamestnancov vo verejnej správe na Slovensku neudialo absolútne nič. Pozrite si údaje, choďte do historických dát, pozrite si tie časové osi a zistíte, že plus-mínus rovnakých 380-tisíc, po tých metodických zmenách 407-tisíc ľudí vo verejnej správe Slovensko má.
Je nepochybné a nesporné, že v tejto množine ľudí je veľké množstvo veľmi potrebných profesií, veľmi užitočných, veľmi pracovitých ľudí, učiteľov, lekárov, atď. Opäť nechoďme touto cestou a nepaušalizujme všetkých, ktorí vo verejnej správe pracujú. Pravdou ale je, že spomeniem tri ekonomiky, svetové, to bola Kanada, to bola Veľká Británia a to bola Litva, ktoré práve v odpovedi na svetovú finančnú krízu dokázali zoštíhliť aparát štátnej a verejnej správy o 7 %, hovoria štatistiky OECD. Čo by znamenalo, čo by znamenal presne takýto istý postup v prípade Slovenska? Úspora počtu ľudí vo verejnej správe o 7 % by znamenala úsporu 25-tisíc ľudí, a to počítam z toho nižšieho čísla, z tých 380-tisíc ľudí.
Čo by to znamenalo vo finančnom vyjadrení? Vo finančnom vyjadrení by to znamenalo len na osobných nákladoch sumu blízku 300 mil. eur.
A teraz diskusia o tom, lebo ja si, mám v takej čerstvej pamäti vystúpenie ministra Kaliňáka, myslím, že bol vtedy u Štefana Hríba Pod lampou, keď štartoval projekt ESO, kde dostal presne túto otázku, že a čo bude s počtom zamestnancov? Odpoveď bola: "No nebudeme siahať na počet zamestnancov vo verejnej správe, pretože ak by sme to urobili, tak tí ľudia by skončili všetci do nohy v sociálnej záchrannej sieti, skončili by na úradoch práce." Prosím vás pekne, toto nemôže byť pravdou, toto nemôže byť pravdou, v opačnom prípade by sme museli súhlasiť s tým, že je pravdou opak, a teraz ma neberte doslova, budem trošku zlý, to by znamenalo, že vo verejnej správe máme absolútne neschopných ľudí. Lebo ak by platilo, že každý z tých odídencov, ktorí budú v rámci redukcie počtu ľudí vo verejnej správe prepustení, ak by platilo, že nikto z nich sa neuplatní na trhu práce, či už ako živnostník, podnikateľ alebo zamestnanec v náväznom vzťahu, ale všetci do nohy skončia na úrade práce, tak potom by asi platila opačná téza, že nám v tomto okruhu verejnej správy pracujú samí neschopní ľudia, čo všetci vieme, že nie je pravdou.
Ja sa skôr prikláňam k takému pocitu, že nie je politická vôľa urobiť zásah v tejto oblasti, pretože to nosí so sebou vysoké, enormné politické náklady. A preto vám garantujem, že aj po ukončení celej reformy ESO bude v tejto oblasti pracovať úplne presne rovnaký počet ľudí, ako pracoval pred reformou, úplne rovnaký počet ľudí, ako pracoval v roku 2008.
Preto sa pýtam, dokedy budeme toto nechcené dieťa, ktoré sa volá urobenie poriadku vo verejnej správe, dokedy budeme toto nechcené dieťa tlačiť pred sebou? Vedeli by sme pri nepatrnom zásahu do tejto oblasti, ako som povedal, ušetriť sumu 300 mil. eur len na osobných nákladoch. Tam som do tej sumy nenapočítal úsporu, lebo každá pracovná sila vo verejnej správe nosí so sebou aj ďalšie náklady, má nejakých šesť, sedem metrov štvorcových officu, má nejaký počítač, ktorý produkuje nejaké odpisy účtovné, atď., čiže to nie sú len osobné náklady. To sú ďalšie veci s tým spojené. Na prevádzkových nákladoch opäť by bolo možné ušetriť sumu približne 150 mil. eur. Na kapitálových výdavkoch len cez, poviem to veľmi diplomaticky, cez zefektívnenie verejného obstarávania by bolo možné ušetriť minimálne 100 mil. eur. Na adresnejšom vyplácaní príspevku, rodičovského príspevku, by sa dalo ušetriť asi 100 mil. eur. Túto oblasť asi pomenuje kolega potom, Mihál. Myslím, že ten rodičovský príspevok sa dnes vypláca asi na množine 143-tisíc osôb, je to suma niekde okolo 203 eur u detí vo veku do troch rokov. Adresnejšie znamená, aby bol ten rodičovský príspevok vyplácaný v prísnej korelácii s príjmovou úrovňou rodičov, akonáhle to budeme paušalizovať, že patrí každému a vždy, každému dieťaťu do troch rokov, bez ohľadu na to, či rodičia sa nachádzajú v dvojpercentnej množine najmajetnejších ľudí na Slovensku, alebo sú to deti rodín sociálne odkázaných, čiže to socialistické, každému rovnakou mierou, tak ak opustíme tento princíp, mali by sme okamžite na stole úsporu vo výške približne 100 mil. eur, opakujem opäť, politicky nežiaduce dieťa, toto opatrenie, pretože nosí so sebou vysoké politické náklady.
A keď som povedal, že päť opatrení len spomeniem z tých pätnástich, tak posledné, piate opatrenie znamená adresnejšie vyplácanie prídavku na dieťa. Dnešná situácia je, že sa to týka asi 1,1 mil. detí, v tejto množine je aj približne 100-tisíc vysokoškolákov, podotýkam a sú to vlastne všetci do veku dvadsaťpäť rokov. Opäť veľmi na zamyslenie, ak sa na Slovensku dá študovať strašne dlho, úplní takí premianti v tejto oblasti, si spomínam, bolo Rakúsko kedysi, kedy ste mohli zadarmo študovať na, aj na dvoch, aj na troch vysokých školách. Tam ste dokonca mohli študovať donekonečna, aj keď vám bolo tridsaťpäť rokov. Vo výsledku to znamenalo, asi šesť, sedem rokov dozadu, že Wirtschaftsuniversität vo Viedni, keď otvorila na začiatku nového semestra zapisovanie sa študentov na predmety, aby mohli získavať kreditné body atď., tak dva dni pred tým spávali tí študenti, počúvajte, vo vyspelej krajine, v Rakúsku, spávali v spacákoch na chodbách univerzít, aby ráno, keď ten profesor otvoril proste "kik off", že poďte sa zapísať ku mne na predmet na daný semester, aby tí študenti sa tam zapísať stihli. Bolo to preto, že tie vysoké školy boli zadarmo, boli pre všetkých a pokiaľ vás rodičia financovali, tak ste mohli študovať až, proste donekonečna.
Keď si tento socialistický rakúsky model porovnám s tým, čo som na vlastnej koži zažil v Spojených štátoch amerických, kde každý si uvedomil, že keď za ten semester bude musieť zaplatiť na menej kvalitných školách päťtisíc dolárov, na najkvalitnejších školách štyridsaťtisíc amerických dolárov za semester, iba "tuition", iba školné, tak si ten študent veľmi rozmyslí, či štvorročné, štvorročný študijný program bude študovať osem rokov. Veľmi si to rozmyslí, lebo jeho rodič mu to rýchlo spočíta, že univerzita x-y je tým miestom, kde odišlo moje dieťa, ale kde odišli aj moje peniaze. A ja tvrdím, že vzdelanie je skutočne tovar, vzdelanie je tovar. Všetko na svete, čo je zadarmo, okamžite spotrebiteľ, príjemca tej služby si tú službu neváži, to je napríklad to rakúske vysoké školstvo. A keď budeme aj sociálne cítiaci a budeme sa hneď nad touto tézou, že vzdelanie je tovar, že sa naježíme, že, ježišmaria, nie, však a čo talentované deti z chudobnejších rodín? Aj na toto je odpoveď a funguje, to nie je nič, to nie je nejaký sociálny experiment urobený v skúmavke, v laboratóriu, on skutočne funguje v Spojených štátoch, a to je celý ten prepracovaný, dlhé roky úspešne aplikovaný systém študentských pôžičiek. Naozaj, nie je problém, veľmi rýchlo bez nejakých byrokratických záťaží si vybaviť študentskú pôžičku, ktorú si potom ten študent, ak doštuduje, a toho opäť brutálne motivuje hlavne doštudovať. Máte prípady ľudí na Slovensku, že študujú päť, šesť rokov a skončia bez ukončenia toho štúdia, jednoducho. Keď ho tatko prestane sponzorovať, tak odíde zo školy. V Spojených štátoch nie, ten študent si veľmi rýchlo rozmyslí, že musím dokončiť školu, musím byť úspešný na trhu práce, aby som budúcich päť, sedem, osem, deväť rokov mal z čoho splácať ten "student loan", tú študentskú pôžičku.
Trošku som zabŕdol do detailu, do, len do školstva, ale potom výsledkom je, že na Slovensku máme strašne veľa a strašne málo kvalitných vysokých škôl, strašne veľa a strašne málo kvalitných vysokých škôl. Opäť čierna diera, cez ktorú nám uteká hrozne veľa peňazí, ale odbočil som od toho piateho opatrenia, pretože keď hovorím, že to je vzorka alebo množina 1,1 mil. detí, tak do nej patrí práve aj tých 100-tisíc približne študentov slovenských vysokých škôl a všetci dostávajú vyplácaný prídavok na dieťa, ktorý je 23 eur alebo 23,50, neviem presne, mesačne až do dosiahnutia toho veku, dvadsiatehopiateho roku života. Na tomto opatrení, urobenie poriadku a urobenie adresnosti v tejto oblasti, by rovnako Slovenská republika mohla ušetriť sumu približne 100 mil. eur.
Tak by som mohol pokračovať ďalej a ďalej. Celý ten zásobník pätnástich opatrení by znamenal konkrétne, reálne, kešové peniaze, úsporu vo výške približne 1 mld. eur, z ktorej by bolo možné potom financovať tie iné priority, o ktorých som hovoril, tie iné priority, ktoré by v praxi znamenali realizáciu už spomínanej novej ekonomickej paradigmy, postavenej na inováciách, postavenej na vzdelávaní a postavenej na inkluzívnom raste. Takže budem držať palce pánovi ministrovi financií pri naplnení, napĺňaní predloženého štátneho rozpočtu a rozpočtu verejnej správy, ale budem oveľa viacej potešený, ak vlády, ktoré prídu po voľbách, nehovorím teraz o horizonte nasledujúcich štyroch rokov, to je ďalšie a ďalšie vlády, ktoré prídu, ak si čo najskôr Slovensko uvedomí, že mali by sme odísť od technokratických diskusií o tom, či na výdavkoch tam menej, tam viac, či vyrovnaný rozpočet o rok skôr, o rok neskôr, či deficit má byť o desatinku menší alebo väčší. Nie, uvedomme si, že tlačí Slovensko pred sebou tri obrovské balvany v podobe troch, pomenoval som to podrobne, deficitov alebo dlhov. Modernizačný dlh, reformný dlh a nakoniec spomínané implicitné a podmienené záväzky, ktoré sa pohybujú v úrovni asi 130 mld. eur. Toto si uvedomme, lebo toto nás jedného dňa všetko dobehne.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Veľmi stručne vás chcem poprosiť, pán predseda, na základe žiadosti kolegu poslanca Beblavého by som poprosil, keby sme si mohli vymeniť poradie, keďže on má zajtra nejaký neodkladaný program.
Ďakujem veľmi pekne, ak vyhoviete tejto žiadosti.

Ďakujem pekne. Len krátka reakcia na to, čo hovoril kolega zo SMER-u, kolega poslanec. Chcem povedať, že je to absurdistan, pretože je priamym dôsledkom tej tézy, o ktorej som hovoril: reakčná schopnosť vlády je priamo úmerná tlaku v externom prostredí. Akejkoľvek vlády, podotýkam, to teraz nemám na mysli opozično-koaličnú prestrelku alebo niečo podobné, a výsledkom potom, že konáme pod časovým tlakom, je to, že sa dostaneme do situácie, kedy zákon v samostatnom paragrafe rieši nejakých troch dentálnych asistentov, samozrejme, lebo 99,9 poskytovateľov, teda zubných týchto poskytovateľov, to sú všetko privátne zariadenia. Čiže naozaj nájdete potom len tri takéto pracovné zaradenia, pozície, profesie, nazvime to akokoľvek. Tomu sa dalo práve vyhnúť napríklad tým, že sa stanoví nejaký balík miezd na všetkých ostatných pracovníkov. Lebo takto sa môže kľudne stať, že na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

36.
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, nie som zdravotník, ale šermujeme tu všetci teraz v rozprave s miliónmi a desiatkami miliónov eur, tak dovoľte, aby som sa vyjadril k prerokovávanej téme aj z pohľadu makroekonóma.
Chcem tiež na úvod povedať, že pre mňa je trošku divná tá forma, ktorou to prerokovávame, to, čo hovorili niektorí z mojich predrečníkov, že prvé čítanie vládneho návrhu zákona sa prerokováva na mimoriadnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Nech ma potom v reakcii opraví pán minister Čislák, ak sa mýlim, ale ja som presvedčený o tom, pán minister, že ste nestihli termín, kedy bolo predkladanie zákonov na túto schôdzu. Potrebovali ste zároveň sa vyhnúť tomu skrátenému legislatívnemu konaniu a zároveň to dostať na budúcu schôdzu Národnej rady do druhého čítania, pretože ako všetci vieme, na budúcej schôdzi bude prerokovaný zákon roka, čiže zákon o štátnom rozpočte alebo, ak chcete, zákon o rozpočte verejnej správy na roky ´16 až ´18.
A preto chcem vysloviť na úvod tézu, že, o ktorej si myslím, že dosť ťažko sa vyvracia aj oponentami, odborníkmi a že tá téza platí, že reakčná schopnosť akejkoľvek vlády bez rozdielu, či je ľavicová, pravicová, je priamo úmerná tlaku. Čo to znamená v zrozumiteľnej reči? Čím je väčší tlak v hrnci alebo čím je väčší tlak v externom prostredí, v tomto prípade napríklad v skupine zdravotných sestier a iných ostatných zdravotných pracovníkov, tak tým reakčná schopnosť vlády rastie. A tu chcem byť naozaj objektívny, to platilo, áno, aj v tom roku 2011, či ktorý to bol, za Radičovej vlády, keď teda tu hrozil ten štrajk lekárov. To platí ale aj teraz. Rovnako buďme objektívni a potvrďme si, že obidva tieto príklady potvrdzujú platnosť tej tézy, ktorú som povedal na úvod, že reakčná schopnosť vlády je priamo úmerná tlaku v externom prostredí. A možno aj s tým potom súvisí spôsob a forma, ako prerokovávame tak dôležitú tému na mimoriadnej schôdzi Národnej rady.
No a teraz mi dovoľte povedať pár ekonomických, makroekonomických postrehov. Je pravdou, že, aby nedošlo k nedorozumeniu, ja podporujem zvyšovanie miezd zdravotníckych pracovníkov, ale musím jedným dychom dodať, že malo sa konať oveľa, oveľa, oveľa skôr. Naozaj tu uplynuli medzitým nejaké tri roky, ktoré sa premrhali, ktoré sa prešustrovali. Malo sa konať skôr. A súčasne musím dodať, že podporujem zvýšenie miezd zdravotníckych pracovníkov, ale nie takýmto spôsobom. A to má dva dôvody.
Ten prvý dôvod je, že keď som čítal dnes popoludní paragraf po paragrafe predmetný návrh, ktorým sa mení zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, tak neviem, kto z vás ho čítal naozaj riadok po riadku, tak pre mňa tam bolo úplne, že niekedy až smiech vyvolávajúce, napríklad tam máte uvedené tie koeficienty pri každom type tej profesie alebo toho pracovného zaradenia vždy v nejakom rozpätí od - do, od - do, od - do a teraz začína, najvyššie je na tom farmaceut od 1,25-násobku do 2,1-násobku priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve a postupne tie profesie sú rad do radu tam uvedené v jednotlivých paragrafoch. Čo profesia, alebo presnejšie, čo pracovné zaradenie, to paragraf toho zákona. A, čuduj sa svete, dostali sme sa až po logopédov, psychológov, fyzikov a laboratórnych diagnostikov. Možno by na tom nebolo nič zlé, keby sme sa v dôvodovej správe nedočítali, že celý predložený návrh novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti sa v súčte týka 38 tisícov ľudí alebo pracovníkov, z toho je približne, hovorím okrúhle čísla, 21-tisíc sestier. A teraz počúvajme opačnú stranu toho rozpätia alebo toho rastra. Na opačnom konci sa nachádzajú 3 zubní asistenti, 8 dentálnych hygieničiek, 30 liečebných pedagógov, 35 logopédov a 48 fyzikov.
A tu je pre mňa ako pre makroekonóma naozaj nepochopiteľné, že žijem v krajine, kde sa zákonom ide upraviť mzda troch, počujete dobre, troch zubných asistentov. Nikdy som si nemyslel, že sa dožijem takéhoto absurdistanu, že vláda, a teraz naozaj, nemajte mi to, pán minister, za zlé, ja to neberiem z pohľadu ľavice a pravice, červení, modrí, ale princíp ako taký dovedený ad absurdum. Že zákonom v samostatnom paragrafe upravujeme, dobre počúvate, mzdu 3 zubných asistentov, 8 dentálnych hygieničiek, 35 logopédov a tak by som mohol pokračovať ďalej. Toto je skutočný absurdistan, ktorý nikdy, ale nikdy nemal nastať.
Ja teraz nemám hotové recepty, že, a nebudem proste si tu dávať nejaké copyrighty na rozum, ale s určitosťou viem, že tri roky bola dosť dlhá doba na to, aby to riešenie sa našlo. Akékoľvek riešenie, ktoré by sa viac ako nulou odchýlilo od spomínanej absurdnej situácie.
Čiže ešte raz. Som za navýšenie miezd zdravotníckych pracovníkov. Iste, ako som spomínal z tej 38-tisícovej množiny ľudí, najväčšiu časť tvorí teda spomínaných 21-tisíc sestier, no ale ísť do takýchto extrémov, že v samostatnom paragrafe zákona upravujeme minimálnu výšku základnej zložky mzdy, tak sa to terminus technicus volá, jednotlivcom, proste 3 zubní asistenti, tak toto je naozaj absurdné.
Po druhé. Tiež sa pýtam, čo keď sme pri tom výpočte, lebo to bol naozaj jeden veľmi, veľmi odvážny pokus o taxatívny výpočet všetkých profesií, čo ak sme pri tom výpočte tých profesií na niečo zabudli? Čo ak existuje v zdravotníckom zariadení niekde pracovník, ktorý sa v tom zozname tých, ja to nazývam profesií, možno sa to odborne volá pracovné zaradenie, ale teraz nediskutujme o tom, čo ak sme na niekoho zabudli? Ak teda riešime troch zubných asistentov a osem dentálnych hygieničiek.
Po tretie. Bolo to tu spomínané, takže prebehnem to jednou vetou. Nezohľadňuje tento raster kvalitu práce, dĺžku praxe a tak ďalej, ale platí v ekonomike vo všeobecnosti, ale platí to aj v tomto prípade, lebo to je o peniazoch, to je o financiách, že nikdy by sa nemala úprava miezd, nemali by sa otvoriť nožnice medzi mzdovým nárastom a tempom rastu produktivity práce. A preto mi trochu chýba, lebo krajina, ktorá toto dopustí, tak z dlhodobého hľadiska bude mať obrovské problémy. A tu mi v tomto návrhu toto práve chýba, že spomínané rastre alebo intervaly tých koeficientov od - do v pomere k priemernej mzde v národnom hospodárstve nezohľadňujú skutočne ani dĺžku praxe, ani produktivitu práce, ani kvalitu poskytovanej služby tým-ktorým konkrétnym zdravotníckym pracovníkom. Toto naozaj tam zohľadnené nie je.
Ja viem, že v sále sedí zopár poslancov a iste nielen z vládnej strany SMER, ktorí sú popri výkone poslaneckého mandátu riaditeľmi zdravotníckych zariadení a vzápätí nájdu na to odpoveď, no veď oni dostanú osobné ohodnotenie, ktoré by malo zohľadňovať to, čo mi tu v tom zákone chýba. To znamená dĺžka praxe, kvalita poskytnutej alebo kvalita vykonávanej práce, produktivita práce a tak ďalej. Len mám vážne obavy, že v praxi tomu tak zďaleka nie je a myslím si, že veľká väčšina tej množiny 21-tisíc zdravotných sestier by to vedelo aj potvrdiť. Ako objektívne alebo subjektívne ten systém, poviem to zjednodušene, tej pohyblivej zložky mzdy, pretože tieto koeficienty hovoria iba o základnej zložke mzdy, ako to v praxi naozaj funguje.
Tretie slovíčko, kľúčové, sa volá dôvera. Ja som teraz prvýkrát počul sľub alebo slovo, ktoré dal pán kolega poslanec Valocký, teraz neviem, či presne trafím vašu druhú funkciu, že ste prezidentom Asociácie štátnych zdravotníckych zariadení, ja by som rád tomu vášmu sľubu veril a budeme všetci dúfať a nádejať sa, že to tak aj nakoniec v praxi bude. No len zase pochopte aj vy obavy množiny alebo skupiny 21-tisíc sestier, ktoré nemôžu to riziko, o ktorom tu hovoril môj predrečník kolega Vilo Novotný, riziko, že ak sa tento zákon v tejto podobe schváli, tak potom v praxi v jednotlivých prípadoch, nehovorím, že to je 90 % prípadov, ale v jednotlivých konkrétnych prípadoch by sa aj mohlo stať, že takto navrhnuté, schválené a v praxi aplikované koeficienty by mohli viesť aj k zníženiu, k absolútnemu zníženiu mzdy, základnej zložky mzdy konkrétnej zdravotnej sestry.
Preto hovorím, nielen financie, nielen bankovníctvo je o dôvere, ale aj toto by malo byť postavené na nejakej dôvere. No len, holt, dostali sme sa do stavu, že dôvera v politikov vo všeobecnosti atakuje nulu. A zase nebudem rozoberať, kto akou mierou k tomu prispel, ale 25 rokov po zmene režimu na Slovensku sme sa do tohto stavu dostali.
Preto by malo byť v prioritnom záujme ministra zdravotníctva Čisláka, aby napríklad toto konkrétne riziko, lebo nikto si neželá štrajk a nikto nechce vyvolávať a maľovať duchov na stenu, ale aby toto riziko nebolo postavené alebo presnejšie eliminácia tohto rizika nebola postavená len na slove kolegu pána poslanca Valockého. Teraz nespochybňujem, či tomu slovo dostanete zadosť, alebo nie. Ale ešte raz hovorím, skúsme sa vžiť do kože zdravotných sestier, ktoré majú dnes pracovať s dôverou v takto daný, dnes teda verejnou formou daný sľub zo strany prezidenta štátnych zdravotníckych zariadení.
Takže bude dosť veľa času medzi prvým a druhým čítaním, aby sa koeficienty ešte upravili, v tomto prípade konkrétne smerom nahor, prirodzene, tak, aby takéto riziko bolo eliminované naozaj na nulu. Inými slovami, úplne odstránené.
No a na záver, ak dovolíte, zdrojové krytie. Bolo to tu už spomínané niekoľkokrát. Ja nechcem teraz hovoriť iba o tom, že odvody za zamestnancov štátu boli desať mesiacov na úrovni 4,16 % a že to je to manuálne riadenie ekonomiky, to je to manuálne riadenie verejných financií, že na ostatné dva mesiace roka, čiže na november a december, to bolo rýchlo zvýšené na úroveň 5,85 % a že v budúcom roku to má byť 4,3 %. Myslím, že niekde v médiách to oficiálne zaznelo aj z Health Policy Institute, ich zástupcov, ktorí jasne povedali, že už súčasná výška odvodu nepostačuje na súčasné krytie platov alebo na to zvýšenie tých platov.
Ale čo je pre mňa oveľa dôležitejšie, keď si pozriete dôvodovú správu, tak sa dočítame všetci spoločne, dúfam, že v tomto prípade čítame všetci s porozumením, že dopad predloženého návrhu na štátny rozpočet je nula. Čiže predložený návrh sa štátneho rozpočtu nedotkne vôbec. Dopad na rozpočty územnej samosprávy je nula. Čiže ani týchto rozpočtov sa to nedotkne vôbec. To nie je moje subjektívne hodnotenie. To je tak uvedené v dôvodovej správe. A keď teda kolega predrečník Vilo Novotný sa pýtal, odkiaľ sa teda tie peniaze vezmú? A to nie je málo peňazí. To je 55 mil. eur len na budúci rok. Ale, pozor, v roku 2018, ´19, pardon, už to má byť 113 mil. eur. Čiže tu máme niekde v tom vnútri zakomponovanú garantovanú medziročnú valorizáciu, že sa v roku 2019 dostaneme na hodnotu 113 mil. eur.
Ešte raz podotýkam, aby nedošlo k nedorozumeniu, ja som za zvýšenie platov zdravotných sestier a zdravotníckych pracovníkov, ale pýtam sa, kde teda nájdeme to zdrojové krytie? No a odpoveď, opäť sa opieram o konštatovanie z dôvodovej správy, a tam treba hľadať tú odpoveď, "vplyv na rozpočet zdravotníckych zariadení financovaných zo zdrojov zdravotného poistenia". Čiže ešte raz. Dopad na štátny rozpočet nula, dopad na rozpočty územných, teda samosprávnych celkov, miest a obcí nula. Čiže všetko treba hľadať v rozpočte zdravotníckych zariadení, ktoré sú financované zo zdrojov verejného zdravotného poistenia.
A teraz, aby som to preložil do zrozumiteľnej reči, to znamená, a ja osobne toto podporujem, to znamená, že medzi riadkami je tam niekde naznačené a všetci to vieme, keď si pozriete firemné účty aj súkromných zdravotných poisťovní, Dôvery a ďalšie, ale keď si pozrieme aj napríklad koncoročný stav na účte Všeobecnej zdravotnej poisťovne, tak tam nájdete každý rok niekoľko sto miliónov eur. A ja v tomto prípade súhlasím, a odznelo to veľakrát, že, áno, všetky tie peniaze z okruhu verejného zdravotného poistenia by sa mali späť dostať do rúk poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. S tým naprosto súhlasím. Len mi potom chýba, čiže tí, ktorí sa báli, že v štátnom rozpočte nebude dosť peňazí na krytie tohto zákona, ktorý práve prerokovávame, tak vás upozorňujem, že dopad na štátny rozpočet je nula, dopad na rozpočty miest a obcí je nula. Čiže všetko vlastne bude na ťarchu rozpočtov poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Ale tie negenerujú len tak peniaze. Tie zase majú svoju poskytovanú starostlivosť krytú zo zdrojov verejného zdravotného poistenia. Čiže na konci dňa by to mali byť tie stámilióny eur, ktoré nájdete, alebo nájde aj minister Kažimír na konci roka na účtoch zdravotných poisťovní. A týmto končím svoje vystúpenie.
Potrebujeme medzi prvým a druhým čítaním niečo povedať aj k tomu, pán minister, akým spôsobom tie peniaze z tých spomínaných účtov zdravotných poisťovní sa dostanú a pristanú na konci dňa na účtoch jednotlivých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Aby to boli reálne uchopiteľné peniaze, ktoré bude môcť reálne použiť na to, čo navrhujete v tomto zákone.
Ďakujem pekne. Skončil som.