Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, dámy a páni. Ja som svoje vystúpenie v rozprave nazval bezradná vláda, socialistický experiment vlády jednej strany. Poviem prečo socialistický a poviem aj prečo experiment. SMER - sociálna demokracia je predsa členom PES, Party of European Socialists, čiže Strany európskych socialistov, a preto za prívlastok...
Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, dámy a páni. Ja som svoje vystúpenie v rozprave nazval bezradná vláda, socialistický experiment vlády jednej strany. Poviem prečo socialistický a poviem aj prečo experiment. SMER - sociálna demokracia je predsa členom PES, Party of European Socialists, čiže Strany európskych socialistov, a preto za prívlastok socialistický sa netreba hanbiť. A je možno na škodu veci, že programové vyhlásenie vlády neobsahuje ucelený socialistický model fungovania spoločnosti. No a experiment je to preto, lebo po dvadsiatich troch rokoch tu skutočne máme opäť vládu jednej strany. Ja viem, že premiér tieto argumenty rád odbíja konštatovaním, že predsa ponúkal všetkým relevantným parlamentným stranám spoluprácu po voľbách, a všetky politické strany túto ponuku odmietli. No, ale veď aj toto odmietnutie všetkých politických strán na ponuku spolupráce so SMER-om o niečom svedčí. A je tu ešte jeden moment, ktorý svedčí o experimente, ako sa vyjadril samotný premiér Robert Fico vo víkendových televíznych debatách. Citujem: "Nepotrebujeme opozíciu, ideme vládnuť so sociálnymi partnermi." K tomuto konštatovaniu sa ešte v ďalšej časti vystúpenia o chvíľočku vrátim. No, ale celkom pre objektivitu je potrebné povedať na úvod najskôr to, čo je na programovom vyhlásení vlády chvályhodné. Po prvé, a to, čo považujem za úplne kľúčové, je prihlásenie sa tejto vlády ku konsolidačnému úsiliu predchádzajúcej vlády, to znamená dosiahnuť trojpercentný schodok verejného, rozpočtu verejnej správy do roku 2013. Týmto sa vláda Roberta Fica jednohlasne prihlásila, ako som spomínal, ku konsolidačnému úsiliu, ktoré je nevyhnutné a ktoré sa ani nedá podviesť, ani obísť, ani negovať. Toto celkom úprimne chválim. Po druhé, ohlásená reforma verejnej správy. Aj keď v súčasnosti ešte nepoznáme detaily tejto reformy, ale už napríklad samotné ohlásenie likvidácie krajskej špecializovanej štátnej správy je skutočne chvályhodné. A navyše v reforme verejnej správy majú šancu prejsť aj tie najodvážnejšie a možno aj najmenej populárne riešenia práve preto, že tu máme vládu jednej strany, ktorá nebude potrebovať robiť kompromisy so žiadnym koaličným partnerom. No a po tretie, čo je chvályhodné na tomto programovom vyhlásení vlády, je snaha naštartovať hospodársky rast, a teda uvedomenie si faktu, že len samotné rozpočtové škrty stačiť zrejme nebudú a že z verejných dlhov sa dá aj vyrásť. Keďže vždy ten verejný dlh sa pomeruje k výkonu ekonomiky, teda (zakašľanie), ospravedlňujem sa, k pomere, k HDP a skutočne, z verejného dlhu sa dá aj cez ekonomický rast vyrásť. Toto sú tri také kľúčové body, celkom úprimne, za ktoré je potrebné novú vládu pochváliť. A teraz sa pozrime na programové vyhlásenie vlády z tej kritickej stránky.
Slovo vláda je odvodené od slova vládnuť. Po pozornom prečítaní 65 strán programového vyhlásenia vlády však musím konštatovať, že práve s vládnutím bude mať táto vláda problém najväčší. Ak, samozrejme, pod vládnutím nerozumieme len schopnosť moc uchopiť a túto moc udržať, ale ak pod vládnutím rozumieme predovšetkým efektívnu a užitočnú správu vecí verejných. Z celého programového dokumentu vytŕča jasná absencia odbornosti bezradnej vlády. Programové vyhlásenie vlády je málo expertné, a to musím konštatovať, aj napriek tomu, že jeho veľkú časť údajne písali samotní experti Slovenskej akadémie vied, ako to koniec koncov priznal aj samotný premiér. Vo vystúpení premiéra, ktorým tento programový dokument v uplynulom týždni v tejto snemovni uvádzal, ma najviac oslovila veta, poďme súťažiť o to, ako ozdraviť verejné financie. Nedajme sa však pomýliť, že premiéra Roberta Fica osvietila náhla túžba po kooperatívnosti. Má jednoducho strach, pretože nevie, ako ozdraviť verejné financie, a preto sa chytá čohokoľvek a hľadá si nejaké náhradné barličky. Aj preto zorganizovali jeho ministri tých démonizovaných viac ako sto stretnutí s predstaviteľmi sociálnych partnerov, zamestnávateľských zväzov, odborov a cirkví. No, však tvrdenie, že my nepotrebujeme opozíciu, my ideme vládnuť so sociálnymi partnermi, je výsledkom jasného popletenia hodnôt. Totižto vláda a sociálni partneri mali a v princípe vždy budú mať rozdielne, ak nie úplne opačné ekonomické záujmy. A tak to je v každej, koniec koncov, vyspelej krajine. Teda taká idylka na pár týždňov a mesiacov funguje, lebo práve tí spomínaní sociálni partneri našli svoje vety v programovom vyhlásení vlády a aj premiér vlastne vyhlasuje, že na takých 80 percent našli spoločnú zhodu. Nedajme sa však pomýliť, pán premiér, táto idylka skončí, akonáhle dôjde k napĺňaniu všetkého toho, čo ste tým spomínaným sociálnym partnerom vo viacerých ako sto stretnutiach sľúbili. Chýbajúcu odbornosť, ale najmä zodpovednosť vlády nemôže nikdy nahradiť a nenahradí ani žiadna rada solidarity a rozvoja. Zodpovednosť bude vždy totižto na jednofarebnej vláde SMER-u - sociálna demokracia a aj osobne na ramenách a na hlave pána premiéra. Tejto zodpovednosti sa nikdy počas celého volebného obdobia už nebude dať zbaviť. Slovensko spolu s celou eurozónou pláva totižto do veľmi ťažkých časov. Eurozóna má najvyššiu nezamestnanosť za uplynulých 15 rokov. Zápasí s krízou verejných dlhov a celkovo s krízou dôvery. Nie je vylúčené, že nás čaká dekáda, a možno to budú aj dve dekády, ekonomickej recesie. Viete, čo bolo pre mňa najsmutnejšou správou od môjho vstupu do politiky? Keď šéf eurovalu Klaus Reding v snahe získať nové zdroje pre euroval odcestoval do ďalekej Číny, a viete, aká bola reakcia komunistickej Číny? Požičiame vám, Európanom, ak začnete robiť reformy. Toto odkazuje komunistická Čína Európe a pritom paradoxne slovu reformy sa bráni aj samotný premiér, ako už niekoľkokrát v médiách povedal, slovo reformy nemá rád. Slovo reformy nemá rád práve preto, že znamenajú spravidla postih pre ľudí. Je to tiež istá interpretácia reforiem. Teda namiesto nejakých ucelených konceptov reformy verejných financií, školstva, zdravotníctva nám základný programový dokument vlády prináša jasnú líniu, ku ktorej sa koniec koncov v úvodnom vystúpení priznal aj samotný premiér Robert Fico. Citujem: "Budeme presadzovať rozumne intervenujúci štát, ktorý nebude deformovať trh." No a zrazu počúvame vlastne takú určitú dvojtvárnosť, sme svedkami určitej dvojtvárnosti, kedy jednofarebná socialistická vláda SMER-u - sociálnej demokracie na jednej strane opakovane donekonečna obviňuje trh, že trh je vlastne tým hlavným vinníkom, ktorý spôsobil svetovú finančnú krízu, ale na strane druhej hovoríte, že budete rozvíjať intervenujúci štát tak, aby nedeformoval trh. Pretože ste si vedomí, že trh je jedinou veličinou, jediným faktorom, ktorý tvorí a produkuje hodnoty a ktoré socialisti si najskôr privlastňujú, tieto hodnoty, a potom ich rozdávajú svojim voličom cez spomínaný silný štát. Teda dali by sa zovšeobecniť tri charakteristiky programového vyhlásenia vlády. Po prvé, väčšia úloha štátu, väčšia moc štátu, intenzívnejšia intervencia štátu vo všetkých oblastiach, predovšetkým prirodzene v ekonomike. Po druhé, vyššie dane. To je nepopierateľné. A po tretie, čo ma mrzí najviac, viac regulácie.
Toto sú základné tri charakteristiky celého programového dokumentu. A všimnime si rovnako, že nervozita premiéra a jednofarebnej vlády rastie priamoúmerne zisteniu, že tentokrát už nebude príliš čo rozdávať. Na jednej strane tu máme nejaké externality, faktory pôsobiace zvonku, tu spomeniem len európsku fiškálnu zmluvu alebo fiškálny kompakt. Na strane druhej tu máme zákon o rozpočtovej zodpovednosti a do toho celého ešte prichádza spomínaná programová prázdnota vlády. Tá programová prázdnota, to je práve to, ako konsolidovať verejné financie tak, aby sme zároveň nepodviazali ekonomický rast. Tu chcem objektívne opäť priznať, že ústavná fiškálna brzda prešla aj s podporou SMER-u v uplynulom piatom volebnom období Národnej rady, a chcem povedať, že to bolo po druhýkrát, kedy ideológia socialistov nezvíťazila nad ekonomickou racionalitou, čo je skutočne chvályhodné. Prvýkrát to bolo v období rokov 2006 a 2010, kedy SMER nedemontoval reformy predchádzajúcich vlád. Čiže celkom úprimne, som rád, že sa podarilo v uplynulom piatom volebnom období presadiť ústavnú brzdu pre verejný dlh. Áno, z textu programového vyhlásenia vlády je úplne zrejmé, že vznikol po premiérom démonizovaných viac ako sto stretnutiach so sociálnymi partnermi. Dokazujú to najčastejšie slovné spojenia v dokumente ako: vláda prehodnotí, vláda zanalyzuje, vláda podporí, avšak vzápätí nasleduje, a to si priznajme úprimne, vytriezvenie v podobe konštatovania - ak to umožnia ekonomické podmienky. Inými slovami, tak, aby to bolo zrozumiteľné pre všetkých občanov aj vrátane voličov SMER-u, vláda jednoducho podporí všetko, ak sa bude dať. Ja úplne súhlasím s premiérom Ficom, že takýto programový dokument nemôže definovať konkrétne čísla. A ja vôbec svoje, svoju kritiku a svoje výčitky nesmerujem do konštatovania, že celý programový dokument obsahuje jedno alebo dve čísla. To nie je tá kľúčová vec, ktorá ma vyrušuje najviac. Rovnako súhlasím s premiérom, že takýto programový dokument musí obsahovať predovšetkým trendy a politiky v jednotlivých oblastiach. Ale skúsme teraz spoločne nájsť nejakú ucelenú politiku ozdravovania verejných financií. Ja som tam takúto ucelenú a hlavne vykonateľnú politiku nenašiel. Totižto politika je preto politikou, že má práveže tvoriť nejaký koncept, ktorý je kompaktný a hlavne vykonateľný a predstavuje akúsi predstavu exekutívy pre danú oblasť. Namiesto toho ale dočítame sa v tomto dokumente, že, a teraz poprosím, zvýšte trochu prah svojej pozornosti, vláda zmierni dosahy krízy, posilní istoty ľudí, podporí hospodársky rast, podporí cenovú stabilitu, zníži nezamestnanosť, a v tomto prípade aj dlhodobú, aj tú regionálnu, aj nezamestnanosť malých ľudí, skonsoliduje zdravotníctvo, skonsoliduje verejné financie a nad tým celým bude stáť systém likvidácie korupcie. No, ak by toto všetko bolo pravdou, ak by toto mali byť všetko ciele, ktoré sú vykonateľné a sú vykonateľné súčasne, všetkých osem cieľov, tak potom by sme tu skutočne mali štát blahobytu. A bolo by to veľmi potešiteľné, že konečne prišiel spasiteľ a, bohužiaľ, ale toto sa nestane. Čím skôr si to vláda uvedomí, tým lepšie, nielen pre túto vládu, ale pre celú krajinu. Ja sa domnievam, že namiesto sľubovaných, ale hlavne nesplniteľných istôt ľudia potrebujú a zaslúžia si predovšetkým poznať pravdu, a preto by bolo zodpovednejšie oznámiť ľuďom, že celú eurozónu čakajú ťažké časy, Slovensko nevynímajúc. Že tie ťažké časy, pardon, môžu trvať dekádu, ako som spomínal, možno aj dve. Toto nie je skutočne otázka jedného leta. Je potrebné povedať ľuďom, že samotný európsky sociálny model sa stáva neudržateľným a neudrží ho ani vlna socializmu, ktorá sa valí Európou. Teraz mám na mysli víkendové voľby vo Francúzsku, ale aj v Grécku, ale aj straty nemeckej kancelárky Merkelovej v jednej zo spolkových krajín. Je potrebné ľuďom povedať, že eurozóne ešte stále reálne hrozí kolaps, že Slovensko si bude musieť už o krátku dobu požičať na splatenie hotovostného vkladu do eurovalu 659 mil. eur. Pôvodne mali byť rozložené do piatich rokov v piatich splátkach. Teraz sú to tri roky, teda tri splátky. Uvidíme ešte, akých zmien sa dočkáme. Je potrebné povedať ľuďom pravdu, že Brusel-friendly politici na Slovensku spôsobili, že objem záruk, ktoré Slovensko už vystavilo na záchranu bankrotujúcich krajín eurozóny onedlho prekročí ročné príjmy štátneho rozpočtu. To je holý fakt. Že Slovensko už dnes garantuje miliardy eur verejných dlhov nezodpovedných štátov eurozóny. A na tomto mieste by som chcel upozorniť a súčasne aj uvítať oprávnenú, opakovane explicitne vyslovenú obavu alebo strach priamo premiéra Roberta Fica, ktorý povedal, že sa obáva, že zlyhá individuálny štát eurozóny a jeho, rozumej tejto vlády, konsolidačné úsilie vyjde nazmar. Žeby si už teraz premiér vytváral alibi pre prípad, že ďalšia členská krajina, pripusťme Španielsko, nechcime, aby to bolo Taliansko, požiada o finančnú pomoc eurovalu? Aby už toto boli dopredu pripravované alibi, že veľká časť Slovenskom vystavených záruk sa jednoducho stane splatnými? Alebo žeby preto, alebo aj preto táto vláda musela v budúcnosti rozpútať daňové šialenstvo? Že vláda nevie šetriť, iba brať ľuďom peniaze? V podobe zvyšovania existujúcich daní a zavádzania daní nových. Raz počúvame o dani z nehnuteľnosti, potom o dani z dedičstva, potom o dani z darovania. Ak by tieto dane mali byť účinné, tak je okamžite ich potrebné doplniť aj ďalšími daňami, ktoré sme tu už mali, z prevodu a prechodu nehnuteľností, pretože vám budú spod týchto nových daní daňové subjekty unikať. A mám vážne obavy, že to opäť bude znamenať návrat k daňovému systému, ktorý bude nepriehľadný, netransparentný, komplikovaný, a hlavne náklady na výber takýchto daní budú výrazne znižovať samotný efekt, samotný objem, finančný objem výnosu z týchto daní. To znamená, že konsolidačný príspevok takýchto daní bude výrazne obmedzený. V konečnom dôsledku to postihne, výrazne postihne a môže to až viesť k zlikvidovaniu strednej príjmovej skupiny obyvateľov, živnostníkov, dohodárov a ultrabohatí pred takýmto daňovým šialenstvom aj tak utečú do daňových rajov. Už dnes totižto, a pre príklady netreba chodiť ďaleko, pozrime sa do susednej Českej republiky, 18 percent upísaného základného imania českých firiem je registrovaných v daňových rajoch. A to nehovoríme o nejakých malých, nepodstatných eseročkách, medzi touto skupinou firiem sa napríklad nachádza aj úplný gigant, strojárenský holding Škoda. A keby aj, pripusťme, toto daňové šialenstvo jednofarebnej vlády prinieslo viac daňových príjmov do rozpočtu, pýtam sa, bude ich vedieť, tieto príjmy, táto vláda použiť na vytvorenie štíhlejšieho, efektívnejšieho štátu? Veď už tu máme jednu empirickú skúsenosť z rokov 2008 a 2009, kedy medziročne medzi týmito rokmi 2008 a 2009 výdavky rozpočtu verejnej správy narástli o 3 mld. eur. Teda iba nárast výdavkov za jeden jediný rok bol dvakrát vyšší, ako sa chystá, a to je, ešte raz opakujem, objektívne chvályhodné, táto vláda ušetriť do konca roka 2013. Hovoríme tu o intervale niekde v rozpätí 1,2 až 1,5 mld. eur. Podotýkam, že dvojnásobne vyššiu sumu 3 mld. eur na strane výdavkov rozpočtu verejnej správy sme mali, sme zaznamenali takýto prírastok na výdavkovej strane v rámci jedného jediného roka 2009. Treba rovnako priznať, že vývoj v hlavných odberateľských krajinách slovenského exportu, teda v Nemecku a vo Francúzsku neovplyvníme tu zo Slovenska. A domácich spotrebiteľov, už spomínanú strednú príjmovú skupinu obyvateľstva sa chystáme výrazne postihnúť, prípadne zlikvidovať. Je smutným konštatovaním, že jednofarebná vláda sa rovnako chystá demontovať, v lepšom prípade deformovať trh, a nič na tejto skutočnosti nikdy nezmení ani fakt, že sa tak má udiať v množstve malých zdanlivo drobných krokov. Že namiesto trhu nastúpi silný štát, ktorý síce nevytvára a nikdy ani v minulosti nevytváral žiadne hodnoty, ale v duchu socialistov štát jediný vie, ako vytvorené hodnoty správne rozdeliť. Že premiér nepochodil u politických partnerov pri zostavovaní vlády, preto teraz intenzívne hľadá oporu u partnerov sociálnych. Len zabudol, že sociálni partneri nevládnu, že nenesú politickú zodpovednosť, že ju neponesú ani v budúcnosti a o túto zodpovednosť sa už skutočne nebude s kým podeliť. To je ťažká situácia, to je fakt. Chcem podotknúť, že je len veľmi ťažko vyvrátiteľným faktom, že prílišné škrty brzdia ekonomický rast, to je fakt. Aj úsporný balík predchádzajúcej vlády, ktorý bol v objeme 1,7 mld. eur pre rok 2011 tiež znamenal pribrzdenie ekonomického rastu, Inštitút finančnej politiky Ministerstva financií SR to vtedy odhadol niekde na úrovni okolo pol percenta HDP. Avšak ekonomický rast, a opäť pre objektivitu podotýkam, je chvályhodné, že dáva takýto dôraz tento programový dokument na podporu hospodárskeho rastu, ale nechápme, prosím vás, ekonomický rast ako dodávku ďalších nových peňazí z Európskej centrálnej banky. Nechápme ekonomický rast ako kopírku na peniaze, kde jedného dňa nám guvernér Mario Draghi oznámi, že v tej kopírke už došiel toner, že už niet z čoho nové peniaze tlačiť. A rovnako tak, ak to prenesiem z tejto medzinárodnej úrovne na úroveň lokálnu, domácu, nechápme ekonomický rast ako dodávku nových peňazí z verejných rozpočtov, predovšetkým z rozpočtu štátneho Slovenskej republiky. Nechápme takto ekonomický rast, že popustíme uzdu výdavkovej strane rozpočtu a budeme sa domnievať, že nám to celé, sa nám to vráti cez zvýšený ekonomický rast. Chcem pripomenúť konštatovanie ministra financií Petra Kažimíra, ktorý jednoznačne povedal, že konsolidačné úsilie tejto vlády, mám na mysli do konca roku 2013, bude stáť z dvoch tretín na príjmovej stránke rozpočtu a z jednej tretiny na výdavkovej strane rozpočtu. Ak by sme do toho započítali ešte plánované zmeny v odvodoch v druhom pilieri, tak potom, ak by napríklad ten odvod sa znížil z 9 na 6 percent, štát skutočne ušetrí 300 mil. eur ročne, ale toto úsilie, tento krok by bol rovnako na príjmovej strane, pretože zamestnanec odvedie rovnakú sumu, ale na jeho privátne, osobné majetkové účty mu pristane o 300 mil. eur menej a o rovnakú sumu štát zníži deficit alebo teda schodok verejného rozpočtu. Čiže je to v konečnom dôsledku tiež opatrenie na príjmovej strane. Po zohľadnení takéhoto faktu, ak by sa toto stalo, tak potom platí konštatovanie, že až štyri pätiny konsolidačného úsilia tejto vlády sa odohrá na príjmovej strane rozpočtu a len jedna jediná pätina na strane výdavkovej. Dovoľte mi odcitovať ešte jednu vetu, nerád zdržiavam, keďže o chvíľočku bude asi obedňajšia prestávka, v dokumente sa hovorí aj o tom, že vláde pôjde o "vyvážené a trhovo konformné posilňovanie a zefektívňovanie úlohy štátu pri uplatňovaní alokačnej, distribučnej, stimulačnej, stabilizačnej funkcie verejných financií prostredníctvom systémového formovania a efektívneho využívania nástrojov rozpočtovej a daňovej politiky". Skutočne múdra všeobjímajúca veta, ktorá hovorí všetko a zároveň nič. Nemal som toľko času, aby som ju dal vyhľadať do Googla, ale pevne verím, že je skopírovaná z nejakej vysokoškolskej učebnice o verejných financiách. Napriek tomu som za túto vetu vďačný a budem ju pripomínať tejto vláde pokaždé, keď niečo zbabre vo verejných financiách.
Samotný minister financií Kažimír uplynulý týždeň konštatoval na zasadnutí výboru pre financie a rozpočet, a sedí tu aj predseda výboru, verím, že to potvrdí, keď doletel priamo z Bostonu z investičného roadshow, ktorý absolvoval, tak povedal jednu skutočne múdru vetu, ktorú ja podpisujem, že na štrukturálne zmeny potrebujete myšlienku. Skutočne veta, ktorá sedí, no práve tých myšlienok je v programovom vyhlásení vlády pramálo. A čo ma vyrušuje, cez víkend v televíznych debatách premiér Fico povedal, že ak Európska komisia skonštatuje 10. mája, že deficit verejných financií na Slovensku bude 5 percent tohto roku, tak, že s konsolidačnými opatreniami začnete už tento rok. Súčasne povedal, že ak tá istá Európska komisia skonštatuje, že tento rok je dosažiteľný deficit 4,6 percenta, tak, že s konsolidačnými opatreniami začnete v roku 2013. Premiér hovoril v týchto televíznych debatách tak rýchlo a s takým entuziazmom a nasadením, že sa až preriekol a vlastne ukázal opäť nezodpovednú tvár. Konsolidovať verejné financie totižto Slovensko potrebuje bez ohľadu na to, čo a kedy povie Európska komisia. Potrebujeme konsolidovať naše verejné financie z dvoch dôvodov, aby sme našli nejakú správnu mieru rozloženia tej záťaže medzi súčasných, súčasné generácie a generácie budúce a hlavne aby bol dlhodobo udržateľný dôchodkový systém na Slovensku. Toto sú dve, dva kľúčové dôvody, prečo potrebujeme konsolidovať verejné financie, a nie v závislosti od toho, čo povie Brusel.
Čo ma rovnako vyrušilo v uplynulom týždni, myslím, že to bolo v piatok, také vzájomné porozumenie si premiéra Fica a exministra financií Mikloša. Zhodli sa totižto na známej vete, že bez zvyšovania daní to nepôjde. Viete, prečo ma to vyrušuje? No, vyrušuje ma to preto, lebo takáto zhoda, a nemal som ešte od piatku čas sa o tom pozhovárať s exministrom financií Miklošom, takáto zhoda totižto brutálne odvádza pozornosť práve od výdavkovej strany rozpočtu.
Skryt prepis
