Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán podpredseda vlády Slovenskej republiky, dámy a páni, dnes, ak sa teda ukončí dnes rozprava k tomuto bodu, ak nie, tak asi pôjdeme ďalej aj po 19.00 hodine, pretože téma je naozaj vážna. Počul som také šumy na chodbách, pán kolega Kaník, že asi sa pôjde aj po 19.00 hodine, ale to je úplne nepodstatné. Chcem povedať niečo úplne iné.
Či už dnes alebo zajtra, slovenský parlament bude stáť určite pred jedným z najťažších rozhodnutí a pred jedným z najkľúčovejších rozhodnutí v novodobých dejinách Slovenskej republiky po 1. januári 1993. Poprosím, pani predsedajúca, keby ma tam nerušili kolegovia vzadu.

Ďakujem pekne za slovo. Chcem povedať, že to, čo povedal môj predrečník Richard Sulík, na celej čiare platí. Pán kolega Kaník, uviedli ste kvantum vcelku rozumných a múdrych argumentov, prečo je to rozhodnutie ťažké, citujem vás, "ťažké", len mi je naozaj ľúto, že z toho ste neodvodili záver, že rozhodnutie by malo byť odmietavé.
Rovnako ťažké, ale odmietavé. Že na jednej strane je taká trošku chýbajúca integrácia, integrita, pardon, ospravedlňujem sa, vlastnej osoby, že kopec nebezpečenstiev to skrýva, je to zmluva s diablom, je to ťažké rozhodnutie, ale v princípe asi nepoviem nič nové, že vy ho určite podporíte, a nielen vy, ale celý váš klub.
Tie vaše pozmeňujúce návrhy, ktoré ste podávali na ostatnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, obsahovo akokoľvek v poriadku až do okamihu, kým ste sa aj v tomto vašom vystúpení teraz opäť nezačali pozicionovať do polohy vodcu vedúcej sily týchto pozmeňujúcich návrhov, alebo rozumej úprav národných rozhodovacích procesov na národnej úrovni.
A toto je naozaj farizejské, pretože tomu sa hovorí, odvaha zlacnela.
Ja sa pýtam, kde boli takéto vaše návrhy napríklad aj 11. októbra, ak sa nemýlim, uplynulého roka, keď padala vláda. Vtedy ste neprišli s nejakými riešeniami, že treba nastaviť inak národné schvaľovacie procedúry. Napriek tomu budeme veľkorysí a podporíme aj návrh na uznesenie Národnej rady, ktorý predložil predseda Ján Fígeľ, aj ten, ktorý predložil poslanec, pán Lipšic. Toto všetko podporíme, ale s plným vedomím si toho, že to má len charakter politickej deklarácie.
To, čo má charakter vymožiteľný a skutočný, je paragrafované znenie novely ústavného zákona, ktorú predložíme my.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Dzurinda, to, čo ste uviedli vo vašej reči, nie je ničím iným ako tupou vierou v kondicionalitu. Vy ste povedali, že euroval áno, ale na princípe prísnej podmienenosti alebo kondicionality. Nuž sa teda pozrime na to, ako táto podmienenosť vyzerá v praxi. Grécko má zapísané v Memorande o porozumení, že prejde procesom privatizácie. Skutočnosť? Privatizácia v Grécku je zastavená. Rovnako sa v memorande hovorí o tom, že sa dosiahne cross-party agreement. To znamená dohoda naprieč všetkých politických strán, že budú akceptovať podmienky uvedené v spomínanom memorande. Skutočnosť? Celá Európa v ostatných dňoch so zdesením očakávala výsledky gréckych parlamentných volieb. Kde sa podel cross-party agreement? Ďalšia podmienka. Dlhodobá udržateľnosť verejného dlhu Grécka. Boli sme presvedčení práve tou veľkou trojkou, pán poslanec Dzurinda, o ktorej ste hovorili, že Grécko bude mať v roku 2020 hrubý verejný dlh na úrovni 120 percent. Skutočnosť? No, bude, ak dokáže dosahovať medziročné rasty hrubého domáceho produktu na úrovni 2,7 percenta . Tomu nemôžte veriť už ani vy. Ďalší príklad. Španielsko? Dostane pomoc na záchranu vlastných komerčných bánk bez akýchkoľvek podmienok. Tak ja sa teda pýtam, vy ešte naozaj stále naďalej veríte v podmienenosť alebo kondicionalitu týchto záchranných mechanizmov? To nemôžte myslieť vážne. A nakoniec ste povedali, že ste proti eurobondom. No, ak ste proti spoločným eurobondom a súčasne nechcete stratiť vlastnú integritu, nemôžete podporiť ani trvalý euroval. Pretože ten ide práve v týchto dňoch získať bankovú licenciu a ten bude práve nakupovať všetky toxické papiere už aj Španielska a Talianska. Takže takáto je skutočnosť a takáto je kondiconalita, ktorej vy tak slepo veríte.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Beblavý, po svojom vystúpení v rozprave dostať pochvalu od mladého marxistu, pána poslanca Blahu, je naozaj také pre mňa zvláštne, možno aj dokumentujúce fakt, že táto diskusia sa začína uberať takým čoraz menej čitateľným smerom a neprehľadným smerom. Chcel by som ale na inú vec upozorniť. Vy ste sa vyznali vo svojom vystúpení v rozprave z toho, že dnes podporíte zmluvu o trvalom eurovale, a keď som pozorne počúval, medzi mnohými argumentmi prečo tak urobíte, ste uviedli aj taký zvláštny optimizmus, entuziazmus vyplývajúci z toho, že táto zmluva v sebe má zakomponovaný mechanizmus riadeného bankrotu krajín. Chcem vás vyviesť z toho omylu. Skúste si ešte raz pozorne prečítať aj zmluvu o ESM a hlavne zmluvu o tom dočasnom eurovale EFSF. Zatiaľ čo mechanizmus riadeného bankrotu krajín v zmluve o dočasnom eurovale bol nadefinovaný, tak v zmluve o trvalom eurovale je vetička, že krajina, ktorá požiada o pomoc z trvalého stabilizačného mechanizmu, môže, ak uzná za vhodné, začať rokovať s investormi o odpustení časti dlhu. Takže tlmil by som veľmi výrazne váš optimizmus, na ktorom je práve postavený váš zásadný postoj, že ste odhodlaný dnes v popoludňajších hodinách zahlasovať za tento európsky stabilizačný mechanizmus. Ono to naozaj tak nie je. A viete, prečo sa to dostalo z tej mäkkej formulácie, teda z pôvodnej tvrdej do mäkkej formulácie? Práve preto, lebo kľúčové, jadrové krajiny eurozóny - Nemecko a Francúzsko zistili, že ak budú trvať na účasti súkromného sektora, tak to postihne predovšetkým ich vlastné domáce banky. A preto v zmluve o trvalom eurovale už nenájdete nič tohoto typu, ale krajina, ak požiada o pomoc, môže, ak to uzná za vhodné, začať rokovať so súkromnými investormi. Takže skúste si to ešte raz celé prečítať a možno, že sa rozhodnete popoludní inak.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Nevyužijem celé tie dve minúty, ale pani kolegyni Nachtmannovej len poviem, že balíček bol prezentovaný v kampani, to máte pravdu, ale ste podviedli 1,134 mil. voličov, ktorým ste sľúbili, že sa dotknete pri ozdravovaní verejných financií mocných a bohatých. A vy sa dotknete všetkých, všetkých vospolok, aj dohodárov, aj živnostníkov, aj ľudí v závislej činnosti, ktorí sú uvedení na výplatných páskach firiem. Dotknete sa úplne všetkých. Takže je pravda, že ste to sľúbili, ale bol to čistý bohapustý podvod. A treba sa k tomu podvodu normálne priznať. Veď na tom nie je nič zlé, keď pán minister financií je zdesený, že čo všetko potrebuje teraz ozdravovať, veď to je fajn. Ale, prosím vás, povedzte, že neviete, ako ozdraviť verejné financie, choďte od toho a keď neviete vládnuť, tak nevládnite. (Potlesk.)
Ja veľmi oceňujem progres v myslení môjho predsedu finančného výboru, ktorého si veľmi vážim, pána Duchoňa. Povedal vetu, že úspešní a bohatí nemusia byť bezpodmienečne zlí. Ďakujem veľmi pekne, to je výrazný posun v rozmýšľaní poslancov strany SMER.
No a poznámky pána Matoviča nebudem komentovať, to je čistá nevedomosť, Igor, ako funguje slovenský bankový sektor. A myslím, že podobne je to aj v prípade pani kolegyne Gabániovej. Takže som ušetril 33 sekúnd. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, dámy a páni, no zhodli sme sa s ministrom financií na tom, že finančná inklúzia je naozaj šľachetný cieľ, ako to nazval, a to myslím teraz úprimne. Menej sme sa zhodli nad cestami, ako takýto cieľ dosiahnuť. Ale teraz máme pred sebou jeden výrazne robustnejší problém. A ten sa práve volá dodanenie, zodvodnenie niektorých finančných inštitúcií. A v tejto diskusii sa dotknem obidvoch tém, aj toho mimoriadneho bankového odvodu špeciálne pre tento rok v hodnote takmer 50 mil. eur, ale aj vášho zdvojnásobenia odvodovej sadzby alebo objemu vyzbieraných prostriedkov vďaka tomu, že zmeníte základ, z ktorého sa bude odvod vypočítavať.
Ale najskôr mi dovoľte povedať zopár všeobecnejších politických poznámok.
Po prvé, pani poslankyňa Žitňanská sa opýtala, prečo nemáme celý ozdravný balík na stole. Nemáme ho skutočne, to je pravda. A pokúsim sa dať aj odpoveď na to, prečo ho nemáme. Sme síce po takom niekoľkodňovom túžobnom očakávaní, že sa tak skutočne stane, lebo premiér Robert Fico najskôr avizoval najskôr cez médiá, už to posiela ctenej opozícii a už to každú chvíľu dorazí do centrál opozičných strán. V podvečerných hodinách sa tak konečne včera stalo. Ale viete, prečo je to tak? No veď skúsme konečne čítať ten geniálny marketing premiéra Roberta Fica. A to myslím úprimne. Ten marketing je naozaj prvotriedny. Niekoľko týždňov bombarduje aj odbornú, aj laickú verejnosť tu a tam nejakými čriepkami ozdravného balíka a robí to len a len preto, aby testoval odolnosť niekedy zamestnávateľských zväzov a združení, inokedy odborárov, inokedy dohodárov, živnostníkov, ľudí, ktorí sú zamestnaní v závislej činnosti, teda sú na výplatnej páske iných zamestnávateľov. A pán premiér Fico takto testuje trpezlivosť a odolnosť spomínaných skupín, podnikateľov a obyvateľstva. A tam, kde vidí, že to ešte ide a je to únosné, tak tam to prišraubuje ešte o jeden závit. A tam, kde vidí, že už by to mohlo naraziť na akýsi problém, tak tam, opačne, ten závit trošičku povolí. No a po takomto otestovaní si všetkých individuálnych dielčích návrhov konečne prichádza spomínaný balík. Súhlasím naprosto s tým, čo povedala pani predrečníčka poslankyňa Žitňanská, že budeme múdri až potom, keď budeme vidieť legislatívne návrhy spomínaného ozdravného balíka, nie nejakých 25 bodov slovne popísaných. A na konci preambuly je ešte takou italikou uvedená jedna geniálna veta, že legislatívne návrhy sa môžu oproti uvedenému textu v budúcnosti líšiť. Tak, prosím vás pekne, aj my v opozícii neberme ešte tento ozdravný balík ako nejaký konečný produkt. On sa bude líšiť celkom prirodzene v závislosti od toho, ako budú prebiehať spomínané testy odolnosti odborárov, zamestnávateľov a zamestnancov, pre všetkých, ktorí žijú v Slovenskej republike. Takže toto je odpoveď, prečo to pán premiér robí. A robí to možno aj preto, aby otestoval aj odolnosť a pripravenosť a stav samotnej opozície. To bol aj dôvod, prečo Sloboda a Solidarita neodpovedá premiérovi tak, že opatrenie č. 1 sa volá takto, prinesie pre verejné financie xy miliónov eur, opatrenie č. 2 sa volá takto a prinesie z miliónov eur. No jednoducho toto by bolo nič iné, iba číry amaterizmus a naivita a naleteli by sme na túto hru Roberta Fica, ktorú už je potrebné naozaj demaskovať. Je predsa neprípustné, aby sa premiér Fico správal ako capo di tutti capi, ako predseda predsedov opozičných strán, jedného dňa si zmyslí, že im pošle list, v tom liste ich zaúkoluje ako učiteľ malého žiačika nejakými úlohami, pozor, ale to sú úlohy termínované, do 21. júna do 7.00 hodiny očakávam od vás to a to. No skutočne je to veľmi zvláštna predstava o politickom dialógu vládnej strany s opozíciou. No ale je to realita a budeme nútení sa s ňou vysporiadať.
Po druhé chcem povedať, že áno, toto je vlastne prvý veľmi významný legislatívny návrh, ktorý je z toho túžobne očakávaného balíka ozdravenia verejných financií. A je potrené povedať, skôr než sa dotkneme priamo bankového odvodu, že vláda Roberta Fica ide pozbierať nízko visiace ovocie, pretože niet jednoduchšej cesty, ako celý z dvoch tretín, z troch štvrtín ozdravný balík postaviť na príjmovej strane rozpočtu. Ale to môže urobiť skutočne iba vláda socialistov, ktorá nevie a nedokáže šetriť verejné financie a dokáže len ošklbať ľudí a podnikateľov o peniaze. A takto vyzbierané peniaze na príjmovej strane rozpočtu potom rozdelí kto? No ten všemocný, vševedúci, múdry štát. Kiežby to tak bolo. Budeme naozaj trpezlivo očakávať, ako dôjde k rozdeľovaniu týchto finančných prostriedkov.
Ja by som chcel ešte nadviazať na to, čo povedal pán poslanec Petrák. Vy ste povedali vetu, že klub s jedenástimi poslancami má tú odvahu predkladať ústavné zákony. Že? Pevne verím, že ste mali na mysli jeden z návrhov, ktoré predkladám na tejto schôdzi. Je to tiež novela ústavného zákona, myslím, č. 397/2004 Z. z., ktorý rieši vzťahy Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky vo veciach Európskej únie. Tak, pán poslanec, ja vám chcem len povedať, že, a to myslím teraz úprimne, vás to oslobodzuje a vyviňuje, pretože nemáte tieto informácie, predpokladám, niektoré, áno, niektoré, nie. Ale veď na tom spoločnom zasadnutí niektorých členov výboru pre európske záležitosti a výboru pre financie a rozpočet ste boli, myslím, aj vy. Opravte ma, ak sa mýlim. A boli tam aj zástupcovia ostatných opozičných strán. A pokúšali sme sa nájsť práve možný prienik a možnú dohodu na podpore takéhoto ústavného zákona. A potom, stále v týchto dňoch prebieha, a to si vážim, aj dialóg medzi ministrom financií Kažimírom a mnou, práve pokiaľ ide o možný prienik a možnú podporu spomínaného ústavného zákona. Budeme o ňom rokovať niekde na konci programu tejto schôdze. Ja len chcem povedať, že sa jedná o to, aby o použití finančných prostriedkov z eurovalu rozhodovalo plénum Národnej rady Slovenskej republiky, nie tak, že vláda dá ministrovi financií bianko šek, dá mu akýsi mandát a potom v rámci toho mandátu on sa môže pohybovať v miliardových sumách a podpisovať finančné záväzky, ktoré sú neodvolateľné, a bezpodmienečné záruky.
No tak vráťme sa teraz späť k meritu veci. Čuduj sa svete, odvod do Fondu ochrany vkladov bude nula a, čuduj sa svete, presne v takej sume, plus-mínus 50 mil. eur ideme tento rok zaťažiť mimoriadnym odvodom banky na Slovensku. No chcem povedať, že každá vláda v akejkoľvek krajine civilizovanej má v princípe tri možnosti. Ak už teda siahnu na tých zlých a súčasne mocných a bohatých, a to sú banky, ktoré spôsobili krízu, a proste celá ta omáčka okolo toho, fajn, ale potom to robte tak, aby to malo skutočne očakávaný efekt. Možno nechať tie peniaze vo Fonde ochrany vkladov. A takýto fond na území Slovenskej republiky funguje. A vieme veľmi dobre, že už v niektorých prípadoch musel byť tento záchranný mechanizmu aj použitý. Starší páni poslanci a a staršie pani poslankyne si pamätajú na krach Devín banky, keď z tohto fondu bolo vyplatených 11 mld. Sk vkladateľom Devín banky, ktorí uverili tým bilbordom, také tie lietajúce, myslím, že to boli husi alebo labute, alebo to, čo to chcelo byť, a sľubované úroky vo výške 16 a 20 % ročne a podobne. Táto banka jedného dňa kľakla na kolená a ukázalo sa, že bude musieť Slovensko použiť takýto záchranný fond. Čo sa ale stalo? V tej dobe Fond ochrany vkladov nemal dostatok finančných prostriedkov, lebo vznikol tesne pred krachom Devín banky, tak si bol nútený požičať finančné prostriedky od Národnej banky Slovenska. Vtedajší guvernér Marián Jusko povedal dobre, ide o záchranu jednej z našich domácich bánk, tak konajme. Keďže neboli nám ju ochotní zachrániť ani Francúzi, ani Nemci, ani Gréci ani Portugalci, ani Španieli, ani nikto, sme si museli sanovať problém sami. Že vtedy neexistovali tie ctené eurovaly? Tak čo sa stalo? Národná banka Slovenska požičala peniaze Fondu ochrany vkladov. Fond ochrany vkladov povyplácal 11 mld. slovenským vkladateľom, ktoré naukladali do Devín banky. Následne bolo ale potrebné sanovať finančnú situáciu samotného Fondu ochrany vkladov, tak sa pristúpilo k tomu, že sa zdvojnásobila sadzba poistného, lebo ten fond sa nevolá nadarmo tak, že je na ochranu vkladov. V Spojených štátoch amerických sa takýto fond volá FDIS, to znamená Federal Deposit Insurance Corparation (Federálna korporácia a spoločnosť na poistenie vkladov). A to poistné, to je to, čomu hovoríme odvod do Fondu ochrany vkladov. To je nič iné, ako keď si platíte zákonnú poistku za vaše motorové vozidlo alebo havarijnú poistku. To je presne to isté. Tak sa teda to poistné zdvojnásobilo. Zdvojnásobilo sa práve preto, aby Fond ochrany vkladov v čo najkratšom možnom čase vyzbieral opäť prostriedky od komerčných bánk a vyplatil Národnú banku Slovenska. Vrátil požičané peniaze. Čo urobili komerčné banky? Presne o túto sumu znížili úrokové sadzby na vklady. Pýtam sa teda: Kto na to doplatil? Mocní, silní, bohatí majitelia Devín banky? Nie. Doplatili na to všetci klienti slovenského komerčného bankového sektora. To je holý, nespochybniteľný fakt. A toto nie je o ideológii, toto nie je o ľavicovom, pravicovom videní sveta, toto je nedávna história slovenského bankového sektora. No a teraz toto máme prvý z troch možných spôsobov, ako naložiť s prostriedkami, ktoré povyberáme od bánk. To znamená nechať pri živote štandardne fungujúci Fond ochrany vkladov, ktorý už sa raz do problémov finančných dostal. Ale, ako som spomínal, cez túto záchrannú operáciu s pomocou Národnej banky Slovenska vyviazol z týchto problémov.
Tu chcem ale ešte podotknúť, že nerobme si ilúzie, akékoľvek poistenie vkladov je do určitej miery v akejkoľvek krajine, aj v Nemecku, len fikciou. A je fikciou preto, a poslanci strany SMER si to budú pamätať, lebo keď prepukla hospodárska kríza (september 2008, pád Lehman Brothers), pár mesiacov na to sa to prevalilo k nám. Čo sa dialo? Ako prvý, myslím, vystúpil premiér Luxemburska a povedal, že ochranu vkladov v luxemburských bankách budú robiť anlimited, to znamená, že nebude limitovaná, bude bez horného stropu, ak si dáte do banky aj 500 mil. eur, tak vám za ne bude ručiť luxemburská vláda. O pár hodín na to vyhlásila presne to isté aj nemecká kancelárka Merkelová. Prečo? Lebo všetky vklady z nemeckých bánk by putovali cez hranice do spomínaného Luxemburska. Netrvalo dlho, možno 24 hodín, to isté vyhlásil vtedajší premiér Faymann tuto u našich juhozápadných susedov v Rakúsku. A povedal tiež, že ochrana vkladov v rakúskych bankách bude nelimitovaná. Pár hodín na to, presne s tou istou reakciou prišiel vtedajší premiér Rober Fico. Povedal, že ochrana vkladov v slovenských bankách bude nelimitovaná. Povedal to preto, lebo panovala panika a des, že vklady alebo veľké množstvo týchto vkladov slovenských vkladateľov v slovenských bankách poputuje do Rakúska. Že? A tak európski politici podľahli akejsi fatamorgáne a uverili tomu, že krajina môže prevádzkovať systém ochrany vkladov, kde bude zhora nelimitovaná suma, ktorá bude v banke chránená. Ja sa len pýtam: Ak by sa do kolapsu dostali systémové banky, a teraz je to úplne jedno, či by to bola vtedajšia vláda Roberta Fica alebo vláda Faymanna v Rakúsku, alebo vláda Merkelovej, alebo vláda v Luxembursku, z čoho by to tí politici pri prípadnom kolapse boli schopní vyplatiť? Dnes máme v európskom bankovom sektore trojnásobne vyššiu sumu bilančných kníh komerčných bánk, ako je hrubý domáci produkt celej Európskej únie. Tak sa teda pýtam, páni, z čoho by tí politici boli schopní garantovať tie nelimitované objemy vkladov. Potom keď kríza trošku tak prehrmela, tak sme sa všetci s pokorou vrátili znova k akýmsi limitom, lebo bolo nám všetkým jasné, že je to bohapustá fatamorgána a fikcia, ktorej európski politici uverili. Že? Takže máme tu prvý spôsob, ako naložiť s finančnými prostriedkami, ktoré povyberáme od bánk. Nechajme ich kľudne v pokoji ležať vo Fonde ochrany vkladov. Ten fond ako-tak funguje, aj keď nie sú nazbierané, myslím, teraz naakumulované prostriedky za roky rokúce nie až tak celkom v obrovských sumách. Ale buďme radi, že máme takýto štandardný systém, ktorý nie je neporaziteľný a nedokáže odolávať, podčiarkujem, akýmkoľvek tlakom, ktoré môžu nastať v bankovom sektore.
Máme tu ale potom ešte druhý spôsob, ako naložiť s týmito peniazmi. Niektoré krajiny to robia, zriaďujú špeciálny fond, do ktorého síce vyberajú finančné prostriedky, ktoré odoberú cez rôzne mimoriadne a také a onaké odvody finančnej inštitúcii, v ktorom ale sú účelovo viazané. A môžu byť použité iba na jeden jediný účel. A to je riešenie systémových zlyhaní celého bankového sektora. Takže toto je druhý spôsob, ktorý nechráni priamo, bezprostredne konkrétne vklady konkrétnych vkladateľov v bankách, ale akumuluje peňažné prostriedky na to, že keď raz v budúcnosti skolabuje bankový systém alebo niektoré systémové banky, tak z týchto fondov sa potom budú náklady znášať a táto situácia sa bude riešiť.
Potom tu máme tretí spôsob. A to je cesta, ktorú si vybrala vláda Roberta Fica, že tieto finančné prostriedky budú priamym príjmom štátneho rozpočtu. Zatiaľ čo ten prvý uvedený spôsob vkladov je v poriadku, ten druhý, to znamená špeciálne fondy, ktoré budú môcť byť použité iba na riešenie systémových zlyhaní bankového sektora, je ešte akceptovateľný. No ale ten tretí spôsob, ak to nalejeme bezprostredne priamo do štátneho rozpočtu, je úplne mimo akejkoľvek reality. A upozorňujem aj pána ministra financií, že toto je najrizikovejšia cesta, ktorú ste si mohli zvoliť.
Tak sa teda pozrime na číselnú demagógiu, s ktorou prišiel v ostatných dňoch a týždňoch premiér Robert Fico. On sa rád oháňa tým, že banky na Slovensku zdvojnásobili zisk, a teda im ho treba nejakým spôsobom vziať, treba na ten zisk siahnuť, aby tí mocní, bohatí a súčasne zlí prispeli k ozdravnému balíku. No len zabudol už povedať aj to B, že výnosovosť kapitálu v slovenskom bankovom sektore bola v roku 2008 14 %, v roku 2009 7 % a v roku 2010 12 %. Keď si zoberieme len ostatné dva roky 2009 a 2010, vidno, že došlo aj v absolútnom vyjadrení, aj v pomernom vyjadrení return on equity (výnosovosť kapitálu) k plus-mínus zdvojnásobeniu. Ale došlo k zdvojnásobeniu po tom, čo v predchádzajúcich dvoch rokoch 2008 a 2009 došlo k polovičným výsledkom hospodárenia komerčných bánk. Takže pokles o 14 na 7, tak to bolo delené dvomi, a potom prišlo takmer k zdvojnásobeniu. Ale ako to už býva zvykom, Robert Fico hovorí len o tej druhej časti faktickej pravdy, no lebo tá prvá časť mu celkom nesedí do jeho ideológie. Ale čo je ešte dôležitejšie? V roku 2010 bola výnosovosť kapitálu v slovenskom bankovom sektore na úrovni 12 %. Je to, pán minister financií, polovičná hodnota, ako je v Českej republike, výnosovosť kapitálu v Čechách je 22 %, hovorím teraz o komerčných bankách. Je to presne na takej úrovni, ako je to v Poľsku, rovnakých 12 %, takže polovičná výnosovosť ako v Čechách, rovnaká ako v Poľsku. A viete, aká je dnes výnosovosť kapitálu v Maďarsku? 3 %. Prečo? Lebo sa vydali Orbánovou cestou. To je presne tá veľmi riziková cesta do pekla, ktorou ste sa vydali aj vy. Tak nech nám je varovaním práve vývoj v uplynulých štyroch rokoch v Maďarsku, kde poklesla výnosovosť kapitálu bánk, pán minister, z 20 % v roku ešte 2007 na 3 % v roku 2010. Nech je nám maďarská cesta skutočne takou nočnou morou, ktorá pevne, verím, o pár mesiacov celkom nebude nechávať pokojným ani vás.
Čo je veľmi nebezpečné, ak sa už táto vláda odhodlala, že ide touto maďarskou cestou? Myslím si, že vláda by mala postupovať tak, a nebudem, pán minister Kažimír, krstným otcom bánk, berte bankám peniaze, ale berte im ich, pre boha živého, štandardnou cestou, štandardnými nástrojmi, ktoré vyspelé krajiny poznajú. A tá štandardná cesta sa volá zvýšenie dane z príjmu právnických osôb. Ak chcete teda ošklbať banky, no tak im dvihnite mieru zdanenia ich ziskov. Ale keď im zavediete tieto mimoriadne odvody a zdvojnásobíte základ, z ktorého sa vypočítava potom ten ďalší pre budúci rok odvod, ak chcete vybrať z bánk, ak sa nemýlim, je to 205 mil. eur, pozor, to nie je tohtoročných 49,5 mil. alebo 50 mil., o ktorých hovorila moja predrečníčka pani poslankyňa Žitňanská, ale budúci rok to bude 205 mil. eur a každý ďalší rok to bude podobná suma, tak, prosím vás, berte bankám tieto peniaze štandardnými nástrojmi, pretože ak namiesto zdanenia zisku týchto bánk, čo je práve štandardný nástroj, siahnete po akýchsi mimoriadnych odvodoch z mimoriadnych špecificky nadefinovaných vkladov, tak budete brať v budúcnosti peniaze aj takým bankám, ktoré budú, čuduj sa svete, v strate. Ja sa pýtam: Toto má ešte niečo spoločné s prírodnými zákonmi alebo aspoň so zákonmi ekonómie, ktoré by sme si mohli všetci ctiť? Brať peniaze bankám, ktoré sú v hospodárskej strate, to je ďalšia cesta do pekla.
Tretí problém a riziko, s ktorým sa budete musieť vysporiadať a na ktoré v dohľadnej dobe určite narazíte, a tá vaša ideológia sa zrazí s ekonomickou realitou, ak pôjdete ďalej touto cestou, je skutočnosť, že takéto opatrenia už balansujú aj na hrane ústavnosti. Ja nie som ústavný právnik a nepôjdem teraz do podrobného právneho rozboru vášho návrhu, ale neodškriepiteľnou pravdou zostáva, že zavádzate sektorové dane týmto mimoriadnym zodvodnením bánk. A sektorové dane veľmi, dobre viete, sú skutočne na hrane ústavnosti, pretože presne podľa vzoru Maďarska vytvárajú nerovnaké podmienky, pokiaľ ide o mieru zhodnotenia investícií, pokiaľ ide o zamestnanosť, pokiaľ ide o rentabilitu v jednotlivých sektoroch ekonomiky, lebo o chvíľočku takto budeme prerokovávať zákon, ktorý bude dodaňovať alebo zodvodňovať ďalšie regulované podniky.
A tak sa dostaneme, pán minister, k nasledovným číslam. Zisk bankového sektora v roku 2010 bol 520 mil. eur. Jeho odvod bude 176 mil. Viete, aké je to efektívne daňové zaťaženie? 44 %. Stačí si zobrať kalkulačku a dať 176 lomeno 520, 520 mil. je zisk a 176 mil. je absolútna hodnota odvodu. Viete, aké budú podobné čísla v energetike? Z 1,301 mld. eur odvedú 68 mil., efektívne zaťaženie. To znamená, dane plus odvody, ktorými ich idete zaťažiť, sú 26 %. Takže je v bankovníctve 44 %, v energetike 26 %, v Telekome 26 %, myslím tým telekomunikačný trh, segment korporátny, a v poisťovniach tiež 26 %. Sú to sektorové dane? Je to čo sektor, to iná miera zaťaženia.
No a úplne na záver som si nechal ešte perličku, ktorá je niekde už na pomedzí ekonómie a ideológie. Ale predsa len mi nedá, aby som nespomenul aj nasledovné. Ako som už hovoril, vláda Slovenskej republiky, vláda Roberta Fica, si nevybrala cestu ponechania uvedených peňazí vo Fonde ochrany vkladov. Nešla ani cestou, aby vytvorila špeciálny fond, z ktorého sa budú v budúcnosti kryť straty v prípade systémového zlyhania bankového sektora na Slovensku, ale išla tou najrizikovejšou cestou, ktorá je fakt dláždená do pekla. Budú to príjmy štátneho rozpočtu. Ideologicky to predáme marketingovo veľmi zdatne, veď berieme bohatým a silným a zlým. A tu je tá pointa. Z týchto príjmov v štátnom rozpočet si vytvoríte akýsi špeciálny fond. Zatiaľ som nevidel a nepočul nič o tom, na základe akých princípov bude tento fond tvorený. A z neho chcete podporovať hospodársky rast na Slovensku. Prosím vás pekne, všetci v tejto sále spozornite, ak v budúcnosti budete počuť, že štát niekomu niečo dá. Toto je presne princíp celého modelu, zoberieme bankám, veď sú silné a bohaté. Ja som povedal, ja banky nechránim a nikdy chrániť nebudem. Berte im ale štandardnými spôsobmi. Tak vy ich zodvodníte, tento rok to bude mimoriadny odvod, budúce roky pôjdete hore s tým základom, z ktorého sa to vypočítava. Čiže takmer zdvojnásobíte, ako som povedal, v absolútnom vyjadrení odvody. Budeme tak mať druhý najvyšší odvod v celej Európskej únii. Pred nami budú už len spomínaní južní susedia z Maďarska. Idete presne Orbánovou cestou. A teraz máme nakolektovaných niekoľko stoviek miliónov eur, ktoré ste pobrali, a to nielen bankám, ale aj ostatným regulovaným korporáciám. A čo s nimi? Vláda vytvorí, citujem vášho premiéra, špeciálny fond na podporu hospodárskeho rastu. Nuž tak sa pýtajme v budúcnosti a sledujme, komu to teda vláda dá, kedy to dá akým subjektom a za akých podmienok, kto bude o tom rozhodovať. Preto som povedal pred chvíľou, vždy spozorníme všetci, ak počúvame takéto nebezpečné vety, že múdry štát rozhodne, múdry štát niekomu niečo dá. Ja nie som, pán minister, na rozdiel od vás presvedčený o tom, že tento múdry štát dokáže lepšie rozhodovať o alokácii voľných finančných prostriedkov v ekonomike ako napr. komerčné banky, ktoré práve na takýto účel vznikli, aby zabezpečovali ako cievna sústava v organizme efektívnu alokáciu zdrojov v ekonomike.
Hovoril som pred chvíľou pri predchádzajúcom prerokovanom bode, že idete ešte do jedného závažného rizika, a to už nebudem rozoberať, hrozby zvýšených poplatkov, prenesenia na vkladateľov, veď na to máme jednoeurový balíček, vynikajúco. Ale, prosím vás, zvážili ste aj také riziko, že banky na jednej strane budú nútené dopĺňať svoj vlastný kapitál, lebo to kážu nové opatrenia z Bruselu, zvýšiť kapitálovú primeranosť, teda podiel vlastných zdrojov voči požičaným finančným prostriedkom, ktoré rozpožičali fyzickým osobám, právnickým osobám a štátu? Budú musieť dopĺňať svoj vlastný kapitál. Na strane druhej budú stáť pod novým celoeurópskym centralizovaným bankovým dohľadom. A vy veľmi dobre viete, o čom hovorím. Už dnes presakujú na povrch informácie o tom, že budú pravdepodobne v platnosti skupinové dohody. Ja som zvedavý, čo naši zástupcovia v Bruseli vyrokujú, ako sa tomuto ubránia. Skupinové dohody budú znamenať, že ak sa materská banka v zahraničí dostane do problémov s kapitálom, tak si jednoducho ten kapitál vytiahne od dcérskej banky. Nemusíme hovoriť o tom, že s výnimkou troch bánk na Slovensku sú všetky ostatné v zahraničných rukách. Čiže tie bankové matky si budú vyťahovať kapitál zo slovenských dcér. Čiže na jednej strane budú slovenské komerčné banky, ktoré sú zdravé, a to teraz a dnes popoludní. Ja sa pýtam, keď pôjdete touto cestou týchto odvodov, či budeme môcť aj toto konštatovať o niekoľko málo mesiacov. Budú nútené dopĺňať kapitál. Na základe Brusel-friendly politikov im bude s veľkou pravdepodobnosťou v rámci nového celoeurópskeho integrovaného bankového dohľadu odoberaný kapitál, ak sa ich matky dostanú do problémov v zahraničí. A vy ich teraz ešte idete zaťažiť mimoriadnym odvodom a ďalším zvýšením absolútneho objemu takmer na dvojnásobok v ďalších rokoch, ktoré sú pred nami. Ja sa teraz pýtam: Naozaj nemáte ani najmenšiu obavu o to, pán minister, že v takejto situácii banky zastavia úverovanie slovenskej podnikovej sféry, slovenského korporátu. Fakt toto vás netrápi, nemáte vôbec obavy tohto typu? Veď vy ste tou politickou stranou, ktorá volá po hospodárskom raste. A kto vám ho zabezpečí? Tá múdra vláda, ktorá bude rozdeľovať, už som to spomínal, z tohto fondu na podporu ekonomického rastu prostriedky? Kto ho zabezpečí? Akonáhle dôjde k tomu deleveridžu, to znamená, že komerčné banky nebudú už schopné, lebo im to nebude umožňovať ich nízka kapitálová vybavenosť, nalievať finančné prostriedky do ekonomiky, čím chcete zabezpečiť ekonomický rast?
A obava úplne nakoniec posledná je obava o to, aby sme sa nedožili, to si neželám ani ja celkom úprimne, aby jedného dňa stratili slovenské banky apetít nakupovať aj naše cenné papiere emitované štátom, či už to budú vládne dlhopisy alebo pokladničné poukážky. A preto nepúšťajme sa do takejto vojny, a to sa netýka bánk, opakujem, ja neobraňujem banky, pretože táto vojna sa málokedy dá vyhrať. Radšej hľadajme štandardné riešenia, ktoré sú dnes v okolitých štátoch známe.
A keď hovoríme o okolitých štátoch, tak mi dovoľte len uviesť, pretože tu pán Podmanický volal po tom, že v parlamente má byť diskusia a nech opozícia hovorí o svojich predstavách alebo o tom, ako by to malo fungovať, ako je to v okolitých štátoch, tak len, prosím vás, skúsme si zapamätať, že vo Švédsku a v Nemecku spomínané finančné prostriedky, teraz to poviem pre krátkosť času, odoberané bankám práve putujú do spomínaných fondov, z ktorých sa budú v budúcnosti sanovať prípadné kolapsy, systémové kolapsy celých bankových sektorov, nie tak, ako je to na Slovensku, že to je príjem štátneho rozpočtu. A sadzby, ktorými sú takto komerčné banky zaťažené týmito odvodmi, sa pohybujú skutočne na úrovniach, ktoré sú polovičné, tretinové, štvrtinové, šestinové, tak ako sú u nás. Nebudem vás zaťažovať štatistikou.
Takže, pán minister, držím vám palce a dovoľte mi opäť tú povinnú jazdu. (Ruch v sále.) Už končím, posledné dve vety poviem. V zmysle zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby sa Národná rada uzniesla, že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona. V prípade, že tento návrh nebude schválený, tak navrhujem, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla, že vráti tento návrh zákona navrhovateľovi na dopracovanie. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

No, pán predseda finančného výboru, viete, ja sa teraz opýtam, ako ste došli práve na tú minimálnu mzdu. To už toho občana Slovenskej republiky, ktorého mesačný príjem je vyšší, čo i len o jedno jediné euro, ako je minimálna mzda, tak v takomto prípade sa to nebude dotýkať? Ja viem, tam je ešte ten rozdiel medzi 12- a 14-násobkom, ale vieme veľmi dobre, o čom hovoríme. Ja sa pýtam: Prečo práve minimálna mzda, prečo nie priemerná mzda, prečo nie 300 eur? To neberte osobne, ja viem, že to sa snažili spočítať kolegovia na Inštitúte finančnej politiky, ale ja sa pýtam: Prečo práve takto nastavené tieto parametre? A pýtal som sa aj v mojom vystúpení a opýtam sa to znova, či pán minister financií naozaj verí v to, že takýto predložený návrh zákona nám umožní konštatovať, myslím, že v januári 2014 alebo kedy bude platný a potom vždy k 25. januáru nasledujúceho roka bude Asociácia bánk predkladať informácie o tom, koľko klientov si takýto produkt otvorilo. Ja sa pýtam, či naozaj vy osobne, či už šéf finančného výboru alebo pán minister financií, veríte v to, že to bude nie fiasko v podobe piatich záujemcov, piatich klientov, ale, pripusťme, 10 000, 20 000, 50 000 klientov, pretože ja som presvedčený o tom, že tak ako je naset-upovaný tento produkt, je skutočne nastavený zle. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, máme tu naozaj na stole vládny návrh zákona o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Presne tak, ako uviedol pán minister financií Kažimír, toto je skutočne iniciatívny materiál, ale doslova a do písmena. Text, ktorý sleduje zákonodarca týmto návrhom, je síce ušľachtilý, lebo skutočne sa zakrýva tou pomyslenou vetou, veď ideme zvyšovať finančnú inklúziu. Potiaľ by to bolo celkom pekné. Ale keď si odkryjeme tú pokrievku a pozrieme sa, čo naozaj dole v tom hrnci sa varí, tak zistíme napr. nasledovné, základný bankový balíček je za primeraný poplatok. Potiaľ by mohol nezaujatý čitateľ povedať, že predkladateľom sa spomínaný cieľ naozaj darí napĺňať, veď čo je na tom zlé, ak chce vláda dosiahnuť povinnosť komerčných bánk poskytovať základný bankový produkt za jedno jediné euro ročne. To je v poriadku, ale čo už v poriadku nie je, ak čítate ďalej, tak medzi podmienkami poskytnutia takéhoto základného bankového balíčka je okrem iného aj to, že súčet súm platobných operácií v kalendárnom roku neprekročí 14-násobok minimálnej mzdy. Ak by sa totižto takéto niečo stalo, tak banka má právo klientovi, ktorý je iste sociálne odkázaný na takýto produkt, mu tento produkt jednoducho vziať alebo takýto účet zatvoriť.
A teraz sa skúsme zamyslieť nad tým, tento produkt je určený predovšetkým pre nižšie príjmové skupiny obyvateľstva, to znamená skupiny, ktorých mesačný príjem, a to musia uviesť v žiadosti, nie je vyšší, ako je suma mesačnej minimálnej mzdy. A teraz skúsme počítať spolu. Pripusťme, že máme klienta, ktorého príjem je naozaj na úrovni minimálnej mzdy. On získa v prospech tohto účtu dvanásť takýchto mesačných výplat, ktoré sme si kedysi pred rokom 1989 vyzdvihovali v mzdovej učtárni. Zamestnávatelia si niektorí pamätajú, v takých papierových sáčkoch kedysi sme dostávali výplatu. Takýto klient, pán minister, dostane, pripusťme, túto výplatu v prospech vami navrhovaného základného balíčka služieb za jedno euro. Čiže v prospech tohto účtu bude ročne pripísaná štrnásťkrát suma minimálnej mzdy.
Pokračujem ďalej v tomto modelovom príklade. Pripusťme ďalej, že takýto klient si z tohto účtu, veď na to bankové účty slúžia, platí úhradu elektrickej energie, vody, plynu, vodného, stočného a ďalšie úhrady. No, prirodzene, ak teraz abstrahujem od toho, že nebude, a myslím, že to ani novela zákona nepripúšťa, aby súčasne čerpal nejakú úverovú linku z banky, nejaký krátky malý kontokorent alebo hypotekárny úver alebo niečo podobné, no tak minimálne pripusťme, že teda žije, ľudovo povedané, z ruky do úst a tie prijaté prostriedky, tu mesačnú mzdu, hovorím stále o modelovom príklade minimálnej mzdy, na niečo teda len použije. Pôjde buď do Lidla, alebo do Tesca, zrealizuje nákup potravín, kúpi si ošatenie, jednoducho tie peňažné prostriedky tak ako na účet prišli, tak aj z účtu odídu. To už máte dvadsaťštyrikrát minimálne mzda, lebo dvanásť minimálnych miezd prijal na účet a suma finančných prostriedkov z tohto účtu na spomínané úhrady základných životných potrieb aj odišla. V tomto okamihu sa začína tento klient dotýkať vami uvedenej podmienky, to znamená sumu platobného styku, keďže platobný styk je cash in, cash out, alebo non cash in, non cash out, hotovostné a bezhotovostné platby dovnútra a von, tak sa veľmi rýchlo tento klient dotkne stanovenej podmienky alebo dokonca ju prekročí v tomto vašom návrhu. V tomto prípade je komerčná banka podľa vami predloženého návrhu povinná takýto účet zatvoriť. Tak sa teda pýtam, pre koho vlastne ste pripravili takýto balíček. Aj vám odpoviem, pán minister. Ono nie je celkom náhodou, že prichádzate s takýmto návrhom práve v čase alebo predkladáte ho na schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej budeme prerokovávať o malú chvíľu, myslím, že to je hneď nasledujúci bod, aj osobitný odvod pre niektoré vybrané finančné inštitúcie, pretože ste sa napočúvali dosť kritických hlasov nielen zo strany Asociácie bánk na Slovensku, ale aj širokej odbornej verejnosti o tom, že spomínaný mimoriadny odvod pre vybrané finančné inštitúcie povedie tu a tam k zvyšovaniu poplatkov. A toto mala byť naša odpoveď, nepovedie k zvyšovaniu poplatkov, lebo my zavedieme balíček služieb v cene jedného eura. No len podotýkam, že banky budú zvyšovať poplatky za bankové služby pre všetkých klientov. A vy zavádzate tento balíček za jedno euro pre sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva.
Rovnako ste sa báli a bojíte sa, a bojíte sa celkom oprávnene, že banky pristúpia k znižovaniu úrokových sadzieb na vklady, k zvyšovaniu úrokových sadzieb na úvery, že budú veľmi limitovať poskytovanie úverov pre korporátnu sféru, čo môže výrazne podviazať ekonomický rast na Slovensku. A dokonca by som bol ochotný diskutovať o tom, ja som toho názoru, že banky budú aj zvažovať apetít svojej angažovanosti pri nakupovaní vládnych dlhopisov a pokladničných poukážok. A v rámci snahy akosi eliminovať tieto obavy a tieto riziká, práve na tú istú schôdzu ako so zákonom o mimoriadnom bankovom odvode alebo zodvodnení vybraných finančných inštitúcií prichádzate aj so spomínaným bankovým balíčkom za jedno euro. Keď sa totižto pozrieme na štatistiky a pozrieme si číselká, ktoré nám poskytuje Generálny direktoriát pre zamestnanosť, sociálne veci a rovnosť príležitostí, tak zistíme, že miera tej finančnej exklúzie, to znamená, aké percento obyvateľstva tej-ktorej členskej krajiny Európskej únie nemá v banke otvorený účet ako základný bankový produkt, tak zistíme, že priemer za európsku dvadsaťpäťku, lebo toto sú najčerstvejšie štatistiky, ktoré sú ešte z obdobia pred vstupom Rumunska a Bulharska do Európskej únie, čiže hovoríme nie o dvadsaťsedmičke, ale o európskej dvadsaťpäťke, tak priemerná hodnota je niekde na úrovni približne 17 %. Čiže za celú Európsku úniu približne 17 % populácie nemá bankový produkt, resp. nerobí žiadne transakcie finančné s bankami. Na Slovensku je toto číslo o trochu vyššie, teda ak hovoríme o priemere európskej dvadsaťpäťky 17 %, tak na Slovensku je to približne 25 – 26 % obyvateľstva.
Ale bolo by dobré a vhodné si všimnúť ešte jeden veľmi dôležitý záver, ktorý vyplýva z týchto štatistík. Všetky krajiny, ktoré sú naľavo od spomínaného priemeru EÚ, dvadsaťpäťky, to znamená, majú vyššiu percentuálnu mieru obyvateľstva, ktoré nemá bankový produkt, sú úplne, ale úplne všetky krajiny takzvané postkomunistické alebo z toho bývalého Sovietskeho zväzu. A tam patrí napr. Česko, Poľsko, Slovensko, Estónsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, pričom najhoršie na tom je, ak sa nemýlim. práve Litva, ktorá dosahuje až takmer 50 % finančnej exklúzie alebo teda percento obyvateľstva, ktoré nemá bankový produkt. Prečo toto spomínam? No spomínam to práve preto, že nielen cena bankovej služby je jediným limitujúcim prvkom, prečo si určitá percentuálna časť populácie nedokáže otvoriť účet v banke. Je to celkom prirodzene dané aj tým, že zatiaľ čo my sme v sovietskom bloku 45 rokov budovali komunizmus a robili sme podobné šialené sociálne experimenty, tak v ostatných krajinách na západ od nás sa postupne rozvíjal ten takzvaný two type alebo nejaký dvojstupňový bankový sektor postavený na dvoch nohách. Na jednej strane je centrálna banka, na strane druhej je skupina komerčných bánk, či už retailových alebo korporátnych alebo investičných. Toto vo východnom bloku jednoducho nebolo. A celkom prirodzene, opakujem, po zmene politických režimov na Slovensku, v okolitých krajinách, vôbec, v celom tom sovietskom bývalom bloku postupne, ale naozaj postupne, pretože to je úplne jasný gradualizmus, rastie saturácia trhu, pokiaľ ide o bankové služby, čiže postupne narastá počet obyvateľov, a aj na Slovensku, ktorí si otvárajú bankové produkty. Takže chcem podotknúť, že zďaleka nie je jediným kritériom, či si spotrebiteľ otvorí bankový účet alebo nie, musí byť vždy len cena. Je to naozaj dané aj tým, kde sme 45 rokov po druhej svetovej vojne boli a do akého bloku sme patrili, keď sme dostávali tie výplaty vo firmách v tých papierových sáčkoch v mzdovej učtárni.
No takže chcem na záver skonštatovať, že snaha o finančnú inklúziu je naozaj v poriadku, je na mieste. A myslím, že proti zvyšovaniu finančnej inklúzie nemožno nič namietať, ale takouto formou, akou ste to predložili, spomínané ciele skutočne nedosiahnete, a preto mi dovoľte, aby som z tých dôvodov, ktoré som uviedol v mojom vystúpení, v zmysle rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhol, aby sa Národná uzniesla na tom, že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona, a v prípade, že tento môj návrh nebude prijatý, tak navrhujem, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na tom, že návrh zákona vráti navrhovateľovi na dopracovanie.
Čiže, ešte raz, proti snahe o zvyšovanie finančnej inklúzie nemožno nič namietať a nikto z rozumných ľudí by nič proti tomu nenamietal, ale, tak ako ste nastavili tento bankový produkt, je to bohapustý čistý marketing a mám vážne obavy, pán minister, že to dopadne tak ako s tým, viete, kam už nasledujú ďalšie moje slová, finančným balíkom bankovým, ktorý ste navrhli, keď ste boli prvýkrát vo vláde, ešte vtedy v pozícii štátneho tajomníka. A viete veľmi dobre, že ex post sa ukázalo, že tento bankový produkt si kúpilo 5 občanov Slovenskej republiky, slovom päť, to je toľkoto presne. Mám vážne obavy, že takto dopadne aj tento balíček. Takže nič proti snahám o finančnú inklúziu, sú absolútne namieste a sú správne, podporujme progres v tejto oblasti aj na Slovensku, ale nie takýmto amatérskym spôsobom. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
Pán Fronc, že na zmenu ústavy nemáme silu, no to nemyslíte vážne? Alebo veríte ešte v návrat dobrých časov, že raz na to silu budeme mať? Alebo sa spýtam na to opačne. Veď Nemecká spolková republika na to silu našla. To dokedy budeme vyplakávať na tom malom Slovensku, že na to a na to nemáme silu?
Pán kolega Štefanec, áno, v jednom bode sme sa nezhodli v lete minulý rok a to bola práve účasť súkromného sektora, pretože váš minister financií vtedy požadoval slabú účasť súkromného sektora, prekážala mu silná účasť, pretože vedel, že tá by viedla k riadenému bankrotu Grécka. A nakoniec tá účasť bola 21-percentná. Potom aj lídri v eurozóne prišli na to, že to nestačí, nakoniec bola dohodnutá 50-percentná účasť. A dneska je zjavné, že ani táto nemusí stačiť. Takže nie je to zďaleka tak, že to bol ten bod jediný, na ktorom sme sa nezhodli. A to, že získal podporu vtedy viacerých poslancov, samo osebe neznamená, že bol správny. Myslím, že viete, kam smerujem.
Pán poslanec Novotný, viete, tvrdíte, že sme uprednostnili záujmy stranícke v SaS, keď padla vláda. No neviem teraz, aké záujmy uprednostňujete vy ako zjavný kandidát na sobotňajšieho predsedu v SDKÚ. Takže toto bola čistá vaša volebná kampaň, ktorú ste tu v tak závažnej téme, ako sú miliardy slovenských daňových poplatníkov, predviedli. A vyzývate nás tu na diskusiu. No, viete, ťažko sa diskutuje, keď deň pred tým večer vám pán poslanec Kaník zatelefonuje, že idete s týmto návrhom stanoviska, večer si zapnem TA3, tam už to pán poslanec Kaník prezentuje verejnosti, zavesí to na okruh agentúr SITA a TASR a dneska nám tu ponúkate akési diskusie. My vám ponúkame naozaj úprimnú širokú spoluprácu, poďme meniť spomínaný zákon, o ktorom som hovoril, o spolupráci Národnej rady a vlády v záležitostiach Európskej únie. Máme na to mesiac času a poďme to predložiť na budúcu schôdzu. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister, dámy a páni, dovoľte, aby som k prerokovávanej problematike uviedol nasledovné.
Najprv k tomu, čo hovoril pán kolega Štefanec z poslaneckého klubu SDKÚ – DS, ak si tak pochvalne zhodnotil tú podporu klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností a označil to za dobrý začiatok. Ja mám skutočne vážne ale obavy, že tento dobrý začiatok bude mať možno v dohľadnej dobe zlý koniec. A poviem, prečo ich mám.
Najskôr chcem skonštatovať, že európski lídri sú skutočne vystrašení výsledkami parlamentných volieb v Grécku. Tie dopadli tak, že mierne navrch majú strany, ktoré odmietajú ďalej pokračovať v úsporných opatreniach, ktoré odmietajú naďalej podporovať program, ktorý im naordinovala trojka: Európska centrálna banka, Medzinárodný menový fond a Európska komisia. S vysokou mierou pravdepodobnosti budeme svedkami zopakovania gréckych parlamentných volieb. Nechcem nič prebiehať, nechcem nič prejudikovať a nepatrí sa vyjadrovať vôbec k vnútorným záležitostiam inej krajiny. Preto hovorím podmieňujúcim spôsobom, že s vysokou mierou pravdepodobnosti sa grécke voľby zopakujú. Ak sa toto stane a zvíťazia strany, ako som už hovoril, ktoré odmietajú pokračovať v úsporných opatrenia a v reformách, priamym následkom bude vystúpenie Grécka z eurozóny. A teraz nechcem špekulovať o procedurálnej stránke veci, že zdá sa, že ani po právnej stránke maastrichtské dohody neumožňujú vystúpenie a nepoznajú paragraf vystúpenia z eurozóny, to znamená, že Gréci by najskôr museli vystúpiť z Európskej únie a potom následne by mohli vystúpiť z eurozóny. Ale nechcem ísť do týchto debát, nech sa im venujú právnici. Ja nie som právnik. Ale finančný svet hodnotí vystúpenie Grécka z eurozóny 75-percentnou mierou pravdepodobnosti. Vyjadrujú sa k tomu mnohé relevantné svetové banky. Napr. toto číselko, že tá pravdepodobnosť je na úrovni 75 %, uviedli analytici Citigroup. Poznáme aj vyjadrenia napr. ministra financií Nemeckej spolkovej republiky, ktorý povedal, pán Wolfgang Schäuble, že nemecká vláda sa musí pripraviť na alternatívu vystúpenia Grécka z eurozóny. Skutočne, situácia je vážna a každým dňom a každým týždňom naberá na obrátkach.
V tejto súvislosti mi dovoľte pripomenúť, že takmer presne pred rokom, bolo to 1. júla 2011, sme sa pokúsili tu v tejto snemovni obmedziť mandát vtedajšiemu ministrovi financií Ivanovi Miklošovi na rokovania o poskytnutí druhého záchranného balíka pre Grécko z eurovalu vo výške 130 mld. eur. A ja len pripomeniem cteným dámam a pánom, pretože mnohých z vás som videl sedieť tu v tejto miestnosti aj v júli roku 2011, že sme vtedy diskutovali o piatich kľúčových podmienkach.
Prvá podmienka bola silná účasť súkromného sektora, podčiarkujem, áno, priznávam, že sme navrhovali silnú účasť súkromného sektora v takej miere, ktorá by po prvé umožnila Grékom sa jedného dňa vrátiť na finančné trhy a refinancovať sa štandardnými metódami, teda umiestňovaním svojich dlhopisov na finančných trhoch, a súčasne do takej miery tá účasť súkromného sektora, to hovorím pre tých z vás, ktorí sa touto nepochybne zložitou témou nezapodievajú, ide v princípe o odpustenie časti dlhov súkromných investorov Grécku, tak by mala byť, aby to v konečnom dôsledku znamenalo riadený bankrot Grécka. A Grécko dnes v bankrote de facto je, len si to nechce nikto z nás priznať. Bol to minister financií Mikloš, ktorý v takých neoficiálnych diskusiách rád hovorieval o tom, že slovíčko bankruptcy alebo v slovenčine bankrot nemá nikto z bruselských úradníkov rád. A preto je takmer nemožné velebiť toto slovo. Ešte pred pár týždňami, pred pár mesiacmi nebolo možné takéto slovo (bankrot) použiť na úrovni bruselských vyjednávačov. A preto jedného dňa ktosi múdry prišiel a vymyslel slovíčko PSI (private sector involvement alebo účasť súkromného sektora), prosím vás, nedajte sa nikto pomýliť, to je to isté ako bankrot. Len slovo bankrot je nepopulárne. Ľudia, ktorých prípadne jadrovou témou je ekonómia, sa zapodievajú inými témami, bezpochyby dôležitými, tak chcem len pripomenúť, že bankrot je úplne prirodzenou súčasťou akéhokoľvek subjektu , ktorý sa pohybuje v reálnej ekonomike, v reálnom svete, či je to rodina, poznáme prípady bankrotu rodín alebo privátnych osôb, poznáme prípady, keď bankrotujú firmy, a poznáme aj prípady bankrotu štátov, len, opakujem ešte raz, eurosocialisti takýto pojem nemali radi a nikdy ho do svojho slovníka nezaviedli.
Druhou podmienkou, ktorú sme tuto podrobne prediskutovali, myslím, že tá diskusia vtedy trvala tri alebo štyri dni, sme definovali podmienku kolaterálu, to znamená, aby Gréci odložili svoj dlh voči eurovalu zábezpekou, presne takou istou zábezpekou, akú poznajú tí z vás, ktorí majú obyčajný hypotekárny úver v banke. Tak tiež vám tá banka neposkytne peniaze na základe bianko šeku, ale si zriadi záložné právo spravidla na predmet tej hypotéky, teda na byt, ktorý ste si za uvedenú hypotéku kúpili. Boli tu rôzne návrhy, a tu musím objektívne priznať, že s jedným takým v tej dobe prišiel aj kolega Kaník z poslaneckého klubu SDKÚ – DS, potvrdí to aj bývalý minister zahraničných vecí pán Dzurinda, keď sme diskutovali na tému zriadenia nadnárodného majetkového holdingu, do ktorého by Gréci vložili svoje aktíva, či už sú to účasti v štátnych podnikoch alebo štátne finančné aktíva, alebo menové rezervy, zlaté tehly a prúty, svoj majetok s tým, že v prípade, že Grécko nebude schopné splácať svoje záväzky voči eurovalu, veritelia na tento majetok siahnu. To znamená, že kolaterál sa uplatní. To znamená, že záložné právo sa zrealizuje presne tak, ako hocikomu z vás, kto má spomínanú hypotekárnu pôžičku z banky a jedného dňa či už zo subjektívnych alebo objektívnych príčin sa stane insolventným, tak banka ten majetok predá.
Treťou podmienkou, ktorú sme tu prediskutovali intenzívne v lete v snahe obmedziť mandát ministra financií Mikloša, bol záväzok privatizácie. Záväzok privatizácie je taký, aby Grécko v nasledujúcich rokoch predalo tú časť štátneho majetku, a upozorňujem, že Grécko je jednou z najbohatších vlád v eurozóne, teraz nemám na mysli absolútne čísla, hovorím o štrukturálnom podiele štátneho a súkromného majetku, ktorý sa podieľa na tvorbe HDP v Grécku. To znamená, stále obrovská časť majetku sa nachádza v štátnych rukách. Podotýkam, že sa nikdy neplnil plán privatizácie, plán privatizácie, ktorý podpísali Gréci spolu so spomínanou trojkou, teda Medzinárodným menovým fondom, Európskou komisiou a Európskou centrálnou bankou. A ten privatizačný plán sa neplnil nikdy ani v čase dohodnutých míľnikoch časových a neplnil sa nikdy ani vo finančnom objeme. To znamená, pokiaľ ide o výťažok z predaja privatizovaného majetku, dokonca v týchto dňoch prenikajú správy, že privatizácia v Grécku bola zastavená úplne.
Štvrtou podmienkou, ktorú sme prediskutovali, bol tzv. cross party agreement, alebo dohoda, ku ktorej by pristúpili, podčiarkujem, všetky relevantné grécke politické strany tak, aby po parlamentných voľbách v Grécku naďalej niesli na sebe písomný silný vymožiteľný záväzok pokračovania v úsporných programoch a v napĺňaní toho memoranda, ku ktorému sa prihlásili v dobe, keď získavali spomínanú pôžičku z eurovalu. Takto cross party agreement nikdy do dnešného dňa nevznikol. Ak by totižto takáto zmluva existovala a bola vymožiteľnou, tak by sa nemohlo stať, že po parlamentných voľbách v Grécku, ako som spomínal v úvode môjho vystúpenia, majú navrch strany, ktoré odmietajú pokračovať v úsporných programoch.
A nakoniec tou podmienkou, ktorú sme uvádzali, bola účasť Medzinárodného menového fondu v takej miere, v akej sa Medzinárodný menový fond podieľa na všetkých záchranných stabilizačných finančných schémach v eurozóne. Tu by som chcel povedať, že naša snaha o obmedzenie mandátu vtedajšieho ministra financií Mikloša bola márna. Náš návrh stanoviska k predmetnej problematike podporili tridsiati piati poslanci. Všetci poslanci strany SMER – sociálna demokracia nehlasovali. Áno, svojím spôsobom niekto tomu hovorí, že nemá názor, niekto iný tomu hovorí alibizmus, ale nevyjadrili žiaden názor, ani za, ani proti, ani sa nezdržali hlasovania. Jednoducho o tak závažnej téme nehlasovali. No a poslanecké kluby SDKÚ – DS, Kresťanskodemokratického hnutia a strany MOST – HÍD až na malé výnimky sa hlasovania zdržali. Teda tento náš návrh nepodporili. V tej dobe ho podporovali, áno, aj štyria z neskorších Obyčajných ľudí v našom klube, komplet celý klub SaS, štyria vtedajší poslanci z OKS a, myslím, pár jednotlivcov z SNS. Prečo to hovorím? Dňa 16. júna po tom, čo tento náš návrh nebol úspešný v uplynulom roku, som na jednom serveri napísal, že naši vyjednávači by mali ísť do Bruselu so silným mandátom nášho parlamentu, ktorý by aj im samotným vytváral isté krytie, a aktiváciu finančných prostriedkov z eurovalu pre Grécko, totiž do dnešného dňa platí tento stav, môže podpísať v mene Slovenskej republiky aj vyšší štátny úradník. Donedávna to bol pán Bruncko, myslím, teraz, pán minister ma iste opraví, ak sa mýlim, je to novovymenovaný štátny tajomník na ministerstve financií. Ja sa teda pýtam, dokedy budeme všetci mĺkvo akceptovať takýto stav, keď vyšší štátny úradník akokoľvek s mandátom ministra financií robí právne akty v organizácii, ktorá sa volá EFSF European Financial Stability Facility (Európsky finančný stabilizačný nástroj), o maličkú chvíľu to bude v ESM, to znamená, v tom trvalom eurovale budú podpisovať miliardové záväzky v mene Slovenskej republiky. Prosím vás pekne, už socialista na čele Európskeho parlamentu pán Schulz povedal, že vzniká, a to už je čo povedať, na úrovni eurozóny a Európskej únie veľmi nebezpečná situácia takzvaných bezparlamentných zón, citujem predsedu Európskeho parlamentu, vznikajú tu bezparlamentné zóny, sme svedkami stavu, ktorý sa nazýva samitizácia, donedávna to bol merkozy, keď lídri dvoch krajín v Európskej únii spravidla mali hotové riešenia a potom následne formálne prebiehali akty pristupovania k tomuto politickému záväzku, no a teraz jeden z tejto dvojice, z toho dvojzáprahu sa nám vymenil a tomu novému dvojzáprahu sa hovorí pán Hollande, takže merkland alebo nejako tak.
No takže teraz celkom vážne naspäť k tému. Vznikajú nám tu mimoparlamentné zóny. A preto ja na jednej strane vítam, čo predniesol vo svojom vystúpení pán poslanec Štefanec, spomínané stanovisko, aby o použití akýchkoľvek finančných prostriedkov zo stabilizačných mechanizmov rokovalo plénum Národnej rady Slovenskej republiky. Ale chcem vás sklamať, pán poslanec Štefanec, ten váš návrh uznesenia je skutočne amatérsky, zlý, a slabý. A zdôvodním vám to, aby to neostalo v polohe takýchto nežných úsmevov. Ide naozaj o veľa, ide o miliardy eur, keď by úsmevy mali ísť bokom. Smejme sa vtedy, keď Slovensko vyhráva na majstrovstvách sveta v hokeji, ale keď sa bavíme o miliardách peňazí slovenských platcov daní, tak, poprosím, správajme sa úplne s plnou vážnosťou. No tak včera mi kolega Kaník zaslal návrh textu uvedeného stanoviska, ku ktorému sa tak vehementne prihlásili ďalšie kluby, KDH, Obyčajných ľudí a strany MOST – HÍD. V tomto texte sa ešte hovorí o tom, pán kolega Kaník, že Národná rada Slovenskej republiky zaväzuje vládu Slovenskej republiky prerokovávať použitie finančných prostriedkov zo stabilizačných mechanizmov v pléne Národnej rady. Prosím vás pekne, v texte návrhu uznesenia alebo stanoviska, ktoré máme všetci v laviciach, už slovíčko zaväzuje sa nahrádza slovíčkom žiada. Opravte ma, ak sa mýlim, predpokladám, že ten text ste obdržali všetci a máte ho vo svojich laviciach. To znamená, Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu, aby... a tak ďalej, nebudem sa znova opakovať. Chcem sa vás opýtať, páni kolegovia z SDKÚ – DS, čo urobíte v prípade, že sa rozhodne rada guvernérov trvalého eurovalu, že jedného dňa takto navýši základné imanie, pretože euroval bude inkasovať straty. Aby sa dodržala kvóta alebo pomer medzi základným imaním a objemom aktív, ktoré euroval emituje, potrebuje doplniť základné imanie, alebo jednoducho budú zinkasované straty, opäť sa musí zdvihnúť základné imanie. Čo urobíte vtedy? Na tento stav váš návrh uznesenia vôbec nemyslí. A každý z vás, kto by prečítal zmluvu o Európskom stabilizačnom mechanizme, tak mi dá za pravdu, že do siedmich dní po výzve je povinná každá členská krajina, ktorá ratifikovala takúto zmluvu, my by sme ju mali ratifikovať na budúcej schôdzi, pán minister, predpokladám, dopredu avizujem, že klub SaS nepodporí pristúpenie Slovenskej republiky k trvalému eurovalu, v ľubovoľnej výške, podčiarkujem, sumu prostriedkov, ktorá bude v uvedenej výzve na doplnenie kapitálu, zaplatiť, a teraz to podčiarkujem stokrát, v hotovosti do Bruselu. Na tento moment prednesený návrh stanoviska, ktorý vám pred chvíľočkou predniesol kolega Štefanec z SDKÚ – DS, nepamätá. Hovorí len o použití finančných prostriedkov z eurovalu.
Dovoľte mi ešte, aby som na chvíľočku sa zastavil pri udalostiach, ktoré nasledovali krátko po návrate vtedajšej premiérky Radičovej zo samitu, kde sa práve rozhodlo o spomínanej úverovej linke z eurovalu pre Grécko. Vtedy pani premiérka povedala, citujem, že tie peniaze im nepomohli, absolútne im nepomohli, všetci to vedia. Tie úvery, ktoré sa teraz poskytujú, nepomôžu, povedzme si to priamo. Tie krajiny, to znamená veriteľské krajiny, sa skladajú samy na seba, peniaze nie sú pre Grécko, nech vás to nemýli, a stále pokračujem v citovaní vtedajšej predsedníčky vlády. Okrem štyroch percent, to je pokračovanie toho citátu, idú všetky peniaze na sanáciu bánk, je to spôsob na saturovanie toho bankového sektora, ktorý má šancu prežiť. To je celý príbeh, koniec citátu. Ja sa pýtam, páni z SDKÚ – DS, čo sa stalo, že zrazu je takéto dvojité salto s trojitým vrutom. Preto som vtedy na túto tému napísal jeden krátky článok, ktorý sa volal Saltá sa robia v gymnastike, nie v politike. Najskôr ste boli proti bilaterálnej pôžičke Grécku, potom ste boli za navýšenie eurovalu jednotky aj za cenu pádu vlády a teraz prichádzate s návrhom na prijatie stanoviska, aby sa predmetná problematika prerokovávala v pléne Národnej rady? Ja sa pýtam, kde ste boli dva roky, prečo ste sa nepridali k nášmu návrhu spred roka. Už som spomínal päť podmienok, o ktorých sa vtedy štyri plné dni diskutovali tu v tejto miestnosti, v pléne Národnej rady Slovenskej republiky. Čo sa stalo, že teraz rozdávate v poslaneckých laviciach svoje návrhy uznesení a hovoríte, citujem kolegu Štefanca, že to bude dobrý začiatok? Takže konštatujem, že situácia v eurozóne sa natoľko zhoršila, že ani trvalý euroval nič nezachráni. Naopak, povedie k zničeniu našej spoločnej meny a to je aj naša mena euro. Preto odsúhlasenie článku 136 Zmluvy o fungovaní Európskej únie klub SaS nepodporí a považujeme to, a by som parafrázoval pána poslanca Dzurindu, za krištáľovo čistú asistovanú samovraždu. Preto odsúhlasenie článku 136 znamená podporu ekonomického vazalstva. A na takomto niečom sa poslanci za stranu Sloboda a Solidarita nebudú podieľať.
Ale napriek tomu, páni z SDKÚ – DS a ostatných klubov, podávame predsa len návrh na spoluprácu a ponúkame vám spoluprácu na novele zákona č. 397/2004 Z. z., pán kolega Kaník, ktorý sa volá zákon o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie. Skúsme dať hlavy dokopy, teraz, keď tá odvaha zlacnela a budeme predkladať návrhy a predbiehať sa, čo všetko teraz v záchrane obyvateľov Slovenska urobíme, pre tú záchranu, skúsme pouvažovať nad novelou spomínaného zákona, ktorý rieši vzťahy Národnej rady a vlády v záležitostiach Európskej únie. A keď pán minister financií Kažimír na budúcu júnovú schôdzu príde s ratifikáciou zmluvy o ESM, teda so žiadosťou o pristúpení Slovenskej republiky k trvalému eurovalu, skúsme predložiť komplexný spoločný návrh na túto tému. Áno, obsahovo máte pravdu. Poznám obsah diskusií v Nemeckej spolkovej republike na túto tému, keď ešte stále to nie je úplne jasné. Ale smeruje to týmto smerom, že obidve komory nemeckého parlamentu ako Bundesrat, tak aj Bundestag budú to schvaľovať, ale nie použitie prostriedkov z eurovalu, ale aktiváciu akýchkoľvek peňazí, ktoré pôjdu z Nemeckej spolkovej republiky do ESM. A to je jedno, či to bude na pomoc niektorej individuálnej krajine, ktorá o pomoc požiada, alebo či to bude na doplnenie a navýšenie základného imania, ako som o tom hovoril pred chvíľou. Takže ponúkam spoluprácu v tejto oblasti novely zákona č. 397/2004 Z. z. a navrhujem, aby sme toto prediskutovali a spoločne predložili na budúcej schôdzi, keď pán minister nás bude presviedčať, ako je dobré ratifikovať pristúpenie Slovenska k ESM.
Nakoniec ale konštatujem, že napriek tomu som rád, a teraz nech mi to všetci odpustia, že občianka Slovenskej republiky pani Radičová, ale aj občan Slovenskej republiky pán Kaník pochopili, že situácia je naozaj vážna a stáva sa z mesiaca na mesiac stále vážnejšou. Čím viacej takýchto uvedomelých občanov bude Slovensko mať, tým je väčšia nádej, že dokážeme aj na malom Slovensku povedať jedného dňa nie. Ďakujem pekne. (Potlesk.)