Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, uvediem možno len pár impresií k tomu, čo doteraz odznelo. Ja principiálne nemám s tým návrhom problém o to viac, že mojou rodnou vlasťou, či chcem alebo nechcem, je Česko-Slovensko, teda štátny útvar, ktorý dneska nejestvuje.
Trošičku pri tých diskusiách som si uvedomil jednak ten amatérsky alebo insitný rozmer historiografie, ale on nie je, by som povedal, veľmi objektívny ani v oficiálnej historiografii vysokého akademického okruhu. Ešte vždy prežívajú na jednej strane rezíduá ideologického vnímania. A preto napríklad komunisti môžu interpretovať Slovenské národné povstanie ako svoj biznis alebo svoju akciu významnú.
Samozrejme, pretrváva, a si to uvedomujem aj pri tejto diskusii, aj konfesionálne vnímaná, a preto teda aj konfesionálne deformovaná historiografia. Paradoxne som si to všimol pri vystúpení Vila Novotného, keď s pátosom im vlastným a s pátosom, ktorý prislúcha aj tomuto výročiu, aj osobe Milana Rastislava Štefánika, ako snahu nájsť akýsi rodokmeň, sa vrátil k štúrovcom. Prekáža mi na tejto diskusii to, ako sa chronicky, a nebudem hovoriť, z akých dôvodov to je, zabúda na predštúrovskú emancipačnú ideológiu a osobnosti, ktoré v nej participovali, či to je Jozef Ignác Bajza, či to je Ján Baltazár Magin, či je to slovenské učené tovarišstvo, Bernolák, Hollý, ak mám povedať najvýznamnejšie osobnosti. A to som naozaj len veľmi amatérsky do toho načrel.
Navrhovateľ kolega Kaník hovoril o štvorlístku významných štátotvorných udalostí, o Prvej Česko-slovenskej republike, Slovenskom národnom povstaní, 17. novembri a vzniku moderného slovenského štátu. Keby sme boli poctiví v tejto pyramíde emancipačných snáh, čo ako kontroverzných, by sme nemali zabudnúť ani na vojnový slovenský štát. Akokoľvek ho interpretujeme a napriek tomu, čo všetko o ňom vieme a čo vieme o kontexte a zložitosti na začiatku druhej svetovej vojny, v ktorom tento štátny útvar vznikal, či chceme alebo nechceme, patrí do emancipačného procesu slovenského národa. Čiže nehovorím, aby to bolo päťlístok, ale keď máme byť poctiví, musíme povedať, že napriek tým negatívam, ktoré priniesol, patrí do tejto pyramídy.
Ďalšia taká vec, ktorá má význam v tej emancipačnej pyramíde, je federácia z roku 1968. Predsa len nejakým iným spôsobom redefinovala vzťah Slovákov a Čechov. Ja si myslím, významným spôsobom, možno na vrub politického odmäku a Pražskej jari, že došlo aj k takémuto ústavnoprávnemu posunu, ktorý tu takisto nebol spomínaný.
Do tohto obrazu akýchsi emancipačných snáh a konfliktov, aj Jožko Viskupič o tom veľmi dobre hovoril, ten čechoslovakistický, ten národnostný a ten nacionalistický pohľad na problematiku, dodnes to naozaj komplikuje vnímanie. A spôsobuje to nejednotu. A mal som pocit, že aj v tom jeho návrhu k tomu 30. októbru je akási túžba po harmonizácii týchto konfliktných pohľadov.
Ako detail možno ešte treba spomenúť pomlčkovú vojnu, si ju isto pamätáte zo začiatku deväťdesiatych rokov. Zápas o rozdeľovník alebo spojovník, takisto, aj keď to vyzerajú byť malicherné legislatívne veci, predsa len nejakým spôsobom posúval diskusiu o vzájomnom vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi.
Prítomný návrh by som považoval za principiálne správny, aj keď podľa mňa stavia do kontradikcie na jednej strane vznik Prvej Česko-slovenskej republiky a na druhej strane dátum prijatia modernej ústavy 1. septembra 1992. Na obidvoch týchto výročiach mám tak v povahe okrem tých pozitívnych vecí vidieť aj problémy.
Vznik Česko-slovenskej republiky okrem všetkých tých benefitov, ktoré tu boli spomínané, priniesol aj niektoré nespravodlivé procesy, za Beneša intenzívnu čechoslovakizáciu, obsadenie školského, akademického, kultúrneho priestoru českými intelektuálmi a mnoho ďalších vecí, priniesol asymetriu vývoja oboch krajín, ktoré tvorili Česko-Slovensko, na jednej strane prudkú industrializáciu Čiech, na druhej strane agrárnu zaostalosť Slovenska, a aj tie problémy, ktoré potom priniesol, charakter zahraničného obchodu, ktorým viac fandil. Alebo aj slovenské veci, slovenské produkty chodili do sveta pod českou značkou. Možno sú to len detaily, ale aj takto treba vnímať tú slávu, ku ktorej sa chceme týmto návrhom prihlásiť.
Na druhej strane je prijatie modernej ústavy. Možno si pamätáte, prvý, ktorý vyslovil predstavu, že Slováci budú mať akýsi iný priestor, inú platformu, povedal to slovami takými metaforickými o stoličke samostatnej a samostatnej hviezdičke Slovenska, bol JUDr. Čarnogurský. Chcel by som spomenúť aj preto, že v rozprave nie sme prihlásení ako klub, špecifický osud alebo pripomenúť osud hlasovania o vtedajšej ústave. Aj keď nám podsúvajú iné spôsoby, iné dôvody, principiálne išlo o to, že nikto z KDH, z tých poslancov, čo tu vtedy boli, nebol proti ústave ako najvýznamnejšiemu legislatívnemu dokumentu, štátotvornému dokumentu štátu, ale proti spôsobu jej prijímania, lebo sa prijímala v čase, keď sme boli ešte súčasťou Česko-slovenskej federatívnej republiky. Čiže bolo to trošku partizánskym spôsobom. Ale druhá, tá podstatnejšia vec je, že napriek tomu, že tá ústava bola moderná, predsa len inkorporovala niektoré legislatívne normy, ktoré pre kresťana boli aj eticky, aj morálne hodnotovo neprijateľné.
Smutné je to, čo nasledovalo.
A chcel by som to trošku demonštrovať bez toho, že by som chcel zdržiavať túto diskusiu, na osude môjho otca, ktorý v tom čase bol poslancom Národnej rady. Po tom hlasovaní večer, ako mal zvykom, išiel do kostola na svätú omšu a stala sa taká divná vec v prostredí chrámu, že mu osoba, staršia pani, ktorá ho poznala, lebo boli všetci KDH-ci vtedy v médiách, ako hlasujú. Tak keď potom išiel od svätého prijímania a ona išla na sväté prijímanie, tak mu napľula pod nohy. To bola prvá taká nepríjemnosť.
Druhá nepríjemnosť bola ešte v čase, keď bol otec v Bratislave, mama mala nočný telefonát. A ten sa opakoval vždycky v čase, keď otec nebol doma, s jedinou vetou, že skapeš. Párkrát sa vtedy stalo, že otcovi roztĺkli schránku poštovú v činžiaku, kde býval. A od roku 2002, paradoxne 10 rokov temer kontinuálne, možno každého štvrťroka sa stávalo, že niekto otcov Wartburg, ktorý parkoval pod činžiakom, polieval kyselinou. Kyselinou bol poliaty aj 20. marca 2002, kvôli čomu otec nešiel autom, išiel to nahlásiť na políciu, ktorá ako vždy nič nevyšetrila. A keďže mal auto poliate kyselinou, tak do ambulancie k bratovi išiel peši a už sa nevrátil, na priechode pre chodcov ho zrazilo auto.
Spomínam to len preto, že keď sa hovorí o tom a navrhuje to kolega Kaník, aby sa ustanovil štátnym sviatkom 28. október a aby sa do nižšej úrovne dalo výročie ústavy, tak že keď si uvedomujem všetky tieto veci, ktoré to prinieslo, či je až tak veľmi pri tej ústave čo oslavovať, a na druhej strane, si myslím, že by sa to nemalo robiť týmto spôsobom, že napriek všetkému, koľko zla a desať rokov trvajúcej vojny to prinieslo, to bol predsa len krok pozitívnym smerom. A bol by som rád, keby zostalo zachované aj výročie ústavy ako štátny sviatok.
Druhá vec je, že tá istá ústava, a predsa len som za ňu, sa v tom roku 1992 a po vzniku Slovenskej republiky stala nielen ústavou, ale aj zástavou a rúškom na kolosálnu rabovačku, ktorá v dejinách Slovenska nemá obdobu, že pod tým nacionálnym náterom sa dali skryť všetky zbojníctva a nástup mafiánskeho kapitalizmu najhrubšieho, najhrubšieho rangu. Napriek tomu si myslím, že nie je to riešenie najšťastnejšie.
Posledná vec. Spomína sa osoba Milana Rastislava Štefánika. Ja myslím, že to je aj taká pasca tohto návrhu, že sa snažíme získať alebo nejaké konotácie, alebo pozitívne emócie vo vzťahu k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Ja myslím, že nikoho z tohto poslaneckého zboru netreba presviedčať o tom, kto Milan Rastislav Štefánik bol, aký je jeho význam. Ja osobne, lebo to tu nezaznelo, ani kolega Novotný v tom curriculum Milana Rastislava Štefánika to nespomenul, mám najradšej, ale to je možno môj problém alebo vzťah k jednej epizóde zo Štefánikovho života, a rád to dodám úplne na záver, jeho pobyt na Tahiti a Markézach. Jemu sa tam podarilo stretnúť s Paulom Gauguinom. A po Gauguinovi, ako viete z európskych múzeí, zostali fantastické obrazy tahitských žien a dievčat, takisto ako zostali po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi úžasné dokumentárne fotografie s tou istou matériou. Takže prinajmenšom toto by som doplnil do obrazu života Milana Rastislava Štefánika.
Nakoniec skôr asi vyjadrenie, že, samozrejme, ako človek, ktorý sa narodil v Česko-Slovensku, budem za návrh hlasovať napriek tomu, že mi v tej diskusii chýba poctivá historiografia, bez ideológie, bez konfesionálnych predsudkov, s väčšou mierou objektivity, aj napriek tomu, že je tam návrh, ktorý je kontradiktórny, aby výročie ústavy nebolo štátnym sviatkom. Ďakujem.
