Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Ja len ozaj krátko zareagujem. Tú kozmologickú alebo eschatologickú národnú schému kolegu Mičovského nebudem komentovať, ale je to taká zjednodušená metafora obrazová.
Ale v jednej chvíli som sa zamyslel a mi bežal taký paralelný príbeh, keď ste hovorili, kolega, o tom, ako nie je dôležité, koľko je tých sviatkov, ak sa nekryjú nejakým vnútorným poznaním, vnútornou úctou a stávajú sa prázdnym gestom. A bežal mi teda taký paralelný príbeh. Hovorí o tomto pocite fantasticky Milan Rúfus vo svojej prvej knihe esejí, ktorá vyšla v roku 1968, Človek, čas a tvorba. A má tam esej, ktorá sa volá Smutno po sviatku. A spomína tam, ako, už neviem, na aké výročie to bolo, dostal medailu za účasť na výstavbe Trate mládeže. Ale on na to spomína po pätnástich rokoch, keď sa iné veci vyplavili od tých, ktorí mu dávali ten metál. A hovorí, že ako v podstate ten sviatok si ani nezaslúži to, čo potom nasledovalo. A hovorí tam o tom, že sa tie sviatky potom stávajú iba prázdnymi gestami a výrazom takého triumfalizmu, čo, dúfam, nie je osud tohto zákona. A hovorí aj o tom, že ako je možné vyprázdniť energiu a poznanie, ktorá by sa na symboly, ak ich myslíme vážne, mala viazať. Tak to je len možno pre rozšírenie obzoru, že aj Milan Rúfus takýmto spôsobom o sviatkoch, o symboloch, ktoré sa nedajú bagatelizovať, napísal. Ďakujem.

Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí reagovali faktickou poznámkou, zvlášť kolegovi Jasaňovi, lebo z toho krídla ako keby tá vec bola vybavená a bez potreby nejako diskutovať o nej. Naozaj súhlasím s tým, že niektoré mená by sa mali brať s najväčšou úctou.
Neviem, kto v tých faktických poznámkach hovoril o sochách a ich búraní. Myslím, že to bol Alojz Hlina. Aj Štefánik mal taký osud. Mal pred knižnicou v Trenčíne obrovskú sochu od sochára Pospíšila, ktorá bola dynamitom odstrelená a jeden starý ujo v čase, keď som bol poslancom mestského zastupiteľstva, len tú hlavu z toho odstreleného súsošia doniesol na Mestský úrad v Trenčíne, ktorá dnes je v rokovacej miestnosti mestského zastupiteľstva.
Pokiaľ ide o tú konfesionalitu, ja viem, že možno je to pritiahnuté za vlasy, ale ja to cítim tak podprahovo bez toho, že by som to vedel racionálne vysvetliť.
K tej industrializácii, o ktorej hovoril Peter Osuský. Možno je to taký zjednodušený pohľad, ale ak si všímate tú diskusiu, išlo mi o to, vniesť trošku vzruchu do tej rozpravy, lebo má tendenciu sa opakovať a najmä teda aby nebola simplexná, jednostranná. A viete vtedy, keď idete cestou metodologicky čistých jednostranností, tak sa môžete dopustiť aj kauzálnych omylov. Vďaka.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, uvediem možno len pár impresií k tomu, čo doteraz odznelo. Ja principiálne nemám s tým návrhom problém o to viac, že mojou rodnou vlasťou, či chcem alebo nechcem, je Česko-Slovensko, teda štátny útvar, ktorý dneska nejestvuje.
Trošičku pri tých diskusiách som si uvedomil jednak ten amatérsky alebo insitný rozmer historiografie, ale on nie je, by som povedal, veľmi objektívny ani v oficiálnej historiografii vysokého akademického okruhu. Ešte vždy prežívajú na jednej strane rezíduá ideologického vnímania. A preto napríklad komunisti môžu interpretovať Slovenské národné povstanie ako svoj biznis alebo svoju akciu významnú.
Samozrejme, pretrváva, a si to uvedomujem aj pri tejto diskusii, aj konfesionálne vnímaná, a preto teda aj konfesionálne deformovaná historiografia. Paradoxne som si to všimol pri vystúpení Vila Novotného, keď s pátosom im vlastným a s pátosom, ktorý prislúcha aj tomuto výročiu, aj osobe Milana Rastislava Štefánika, ako snahu nájsť akýsi rodokmeň, sa vrátil k štúrovcom. Prekáža mi na tejto diskusii to, ako sa chronicky, a nebudem hovoriť, z akých dôvodov to je, zabúda na predštúrovskú emancipačnú ideológiu a osobnosti, ktoré v nej participovali, či to je Jozef Ignác Bajza, či to je Ján Baltazár Magin, či je to slovenské učené tovarišstvo, Bernolák, Hollý, ak mám povedať najvýznamnejšie osobnosti. A to som naozaj len veľmi amatérsky do toho načrel.
Navrhovateľ kolega Kaník hovoril o štvorlístku významných štátotvorných udalostí, o Prvej Česko-slovenskej republike, Slovenskom národnom povstaní, 17. novembri a vzniku moderného slovenského štátu. Keby sme boli poctiví v tejto pyramíde emancipačných snáh, čo ako kontroverzných, by sme nemali zabudnúť ani na vojnový slovenský štát. Akokoľvek ho interpretujeme a napriek tomu, čo všetko o ňom vieme a čo vieme o kontexte a zložitosti na začiatku druhej svetovej vojny, v ktorom tento štátny útvar vznikal, či chceme alebo nechceme, patrí do emancipačného procesu slovenského národa. Čiže nehovorím, aby to bolo päťlístok, ale keď máme byť poctiví, musíme povedať, že napriek tým negatívam, ktoré priniesol, patrí do tejto pyramídy.
Ďalšia taká vec, ktorá má význam v tej emancipačnej pyramíde, je federácia z roku 1968. Predsa len nejakým iným spôsobom redefinovala vzťah Slovákov a Čechov. Ja si myslím, významným spôsobom, možno na vrub politického odmäku a Pražskej jari, že došlo aj k takémuto ústavnoprávnemu posunu, ktorý tu takisto nebol spomínaný.
Do tohto obrazu akýchsi emancipačných snáh a konfliktov, aj Jožko Viskupič o tom veľmi dobre hovoril, ten čechoslovakistický, ten národnostný a ten nacionalistický pohľad na problematiku, dodnes to naozaj komplikuje vnímanie. A spôsobuje to nejednotu. A mal som pocit, že aj v tom jeho návrhu k tomu 30. októbru je akási túžba po harmonizácii týchto konfliktných pohľadov.
Ako detail možno ešte treba spomenúť pomlčkovú vojnu, si ju isto pamätáte zo začiatku deväťdesiatych rokov. Zápas o rozdeľovník alebo spojovník, takisto, aj keď to vyzerajú byť malicherné legislatívne veci, predsa len nejakým spôsobom posúval diskusiu o vzájomnom vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi.
Prítomný návrh by som považoval za principiálne správny, aj keď podľa mňa stavia do kontradikcie na jednej strane vznik Prvej Česko-slovenskej republiky a na druhej strane dátum prijatia modernej ústavy 1. septembra 1992. Na obidvoch týchto výročiach mám tak v povahe okrem tých pozitívnych vecí vidieť aj problémy.
Vznik Česko-slovenskej republiky okrem všetkých tých benefitov, ktoré tu boli spomínané, priniesol aj niektoré nespravodlivé procesy, za Beneša intenzívnu čechoslovakizáciu, obsadenie školského, akademického, kultúrneho priestoru českými intelektuálmi a mnoho ďalších vecí, priniesol asymetriu vývoja oboch krajín, ktoré tvorili Česko-Slovensko, na jednej strane prudkú industrializáciu Čiech, na druhej strane agrárnu zaostalosť Slovenska, a aj tie problémy, ktoré potom priniesol, charakter zahraničného obchodu, ktorým viac fandil. Alebo aj slovenské veci, slovenské produkty chodili do sveta pod českou značkou. Možno sú to len detaily, ale aj takto treba vnímať tú slávu, ku ktorej sa chceme týmto návrhom prihlásiť.
Na druhej strane je prijatie modernej ústavy. Možno si pamätáte, prvý, ktorý vyslovil predstavu, že Slováci budú mať akýsi iný priestor, inú platformu, povedal to slovami takými metaforickými o stoličke samostatnej a samostatnej hviezdičke Slovenska, bol JUDr. Čarnogurský. Chcel by som spomenúť aj preto, že v rozprave nie sme prihlásení ako klub, špecifický osud alebo pripomenúť osud hlasovania o vtedajšej ústave. Aj keď nám podsúvajú iné spôsoby, iné dôvody, principiálne išlo o to, že nikto z KDH, z tých poslancov, čo tu vtedy boli, nebol proti ústave ako najvýznamnejšiemu legislatívnemu dokumentu, štátotvornému dokumentu štátu, ale proti spôsobu jej prijímania, lebo sa prijímala v čase, keď sme boli ešte súčasťou Česko-slovenskej federatívnej republiky. Čiže bolo to trošku partizánskym spôsobom. Ale druhá, tá podstatnejšia vec je, že napriek tomu, že tá ústava bola moderná, predsa len inkorporovala niektoré legislatívne normy, ktoré pre kresťana boli aj eticky, aj morálne hodnotovo neprijateľné.
Smutné je to, čo nasledovalo.
A chcel by som to trošku demonštrovať bez toho, že by som chcel zdržiavať túto diskusiu, na osude môjho otca, ktorý v tom čase bol poslancom Národnej rady. Po tom hlasovaní večer, ako mal zvykom, išiel do kostola na svätú omšu a stala sa taká divná vec v prostredí chrámu, že mu osoba, staršia pani, ktorá ho poznala, lebo boli všetci KDH-ci vtedy v médiách, ako hlasujú. Tak keď potom išiel od svätého prijímania a ona išla na sväté prijímanie, tak mu napľula pod nohy. To bola prvá taká nepríjemnosť.
Druhá nepríjemnosť bola ešte v čase, keď bol otec v Bratislave, mama mala nočný telefonát. A ten sa opakoval vždycky v čase, keď otec nebol doma, s jedinou vetou, že skapeš. Párkrát sa vtedy stalo, že otcovi roztĺkli schránku poštovú v činžiaku, kde býval. A od roku 2002, paradoxne 10 rokov temer kontinuálne, možno každého štvrťroka sa stávalo, že niekto otcov Wartburg, ktorý parkoval pod činžiakom, polieval kyselinou. Kyselinou bol poliaty aj 20. marca 2002, kvôli čomu otec nešiel autom, išiel to nahlásiť na políciu, ktorá ako vždy nič nevyšetrila. A keďže mal auto poliate kyselinou, tak do ambulancie k bratovi išiel peši a už sa nevrátil, na priechode pre chodcov ho zrazilo auto.
Spomínam to len preto, že keď sa hovorí o tom a navrhuje to kolega Kaník, aby sa ustanovil štátnym sviatkom 28. október a aby sa do nižšej úrovne dalo výročie ústavy, tak že keď si uvedomujem všetky tieto veci, ktoré to prinieslo, či je až tak veľmi pri tej ústave čo oslavovať, a na druhej strane, si myslím, že by sa to nemalo robiť týmto spôsobom, že napriek všetkému, koľko zla a desať rokov trvajúcej vojny to prinieslo, to bol predsa len krok pozitívnym smerom. A bol by som rád, keby zostalo zachované aj výročie ústavy ako štátny sviatok.
Druhá vec je, že tá istá ústava, a predsa len som za ňu, sa v tom roku 1992 a po vzniku Slovenskej republiky stala nielen ústavou, ale aj zástavou a rúškom na kolosálnu rabovačku, ktorá v dejinách Slovenska nemá obdobu, že pod tým nacionálnym náterom sa dali skryť všetky zbojníctva a nástup mafiánskeho kapitalizmu najhrubšieho, najhrubšieho rangu. Napriek tomu si myslím, že nie je to riešenie najšťastnejšie.
Posledná vec. Spomína sa osoba Milana Rastislava Štefánika. Ja myslím, že to je aj taká pasca tohto návrhu, že sa snažíme získať alebo nejaké konotácie, alebo pozitívne emócie vo vzťahu k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Ja myslím, že nikoho z tohto poslaneckého zboru netreba presviedčať o tom, kto Milan Rastislav Štefánik bol, aký je jeho význam. Ja osobne, lebo to tu nezaznelo, ani kolega Novotný v tom curriculum Milana Rastislava Štefánika to nespomenul, mám najradšej, ale to je možno môj problém alebo vzťah k jednej epizóde zo Štefánikovho života, a rád to dodám úplne na záver, jeho pobyt na Tahiti a Markézach. Jemu sa tam podarilo stretnúť s Paulom Gauguinom. A po Gauguinovi, ako viete z európskych múzeí, zostali fantastické obrazy tahitských žien a dievčat, takisto ako zostali po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi úžasné dokumentárne fotografie s tou istou matériou. Takže prinajmenšom toto by som doplnil do obrazu života Milana Rastislava Štefánika.
Nakoniec skôr asi vyjadrenie, že, samozrejme, ako človek, ktorý sa narodil v Česko-Slovensku, budem za návrh hlasovať napriek tomu, že mi v tej diskusii chýba poctivá historiografia, bez ideológie, bez konfesionálnych predsudkov, s väčšou mierou objektivity, aj napriek tomu, že je tam návrh, ktorý je kontradiktórny, aby výročie ústavy nebolo štátnym sviatkom. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, poslankyne, poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, ako ho predkladateľ vysvetlil.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, to je všetko zo spravodajskej informácie, prosím, otvorte rozpravu.

Ja len krátko chcem poďakovať obidvom kolegom, ktorí reagovali na mňa, kolegovi Chrenovi, za to, že je senzibilný na tú tému transakčnej analýzy. Vidieť, že sa orientuje, vie, ako sa ľudia hrajú podľa Erica Berneho a naozaj tá komunikácia, keď sa prekríži alebo keď nie je fifty-fifty a nie je komunikácia – ja som okej, ty si okej –, naozaj prináša strašne veľa scenárov. Ďakujem za to, že si to všimol.
Július, pokiaľ hovoríš ty o tom, áno, len principiálne je to rovnaký zákon, len iná je tam filozofia. Ja osobne si myslím, že nie je dobrá filozofia ten istý princíp použiť, aby niektorí primátori, niektorí župani, niektorí starostovia boli privilegovaní z titulu výkonu svojich funkcií alebo svojich mandátov v Národnej rade. Zanáša to nespravodlivosť a diskrimináciu, aj keď teda sa dá povedať, že každý starosta môže byť zvolený, každý župan môže byť zvolený. Ale príde mi to ako také typicky slovenské, hľadám si priestor na presadenie len svojho a využívam všetky možné výhodné pozície a nie je to rovnosť a férovosť tej súťaže starostov a primátorov. To je všetko. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Milí kolegovia, ja viem, že tá téma je ťažká, ťažko sa o nej komunikuje, ťažko sa počúva a je to nepríjemné, aj keď to má aj takú tú opačnú stránku, že môže to vzbudzovať aj emócie závisti. A za to kedysi boli v stredoveku tvrdé tresty, ľudí dávali do klady, keď ste vzbudzovali závisť. Samozrejme, to bol iný spoločensko-historický kontext.
Ja budem hovoriť veľmi krátko, lebo už som k tej téme vystupoval, hovoril som niečo o tom, čo je to omnipotencia, keď niekto má viac žalúdkov, viac síl, viac možností a snaží sa ich všetky získať, ukoristiť, obávam sa, že je to najčastejšie vo svoj prospech, aj keď, samozrejme, verím aj charitatívnym pohnútkam, aj keď je to vec prudko a spoločensky temer nekontrolovateľná, takže niekedy mi to príde skôr ako výhovorka. Čiže to, čo som hovoril predtým polrokom o omnipotencii a o jej charakteristike, to by som už dneska nehovoril.
Ak ste si všimli, tým kontextom najskôr bola maximalistická podoba úpravy tohto abnormálneho stavu, kde sme sa nemuseli do toho siliť, pretože to máme napísané na našom štíte. Teraz myslím na štít KDH „jeden mandát stačí“. To bola maximalistická požiadavka. Samozrejme, voči takto formulovanej maximalistickej požiadavke a aj návrhu zákona, ktorý sme dali, ste mali výhrady. A sa ukázalo, že je nepriechodný. A obávam sa, že sa to zopakuje aj na tejto mimoriadnej schôdzi. Preto sme prišli aj s minimalistickou, ja to tak pracovne volám, verziou, aby, keď už teda ste omnipotentní a zvládate 5, 6 funkcií, ste z tých verejných prostriedkov naozaj v zmysle toho, ako deklarujete šetriť verejné financie, mali len jeden plat. Znova ale len hovorím, že je to trošku taký výraz možno aj zúfalstva, že sa nedá presadiť jeden mandát, a je to teda také riešenie naozaj minimalistické.
Dnes ma na tej tlačovej konferencii premiéra Roberta Fica zaujal spôsob, akým sa tej našej témy zmocnil on. Konkrétne myslím tú časť, kde hovoril, že ten princíp síce berie a vie, že už sme s tým pokúšali viac rokov, ale že berie ho najmä teda preto, lebo má inú filozofiu výkonu viacerých mandátov. Dokonca povedal na tej tlačovke, že to zlučovanie tých mandátov alebo viacerých funkcií považuje za prednosť, hovoril, že to je filozofia jeho návrhu, pretože taký primátor alebo taký starosta alebo taký župan potom z titulu pôsobenia v Národnej rady Slovenskej republiky môže viacej vybaviť, viac ovplyvniť. A akokoľvek o tom rozmýšľam, nehnevajte sa ale, trošičku mi to vsugerúva diskrimináciu tých primátorov a starostov a županov, ktorí toto privilégium nemajú. Preto ja s tou filozofiou, ako ju formuloval Robert Fico, nesúhlasím. Ja si myslím, a vidím to aj v župných zastupiteľstvách, kde sú napchatí starostovia a potom ten ich vplyv je iný ako vplyv tých starostov, ktorí zúfalo vykonávajú svoj jeden mandát a hľadajú prostriedky, že sú naozaj ukrátení. Obávam sa, že s takouto filozofiou, ako ju formuloval Robert Fico, sa nedá celkom súhlasiť.
Druhá vec, ktorá ma vyrušila na tej tlačovke, bola to, samozrejme, účasť kolegu poslanca Rašiho na nej. Je to smutné, že sa to deje v čase, keď časť opozičných návrhov ste vyradili z rokovania tejto schôdze, resp. predchádzajúcej schôdze s tým, že ide o explicitné predvolebné vystúpenia, a zároveň nemáte problém mediálne predávať explicitnú volebnú kampaň Richarda Rašiho, ešte dokonca v takom brutálnom kontexte, ako je zákon, ktorý nám váš premiér takpovediac ukradol, aj keď teda s iným filozofickým pointovaním. Takže toto je druhá vec, ktorá ma vyrušila na tej tlačovej konferencii, inak keby som mal povedať veľmi otvorene, pánboh zaplať aj za toto, napriek tomu, že tie filozofické východiská vnímame inak.
Posledná vec, ak dovolíte. Možnože to nie je priamo k téme, ale súvisí to s technikou komunikácie nielen o tomto, ale aj iných či opozičných alebo vládnych návrhov zákonov. Ja svojho času som bol veľký ctiteľ a dodnes uznávam jednu takú psychologickú školu, ktorá sa volá transakčná analýza. Je to veľmi zjednoduším, nechcem vás zdržiavať, ale mám pocit, že sa to do techniky komunikácie aj o tomto probléme veľmi hodí. Eric Berne, zakladateľ transakčnej analýzy mal takú predstavu, že všetko, čo človek zažije v detstve, počas výchovy v rodine a v dospelosti, sa v ňom zapisuje ako akési pamäťové stopy, povedal by som, také cédečká v rôznych leveloch jeho života. A tak sa stane, že človek má veľmi silne zafixované svoje detstvo alebo veľmi silne zafixovaného svojho rodiča a ten vplyv rodičovského prostredia, a zároveň sa môže stať, že má veľmi zrelo vybudovaný svoj dospelý pohľad, svoju integritu ako dospelý človek. Môže sa ale stať, a v komunikácii tu v parlamente sa nám to stáva aj pri tomto probléme, že komunikujeme spôsobom, ktorý Eric Berne nazýva prekrížená transakcia. To znamená, že nekomunikujeme na úrovni fifty-fifty, ale komunikujeme napríklad tak, poviem vám príklad, aby to bolo jasné. Môj dospelý, ten záznam dospelý, sa spýta dospelého mojej ženy: „Drahá, nevieš, kde mám tie ja neviem čierno-zelené ponožky?“ A jej dospelý povie: „Ako vždy máš ich v tom vrchnom šuflíku alebo máš ich v skrini.“ Čiže na moju dospelú snahu komunikovať reaguje jej dospelý. Môže však reagovať aj jej dieťa a povedať: „Čo po mne stále vreštíš?“ Alebo môže komunikovať jej dospelý, ktorý ma začne sekírovať a povie: „Keby si bol poriadny, vieš, kde tie ponožky máš.“ Si poviete, že to je somarina, že čo to tu hovorím. Je ale pravda, že táto teória funguje aj v politických komunikáciách. Svojho času, ak si spomeniete, taký explicitný príklad je. Nikita Chruščov na ženevskej konferencii vo chvíli, keď mu voči americkému oponentovi došli argumenty, dal si dole topánku a začal trieskať po stole. Myslíte si, že to bola dospelá komunikácia ruskej strany s dospelou výzvou z americkej strany? Nie, to veľký ruský rodič, prepáčte za výraz, kefoval malé americké dieťa. Obávam sa, že tento spôsob a to neustále vŕtanie si v očiach hrdzavými drôtmi aj tu pestujeme, a obávam sa, že táto komunikácie potom nie je, ako to chcel Eric Berne, ja som okej, ty si okej, ale my sme frajeri, vy ste babráci. Tento dualizmus nám nepomáha.
Aj preto som rád, že aj Lojzo Hlina, aj Alojz Přidal, ale myslím, že aj Alojz sa k tomu dostane, hovoria jedným dychom nielen o poslancoch strany SMER, ale aj o všetkých (áno, aj vrátane nášho Andreja Ďurkovského), ktorí v tomto majú za ušami.
Som na druhej strane rád, že na dnešnej tlačovej konferencii váš premiér Robert Fico konečne prijal možnosť dialógu na úrovni dospelý s dospelým, že sa už nespráva ako rodič, ktorý nás chce buzerovať ako malé deti ani že sa netvári ukrivdene, pretože sme opozícia. Dúfam, že v tomto trende sa to udrží a že konečne sa stane skutkom to, čo aj vaši kolegovia, pretože SMER v tomto nie je homogénny, ocenia. Mnohí z vás, ktorí nie sú v tej pozícii, akú ju máte vy, omnipotentní, majú s vašou omnipotenciou problémy. Čiže neriešime len problém náš úzko opozičný, ale snažíme sa o ňom aj komunikovať dospelo, teda aspoň ja sa o to snažím. Chcem vás vyzvať, aby ste sa o to rovnakým dospelým spôsobom snažili aj vy, pretože to bude raz na obraz spoločného dobra a navyše je to skutočný výraz sociálneho cítenia a možno aj akejsi istoty ako svetla v tuneli. Inak ak to nezvládneme týmto spôsobom, obávam sa, že sme stratení. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som tiež chcel reagovať na tú časť, Alojz, keď si hovoril o cirkevnom majetku. Mám takú bizarnú skúsenosť. Som bol na jednej porade riaditeľov cirkevných škôl, kde sme, samozrejme, ako vždy, aj keď sa to v slušnej spoločnosti nerobí, šomrali na málo peňazí, pretože podľa normatívneho financovania štátne školy mali nejaký ten normatív. A my sme to mali ponížené. A ešte aj naši nám brali z toho na svoje úrady cirkevné školské. No a jeden z kolegov takých ostrých, vtedy bol šéfom zodpovedným za cirkevné školy nebohý biskup Baláž, tak sa na biskupa Baláža obrátil. Hovorí: „Otec biskup, a čo vám bráni v tom, čo nám štát dáva, resp. nedáva, dať nám z vašich peňazí, z cirkevných.“ A on povedal: „Chlapci, my sme takí neboráci. Nám padol do lona majetok, ktorý sme si ani nezaslúžili. Navyše nás konfrontuje so všelijakými morálnymi traumami. Nám bolo oveľa lepšie v biede. Napokon to aj svedčí evanjeliu.“ Hovorí: „Ale dajte nám čas. My sa to naučíme, my ten majetok raz dokážeme porátať. A potom vám dofinancujeme to, čo vám v tých školách chýba.“ Ten kolega sa spýtal, hovorí: „Otec biskup, a kedy to asi bude?“ A on povedal len tak, ja neviem tak poloironicky, polovážne: „Tak o 15 – 20 rokov.“ A ten kolega bol natoľko drzý, že povedal: „Otec biskup, no ale potom nám môžete už práškový cukor fúkať do zadku.“ Ale otec biskup Baláž sa neurazil. Hovorím to len preto, že naozaj aj rozsah tých reštitúcií a toho majetkového pohybu bol taký veľký, že v tom čase, to bolo pred 10 rokmi, neviem, ako je to dnes, naozaj to nevedeli celkom jednoznačne porátať. Vďaka.

Ďakujem veľmi pekne. Martin, ty bývaš intelektuálne dosť poctivý, aj keď teda nemám súhlas so všetkými tými názormi, ktoré hovoríš. Ale keď si sa dovolával tej štruktúry alebo keď si spomínal tú štruktúru siedmich dní a spomínal si Bibliu ako krásnu literatúru, poctivé by bolo povedať, že tá štruktúra času bola prvýkrát možno formulovaná ako určitá fyzikálna jednotka Sumermi a v Babylonskej ríši, napokon aj v názvoch a v etymológii nedele v iných krajinách. Vidno to dobre v Anglicku, Sunday je slnečný deň, deň boha slnka, dies solis z latinčiny. To isté, v nemčine máš Sonntag. Dobre, v iných jazykoch, v románskych domenica je dimanche, domingo, čo je už naozaj deň Pána. A môže to mať explicitný kresťanský význam. Ale to, že si si nedal tú robotu, aby si si pozrel, aký je skutočný pôvod a etymológia slova nedeľa v iných jazykoch, o slovanských hovoriť nebudem, je jedna vec teda, na ktorú by som ťa chcel upozorniť.
Druhá vec. Hovoril si, že si pletieme koreláciu s kauzalitou, v zmysle, že, aj keď budú otvorené centrá, kto chce ísť do lesa, pôjde do lesa. Do istej miery je to pravda, ale už len príležitosť, že môžeš ísť aj do obchodného centra, je tlak na kauzalitu, že oveľa skôr budeš môcť ísť do toho centra, ak v nedeľu bude otvorené, ako keď otvorené nebude to centrum. Čiže ono nie je to celkom pravda. Je to aj kauzálna príčinnosť, že je príležitosť do takýchto centier ísť.

Ďakujem veľmi pekne. Ako sledujem tú diskusiu, tak mi beží pred očami taký obraz z francúzskeho výtvarného umenia z konca 19. storočia. George Seurat namaľoval krásny obraz Nedeľa v La Grande Jatte, kde ľudia sú na brehu Seiny pod slnečníkmi, je neskutočný kľud, pokoj a aura nedele bez akýchkoľvek prívlastkov náboženských, liberálnych, onakých, proste pokoj a zastavenie.
Som rád, že Ján Figeľ upozornil, že si, Janko, upozornil na ten rozmer kultúrny. Ja si myslím, že spôsob, akým sa diskutuje o tejto téme, je trošku zavádzajúci. Tu nejde o konflikt kresťanských a liberálnych pohľadov, tu ide o tému, ktorá je širšia. Je to téma sociálna, komunitná, psychohygienická, relaxačná, kultúrna, rodinná. A naozaj s tým podľa mňa je problém, pretože človek, a by som dal do pozornosti jednu štúdiu Maxa Picarda Človek na úteku, hľadá rôzne formy, ako sa vyhnúť stretnutiu so samým sebou. On tam popísal anatómiu tohto úteku a, si myslím, aj odpor voči nedeli, tak ako ju navrhujú moji kolegovia, vyplýva z nechuti byť konfrontovaný sám so sebou. Samozrejme, má to aj tie sociálne, rodinné dopady, kontakt s príbuznými a tak ďalej. Ale v prvom rade ja vidím problém hlbší a, môžem povedať, aj budhistický, a nemusíme byť kresťania, snahy vyhnúť sa stretnutiu samého so sebou. Dokonca existuje aj v psychiatrii jedna kategória, sa to volá nedeľná neuróza, že ľudia sú tak nastavení v tom tempe, že akonáhle vypadnú z tempa, majú depresívnu symptomatológiu, cítia sa opustení, deprimovaní a čakajú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Využívam inštitút procedurálneho návrhu, ale nie je to procedurálny návrh, len chcem oznámiť, všetkým svojim kolegom som dal do schránok pozvánku na vystúpenie Andreja Augustína. Vďaka ústretovosti Sekretariátu Národnej rady výstava bude zajtra o 18.00 hodine aj s privítaním alebo s prezentáciou knihy, ktorej som spoluautorom. Všetkých mojich milých kolegov, ktorí budú mať čas a chuť, pozývam zajtra o 18.00 hodine na západnú terasu do výstavnej siene. Ďakujem veľmi pekne.