Videokanál poslanca

Ďakujem.
Najskôr na pána poslanca Hlinu zareagujem. Keď parlament napríklad volí generálneho prokurátora, aj on musí mať bezpečnostnú previerku „Prísne tajné“. Neudeľuje mu ju parlament, nevzniká mu ani voľbou. Naviac, táto funkcia nie je funkcia zákonodarného zboru. Inak by sme mohli prisúdiť zákonom parlamentu akúkoľvek funkciu súdneho orgánu alebo čohokoľvek iného. Proste považujem to za nesúvisiace. A tie ďalšie podmienky pre členstvo v tejto komisii by sa mali práve týkať hrozby úniku informácií. Tou hrozbou sám osebe nie je budhizmus, ani bývanie v Košiciach, konkrétnych ľudí možno ňou je, ale všeobecne ňou nie je.
A teraz k pánovi poslancovi Gálovi. Keď som spomínal únik informácií napríklad z policajných zložiek, no tak, áno, ale policajti jednak podliehajú bezpečnostným previerkam, ktoré sa im môžu aj odňať, a dokonca podliehajú aj v takýchto pozíciách povinnému preverovaniu na polygrafe, povinnému preverovaniu na polygrafe, aj keď k tomu úniku dôjde. A ja som hovoril v úvode: "Však, v poriadku, dajme tam poslancov, nech majú previerku alebo nech chodia pravidelne na polygraf, v poriadku, nemám s tým problém." Ja by som to potom podporil. A teraz sa budeme tváriť, že no ale keď poslanec pôjde na polygraf, to je také ponižujúce. Čo ja viem, alebo keby mal fúkať, to je také ponižujúce. Nevidím naozaj v tomto problém, ak človek nič neurobil, prejde tým, práve, naopak, ešte bude vnímaný ako absolútne čistý. Čiže som za ten koncept aj parlamentnej kontroly. Ale proste musia to byť osoby, pri ktorých je únik informácií naozaj minimálny. Poďme do toho.

Pani predsedajúca, vážený pán minister, milé kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi tiež sa v prvom čítaní vyjadriť k návrhu zákona, ktorý je v princípe len parciálnou novelou pôvodne plánovaného nového zákona, predpokladám, o spravodajských službách. Je vecou vlády, že sa rozhodla ísť nie komplexnou novelou, ale novelou parciálnou. To je vec, na ktorú musí odpovedať vláda. A my reagujeme na texty, ktoré prídu do parlamentu.
Ale by som chcel zareagovať práve na tie časti novely, ktoré sú kľúčové, ktoré sa týkajú zriadenia parlamentnej komisie, ktorá by mala mať právo ísť do živých spisov, ktoré sa týkajú nasadzovania informačno-technických prostriedkov.
A ja predložím v druhom čítaní, pozmeňujúci návrh, lebo v tejto podobe naozaj vnímam predloženú úpravu ako nebezpečnú. Nehovorím to prvýkrát, hovorím to opakovane. Kto sa pohyboval aspoň sčasti buď v bezpečnostných alebo justičných zložkách, tak ten veľmi dobre vie, akým spôsobom je citlivý únik informácií, a veľmi dobre vie, že tá druhá strana, voči ktorej podozrenie alebo trestné konanie smerujú, za určité druhy informácií veľmi dobre platí. Za informácie o tom, kde sa používajú ITP, kde je používaný agent, kto je sledovaný a mnohé ďalšie, sa dobre platí. Niekoľko razy sme boli svedkami, niektoré veci boli zverejnené, niektoré veci neboli zverejnené, keď práve únik informácií tohto typu úplne zmaril celé vyšetrovanie. Určite o tých prípadoch vie aj dnešný minister vnútra, viem o mnohých z nich ja osobne, keď dochádzalo k úniku informácií aj z prostredia policajných a justičných zložiek. Nehovorím to veľmi rád. Ale aj také prípady boli a boli pre úspešnosť prípadu zničujúce. Hneď ako takáto informácia unikne, kauza vlastne v princípe sa skončila, už v tej rovine trestnoprávnej je nepoužiteľná. Ja napriek tomu, že v parlamente je z používania ITP dlhé roky taká menšia paranoja, spomínam si na dobu, keď sa prijímali nové trestné kódexy, keď bežala taká informácia medzi poslancami. A poslanci si aj tú informáciu overovali, ako sa dá zistiť, či je telefón odpočúvaný. Vtedy bolo nejaké číslo, mriežka, mriežka, neviem proste a tak ďalej s tým, ak bude tam signál taký, tak odpočúvaný telefón je, ak bude tam signál iný, prerušovaný, tak telefón odpočúvaný nie je. Teraz vám to pripadá úsmevné, ale divili by ste sa, koľkí poslanci v tom čase, pred tými desiatimi rokmi tie čísla vyťukávali a brali tú informáciu ako vážnu. Čiže veriť sa dá asi aj v tejto snemovni skoro všetkému. A tá až obsesia u niektorých poslancov išla tak ďaleko, že naozaj sme stratili zo zreteľa, čo je vo vzťahu k používaniu ITP na Slovensku najväčší problém a že najväčšie problémy sú nelegálne odpočúvania a eventuálne obchodovanie s odpočúvaním a nie až tak prípady, keď sú ITP nasadené v zmysle buď zákona o ochrane súkromia, alebo Trestného poriadku. A prečo hovorím o úniku informácií a prečo som tým začal? Je to preto, že som naozaj presvedčený o tom, že v takomto nastavení hrozba úniku informácií mnohonásobne vzrastie.
Pán poslanec Gal spomínal, predpokladám, že išlo o výbor pre preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, úplne iné informácie. To sú v princípe skončené kauzy. Ja som v tom výbore bol štyri roky. To znamená, tam sa preverujú informácie z minulosti toho uchádzača. A keď mu to niekto vynesie, tak je to smutné. Ale nič tým neohrozí v princípe. Tu ak niekto vynesie informácie o tom, kto a kedy je odpočúvaný, tak to ten bezpečnostný záujem ohrozí úplne priamo.
A ja si nemyslím, že myšlienka parlamentnej kontroly sama osebe je zlá, ale musí byť inak konštruovaná, teda, po prvé, tu musia byť naozaj osoby, aj poslanci, kde riziko úniku informácií je minimalizované. To by asi mal byť náš spoločný záujem, aspoň dúfam. V takom prípade, poviem to len naozaj v prvom čítaní veľmi všeobecne, sú možné dve riešenia. V tejto komisii, aj keď ja by som radšej bol, keby išlo o menší počet osôb ako šesť plus dva, buď by boli poslanci, ktorí majú obligatórnu bezpečnostnú previerku, len tí by mohli byť do tejto komisie zvolení, nikto iný by do nej nemohol byť zvolený, druhá možnosť je... A inak nevidím dôvod sa tomu až tak vyhýbať, lebo sú priamo volení a tým pádom nehrozí únik informácií? Únik informácií závisí od charakteru tej osoby. Charakter osoby s priamou voľbou nemá nič spoločné. Tam nie je žiadna príčinná súvislosť. To všetci vieme. Poslanci sú niektorí charakterní, niektorí bezcharakterní, takisto ako je to v mnohých iných profesiách. Čiže len to, že sú priamo volení, ešte nie je dôvod pre to, aby nepodliehali tiež bezpečnostnej previerke tí poslanci, ktorí majú záujem byť v tejto osobitnej komisii. Druhá možnosť je teraz, to poviem tak pracovne, aby poslanci, ktorí sú v tejto komisii alebo budú v tejto komisii podliehali povinnosti, pravidelnej skúške každý rok na polygrafe s jednou otázkou: „V poslednom roku vyniesli ste nejaké informácie, ktoré ste zistili ako člen komisie, áno, nie?“ Potom, samozrejme, by bolo treba nadviazať na to nejakým sankčným mechanizmom, ak by sa potvrdilo, že polygrafom ten poslanec neprejde.
Teraz aby sme si rozumeli, nikto z poslancov nie je nútený byť v tej komisii, môže vykonávať slobodne svoj mandát aj bez tejto komisie, ale ak ideme, umožniť poslancom alebo komukoľvek inému, aby nahliadal do živých spisov v tak citlivých informáciách, ktorých únik môže znamenať ohrozenie bezpečnostných záujmov krajiny, tak si myslím, že by to nemalo byť s takou nejakou ľahkou váhou. Je fajn, že tá komisia je štruktúrovaná v podobe traja z koalície k trom z opozície. Asi by bolo dobré potom doplniť, že aj tí dvaja volení členovia, to som tam nenašiel, by mali byť tiež vlastne 1 : 1, aby tam teda bola parita v zásade. Ale to je technické riešenie. A tam, samozrejme, sa vyžaduje od neposlancov zvolených parlamentom, aby mali previerku na „Prísne tajné“, hej. Len u poslancov to nie je zrejme s argumentom, pán minister sa asi vyjadrí, že veď poslanci sú priamo volení. Ale aká je tam súvislosť že sú priamo volení? Tým pádom od nich nehrozí únik informácií?“ To asi ťažko nehrozí. To samo osebe nijako negarantuje, že sú v tomto imúnni podľahnúť rôznym tlakom.
A teraz by som povedal ešte jednu vec. Sú dva typy úniku informácií. A bolo by dobré si to možnože uvedomiť. Jeden typ úniku informácií je, keď niekto úmyselne, väčšinou za finančné plnenie, za úplatok, za peniaze posúva informácie, poviem to, na úrovni tej trestnoprávnej do prostredia organizovaného zločinu, väčšinou, to je tá jedna forma, ale tá druhá forma toho úniku možnože sa vám bude zdať byť nie taká malígna, je, že niekto sa proste potrebuje vyrozprávať. Sú povahy mnohé, možno v parlamente ich je viac ako vo všeobecnej populácii, ktoré sa potrebujú zveriť s tým, čím prešli v práci, niekomu blízkemu. Aj tam hrozí únik informácií, možno nechtiac, možno nie úmyselne. Ale aj tam hrozí únik informácií. Čiže to ani nie je až vec charakteru, zlého charakteru v tomto prípade, ale skôr nejakej povahovej črty, keď človek potrebuje zdieľať svoje pracovné problémy s niekým blízkym. By ste sa divili, koľko informácií takýmto spôsobom, žiaľ, malo tendenciu uniknúť.
Ja som si ako minister spravodlivosti a minister vnútra, nehovorím to preto s nejakou všeobecnou mienkou na mysli, prešiel cez mnohé aj závažné kauzy, keď bolo zrejmé, že pokiaľ konkrétne informácie by sa rozšírili na ďalšie osoby a neboli by limitované na naozaj minimálny okruh ľudí, tak tá akcia by bola zmarená. Tu spomeniem možnože len dve kauzy, ktoré mi hneď prídu na rozum, keď o týchto veciach hovorím. Z tých káuz prvá bola kauza Mikuláša Černáka v roku 2002 – 2003, druhá bola kauza Juraja Ondrejčáka v roku 2011. Proste pokiaľ by tam nebola vyslovene vopred daná pozornosť aby informácie boli obmedzené na veľmi malý počet ľudí, tak by tieto kauzy nikdy neboli dotiahnuté do konca. Hovorím vám svoju osobnú skúsenosť, nie je to niečo, čo som si prečítal v nejakej múdrej knižke.
Čiže preto si myslím, že ten návrh v tejto podobe je nebezpečný, ak nebudú zmenené parametre podmienok členstva v tejto osobitnej komisii. S tým súvisí moja druhá pripomienka. Neviem, či ministerstvo má k dispozícii nejakú komparatívnu analýzu, ako to je v iných krajinách. Možno ju má, možno ju nemá. Ale pokiaľ viem, tak v niektorých krajinách v princípe toto oprávnenie ísť aj do živých spisov majú len dvaja poslanci, konkrétneho gestorského výboru, jeden z tej, dajme tomu, vládnej strany, druhý z opozičnej strany, len dvaja ľudia, ktorí tiež majú povinnosť proste mať nejakú security clearance, aby nehrozilo riziko úniku informácií. My tam dávame osem ľudí, z toho 6 poslancov bez previerky, a to na malom Slovensku. Mi to príde ako nerozumné riziko, pretože či z dôvodu úniku informácií toho úmyselného alebo toho nedbanlivostného, ak chcete, tu bude hroziť, že budú unikať informácie tohto typu, živé informácie na rozdiel oproti výboru NBÚ do prostredia opačného, do prostredia, voči ktorému nástroje ITP smerujú. A to považujem za najväčšie riziko, a preto v tomto znení zákon nepodporím a budem v druhom čítaní navrhovať aj na výbore, aj v pléne pozmeňujúce návrhy, ktoré na jednej strane umožnia určitú parlamentnú kontrolu, okej, lebo teraz je akože moderné, keby si niekto povedal, že to je transparentné. No tak najtransparentnejšie je, viete čo, dať žiadosť o ITP na internet, nech každý vie a prečíta si, to je najtransparentnejšie. By sme si tak povedali, že to je dosť hlúpy návrh. Čiže by som v tomto rozsahu potom chcel predniesť pozmeňujúce návrhy v rámci druhého čítania. Ďakujem, pani predsedajúca.

Ja si myslím; dve poznámky k tomu chcem mať, jednu vecnú a druhú právnu. Tá vecná je, že každý sa teší novej investícii a myslím, že aj prevažná časť opozície sa teší z investície v Nitre. Nie je to celkom tak, ako to bolo, keď reagoval pán poslanec Blanár, keď prichádzali automobilky za bývalých vlád, kedy sa opozícia netešila z ich príchodu, práve naopak, tvrdila niečo o montážnych dielňach a podobne. Takú chybu, že by sme nadradili stranícke záujmy nad záujmy štátu, my robiť nebudeme a pevne verím, že pre budúcnosť to je aj pre vás poučenie, investície vítať za každej vlády, nielen za tej vašej. Lebo v minulosti ste ich, práve naopak, kritizovali, kritizovali a považujem to v tom čase za veľmi, veľmi neštátnické kroky a gestá. To je jedna poznámka, do minulosti.
Druhá poznámka, do budúcnosti, by som si dovolil povedať, že možnože bolo dobré schváliť návrh, aby na každej nasledujúcej schôdzi bol automaticky zaradený bod programu, ktorý sa týka skráteného legislatívneho konania vo vzťahu k významným investíciám. Lebo mali sme už skrátené konanie na minulej schôdzi, na terajšej, proste legislatíva v absolútnom chaose, vždy niečo vyjde na povrch, každý mesiac si niekto spomenie, že ešte treba riešiť jeden zákon, tento zákon, tamten zákon, a mali by sme to, mali by sme to vlastne v jednom balíku, keby sme to schválili automaticky. Na každej schôdzi, keď znovu legislatívny chaos niečo prinesie, niečo si niekto spomenie, že zabudol minule, teraz si spomenie, aby to bolo proste, aby sme nemuseli stále schvaľovať takéto body na každej schôdzi, lebo zdá sa, že pravá ruka nevie celkom, čo robí ľavá. Pripomínam, na poslednej schôdzi sme schvaľovali v skrátenom konaní tiež novely zákonov k významnej investícii v Nitre. Bol tu teda iný minister.

Ďakujem. Ja to využijem na to, že, že pôvodne som mal v zámere podať pozmeňujúci návrh, ale keďže aj moje návrhy, ktoré sa týkajú zdravotne postihnutých či nevidiacich, alebo nepočujúcich, sú skôr odmietané, tak to nechcem robiť s veľkou pravidelnosťou.
Ten návrh sa týkal definície kvantity titulkov, aby to bolo dostupnejšie pre osoby so zmyslovým postihnutím, mnohé krajiny Európskej únie vrátane Českej republiky majú povinnosť zabezpečiť až 70 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami a je tam nárast 5 % až do toho výsledného stavu 70 %. A rovnako, čo v návrhu absentuje, ja som o tom hovoril trošku aj v prvom čítaní, je definícia, definícia hlasového komentovania pre nevidiacich, čo je zase oblasť, ktorá by mohla byť pre nevidiacich mimoriadne dôležitá, a myslím, že zákonný návrh by mal obsahovať jasnú definíciu, aby bolo všetkým subjektom, povinným subjektom zrejmé a jasné, čo hlasovanie pre nevidiacich reálne znamená.
Ja si myslím, že vyspelosť spoločnosti sa posudzuje podľa toho, ako pristupuje k tým najbezbrannejším, a určite medzi nich je treba počítať osoby, ktoré sú zdravotne postihnuté, či, či sú to nevidiaci alebo nepočujúci, a napriek tomu, že, že ministerstvo sčasti niektoré veci rieši, tak je mi ľúto, že sa nevieme zhodnúť na veciach, ktoré by mali ísť naprieč politickým spektrom a ktoré by boli na väčšiu podporu bez nejakých veľkých nákladov tých, ktorým táto spoločnosť dlží najviac. Ja si myslím, že to sú práve zdravotne postihnutí.

Pán poslanec, samozrejme, že sú aj podania, ktoré sú šikanózne alebo špekulatívne, ale je pomerne veľa rozsiahlych podaní, ktoré také nie sú a ktoré tým budete zaťažovať vyšším poplatkom. Poviem to na príklade. Dopravné podniky. Koľko majú bratislavské súdy sporov pri MHD? To nie sú špekulatívne návrhy, to nie sú šikanózne návrhy a vy týmto návrhom vylejete aj dieťa z vaničky von, lebo budú zaťažené vyšším poplatkom, pretože ich bude určite viacej ako šesť v jednom kalendárnom roku, práve naopak, bude ich proste, budú ich, budú ich stovky, ak nie viac. Takže to nepovažujem za príliš rozumné.
A druhá poznámka je, že ja nie som proti používaniu cudzích slov, ak slovenčina nemá ekvivalent, ale, ale, ale "recentná prax," neviem, že čo, kvôli čomu je potrebné, aby to asi znelo zaujímavejšie, odborne a učenejšie, používať slová, pre ktoré má slovenčina veľmi jednoduchý ekvivalent, súčasná prax. Keď ste to spomenuli ešte aj, ešte aj v ústnom vystúpení, tak mi, som neodolal, vás na to upozorniť, lebo ono to neznie učenejšie ani odbornejšie, len sa to tak vydáva, že to tak znie.

No ja skúsim stručne reagovať na pána poslanca Martvoňa. No možno netreba toľko len na tom Googli sedieť, človek sa potom dozvie niekedy aj viac, aj keď chápem, že je to teraz fenomén doby.
Priznávam jednu vec sebakriticky, že som všetky problémy Slovenska ani sveta ako minister spravodlivosti a minister vnútra nevyriešil, to je proste fakt a to priznávam sebakriticky a viem, že v tomto sú oveľa nadanejší, mladší kolegovia aj v tejto sále, ale v každom prípade som opakovane ešte ako minister spravodlivosti a potom aj v opozícii navrhoval prísny zákon na preukazovanie pôvodu majetku, ktorý bol vašou vlajkovou loďou. A ma prekvapuje, že nikto z vás sa nevyjadril k tomu, že podobne ako tento zákon, preukazovanie majetku je päť rokov nefunkčný zákon. Je to proste jeden nefunkčný zákon. A všetci to viete.
Pán poslanec Číž, ešte k tomu stanovisku Transparency International. Problém totižto už dnes nie je až tak s krajinami Európskej únie, napríklad s Cyprom, ktorý ste tiež citovali, taký, lebo Cyprus už na základe aj európskeho práva oznamuje (finančná polícia na Cypre) konečných užívateľov výhod. Problém tu je s inými krajinami, mimo Európskej únie, ako sú napríklad Belize alebo Holandské Antily alebo, to je jedno, Nový Zéland, ktoré nepodliehajú právu Európskej únie a na ktoré sa, samozrejme, ani zákaz diskriminácie nevzťahuje, lebo ten sa vzťahuje len na krajiny Európskej únie. A to ako právnik vy musíte vedieť.
A posledná poznámka alebo otázka na vás je: Ak sa preukáže, že člen vašej vlády, minister tejto vlády bol alebo je spoluvlastníkom schránkovej firmy, vyzvete ho na rezignáciu? Totiž tam sa ukazujú potom skutky a nie len plamenné reči.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, slová a skutky by mali byť v zhode, to znamená, keď pán poslanec Číž oprávnene vytkol neprítomným poslancom, ktorí boli v rozprave, že hneď po vystúpení odišli, tak teraz urobil, samozrejme, to isté. Čiže bol by som rád, keď niekto niečo kritizuje, správať sa teda iným spôsobom, a nie úplne identickým. (Reakcia z pléna.) To ste vy vytkli, pardon, tak teda dúfam, že teraz s faktickými ide to pánovi poslancovi Čížovi tiež, však, dúfam, očakávam to, lebo vy ste tak väčšinou konzistentný, neutrálny, nestranícky, to som si na vás, pán Jarjabek, vždy mimoriadne cenil, hej.
A teraz sa vrátim k tomu návrhu zákona. Neviem, či má zmysel hovoriť len o minulosti, keď v súčasnej vláde, a nechcem odpútavať od tohto pozornosť, sedí člen vlády, ktorý je alebo doteraz bol spoluvlastníkom schránkovej firmy. To preukážem nie dnes, ale v krátkej dobe. Jeden člen vašej vlády bol alebo stále je preukázateľne spoluvlastníkom schránkovej firmy. Blahoželám, naozaj, a budem tu hovoriť v krátkej dobe konkrétnejšie, o koho ide a aké sú konkrétne dôkazy.
Ale teraz budem hovoriť tu k tomuto návrhu zákona.
Poviem najskôr vec, ktorá je všeobecnejšia, že vládna strana často prijíma zákony, ktoré sú v princípe len naoko, o ktorých dopredu vieme, že nebudú fungovať, že nebudú vykonateľné, že v žiadnom prípade sa možno nepoužijú, ale prijmú sa len kvôli tomu, aby sa mohlo povedať, že: „Však niečo sme prijali.“
No a uvediem konkrétny príklad, aby sme nehovorili všeobecne. Pred voľbami v roku 2010 tento parlament prijal zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Ten pôvodný zákon bol zrušený Ústavným súdom. Bolo treba po rokoch právneho vákua vyvinúť nejakú zrazu rýchlu aktivitu pred voľbami, tak prišiel premiér s tým, že prijmeme nový zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Lenže navrhol text, ktorý bol úplne zjavne neúčinný, nevykonateľný, deravý ako rešeto. Vtedy tu v pléne som upozorňoval, že ten zákon je nevykonateľný, a navrhoval som pozmeňujúce návrhy, ktoré by ten zákon urobili aspoň sčasti vykonateľným. Samozrejme, tieto návrhy boli odmietnuté a SMER si so svojimi koaličnými partnermi HZDS a SNS odhlasoval, čo potreboval. Od roku 2010 je päť rokov, vyše päť rokov. Hádajte, kolegyne a kolegovia, v koľkých prípadoch bol zákon o preukazovaní pôvodu majetku, marketingový ťah strany SMER v roku 2010 uplatnený. Ani v jednom jedinom prípade to nebolo.
Aj teraz v opozícii som navrhoval, asi tento rok, myslím, znovu opakovane novelu zákona, aby sa stal ten zákon aspoň trochu vykonateľný. Ako ste pritom hlasovali? Nik ho zo strany SMER nepodporil. Je úplne evidentné, že SMER, a nehovorím to s radosťou, proste nemá chuť ani vôľu, pokiaľ koná nezávisle a bez tlaku, prijímať reálne protikorupčné zákony. Žiaľ, ten "track record" je veľmi jednoznačný, pričom jediný okamih, keď je SMER schopný prijímať protikorupčné zákony, je, keď je pod tlakom, pod tlakom verejnosti, nie opozície, ani médií. A SMER bol pod tlakom verejnosti v decembri minulého roku.
Celá kauza o schránkových firmách akcelerovala v čase kauzy cétečka, čo už je dnes, našťastie, trestnoprávna kauza. To nie je kauza politická. To je trestnoprávna kauza, zaplať pánboh. Uvidíme, ako to pôjde ďalej.
Vtedy sa začala diskusia kvôli MEDICAL GROUP, ak si pamätáte, o schránkových firmách, ktorá bola veľmi ostrá, a vtedy, si myslím, a nielen si to myslím, ale aj viem to, SMER bol pod tlakom kvôli tomu, že boli ľudia v uliciach. A jediným, čoho sa SMER bojí, sú ľudia v uliciach.
A poviem, prečo teraz nemáme účinný zákon. Je to okrem toho preto, že SMER prijíma len marketingové zákony v tejto oblasti, ktoré reálne nie sú vymožiteľné, aj preto, že časť opozície, tak neviem, teraz to poviem, mala tak zlý úsudok, aby som to povedal pekne, spod toho tlaku pomohla strane SMER sa dostať prijatím uznesenia, ktoré dnes naplnené nebolo. Potom sa ešte teda vrátim k tomu, aký to bol naozaj zlý úsudok.
V tom čase, keď sme o tom rokovali v parlamente v decembri, tu boli viaceré vykonateľné, razantné, prísne pozmeňujúce návrhy. Z nich niektoré predložil aj kolega Beblavý, aj kolegyňa Žitňanská, niektoré sme predložili my. Oboje súbory tých pozmeňujúcich návrhov boli fajn, boli dobré. A keď som ich predložil, tak vtedy návrh zastupoval minister spravodlivosti, jeho prvá reakcia bola: „Nevyzerá to zlé, proste skúsme sa dohodnúť, schválime to.“ Dával som to pani poslankyni Laššákovej, rokovalo sa o tom. Ale zrazu prišla iniciatíva mojich kolegov v opozícii s tým, že: „Teda, dobre, neprijmime zákon, prijmime uznesenie, ktorým zaviažeme vládu, aby v prvom kvartáli 2015 priniesla komplexný zákon.“ A to bola taká pomocná ruka strane SMER s tým, že: „Však dostaneme vás z tej bryndy, teraz nemusíme rokovať, na jar už bude dávno po demonštráciách, už verejný tlak nebude.“
A ja by som bol rád, keby kolegovia, ktorí to vtedy navrhovali a ktorí dnes prichádzajú s tým, že schránkové firmy sú zlé a treba s tým niečo robiť, si priznali aspoň tú chybu, ktorú urobili v decembri, keď pomohli strane SMER v tom, aby Slovensko v tom čase neprijalo prísny protischránkový zákon. Vtedy tu navrhovali viacerí, aj kolegovia ďalší: „Rokujme aj dva týždne do Vianoc. Ak sú naše pozmeňováky zlé, dajme dokopy hlavy, nech príde s razantnými pozmeňovákmi SMER, kľudne, ktorýkoľvek z vás. Nemusia byť naše prijaté, ani nemusia byť naše najlepšie pozmeňováky.“ Bol priestor na to dva-tri týždne. Ale, žiaľ, vtedy dostal SMER pomocnú ruku v tom čase od MOST-u a od strany SIEŤ, aby z tejto situácie mohol vykľučkovať. A ja pevne verím, aby som nešiel do minulosti, že to je poučenie pre kolegov v opozícii. Aj sme ich upozorňovali, aby neverili v tom strane SMER, že o tri mesiace príde komplexný razantný zákon, je to len hra na čas. A tak sa aj stalo. Bola to hra na čas a SMER prišiel na jar 2015 so zákonom, ktorý je nevykonateľný a ktorý nespĺňa ani tie parametre, ktoré sú v tom uznesení Národnej rady, ktoré bolo schválené stranou SMER a časťou opozície. A bol by som rád, keby sme sa v opozícii tomu vyhli, pretože podľa mňa ak sa tomu nevyhneme, tak veríme, aspoň niektorí, že SMER naozaj má aj bez tlaku a dobrovoľne úprimný záujem riešiť korupciu v tejto krajine. To, si myslím, nikto pri dobrých zmysloch si už na Slovensku nemyslí. Možno si myslieť, že SMER má úprimný záujem riešiť sociálne veci, ale to, že má SMER záujem riešiť korupciu, si myslím, si nemyslia ani vaši voliči, by si nemali ani myslieť opoziční poslanci tým pádom, keď takýmto spôsobom naleteli strane SMER.
A ten kľúčový problém je ten, že pokiaľ by sme vtedy schválili účinný protischránkový zákon, tak mnohé kauzy, mnohé transakcie, mnohé tendre by sa neuskutočnili, teraz nebudem triafať čísla, a by sa Slovensku podarilo zachrániť z verejných zdrojov možno stovky miliónov eur. V tejto vláde je to až čarovné. A bolo by to zábavné, ak by to nebolo smutné, že sú rezorty, ktoré majú svoje vybrané schránkové destinácie.
Tu sme mali Curaçao, je tu bývalý minister hospodárstva, Holandské Antily, ministerstvo zdravotníctva má tuším Nový Zéland, lebo pán Široký tam má svoje firmy (VÁHOSTAV, DÔVERA), všetko na jednej adrese, minister dopravy má Cyprus, všetko na jednej adrese. Je to absurdné. Čo je to za vládu, kde každé ministerstvo a každý minister dáva veľkú časť verejných zdrojov schránkovým firmám na jednej adrese, v jednej exotickej destinácii. Bolo by to zaujímavé, ak by to nebolo smutné a tragické pre krajinu.
Ak by sme vtedy schválili účinný protischránkový zákon, tak Slovensku by sa zachránili stovky miliónov. Dnes všetci vieme, že ak sa prijme niečo účinné, tak to nebude za tejto vládnej konštelácie, za vládnej väčšiny v parlamente. Tu nie je žiadna snaha, najmä v situácii, keď ľudia nie sú v uliciach, tak vtedy už vôbec nie je. Čiže bude potrebné asi až po voľbách prijať účinný zákon.
Ale ešte tá posledná poznámka k tým smerniciam. Európske právo je kontinuálne vo vývoji. A my tu prijímame možno polovicu noviel zákonov, si to možnože málokto všimol, ktoré sa týkajú len implementácie európskeho práva, lebo je stále nejaká zmena proste európskeho práva, na to treba reagovať a ju treba harmonizovať. To nie je nič nové. Európska únia aj v tejto oblasti bude vo vývoji a bude prijímať po novej smernici ďalšiu novelu smernice o dva roky a budeme ju implementovať. Ale tu čakať na Európsku úniu donekonečna a neurobiť nič, to je podľa mňa čistý alibizmus. Takto to podľa mojej mienky nefunguje, už nehovoriac o situácii naviac, keď premiér včera hovoril, že aj tak, to čo raz je z Európskej únie, my nemusíme rešpektovať v zásade, aj keď nás prehlasujú, však nevadí. Už sa k tomu nechcem vracať. Tak tu zrazu proste Európska únia je svätý grál a musíme podľa toho len ísť. Tak to je také celkom zaujímavé, keď to tak porovnáte s včerajším vystúpením predsedu vlády k téme kvót pre utečencov.
Každopádne si myslím, že prezident má pravdu, je fajn, že ten zákon vetoval. Poukázal na to, že v princípe to budú neúčinné ustanovenia, ktoré budú len akousi marketingovou nálepkou, presne tak ako je päť rokov marketingovou nálepkou zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý nebol ani v jednom prípade doteraz aplikovaný kvôli tomu, že ste ho úmyselne urobili neaplikovateľným, že ste ho úmyselne urobili a napísali spôsobom, aby nemohol byť aplikovateľným. A prax to potvrdzuje veľmi jednoznačne. A myslím, že osud podobný stihne aj tento zákon a bude tak treba v krátkej dobe na budúci rok významnú zmenu urobiť. Ďakujem, pani predsedajúca.

150.
Ja len stručne. Po prvé, väzni z Guantánama, tí, ktorí teda boli u nás, pochádzali z vojny v Afganistane, nie v Iraku, to len na upresnenie. Po druhé, považujem za; nech si Amerika v tomto rieši svoje problémy sama, americký kongres prijme zákon, ktorý neumožní, aby väzni z Guantánama vstúpili na americkú pôdu, a my ich prijmeme? To je v poriadku podľa vašej mienky? To nie je v poriadku, to je absurdné!
K Lisabonskej zmluve: My sme už vtedy boli členmi Európskej únie, keď sa hlasovalo. A ja si myslím, že suverénny člen má právo povedať "áno", ale aj "nie". To znamená, nebola to otázka vstupu do Európskej únie, ale až následne. V roku 2008 nebol predsedom KDH Ján Figeľ, ale Pavol Hrušovský. Ján Figeľ bol eurokomisár v tom čase a KDH sa nezúčastňovalo na hlasovaní kvôli protestu, áno, inak by hlasovalo proti. (Reakcia z pléna.) Inak by KDH hlasovalo proti. (Reakcia z pléna.) Bolo by dobré si prečítať vyjadrenia všetkých poslancov za KDH v tom čase a Ján Figeľ nebol vtedy poslancom za KDH, bol komisár, bol komisár. (Reakcia z pléna.)
Ale ešte raz, pán poslanec, počúvajte, čo hovorím, skúste s porozumením, skúste. On povedal, že my sme nehlasovali, lebo na protest KDH vtedy vyšlo s ostatnými stranami, okrem SMK, tú ste nejako dohodli, myslím, že sa nejaká brožúrka vydala Pálovi Csákymu vtedy? To mu dohodil pán Fico, tak sa mi zdá, že? No, ale postoj KDH bol dlhodobo pri ústavnej zmluve, Lisabonskej zmluve jednoznačný, že sme proti a keby sme tu boli a hlasovali, tak hlasujeme proti. Čiže Ján Figeľ má pravdu, nehlasovali sme kvôli tlačovému zákonu. Ak by sme hlasovali, ako sme to avizovali, boli by sme proti.
A mám tu ja prepis svojho vystúpenia z roku 2008 (rečník zdvihol hárok papiera), kde je úplne zrejmé a jasné, aký bol postoj KDH. A jedným z dôvodov práve bol ten, že sme presúvali rozhodnutia v oblasti azylu a migrácie z jednohlasného na väčšinové rozhodnutie. Z toho sa dá veľmi ťažko podľa mojej mienky už dostať.

144.
Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, pán minister, pán spravodajca, milé kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi povedať pár postrehov k tejto téme, keďže som mal to privilégium zodpovedať za ňu dva roky.
My dnes a mnohí možnože aj poslanci v tejto sále majú pocit, že je to vlastne téma, ktorá je nová, ktorú teraz rieši Európska únia, a je pravdou, že tá téma sa teraz stala vypuklejšou kvôli exodu z Blízkeho východu, ale téma vôbec nie je nová. Len na to, aby ste to pochopili, vám poviem, že Európska komisia navrhovala prerozdeľovanie kvót migrantov už pred viac ako piatimi rokmi. Ja som chodil na rady ministrov pravidelne, každý mesiac sme mali na stole návrh na obligatórne kvóty prerozdelenia migrantov, čo v tom čase tlačili najmä južné štáty, teda Grécko, Taliansko, Malta, Cyprus, menej Španielsko. Ale v tom čase bola pomerne jednoznačná blokujúca ani nie že menšina, ale väčšina, lebo v tom čase okrem nás aj Nemci, aj Rakúšania, ale aj škandinávske krajiny boli proti povinným kvótam. Ale nie je to žiadna nová téma. Je to téma, ktorá je na rokovaní rady roky, minimálne päť rokov od roku 2010 a veľmi pravidelne. To, že sa stala tá téma mediálne zaujímavá až teraz, súvisí práve s tým exodom, ale nie je to žiadna téma nová.
Ja už som v júni, keď som aj na našom výbore a potom aj následne navrhoval, aby sme o tom rokovali v pléne, aby vláda mala silnejší mandát, zdôrazňoval jednu dôležitú skutočnosť a to je, aby sme začali aj v našich dokumentoch, to sa celkom nepodarilo v tom pôvodnom, dôsledne odlišovať utečencov a ekonomických migrantov. To odlišovanie má zásadný význam.
Utečenci sú ľudia, ktorí nedobrovoľne odchádzajú zo svojich domovov pred vojnou alebo pred prenasledovaním. A myslím si, že je ľudskou povinnosťou každého sa snažiť utečencom pomôcť. Samozrejme, podľa svojich možností. Nemá zmysel podľa mňa pri utečencoch najskôr diskutovať, kto ich situáciu spôsobil a prečo ju spôsobil a kto je vinný a kto je nevinný. To je ako keď sa niekto topí v jazere. Ak sa niekto topí v jazere, mám povinnosť ho zachrániť. Je jedno, či to spôsobil si tú situáciu sám, alebo ju spôsobil niekto iný, alebo ho nezachraňuje niekto iný a idem ho zachraňovať len sám, či tam spadol sám, alebo ho tam niekto hodil, nie je dôležité, nie je dôležité. Dôležité je ho zachrániť. Čiže sa mi zdá, že pri utečencoch túto ľudskú povinnosť máme.
A ja nechcem teraz špekulovať o pomere medzi ekonomickými migrantami a utečencami. Spomínal to premiér, spomínali to ďalší poslanci, jednoducho preto – a to je teda smutné svedectvo, že ani Európska únia nemá do dnešného dňa odhad reálnych čísiel, koľko z celkového počtu migrantov sú utečenci a koľko sú ekonomickí migranti. Je pravdepodobné, že nejaká časť, možno veľká časť utečencov alebo migrantov zo Sýrie sú vojnoví utečenci. Často sú to rodiny s deťmi, často sú to ženy, starší ľudia, ale tiež si nemyslím, že všetci migranti zo Sýrie sú utečenci. Sú medzi nimi muži, ktorí utekajú zo Sýrie kvôli tomu, aby nemuseli splniť povolávací rozkaz. Sú to utečenci, keď vlastne majú povinnosť nastúpiť do armády a z tohoto dôvodu, čo aj oficiálne priznávajú, utekajú zo Sýrie, aby nemuseli bojovať na jednej alebo druhej strane proti Islamskému štátu? Tam by som bol trošku s otáznikom. Rodiny, ženy s deťmi áno. Ale nie je to automatické.
Naopak, ekonomickí migranti, tam je situácia úplne odlišná a absolútna väčšina migrantov zo subsaharskej Afriky sú ekonomickí migranti. A tam si myslím, že je potreba, aby Európska únia konečne nadobudla rozvahu a odvahu týchto migrantov repatriovať do ich domovských štátov. Tak ako to robia mnohé krajiny, ktoré sa nelegálnej migrácii pomerne úspešne bránia, ako napríklad Austrália.
Už to bolo spomínané, že dlhodobá neschopnosť Európskej únie vynucovať pravidlá návratovej politiky a readmisie znamená už dnes a bude znamenať vytvorenie takzvaného pull efektu, teda neustáleho zvyšovania počtu ekonomických migrantov, ktorí budú viac a viac motivovaní prísť do Európy. O tomto pull efekte hovorili kolegovia na rade už pred piatimi rokmi, vrátane nemeckých ministrov vnútra. Thomas de Maiziére bol v tom čase tiež ministrom vnútra chvíľu a potom následne bol aj Hans-Peter Friedrich, terajší šéf CSU. Pretože žiadne ľudské právo žiť v ktorejkoľvek krajine, ktorú si vyberiem, neexistuje. Čiže pri ekonomických migrantoch my nemáme žiadnu povinnosť prijímať ekonomických migrantov. Samozrejme, že každá krajina sa môže rozhodnúť prijímať ekonomických migrantov, ale v takom prípade sa už môže rozhodnúť, z akej krajiny, akého vzdelania migrantov prijme.
Aj Slovensko stojí pred demografickou krízou a keď som bol na ministerstve vnútra, tak sme sa snažili vypracovať koncepciu legálnej migrácie. Legálnej migrácie vzdelaných ľudí z kultúrne blízkych krajín. Keď sa spomína často v diskusii o nelegálnej migrácii história Slovenska a to, že aj naši starí rodičia často boli ekonomickí migranti, ktorí cestovali do Ameriky alebo do iných krajín za prácou, tak je to pravda. Ale k tomu by som mal len dve poznámky.
Po prvé, aj Amerika uplatňovala pri ekonomickej migrácii presné kvóty a vždy. To znamená, z ktorých krajín migrantov prijme.
A po druhé, naši starí rodičia rešpektovali pravidlá hry krajiny, ktorá im ponúkla pohostinnosť.
Bolo by zakrývaním si očí nevidieť, čo spôsobila nekontrolovaná migrácia z moslimských krajín do západnej Európy. Nehovorím, že všetci moslimi, ale významná časť moslimských komunít v Európe sa nespráva, ako sa správali naši starí rodičia v Amerike. To nie je strach z neznáma, to je práveže trpká skúsenosť posledných desaťročí.
Po ďalšie, už tu bolo spomínané viackrát, že Európska únia dlhodobo zlyháva pri ochrane svojich vonkajších hraníc. To vôbec nie je nová téma. Teraz sa dostala do pozornosti médií najmä kvôli tragédiám na Stredozemnom mori. Ale už pred mnohými, viacerými rokmi, keď navrhovala Európska komisia prerozdeľovanie migrantov cez obligatórne kvóty, bolo problémom to, že Grécko nechránilo svoju, a zdôrazňujem, pevninskú hranicu s Tureckom, ktorá je približne dvojnásobne tak dlhá ako naša hranica s Ukrajinou. Teda Grécko si jednoducho neplnilo dlhodobo svoje povinnosti nielen v eurozóne, ekonomické povinnosti, ale ani pri ochrane vonkajšej hranice. Európska únia sa bezmocne prizerala.
Preto mi príde trochu neadekvátne dnes kritizovať Maďarsko za to, že sa snaží, áno, možno do písmena, napĺňať platnú európsku azylovú a migračnú politiku. Namiesto toho, aby Európska únia pomohla Maďarsku zvládať situáciu v utečeneckých táboroch, ktorá isteže nie je a ani nebola ideálna, tak začala Maďarsko pranierovať. Dosť absurdné. Navyše, ak hovoríme, už to tu bolo spomínané, o utečencoch, aký je dôvod ich snahy odísť z Maďarska nelegálne do Nemecka? V Maďarsku možno nie sú dobré podmienky, ale nie je tam vojna a ich rodinám nehrozí žiadne nebezpečenstvo.
Naši emigranti za socializmu trávili mesiace a roky, mesiace a roky v rakúskych utečeneckých táboroch, dokonca v tých istých, ktoré Rakúsko používa dnes, kým ich neprijala krajina, v ktorej chceli žiť. Jednoducho rešpektovali pravidlá krajiny, v ktorej im už nehrozilo prenasledovanie.
Po ďalšie, už tu bola spomínaná otázka bezpečnosti a ja som to už spomínal vo faktickej poznámke pre predsedu vlády. Samozrejme, že je dôležité zabrániť tomu alebo minimalizovať riziko, aby sa infiltrovali v rámci migrácie alebo azylových konaní na Slovensko radikálni islamisti. Ale ak má v niečom Slovenská informačná služba dobré renomé, a myslím si, že proste je v tom kompetentná, tak to je v oblasti rozviedky a spolupráce so zahraničnými partnerskými službami, a najmä v regióne Blízkeho východu, kde proste tradične máme tento región dobre spravodajsky pokrytý. Ale považujem za dôležité povedať, že v tomto kontexte prijímať väzňov z Guantánama je chyba a bola chyba, ktorá ohrozuje a ohrozovala bezpečnosť Slovenskej republiky. Len ako príklad spomeniem, že oveľa väčšie krajiny ako Francúzsko a Británia prijali, myslím, že deväť väzňov z Gauntánama a Slovensko osem. Slovensko je tretia krajina v Európe, ktorá prijala po Francúzsku a Británii najvyšší počet väzňov z Guantánama, osem, deväť Británia, Francúzsko, osem Slovensko. A potom dlho-dlho nič.
Ja chápem, že mať fotku s americkým prezidentom v roku 2010 pred voľbami je fajn, v roku 2014 pred voľbami prezidentskými je fajn, a ubezpečujem vás, že pre administratívu amerického prezidenta Obamu je zatvorenie Guantánama priorita číslo jedna, on to sľúbil vo volebnej kampani v roku 2008. Keď som bol v Spojených štátoch v roku 2011 aj s ministerkou vnútra aj na State Departmente, pre nich to bola absolútna priorita. Ale to je americká priorita, ja nemôžem hovoriť ani podrobnosti, lebo nemôžem, ale tá prvá trojica väzňov, ktorá bola na Slovensku od roku 2010, ktorá prišla pred voľbami, predstavovala pre Slovensko bezpečnostné riziko. Išlo o osoby s preukázateľnými prepojeniami, ktoré udržiavali na Slovensku s teroristickými skupinami. Hovorím to veľmi jasne. A podarilo sa nám so šťastím, so šťastím, dvoch, ktorí boli najrizikovejší, dopraviť za našej vlády do ich domovských štátov, do Tunisu a Egypta, vďaka tomu, a preto hovorím o šťastí, že v Tunise a v Egypte boli tie revolúcie arabskej jari, ktoré im umožnili sa vrátiť, pretože keby sa vrátili za bývalých režimov, tak ich zrejme, toto by ani nesúhlasili, tak boli v týchto krajinách stíhaní pre hrdelné zločiny. Čiže by som bol pri terorizme zo strany SMER-u trošku opatrný, lebo pritiahnuť sem osem väzňov s Guantánama, ktorí nie sú žiadne bezúhonné osoby, ktoré náhodne v Afganistane zatkli pri varení proste nejakej fazuľovej polievky, nonsens, samozrejme, tak to považujem za bezpečnostné riziko.
Jedna posledná poznámka na záver ešte, ja už som hovoril o Lisabone a ja tu aj mám, alebo som si to nechal hore, ale ja som to citoval v júni, ja som v Národnej rade v roku 2008 vystríhal parlament v tom čase, aby sme neschvaľovali Lisabonskú zmluvu práve preto, boli to tri dôvody, jedna bola Charta ľudských práv, druhá bola prenos kompetencií niektorých zo strany národných štátov na úrovni Európskej únie a tretia bola práve presun hlasovaní z jednohlasných hlasovaní do väčšinových hlasovaní v mnohých oblastiach vrátane azylu a migrácie. A vedel som ako minister spravodlivosti predtým, ako je dôležité, aby členské štáty mali právo veta v kľúčových veciach. Vtedy, samozrejme, že som bol označený, že my sme protinárodní, keď sme nehlasovali za a tak ďalej. K tomu sa nemá zmysel vracať.
Len Lisabon spôsobil, že Slovensko dnes nemá právo veta, to, čo hovoril premiér Fico, že summity majú politické vyhlásenie, ktoré prijímajú konsenzom, je veľmi pekné a chválitebné, ale tuná sa nebudú prijímať správy ani vyhlásenia politické, tuná sa prijme smernica, právny akt, o ktorom rozhodne kvalifikovaná väčšina rady, to je jedno, akej rady, rady, kde môžeme byť prehlasovaní. My sme stratili právo veta v tejto oblasti, nech si hovorí premiér Fico, čo chce, sme stratili právo veta kvôli Lisabonskej zmluve. Je to veľmi jednoznačné, ak by Lisabonská zmluva nebola, dnes bez nášho súhlasu by žiadne kvóty nemohli byť. Neviem, či to je dosť jasne povedané. By nikto ich nemohol schváliť a teraz nemuseli by sme morfondírovať, že čo urobíme, keď to schvália proti nášmu súhlasu, proste by sme povedali "nie" a bodka. Takže si pamätajme aj trošku minulosť.
A posledná poznámka je k europoslancom: Myslím si, že našu pozíciu znedôveryhodňuje, keď európski poslanci v Európskom parlamente práve za vládnu stranu, traja zo štyroch, opakovane hlasujú za povinné kvóty. Ja tu aj tie hlasovania, samozrejme, že mám, lebo vznikla o tom polemika, tak vám o tom niečo poviem.
Vo štvrtok bola schválená správa, ktorá zahŕňa obligatórne kvóty. V bode 9 opakuje svoju výzvu Európsky parlament Komisii, aby sa použil záväzný systém rozdelenia žiadateľov, povinný prerozdeľovací kľúč zohľadňujúci perspektívu integrácie a potreby a osobitné okolnosti samotných žiadateľov o azyl, ktorý zakotvuje permanentný obligatórny prerozdeľovací mechanizmus. A je síce pravdou, že bol návrh, pozmeňovací návrh, aby to tam nebolo, ten neprešiel, za ten návrh hlasovali všetci europoslanci, ale to bolo v spoločnej správe, to tam aj zostalo, pretože boli prehlasovaní. A štyria europoslanci napriek tomu hlasovali za túto správu spolu s bodmi o povinnom prerozdeľovacom systéme. Pani poslankyňa Beňová, pán poslanec Zala, pán poslanec Maňka a pán poslanec Nagy, ale myslím, že MOST má trošku iné stanovisko, takže u nich sa aspoň nekryjú, alebo nerozporujú slová a skutky. Ale ak prezident, vláda, opozícia jednotne odmietajú kvóty a europoslanci za SMER ich opakovane schvaľujú, tak si myslím, že to našu pozíciu v rámci Európskej únie nijako nerobí dôveryhodnejšou, práve naopak. Robí ju menej dôveryhodnou a tomu by sme sa mali vyvarovať.
Ja si myslím, že by sme mali prijať uznesenie, to nesúhlasím s pánom poslancom Blahom, koniec koncov, veď premiér nám tu tvrdil, že by bolo dobré niečo povedať k tomu ako ďalej, ak budú prijaté napriek nášmu stanovisku kvóty. A to si myslím, že tiež treba prijať uznesením parlamentu, aby vláda potenciálne mohla mať silnejší mandát.
Ďakujem veľmi pekne.