Videokanál poslanca

Pani poslankyňa, tomuto projektu nebolo udelená žiadna individuálna korekcia. To je prvá vec.
Druhá vec, sčítacie hárky. To viackrát používate. Ja neviem, vy sa tvárite, že, a nieže tvárite, ja si myslím, že to je tak, že vy sa hlboko zaujímate o digitalizáciu, ale v tom prípade by ste mali vedieť, že tie sčítacie hárky boli zaradené do tohto projektu za vašej vlády, do tohto projektu. Tam boli schválené. To znamená, ak vy máte proti sčítacím hárkom, pani poslankyňa, výhrady, prečo ste ich neformulovali vtedy, keď sa to schvaľovalo? Tak potom buď naozaj sa v tom vyznáte, ale si protirečíte, alebo sa v tom nevyznáte a myslíte si, že tie sčítacie hárky som vymyslel ja. Boli schválené, boli schválené vtedy, keď vy ste boli podpredsedníčka výboru pre kultúru a médiá a mohli ste možno to vtedy ovplyvniť. Neurobili ste to.
No, a čo sa týka tých citácií, tak ja neviem, ako mohol by som sa opýtať, kto tie citácie tam vkladal. Pán Katuščák? Alebo vy? Alebo kto? A mohol by som tuná... (Reakcia z pléna.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prosím vás, nevykrikujme!

Maďarič, Marek, minister kultúry SR
Pokúsil som sa vám objasniť celú štruktúru tohto projektu, aj to, že Slovakiana je súčasť nejakého systému, že to nie je len nejaká webová stránka. Aj to, že je to projekt otvorený, do ktorého každý deň pribúdajú desiatky ďalších objektov. Jeho funkčnosť je plnohodnotná a bude stále sa rozširovať a zlepšovať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážená pani poslankyňa, na vašu sugestívnu otázku odpoviem faktami. Strešným projektom digitalizácie pamiatkových a fondových inštitúcií nie je portál Slovakiana, ale Národný projekt CAIR, Centrálna aplikačná infraštruktúra a registratúra, Slovakiana je jeho súčasťou.
Národný projekt CAIR bol úspešne ukončený, vrátane záverečného auditu. Bol ukončený v tom zmysle, že boli splnené všetky ciele projektu obsahovo schválené počas minulej vlády a ku dňu ukončenia projektu bolo na portáli 36 % zdigitalizovaných objektov. Plán bol 30 percent. Boli vytvorené trvalo udržateľné odborné miesta kurátorov a IT technikov. Bolo vytvorené centrum pre autorské práva a obsadené trvalo udržateľné miesta právnikov. Bola vytvorená a vybudovaná infraštruktúra na sprístupňovanie obsahu, hardvér aj softvér. Boli prepojené všetky pamäťové a fondové inštitúcie realizujúce projekty digitalizácie s CAIR-om tak, aby všetky výmeny informácií medzi rezortnými systémami prebiehali plne automatizovane. Mám na mysli rezortné systémy, ako CEMUZ v Slovenskom národnom múzeu, CEDVU v Slovenskej národnej galérii, DIKDA v Slovenskej národnej knižnici a SK CINEMA v Slovenskom filmovom ústave.
Nad rámec pôvodného projektu budú, pani poslankyňa, sprístupnené obchodné nedostupné diela a počítame s tým, že budú sprístupnené aj autorsky chránené diela výtvarného umenia viac ako 80-tisíc objektov. Voľných je približne 20-tisíc.
Registre centrálnej aplikačnej infraštruktúry a registratúry, čiže CAIR, už dnes obsahujú viac ako 2,5 milióna metadátových záznamov o objektoch pamäťových a fondových inštitúcií. Digitálne objekty na portáli pribúdajú postupne tak, ako ich pamäťové a fondové inštitúcie posielajú do CAIR-u, do digitalizácií a spracovaní, takzvaný postprocesing. Treba si uvedomiť, že životný cyklus zdigitalizovania objektu, jeho následného spracovania, kontroly kvality, prípravy na prepravu, prenesenia do centrálneho dátového archívu alebo do CAIR, následnej kontroly, ochrany proti neoprávnenému nakladaniu, uloženia do viacerých registrov a ich následného sprístupnenia môže trvať 2 až 6 mesiacov po zdigitalizovaní. Rýchlosť vkladania záleží aj od zložitosti objektov, 3D model hradu sa vkladá podstatne dlhšie ako fotografia. V cieľoch ani v pláne projektu CAIR nebolo, že bude od prvého dňa po skončení projektu obsahovať všetky zdigitalizované objekty, čo by ani fyzicky nebolo možné, nakoľko väčšina digitalizačných projektov skončila ku 30. 11. alebo skončí až 31. 12. 2015.
Prakticky každý deň pribúdajú do systému nové objekty. Napríklad predvčerom pribudlo do Slovakiany 6 300 nových voľných objektov. Tento proces vkladania nových objektov je trvalý a automatizovaný tak, ako budú postupne pamäťové a fondové inštitúcie sprístupňovať svoje zdigitalizované a spracované objekty.
Ako som spomenul, denne sa do portálu vkladajú stovky objektov. Avšak nie všetky vložené sú voľné a teda nie všetky sú prístupné verejnosti. Počítame, že do polovice roku 2016 bude na portáli približne 1,5 milióna voľných objektov a rádovo státisíce chránených objektov, najmä objektov Slovenskej národnej knižnice, v režime obchodne nedostupné diela a prístupných teda v tom prípade podľa licenčných práv.
Diela autorsky chránené nemôžu byť sprístupnené bez súhlasu autora, jeho dedičov alebo ochranného zväzu. V tejto fáze rokujeme s LIT-ou o možnostiach širokoplošného sprístupnenia autorsky chránených výtvarných diel. V tomto by sme boli ďalej, pani poslankyňa, keby nebol za vašej vlády zrušený národný projekt, ktorý mal riešiť otázku autorských práv.
Systém CAIR je vybudovaný ako platforma pre vzájomnú spoluprácu pamäťových a fondových inštitúcií nielen medzi sebou, ale poskytuje údaje aj pre ďalšie verejné inštitúcie, či komerčné alebo nekomerčné organizácie. Systém CAIR len v roku 2016 poskytne pre Europeanu približne 200-tisíc voľných objektov.
Pokiaľ ide o portál Slovakiana, ten je viditeľnou časťou CAIR-u a predstavuje nie koniec digitalizácie, ale začiatok sprístupňovania a využívania obsahu, ktorý vznikol počas digitalizácie. Portál bol spustený podľa plánu projektu CAIR, pričom už v čase spustenia obsahovala Slovakiana relevantný počet dát, čím boli splnené merateľné ukazovatele a ciele projektu. Inak by Európska komisia nepreplatila finančné prostriedky na realizáciu tohto projektu.
Počas svojej existencie, nielen po dobu 5 rokov udržateľnosti projektu, bude neustále predmetom vylepšovania a rozširovania tak, aby čo najlepšie slúžil svojim používateľom. Zároveň bol tento systém budovaný s požiadavkou na automatické prepojenie systémov na Europeanu, portál kultúrneho dedičstva Európy, s ktorou sme sa zaviazali spolupracovať pri vstupe do EÚ, s garanciou počtu sprístupnených objektov.
Napokon, pani poslankyňa, zástupca Europeany prítomný na prezentácii CAIR-a Slovakiany vysoko ocenil úroveň a výsledky tohto projektu.
Ďakujem, skončil som.

Myslím si, že sa to nedá, aj keď nespochybňujem dobrý úmysel, pretože potom je to otázka tej nezávislosti. Jednoducho musí zostať v kompetencii verejnoprávneho vysielateľa, ako distribuuje tie prostriedky, ktoré má, či už sú z úhrad, alebo sú zo zmluvy so štátom.
Ďakujem, skončil som.

Vážený pán poslanec, prv, než vám poviem svoj názor, dovoľte mi vám zablahoželať, keďže sa vám pred pár minútami narodil trinásty vnuk. (Potlesk.)
Môj názor je v zásade podobný, ako váš, ak správne rozumiem vašej otázke, aby sa silnejšie podporili regionálne štúdiá. Spôsob, akým to navrhujete, ale nie je možný, pretože ten štátny príspevok ide cez zmluvu so štátom a tá má určité obmedzenia. Nie je možné určovať Slovenskej televízii, na aké programy má tie prostriedky použiť, prípadne spresňovať tie účely, tak ako to navrhujete, práve preto, aby jednoducho sa cez zmluvu so štátom to vysielanie nedalo ovplyvňovať.
Ale ja tak isto si myslím, že treba regionálne vysielanie posilňovať a som rád, že v tomto období sledujem, že v rámci možnosti sa o to RTVS aj usiluje, najmä keď to porovnáme, že ešte za generálneho riaditeľa Rybníčka boli regionálne štúdiá takmer zrušené. Takže v posledných rokoch rastie aj objem výroby v regionálnych štúdiách, aj sa vysiela z nich denný publicistický formát, ožíva v regiónoch aj výroba detských formátov a v určitých obmedzených prostriedkoch sa investovalo aj do technologického vybavenia regionálnych štúdií. Ak aj regionálne, ale aj iné typy vysielania RTVS mienime posilniť, tak treba prikročiť opäť v tom budúcom období k vyriešeniu otázky financovania verejnoprávnych médií, pretože už sa v podstate došlo k limitu toho, čo sa dá vybrať z úhrad. Tento rok vybrala RTVS o 3 mil. viac a blíži sa to už takmer k sto percentám. Samozrejme, ten zákon o úhradách je nastavený sociálne veľkoryso. Mnohé skupiny, veľké skupiny obyvateľstva sú oslobodené alebo čiastočne oslobodené. Dopĺňa sa to zmluvou so štátom, ale z hľadiska tých nárokov, ktoré máte aj vy, ako vyplýva z otázky, treba, aby bol verejnoprávny vysielateľ ešte veľkorysejšie financovaný.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vystúpenie pána poslanca Fronca urobilo podľa mňa fantastický kontrast medzi snahou zaujať nejakým vykrikovaním a neporozumením problému, ako to predviedol pán poslanec Hraško, a preto som aj v rozprave vystúpil, aby som mu to jasne povedal, niečím takým, ako to urobil pán poslanec Fronc, ktorý vystúpil veľmi poučene.
Teraz mohol by som byť, samozrejme, a som rád, že povedal pán poslanec Fronc o tej kauze Berniniho to, čo povedal, lebo veľa z toho, čo povedal je pravdou. Ale on v úvode naznačil niečo, čo nedopovedal, ale ja tomu veľmi dobre rozumiem, na čo asi nie je ani možné vo svetle Berniniho tá slovenská verejnosť zrelá. A to je otázka, do akej miery má byť regulovaný pohyb kultúrnych predmetov v rámci napríklad Európskej únie.
Napríklad poviem vám takú vec. Teraz relatívne nedávno v Nemecku ministerka prišla s návrhom, ktorý sprísňuje pohyb nemeckých kultúrnych predmetov na úroveň našu. A sa tam proste zdvihla obrovská vlna protestu, pretože jednoducho nemeckí umelci a vlastníci kultúrnych predmetov hovorili, že to obmedzuje konkurencieschopnosť nemeckého umenia, ak sa všetko podriadi nejakému prísnemu povoľovaciemu procesu. Aj u nich tam platí, že to čo je súčasťou národného kultúrneho dedičstva, to, samozrejme, nesmie byť vyvážané. Ale doteraz tam je, že všetko ostatné v zásade v rámci Európskej únie je pohyb voľný. A to je veľká otázka, či máme chrániť všetko úplne alebo teda len to národné kultúrne dedičstvo. Tento zákon nie je o tom, on transformuje európsku smernicu a hovorí vyslovene o národnom kultúrnom dedičstve ako to, čo u nás musí zostať. Ale iné veci by, ja mám ten názor, v podstate mali mať právo súkromní vlastníci aj predať alebo sa s tým odsťahovať, hej. To proste je súkromné vlastníctvo.
A teda busta Berniniho, aby som ešte aj toto povedal, to nikdy Slovensku nepatrilo, to bol súkromný majetok, o ktorom ani nevieme, ako sa dostal do vlastníctva Ernesta Zmetáka. A možno sú tam aj nejaké nepríjemnosti a boli by sme možno prekvapení, keby došlo na vec, že čo by sa zistilo, že ako on k tomu na konci druhej svetovej vojny alebo tesne po druhej svetovej vojne prišiel.
No a potom je tu tá vec, že keby aj teda nebolo to vyvezené, tak to kúpil ten pán Guenebeaud. A bolo by to na jeho panskej vôli, či by to štátu ponúkol alebo neponúkol. To znamená, že on by si to kľudne mohol nechať a nikdy by sa to proste do galérie nedostalo.
A, samozrejme, je pravdou aj to, že tu neexistuje 100-percentná istota, že je to originál, a to nielen v tom zmysle, že Liechtensteinovo múzeum, ktoré má rovnakú prestíž ako Gettyho múzeum, má ju minimálne takú, povedalo tu, že: „No tak ale my nie sme si istí.“ Ale nekúpili to. A, samozrejme, zase Gettyho múzeum povedalo, že možnože to je originál. A kúpili to a riskli to. A možno sila tých peňazí povie v danej dobe, že teda bude sa to prezentovať ako originál. Tu ale odborníci hovoria, že o 50 rokov tam môže prísť nejaký špecialista, ktorý zasa preverí všetko možné v tomto skúmaniu a povie, že asi teda to originál nie je. A, samozrejme, sa bavíme o buste, to znamená, tam nemôže byť ani žiadna signatúra, neexistuje ani súvislý sled, povedal by som, písomne doložených majiteľov tej busty. Čiže nikto nikdy na sto percent nepovie, že práve tá busta je originál.
Čiže ak by to teda ten súkromný vlastník tomu štátu ponúkol, ja si naozaj myslím, keďže to nie je slovacikum, ani inak sa to Slovenska netýka, že je otázka, či by tu bol spoločenský a politický konsenzus dať za to neviem koľko miliónov.
Samozrejme tých 30 mil., to bola tiež trefná poznámka, lebo to nebolo nikdy oficiálne nejako verifikované, v tých médiách kolovali všelijaké informácie o tom.
Čiže to som len potreboval povedať.
Skôr ma teda zaujala tá podnetná myšlienka, a raz na to možno dôjde, debatovať nielen v takom tom správnom nastavení, aby sme si chránili národné kultúrne pamiatky, ale aj v tom, že určitý typ vlastníctva kultúrnych predmetov musí mať proste voľný pohyb, ktorý nemôže byť úplne, úplne obmedzený.
Ja na záver tejto rozpravy by som si dovolil ešte povedať takú poznámku trochu od veci, keďže toto bol posledný zákon, ktorý som predkladal.
Tak si dovolím poďakovať parlamentu za spoluprácu, najmä kolegom z výboru pre kultúru a médiá, ale aj ostatným.
Samozrejme, ďakujem za podporu predovšetkým poslancom strany SMER, ale aj iným, pretože väčšina mojich zákonov mala vždy aj širšiu podporu. Ďakujem vám. (Potlesk.)

Veľmi primitívne sa doteraz vyjadroval pán poslanec Hraško, hoci mne tu vyčítal nejaký osobný útok, dúfam, že to pán poslanec Jarjabek nepočul, takže k nemu sa vyjadrovať nebudem.
Pán poslanec Mičovský, ja som porozumel vášmu vystúpeniu. Aj to beriem sčasti. Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Začnem reakciou na pána poslanca Mičovského ale potom budem pokračovať reagovaním na vystúpenie pána poslanca Hraška, ktorý teda zatiaľ v tej rozprave ako jediný meritórne rozoberal, toto slovo rozoberal potom trošku inak charakterizujem, samotný návrh zákona.
Pán poslanec, dajú sa vytiahnuť nie jeden, ale desiatky takých prípadov, ako ste povedali, dajú sa vytiahnuť desiatky prípadov záchrany národných kultúrnych pamiatok. Ako hovoril aj pán poslanec Jarjabek, tých kultúrnych pamiatok je obrovské množstvo. A tieto pamiatky sú aj v rôznom vlastníctve. Tým ich najväčším vlastníkom sú cirkvi. Samozrejme, potom je to štát, je množstvo ich súkromných vlastníkov.
Vy ste tak sugestívne, a máte v tomto oprávnenie, popísali jednu pamiatku. Opakujem, mohol by som teraz ja sugestívne popísať záchranu nejakej pamiatky. Myslím si, že v tejto veci pokiaľ nechceme to zneužívať, lebo každého normálneho človeka bolí, keď nejaká pamiatka je definitívne stratená, tak v takejto debate by sme sa mali pozerať na trend a klásť si otázku, či v nejakom období dochádza k tomu, že sa postupuje v tomto systematicky, že sa tá situácia aspoň nejako zlepšuje, opäť v situácii, keď tie potreby spoločnosti sú rôznorodé, mnohé. Určite by som nedehonestoval, ako to urobil pán poslanec Hraško, to, že má tu byť nejaká infraštruktúra pre šport, že tu má byť infraštruktúra pre školstvo, pre zdravotníctvo, pre sociálne služby. Tých potrieb je veľmi veľa.
A keď sa teda bavíme o pamiatkach, skúste sa na to pozrieť tak, možno dať si tú námahu, či sa ten stav v istých aspektoch zlepšuje alebo nezlepšuje. Myslím si, že je to práve činnosť Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorý sa začal systematicky týmto veciam venovať. Jednak nadväzoval na svoju činnosť ešte ako na činnosť Pamiatkového ústavu, ktorý vznikol v roku 1951. A je to jedno možno z mála pracovísk, ktoré bez nejakých ideologických bariér kontinuálne pokračuje aj v činnostiach ochrany pamiatok, ale aj v činnostiach reštaurátorských. A potom čo sa stal špecializovaným orgánom štátnej správy, tak veľmi systematicky ich obnovuje alebo dohliada na ich obnovovanie. Robí aj metodiku, aj určité štandardy. A napríklad aj určuje určité priority, či sú to napríklad najmä pamiatky, ktoré sú na Zozname svetového dedičstva UNESCO.
Tak skúste sa na to takto pozrieť. A myslím si, že potom to nebude úplne tak čierno vyzerať, že môžeme sa aj pochváliť mnohými vecami, či už je to práca z pohľadu orgánu štátnej správy alebo aj mnohých dobrovoľníkov, aj štátu.
Tak to je jedna vec.
A teraz prečo to hovorím alebo aj prečo to hovorím? Je to preto, že pán poslanec Hraško, hoci on je len čitateľ, lebo on tak síce sugestívne, ale v podstate prečítal to, s čím som ja bol už veľakrát konfrontovaný, aj osobne, keď som rokoval s predstaviteľmi Komory reštaurátorov, aj prostredníctvom korešpondencie, aj prostredníctvom posledného vystúpenia pána Puškára na parlamentnom výbore. Čiže ja to veľmi dobre poznám. A on len to prečítal. Ani tomu nerozumie, čo prečítal, sugestívne, jednoducho názory reštaurátorov, ktoré z istých dôvodov dehonestujú práve Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. A on dokonca použil vetu, že ministerstvo kultúry sa snaží legitimizovať činnosť Pamiatkového úradu. (Reakcia z pléna.) No vy ste ten, kto určuje, čo je protiprávne a nie protiprávne.
Ja som naznačil, a teraz to ešte znovu rozvediem, činnosť Pamiatkového úradu, ktorý od roku 1951 má aj ochranu a má aj súčasť ochrany dohľadu, ale aj súčasť reštaurátorstva. Postupne sa vybudovali reštaurátorské oblastné ateliéry. Reštaurátorské ateliéry Pamiatkového úradu sú vysoko špecializované. Majú tam obrovské know-how, obrovské skúsenosti. A o ničom inom nie je lobing Komory reštaurátorov ako o tom, aby sa táto súčasť, táto činnosť Pamiatkového úradu zlikvidovala, práve preto, pán poslanec, aby tu bol monopol Komory reštaurátorov. Tridsať pracovníkov reštaurátorských ateliérov Pamiatkového úradu nijakým spôsobom zásadne neohrozuje činnosť Komory reštaurátorov, ale je veľmi užitočné, keď štát má v istej oblasti aj svoju inštitúciu, ktorou napríklad môže pôsobiť práve v oblasti pamiatok, ktoré sú na Zozname UNESCO, alebo keď môže intervenovať v určitých krízových situáciách, keď sa tam stanú nejaké škody.
Viete čo, ja sa nikdy nepodpíšem pod to, aby bola táto súčasť Pamiatkového úradu zlikvidovaná a sprivatizovaná, pretože aj také sú predstavy Komory reštaurátorov v neformálnych rozhovoroch na otázku, a čo by sa potom stalo s tými pracoviskami. No tak začali by sme ich nejakým spôsobom využívať. To by bolo to isté ako v zdravotníctve, keď sa tie lukratívne hrozienka prenesú do privátnej sféry. To je, ako keby ste teraz chceli, aby Komora lekárov tvrdila, že nech sú zrušené štátne nemocnice, nech tu fungujú len súkromné nemocnice.
Absolútne podporujem to, či je to Pamiatkový úrad Slovenskej republiky alebo Vysoká škola výtvarných umení, alebo v istých aspektoch aj múzeá a galérie, aby tieto inštitúcie mohli takisto vykonávať takisto reštaurátorskú činnosť. Neobmedzuje to v podnikateľskej činnosti reštaurátorov, dáva to štátu aj určité garancie, že v istých potrebách a oblastiach má aj takúto páku. A treba to uchovať.
Nie, pán poslanec, netreba byť lobistom privatizácie tejto súčasti Pamiatkového úradu, lebo vy ste nič iné tu nerobili, to je presný obraz toho, hoci vy tomu ani nerozumiete, vy ste otrocky prečítali to. Ale jednoducho toto je cieľ Komory reštaurátorov, zlikvidovať, sprivatizovať to, mať na to monopol, všetky peniaze. Nie štát tu je na závadu, ale tu niekomu prekáža štát, tu niekomu prekáža jedno vyspelé pracovisko, jedna naozaj vzácna kontinuita ešte od päťdesiatych rokov, ktorá tu je a vďaka ktorej aj ja si myslím, že ten trend celkový nie je taký čierny pri všetkej bolesti a všetkých aj nepríjemných veciach, ktoré sa týkajú mnohých pamiatok.
Toto som vám chcel, pán poslanec Hraško, povedať a dvakrát si rozmýšľajte, koho lobistom sa v tomto parlamente stanete, prestaňte rozmýšľať len o tom, ako sa predvediete, ako si naberiete nejaké hlasy pred voľbami. Ste na zlej strane, ale vy tomu nerozumiete. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, predložený návrh zákona mení, dopĺňa zákon o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov.
Cieľom tohto návrhu zákona je transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady. Nová smernica zabezpečuje navrátenie všetkých kultúrnych predmetov na územie štátu, z ktorého boli tieto predmety nezákonne vyvezené, či už sú súčasťou verejných alebo iných zbierok. Podmienkou pritom je, že tieto kultúrne predmety sú označené ako národné kultúrne dedičstvo.
Zmeny a doplnenia ustanovení tohto návrhu zákona sa týkajú najmä rozšírenia pôsobnosti návrhu zákona na všetky kultúrne predmety označené ako národné kultúrne dedičstvo, zrušenia finančných limitov alebo vekového limitu pre určité kategórie kultúrnych predmetov, ďalej, predĺženia dvojmesačnej lehoty na vykonanie obhliadky vyhľadaného nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu na šesťmesačnú lehotu s cieľom umožniť príslušným orgánom žiadajúceho členského štátu vykonať obhliadku nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu a overiť originalitu dotknutého kultúrneho predmetu, ktorý sa našiel v inom členskom štáte Európskej únie, ďalej, predĺženia jednoročnej lehoty na uplatnenie nároku na navrátenie nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu, určuje sa aj nepremlčateľnosť nároku na navrátenie nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu, ktorý je súčasťou verejnej zbierky v Slovenskej republike a kultúrny predmet zapísaný v inventároch cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike.
Tento návrh takisto novelizuje zákon o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov tým, že precizuje okruh osôb oprávnených vykonávať reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky, reštaurovanie zbierkových predmetov, čím sa odstraňujú aplikačné problémy súvisiace s výkonom reštaurátorských prác v praxi. Upravujú sa tu aj kvalifikačné predpoklady na výkon reštaurátorských prác.
Toľko na úvod. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Dovoľte mi na záver povedať niekoľko vecí, myšlienok.
Tento návrh zákona sa Fondu na podporu umenia venuje len okrajovo, ale keďže pani poslankyňa Vášáryová z toho urobila hlavnú časť svojho vystúpenia, tak chcel by som to glosovať nasledovne. Myslím si, že je veľká vec zriadenie takéhoto fondu. To samotné zriadenie bolo, povedal by som, tu tým kľúčovým zápasom s ministerstvom financií.
Ďalšia vec, samozrejme, potom je, koľko finančných prostriedkov tento fond bude mať. A to 50-percentné navýšenie, čiže je to o 5 mil. viac, ako to je dnes, grantom systému ministerstva kultúry nie je málo. To, že som si toho predstavoval viac, je iná vec, ale dá sa na tom už stavať. Ten fond jednoducho je zriadený a každý ďalší minister môže už na tom stavať.
A samotná podstata tejto veci je veľmi prospešná tým, že prostriedky v neštátnej kultúre budú rozdeľované samosprávne, mimo ministerstva kultúry, mimo toho priameho dosahu a oveľa efektívnejšie, ako to je na ministerstve kultúry.
Takže považujem to za veľkú vec.
Či sa v nejakom čase do toho portfólia prispievateľov dostanú súkromní mecenáši, to predsa nechajme. To nemôže byť tak, že ten fond ešte poriadne nevznikol a že už tam budú súkromní mecenáši. Ale zákonný priestor na to vytvorený je, takže verím, že budú do toho fondu prispievať aj prípadne nejaké väčšie podniky alebo jednoducho súkromné peniaze že tam prídu.
K tomu, čo už sa ale teda viac týkalo tohto návrhu zákona. A to je status profesionálneho umelca, umelca v slobodnom povolaní. Naozaj ako keby sa sústreďovala pozornosť na to evidovanie.
Ale toto vôbec nie je podstatné. Podstatné tu je, že táto skupina ľudí bude mať zadefinované právne postavenie, čo umožní potom následne robiť to podstatné, ušiť im na mieru ten odvodový a poistný systém, pretože oni boli zatiaľ v kategórii živnostníkov. To znamená, že ja považujem za najpodstatnejšie to zadefinovanie právneho postavenia umelcov v slobodnom povolaní.
Samozrejme, veci musia mať nejaký poriadok, ak z toho vyplynú nejaké benefity, tak musia byť umelci niekde evidovaní, to sa nedá robiť len tak, že kto si proste o sebe čo vyhlási. Určitá miera evidencie tam musí byť.
A prečo to nemá byť pri daňových úradoch. No je to preto, lebo práve Fond na podporu umenia má najlepšie možnosti z hľadiska tých kvalifikačných predpokladov a umeleckých predpokladov aj zhodnotiť tú žiadosť o to evidovanie.
No a dostal som aj otázku, či sa tam môžu prihlásiť umelci, ktorí propagujú fašistický štát. A dokonca tu jedno meno zaznelo. Kto propaguje fašizmus, ten by mal byť trestne stíhaný. Na to, kto má byť evidovaný ako umelec v slobodnom povolaní, sú zákonom dané predpoklady, kvalifikačné, prípadne umelecké. Začať miešať do evidencie názory umelcov, to je úplne scestné. Ak niekto propaguje fašizmus, nech je trestne stíhaný.
S optikou, akú nastavila pani poslankyňa Vášáryová, by sa možno do fondu nedostal Winter Grass, Louis-Ferdinand Céline alebo Jozef Cíger Hronský, ktorí takisto tu i tam v takej alebo onakej miere, možno niekto by povedal, kolaborovali alebo proste boli podozrievaní aj z nejakej spolupráce či s fašistickými režimami alebo s niečím podobným. A povedať tu ešte konkrétne meno, veď to je kádrovanie. Ja by som si to nikdy nedovolil povedať, akokoľvek by som názorovo nesúhlasil s niekým, že sa mi nepáči, že vyznáva takú alebo onakú ideológiu. Predsa toto nie je o tom. Aj je x tu iných evidencií v tomto štáte, kde jednoducho platia nejaké pravidlá, pričom my a priori nemôžeme kohokoľvek diskvalifikovať, lebo nám sa nepáči, čo píše alebo čo hovorí, lebo my si myslíme subjektívne, že teda propagujú fašizmus. A ak niekto propaguje fašizmus, nech je trestne stíhaný, ale ja si myslím, že nie je správne už dnes vyslovovať tie mená, lebo tu konkrétne meno zaznelo. Toto predsa je presne to, čomu ja som sa tu chcel vyhnúť, teda nechcel som kádrovať, nechcel som hovoriť, že ja si myslím, že ten by tam mal alebo nemal byť. (Reakcia z pléna.) No, áno, ale nebudem ja ako minister, myslím, že ani vy ako poslankyňa by ste nemali hovoriť dopredu, kto tam má alebo nemá byť. Nech mi je to dovolené povedať takýmto spôsobom. Toto je proste o niečom inom.
Toľko. Ďakujem pekne za aj vyslovenú podporu k tomuto návrhu zákona, myslím si, že je to to, po čom umelecká obec volala. Bolo to dosiahnuté v spolupráci s ňou.
A, samozrejme, je aj dosť dôležitá vec v tomto návrhu, to znamená možnosť financovať aj tie neziskové organizácie aj zo strany ich zriaďovateľa, čo pomôže asi mnohým zriaďovateľom, ministerstvu kultúry predovšetkým vo financovaní Slovenského centra vizuálnych umení – DANUBIANA. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, návrh zákona, po prvé, upravuje účely, na ktoré môže ministerstvo kultúry poskytnúť v príslušnom rozpočtovom roku dotáciu zo štátneho rozpočtu. Sú to tieto účely: ochrana, obnova a rozvoj kultúrneho dedičstva v oblasti pamiatkového fondu, kultúrna aktivita osôb so zdravotným postihnutím alebo inak znevýhodnených skupín obyvateľstva, sprístupňovania kultúrnych hodnôt žiakom základných škôl, žiakom stredných škôl a pedagogickým zamestnancom základných škôl a stredných škôl. Ostatné dotačné programy v budúcom roku prechádzajú odtiaľ do novozriadeného Fondu na podporu umenia.
Po druhé, novelizujeme zákon o Fonde na podporu umenia, a to v zmysle zadefinovania právneho postavenia profesionálneho umelca, ktorý vykonáva umeleckú činnosť v slobodnom povolaní. Táto iniciatíva vyplýva okrem iného z našej ratifikácie Dohovoru o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov. Ale predovšetkým potreba legislatívneho riešenia statusu umelca vyplýva z potreby následných vytvorených možností na zlepšenie právneho a sociálneho postavenia umelcov v slobodnom povolaní.
Odhaduje sa, že v súčasnosti 5-tisíc až 6-tisíc umelcov vykonáva u nás profesionálnu umeleckú činnosť v slobodnom povolaní. Exaktné údaje tu nie sú k dispozícii, pretože od roku 1993 nemáme evidenciu či registráciu profesionálnych umelcov. Takíto umelci vykonávajú umeleckú činnosť spravidla individuálne vo vlastnom mene a na svoju zodpovednosť.
Keďže však pojem profesionálny slobodný umelec nie je v právnom poriadku vymedzený, táto skupina umelcov je nesprávne považovaná najmä zo strany finančnej správy či Sociálnej poisťovne za živnostníkov. Z toho potom aj pramení neochota akýchkoľvek osobitných riešení v oblasti daňového a odvodového zaťaženia umelcov.
Umelecká činnosť však nemôže byť živnosťou, pretože nespĺňa dva hlavné zákonné znaky živnosti, a to, nie je vykonávaná pravidelne a jej prioritným cieľom nie je dosiahnutie zisku, ale vznik či predvedenie umeleckého diela. Preto bolo nevyhnuté a dôležité naplniť požiadavku umeleckej obce vymedziť pojem profesionálny slobodný umelec.
Toto legislatívne riešenie štatútu umelca bolo vypracované v spolupráci so Slovenskou koalíciou pre kultúrnu diverzitu. Okrem vymedzenia pojmu profesionálny umelec sa tu upravujú aj podmienky evidencie profesionálnych umelcov. Táto evidencia nie je povinná. Nie je, samozrejme, podmienkou vykonávania umeleckej činnosti, avšak zápisom v evidencii profesionálnych umelcov v slobodnom povolaní získava umelec zmieňovaný status profesionálneho umelca, čo môže byť v budúcnosti podmienkou pre udelenie rôznych bonusov.
Napokon, po tretie, návrh zákona dopĺňa zákon o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, a to tým, že vytvára legislatívny priestor na možnosť poskytnúť neziskovej organizácii finančnú podporu z rozpočtu ich zakladateľa na prevádzkovú činnosť vo forme príspevku tohto zakladateľa.
Podľa doterajšej právnej úpravy zákona o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby nemožno zo štátneho rozpočtu, rozpočtu štátneho fondu a rozpočtu obce poskytnúť príspevok na úhradu výdavkov na správu ziskovej organizácie.
Toľko úvodné zdôvodnenie.