Ďakujem pekne.
Začnem reakciou na pána poslanca Mičovského ale potom budem pokračovať reagovaním na vystúpenie pána poslanca Hraška, ktorý teda zatiaľ v tej rozprave ako jediný meritórne rozoberal, toto slovo rozoberal potom trošku inak charakterizujem, samotný návrh zákona.
Pán poslanec, dajú sa vytiahnuť nie jeden, ale desiatky takých prípadov, ako ste povedali, dajú sa vytiahnuť desiatky prípadov záchrany národných kultúrnych pamiatok. Ako hovoril aj pán poslanec Jarjabek, tých kultúrnych pamiatok je obrovské množstvo. A tieto pamiatky sú aj v rôznom vlastníctve. Tým ich najväčším vlastníkom sú cirkvi. Samozrejme, potom je to štát, je množstvo ich súkromných vlastníkov.
Vy ste tak sugestívne, a máte v tomto oprávnenie, popísali jednu pamiatku. Opakujem, mohol by som teraz ja sugestívne popísať záchranu nejakej pamiatky. Myslím si, že v tejto veci pokiaľ nechceme to zneužívať, lebo každého normálneho človeka bolí, keď nejaká pamiatka je definitívne stratená, tak v takejto debate by sme sa mali pozerať na trend a klásť si otázku, či v nejakom období dochádza k tomu, že sa postupuje v tomto systematicky, že sa tá situácia aspoň nejako zlepšuje, opäť v situácii, keď tie potreby spoločnosti sú rôznorodé, mnohé. Určite by som nedehonestoval, ako to urobil pán poslanec Hraško, to, že má tu byť nejaká infraštruktúra pre šport, že tu má byť infraštruktúra pre školstvo, pre zdravotníctvo, pre sociálne služby. Tých potrieb je veľmi veľa.
A keď sa teda bavíme o pamiatkach, skúste sa na to pozrieť tak, možno dať si tú námahu, či sa ten stav v istých aspektoch zlepšuje alebo nezlepšuje. Myslím si, že je to práve činnosť Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorý sa začal systematicky týmto veciam venovať. Jednak nadväzoval na svoju činnosť ešte ako na činnosť Pamiatkového ústavu, ktorý vznikol v roku 1951. A je to jedno možno z mála pracovísk, ktoré bez nejakých ideologických bariér kontinuálne pokračuje aj v činnostiach ochrany pamiatok, ale aj v činnostiach reštaurátorských. A potom čo sa stal špecializovaným orgánom štátnej správy, tak veľmi systematicky ich obnovuje alebo dohliada na ich obnovovanie. Robí aj metodiku, aj určité štandardy. A napríklad aj určuje určité priority, či sú to napríklad najmä pamiatky, ktoré sú na Zozname svetového dedičstva UNESCO.
Tak skúste sa na to takto pozrieť. A myslím si, že potom to nebude úplne tak čierno vyzerať, že môžeme sa aj pochváliť mnohými vecami, či už je to práca z pohľadu orgánu štátnej správy alebo aj mnohých dobrovoľníkov, aj štátu.
Tak to je jedna vec.
A teraz prečo to hovorím alebo aj prečo to hovorím? Je to preto, že pán poslanec Hraško, hoci on je len čitateľ, lebo on tak síce sugestívne, ale v podstate prečítal to, s čím som ja bol už veľakrát konfrontovaný, aj osobne, keď som rokoval s predstaviteľmi Komory reštaurátorov, aj prostredníctvom korešpondencie, aj prostredníctvom posledného vystúpenia pána Puškára na parlamentnom výbore. Čiže ja to veľmi dobre poznám. A on len to prečítal. Ani tomu nerozumie, čo prečítal, sugestívne, jednoducho názory reštaurátorov, ktoré z istých dôvodov dehonestujú práve Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. A on dokonca použil vetu, že ministerstvo kultúry sa snaží legitimizovať činnosť Pamiatkového úradu. (Reakcia z pléna.) No vy ste ten, kto určuje, čo je protiprávne a nie protiprávne.
Ja som naznačil, a teraz to ešte znovu rozvediem, činnosť Pamiatkového úradu, ktorý od roku 1951 má aj ochranu a má aj súčasť ochrany dohľadu, ale aj súčasť reštaurátorstva. Postupne sa vybudovali reštaurátorské oblastné ateliéry. Reštaurátorské ateliéry Pamiatkového úradu sú vysoko špecializované. Majú tam obrovské know-how, obrovské skúsenosti. A o ničom inom nie je lobing Komory reštaurátorov ako o tom, aby sa táto súčasť, táto činnosť Pamiatkového úradu zlikvidovala, práve preto, pán poslanec, aby tu bol monopol Komory reštaurátorov. Tridsať pracovníkov reštaurátorských ateliérov Pamiatkového úradu nijakým spôsobom zásadne neohrozuje činnosť Komory reštaurátorov, ale je veľmi užitočné, keď štát má v istej oblasti aj svoju inštitúciu, ktorou napríklad môže pôsobiť práve v oblasti pamiatok, ktoré sú na Zozname UNESCO, alebo keď môže intervenovať v určitých krízových situáciách, keď sa tam stanú nejaké škody.
Viete čo, ja sa nikdy nepodpíšem pod to, aby bola táto súčasť Pamiatkového úradu zlikvidovaná a sprivatizovaná, pretože aj také sú predstavy Komory reštaurátorov v neformálnych rozhovoroch na otázku, a čo by sa potom stalo s tými pracoviskami. No tak začali by sme ich nejakým spôsobom využívať. To by bolo to isté ako v zdravotníctve, keď sa tie lukratívne hrozienka prenesú do privátnej sféry. To je, ako keby ste teraz chceli, aby Komora lekárov tvrdila, že nech sú zrušené štátne nemocnice, nech tu fungujú len súkromné nemocnice.
Absolútne podporujem to, či je to Pamiatkový úrad Slovenskej republiky alebo Vysoká škola výtvarných umení, alebo v istých aspektoch aj múzeá a galérie, aby tieto inštitúcie mohli takisto vykonávať takisto reštaurátorskú činnosť. Neobmedzuje to v podnikateľskej činnosti reštaurátorov, dáva to štátu aj určité garancie, že v istých potrebách a oblastiach má aj takúto páku. A treba to uchovať.
Nie, pán poslanec, netreba byť lobistom privatizácie tejto súčasti Pamiatkového úradu, lebo vy ste nič iné tu nerobili, to je presný obraz toho, hoci vy tomu ani nerozumiete, vy ste otrocky prečítali to. Ale jednoducho toto je cieľ Komory reštaurátorov, zlikvidovať, sprivatizovať to, mať na to monopol, všetky peniaze. Nie štát tu je na závadu, ale tu niekomu prekáža štát, tu niekomu prekáža jedno vyspelé pracovisko, jedna naozaj vzácna kontinuita ešte od päťdesiatych rokov, ktorá tu je a vďaka ktorej aj ja si myslím, že ten trend celkový nie je taký čierny pri všetkej bolesti a všetkých aj nepríjemných veciach, ktoré sa týkajú mnohých pamiatok.
Toto som vám chcel, pán poslanec Hraško, povedať a dvakrát si rozmýšľajte, koho lobistom sa v tomto parlamente stanete, prestaňte rozmýšľať len o tom, ako sa predvediete, ako si naberiete nejaké hlasy pred voľbami. Ste na zlej strane, ale vy tomu nerozumiete. (Potlesk.)
