Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Vážené dámy poslankyne, páni poslanci, najprv pre poriadok, čo už vlastne naznačil pán poslanec Viskupič, toto je transpozičná novela zákona o vysielaní a retransmisii, to znamená, že rieši konkrétne veci, ktoré musíme dať do súladu s európskou smernicou. A, ako už aj povedal pán poslanec Viskupič, pri tom televíznom vysielaní respektíve nejedná sa tu o klasické televízne vysielanie, ale o audiovizuálnu mediálnu službu na požiadanie. Napriek tomu možno o to viac, že som sa pokúsil užšiu diskusiu otvoriť, si myslím, že, hoci tak trošku pritiahnuté za vlasy, ale dá sa pri rozprave o tejto novelizácii hovoriť aj širšie o televíznom vysielaní. A v zásade som rád, keď niektorí poslanci aj tento priestor na to využili. Takže si ho len stručne dovolím v tejto chvíli komentovať.
Najmä širšie sa tomu venoval pán poslanec Hlina. A s obsahom toho, čo povedal, sa v zásade stotožňujem, aj keby som možno použil niekedy nejaké iné slová. O to viac s ním súhlasím, jednak v charakteristike sily súkromných televízií. Myslím si, že naozaj nie všetci si uvedomujú tú silu, ktorú majú či už priamo alebo nepriamo. A ja ju nepodceňujem, ale možno aj nepreceňujem, najmä v situácii, o čo mne hlavne ide, keď vznikne nejaký spoločenský tlak. A myslím si v tomto prípade, že môže byť viac účinný ako akákoľvek regulácia alebo opona, pretože opona svojím spôsobom nerieši obsah programov, ale to, v akom čase sú programy vysielané, keď to tak zjednoduším. A myslím si, že tak ako vnímam tie reakcie, a mne o to tiež ide, sme v situácii, keď ten trend buď dokážeme zastaviť alebo, nie, ho pozastaviť. A nebuďme idealisti, vždy budú jednoducho v televíznom vysielaní, najmä v súkromnom, najmä obsahy bulvárne, pre ľudí, ktorí sú iného zamerania. Alebo vôbec sú ľudia ako asi pán poslanec Kuffa, ktorí vôbec považujú televíziu za úpadok. A či už je to verejná alebo súkromná televízia, ja to plne chápem. Ale jednoducho v súčasnosti bude televízne vysielanie. Ide asi o to, aký vznikne tlak, aká vznikne atmosféra. A preto považujem aj za trefnú poznámku radu obrátiť sa na tých, ktorí svojím spôsobom odobrujú kupovanie tých veľkých diváckych skupín. To sú zadávatelia reklamy. Pán Hlina hovoril o spotrebiteľoch, ale spotrebitelia sú už potom, povedal by som, tá koncovka. A ja som preto aj listom oslovil najväčších zadávateľov reklamy na Slovensku.
Posledná poznámku je k Skylinku. Je to podľa mňa zložitý právny problém, najmä vo vzťahu k tomu, či táto transpozícia, ktorá rieši ako keby menšiu silu Dohovoru o cezhraničnej televízii, dokáže spätne právne vyriešiť problém Skylinku. Na to si v tejto chvíli netrúfam odpovedať, skôr si myslím, že nie, lebo to jednoducho v nejakom čase vzniklo, keď táto transpozícia nie je ešte platná. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Dámy poslankyne, páni poslanci, cieľom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysielaní a retransmisii, je odstránenie sporných bodov medzi súčasným znením zákona a kodifikovaným znením európskej smernice o audiovizuálnych mediálnych službách. Konkrétne ide o ustanovenia týkajúce sa jurisdikcie zákazu vysielania telenákupu na lieky, ktoré podliehajú povoleniu na uvedenie na trh, a vysielania telenákupu na zdravotné výkony, ako aj podpory európskych diel v audiovizuálnych mediálnych službách na požiadanie. Slovenská republika sa v priebehu rokovaní s Komisiou zaviazala, že sporné okruhy odstráni novelou zákona o vysielaní a retransmisii, ktorú predloží do legislatívneho procesu do konca roka 2012.
V oblasti jurisdikcie je potrebné odstrániť rozpor smernice a Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii, ktorý musí riešiť dvadsať členských štátov Európskej únie, ktoré sú súčasne aj zmluvnou stranou dohovoru. V zmysle zásady prednosti európskeho práva rieši väčšina týchto štátov uvedený rozpor vypustením odkazu na dohovor z vnútroštátnej právnej úpravy jurisdikcie. Navrhovaný zákon predkladá rovnaké riešenie aj v prípade Slovenskej republiky.
Zároveň sa v súlade s ustanoveniami smernice navrhuje obmedzenie vysielania telenákupu na lieky a zdravotné výkony. Konkrétne ide o lieky, na ktoré sa vyžaduje povolenie na uvedenie na trh v zmysle § 46 zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach.
Návrh sa zaoberá aj otázkou podpory európskych diel v audiovizuálnych mediálnych službách na požiadanie. V zmysle smernice majú členské štáty zabezpečiť, aby audiovizuálne mediálne služby na požiadanie podporovali tvorbu európskych diel a prístup k nim. V podmienkach Slovenskej republiky sa ako najvhodnejší spôsob podpory európskych diel v ponuke audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie javí zákonom ustanoviť ich podiel v katalógu programov za kalendárny mesiac. Navrhuje sa preto, aby boli poskytovatelia audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie povinní vyhradiť európskym dielam najmenej 20 % celkového času programov ponúkaných v katalógu programov za kalendárny mesiac, pričom na účely výpočtu tohto podielu sa do celkového času nezapočítavajú spravodajstvo, športové podujatia a zábavné hry, aby sa zabezpečila podpora audiovizuálnych diel európskej produkcie.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Ďakujem.

Ja si predsa len dovolím reagovať, pretože pán minister mi tu aj nejakú poznámku napísal, tak možno na to nadviažem a tiež je to potom asi na osobný rozhovor váš s pánom ministrom, pretože on mi tu uviedol, že vo Fínsku je tzv., neviem ako sa to povie po fínsky, ale poviem to, The Finnish Higher Education Evaluation Council. Zrejme je to obdoba našej Akreditačnej komisie. A táto rada má 12 členov, z ktorých pôsobia podľa webovej stránky rady všetci na fínskych inštitúciách. Okrem toho má táto organizácia externý orgán, kde sú odborníci zo zahraničia. Píše tu aj pán minister, že celkom mu nebola jasné, aký vzor fínsky máte na mysli. Takže si to zrejme potom už vy vydebatujete. Ďakujem, pani podpredsedníčka.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán poslanec, dovoľte mi, aby som vám rovnako sprostredkoval odpoveď pána ministra Čaploviča.
Nepovažujem v súčasnosti za dôležité posilňovať Akreditačnú komisiu o členov, ktorí nepôsobia v slovenskom prostredí. Ako asi viete, koncom augusta sa končí funkčné obdobie siedmim členom Akreditačnej komisie a už som predložil orgánom reprezentácie vysokých škôl návrh siedmich nových členov. Pri ich výbere som neprihliadal na to, či sú alebo nie sú zo zahraničia, čo nie je rozhodujúce. Je potrebné však povedať, že tak ako člen zo zahraničia nemusí naplniť naše očakávania, tak akademik, ktorý pôsobí v slovenskom vysokom školstve, ale má medzinárodnú skúsenosť v oblasti vzdelávania a vedy, vie objektívne posúdiť a zhodnotiť žiadosti vysokých škôl a na základe toho odporučiť ministrovi, ako má o konkrétnej žiadosti vysokej školy rozhodnúť. Nepopieram, že členovia Akreditačnej komisie bez lokálnych väzieb majú svoje opodstatnenia, ale súčasne by som si nedovolil tvrdiť, že v Slovenskej republike nenájdeme dostatok kvalitných odborníkov na členstvo v Akreditačnej komisii. V najbližšej dobe predložím uvedené návrhy na nových členov vláde Slovenskej republiky. Aj po ich prípadnom vymenovaní bude mať avšak Akreditačná komisia dvoch odborníkov zo zahraničia, ktorí v nej už pôsobia. Ďakujem, pani podpredsedníčka, skončil som.

No len v tom, že tú pravopisnú chybu potvrdzujem, ale ináč to nemienim komentovať. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážená pani poslankyňa, dovoľte, aby som vám sprostredkoval odpoveď pána ministra školstva.
Oceňujem váš záujem o doktorandské štúdium na slovenských vysokých školách. Áno, máte pravdu, že na riadne skončenie doktorandského štúdia je potrebné splniť všetky povinnosti vyplývajúce z akreditovaného študijného programu a študijného poriadku vysokej školy a na záver obhájiť samotnú dizertačnú prácu, čím po splnení všetkých podmienok je možné udeliť akademický titul a vydať vysokoškolský diplom. Žiaľ, ministerstvo nemá informácie o vami zmienenom štúdiu, teda ktoré konkrétne študijné povinnosti a v akom rozsahu boli splnené. Preto vám nemôžem konkrétne odpovedať na vašu otázku a ani nemám možnosť vám v tejto chvíli takúto informáciu sprostredkovať. K tomuto sa môže vyjadriť iba Akreditačná komisia, ktorá je oprávnená tieto skutočnosti preverovať.
Vo všeobecnosti považujem za potrebné sa vyjadriť, že vysoké školy samotné musia považovať za potrebné presadzovať kultúru kvality na svojej pôde a samé ju rozvíjať. Potom môžeme očakávať väčšiu dôveru verejnosti v náš vysokoškolský systém a dôveru k vysokoškolským diplomom. Skončil som, pani podpredsedníčka.

Síce ste mi nepoložili dodatočnú otázku, ale predsa len vám niečo chcem povedať. Keďže druhá časť vašej otázky pre mňa prekvapujúco sa stavia negativisticky k súkromným spoločnostiam, ale dajme tomu to je váš problém ako pravicovej političky.
A pre vašu informáciu, viacero národných projektov už pri svojom schvaľovaní, to znamená nie v čase, keď som bol ja ministrom, má zakomponovaný outsourcing digitalizácie napríklad až na 70 %. Čiže súkromné spoločnosti budú aj v tejto chvíli digitalizovať.
Len pre upresnenie vašich informácií, možnože je to takisto škandál, ako je možné, že zlé súkromné spoločnosti budú digitalizovať.
A ešte ďalšia vec. Zvyknete väčšinou tú digitalizáciu zužovať na Slovenskú národnú knižnicu. Chápem prečo. Digitalizácia sa netýka len písomností a vôbec už nie len písomností našich dejateľov. Je to ďaleko-ďaleko širší projekt. Týka sa aj objektov muzeálnych, galerijných, audiovizuálnych, samozrejme, že aj textových a tak ďalej atď.
Ale chápem, že vzhľadom na určitých vašich informátorov ste priam posadnutá témou Slovenskej národnej knižnice. Držím vám palce naďalej v tejto vašej nekompetentnej poslaneckej investigatíve.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, áno.
Skončil som.

Tak ja neviem, prečo by som sa ja mal hanbiť za to, čo sa vysiela. Naozaj, tak to je taká sugestívna otázka. Nie som ani tvorcom programov, ani tvorcom tohto sveta, kde sú obsahy prístupné voľne, či na internete, či v televíznom vysielaní, či v televíznom vysielaní na požiadanie alebo v televíznom vysielaní tých staníc, ktoré vysielajú zo zákona v Slovenskej republike alebo na základe udelenia licencie.
Vôbec sa zásadne nebránim tomu, aby tá druhá opona bola zavedená. Tá diskusia môže prebehnúť aj skôr, ale naozaj, trvám na tom, že z hľadiska, aj toto je nejaká cesta ochrany maloletých pred škodlivými obsahmi, tak to podstatné sa urobilo vtedy, keď tie programy sú označované z hľadiska toho obsahu. Pretože aj to, ak budú povedzme tie programy, ktoré sú označené ako nevhodné pre maloletých do pätnásť rokov, vysielané až po 22.00 hod. na obrazovkách našich, pardon, ale potom budú môcť teda byť vysielané až po 22.00 hod., keby bola zavedená... (Hlas z pléna.) No ale to sa sa bude týkať vysielania Slovenskej televízie. Jednoducho televízii, ktoré vysielajú na základe zákona o RTVS alebo na základe udelenia licencie, nijakým spôsobom to neznemožní prístup k takýmto programom v desiatkach iných kanálov, ktoré sú dostupné pre našich maloletých. Takže tiež si myslím, že potom celkom neobstoja tie sugestívne slová toho typu, akú obrovskú vinu nesiem ja alebo ktokoľvek, ktorý zatiaľ túto oponu nezaviedol, pretože žijeme v takom svete, v akom žijeme.
Ďakujem. Skončil som.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážená pani poslankyňa, mohol by som vám v podstate v krátkosti odpovedať, že zrušená táto opona nebola, lebo v zmysle vysielania programov nevhodných do pätnásť rokov nikdy nebola zákonom zavedená. A tak isto, úprimne sa priznám, ale snáď to pochopíte, že neviem nijakým spôsobom zabrániť tomu, aby detský divák do pätnásť rokov nebol vystavený programom, ktoré môžu ohroziť jeho vývin. Azda to môžu čiastočne ovplyvniť rodičia, ktorí nejakým spôsobom regulujú prístup deťom k internetu alebo k televíznym programom ako takým.
Ale budem trošku, samozrejme, obšírnejší. Zákonom č. 343/2007 Z. z., to je audiovizuálny zákon, bol od 1. januára 2008 zavedený jednotný systém označovania ako systém klasifikácie audiovizuálnych diel, programov poskytovaných prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel a programov alebo iných zložiek programovej služby vekovou vhodnosťou z hľadiska ich neprístupnosti, nevhodnosti alebo vhodnosti pre vekovú skupinu maloletých do sedem, dvanásť, pätnásť alebo osemnásť rokov. Toto považujem za veľmi podstatnú a veľmi dôležitú vec, pretože táto, toto označovanie dáva rodičom určitý návod, ako sú tie programy klasifikované a ako oni môžu účinne, menej účinne, jednoducho regulovať prístup svojich detí k takýmto programom.
Podrobnosti a spôsob uplatňovania jednotného systému označovania upravuje vyhláška ministerstva kultúry. Uvedená vyhláška bola pripravená v roku 2007 na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 12 ods. 2 a 3 audiovizuálneho zákona. Pred prijatím tejto vyhlášky bola orgánom príslušným určovať jednotný systém označovania programu vo vysielaní televíznej programovej služby a podmienky jeho uplatňovania Rada pre vysielanie a retransmisiu, ktorá v roku 2001 prijala jednotný systém označovania programu a podmienky jeho uplatňovania. Ten nadobudol účinnosť dňa 1. septembra 2001. Tento systém rozlišoval nasledovné kategórie programov: nevhodné a neprístupné pre celú skupinu maloletých do osemnástich rokov, nevhodné pre maloletých vo vekovej podskupine do dvanásť rokov a nevhodné pre maloletých vo vekovej podskupine do sedem rokov, určené maloletým vo vekovej skupine do dvanásť rokov. Ostatné programy vysielateľ neoznačil.
Všetky programy nevhodné a neprístupné pre maloletých bol vysielateľ povinný zaradiť do vysielania medzi 22. a 6. hodinou. V tomto období teda neboli osobitne vymedzené programy nevhodné pre maloletých do pätnásť rokov a nebola zavedená ani takzvaná druhá časová opona. K jej zavedeniu došlo, až keď Rada pre vysielanie a retransmisiu v roku 2005 prijala nový jednotný systém označovania programov z hľadiska vekovej vhodnosti a podmienky jeho uplatňovania s účinnosťou od 1. novembra 2005. Až tento dokument vymedzil programy nevhodné pre maloletých do pätnásť rokov a zároveň vysielateľom uložil povinnosť zaradiť ich do vysielania medzi 20. a 6. hodinou. Avšak toto ustanovenie išlo nad rámec zákona, keďže takzvanú časovú oponu upravuje zákon č. 308, zákon o vysielaní a retransmisii, ktorý od nadobudnutia svojej účinnosti v roku 2000, ustanovuje, že programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých alebo narušiť ich duševné zdravie a emociálny stav sa nesmú vysielať v čase od 6. do 22. hodiny. Preto keď Rada pre vysielanie a retransmisiu zaviedla v roku 2005 takzvanú druhú časovú oponu, išla nad rámec zákona. Z uvedeného dôvodu, keď v roku 2008 prešla kompetencia určovať jednotný systém označovania na ministerstvo kultúry, nebolo možné zaviesť vyhláškou takú povinnosť, ktorá by bola nad rámec toho, čo umožňuje zákon.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že zákon o vysielaní a retransmisii od roku 2000 ustanovuje len jednu časovú oponu. Teda, keď zákon druhú časovú oponu nikdy neustanovoval, pani poslankyňa, nebolo možné ju ani zrušiť.
Jednotný systém označovania programov slúži na ochranu maloletých pred nežiaducimi obsahmi v televíznom vysielaní prostredníctvom informovania rodičov o obsahu vysielaných programov. Ochrana maloletého diváka pred nevhodnými obsahmi však nespočíva na jedinej zložke, ktorou by bola zákonná regulácia. Účinnosť tohto systému záleží predovšetkým od výchovného prostredia dieťaťa a v prípade nezáujmu zo strany osôb, ktoré sa o dieťa starajú a mali by ho vychovávať, nebude efektívny ani ten najdokonalejší systém obsiahnutý v právnych normách. Úlohou jednotného systému označovania je poskytnúť informáciu o vhodnosti, respektíve nevhodnosti vysielaného programu a je aj na rodičovi, aby na základe tejto informácie reguloval to, čo dieťa prostredníctvom televízneho vysielania prijíma.
Ak by však širšia odborná diskusia so zainteresovanými subjektami a Radou pre vysielanie a retransmisiu ukázala, že je potrebné súčasný jednotný systém označovania prehodnotiť, ministerstvo kultúry je zmenám otvorené. V roku 2013 plánuje ministerstvo zorganizovať odbornú konferenciu na tému Redefinícia parametrov verejnej služby poskytovanej verejnoprávnym vysielateľom s osobitným ohľadom na systém odpočtu, monitoringu a kontroly ich následného napĺňania, ktorá by mohla byť vhodnou platformou na takúto diskusiu. Pre porovnanie, v Českej republike stále nebol jednotný systém označovania programov schválený. Zákon o provozování rozhlasového a televizního vysílání obsahuje rovnako ako náš zákon len jednu časovú oponu v čase od 6. do 22. hodiny, počas ktorého vysielateľ nemôže do vysielania zaraďovať programy a upútavky, ktoré by mohli ohroziť fyzický, psychický alebo mravný vývoj detí a mladistvých. Vysielaniu týchto programov musí bezprostredne predchádzať slovné upozornenie na nevhodnosť programu pre deti a mladistvých a takýto program musí byť v prípade televízneho vysielania označený obrazovým symbolom upozorňujúcim na jeho nevhodnosť pre deti a mladistvých počas celej doby jeho vysielania.
Čiže podstatné pre mňa je, že máme programy označené. A samozrejme ostáva praktickou otázkou, ako je v dnešnej dobe možné chrániť maloletých pred škodlivými obsahmi? A samozrejme aj taká podotázka, ak vám veľmi záleží na zavedení tejto opony, prečo ste toto zavedenie neiniciovali aj počas toho obdobia, keď ste boli vládnou poslankyňou?
Ďakujem, pani podpredsedníčka, skončil som.