Videokanál poslanca

Vážená pani predsedníčka, pán minister, kolegyne, kolegovia, ja nadviažem na mojich predrečníkov a trošku doplním možno poslancov, ktorí nechápu, prečo v skrátenom legislatívnom konaní.
Musím podčiarknuť a podpísať, neexistuje jediný odborný ani zákonný dôvod na to, aby sme túto novelu prerokovali v skrátenom legislatívnom konaní, ak neberiem do úvahy bod 7 a to, čo tu hovoril pán kolega Lipšic.
Pán minister, keby ste boli korektný, tak tento návrh zákona dáte do normálneho legislatívneho konania, pretože on aj rieši niektoré veci. A keby ste boli korektný, tak tam napíšete viac, do tej dôvodovej správy, aby pani Mezenská sa nemusela pýtať, že nechápe po výbore, že na základe čoho vlastne rokujeme o tomto návrhu zákona.
Totiž vaše odvolávky na to, prečo túto novelu riešime, spôsobila prvá Ficova vláda, keď vytvorila zákon, ktorým vytvorila podmienky pre klondaike fotovoltaických elektrární na Slovensku, ktorú s veľkou ťažkosťou, tento klondaike, s veľkou ťažkosťou zastavila predchádzajúca vláda. Lenže keď v tom čase, aby tu bolo správne povedané, sme nemali problém s retroaktivitou, a keďže v tom pôvodnom zákone, ktorý schválila prvá Ficova vláda, neboli žiadne kontrolné mechanizmy, neboli žiadne podmienky, žiadne pravidlá, takže sa zaberala tá najkvalitnejšia orná pôda, takže dnes musíme robiť novelu, aby sme mohli skontrolovať, či tí, ktorí, aby ÚRSO malo možnosť skontrolovať a dať sankcie tým, ktorí nesplnili podmienky zákonné, ktoré spĺňa každý stavebník.
A hovoril som v zákone o štátnom rozpočte, že veľmi ušľachtilá myšlienka podpory obnoviteľných zdrojov, vlastne týmto spôsobom ten zákon spravil medvediu službu tejto ušľachtilej myšlienke. Bohužiaľ, musím povedať, že táto novela pokračuje v tom ďalej, a nebudem hovoriť ďalej, pretože uvidím, ako sa bude vyvíjať diskusia, a možno vystúpim aj v prvom alebo druhom čítaní.
Chcem len povedať, čudujem sa vám, pán minister, vy nie ste člen SMER-u, ste z podnikateľskej brandže, boli ste zástupcom silnej podnikateľskej inštitúcie, že jednoducho ste pristúpili na túto hru. Ja neviem, dokedy to vydržíte, pán minister. Či vôbec vydržíte, však uvidíme. Neviem, či sú na vás vyvíjané tlaky, alebo to robíte z vlastnej vôle. V každom prípade musím skonštatovať, robíte ďalšiu medvediu službu ušľachtilej myšlienke obnoviteľných zdrojov a zvyšovaniu cien energie na Slovensku. A bude to pripísané obnoviteľným zdrojom.
A na záver jeden citát. Pán minister, možno ste boli na tej konferencii nedávno v Bratislave, keď náš pán podpredseda Európskej komisie Šefčovič povedal tento citát: "Verím, že budeme hospodáriť s energiou lepšie, budeme mať vyššiu energetickú efektívnosť a budeme schopní produkovať viac energie z obnoviteľných zdrojov energie. Toto všetko by malo mať, samozrejme, veľmi priaznivý dopad na zníženie úrovne chudoby na Slovensku."
Pán minister, idete proti tomuto citátu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Súhlasím s kolegom Procházkom v jeho pohľade na tvorbu rozpočtu, dokonca aj s tým časovým harmonogramom, ktorý načrtol. Ja si myslím, že to bude asi trošku kratší, ten časový harmonogram, aj keď chápem to prirovnanie. Aj s tým, že jediné pozitívum v navrhnutom rozpočte sú ambície dosiahnutia percenta deficitu. Ktovie, či aj tento bude dosiahnutý, pretože, a to tiež potvrdzujem slová môjho predrečníka, aj v roku 2006 - 2010 bola ambícia vlády v tom čase udržať schodok alebo deficit verejných financií. Aký bol výsledok za dva roky? Prepad 16 % hrubého domáceho produktu a výsledný efekt deficit vyše 8 percent.
Súhlasím aj s tou architektúrou a s tým inštalatérom, tiež, myslím, pekné prirovnanie. Totiž vláda absolútne rezignovala na nejakú víziu hospodárskej politiky. Teraz je už naprosto jasné, prečo programové vyhlásenie vlády bolo tak široko koncipované, uspokojujúce prakticky všetky skupiny obyvateľstva. A dokonca ani nejaká veľká diskusia v tomto pléne nebola, pretože tam nebolo čo kritizovať. Je jasné, že príprava manévrovacieho priestoru, ale myslím si, že ani toto nepomôže, v plánoch jednak vlády, jednak ministerstva financií a možno ani poslancov, ktorí budú za tento rozpočet hlasovať, pretože si myslím, že 2014, Rado, bola optimistická vízia.

Ďakujem, pán podpredseda. Chcem sa poďakovať kolegom, ktorí zareagovali faktickou poznámkou. A skúsim veľmi krátko reagovať.
Pán Huba, ďakujem za faktickú poznámku. A, samozrejme, šetrenie energií je momentálne prioritnou úlohou, aj ktorou sa zaoberá Európska komisia. A predpokladám, že v najbližšej dobe príde aj nejaký príslušný impulz pre krajiny alebo teda národné štáty.
Nechcel som ísť do veľkej šírky, takisto som nedoplnil možné problémy, ktoré vzniknú v blízkej budúcnosti z hľadiska aj energetických zdrojov, to, čo sme tu hovorili aj v súvislosti s U. S. Steelom, teda v súvislosti s ekologickými investíciami, ktoré budú nutné, aby bola splnená európska norma po roku 2016 alebo po roku 2015.
Martin Fecko, samozrejme, pôda musí dostať to, čo jej patrí. Ale to je nie o využívaní energetických zdrojov alebo zdrojov, ktoré môžu vzniknúť v poľnohospodárstve. Dúfam, že uznáš, že platba na plochu, ktorá je relatívne vysoká, za jedno mulčovanie v priebehu roka, kde je náklad na hektár minimálny, nie je cesta. Ak by tá produkcia napríklad na trvalých trávnatých porastoch a využitie tej mulčovanej trávy alebo toho sena boli, povedzme, na energetické účely, to je cesta, ktorú som naznačoval.
Samozrejme, pána kolegu Kuffu chcem doplniť. Samozrejme, je to o riešení nezamestnanosti hlavne tých dlhodobo nezamestnaných alebo veľmi nízko príjmových v oblastiach, kde ťažko nájdeme zamestnanie, povedzme, cez medzi trh práce, cez aktivačné práce, pretože inak sa nezamestnajú. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, pán minister, kolegyne, kolegovia, tak ako v závere každého roka, aj dnes máme na stole rozpočet na nasledujúci rok a s výhľadom na ďalšie obdobie.
V prvom rade musím uznať pánovi ministrovi predkladateľovi, že si naozaj dal prácu. Ministerstvo financií pripravilo dokument, ktorý z hľadiska transparentnosti znesie vysoké kritériá. Ten, kto chce, v tomto dokumente si nájde prakticky každú informáciu, pretože ministerstvo išlo s kartami von. O to viac zdieľam s ministrom financií Petrom Kažimírom účasť s jeho neľahkou úlohou dosiahnuť cieľ, ktorý si vytýčila už aj predchádzajúca vláda, znížiť budúci rok schodok verejných financií pod 3 % hrubého domáceho produktu a v nasledujúcich rokoch pokračovať v jeho poklese. Tu musím povedať vetu, ktorú používam asi osem rokov pri každom rozpočte, že každý deficit je žitie na dlh, a preto musíme smerovať k vyrovnanému či prebytkovému hospodáreniu. Je to veľmi dôležitá snaha, pretože keď si uvedomíme, že v nasledujúcich rokoch stúpne dlh verejnej správy vysoko nad 50 % hrubého domáceho produktu, okrem iného to bude znamenať, že náklady na obsluhu štátneho dlhu budú každým rokom narastať a v roku 2015 sa dostaneme do situácie, keď na obsluhu dlhu budeme musieť vynaložiť 1,7 mld. eur, čo je viac ako 10 % alebo bude viac ako 10 % zo všetkých výdavkov štátneho rozpočtu. Preto budem vítať každý rozumný krok, ktorý zastaví špirálu zadlžovania a posunie nás do stabilnejšieho prostredia.
V úvodných vetách však musím konštatovať a zdôrazniť, že nesúhlasím s mnohými opatreniami, ktorými sa vláda podujala konsolidovať verejné financie už tento rok či v nasledujúcich rokoch. Na mnohých z nich je aj podpis pána ministra. Z jeho pohľadu ide o pochopiteľné správanie. On si v prvom rade musí konať svoju prácu, ktorou je ozdravovanie verejných financií, čo sa najjednoduchšie dosahuje mechanickým zvyšovaním sadzieb alebo vymýšľaním nových povinností pre daňovníkov, preto sa dá z jeho pohľadu pochopiť, že siaha po vyšších daniach a poplatkoch a podporuje zmeny poistného do štátnej dôchodkovej schémy. No na druhej strane sa mu dá vyčítať nedôslednosť alebo slabá pozícia, že nežiada u iných kolegov z vlády, ministrov reformy, ktorými by mohli znížiť svoje výdavky.
Takže celkovo súhlasím s tým, že vláda sa rozhodla konsolidovať verejné financie a hoci mnohými rozpačitými krokmi, ale predsa sa snaží vytvoriť zo Slovenska plnohodnotného a spoľahlivého člena eurozóny. Skutočne v našej situácii ani niet inej cesty. Napokon k tomu sa vláda Roberta Fica prihlásila už pri jednom z prvých rokovaní v apríli tohto roka, keď síce ešte neschválila návrh Miklošových východísk k rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015, ale naznačila, že bude pokračovať v konsolidačnom úsilí svojej predchodkyne.
Ministerstvo financií predložením tohto materiálu na rokovaní vlády pripustilo, že sa musí držať pôvodnej politiky, ktorú presadzovala vláda Ivety Radičovej. Neskôr po drobných úpravách materiálu z dielne svojho predchodcu podklad Petra Kažimíra vo vláde sa schválil a stal sa východiskom na ďalšie roky. Tým sa zreálnili, ba, dá sa povedať, pochovali politické sľuby strany SMER – sociálna demokracia z predvolebnej kampane. Tie síce boli pretavené do programového vyhlásenia vlády, ale už dnes sa ukazujú ako vágne sľuby.
Možno mi budú predstavitelia vlády a vládni poslanci vyčítať, že hodnotiť plnenie programového vyhlásenia v prvom roku pôsobenia vlády je priskoro a že si mám počkať až na záver celého štvorročného obdobia. Ja však vidím už teraz, že nejaké zásadné zmeny v prístupe nemožno očakávať, lebo máme na stole materiál, ktorý z hľadiska budúcich východísk v reálnej politike je kľúčový.
Opakuje sa situácia z funkčného obdobia prvej vlády Roberta Fica, keď sa jeho kabinet snažil riešiť všetky problémy cez štátne peniaze, a neschopnosť riešiť problémy po nástupe svetovej, finančnej a hospodárskej krízy sa preukázala napr. aj spustením enormnej štátnej podpory pre také oblasti, ako bola napr. podpora predaja nových automobilov, a, samozrejme, v priebehu dvoch rokov 16-percentný prepad rastu HDP, resp. jeho pokles. Dôsledky tohto zadlžovania pociťujeme na schodkoch štátneho rozpočtu a nebývalom raste zadlžovania dodnes. Nič to nemení na veci, že chod štátu stále dominantne určoval štátny rozpočet, presnejšie povedané, vládny rozpočet. Od tejto akoby nemennej axiómy sme sa stále neodklonili a iba pokračujeme v technokratickom pohľade na štát, na úlohu vlády a jednotlivých ministerstiev, všetko počítame cez príjmy a výdavky. Tento spôsob zmýšľania sa preniesol smerom nadol, do všetkých oblastí spoločnosti. A všade sú napäté pomery vo financiách a vyhovára sa na ne pomaly každý. Či navštívite štátny úrad, školu alebo nemocnicu, nikde niet dosť peňazí. Pritom kritickí ekonómovia tvrdia opak, že hlavným problémom súčasného sveta je príliš veľa peňazí a mrhanie nimi privádza do kolapsu celé štáty a rovnako sa stáva aj hlavným problémom Slovenska.
Nechcem sa púšťať do odbornejších, dokonca filozofických úvah ako niektorí moji kolegovia, chcem len naznačiť, že prešľapujeme na okraji priepasti a problémy sa snažíme riešiť starými metódami, ktoré postupne strácajú účinnosť. Bilancujeme príjmy a výdavky, počítame deficity, zoraďujeme ich do tabuliek, medziročne vyhodnocujeme. Spoliehame sa na to, že suché počty nám umožnia vyliečiť sa alebo, ako sa hovorí, čísla nepustia.
Len veľmi krátko sa vrátim do posledných dvoch rokov vlády Roberta Fica. V priebehu dvoch rokov táto vláda zadlžila Slovenskú republiku o 5 % hrubého domáceho produktu. Ako ľahko bolo zadlžovať a ako ľahko je teraz konsolidovať. A len pripomínam zaťaženie občanov, podnikateľov, zamestnávateľov, živnostníkov na znížení deficitu o 3 % HDP za vlády Ivety Radičovej a aké je zaťaženie týchto ľudí, občanov Slovenskej republiky, zamestnávateľov, podnikateľov, živnostníkov pri súčasnom konsolidovaní o necelé 2 %. A čo bude ďalej? Ešte stále žijeme nad pomery dobre cez 2 miliardy eur, a to ešte sme na vyrovnanom rozpočte, ak ho niekedy dosiahneme. Zabúdame však na oveľa dôležitejšiu vec, ktorá je týmto problémom nadradená a ktorá ich azda ako jediná dokáže vyliečiť. Mierim tým na ucelenú štátnu hospodársku politiku, ktorá by zohľadnila náš potenciál, vzala do úvahy svetové trendy a použitím cielených nástrojov sa uplatňovala. Hovoril o tom moji predrečníci dvaja, aj Mikuláš Dzurinda, aj Ivan Mikloš, a to o tom, aká bola hospodárska politika vlád, hlavne druhej vlády Mikuláša Dzurindu na začiatku tejto dekády. Viem, že v minulosti aj za vlády Roberta Fica boli pokusy vytvoriť čosi takého, pretože táto vláda vykonala jeden neúspešný pokus. A to, že sa nakoniec nič nekonalo, svedčí o tom, že tieto pokusy nemali pevný základ a nezohľadňovali prednosti Slovenska, nebrali do úvahy svetové trendy a nakoniec ani nedokázali osloviť.
Dovoľte mi, keď som povedal A, povedať aj B, pretože občas sa hovorí, že opozícia len kritizuje. Tak skúsim byť aj konštruktívny. Moji kolegovia predrečníci tu už dva týždne rozoberajú to, že súčasná vláda kazí to, čo je funkčné, fungujúce, a tie problémy, ktoré nefungujú sa nesnaží riešiť. Nebudem hovoriť o zhoršujúcom sa podnikateľskom prostredí v súvislosti s pracovným právom, zvyšovaním daní, poplatkov, odvodov a nebudem hovoriť ani o tom, že ak chce byť spoločnosť úspešná, musí mať jedny z priorít vzdelanie, vedu, inovácie. O tom tu tiež už hovorili niektorí moji kolegovia.
Myslím si, že existuje ešte minimálne jedna oblasť a chcel by som ju povedať ako jeden z príkladov, na ktorú by malo Slovensko staviť a kde má veľkú perspektívu. Všetci vieme, že je problém v zamestnanosti na vidieku, všetci vieme, že poľnohospodári majú problém, všetci vieme, že od energetickej bezpečnosti sme závislí do budúcnosti. A tým chcem povedať, že nejde o nič nové. V mnohých štátoch vyspelého sveta to už pochopili. A keď niekedy sa chceme vyrovnávať štátom Európskej únie, hlavne tým vyspelým, tak netreba chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť neďaleko za hranice, kde štáty ako Nemecko, Rakúsko, Dánsko stavajú na politike dôsledného uplatňovania politiky využívania rozvoja obnoviteľných zdrojov energie. Hovorím to preto, pretože mám informácie, že v krátkej dobe máme riešiť, aj tu v parlamente možno, zhoršenie podmienok pre obnoviteľné zdroje energie. Tieto krajiny vo využívaní rozvoja a rozvoji obnoviteľných zdrojov to myslia úplne vážne. Veď si len zoberme príklad Nemecka, priemyselnú veľmoc a lídra svetového exportu. O desaťročie tam prestane fungovať posledná jadrová elektráreň. Tým nechcem povedať, že by sme mali ísť týmto rapídnym smerom, pretože v Nemecku sa o tomto hovorí a rieši sa to už takmer desaťročie. Pritom táto husto obývaná, urbanizovaná, priemyselná krajina je od energetických zdrojov bytostne závislá, nedisponuje žiadnymi ropnými poliami, nemá žiadne dostatočne významné zdroje uhľovodíkových palív. Napriek tomu odstaví celý jadrový program. (Podobný krok by napríklad susedné Francúzsko úplne zdecimovalo.) Prečo si to môže dovoliť? Lebo svoju ekonomiku postupne preorientováva na obnoviteľné zdroje. Prečo by sa touto cestou nemohlo uberať aj Slovensko? Riešeniu problémov, ktoré máme, riešenie rozvoja obnoviteľných zdrojov môžu veľmi pomôcť. Možno niekto povie, že na to nemáme zdroje, technológie, skutočné predpoklady. Tvrdím však úplný opak, máme tu všetko. Sme napríklad jedna z najviac zalesnených krajín Európy. V lesoch nám hnije obrovské množstvo biomasy, ktoré sa často berie ako odpad po ťažobnej činnosti. Podobne je to v poľnohospodárstve, kde sú biologické zvyšky z hospodárenia na poliach a v maštaliach zväčša stále iba príťažou, hoci by mohli byť dôležitou surovinou na ďalšie spracovanie, a to nehovorím o nevyužívanej pôde, o trvalých trávnatých porastoch, ktoré zarastajú, mulčujú sa, užívateľ zoberie platbu na plochu a nie je z toho žiadna pridaná hodnota. Dnes už existujú úspešne odskúšané a čoraz širšie používané technológie vo svete, napríklad v neďalekom Bavorsku či Rakúsku, ktoré dokážu z lesného poľnohospodárskeho odpadu vyrábať metán. Je to presne ten istý plyn, ktorý za veľké peniaze dovezieme plynovodmi, väčšinou z Ruska. Od odborníkov mám prepočty, že ak by sme v nasledujúcich rokoch začali využívať technológie na spracovanie biologických zložiek do vnútornej siete, mohli by sme dodávať toľko biometánu, ktorým by sme mohli nahradiť celý súčasný dovoz zo zahraničia bez ohrozenia poľnohospodárskej bezpečnosti či už obyvateľstva alebo živočíšnej produkcie. Toto všetko sa dá prepočítať na peniaze, koľko nás napríklad stoja dodávky zemného plynu z Ruska a koľko by namiesto toho mohli získať naši ľudia na vidieku. A len si predstavme tie pracovné miesta. Nemôže všade viesť diaľnica, nemôžu všade vznikať priemyselné parky.
Podobne sa dá uvažovať aj o využívaní slnečnej energie. A teraz nemyslím na ten nešťastný pokus vybudovať na Slovensku slnečné elektrárne. Tento pokus vytrhnutý zo šľachetného úmyslu rozšíriť zachytávanie slnečnej energie dopadajúcej na našu krajinu mu urobil skôr medvediu službu, lebo veľkorysou podporou štátu pre investorov neúmerne zdražil elektrickú energiu a zbytočne zabral mnohé úrodné polia. Mierim skôr na masové zachytávanie slnečnej energie na nevyužívaných plochách, napríklad na strechách budov. Využitie slnka má úžasnú perspektívu, o tom sa už hovorí všade, snáď len nie na Slovensku. A nejde tu o žiaden fantastický scenár. Spomeniem len asi pred mesiacom publikovanú informáciu, že v Spojených štátoch už úspešne beží výroba automobilov na elektrický pohon, ktoré si po stovkách prejdených kilometrov nenatankujú benzín do nádrží, ale nabíjajú si baterky na slnečných staniciach. A je po nich obrovský dopyt, ktorý už začína byť aj v Európe.
Aké majú tieto moje slová súvislosť s rozpočtom verejnej správy na roky 2013 až 2015? Myslím si, veľký. Namiesto toho, aby sme prijali nejakú líniu, akou sa budeme v tomto štáte uberať, aby sme navrhli konkrétne kroky a opatrenia s časovým harmonogramom a jednotlivými úlohami pre rezorty a tomu prispôsobili financovanie, ideme na to úplne z opačného konca. Opäť len porovnávame, ktorý rezort dostane medziročne o koľko peňazí viac alebo menej, pohádame sa a niečo schválime, ale podstata sa nemení, i keď sa to začína vzletnými slovami pri programovom vyhlásení vlády. Takto prešľapujeme z roka na rok a necháme sa zavievať medzinárodnými pomermi dohôd, kde sa naša závislosť stále len zvyšuje. Z roka na rok, stále častejšie spomíname, ako sa rast bohatstva tohto štátu odvíja od exportu, a nie od domácej spotreby. Je to preto, že nemáme analýzu, čím disponujeme, z čoho môžeme vychádzať a kde môžeme byť lepší ako ostatní. Donedávna jedinou takouto čitateľnou líniou bola lacná a kvalifikovaná pracovná sila. Dnes to už prestáva platiť, Slovensko začínajú opúšťať investori a ani našim ľuďom sa nepáči, že zárobkami len pomaly dobiehajú ľudí na Západe. Potrebujeme inú doktrínu alebo víziu, ako chcete, tak to môžeme nazvať, a tejto vízii prispôsobiť reálnu ekonomickú politiku a štátny rozpočet urobiť iba nástrojom, ktorý by ju podporoval.
A ešte sa obrátim konkrétnymi poznámkami k predloženému materiálu.
V podstate súhlasím s hodnotením Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá oceňuje nastavenie jeho cieľov a poukazuje na jeho transparentnosť v pozitívnom zmysle, pozitívne hodnotím makroekonomické východiská, ale aj triezvo hodnotím riziko príjmov, ktoré naznačuje, že problémy môžu vzniknúť pri očakávanej optimalizácii daňových povinností právnických osôb, živnostníkov a pracovníkov na dohodu, ktorí budú zaťažení vyššími sadzbami. O tom tu hovorili takmer všetci moji predrečníci.
Problémy vidím v nepredvídateľnom vývoji v zdravotníctve, v školstve a v hospodárení samospráv, veľkou neznámou ostáva, čo sa bude diať so zdravotnými poisťovňami a ako sa budú ďalej v stagnujúcom systéme zadlžovať nemocnice.
Vývoj v sociálnom systéme je ďalšou hádankou. Nevedno, ako budú ľudia opúšťať už tak okrájaný 2. pilier a ako si s novým vankúšom v podobe prílevu zvýšených príspevkov do 1. piliera poradí. Sociálna poisťovňa, obce a vyššie územné celky síce podpísali cez svojich sprostredkovateľov s vládou memorandum o tom, že pri spravovaní verejných financií sa budú správať zodpovedne a ušetria 5 % na mzdách a 10 % na nákupe tovarov a služieb, hoci si ministerstvo financií vyčlenilo v rámci kapitoly Všeobecná pokladničná správa rezervu na otvorenie 2. piliera v objeme 229 miliónov eur a rezervu na možný zhoršený vývoj ekonomiky v roku 2013 v objeme 313 miliónov eur, ktorú sme už prakticky rozpustili, teraz nie je to len nedostatočné, ale je to v podstate úplne rizikové.
Sekery môžu vzniknúť aj vyššie, čo bude v prípade úprimnosti snahy vlády dosiahnuť konečný rozpočtový deficit verejnej správy pod 3 % hrubého domáceho produktu viesť k novým opatreniam. Sám sa neodvážim hádať, nakoľko zasiahnu tieto opatrenia príjmy alebo výdavky štátneho rozpočtu. Toto je pomerne ťažké odhadnúť aj z navrhovaného materiálu v súčasnej forme. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť počítala, že konsolidácia by sa mala dotýkať zo 65 % na strane zvýšených príjmov a 35 % na šetrení vo výdavkoch verejnej správy. Ak vláda pod vplyvom meniacich sa okolností siahne ešte viac po zvýšených príjmoch, únosnosť opatrení nebude znepokojujúca, ako je to dnes, ale doslova likvidačná, a z tohto pohľadu nesie rozpočet verejnej správy na roky 2013 až 2015 obrovské riziká a aj preto ho nepodporím. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pre ďalšiu diskusiu len chcem povedať, že hovoríme o štátnom rozpočte na budúci rok a tam problémy s finančnou správou na začiatku tohto roka budú irelevantné. Ak tam nejaké budú, tak to, budú dôsledkom vládnutia tejto vlády.
Nadviažem na kolegu Štefanca v tej časti, kde hovoril, že príjmovú časť štátneho rozpočtu prakticky naplnia väčšinou, ten rozdiel, ktorý potrebuje vláda získať na zníženie deficitu, všetci občania Slovenskej republiky. Čiže nie je to len tých proklamovaných 20 % najbohatších, o ktorých hovoril predseda vlády, ale prakticky všetci. Rovná daň totiž nebola rovná, nikdy nebola rovná a spolu s odpočítateľnými položkami najviac na nej "zarábali" najnižšie vrstvy obyvateľstva. Dnes sa čudujem, že vláda práve znižuje deficit na základe rušenia odpočítateľných položiek, ktorým sa zaťažia práve tie nízkopríjmové skupiny obyvateľstva.
Minister financií veľmi správne povedal, že sme kontinuálne štyri roky v zlých časoch hospodárskej krízy. Nuž chcem ale povedať, že medzitým vládla aj vláda Ivety Radičovej, a tá znížila deficit za jeden rok z 8 na 5 percent, o 3 percentá, čo je cirka 60, pardon, 60 mld. korún alebo 2 mld. eur. Napriek tomu, že znižovala ten deficit sama na sebe šetrením takmer zo 60 percent, a napriek tomu, že neznížila tak dramaticky, ako sa tu hovorí, hospodársky rast, pretože vzniklo 40 000 nových pracovných miest. A dnes môžem povedať len toľko, že mne v tomto rozpočte chýba, oproti tomu, že sa tu len čachruje s púho-púhymi číslami, akákoľvek hospodárska politika alebo vízia, skadiaľ chcú, alebo chceme nabrať v budúcnosti príjmy štátneho... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pán kolega Blaha, ja som sa veľmi netešil na vaše vystúpenie, ale očakával som. Ešte tak trošku zrýchliť kadenciu slov a prekonáte určite pána kolegu Číža, čo už je, ja som to, to by som nepredpokladal. Ale ak som dobre stihol počúvať a pochopiť, čo hovoríte, tak všetci tí liberálni, socialistickí, konzervatívni a neviem akí ekonómovia, filozofi, politici, pápeži v minulosti a, samozrejme, aj vy, hovorili, vy ste dokonca povedali, že ste šťastní, že dnes končí rovná daň, hovoria o tom a odhadujem, že to tak bude o dva-tri roky u nás, že budeme mať silnejší štát, čo sa týka množstva vybratých peňazí, tým pádom lekári a učitelia budú mať určite vyššie platy, chudobných bude menej, bohatí budú radi, že budú môcť platiť vysoké dane, lebo na Slovensku bude sociálny zmier a ľudia budú vlastne hrdí na svoj štát, že tu môžu žiť.
Nuž, pán kolega, nie ste pánmi tvorstva, ale ste pánmi minimálne tejto snemovne, máte vládu a nik vám nezabráni, aby ste ten blahobyt na Slovensku vybudovali. Ja sa len teším ako sa o tie dva, tri roky pozriete tým spomenutým sestričkám do očí, keď im budete zdôvodňovať ich platy.

Ďakujem pekne kolegom za faktické. Som rád, že sa pán Martvoň vrátil.
Takže, pán Martvoň a pán Kamenický, ja som vôbec nepovedal, že tie rebríčky boli dôsledkom vlády Radičovej alebo Fica. Ak ste ma dobre počúvali, ale pán Kamenický, neviem, povedal, že viem, čo mi poviete. No asi neviete, čo vám teraz poviem. Lebo ja som to, čo ste vy povedali, nepovedal. Ja som povedal, sme v rebríčku Svetového ekonomického fóra na tomto mieste a nerozumiem, prečo teraz robíme opatrenia, ktoré nás v tom rebríčku budú tlačiť dole. To bola moja kritika.
A, samozrejme, hodnotenia sú v rámci jedného roku, ale pôsobenie v danom štáte. To nie je len, že 1. januára tuto sa zmení vláda, alebo 4. apríla, a okamžite sa menia niektoré veci alebo nemenia. Tam jednoducho tie dôsledky zotrvačnosti fungovania platia ďalej.
Ale pointa môjho vystúpenia nebola o kritike. Ja som kritizoval tento návrh, ktorý nás v tom rebríčku ekonomického fóra bude tlačiť dole v tom rebríčku. To bola a to bola aj podstata môjho vystúpenia.
Pani Tomanová, áno, zvýšili sme nezamestnanosť, ale v mojom vstúpení ste počuli, že som povedal, že zo 60, cca, necelých 60 % zníženie deficitu o 3 % bolo v dôsledku šetrenia. Čiže aj šetrenia v štátnej správe, čiže aj šetrenia na zamestnaných. Viete, čo je ale dôležitejší ukazovateľ? Ale ten nepoviete. Že v roku 2011 vzniklo, v 2012 vzniklo, 2011, pardon, vzniklo 40-tisíc nových pracovných miest. Čiže tá nezamestnanosť zvýšená vnikla aj tým, že napríklad bolo prepustených 25 % colníkov, ale aj kopu ľudí zo štátnej správy. A ďalší dôvod spomenul pán Sulík, z ktorého vznikla navýšená miera nezamestnanosti.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Príjemný dobrý deň všetkým. Kolegyne, kolegovia, pán minister, pán spravodajca teraz odišiel, chcel by som povedať pár myšlienok na to, kým prejdem k meritu svojho vystúpenia, k tej poslednej debate a výmene názorov rečníkov a pána spravodajcu.
Porovnanie rovnej dane s tým, že aj teraz je rovná daň a máme nižší výber a že nie rovná daň a reformy za druhej Dzurindovej vlády, ale konjunktúra v Európe spôsobila tie vysoké rasty na Slovensku, znižovanie miery nezamestnanosti. Keď druhá Dzurindova vláda odovzdávala vláde SMER-u Slovenskú republiku, tak jej dávala plnú špajzu, prosperujúcu ekonomiku a prvé dva a pol roka to fungovalo bez problémov. Nuž, tie reformy spravili to, a aj rovná daň, že naša ekonomika rástla rýchlejšie ako okolité ekonomiky. Zhruba 3-4 percentá v roku 2008 sme mali, alebo 2009 sme mali, 11-percentný rast. Okolité krajiny, Česko malo 5,5, Poľsko malo tiež nejakých 6. To spôsobili reformy.
Po nástupe Ficovej vlády prvé dva roky to fungovalo bez problémov, lebo sa žilo v eufórii, a keď sa blížila svetová finančná kríza a my sme na ňu upozorňovali, tak pán premiér skonštatoval by the way, tá prejde popri nás, nás sa nedotkne. Pod eufóriou vysokých rastov.
No a teraz to príde. Rovná daň spôsobila, že sme mali prepad 16 %, medziročný, pán kolega, 16-ročný(pozn. red.: správne má byť "16-percentný") prepad, z 11,5 na mínus 4. Neexistoval taký prepad v Európe. A to nespravila rovná daň. To spravila zlá ekonomická, ekonomické riadenie a hospodárska politika štátu. (Reakcia z pléna.) No, samozrejme, veď hovorím. Všetko to, čo štát robil v rámci daného stavu.
Potom prišla Radičovej vláda a teraz opäť môžem povedať, nielen rovná daň, ale aj rovná daň spôsobila, že za jeden rok, v čase tej istej krízy, aká beží teraz, zhruba hore-dole, znížila deficit verejných financií o 3 %, to je 60 mld. korún, s tým, že 40 % toho šetrenia vytiahla od ľudí a 60 % šetrila sama na sebe.
Keď sa tento návrh zákona schvaľoval vo vláde, tak pán premiér ohlasoval, že sa dotkne len 25 % obyvateľov a tých najbohatších. Nuž, myslím si, že vystúpenie Jula Brocku dnes vyvrátilo tento omyl, alebo v tom čase možno nevedomosť pána premiéra, alebo jednoducho ideologicky odôvodnenie tohto návrhu zákona. Stručne opíšem, čoho sa tento návrh zákona, ktorého sme dnes svedkami rozpravy, sa týka:
- Zavedenia možnosti uplatnenia paušálnych výdavkov v maximálnej výške 5 400 eur, resp. 420 eur mesačne, a zrušenie možnosti uplatňovania paušálnych výdavkov pri príjmoch z prenájmu.
- Uplatnenie nezdaniteľnej časti základu dane pre manželku atď.
- Zavedenie možnosti uplatnenia daňového bonusu len za podmienky, že daňovník dosahuje zákonom ustanovenú minimálnu výšku len z tzv. aktívnych príjmov, t. j. z príjmov zo závislej činnosti atď.
- Zavedenie progresívneho zdanenia fyzických osôb s nadštandardnými príjmami.
- Zavedenie osobitnej sadzby dane vo výške 5 % pre vybraných ústavných činiteľov.
- Zvýšenie sadzby dane pre právnické osoby.
- Oslobodenie príjmov z baníckych deputátov, komisií atď. a zdravotných a niektorých skupín, maličkých, obyvateľstva.
- A zdanenie podielov dane na zisku z dividend, teda vyplácaných z nerozdeleného zisku spred roku 2004 sadzbou vo výške 15 %.
Nuž, ak si odmyslím vystúpenie Jula Brocku, ktorý vybral určitý malý segment, ale ako príklad to bolo veľmi rukolapné, toto určite nie je 20 %. Len toto, čo som prečítal. Ale najväčší problém je, že v súvzťažnosti alebo v súčinnosti s tými inými zákonmi, ktoré už táto vláda prijala, resp. ide prijať, môžem tento návrh hodnotiť len tromi slovami: zlý, zlý, zlý.
Ja sa skúsim pozrieť na túto novelu z pohľadu tých, ktorí tvoria hodnotu, tých, ktorí tvoria vlastne príjmovú zložku štátneho rozpočtu, a to sú zamestnávatelia, drobní podnikatelia, podnikatelia všeobecne a živnostníci. Ich názor už tu bol spomenutý niekoľkokrát, ale poteším pána predsedu výboru, budem presný v číslach.
Takže podnikateľské prostredie na Slovensku sa zhoršuje. Z kvartálu na kvartál. To už nie je o Radičovej vláde, to je o súčasnosti. Pretože index podnikateľského prostredia sa meria porovnaním kvartálov. Takže v porovnaní tretieho a druhého kvartálu tohto roka sa index podnikateľského prostredia znížil o 3,73 %. Toto negatívne varovanie podnikateľov vlastne prišlo ešte predtým, ako schvaľujeme tento zákon. To sú tie zákony, ktoré sme schválili už, resp. tie, ktoré už bolo jasné, že sa schvália. V treťom štvrťroku v tej celej položke hodnotenia podnikateľského prostredia najvýraznejší pokles zaznamenala položka legislatíva upravujúca dane, poplatky a investície. O rekordných 11,1 %. Podnikatelia veľmi citlivo reagujú na zvyšovanie daní hlavne vtedy, pokiaľ štát im nedá nejakú adekvátnu náhradu. Napríklad znižovanie administratívnej náročnosti alebo lepšou vymožiteľnosťou práva, ale v tomto štát nerobí zatiaľ nič. V niektorých veciach, naopak, ešte-ešte zhoršuje. S tou vymožiteľnosťou práva tu už bolo tiež niečo povedané.
Zníženie ziskov však spôsobí to, že bude pôsobiť demotivujúco k ďalším investíciám. Čiže tie obavy, ktoré sa tu hovoria o tom, že noví podnikatelia ťažko budú vznikať, pretože, alebo nové pracovné miesta, pardon, pretože investície budú veľmi obmedzené znížením, teda zvýšením daní a odvodov, samozrejme, a poplatkov aj pre podnikateľov.
Druhé najnegatívnejšie hodnotenia podnikatelia pripísali položke legislatíva upravujúca odvody. Rating tejto položky klesol na úroveň 68 %, 68,1 bodu, čo je zníženie o 10,2 %. Už počas diskusie k pripravovanej novele zákona o sociálnom poistení podnikatelia upozorňovali na negatívne dôsledky zvýšenia daňovo-odvodového zaťaženia, ktorého výška je dlhodobo jednou z hlavných príčin pri tvorbe nových pracovných miest.
Treťou najnegatívnejšou hodnotenou položkou, aktuálnou, porovnanie tretieho a druhého kvartálu, je položka pracovnoprávna legislatíva. To je Zákonník práce. Tiež už tu dlhodobo alebo viackrát, viackrát spomínaný.
Ak takéto hodnotenie vystavuje podnikateľský sektor, zamestnávatelia, živnostníci, Živnostenská komora, aj keď tento index, samozrejme, tieto štatistiky robí Podnikateľská aliancia Slovenska, ale všetky tieto inštitúcie, ktoré spomínam, a aj tie, ktoré som nespomenul, sa negatívne vyjadrovali k pripravovaným zákonom. A súbežne podnikatelia vedia, a pre nich je to veľmi dôležité, aby verejné financie boli konsolidované. Nechápu však, prečo takýmto spôsobom.
Prečo hovorím na túto tému alebo prečo sa dívam z tohto postoja? Pretože práve podnikatelia, zamestnanci, zamestnávatelia, živnostníci, zamestnávatelia sú tí, ktorí môžu hovoriť o tom, či štát bude silný, alebo slabý, čo hovorí pán Blaha. Nie štát o tom rozhodne, či bude silný, alebo slabý. Hospodárstvo, ekonomika, vízie, vzdelaní ľudia, elity, všetci rozhodujú o tom, aký bude silný štát. Jedinec rozhoduje o tom, aký silný bude štát. Pretože keď budeme mať veľmi silných, možno aj bohatých jedincov, budeme mať aj silný a bohatý štát.
Vie, položím ešte raz tú otázku rečnícku, čo povedali mnohí moji predrečníci, ozaj či vie vláda Roberta Fica, či si úplne uvedomuje, čo robí. A teraz nemyslím na statické výpočty s predpokladanými zvýšenými príjmami pre rozpočet verejnej správy, ktoré vyznievajú tak priaznivo, že nadobúdajú dojem zbožného želania.
Stačí sa pozrieť na aktuálny vývoj na pracovnom trhu. Napriek nadpriemernému rastu hrubého domáceho produktu v rámci Európskej únie sa nám zvyšuje nezamestnanosť. Prečo taká disproporcia? Položili si vládni činitelia takú otázku? Viaceré štúdie totiž ukazujú aj z minulých rokov, v minulosti, že Slovensko na rozdiel od svojich susedov sa príliš spolieha na pár veľkých zamestnávateľov a zaostáva v aktivitách v malom a v strednom podnikaní. Ide o veľmi citlivú oblasť. Ľuďom sa nedá prikázať, aby podnikali, ale keď sa im vytvoria podmienky, tak podnikať budú, ale ak sa im budú klásť polená pod nohy, tak podnikať nebudú. Čo sa potom stane, ak náhodou jeden, dvaja alebo viacerí z tých veľkých podnikov alebo podnikateľov padnú?
Podnikanie nie je život na voľnej nohe. Nemôžem si robiť, čo chcem, ak to, samozrejme, myslím poctivo. Živnostník si svoje problémy berie do postele, žije s nimi 24 hodín denne a to o tom, ako má tá jeho živnosť vyzerať, ako má tá jeho práca vyzerať, aké má dodávateľsko-odberateľské vzťahy zabezpečené. Ak mu ešte štát bude robiť problémy a on má rozmýšľať o tom, ako bojovať so štátom a s daňami a s výkazmi, s byrokraciou, administratívou, ako vlastne chceme, aby to Slovensko vyzeralo za 5, za 10 rokov? A nemôžeme sa spoľahnúť na to, že toto zariadi za nás niekto iný. Práve takých nadšencov, ktorí chcú zamestnať seba, a klobúk dole ešte väčší pred tými, ktorí chcú zamestnať druhých, by si mal štát vážiť, mal by ich motivovať a mal by im na to vytvárať adekvátne podmienky.
Preto súhlasím s tými mojimi predrečníkmi, ktorí hovorili, že nerozumiem tomu. Vláda si sama píli konár pod sebou. Robí kroky, ktoré budú viesť k obmedzeniu pracovnej činnosti, k obmedzeniu novej tvorby pracovných miest. V konečnom dôsledku to bude k poklesu životnej úrovne. A pán Blaha, ak ma počúva, "k menšiemu štátu", pretože ten štátny rozpočet bude menší.
A nie sú to iba výmysly opozície, Podnikateľskej aliancie Slovenska, Živnostenskej komory, Republikovej únie zamestnávateľov a ďalších.
Tak si zoberme našu globálnu konkurencieschopnosť z dielne Svetového ekonomického fóra. Slovenská republika sa v hodnotení konkurencieschopnosti prepadla oproti minulému roku o dve miesta, skončila na 71. mieste zo 144 krajín. Ide historicky o najhoršie umiestnenie Slovenska od jeho zaradenia do tohto prestížneho medzinárodného porovnania v roku 1997. Slovensko sa dostalo do pozície tretej najmenej konkurencieschopnej krajiny EÚ, keď nižšie v rebríčku sa nachádzajú už len Rumuni, 78. miesto, a Gréci 96., Česká republika klesla o jedno miesto, je 39., naďalej však je z V4 lídrom, Poľsko si udržalo 41. miesto a Maďarsko je 60.
No a dovoľte mi, aby som teraz zase z iného pohľadu, nie slovenského, vysvetlil možno ten smrteľný kokteil, ktorý tu spomínali moji viacerí predrečníci, ktorý mieša táto vláda svojimi zákonmi a tento zákon bude taký, čo bude mať tú arómu v tom kokteile možno najväčšiu. Ako najväčšiu konkurenčnú nevýhodu Slovenska identifikovalo Svetové ekonomické fórum nízku vymožiteľnosť práva. Budem hovoriť čísla a opäť asi poteším pána predsedu. 140. miesto zo 144. Nasleduje vysoká miera klientelizmu: 138, mimoriadna nízka dôvera verejnosti voči politikom: 136, vysoké administratívne zaťaženie podnikania: 132. Ďalším výrazným nedostatkom je slabá kvalita služieb zo strany štátu na podporu podnikania: 130. A nasledujú nedostatočný záujem vlády o obstarávanie technologicky najvyspelejších produktov: 127, slabý vplyv slovenských producentov na medzinárodnú distribúciu: 126, príliš orientácia zákazníkov na cenu a nie na kvalitu: 125, zaostávajúca letecká infraštruktúra: 124. Slovensko naďalej trápi únik talentovaných ľudí do zahraničia: 122, nekvalitný systém vzdelávania: 120, netransparentnosť pri nakladaní s verejnými financiami: 120.
A budem hovoriť, tam, kde sme najlepší, ako najlepšiu mieru máme, najlepší rebríček: povaha konkurenčných výhod, ktoré sú postavené viac na lacnej pracovnej sile ako na vyspelých technológiách: 115, a neefektívna štruktúra verejných výdavkov: 112.
Nuž, čo by povedal rozumný politik v rozumnej vláde, keď mu takéto vysvedčenie vystaví Svetové ekonomické fórum? Nesnažil by sa tie rebríčky alebo tie podmienky, ktoré by nás stavali vyššie, meniť tak, aby sme išli vyššie? Samozrejme, že sú tam veci, ktoré sú dlhodobé a ich náprava je dlhodobá, ale to je jedno. Dôležitý je trend. Či v tých všetkých rebríčkoch, v ktorých nám vyčíta Svetové ekonomické fórum, by sme nemali robiť opatrenia, to znamená z našej strany, zo strany vlády zákony, aby sme postupovali vyššie? Tak opäť to moje nechápanie, páni kolegovia z vlády, nechápem, prečo robíme opatrenia, ktoré nás budú tlačiť nižšie?
Takže ak už vláda nedá na názory opozičných politických strán, nech zoberie do úvahy, prosím, aspoň súdy medzinárodných renomovaných inštitúcií. Sú naozaj varovné a nastavujú objektívne zrkadlo, čo sa deje v našom štáte v porovnaní s okolitým svetom. A tak ako som citoval správu zo Svetového ekonomického fóra, pripomínam len, že je tu dostatok odporúčaní aj zo Slovenska. Spomínaná rozpočtová rada či Rada pre rozpočtovú disciplínu, Národná banka Slovenska.
Je tu nutnosť konsolidovania verejných financií. Na tom sa zhodneme určite všetci, ale nie na úkor podväzovania ekonomických aktivít. A nechcem byť až taký tvrdý ako môj kolega Kaník, že vystavovať úmrtný list slovenskej ekonomike. K tomuto, bohužiaľ, táto novela smeruje a pravdepodobne spôsobí, že v tých rebríčkoch, kde sme dosť hlboko, budeme ešte hlbšie.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Nadviažem na svojho predrečníka, teda za rečníckym pultom, kolegu Kaníka v tom, ako hovoril o rizikách možných príjmov v súvislosti s prijatím tohto zákona. Včera sme na mimoriadnom zasadnutí výboru pre hospodárske záležitosti riešili naplánované ministerstvom financií pre štátne hmotné rezervy, kapitálové príjmy, teda v príjmoch nešpecifikovanú položku vyše 100 mil. eur. To je, to je relatívne dosť vysoká suma nato, aby dnes ministerstvo financií vôbec nevedelo a ani Śtátne hmotné rezervy, z čoho budú naplnené. Je to pokladať možné za riziko? Samozrejme, možno to patrí viacej k rozpočtu. Ale pán Kaník povedal niečo o tom, že keď sa nenaplnia príjmy v budúcom roku, povieme, že to nebolo, samozrejme, touto daňou, nebude to niečím iným, ale bude to, bude to povedzme diktátom z Bruselu. Aj Mečiarova vláda, keď privatizovala, zdôvodnila to, že pre ekonomiku je nutné vytvoriť slovenskú kapitálotvornú vrstvu.
Ja nerozumiem, prečo rušíme niečo, čo funguje a k čomu sa vyjadrujú negatívne tí, ktorí sa k tomu na Slovensku majú najväčšiu, najväčšiu právomoc alebo aj kompetenciu vyjadriť, napríklad Rada pre rozpočtovú zodpovednosť alebo Národná banka Slovenska, ktoré nekritizujú konkrétne kroky, ale kritizujú riziká, ktoré z týchto jednotlivých krokov môžu vzniknúť.
Čiže podstata: nerozumiem, prečo fungujeme, rušíme niečo, čo funguje, pretože ideme do obrovského rizika práve v nie dobrých časoch.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Naviažem na vystúpenie kolegu Freša. A chcem skonštatovať, že samospráva vznikla začiatkom deväťdesiatych rokov. A prvé vlády jej takisto ako teraz snáď nedôverovali, ako bude zvládať svoje kompetencie. Postupom času však ukázala svoju životaschopnosť. A preto v roku 2004 prišlo k obrovskej reforme verejnej správy, kde prešli na samosprávy aj ďalšie kompetencie obrovské. A s finančným zabezpečením túto reformu aj ZMOS prijal takmer jednoznačne. Opäť boli pochybnosti, či samospráva zvládne aj tieto kompetencie, dokonca aj tu v tejto sále dobre si na to spomíname tí, čo sme tu sedeli. Ale opäť sa ukázalo, že samospráva zvládla aj tieto kompetencie. A ja celkom rozumiem vláde, ktorá svojimi krokmi vlastne sa snaží to centralizovať. A aj môj predrečník pán Osuský o tom niečo hovoril. Ale nerozumiem pánom kolegom poslancom zo strany SMER, hlavne tým, ktorí majú skúsenosti zo samosprávy, že vystavujú takémuto vysvedčeniu dnes samosprávy v prípade neschválenia tých pozmeňujúcich návrhov, pretože pozitívne príklady, ktoré sa ukázali v ostatných dvoch rokoch po schválení ostatnej novely, ukazujú, že samospráva aj tento problém vie zvládnuť a vie povedať, či chce tých 700 alebo 1 000 eur za jeden hrací automat alebo pokoj a zdravší život v obci. Ďakujem pekne.