Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v tomto roku končí druhá etapa celosvetovej dohody Kyotského protokolu o ochrane ozónovej vrstvy, o ochrane a boji proti klimatickým zmenám. Predvčerom sa začala asi najvýznamnejšia konferencia v téme globálneho otepľovania a jeho následkov, ktorá by mala vytýčiť ďalšiu stratégiu a široké medzinárodné dohody o pokračovaní v snahách znížiť vypúšťanie skleníkových plynov. Pán minister, ak dobre viem, o týždeň odchádza do Kataru a pevne verím, že aj on by rád v kapse mal prijatý zákon, dobrý zákon s emisiami, taký, za ktorý sa nebude musieť Slovensko hanbiť.
Vážení kolegovia, ako minister pred rokom som začal pripravovať tento zákon o obchodovaní s emisnými kvótami. Vychádza to z transpozičnej povinnosti smernice o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami. Chcem tu pripomenúť, že ide o nakladanie so 100 až 250 miliónmi eur ročne a to počas ôsmich rokov. Čiže je to poldruha miliardy eur. Samotnú prípravu sprevádzali náročné vnútroštátne vyjednávania s dotknutými podnikateľskými subjektmi, rokovania s Európskou komisiou v prospech priemyslu a koordinácia s krajinami V4, aby sa čo najviac zohľadnila špecifická situácia nových členských krajín.
Cieľom celého systému obchodovania je presmerovať fosílne orientovaný priemysel na ekologickejšie metódy. Pre zmenu technologického vývoja sú využité ekonomicky, ekonomické motivačné nástroje a toto priamo vytvára nové perspektívne zelené pracovné miesta. Vážené kolegyne, kolegovia, elitná svetová ekonomická organizácia, v ktorej sme trochu paradoxne členmi aj my, Slovenská republika, určila ako jediný vyhliadkový nástroj pre oživenie a trvalé udržanie ekonomickej pozície rozvinutých krajín práve zelený rast, zelené pracovné miesta, nehovoriac o energetickej nezávislosti a tak isto o bezpečnostných rizikách jadrovej energetiky. Nový systém obchodovania s emisnými kvótami by mal odmeňovať tých, ktorí sú ochotní a schopní prijať nové výzvy klimatických zmien, a zároveň postupne vytláčať tie technológie a tých podnikateľov, ktorí takéto, takej inovácie schopní nie sú.
Tento predložený zákon by nemal určovať len to, že ako sa majú stanoviť ročné množstvá bezodkladne pridelených kvót, pravidlá pre prideľovanie bezplatných kvót pre nových členov alebo nových účastníkov, ani len to, že aký by mal byť spôsob dražby nadbytočných kvót, či dohľad nad celým systémom. Ten zákon má určovať aj spôsob využitia prostriedkov, ktoré plynú z týchto predajov. Duchom európskej smernice je, že poplatky za emisie od užívateľov fosílnych zdrojov by mali pomôcť zaviesť ekologické technológie, čiže greening, zelené hospodárstvo. Použitie financií má mať dva ciele v Európe: pomáhať prechodu pre priemysel na zelené technológie a zároveň aj znižovať dopyt po neekologických tovaroch a službách, napríklad aj úsporu energií alebo úsporou aj tepla, aj zatepľovaním.
Znižovaním vypúšťania kysličníka uhličitého nielen spomalíme globálne otepľovanie, ale aj vytvárame trvalo udržateľné hospodárenie s prírodnými zdrojmi ako takými.
Keď hovoríme o 1,5 mld. eur, nemôže byť pre nás ľahostajné, že ako sa tieto prostriedky využijú. V zákone strana MOST - HÍD vidí dva problémy.
Po prvé, síce zákon určuje percentuálny pomer deľby peňazí pre zelené ciele, ale necháva otvorené, že z celkových príjmov vôbec koľko sa má použiť a môže sa použiť na zelené priority. Vláda o materiáli už rokovala v septembri, no neschválila ho pre spor ministerstiev financií a životného prostredia o tom, že ako sa majú využiť peniaze získané z predaja emisií. Po novom by sa mali oba rezorty na použitie, na použití peňazí každý rok dohadovať. Je pravda, že smernica neurčuje, koľko percent má byť použitých na environmentálne ciele. Ale to neurčuje, pán minister, preto, lebo smernice nemôžu určovať, nemôžu zasahovať, žiadna smernica, nielen táto, nemôže zasahovať do štátneho rozpočtu národných ekonomík, národných rozpočtov. Ak však slovenský parlament schváli takéto laxné znenie zákona, aké máme predložené v časti využitia prostriedkov, tak sa Slovensko zachová krátkozrako voči vlastnému ekonomickému a sociálnemu rozvoju a de facto plne a vedome vyhne sa plneniu svojich medzinárodných ekologických záväzkov a nehovoriac o zodpovednej environmentálnej politike voči vlastným občanom.
Dámy a páni, konkrétne nám najviac prekáža § 18 ods. 9, ktorý znie: "Dražba kvót a využitie výnosov. Výška použiteľného výnosu z dražieb kvót sa určí na základe dohody ministerstva životného prostredia a ministerstva financií každoročne do 30. septembra." Tento odsek umožňuje každoročne rozhodnúť, že koľko peňazí z aukcií a či vôbec nejaké peniaze z tých aukcií pôjdu na opatrenia znižovania emisií. Je to úspešná snaha ministerstva financií použiť čo najviac peňazí na krytie deficitu štátneho rozpočtu. Nezabúdajme na to, že hovoríme o osemročnom dosahu tejto, tohto zákona a nie o momentálnych nejakých prioritách ministerstva financií. Je to nielen neekologické, ale aj nehospodárne riešenie. Vďaka zelenému programu v Nemecku sa každé vložené zelené euro do tohto programu vrátilo dvojnásobne do štátneho rozpočtu ako daňové príjmy, znížené sociálne alebo zdravotné výdavky štátu.
Druhým problémom je odsek č. 6 o delení použiteľných tržieb. Navrhuje sa takto: 50 % sa použije na financovanie projektov prostredníctvom schémy štátnej pomoci administrovanej ministerstvom, čiže pomoc výrobcom, ktorých postihuje táto schéma. Účelom by malo byť zavedenie nízkoemisných technológií. Toto je v poriadku, najmä ak sa zohľadní v schéme štátnej pomoci aj aspekt zamestnanosti. Problém máme s druhou polovicou prostriedkov určených na delenie. Nesúhlasíme so štátnou pomocou, dotáciou cien elektrickej energie bez podmienky modernizácie technológií.
Vidíme aktuálny prípad U.S. Steel Košice. VSŽ - U.S. Steel využila v poslednom desaťročí nielen konjunktúru odvetviam, ale aj daňové prázdniny a predala nadalokované emisné povolenky dokonca bez zdanenia. A teraz, keď treba prispievať do systému a strpieť ekologicky aj tak ekonomicky náročnejšie podmienky podnikania, tak napriek všetkým dotáciám a štátnej pomoci a nadalokovaným a nezdaneným emisným kvótam U. S. Steel odchádza, respektíve kupuje sa s nejasným osudom, kupuje to s nejasným osudom východný investor. Dochádza tu nielen k úniku uhlíka, ako nazýva odborná terminológia sťahovanie výrobných kapacít do uhlíkovo bezzáväzkových zón na východ od nás. Týmto nám unikajú aj pracovné miesta. A je čistým zavádzaním, že unikajú pre prísne ekologické podmienky. Ide vždy o celkové náklady a najmä o výšku miezd, v čom ale nemôžeme, ale aj nesmieme chcieť súťažiť s Ukrajinou či s Pakistanom. Z toho mi vyplýva, že slepo alebo alibisticky a za každú cenu podporovať akékoľvek ekologické odvetvia s nízkou pridanou hodnotou, akými sú baníctvo a ťažký priemysel, je len predlžovanie agónie v pomere k Európskej únii. Musíme vytvárať vedomý tlak na tvorbu nových pracovných miest s budúcnosťou pre progresívne technológie.
Preto mi chýba v zákone už inde osvedčená zelená investičná schéma, ktorú máme aj my pripravovanú, a len vďaka kauze Interblue sa nemohla rozvinúť dodnes. Považujeme uvedených 20 % namiesto 50 % za málo dostačujúce. Z týchto zvyšných 50 % by sa mal podporiť zelený program na podporu úspor energií a obnoviteľných zdrojov energie v domácnostiach a vo verejných budovách. Ak by zákon obsahoval takú definíciu, najviac by sa priblížil k textu európskej smernice o tom, že ako majú byť príjmy z emisných aukcií využité.
Uvediem niekoľko argumentov pre zelený program v domácnostiach a vo verejných budovách. Domácnosti nemôžu žiadať prostriedky z európskych fondov. Za osem rokov každá šiesta domácnosť, čiže štvrť milióna domácností by mohlo znížiť svoje výdavky na energie o viac ako 500 eur ročne. Program by vytvoril viac ako 10 000 trvalých pracovných miest v oblasti úspor energií, obnoviteľných zdrojov energie a stavebníctva. Slovensko by znížilo spotrebu energie a tým aj emisie skleníkových plynov o 3 až 5 % a získalo by väčšiu nezávislosť od zahraničných energetických zdrojov. Podobný program Zelená úspora dokázala v Českej republike vytvoriť skoro 20 000 pracovných miest a v Nemecku tento program zamestnáva dvestotisíc ľudí a znížil sa, znížili sa emisie kysličníkov uhličitého o 150 mil. ton ročne, čím ušetria na cene povoleniek možno aj 3 mld. eur ročne.
Dámy a páni, považujem za dôležité, aby štát nevrážal ďalšie peniaze do fosílneho biznisu na investície, na ktoré jednak už mali dávno zarobené, dostali naviac zdarma nezdanené nadalokácie za viac ako 500 mil. eur.
A na záver mi dovoľte, pán minister, položiť jednu praktickú otázku aj vzhľadom na skrátené legislatívne konanie. Aký je osud tržby aukcií z povoleniek z roku 2013, ktorý tento zákon nerieši? Je to síce otázka na štátny rozpočet, ale 150 mil. eur, ktoré, predpokladáme, že utŕžime, myslím, že je hodné pozornosti.
Vážené kolegyne a kolegovia, skupina poslancov predkladá pozmeňujúci návrh v zmysle tých, tých poznámok, ktoré som tu predniesol, a preto žiadam vás o podporu.
Ďakujem pekne.
