Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja tu vidím už chronicky známe tváre, strašne sa vám vopred ospravedlňujem, ak budem hovoriť niečo, čo ste už počuli, lebo pri prerokúvaní týchto dvoch návrhov zákonov tu sedia, mám pocit, stále tí istí. Je mi úprimne ľúto, že to neprilákalo väčšiu pozornosť našich kolegov.
Na úvod by som chcela povedať zopár vecí. Nie každý poberateľ dávky v hmotnej núdzi v tejto krajine zneužíva sociálny systém a zneužíva systém pomoci v hmotnej núdzi. Nie je to tak. Nie každý poberateľ dávky v hmotnej núdzi je Róm a nie každý Róm je poberateľ dávky v hmotnej núdzi. To je podľa mňa dôležité povedať, lebo my tak oscilujeme veľmi medzi tým, či sa rozprávať o pomoci v hmotnej núdzi, miešame do toho takzvaný ten rómsky problém, myslím si, že tým pomerne dosť možno aj urážame tých Rómov, ktorí sú integrovaní, ktorí sú častokrát vzdelaní. Poznám Rómov, ktorí majú dve vysoké školy a nie sú odkázaní na pomoc v hmotnej núdzi v tejto krajine. Povedzme si teda, kto sú tí, ktorých potrebujeme zo systému nejakým spôsobom vypudiť, pretože zneužívajú systém pomoci v hmotnej núdzi na Slovensku. Ja som to už spomínala, sú to tí, ktorí sú častokrát bohatí, sú to podnikatelia, ktorí sa dobrovoľne uvrhnú do hmotnej núdze po formálnej stránke, pretože napríklad sú dlžní tomuto štátu peniaze, prevažne cez sociálne poistenie. Oni sa zbavia formálne majetku, zbavia sa príjmu, uvrhnú sa do hmotnej núdze a ulakomia sa na tú základnú dávku v hmotnej núdzi, ktorú berú od štátu, rovnako ako berú napríklad aj príspevok na bývanie. To je jedna kategória ľudí.
Tá druhá kategória ľudí, to sú, to sú ľudia, ktorí ten systém zneužívajú, lebo my sme im dovolili, aby ten systém zneužívali, a oni ho zneužívajú vyslovene z takého pudu sebazáchovy. To sú ľudia zo sociálne vylúčených spoločenstiev. Hovoríme v prevažnej miere o miestach, kde je koncentrovaná chudoba, a koncentrovaná chudoba na Slovensku je v prevažnej miere v rómskych osadách. Tak to je. Nie oni sú ale vinníci, vinníci sú tí všetci, ktorí kedysi dávno ten sociálny systém nejako nastavili, a vinníkmi sme my všetci, ktorí sme až doposiaľ nenašli odvahu na to, aby sme ten sociálny systém nejakým spôsobom zmenili. My sme z tých ľudí urobili doslova žobrákov, ktorí raz za mesiac vystrú ruku a štát im do nej vloží peniaze bez ohľadu na to, že by od nich niečo, niečo očakával, akúkoľvek protihodnotu. My sme tí, ktorí sme vinní za rôzne aj iné vtipy, o ktorých hovoril pán Mihál. Ja som chodila po rómskych osadách, a keď sme mali takú debatu, že čo si myslia o gadžoch, tak takmer jednoznačne tam zaznievalo, že gadžovia sú na robotu. Tak to je. Ale to nie oni sú vinní za tento stav, vinní sme naozaj my všetci. Ja si myslím, že asi viete, že, že ten problém, my hovoríme teraz o ňom vo vzťahu k dospelým, ktorí už sú poberateľmi dávky v hmotnej núdzi, ale ten problém sa bezprostredne týka detí, ktoré vyrastajú v tých osadách.
Ten problém sa, ja už som to raz prirovnala k tej snehovej gule, a tak to naozaj je, nabaľuje a nabaľuje sa obrovskou rýchlosťou, tie deti nemajú žiadne pozitívne príklady hodné nasledovania. Prečo očakávame od toho dieťaťa z osady, že príde do školy a bude akýmkoľvek spôsobom pracovať na tom, aby dosahovalo dobré výsledky? Ono nemá prečo, ono nemá ten vzor, ono si myslí, že stačí si urobiť zopár tried, častokrát na špeciálnej základnej škole, tá realita je taká, že šestnásťroční nám vychádzajú zo 6. ročníka špeciálnej základnej školy a nevedia sa ani podpísať, a im to neprekáža. Prečo by im to malo prekážať? Štát sa pýta, či si výdobytkom špeciálnej základnej školy, či vieš písať, čítať, či chceš pre tento štát vytvárať nejaké hodnoty, keď im mesiac čo mesiac dávame peniaze? Nepýta. Prečo by malo, kde je motivácia toho dieťaťa, aby sa nejako vymanilo z toho začarovaného kruhu? Tá motivácia neexistuje. Ja si myslím, že pozitívna diskriminácia je niečo, o čom nech sa pokojne ďalej baví Brusel. My by sme sa na tú vec mali začať pozerať veľmi, veľmi racionálnym spôsobom a mali by sme sa prestať hrať na pozitívnu diskrimináciu.
My by sme mali nabrať odvahu na to, aby sme urobili rez tam, kde to všetko kedysi dávno pred rokmi začalo. A to je ten náš sociálny systém. Ono to bude šoková terapia, ale ja si myslím, že pomôže. Iným spôsobom sa nedopracujeme k tomu, aby ľudia, ktorí sú dnes pasívni, a štát ich za túto pasivitu odmeňuje, aby sa prebrali k akejkoľvek forme aktivity. Tak ako nemáme čo vyčítať ľuďom, ktorí žijú v miestach s koncentrovanou chudobou a zneužívajú tento sociálny systém, tak by sme nemali vyčítať ani jeden druhému podľa mňa, pretože tí pred nami, čo tu sedeli, stopäťdesiati, sú takisto vinní, ako my, stopäťdesiati, ktorí tu sedíme teraz, vinní sú poslanci výboru pre sociálne veci, vinní sú všetci ministri a všetci štátni tajomníci, ktorí len sedeli a 20 rokov rozprávali o tom, o čom tu rozprávam aj ja teraz. Každý z nás podľa mňa mohol urobiť viac, ten čas sa nedá vrátiť, ale dnes vieme, že tá situácia je obrovsky napätá. Tu si hádžu teraz medzi sebou horúci zemiak o tom druhom dôchodkovom pilieri, ako to nastaviť, ako to nenastaviť, ako to vidíte vy, ktorí ste prosociálne orientovaní, ako to vidíme my, ktorí sme pravicovo orientovaní, dobre. Na všetky tieto hrátky okolo druhého piliera je čas. Ale keď hovoríme o rómskych osadách, keď hovoríme o sociálne vylúčených spoločenstvách, keď hovoríme o tej tretej generácií, ktorá tam vyrastá bez akýchkoľvek pracovných návykov, keď hovoríme o tých deťoch, ktoré nemajú pozitívne príklady hodné nasledovania, tak myslím, že každému z nás je zrejmé, alebo by malo byť zrejmé, že my už tu čas nemáme.
My musíme konať veľmi rýchlo. To je odpoveď na vaše otázky, prečo si nepočkáme na vládny návrh zákona. No, nepočkáme, pretože táto situácia už nemá odklad. Neviem, ako vy, kolegovia, ale ja som bombardovaná takmer každý deň e-mailami a listami od ľudí, ktorí žijú v bezprostrednej blízkosti rómskych osád a už naozaj nevedia, čo ďalej. A ja teraz nehovorím, že zákon o pomoci v hmotnej núdzi zázračne vyrieši všetky ich problémy. Samozrejme, že nie. Ale je to prvý krok a je to základný krok k tomu, aby sa tá situácia meniť začala. Ja som bola možno prvý politik, ktorý, som prišla do, do, do osád, ktoré boli zrazu oddelené nejakým vysokým múrom, a ja vám poviem úprimne, že ja som bola nainfikovaná takým tým ľudskoprávnym ako, asi by som to mala proste odmietnuť, asi by som mala používať nejaké veľké kvetnaté slová, aby som to nejakým veľmi inteligentným spôsobom okomentovala. Ja som stratila reč. Ja keď som počúvala argumenty tých, ktorí ten múr postavili, stratila som reč. Bola by som veľký pokrytec, keby som spoza toho môjho pekného stola v Bratislave im išla rozdávať nejaké rozumy. Cítila som sa byť pred nimi vinná. To nie oni postavili ten múr, to ja, ktorá som v tom čase mala tie kompetencie na to, aby som to zmenila, som to proste nedokázala. Nedokázala som zmeniť tú situáciu tak, aby tam oni ten múr nemuseli postaviť, tak si postavili múr. Ak im to vyriešilo len časť problémov, ak im to pomohlo k tomu, že Rómovia z osád už nechodili, s prepáčením, močiť na ich novopostavený dom, tak nech si tam tie múry stavajú, a ja nemám žiadne morálne práva na to, aby som ich za to kritizovala. Taká je realita. A aj to ma doviedlo k tomu, aby som napriek tomu, čo si všetci o tom myslíte, predložila tento návrh zákona, ja viem, že to majú v pláne legislatívnych úloh, ja to viem, ale dočkáme sa toho o rok, dočkáme sa toho o rok a pol? Veď máte štyri roky. Ako dlho budeme čakať? Je pre vás jednoduché, pre vás prosociálnych prísť so zákonom, ktorý sprísňuje, veľmi radikálnym spôsobom sprísňuje poberanie dávok v hmotnej núdzi? Tak to nechajte urobiť nás, tak to proste len podporte, nech to ide do druhého čítania, privítam akékoľvek racionálne návrhy, akékoľvek pozmeňováky, ale nenechajte to, s prepáčením, zakapať len preto, že ste z nejakého iného politického spektra, to je hlúposť. Preto to na Slovensku vyzerá tak, ako to vyzerá, pretože my proste sme politicky totálne nekultúrni, a je úplne jedno, či to je SDKÚ alebo SMER. Prídeme a začíname stavať nanovo a potom príde niekto ďalší a zrúca to, čo bolo postavené, a začína stavať nanovo. To je odpoveď na otázku všetkým tým ľuďom, že prečo to tí politici neriešia. Nuž, pre toto, lebo hráme svoje sprosté politické etudy a je nám v tom momente úplne jedno, ako žijú ľudia, ktorí sa napríklad nachádzajú v blízkosti rómskych osád.
To, že chceme sprísňovať to poberanie dávok v hmotnej núdzi, povedal to pán Huba a ja som strašne vďačná za to, že to povedal, lebo veľmi málo to tu zaznieva. Pre mňa to je prostriedok sociálnej inklúzie, neznášam inak to slovné spojenie, lebo takmer nikto tomu nerozumie, kto by tomu rozumieť mal, že čo to je tá sociálna inklúzia. Ale ja tým sledujem to, že to dieťa sa ráno zobudí a matka a otec aspoň trikrát za týždeň budú musieť zdvihnúť svoj urodzený zadok a ísť a chytiť tú lopatu do rúk a proste vykonať aspoň niečo. Budú robiť aspoň niečo za to, čo im štát dáva. Jednoducho v tomto bude tá zásluhovosť a v tomto bude tá férovosť a v tomto sa dokáže obohatiť aj štát, pretože tí ľudia zrazu budú vytvárať hodnoty pre štát, ktorý ich živí. Nehovoriac o tom, že tým sledujem aj to, že statusovo tí ľudia možno budú niekam napredovať, možno budú, pretože keď urobia niečo zmysluplné v rámci aktivačných prác, tak ja si myslím, že aj tá spoločnosť na nich začne nazerať inak, len im dajme zmysluplnú aktivizačnú činnosť.
Ja by som vám chcela prečítať zopár viet, ktoré mi prišli mailom od pána farára z Lomničky. Ja si toho človeka veľmi vážim, to je jedna z tých obcí, o ktorých som hovorila v mojom predošlom vystúpení v piatok, keď tu už nesedel takmer nikto, a vtedy som hovorila o tom, že tam, kde zlyháva štát, čo bezpochyby zlyháva, tam kde zlyháva samospráva, tak v prevažnej miere musím povedať, že je to cirkev, ktorá robí niečo so sociálne vylúčenými spoločenstvami. Lomnička je toho perfektným príkladom, pretože tam samospráva zlyháva v absolútne plnej miere. Pán farár to napísal krátko potom, ako dostali sociálne dávky. Deti nechodia poriadne do školy, lebo veria, že sa im niečo ujde pri prílišnej jednorazovej štedrosti rodičov a niečo im kúpia, kým ostatok prepijú. Rodičia pijú doma a deti vonku, nemá ich kto kontrolovať. Sami vidíte, páni poslanci, že situácia sa vyhrocuje čím ďalej, tým viac. Musí sa začať robiť aspoň po troške poriadok, lebo ináč sa to nezvládne. Tá troška, tá troška je určite aj náš návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi a návrh zákona o príspevku na bývanie. Pán farár cituje ďalšieho farára, ktorý drvivú väčšinu svojho života prežil medzi Rómami, je to pán Jozef Krišanda, ktorý hovorí: "Dávať im peniaze je nezodpovednosť a potvrdzuje to iba kozmické teórie o existencii čiernej diery, v ktorej sa stratia všetky materiálne hodnoty." Chýba nám tu prísna kontrola pohybu sociálnych dávok. Nie je predsa normálne, aby deti chodili vyhladovené preto, že rodičia nevedia, čo s alkoholom. Takisto nemôže nemocnica živiť podvyživené deti len preto, že rodičia všetko prepili a do podpory je ešte ďaleko. Kto by však zo sociálnych pracovníkov chcel riskovať nepríjemný slovný stret či dokonca bitku, keby sa niekomu odvážil siahnuť na sociálne dávky? Preto to musí urobiť štát, pre toto musíme nabrať odvahu, aby sme kryli aj takých ľudí, ktorí chcú, ale majú obmedzený mantinel možností, ako narábať s týmito ľuďmi. Pán farár píše o tom, že verí, že sa mu podarí čo najskôr presadiť pokus s e-pay kartami. Iste to nevyrieši všetko, ale je nádej, že aspoň niečo vyrieši. Predpokladám, že nemusím začať hovoriť, že o čom mal byť náš projekt e-pay kariet, ktorý sme chceli naštartovať na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Je mi veľmi ľúto, že súčasné vedenie ten, ten projekt zastavilo, pretože ten projekt, tak ako bol nastavený, bol konzultovaný práve s terénom, bol konzultovaný s ľuďmi, ako je pán farár z Lomničky a s ďalšími, ktorí chcú bojovať proti úžere, pretože momentálne napriek tomu, že úžera, tak ako všetko v tých našich zákonoch, máme fantasticky napísané zákony, ale platia iba na papieri, pretože ich vymožiteľnosť je nulová, tak v týchto našich zákonoch úžera, samozrejme, je postavená mimo zákon, akurát, že ten úžerník je v prvom rade chránený tými, na ktorých cudzopasí. Pretože v konečnom dôsledku to nie je štát, v konečnom dôsledku to nie je samospráva, ale v konečnom dôsledku je to ten úžerník, kto im podvrhne suchý krajec chleba, keď už sú na tom tie deti tak zle, že tri dni nemajú čo do úst. V konečnom dôsledku, paradoxne ten, čo na nich najviac zarába, je ten, čo im nakoniec na sklonku týždňa krátko pred dávkami zachráni život. Takže je mi veľmi ľúto, že, že projekt e-pay kariet súčasné vedenie ministerstva zastavilo, ale zase na druhej strane, a to je odpoveď na faktickú pána poslanca Číža, ktorý tu dnes, ktorý tu dnes nie je, on sa pýtal, že čo sme presadili my a čo pre nás zostalo, čo po nás zostalo. Tak v prvom rade boli to tie e-pay karty, ale v druhom rade to bol zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách. Ten zákon som napísala do programu strany Sloboda a Solidarita, keď sme išli do volieb, pretože som si myslela, že by to mohlo fungovať, že by to mohlo fungovať lepšie, ako všetky tie stratégie a deklarácie, ktoré sme prijímali, a koncepcie, ktoré prijímala každá jedna vláda, každá tá koncepcia bola iná, žiadnu sa nepodarilo naplniť, pretože my sme z toho mali všetci, respektíve ministerstvá, ktoré to mali vykonávať, mali z toho trhací kalendár. Tak mi napadlo, že možno by bolo dobré, keby to bolo v zákone. Predsa len ten zákon sa neplní ťažšie, ako nejaká koncepcia alebo stratégia. Začali sme na tom pracovať, bol to, keďže to bol zákon veľmi ojedinelý svojho druhu, on, tomu musel predchádzať legislatívny zámer, takže sme začali pracovať na legislatívnom zámere, a tam boli všetky tie veci, na ktorých sa podľa mňa zhodneme, alebo aspoň s drvivou väčšinou. Minimálne tá povinná predškolská výchova, my vieme, že nemôžme prísť a proste celoplošne prikázať, že všetky deti choďte do škôlky. Nie, ale vieme to urobiť pre istú kategóriu ľudí, ktorá to potrebuje. Tie deti potrebujú sedieť od troch rokov v tých škôlkach, v šiestich, keď prichádzajú do nultého ročníka, je už neskoro. Tam je tak strašne veľa zanedbaného, že ten stav sa už nedá napraviť.
Takže v zákone o sociálne vylúčených spoločenstvách, ktorý mal koncepčne riešiť vlastne život v sociálne vylúčených spoločenstvách od kolísky až po hrob, sme riešili okrem iného povinnú predškolskú výchovu, okrem iného sme tam riešili, čo sa týka zdravia, aj dobrovoľné sterilizácie. Tie dobrovoľné sterilizácie sme riešili nie preto, aby sme tým ženám, ktoré majú desať, jedenásť detí a ani nevedia, kde ich majú, lebo každé je v inom detskom domove, nie preto, aby sme im uškodili, ale preto, aby sme im pomohli, to po prvé. A po druhé, aby sme naplnili to, v čom sa Slovensko zaviazalo v rámci medzinárodných dohovorov. My sme sa v rámci medzinárodných dohovorov okrem iného zaviazali k tomu, že umožníme prístup k službám reprodukčného zdravia pre všetkých, bez rozdielu na to, z akej sociálnej vrstvy pochádzajú. Ja som chodila po tých osadách a rozprávala som sa s tými ženami, za mnohé jeden, jeden prípad. Daniela, ktorá mala štrnásť detí, štrnásť detí, asi tri sa jej krčili na dlážke a ostatné mala v detskom domove a s ďalším bola tehotná. Ja som sa jej pýtala, že či ju baví mať toľko detí a byť neschopnou sa o nich postarať. Ona mi hovorí: "Mňa to nebaví, ale ja proste neviem, čo mám robiť, pretože nepoznám žiadnu formu ochrany, a jednoducho ja som tehotná takmer každý rok." Tak som sa jej pýtala, že keby mala tú možnosť podstúpiť dobrovoľnú sterilizáciu, či by ju podstúpila, inak bola to, bola to žena, ktorá sama prišla z detského domova a bola vyučenou šičkou. Naozaj sa s ňou dalo celkom lucidne porozprávať, a ona hovorí, že by to privítala. Neviem, že nakoľko teda pochopila celý ten kontext, ale nebolo to jedno stretnutie takéhoto druhu. Absolvovala som ich niekoľko a tie ženy skutočne vítali možnosť, že by mohli ísť na dobrovoľnú sterilizáciu podmienenú, samozrejme, informovaným súhlasom, ktorý sa dá zabezpečiť. A ja teraz chápem, že každý máme nejakú svoju ideológiu, nejaký svoj "izmus" a ten nám dovoľuje alebo nedovoľuje na toto pozerať racionálne. Úplne chápem, že mnohí z vás to odmietnu proste z presvedčenia, kvôli náboženskému presvedčeniu a podobne, rozumiem tomu. Ja tým iba chcem povedať, že existuje veľmi široké penzum možností a že my by sme sa mali začať pozerať na, na problém, ktorý so sebou prináša koncentrovaná chudoba v rómskych osadách veľmi racionálnym spôsobom, lebo inak sa nikam nepohneme.
Takže keď sa pán Číž pýtal, že čo sme presadili, tak ja som celkom hrdá na to, že sme vypracovali ten legislatívny zámer k sociálne vylúčeným spoločenstvám, ktorý obsahuje strašne veľa vecí. Rieši aj zamestnanosť, rieši sociálne bývanie, rieši zdravie, nielen vo vzťahu, samozrejme, k dobrovoľným sterilizáciám, rieši vzdelávanie detí, nielen v predškolskom zariadení, ale napríklad aj obrovský problém, ktorému čelíme, že väčšina tých rómskych detí naozaj je vzdelávaná na, na špeciálnych základných školách. A my takto produkujeme zástup tých, ktorí v šestnástich idú na úrad práce a do konca života sú vlastne odkázaní na, na pomoc od štátu. A som veľmi rada, tak ako, tak ako ma mrzí, že ministerstvo zastavilo projekt e-pay kariet, som naopak veľmi rada a som veľmi prekvapená, že si adoptovali za svoje vlastne myšlienku zákona sociálne vylúčených spoločenstiev, že našli tú odvahu to dať do, do plánu legislatívnych úloh, a veľmi sa teším na to, že v paragrafovej úprave sa možno čoskoro budeme týmto zákonom zaoberať.
Pán poslanec Jasaň hovoril, že nemôže podporiť zákon o pomoci v hmotnej núdzi a zákon o príspevku na bývanie kvôli tomu, že to nie je komplexné, a kvôli tomu, že mu tam chýba dialóg s obcami. Opak je pravdou, my sme vyslovene koncipovali ten návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi aj príspevku na bývanie na základe spolupráce so starostami a primátormi obcí a miest, tých obcí a miest, ktoré čelia tomuto problému, ktoré sú na východnom Slovensku. Ja som absolvovala, to boli desiatky stretnutí, kde sme sa rozprávali, ja neviem, bolo nás tam sto, bolo nás tam osemdesiat, so starostami a primátormi, a všetky ich požiadavky, všetky ich pripomienky prešli do návrhu zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Naozaj, my sme so ZMOS-om išli bez akýchkoľvek rozporov, oni sa, samozrejme, úplne najviac obávali organizovania aktivačných prác, a preto sme, sme to navrhli tak, že vlastne zodpovednosť za organizáciu aktivačných prác preberie štát prostredníctvom úradov práce, ale rozumiem tým z vás, ktorí ste napríklad starostovia, ste primátori a máte stále nejaké obavy, pretože úplne férovo to priznávam, že bez toho, aby bola aktívna samospráva, ten systém aktivačných prác zlyhá tak či onak, nech už to bude koordinovať ktokoľvek.
Pán poslanec Jasaň ale hovoril o tom, že je nekomplexný, že, že mu chýba tá komplexnosť. Áno, áno, to tiež férovo priznávam, že komplexné by to bolo vtedy, keby sme predložili komplet celú novelu zákona č. 5 o službách v zamestnanosti, ale chcem vám všetkým povedať, že tak ako som nechala zákon, návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi a príspevku na bývanie v treťom šuflíku odspodu, tak medzi týmito návrhmi zákona, možnože v inom šuflíku, leží aj komplexná novela zákona o službách v zamestnanosti. Súčasnému vedeniu stačí len načrieť a vytiahnuť ju. A tá plne korešponduje s tým, čo navrhujeme v pomoci v hmotnej núdzi, zavádzame tam medzitrh práce, aj to tu veľmi racionálne tiež odznelo, že, že bolo by dobré, keby tam bolo povedané nielen to A, že aktivačné služby, ale kam tí ľudia potom pôjdu, a ja hovorím, že by mali ísť na medzitrh práce. Bolo by absolútne skvelé, keby ministerstvo prišlo s týmto návrhom. Keď nie, tak zase to bude forma možnože nejakej poslaneckej iniciatívy. Uvidíme, ako dopadne tento návrh.
Ja keď som vstupovala do politiky, mne mnohí z vás, ktorí tu sedíte už dlhšie, tak mnohí z vás mi tak priateľsky hovorili, že nechoď do tej rómskej témy, že to je, to je téma, ktorá je proste ťažká, na tom si nenaženieš žiadne politické body, pretože to sú všetko riešenia, ktoré si vyžadujú beh na dlhú trať. Evidentne som nejaké body nazbierala, pretože som bola zvolená opätovne do Národnej rady Slovenskej republiky, ale môžem vám povedať, že úplne čisto, úprimne nie som na to nijakým spôsobom hrdá, lebo faktom je, že veľa vecí bolo rozbehnutých, veľa vecí bolo pripravených, ale veľmi málo sa nám podarilo presadiť. To je, to je pravda. Keby som mohla ten čas vrátiť späť, tak by som oveľa viacej robila tie konkrétne kroky, vtedy sme mali na to hlasy aj v zákonodarnom zbore. Oveľa viac by som robila a snažila sa presadiť tie konkrétne kroky a oveľa menej by som o tom rozprávala. Ja mám pocit, že viacerým z nás tak možno, alebo z nás, z vás, lebo mne to nevyhovuje, ale chcem povedať, že politikom možnože niekedy aj vyhovuje to, čo, to, čo je v tých hladových dolinách, to, čo je v tých rómskych osadách, lebo aspoň majú o čom rozprávať. A v konečnom dôsledku tá politika asi je o tých hereckých etudách, ten, tá, tá pamäť toho voliča je proste strašne krátka a vždy sa nejakým dobrým vystúpením dostatočne emočne nabitým dá napraviť veľa z toho, čo sme v tých konkrétnych veciach pokazili.
A ale ja by som vás všetkých chcela poprosiť, že keby sme v súvislosti naozaj s tou koncentrovanou chudobou, prestali, prestali rozprávať, lebo tá situácia je už tak strašne vážna, že ten pomyselný kotol vrie. A ja si neviem predstaviť, že aké obrovské budú tie dôsledky. Samozrejme, že môžme sa postaviť k tomu aj tak, že my tie dôsledky nebudeme až tak veľmi znášať, pretože my tu zostaneme v suchu parlamentu minimálne počas týchto štyroch rokov, ale tie dôsledky znášajú úplne každý deň, tie dôsledky našej nečinnosti znášajú úplne každý deň tí ľudia, ktorí bývajú v blízkosti tých rómskych osád, a oni od nás naozaj očakávajú, že niečo urobíme. Tak by som vás chcela strašne pekne poprosiť, aby ste podporili tie návrhy zákonov, návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi, návrh zákona o príspevku na bývanie, aby sme sa vedeli tým ľuďom pozrieť do očí. V opačnom prípade, keď opäť budete hlasovať len podľa toho, že v akej strane sedíte, tak ja potom vyzývam všetkých tých občanov, ktorých sa to bezprostredne dotýka, aby sa na vás s dôverou obrátili, a fakt by som potom chcela počuť tie argumenty, ktoré im budete dávať, aby ste vysvetlili, prečo bolo také ťažké zmačknúť ten gombík za.
Ešte pár slov. Pán poslanec Číž keď vystúpil s tou faktickou, hovoril aj o tom, že keď to teda nezvládame, keď sme tu teda takí ako neschopní, tak že by sme mali požiadať o pomoc Brusel. No, ja som veľa chodila do Bruselu a musím povedať, že veľa sme diskutovali na tému napríklad rómsky problém, ale ja som tam nič racionálne nepočula. Pretože Brusel nazerá na riešenie takzvanej rómskej otázky čisto z toho ľudskoprávneho aspektu, ktorý nás nijakým spôsobom neposunie dopredu. Racionálne je podľa mňa pozrieť sa na tento problém zo sociálno-ekonomického aspektu a ten nám hovorí toto. Ekonomická aktivita na obyvateľa je u priemerného príslušníka majority 12 661 eur ročne, čo je na úrovni 25 percent najbohatších krajín sveta. Priemerná ekonomická aktivita Róma je 1 400 eur ročne, čo je na úrovni 25 percent najchudobnejších krajín sveta. Výpadok na HDP z dôvodu vylúčenia Rómov z trhu práce sa odhaduje na cirka 4,4 percenta HDP, 3,1 mld. eur. Toto sú čísla, ktoré nepustia, toto sú čísla, ktoré by sme mali mať na zreteli vždy, keď hovoríme o riešení takzvaného rómskeho problému. A ja verím, že ich budete mať na zreteli aj vtedy, keď budete hlasovať a posúvať do druhého čítania návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi a príspevku na bývanie, ktorý nechce nič iné, len prebrať tých ľudí k aktivite.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)