Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Ja len chcem povedať, že mne sa zdá, že tuto tie osobné invektívy kolegov zo strany SMER len dokazujú, že to, čo povedal pán poslanec Mihál, padá na úradnú pôdu a že trafená hus vždy zagága. A ja považujem naozaj za absolútnu nehoráznosť, a to nemôžu zmeniť ani tie vaše faktické poznámky, že predkladáte takýto dôležitý zákon, ktorý sa dotkne troch miliónov ľudí, v skrátenom legislatívnom konaní. A je to o to väčšia nehoráznosť, že predkladáte absolútny paškvil, ktorým oberiete o peniaze tých, ktorým ste pred voľbami sľubovali istoty.
A ja vás chcem vyzvať, že aby ste sa pozorne venovali pozmeňovákom potom v druhom čítaní, lebo tie by mohli aspoň teoreticky zmierniť ten dopad takéhoto zbojníckeho paškvilu na tri milióny ľudí.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec Podmanický, hovorili ste o tom, že obce a mestá dnes nemajú možnosť, nemajú povinnosť organizovať aktivačné práce. Tak ja vás tiež vyzývam, že aby ste podporili ten náš návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi, kde vlastne štát preberie zodpovednosť za organizovanie aktivačných prác, a ja si myslím, že by to celkom dobre mohlo fungovať. A to, čo ste hovorili, že poznáte veľmi veľa ľudí, ktorí si napriek snahe nevedia nájsť prácu, z ktorej by teda platili tie odvody, ako predpokladá návrh pána Kaníka. Ja si myslím, že problém je aj v čiernej práci. My máme pomerne veľa poberateľov dávok v hmotnej núdzi. Keď prídete medzi nich na miesta, kde sú koncentrovaní poberatelia dávok v hmotnej núdzi, nenájdete tam príliš veľa dospelých počas dňa a všetci vám zhodne povedia, že teda chodia po fuškách. Pracujú jednoducho načierno. Tak si myslím, že možnože taký celkom pekný side effect toho, čo navrhuje pán Kaník, by mohol byť aj ten, že si rozmyslia pre budúcnosť, že či budú alebo nebudú pracovať načierno.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja tu vidím už chronicky známe tváre, strašne sa vám vopred ospravedlňujem, ak budem hovoriť niečo, čo ste už počuli, lebo pri prerokúvaní týchto dvoch návrhov zákonov tu sedia, mám pocit, stále tí istí. Je mi úprimne ľúto, že to neprilákalo väčšiu pozornosť našich kolegov.
Na úvod by som chcela povedať zopár vecí. Nie každý poberateľ dávky v hmotnej núdzi v tejto krajine zneužíva sociálny systém a zneužíva systém pomoci v hmotnej núdzi. Nie je to tak. Nie každý poberateľ dávky v hmotnej núdzi je Róm a nie každý Róm je poberateľ dávky v hmotnej núdzi. To je podľa mňa dôležité povedať, lebo my tak oscilujeme veľmi medzi tým, či sa rozprávať o pomoci v hmotnej núdzi, miešame do toho takzvaný ten rómsky problém, myslím si, že tým pomerne dosť možno aj urážame tých Rómov, ktorí sú integrovaní, ktorí sú častokrát vzdelaní. Poznám Rómov, ktorí majú dve vysoké školy a nie sú odkázaní na pomoc v hmotnej núdzi v tejto krajine. Povedzme si teda, kto sú tí, ktorých potrebujeme zo systému nejakým spôsobom vypudiť, pretože zneužívajú systém pomoci v hmotnej núdzi na Slovensku. Ja som to už spomínala, sú to tí, ktorí sú častokrát bohatí, sú to podnikatelia, ktorí sa dobrovoľne uvrhnú do hmotnej núdze po formálnej stránke, pretože napríklad sú dlžní tomuto štátu peniaze, prevažne cez sociálne poistenie. Oni sa zbavia formálne majetku, zbavia sa príjmu, uvrhnú sa do hmotnej núdze a ulakomia sa na tú základnú dávku v hmotnej núdzi, ktorú berú od štátu, rovnako ako berú napríklad aj príspevok na bývanie. To je jedna kategória ľudí.
Tá druhá kategória ľudí, to sú, to sú ľudia, ktorí ten systém zneužívajú, lebo my sme im dovolili, aby ten systém zneužívali, a oni ho zneužívajú vyslovene z takého pudu sebazáchovy. To sú ľudia zo sociálne vylúčených spoločenstiev. Hovoríme v prevažnej miere o miestach, kde je koncentrovaná chudoba, a koncentrovaná chudoba na Slovensku je v prevažnej miere v rómskych osadách. Tak to je. Nie oni sú ale vinníci, vinníci sú tí všetci, ktorí kedysi dávno ten sociálny systém nejako nastavili, a vinníkmi sme my všetci, ktorí sme až doposiaľ nenašli odvahu na to, aby sme ten sociálny systém nejakým spôsobom zmenili. My sme z tých ľudí urobili doslova žobrákov, ktorí raz za mesiac vystrú ruku a štát im do nej vloží peniaze bez ohľadu na to, že by od nich niečo, niečo očakával, akúkoľvek protihodnotu. My sme tí, ktorí sme vinní za rôzne aj iné vtipy, o ktorých hovoril pán Mihál. Ja som chodila po rómskych osadách, a keď sme mali takú debatu, že čo si myslia o gadžoch, tak takmer jednoznačne tam zaznievalo, že gadžovia sú na robotu. Tak to je. Ale to nie oni sú vinní za tento stav, vinní sme naozaj my všetci. Ja si myslím, že asi viete, že, že ten problém, my hovoríme teraz o ňom vo vzťahu k dospelým, ktorí už sú poberateľmi dávky v hmotnej núdzi, ale ten problém sa bezprostredne týka detí, ktoré vyrastajú v tých osadách.
Ten problém sa, ja už som to raz prirovnala k tej snehovej gule, a tak to naozaj je, nabaľuje a nabaľuje sa obrovskou rýchlosťou, tie deti nemajú žiadne pozitívne príklady hodné nasledovania. Prečo očakávame od toho dieťaťa z osady, že príde do školy a bude akýmkoľvek spôsobom pracovať na tom, aby dosahovalo dobré výsledky? Ono nemá prečo, ono nemá ten vzor, ono si myslí, že stačí si urobiť zopár tried, častokrát na špeciálnej základnej škole, tá realita je taká, že šestnásťroční nám vychádzajú zo 6. ročníka špeciálnej základnej školy a nevedia sa ani podpísať, a im to neprekáža. Prečo by im to malo prekážať? Štát sa pýta, či si výdobytkom špeciálnej základnej školy, či vieš písať, čítať, či chceš pre tento štát vytvárať nejaké hodnoty, keď im mesiac čo mesiac dávame peniaze? Nepýta. Prečo by malo, kde je motivácia toho dieťaťa, aby sa nejako vymanilo z toho začarovaného kruhu? Tá motivácia neexistuje. Ja si myslím, že pozitívna diskriminácia je niečo, o čom nech sa pokojne ďalej baví Brusel. My by sme sa na tú vec mali začať pozerať veľmi, veľmi racionálnym spôsobom a mali by sme sa prestať hrať na pozitívnu diskrimináciu.
My by sme mali nabrať odvahu na to, aby sme urobili rez tam, kde to všetko kedysi dávno pred rokmi začalo. A to je ten náš sociálny systém. Ono to bude šoková terapia, ale ja si myslím, že pomôže. Iným spôsobom sa nedopracujeme k tomu, aby ľudia, ktorí sú dnes pasívni, a štát ich za túto pasivitu odmeňuje, aby sa prebrali k akejkoľvek forme aktivity. Tak ako nemáme čo vyčítať ľuďom, ktorí žijú v miestach s koncentrovanou chudobou a zneužívajú tento sociálny systém, tak by sme nemali vyčítať ani jeden druhému podľa mňa, pretože tí pred nami, čo tu sedeli, stopäťdesiati, sú takisto vinní, ako my, stopäťdesiati, ktorí tu sedíme teraz, vinní sú poslanci výboru pre sociálne veci, vinní sú všetci ministri a všetci štátni tajomníci, ktorí len sedeli a 20 rokov rozprávali o tom, o čom tu rozprávam aj ja teraz. Každý z nás podľa mňa mohol urobiť viac, ten čas sa nedá vrátiť, ale dnes vieme, že tá situácia je obrovsky napätá. Tu si hádžu teraz medzi sebou horúci zemiak o tom druhom dôchodkovom pilieri, ako to nastaviť, ako to nenastaviť, ako to vidíte vy, ktorí ste prosociálne orientovaní, ako to vidíme my, ktorí sme pravicovo orientovaní, dobre. Na všetky tieto hrátky okolo druhého piliera je čas. Ale keď hovoríme o rómskych osadách, keď hovoríme o sociálne vylúčených spoločenstvách, keď hovoríme o tej tretej generácií, ktorá tam vyrastá bez akýchkoľvek pracovných návykov, keď hovoríme o tých deťoch, ktoré nemajú pozitívne príklady hodné nasledovania, tak myslím, že každému z nás je zrejmé, alebo by malo byť zrejmé, že my už tu čas nemáme.
My musíme konať veľmi rýchlo. To je odpoveď na vaše otázky, prečo si nepočkáme na vládny návrh zákona. No, nepočkáme, pretože táto situácia už nemá odklad. Neviem, ako vy, kolegovia, ale ja som bombardovaná takmer každý deň e-mailami a listami od ľudí, ktorí žijú v bezprostrednej blízkosti rómskych osád a už naozaj nevedia, čo ďalej. A ja teraz nehovorím, že zákon o pomoci v hmotnej núdzi zázračne vyrieši všetky ich problémy. Samozrejme, že nie. Ale je to prvý krok a je to základný krok k tomu, aby sa tá situácia meniť začala. Ja som bola možno prvý politik, ktorý, som prišla do, do, do osád, ktoré boli zrazu oddelené nejakým vysokým múrom, a ja vám poviem úprimne, že ja som bola nainfikovaná takým tým ľudskoprávnym ako, asi by som to mala proste odmietnuť, asi by som mala používať nejaké veľké kvetnaté slová, aby som to nejakým veľmi inteligentným spôsobom okomentovala. Ja som stratila reč. Ja keď som počúvala argumenty tých, ktorí ten múr postavili, stratila som reč. Bola by som veľký pokrytec, keby som spoza toho môjho pekného stola v Bratislave im išla rozdávať nejaké rozumy. Cítila som sa byť pred nimi vinná. To nie oni postavili ten múr, to ja, ktorá som v tom čase mala tie kompetencie na to, aby som to zmenila, som to proste nedokázala. Nedokázala som zmeniť tú situáciu tak, aby tam oni ten múr nemuseli postaviť, tak si postavili múr. Ak im to vyriešilo len časť problémov, ak im to pomohlo k tomu, že Rómovia z osád už nechodili, s prepáčením, močiť na ich novopostavený dom, tak nech si tam tie múry stavajú, a ja nemám žiadne morálne práva na to, aby som ich za to kritizovala. Taká je realita. A aj to ma doviedlo k tomu, aby som napriek tomu, čo si všetci o tom myslíte, predložila tento návrh zákona, ja viem, že to majú v pláne legislatívnych úloh, ja to viem, ale dočkáme sa toho o rok, dočkáme sa toho o rok a pol? Veď máte štyri roky. Ako dlho budeme čakať? Je pre vás jednoduché, pre vás prosociálnych prísť so zákonom, ktorý sprísňuje, veľmi radikálnym spôsobom sprísňuje poberanie dávok v hmotnej núdzi? Tak to nechajte urobiť nás, tak to proste len podporte, nech to ide do druhého čítania, privítam akékoľvek racionálne návrhy, akékoľvek pozmeňováky, ale nenechajte to, s prepáčením, zakapať len preto, že ste z nejakého iného politického spektra, to je hlúposť. Preto to na Slovensku vyzerá tak, ako to vyzerá, pretože my proste sme politicky totálne nekultúrni, a je úplne jedno, či to je SDKÚ alebo SMER. Prídeme a začíname stavať nanovo a potom príde niekto ďalší a zrúca to, čo bolo postavené, a začína stavať nanovo. To je odpoveď na otázku všetkým tým ľuďom, že prečo to tí politici neriešia. Nuž, pre toto, lebo hráme svoje sprosté politické etudy a je nám v tom momente úplne jedno, ako žijú ľudia, ktorí sa napríklad nachádzajú v blízkosti rómskych osád.
To, že chceme sprísňovať to poberanie dávok v hmotnej núdzi, povedal to pán Huba a ja som strašne vďačná za to, že to povedal, lebo veľmi málo to tu zaznieva. Pre mňa to je prostriedok sociálnej inklúzie, neznášam inak to slovné spojenie, lebo takmer nikto tomu nerozumie, kto by tomu rozumieť mal, že čo to je tá sociálna inklúzia. Ale ja tým sledujem to, že to dieťa sa ráno zobudí a matka a otec aspoň trikrát za týždeň budú musieť zdvihnúť svoj urodzený zadok a ísť a chytiť tú lopatu do rúk a proste vykonať aspoň niečo. Budú robiť aspoň niečo za to, čo im štát dáva. Jednoducho v tomto bude tá zásluhovosť a v tomto bude tá férovosť a v tomto sa dokáže obohatiť aj štát, pretože tí ľudia zrazu budú vytvárať hodnoty pre štát, ktorý ich živí. Nehovoriac o tom, že tým sledujem aj to, že statusovo tí ľudia možno budú niekam napredovať, možno budú, pretože keď urobia niečo zmysluplné v rámci aktivačných prác, tak ja si myslím, že aj tá spoločnosť na nich začne nazerať inak, len im dajme zmysluplnú aktivizačnú činnosť.
Ja by som vám chcela prečítať zopár viet, ktoré mi prišli mailom od pána farára z Lomničky. Ja si toho človeka veľmi vážim, to je jedna z tých obcí, o ktorých som hovorila v mojom predošlom vystúpení v piatok, keď tu už nesedel takmer nikto, a vtedy som hovorila o tom, že tam, kde zlyháva štát, čo bezpochyby zlyháva, tam kde zlyháva samospráva, tak v prevažnej miere musím povedať, že je to cirkev, ktorá robí niečo so sociálne vylúčenými spoločenstvami. Lomnička je toho perfektným príkladom, pretože tam samospráva zlyháva v absolútne plnej miere. Pán farár to napísal krátko potom, ako dostali sociálne dávky. Deti nechodia poriadne do školy, lebo veria, že sa im niečo ujde pri prílišnej jednorazovej štedrosti rodičov a niečo im kúpia, kým ostatok prepijú. Rodičia pijú doma a deti vonku, nemá ich kto kontrolovať. Sami vidíte, páni poslanci, že situácia sa vyhrocuje čím ďalej, tým viac. Musí sa začať robiť aspoň po troške poriadok, lebo ináč sa to nezvládne. Tá troška, tá troška je určite aj náš návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi a návrh zákona o príspevku na bývanie. Pán farár cituje ďalšieho farára, ktorý drvivú väčšinu svojho života prežil medzi Rómami, je to pán Jozef Krišanda, ktorý hovorí: "Dávať im peniaze je nezodpovednosť a potvrdzuje to iba kozmické teórie o existencii čiernej diery, v ktorej sa stratia všetky materiálne hodnoty." Chýba nám tu prísna kontrola pohybu sociálnych dávok. Nie je predsa normálne, aby deti chodili vyhladovené preto, že rodičia nevedia, čo s alkoholom. Takisto nemôže nemocnica živiť podvyživené deti len preto, že rodičia všetko prepili a do podpory je ešte ďaleko. Kto by však zo sociálnych pracovníkov chcel riskovať nepríjemný slovný stret či dokonca bitku, keby sa niekomu odvážil siahnuť na sociálne dávky? Preto to musí urobiť štát, pre toto musíme nabrať odvahu, aby sme kryli aj takých ľudí, ktorí chcú, ale majú obmedzený mantinel možností, ako narábať s týmito ľuďmi. Pán farár píše o tom, že verí, že sa mu podarí čo najskôr presadiť pokus s e-pay kartami. Iste to nevyrieši všetko, ale je nádej, že aspoň niečo vyrieši. Predpokladám, že nemusím začať hovoriť, že o čom mal byť náš projekt e-pay kariet, ktorý sme chceli naštartovať na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Je mi veľmi ľúto, že súčasné vedenie ten, ten projekt zastavilo, pretože ten projekt, tak ako bol nastavený, bol konzultovaný práve s terénom, bol konzultovaný s ľuďmi, ako je pán farár z Lomničky a s ďalšími, ktorí chcú bojovať proti úžere, pretože momentálne napriek tomu, že úžera, tak ako všetko v tých našich zákonoch, máme fantasticky napísané zákony, ale platia iba na papieri, pretože ich vymožiteľnosť je nulová, tak v týchto našich zákonoch úžera, samozrejme, je postavená mimo zákon, akurát, že ten úžerník je v prvom rade chránený tými, na ktorých cudzopasí. Pretože v konečnom dôsledku to nie je štát, v konečnom dôsledku to nie je samospráva, ale v konečnom dôsledku je to ten úžerník, kto im podvrhne suchý krajec chleba, keď už sú na tom tie deti tak zle, že tri dni nemajú čo do úst. V konečnom dôsledku, paradoxne ten, čo na nich najviac zarába, je ten, čo im nakoniec na sklonku týždňa krátko pred dávkami zachráni život. Takže je mi veľmi ľúto, že, že projekt e-pay kariet súčasné vedenie ministerstva zastavilo, ale zase na druhej strane, a to je odpoveď na faktickú pána poslanca Číža, ktorý tu dnes, ktorý tu dnes nie je, on sa pýtal, že čo sme presadili my a čo pre nás zostalo, čo po nás zostalo. Tak v prvom rade boli to tie e-pay karty, ale v druhom rade to bol zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách. Ten zákon som napísala do programu strany Sloboda a Solidarita, keď sme išli do volieb, pretože som si myslela, že by to mohlo fungovať, že by to mohlo fungovať lepšie, ako všetky tie stratégie a deklarácie, ktoré sme prijímali, a koncepcie, ktoré prijímala každá jedna vláda, každá tá koncepcia bola iná, žiadnu sa nepodarilo naplniť, pretože my sme z toho mali všetci, respektíve ministerstvá, ktoré to mali vykonávať, mali z toho trhací kalendár. Tak mi napadlo, že možno by bolo dobré, keby to bolo v zákone. Predsa len ten zákon sa neplní ťažšie, ako nejaká koncepcia alebo stratégia. Začali sme na tom pracovať, bol to, keďže to bol zákon veľmi ojedinelý svojho druhu, on, tomu musel predchádzať legislatívny zámer, takže sme začali pracovať na legislatívnom zámere, a tam boli všetky tie veci, na ktorých sa podľa mňa zhodneme, alebo aspoň s drvivou väčšinou. Minimálne tá povinná predškolská výchova, my vieme, že nemôžme prísť a proste celoplošne prikázať, že všetky deti choďte do škôlky. Nie, ale vieme to urobiť pre istú kategóriu ľudí, ktorá to potrebuje. Tie deti potrebujú sedieť od troch rokov v tých škôlkach, v šiestich, keď prichádzajú do nultého ročníka, je už neskoro. Tam je tak strašne veľa zanedbaného, že ten stav sa už nedá napraviť.
Takže v zákone o sociálne vylúčených spoločenstvách, ktorý mal koncepčne riešiť vlastne život v sociálne vylúčených spoločenstvách od kolísky až po hrob, sme riešili okrem iného povinnú predškolskú výchovu, okrem iného sme tam riešili, čo sa týka zdravia, aj dobrovoľné sterilizácie. Tie dobrovoľné sterilizácie sme riešili nie preto, aby sme tým ženám, ktoré majú desať, jedenásť detí a ani nevedia, kde ich majú, lebo každé je v inom detskom domove, nie preto, aby sme im uškodili, ale preto, aby sme im pomohli, to po prvé. A po druhé, aby sme naplnili to, v čom sa Slovensko zaviazalo v rámci medzinárodných dohovorov. My sme sa v rámci medzinárodných dohovorov okrem iného zaviazali k tomu, že umožníme prístup k službám reprodukčného zdravia pre všetkých, bez rozdielu na to, z akej sociálnej vrstvy pochádzajú. Ja som chodila po tých osadách a rozprávala som sa s tými ženami, za mnohé jeden, jeden prípad. Daniela, ktorá mala štrnásť detí, štrnásť detí, asi tri sa jej krčili na dlážke a ostatné mala v detskom domove a s ďalším bola tehotná. Ja som sa jej pýtala, že či ju baví mať toľko detí a byť neschopnou sa o nich postarať. Ona mi hovorí: "Mňa to nebaví, ale ja proste neviem, čo mám robiť, pretože nepoznám žiadnu formu ochrany, a jednoducho ja som tehotná takmer každý rok." Tak som sa jej pýtala, že keby mala tú možnosť podstúpiť dobrovoľnú sterilizáciu, či by ju podstúpila, inak bola to, bola to žena, ktorá sama prišla z detského domova a bola vyučenou šičkou. Naozaj sa s ňou dalo celkom lucidne porozprávať, a ona hovorí, že by to privítala. Neviem, že nakoľko teda pochopila celý ten kontext, ale nebolo to jedno stretnutie takéhoto druhu. Absolvovala som ich niekoľko a tie ženy skutočne vítali možnosť, že by mohli ísť na dobrovoľnú sterilizáciu podmienenú, samozrejme, informovaným súhlasom, ktorý sa dá zabezpečiť. A ja teraz chápem, že každý máme nejakú svoju ideológiu, nejaký svoj "izmus" a ten nám dovoľuje alebo nedovoľuje na toto pozerať racionálne. Úplne chápem, že mnohí z vás to odmietnu proste z presvedčenia, kvôli náboženskému presvedčeniu a podobne, rozumiem tomu. Ja tým iba chcem povedať, že existuje veľmi široké penzum možností a že my by sme sa mali začať pozerať na, na problém, ktorý so sebou prináša koncentrovaná chudoba v rómskych osadách veľmi racionálnym spôsobom, lebo inak sa nikam nepohneme.
Takže keď sa pán Číž pýtal, že čo sme presadili, tak ja som celkom hrdá na to, že sme vypracovali ten legislatívny zámer k sociálne vylúčeným spoločenstvám, ktorý obsahuje strašne veľa vecí. Rieši aj zamestnanosť, rieši sociálne bývanie, rieši zdravie, nielen vo vzťahu, samozrejme, k dobrovoľným sterilizáciám, rieši vzdelávanie detí, nielen v predškolskom zariadení, ale napríklad aj obrovský problém, ktorému čelíme, že väčšina tých rómskych detí naozaj je vzdelávaná na, na špeciálnych základných školách. A my takto produkujeme zástup tých, ktorí v šestnástich idú na úrad práce a do konca života sú vlastne odkázaní na, na pomoc od štátu. A som veľmi rada, tak ako, tak ako ma mrzí, že ministerstvo zastavilo projekt e-pay kariet, som naopak veľmi rada a som veľmi prekvapená, že si adoptovali za svoje vlastne myšlienku zákona sociálne vylúčených spoločenstiev, že našli tú odvahu to dať do, do plánu legislatívnych úloh, a veľmi sa teším na to, že v paragrafovej úprave sa možno čoskoro budeme týmto zákonom zaoberať.
Pán poslanec Jasaň hovoril, že nemôže podporiť zákon o pomoci v hmotnej núdzi a zákon o príspevku na bývanie kvôli tomu, že to nie je komplexné, a kvôli tomu, že mu tam chýba dialóg s obcami. Opak je pravdou, my sme vyslovene koncipovali ten návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi aj príspevku na bývanie na základe spolupráce so starostami a primátormi obcí a miest, tých obcí a miest, ktoré čelia tomuto problému, ktoré sú na východnom Slovensku. Ja som absolvovala, to boli desiatky stretnutí, kde sme sa rozprávali, ja neviem, bolo nás tam sto, bolo nás tam osemdesiat, so starostami a primátormi, a všetky ich požiadavky, všetky ich pripomienky prešli do návrhu zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Naozaj, my sme so ZMOS-om išli bez akýchkoľvek rozporov, oni sa, samozrejme, úplne najviac obávali organizovania aktivačných prác, a preto sme, sme to navrhli tak, že vlastne zodpovednosť za organizáciu aktivačných prác preberie štát prostredníctvom úradov práce, ale rozumiem tým z vás, ktorí ste napríklad starostovia, ste primátori a máte stále nejaké obavy, pretože úplne férovo to priznávam, že bez toho, aby bola aktívna samospráva, ten systém aktivačných prác zlyhá tak či onak, nech už to bude koordinovať ktokoľvek.
Pán poslanec Jasaň ale hovoril o tom, že je nekomplexný, že, že mu chýba tá komplexnosť. Áno, áno, to tiež férovo priznávam, že komplexné by to bolo vtedy, keby sme predložili komplet celú novelu zákona č. 5 o službách v zamestnanosti, ale chcem vám všetkým povedať, že tak ako som nechala zákon, návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi a príspevku na bývanie v treťom šuflíku odspodu, tak medzi týmito návrhmi zákona, možnože v inom šuflíku, leží aj komplexná novela zákona o službách v zamestnanosti. Súčasnému vedeniu stačí len načrieť a vytiahnuť ju. A tá plne korešponduje s tým, čo navrhujeme v pomoci v hmotnej núdzi, zavádzame tam medzitrh práce, aj to tu veľmi racionálne tiež odznelo, že, že bolo by dobré, keby tam bolo povedané nielen to A, že aktivačné služby, ale kam tí ľudia potom pôjdu, a ja hovorím, že by mali ísť na medzitrh práce. Bolo by absolútne skvelé, keby ministerstvo prišlo s týmto návrhom. Keď nie, tak zase to bude forma možnože nejakej poslaneckej iniciatívy. Uvidíme, ako dopadne tento návrh.
Ja keď som vstupovala do politiky, mne mnohí z vás, ktorí tu sedíte už dlhšie, tak mnohí z vás mi tak priateľsky hovorili, že nechoď do tej rómskej témy, že to je, to je téma, ktorá je proste ťažká, na tom si nenaženieš žiadne politické body, pretože to sú všetko riešenia, ktoré si vyžadujú beh na dlhú trať. Evidentne som nejaké body nazbierala, pretože som bola zvolená opätovne do Národnej rady Slovenskej republiky, ale môžem vám povedať, že úplne čisto, úprimne nie som na to nijakým spôsobom hrdá, lebo faktom je, že veľa vecí bolo rozbehnutých, veľa vecí bolo pripravených, ale veľmi málo sa nám podarilo presadiť. To je, to je pravda. Keby som mohla ten čas vrátiť späť, tak by som oveľa viacej robila tie konkrétne kroky, vtedy sme mali na to hlasy aj v zákonodarnom zbore. Oveľa viac by som robila a snažila sa presadiť tie konkrétne kroky a oveľa menej by som o tom rozprávala. Ja mám pocit, že viacerým z nás tak možno, alebo z nás, z vás, lebo mne to nevyhovuje, ale chcem povedať, že politikom možnože niekedy aj vyhovuje to, čo, to, čo je v tých hladových dolinách, to, čo je v tých rómskych osadách, lebo aspoň majú o čom rozprávať. A v konečnom dôsledku tá politika asi je o tých hereckých etudách, ten, tá, tá pamäť toho voliča je proste strašne krátka a vždy sa nejakým dobrým vystúpením dostatočne emočne nabitým dá napraviť veľa z toho, čo sme v tých konkrétnych veciach pokazili.
A ale ja by som vás všetkých chcela poprosiť, že keby sme v súvislosti naozaj s tou koncentrovanou chudobou, prestali, prestali rozprávať, lebo tá situácia je už tak strašne vážna, že ten pomyselný kotol vrie. A ja si neviem predstaviť, že aké obrovské budú tie dôsledky. Samozrejme, že môžme sa postaviť k tomu aj tak, že my tie dôsledky nebudeme až tak veľmi znášať, pretože my tu zostaneme v suchu parlamentu minimálne počas týchto štyroch rokov, ale tie dôsledky znášajú úplne každý deň, tie dôsledky našej nečinnosti znášajú úplne každý deň tí ľudia, ktorí bývajú v blízkosti tých rómskych osád, a oni od nás naozaj očakávajú, že niečo urobíme. Tak by som vás chcela strašne pekne poprosiť, aby ste podporili tie návrhy zákonov, návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi, návrh zákona o príspevku na bývanie, aby sme sa vedeli tým ľuďom pozrieť do očí. V opačnom prípade, keď opäť budete hlasovať len podľa toho, že v akej strane sedíte, tak ja potom vyzývam všetkých tých občanov, ktorých sa to bezprostredne dotýka, aby sa na vás s dôverou obrátili, a fakt by som potom chcela počuť tie argumenty, ktoré im budete dávať, aby ste vysvetlili, prečo bolo také ťažké zmačknúť ten gombík za.
Ešte pár slov. Pán poslanec Číž keď vystúpil s tou faktickou, hovoril aj o tom, že keď to teda nezvládame, keď sme tu teda takí ako neschopní, tak že by sme mali požiadať o pomoc Brusel. No, ja som veľa chodila do Bruselu a musím povedať, že veľa sme diskutovali na tému napríklad rómsky problém, ale ja som tam nič racionálne nepočula. Pretože Brusel nazerá na riešenie takzvanej rómskej otázky čisto z toho ľudskoprávneho aspektu, ktorý nás nijakým spôsobom neposunie dopredu. Racionálne je podľa mňa pozrieť sa na tento problém zo sociálno-ekonomického aspektu a ten nám hovorí toto. Ekonomická aktivita na obyvateľa je u priemerného príslušníka majority 12 661 eur ročne, čo je na úrovni 25 percent najbohatších krajín sveta. Priemerná ekonomická aktivita Róma je 1 400 eur ročne, čo je na úrovni 25 percent najchudobnejších krajín sveta. Výpadok na HDP z dôvodu vylúčenia Rómov z trhu práce sa odhaduje na cirka 4,4 percenta HDP, 3,1 mld. eur. Toto sú čísla, ktoré nepustia, toto sú čísla, ktoré by sme mali mať na zreteli vždy, keď hovoríme o riešení takzvaného rómskeho problému. A ja verím, že ich budete mať na zreteli aj vtedy, keď budete hlasovať a posúvať do druhého čítania návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi a príspevku na bývanie, ktorý nechce nič iné, len prebrať tých ľudí k aktivite.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. No, ja chcem pripomenúť pani poslankyni Tomanovej, že nie je to moja hlúposť, keď som hovorila o tom, že jedno teplé jedlo denne ste vniesli do 599 zákona vy. Môžem vám aj povedať, kedy sa tak presne stalo. Bol to 10. september 2008. Novelizovali ste na základe vášho návrhu zákon č. 599 o pomoci v hmotnej núdzi, kde sa v § 1 na konci pripojila veta: "Základné životné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie." Dôvod, prečo ja v hmotnej núdzi neriešim prístrešie, pani Tomanová, je, že predkladáme samostatný návrh zákona o príspevku na bývanie. To ste si asi zabudli všimnúť, počas vášho bačovania na ministerstve, samozrejme, to prístrešie bolo riešené cez príspevok na bývanie, ktorý bol súčasťou dávky v hmotnej núdzi, takže nie je to moja hlúposť. Snáď ste to pochopili z toho, ako som vám to vysvetlila.
A chcem povedať, že vy sa zastávate ľudí. Ja som hovorila, že nie každý poberateľ dávky v hmotnej núdzi zneužíva ten sociálny systém. Povedala som presne, ktoré sú to tie kategórie ľudí, ktorí zneužívajú ten sociálny systém. Vy neustále tu mávate tým, že proste majú málo peňazí a podobne. Ja vám prečítam jeden citát od pána kňaza, ktorý prežil celý život medzi Rómami: "Tvrdiť, že kradnem od hladu a klásť si pod koženú bundu alkohol a cigarety, tak tomu môže uveriť iba dezorientovaný masochista platený za svoje postoje z eurofondov." Toľko k vám, pani Tomanová.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem za tvoje vystúpenie, Igor. Ja sa tam s veľa vecami stotožňujem. Chcem povedať k tomu, čo si hovoril o mne, že mi vtedy vadil ten obsah koláča bez práce. Mne nevadil obsah. Mne vadila forma vtedy. To bolo jediné, čo som namietala. Ale určite nie obsah, lebo my sme mali reformu dávok v hmotnej núdzi aj v našom prvom volebnom programe v roku 2010, do ktorých si vlastne išiel s nami. Čo sa týka toho pozmeňováku, ktorý si spomínal. Ja mám naozaj informácie z ministerstva práce, kde oni sa stotožnili vlastne s tým návrhom ako takým. Jediná vec, ktorú chcú dať navyše do vládneho návrhu zákona, je práve tento pozmeňovák. Ale presne ako si ty hovoril, ja si myslím, že na to je priestor v druhom čítaní. Úplne zbytočne budeme čakať na vládny návrh zákona, ktorý bude vlastne kopírovať to, čo sme im nechali v treťom šuflíku zhora v mojom stole. Ešte k tým aktivačným prácam. To súvisí vlastne s týmto pozmeňovákom. Chcem povedať, že tým, že celé tie aktivačné práce by mali koordinovať úrady práce, ktoré majú väčšiu regionálnu pôsobnosť, vlastne štát si týmto priznáva zodpovednosť za organizovanie tých aktivačných prác. Takže napríklad bude možné, aby jedna obec zamestnávala ľudí na aktivačných prácach z druhej obce, čo sa teraz nedialo. Tam jednoducho nebola žiadna kooperácia. Ja si viem predstaviť, že v obci ako napríklad Lomnička, kde majú, naozaj, že tá Lomnička je len o ľuďoch, ktorí sú závislí na dávkach v hmotnej núdzi, tak veľmi ťažko by sa tam vo vnútri obce vytváralo toľko aktivačných prác. Ale bude možné ich rozptýliť proste v rámci regiónu. A to je asi všetko.
Ďakujem pekne.

Ja sa chcem všetkým poďakovať za vaše faktické poznámky.
K pani poslankyni Tomanovej, ktorá medzičasom odišla. Ja musím hovoriť o sociálnych podnikoch pani Tomanovej, lebo tie sú úplne iné ako tie sociálne podniky, ktoré fungujú vo zvyšku slušnej Európy, v EÚ, v dvadsaťsedmičke. Z toho sa stal naozaj terminus technicus, aj niektorí zahraniční priatelia, keď sme sa stretli v Bruseli, hovorili o Tomanovej sociálnych podnikoch, aby sme vedeli, že o čom rozprávame, keď hovoríme o sociálnych podnikoch a podnikoch pani Tomanovej.
Vieme, že na základe auditu Európskej komisie Európska komisia rozhodla o tom, že budú vyňaté z financovania Európskeho sociálneho fondu. Bolo to celé naviazané na peniaze daňových poplatníkov. Bola to obrovská hanba, naozaj. Ja si myslím, že aj pán Richter, keď pôjde teraz do Bruselu, tak bude čeliť takej istej hanbe, akej som čelila ja, a nie raz.
Pán poslanec Bublavý, ja potrebujem, aby tie deti sedeli v škole a v škôlke. To, ako sa o nich starajú rodičia, na to je samostatný štátny príspevok, ktorý sa volá že rodičovský príspevok, ktorý má riešiť to, aký je rodič. Otázka je, ako to funguje. Nefunguje to, ale to už je o inom.
Pán poslanec Zajac, nie všetci starostovia, samozrejme, organizujú aktivačné práce, tak ako som hovorila. Ja som hovorila o tých zlých.
Pán poslanec Kaník, ja súhlasím s tým, že on nastavil tie aktivačné práce inak. Boli vtedy nastavené aj iné kontrolné mechanizmy. Aj preto my teraz hovoríme o plošnom príspevku 10 % pre všetky entity, ktoré budú organizovať aktivačné práce, a preto dávame tú zodpovednosť na úrady práce, aby úrady práce potom mali väčšiu motiváciu na to, aby spúšťali tie kontrolné mechanizmy, ktoré ony už dnes majú.
Pán poslanec Hlina, mne je veľmi ľúto, že tu nie je viacej poslancov. Veľmi mi je ľúto, veľmi mi je ľúto, že tu nie je viacej mojich kolegov, napríklad, alebo kolegov z SDKÚ. Oceňujem, že ste tu vy.
Pán poslanec Mičovský, je to úplne o koordinátorovi. Vždy je to o tom ľudskom potenciáli, ale ja ten ľudský potenciál nedokážem garantovať zákonom. Ja neviem, ako to bude fungovať, pretože ja len dúfam, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Ja by som chcela zareagovať na niektoré veci, ktoré tu odzneli či už vo faktických, alebo aj v rozprave.
Pani poslankyňa Hufková, vy ste v tej vašej faktickej, musím povedať, že možnože tak trochu aj dehonestovali ten náš návrh a vôbec našu snahu v tom, že prečo to predkladáme, keď to je v pláne legislatívnych úloh. No preto, lebo my to máme hotové. My to netvoríme na rozdiel od ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. A ja si myslím, že ten pomyselný kotol tohto problému proste začína vrieť a pretekať a my sa musíme spamätať strašne rýchlo. A o tom, nechcem teraz stále hovoriť iba o tom liste učiteliek z Dobšinej, ale to, že tá situácia je vážna a že už si, že si vyžaduje okamžité riešenie a nielen ďalšie odkladanie, je absolútne zrejmé, veď napokon predpokladám, že sa pohybujete po Slovensku a viete o tom, že akému obrovskému problému čelíme.
Takže k tomu by som chcela povedať iba toľko, že ja som uvažovala nad tým, že či vy s takouto iniciatívou, ale práve ten tlak času ma presvedčil o tom, že je to veľmi dôležité. Nehovoriac už o tom, že štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny sa vyjadril v tom zmysle, že oni idú vlastne využiť náš návrh, množstvo z tých vecí, ktoré my navrhujeme, idú použiť aj oni pre svoj vládny návrh s tým rozdielom, že chcú do toho svojho návrhu dať, že ak štát nebude vedieť ponúknuť aktivačné miesto, tak automaticky tej osobe bude prináležať plná dávka toho motivačného príspevku, čo je v poriadku, ale na to je priestor aj tu, ak by ste náš návrh posunuli do druhého čítania. Takže skutočne medzi tým vládnym návrhom a naším bude minimálny rozdiel v tomto, a to jeden pozmeňujúci návrh, ktorý pokojne predložte aj vy.
To, čo ste hovorili, že sú poddimenzované personálne úrady práce. Áno, na službách zamestnanosti sú poddimenzované úrady práce, ale my aj týmto návrhom v § 40 uberáme vlastne tej administratívnej agendy úradom práce, to sa týka predovšetkým služieb zamestnanosti, lebo tie riešia tie aktivačné práce. A v neposlednom rade, veď ony majú predsa možnosť cez tú motivačnú dávku si vypomôcť ako koordinátormi aktivačných prác a načrieť práve do radov nezamestnaných, vzdelaných nezamestnaných, ktorí sú v evidencii, a využiť vyslovene túto silu, ktorú, si myslím, že by štát mohol vedieť využiť na to, aby koordinovali aktivačné práce. Nemajú absolútne žiadne prekážky, aby to využili. Takže viem si predstaviť takýto systém.
Pani poslankyňa Tomanová, no, tá aktívna politika trhu práce je podľa mňa problém sám osebe, s ktorým, áno, my sme tam boli rok a pol, mohli sme sa vysporiadať, ale vy ste tam narobili, prepáčte, taký neporiadok, že nebolo možné v tých aktívnych opatreniach trhu práce poupratovať veľmi rýchlo. Ako isto viete, my sme pripravili aj novelu zákona o službách zamestnanosti, ktorá chcela poupratovať to, čo ste tam vy zanechali, ale nestihli sme to už. Mne osobne je to veľmi ľúto, lebo to bolo komplexným riešením. Môžte krútiť hlavou, predpokladám, že vystúpite v rozprave, pani Tomanová, ja sa na vás teším.
Chcem ale povedať, že áno, istá, tieto peniaze nám chýbali potom, ako sme prišli po vás, a to aj kvôli tomu, že vy ste robili niektoré populistické opatrenia, napríklad ste zvyšovali rodičovský príspevok, ale už ste zabudli nechať peniaze na to, aby sme mohli tým matkám dať viacej peňazí. Takže my sme si pomáhali, ako sme vedeli, a presúvali sme tie zdroje, aby sme vedeli po vás zaplátať diery spôsobené vašimi populistickými návrhmi krátko pred voľbami.
Pán poslanec Brocka tu nie je. Chcem zareagovať, on sa opieral o ten list učiteliek z Dobšinej v tom zmysle, že hovorí o tom, že nie úplne so všetkým súhlasí, napr. s tou náboženskou výchovou. Ja mu musím v tomto, musím s ním súhlasiť v tomto prípade, pretože skutočne chodím po tých rómskych osadách a musím povedať, že tam, kde to nerieši štát a kde to nerieši samospráva, je to predovšetkým cirkev, ktorá to rieši. To úplne férovo musím povedať, že sú osady na Slovensku, ktoré fungujú fantastickým spôsobom a fungujú len vďaka tomu, že je tam veľmi aktívna cirkev, či sú to rádové sestry alebo či je to dobrý farár. Takže ja si viem predstaviť spoluprácu v tomto smere s cirkvou.
Dovoľte mi, prosím vás pekne, povedať, aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu, že ja som hovorila o tom, že sa zneužíva ten systém dávok v hmotnej núdzi. Nie každý poberateľ dávky v hmotnej núdzi ten systém zneužíva. Sú ľudia, ktorí sú na to naozaj odkázaní. Ja im to neberiem a pomôžme týmto ľuďom. Ja som hovorila o dvoch kategóriách. Sú to bohatí ľudia, ktorí nepotrebujú dávky v hmotnej núdzi. Častokrát ten bohatý človek je podnikateľ, ktorý je dlžný na sociálnom poistení, a on sa uvrhne, sám seba, formálne do hmotnej núdze len preto, aby akože nemal žiaden príjem, akože nemal žiaden majetok. To znamená, aby mu exekútor na nič nemohol siahnuť, pretože dávka v hmotnej núdzi je neexekvovateľná. A on sa ulakomí na to, aby si od štátu bral to, čo mu v skutočnosti nepatrí, a to sa týka dávky v hmotnej núdzi, to sa týka príspevku na bývanie.
To znamená, že, prosím vás, aby ste si nemysleli, že zneužívateľmi nášho sociálneho systému sú napr. len Rómovia v osadách, to nie je pravda. Rómovia v osadách sú v tomto prípade špecifickí. Špecifickí tým, že oni sú obeťou sociálneho systému. To tento štát z nich urobil doslova žobrákov, ktorí raz za mesiac napochodujú na poštu a zoberú si od štátu peniaze. Veľmi dobre sa v tom naučili chodiť, pretože to je z pudu sebazáchovy, by som povedala. Ale keď hovoríme o tejto, o týchto ľuďoch zo sociálne vylúčených spoločenstiev, tak ten štát z nich naozaj urobil pasívnych poberateľov dávok v hmotnej núdzi, ktorí nijakým spôsobom nechcú riešiť tú situáciu, do ktorej sa dostali.
Ja by som si pomohla zase z toho listu učiteliek. Ony tu píšu, pardon, že mi to tak dlho trvá: "Systematicky pripravujeme jednu generáciu ľudí neuplatniteľných na trhu práce. Sociálny systém je nefunkčný, chudoba plodí nezamestnanosť, nezamestnanosť plodí chudobu. Človek bez vzdelania nedostane zamestnanie, vzdelanie však nezíska ten, kto oňho nemá záujem. Deti nemajú záujem o školu, pretože vyrastajú v demotivujúcom sociálnom prostredí. Je to bludný kruh."
No, ja by som chcela povedať, že my tu máme naozaj armádu ľudí, absolútne pasívnych, ktorým štát dáva peniaze bez toho, aby očakával akúkoľvek protislužbu. My dávame a nič od toho neočakávame, a to má oveľa širšie súvislosti. To nie je len o tej matke a o tom otcovi, ktorí berú peniaze od štátu, pre ktorý v živote nič neurobili, ale to je aj o tých deťoch, ktoré sa tomu musia prizerať každý deň. Ako my potom chceme, aby to dieťa prišlo do školy a malo nejaké výsledky? Načo by malo mať nejaké výsledky? Ono nevidí perspektívu. Ono nemá pozitívny obraz hodný nasledovania v tom rodičovi. To znamená, to má oveľa širšie katastrofálne sociálne dôsledky a nabaľuje sa to, je to naozaj ako snehová guľa a nemá to konca kraja.
Mali by sme podľa mňa nájsť odvahu nato, aby sme preťali, aby sme si všetci priznali chybu. Aj ja som sedela na tom ministerstve, aj ja som mohla urobiť viacej. Pani Tomanová, vy ste tam sedeli, vy ste mohli urobiť viacej. Pán Kaník, možno aj vy ste mohli urobiť viacej. Teraz nie je čas na to, aby sme sa tu obviňovali. Teraz je čas na to, aby sme si priznali zodpovednosť, že my všetci sme zodpovední za to, čo sa deje v rómskych osadách. My všetci sme zodpovední za to, že tu máme 400-tisícovú armádu, ktorá hrá mŕtveho chrobáka, pretože jej to vyhovuje. A pretože si myslím, že aj tomuto štátu to v konečnom dôsledku vyhovuje, lebo nič nerobiť znamená nič nepokaziť. (Potlesk.)
To znamená, že ja keď chcem od tých ľudí, aby boli aktívni, keď im poviem, dám ti peniaze, ale buď aktívny, urob niečo, ja tým sledujem zase tie ďalšie súvislosti. To, že to dieťa uvidí toho otca, tú mamu, že za tie peniaze, ktoré od štátu zoberie, aspoň trikrát za týždeň musí ráno vstať a musí aspoň preložiť slamku.
Keď sme už pri tom, aktivačné práce zlyhávajú. Zlyhávajú aj z objektívnych príčin. Ja chápem toho starostu. Je to proste problematické, nechce sa mu do toho. Robí to najčastejšie pred voľbami, keď potrebuje byť znovu zvolený. Máme prípady, kedy za tri hodiny práce dostane ten človek v plnej miere aktivačný príspevok vo výške 63 eur, hej? To je veľmi dobre platená práca len preto, nasledujú voľby, starosta sa chce udržať. Veď tomuto všetkému my rozumieme. Ale ja si myslím, že aktivačné práce, tak ako boli nastavené, zlyhávali aj preto, lebo my sme tým ľuďom nedávali zmysluplnú prácu. Nedávali. Ja som bola svedkom toho, keď prišiel za závesným vozíkom, auto plné hnoja, vykýblili to na námestí. Vozili to v utorok doprava, v stredu doľava, aby mohli dostať svojich 63 eur. To nebola zmysluplná práca. My sme tým ľuďom nedávali vytvárať nejaké hodnoty. Ja by som takúto prácu asi tiež nešla vykonávať, asi by som radšej šla robiť niekde načierno. Keď tých ľudí prinútime, aby chodili na tie aktivačné práce, a keď im dáme zmysluplnú prácu, budú vytvárať hodnoty, aj v tom pomyselnom sociálnom rebríčku sa niekam dostanú. Dáme im nejaký status. Už si nebude môcť nikto otierať ústa len tak o toho, kto poberá dávky v hmotnej núdzi. Veď to má strašne veľa dimenzií, na ktoré podľa mňa my zabúdame. My sa tu furt točíme iba okolo iba peňazí a dať im a nedať a sú tu aktivačné práce? Sú tu aktivačné práce.
To, čo hovoríte vy, pani Tomanová. Áno, to bol hlavný argument pani predsedníčky vlády, bývalej, pani Radičovej. My sme mali predostrieť proste škálu možností na aktiváciu toho jednotlivca. Ja vám teraz niečo poviem. Z tých všetkých ľudí, ktorí sú v systéme, koľko z nich je schopných pracovať z objektívnych príčin? Odhaduje sa to na 130-tisíc. Keď to podmienime, to poberanie dávok v hmotnej núdzi, tou aktivitou jednotlivca, myslíte si, že naozaj všetci tí pôjdu pracovať? Ja si myslím, že 30-tisíc, to je kvalifikovaný odhad. To nie je, že ja si myslím. To máme z úradov práce. Zhruba 30-tisíc nás aj tak pošle do čerta, pretože aj tak sa mu bude viacej oplatiť pracovať načierno.
Ja vám neviem teraz povedať, či sa nájde, či štát nájde 130-tisíc možností na aktiváciu toho jednotlivca, ale musíme si uvedomiť, že tu je veľa roboty, ale tu je veľa roboty, ktorá sa dnes nevykonáva, lebo ju nemá kto robiť. To je robota v štátnych lesoch, to je robota na protipovodňových opatreniach, to je robota na poliach - veď, veď choďte sa niekedy pozrieť po Slovensku, alebo nechcem vás urážať, možnože viacej chodíte po Slovensku ešte ako ja, aj keď teda dosť cestujem. My máme naozaj, sú špinavé ulice, ja neviem, v zime nie je odprataný sneh, nie je postrihaná tráva, proste nemá kto robiť na diaľniciach, nemá kto zastrihávať stromčeky. Z toho Slovenska by mohla byť naozaj krásna krajina, vrátane značených turistických chodníkov a úplne, nechcem zachádzať do absurdností, ale my by sme mohli byť iná krajina.
Choďte sa pozrieť do Rakúska, kto to tam robí? Robia to tí, ktorí sú na aktivačných činnostiach. Profitujú z toho oni a profituje z toho ten štát.
Ja mám perfektný príklad v Spišskom Hrhove. Starosta Spišského Hrhova urobil výborný projekt. On tam má akože sociálny podnik, ale taký ten slušný sociálny podnik, ten malý obecný sociálny podnik a on robil - tie vaše boli najslušnejšie, pani Tomanová, to je na dlhú diskusiu. Má malý obecný sociálny podnik, a teraz, došli mu tam Rómovia, že teda oni tam chcú robiť. On hovorí, dobre, budete tu robiť, on tam má klasickú osadu, budete tu robiť, keď si zveľadíte vaše domy. Keď vy nebudete mať slušné domy, ako vy chcete robiť na domoch niekoho iného? Rómovia si ponatierali, vyzerá to tam ako lentilkovo, ale proste zveľadili si tie svoje domy, aby mohli robiť v tom obecnom sociálnom podniku. Zamestnal ich tam. Akonáhle sa majoritnej časti obce niečo pokazilo na dome, nahnal tam starosta ľudí... (Reakcia z pléna.) Starosta. Spišský Hrhov, je Vladimír Ledecký starosta. Nahnal tam ľudí zo sociálneho podniku a už nikto potom z tých bielych nemohol prísť na ulicu a vykrikovať, že tamtí Rómovia. Pretože akonáhle to urobil, vybehol starosta a povedal: "Ty čo tu vykrikuješ, tebe kto opravil dom? Boli to tí Rómovia, o ktorých si teraz otieraš ústa." Takže urobil tam neuveriteľnú vec. On zhomogenizoval kedysi veľmi striktne rozdelenú časť na majoritnú a minoritnú. Choďte sa dnes pozrieť do Spišského Hrhova. Má tam perfektné Komunitné centrum, zamestnáva tam dôchodkyne, ktoré chodia večer čítať deťom do Komunitného centra rozprávky. Pomáha si rôznymi formami aj cez aktivačnú činnosť a naozaj z kedysi priemernej neznámej obce urobil niečo, kam sa chodia pozerať ľudia ako na ukážkový príklad toho, ako sa dá urobiť zo dňa na deň takmer to, o čom my tu kvákame dvadsať rokov. Všetkých vás tam pozývam.
Poviem vám iné štatistiky, pán Brixi tu už nie je, zo Svetovej banky, o kom hovoríme, keď hovoríme o poberateľoch dávok v hmotnej núdzi. Až 62 prijímateľov dávok v hmotnej núdzi tvoria jednotlivci bez detí, rodiny s viac ako štyrmi deťmi tvoria len 3 % poberateľov dávky v hmotnej núdzi, čo je v zjavnom rozpore s presvedčením väčšiny spoločnosti, že dávky poberajú hlavne obyvatelia osád. Úplne sa s týmto nestotožňujem, musím povedať, pretože vieme, že účelovo sa rodina rozdelí, aby mohla byť samostatne posudzovaná jedna časť a druhá časť, aby im vznikala možnosť získať viacej tých dávok. Ale faktom je, že my tam máme veľmi veľa jednotlivcov, dokonca veľmi veľa jednotlivcov v rozmedzí od 25 do 30 rokov. To znamená, to sú ľudia v produktívnom veku, ktorí sú schopní zapájať sa do tých aktivačných činností. Poviem vám niečo, čo mňa veľmi prekvapilo. Tiež je to zistenie expertov Svetovej banky.
Ekonomická aktivita na obyvateľa je u priemerného príslušníka majority 12 661 eur ročne, čo je na úrovni 25 % najbohatších krajín sveta. Priemerná ekonomická aktivita Róma je 1 400 eur ročne, čo je na úrovni 25 % najchudobnejších krajín sveta. Obrovská priepasť. Výpadok na HDP z dôvodov vylúčenia Rómov z trhu práce sa odhaduje na cca 4,4 % HDP, to je 3,1 mld. eur. Obrovská skupina ľudí, ktorú keby sme dokázali nejakým spôsobom zapojiť, aby boli aktívni, aby sa podieľali na tom, z čoho zatiaľ len čerpajú, tak Slovensko by ekonomicky bolo úplne niekde inde. To je o nás všetkých. To nie je proste len že majorita a minorita. Pokým tento chvost za sebou budeme vliecť, dovtedy sa Slovensko nespamätá a môže si tu Fico prijímať akékoľvek balíčky ozdravné aj neozdravné. Považujem to za veľmi dôležité číslo.
Ale vrátim sa ešte k vám, pani Hufková. Vy ste hovorili o tom, že veľmi veľa ľudí tu nemá pracovné návyky. Áno. Áno, to je pravda, a preto my ich musíme nejakým spôsobom pripraviť. My tu hovoríme o medzitrhu práce. Fajn, medzitrh práce je výborný medzischodok medzi otvoreným trhom práce a medzi tým, čo je v tom úplnom suteréne, ale tu musíme začať dolu, pretože dnes sú absolútne neaktívni. Oni musia začať byť nejakým spôsobom aktívni, aby sa dokázali uplatniť aj na tom medzitrhu práce. Ten medzitrh práce tiež nebude pre všetkých. To bude práve len pre tých, ktorí prejdú tým mechanizmom tých aktivačných prác a nalepí sa na nich aspoň niečo, lebo dnes nemajú nič. Nemajú, to je tretia generácia ľudí, ktorá žije z toho, čo im dáva štát bez toho, aby mali akékoľvek pracovné návyky.
Poviem vám tie hlavné znaky, hlavné znaky toho nášho nového zákona, aby sme vedeli, že o čom sa vlastne bavíme. Ja sa ospravedlňujem, mne sa to tu celé rozsypalo.
Takže hlavné znaky toho nášho nového zákona o hmotnej núdzi, skratka je SZM.
- Spravodlivosť. Každý, kto sa dostane do hmotnej núdze, získa základnú dávku, ktorú si bude môcť zvýšiť podľa svojej aktivity.
- Zásluhovosť. Čím je aktívnejší, tým viac peňazí od štátu dostane.
- Motivácia. Nový systém výrazne pomôže tým, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. Je to súbeh dávky a nízkej mzdy, čo je naozaj zase príprava pre medzitrh práce, lebo medzitrh práce nie je o ničom inom.
Ak by to prešlo, získame spravodlivo nastavený systém pomoci v hmotnej núdzi, ktorý bude prospešný ako pre ľudí v hmotnej núdzi, tak aj pre tento štát. Dlhodobo nezamestnaní dostanú možnosť vytvárať hodnoty pre štát, na ktorého pomoc sú odkázaní. Štát bude profitovať z takto vytvorených hodnôt a výsledkom môžu byť čisté mestá a obce, protipovodňové zariadenia, obrobené polia, vyznačené turistické chodníky, rozbehnutá komunitná činnosť a deti v škôlkach a školách.
K tým škôlkam a školám chcem ešte povedať, že aj tie učiteľky namietajú, že tých 17,20 eur dostávajú rodičia automaticky. Ja si tiež myslím, že je to veľmi nešťastné, a preto my tú motivačnú časť, ktorú sme dali pre deti, ktoré sú buď v predškolských zariadeniach, alebo v školách, sme v školách naviazali ani nie tak na prospech, ako na správanie. To dieťa musí mať dobré správanie, uspokojivé. A po druhé naviazali sme to na ten fakt, že to dieťa nesmie opakovať ročník. Nesmie. To znamená, v konečnom dôsledku je to aj o prospechu a aj tam sme sa snažili premietnuť tú zásluhovosť.
Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)