Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, štátne občianstvo je jedným zo základných znakov moderného štátu. Veď okrem územia každý štát má aj svojich občanov. Charakter štátu je vždy určený základnými pravidlami štátneho zriadenia. To znamená ústavou, ústavnoprávnym systémom a tým, ako garantuje štát uplatnenie základných práv a slobôd.
Niet sporu o tom, že štátne občianstvo je ústavou zaručené právo. Je to obsiahnuté v čl....
Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, štátne občianstvo je jedným zo základných znakov moderného štátu. Veď okrem územia každý štát má aj svojich občanov. Charakter štátu je vždy určený základnými pravidlami štátneho zriadenia. To znamená ústavou, ústavnoprávnym systémom a tým, ako garantuje štát uplatnenie základných práv a slobôd.
Niet sporu o tom, že štátne občianstvo je ústavou zaručené právo. Je to obsiahnuté v čl. 5 našej ústavy. Ako však zaručuje náš právny poriadok štátne občianstvo, keď už viac ako štyri roky tu stovky ľudí stráca slovenské občianstvo napriek tomu, že je evidentné, že voči ktorým sa to pôvodne prijalo, medzi dotknutými osobami tvoria iba zanedbateľné množstvo. Z 907 občanov, ktorí o slovenské štátne občianstvo prišli, prijalo maďarské štátne občianstvo len 55, čiže 6 % z celkového počtu ľudí. Vo väčšine prípadov to štátne občianstvo slovenské strácajú práve tí, o ktorých to novela prijatá v roku 2010 nepredpokladala. O tejto spornej novele zákona z roku 2010 preto môžme naozaj vyhlásiť, že sme si strelili do nohy.
Vážené kolegyne, kolegovia, po týchto skúsenostiach sa pýtam, či parlament v roku 2010 naozaj dobre odhadol to vládou deklarované vážne bezpečnostné riziko. Naozaj tých 55 ľudí má byť tým bezpečnostným rizikom? Pre mňa z toho vyplýva, že to bol omyl.
Národná rada doposiaľ už 12-krát sa snažila o elimináciu negatívnych dopadov nami kritizovanej novely. Dnes je to trinásty pokus napraviť niečo, čím sme dlžní našim občanom, dotknutým osobám, ale aj širokej verejnosti.
Pravdou je, že väčšina poslaneckých návrhov sa nedostala do druhého čítania, chýbala totiž tá potrebná politická vôľa, ktorá by túto chybu napravila. Pritom nemožno mať pochýb o tom, že ak je tu zákon, pri ktorom existuje snaha toľkokrát napraviť niečo zlé, niečo pomýlené, ako pri tomto zákone, tak musí ísť o nepodarok.
Celý príbeh sa začal prijatím maďarského krajanského zákona 26. mája v roku 2010. Týmto zákonom sa Maďarom žijúcim mimo územia Maďarskej republiky umožnilo získať maďarské občianstvo. Slovenská republika ešte v ten deň prijala protiopatrenie, a čo teraz už máme potvrdené, horúcou ihlou šité protiopatrenie v podobe novely zákona o štátnom občianstve.
Následne na to pred tromi rokmi sme sa ako skupina poslancov obrátili na Ústavný súd, aby rozhodol o nesúlade tejto prijatej novely s ústavou. Ústavný súd po troch rokoch rozhodol, že o veci nerozhodne. Všetci vieme, že aký nedôstojný koniec tento príbeh na Ústavnom súde mal. V pléne, ktoré v súčasnosti pozostáva z jedenástich sudcov, sa nepodarilo dosiahnuť potrebnú nadpolovičnú väčšinu ani pre jednu, ani pre druhú alternatívu. Ústavný súd nepotvrdil, že v súčasnosti platný zákon je v súlade s ústavou. Ja som naďalej preto presvedčená, že súčasný stav je protiústavný.
V roku 2010 pán premiér Fico zvolal Bezpečnostnú radu štátu s odôvodnením, že maďarský zákon o občianstve predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovensko. Čo sa týka bezpečnostného rizika, treba povedať, že nereálnosť hrozby vo vzťahu k občanom maďarskej národnosti priznal už aj sám premiér, keď v roku 2011 povedal, citujem: "Možno sme všetci podcenili a mysleli sme si, že všetci slovenskí Maďari okamžite budú utekať a budú si vyberať maďarské občianstvo a budú z tejto krajiny sa snažiť odísť. Nie je to tak. Toto je pre mňa veľmi príjemné prekvapenie."
A pýtam sa preto: Čo bolo presne to vážne bezpečnostné riziko, ktorým sa prijatie novely zákona v skrátenom legislatívnom konaní odôvodnilo? Pretože táto obava vlády o možnom hromadnom udeľovaní maďarského občianstva slovenským občanom nikdy neobstála. A nasvedčujú tomu aj tie štatistické údaje, ktoré som už spomenula. Napriek tomu tento absurdný stav tu naďalej pretrváva a naši občania strácajú slovenské štátne občianstvo proti svojej vôli.
Je nesporné, že nami kritizovaná novela zákona o štátnom občianstve bola pripravená unáhlene a nepremyslene. Unáhlene preto, lebo maďarský zákon o štátnom občianstve sa začal aplikovať až od 1. januára 2011. Vláda Slovenskej republiky pri príprave protizákona vedela, že k strate slovenských občanov maďarskej národnosti by teoreticky mohlo dôjsť až o sedem mesiacov po účinnosti slovenského zákona. Bol tu teda dostatočný časový priestor na rozumné riešenie situácie. A to formou rôznych konzultácií, dialógov na medzištátnej úrovni, samozrejme, majúc vždy na zreteli záujem našich občanov. Nestalo sa tak.
Preto tu máme dnes príbeh 102-ročnej ženy, ktorá z citových dôvodov prijala cudzie štátne občianstvo, a preto prišla o to slovenské. Stará pani však naďalej žije a chce žiť na území Slovenskej republiky medzi svojimi, kde prežila už viac ako storočie, žiaľ, teraz už ako cudzinka. Alebo je tu aj ďalší príbeh úspešného športovca profesionála, ktorý prijal štátne občianstvo cudzieho štátu, aby sa mohol realizovať v tom, v čom je najlepší. Pričom súčasný stav mu zabraňuje reprezentovať práve Slovenskú republiku. Všetko ho viaže k Slovenskej republike, lenže my tu máme zákon o štátnom občianstve, ktorý nepozná ani výnimky. A neskúma ani to, aký vzťah majú ľudia, ktorí nadobúdajú cudzie štátne občianstvo práve k Slovensku.
Vážení kolegovia, ja si vás dovoľujem upozorniť práve na tento najdôležitejší aspekt, aby sme naozaj skúmali práve tie väzby k Slovenskej republike. Zahraničná prax ukazuje, že táto situácia sa riešiť dá. Podľa rakúskeho zákona o štátnom občianstve, ak niekto chce prijať iné štátne občianstvo, ale chce si ponechať aj rakúske, tak podá žiadosť ministerstvu vnútra, ktoré skúma, aký vzťah má dotyčná osoba práve k Rakúsku. Napadlo niekoho u nás aj toto skúmať? Prečo sa dobrovoľne vzdávame našich občanov? Našich športovcov, umelcov, vedcov. (Reakcia z pléna.) Áno, aj Maďarov. Myslím si, že by bolo už načase napraviť tento stav.
Ale všímajme si aj ďalšie príklady zo zahraničia, kde dvojité štátne občianstvo nepredstavuje žiadne bezpečnostné riziko a nie je na ujmu štátu. V Európskej únii je každý štátny občan aj občanom Európskej únie. A je tento jav úplne normálny. Keď sa pozrieme do okolitých krajín, tak sa udiali veľké zmeny. So vzorovým príkladom prišla napríklad aj Česká republika, kde 1. januára 2014 sa už umožňuje získať štátne občianstvo inej krajiny bez straty českého štátneho občianstva. Trend teda ukazuje opačný vývoj ako to, čo momentálne platí na Slovensku.
Som preto toho názoru, že náš zákon o štátnom občianstve pred zmenou z roku 2010 spĺňa všetky štandardy, ktoré v demokratických európskych krajinách existujú. Obavám sa, že komplexná úprava problému si zrejme vyžaduje politickú vôľu a dohodu na najvyššej úrovni našich štátnych predstaviteľov. Kým sa to však stane, budem hlasovať za podporu predloženého návrhu zákona.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis