Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, Lucia, pán sprievodca, hm, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, hostia. Musím povedať, že keď som videl prvýkrát tento návrh zákona, tak to liberálne ja sa začalo búriť, to je pravda, ale jednak my v názve strany nemáme len jedno slovo, máme tam dve. A to je solidárny návrh toto a druhák, načúval som faktom, načúval som číslam a načúval som tomu, že ako situácia tam, kde ju potrebujeme riešiť, naozaj vyzerá.
A musím povedať teda aj v reakcii na Štefana Kuffu, nemáš pravdu, Štefan, takmer v ničom, čo si hovoril, nemáš pravdu. Mnohokrát to nie je na rodičoch, či chcú dať dieťa do škôlky alebo nie, častokrát nám to klesajúce číslo detí, ktoré máme v predškolskej výchove klesá hlavne kvôli tomu, že v škôlkach nie je miesto. Nie je to tak, že by bolo menej detí a veľké prázdne škôlky, ako to bolo pred desiatimi možno rokmi. Teraz nám Husákove deti majú deti, máme obrovský nárast detí v ročníku a mnohé samosprávy nie sú schopné napĺňať tými deťmi škôlky a pre mnohé deti jednoducho v škôlkach nie je miesto. Ďalší fakt je ten, že testy na každom dieťati sa robia už teraz, testy predškolskej vyzretosti sa robia vo veku 6 rokov a na základe nich sa potom odporúča rodičom, či dieťa môže nastúpiť do prvého ročníka alebo by malo absolvovať ešte jeden ročník škôlky. Ja osobne som mal jedného prváčika, kde sme jednoznačne odporúčali rodičom, aby ho ešte rok v škôlke nechali, nedali si povedať, mal som prváka, ktorý mi prvé tri mesiace potreboval sa ešte dohrať, on potreboval dobehnúť, nebol pripravený na školu. Tri mesiace behal dokola po koberci a potom v priebehu niekoľkých mesiacov dobehol všetky ostatné deti aj na písmenkách, aj na číslach. Vďaka tomu, že som učil v Montessori škole, túto možnosť mal, lebo si sám určoval to, akým spôsobom si bude rozvrhovať svoju vlastnú prácu.
Stratená generácia, o ktorej ja som hovoril, nebola stratená generácia prierezová celého populačného ročníka, bola to stratená generácia ďalšia v tých osadách. My máme niekoľko stratených generácií. Máme tu deti, ktorých rodičia aj ktorých starí rodičia sú odchovancami špeciálnych škôl, kde sa už ani neráta s normálnym zaradením do výchovného pedagogického procesu. Máme tak chorý systém zaraďovania do špeciálnych škôl, že jednak riaditelia špecializovaných škôl chcú mať čo najviac detí, lebo je tam trikrát, pomaly trikrát taký normatív ako na normálnej škole a jednak, tie akože normálne a dobré školy sa zbavujú rómskych detí len preto, aby sa s nimi nemuseli zaoberať. V prvom ročníku povedia - on nevie, čo je ceruzka, on nevie, čo je guma, on nevie, čo sú prezuvky, on nevie po slovensky, šup s ním do špeciálnej školy. To dieťa nemá žiadny poriadny, žiadny mentálny hendikep. Nie je žiadny dôvod, aby v špeciálnej škole bolo. Jediný dôvod, prečo je vyhodené z prvého ročníka, je, že nie sú kapacity na to, aby on tie dva posledné roky pred školou nejakým spôsobom dobehol. A práve tá štatistika OECD, o ktorej hovorila Lucia, potvrdzuje, že keby sme tam v tom rozmedzí rokov 3. až 6. roku veku investovali do toho základného vzdelania, čo sa týka hrubej a jemnej motoriky, čo sa týka sociálnych návykov, aby to decko vedelo, čo je pastelka, tak je vysoká pravdepodobnosť, že to dieťa príde až k mature. Ja nehovorím o stratenej generácii celoprierezovej, tých, tých 80 % obyvateľstva alebo 85, jediné, čo sa s nimi bude diať, je to, že ten plošný test, ktorý sa doteraz robil na úrovni 6 rokov sa posunie na úroveň 4 rokov. Tak ako teraz každé 6-ročné dieťa ide na test školskej zrelosti, tak takýmto spôsobom sa posunie na tú úroveň 4 rokov, kde sa bude, kde sa bude skúmať v prvom rade dostatočne podnetné prostredie pre jeho rozvoj. Ak ten test vyhodnotí na základe pár základných kritérií, že áno, toto dieťa má podnetné prostredie a v jeho vývoji nedochádza k žiadnym abnormalitám, tak kľudne nech zostane doma. To nebude žiadna výnimka, kvôli ktorej bude treba behať po úradoch. Tam na základe plošného zhodnotenia detí v 4 rokoch sa povie, toto dieťa má štandardné podnetné prostredie a môže kľudne ostať doma. V prípade, že ale nebude to prostredie podnetné dostatočne, v prípade, že to dieťa sa nebude vedieť umyť, že to dieťa sa nebude vedieť obuť, že nebude vedieť, čo je guma, čo je pastelka, a že nebude vedieť priradiť obrázok ku slovu len preto, že to slovo nikdy nepočulo, tak to dieťa pôjde do škôlky. A na základe štatistík, ktoré tu Lucia prezentovala, toto dieťa bude mať oveľa vyššiu šancu neprepadnúť sitom vo veku šiestich rokov a neskončiť v špeciálnej škole. Ak mi niekto ukáže lepší návrh, liberálnejší návrh, kde nebudeme musieť zbytok populácie zaťažovať tým testovaním, tak poviem, áno, existuje lepšie riešenie. Ale ja na základe posledných mesiacov a mesiacov diskusií aj s Luciou, aj s mnohými inými ľuďmi a takisto vnútri v SaS-ke sme to nemali ľahké, vlastným liberálnym kolegom vysvetliť, prečo takýto zákon predkladáme. Ak mi niekto ukáže lepšie riešenie v dnešnej situácii, tak som s ním na lodi. Ak splnomocnenec vlády začne pracovať a niečo predkladať, lebo toto bola téma jeho prvej tlačovky, som s ním na jednej lodi. Ale my nemôžeme čakať do nekonečna. Povinnú predškolskú dochádzku dokonca má pán minister Čaplovič v tej správe, ktorú nám sem preložil, predložil. A povinná predškolská dochádzka sa spomína v každom jednom texte, ktorý sa zaoberá deťmi z menej podnetného prostredia a so sociálne vylúčených skupín obyvateľstva.
Ďalšia vec je špecifickosť, špecifickosť veku 3 až 6 rokov. Je to práve vek, v ktorom sa u detí vyvíjajú základné sociálne návyky, kde sa buduje vzťah k autoritám. Kde počas troch rokov dieťa definuje svoj vzťah k spoločnosti. Ak v tomto období zanedbáme niektoré základné faktory, ktoré by mali vo výchove toho dieťaťa byť, tak v šiestich rokoch sa častokrát tá brána uzavrie a už sa nedostaneme naspäť. Ja keď som začínal pracovať s mladými ľuďmi, tak som začínal na, vo veku 14 až 18 rokov a myslel som si, aké sú tie deti tvárne. Kdeže! To sú dospelí ľudia. Tam už sa nedá robiť takmer nič. Tak som išiel na druhý stupeň základnej školy a tam som zistil, že takisto už sa dá urobiť veľmi málo. A keď som začal učiť 6-ročné deti a mal som prvý stupeň a behali mi tam po tom koberci, tak som zistil, že v šiestich rokoch už mnohé veci sú jednoznačne v charaktere toho dieťaťa zadefinované. A nevravím, že je neskoro, ale tá tvárnosť je tiež nižšia, než som si myslel. Predškolská výchova pre deti z nie štandardného prostredia, ktoré na Slovensku dokázateľne máme, je základný kľúč k celej ich budúcnosti životnej.
A v prípade, že mi dokážete ukázať jedno pravidlo, ktokoľvek z vás, ktoré dokáže natargetovať, zacieliť tú nutnosť predškolskej výchovy pre tieto deti, tak môžme sa rozprávať o alternatívach. Ale planú kritiku, na tú už je, myslím si, neskoro. Ďakujem.
