Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pamätám si ešte veľmi dobre na noc, keď SMER odvolával premiérku Radičovú. Za prvú polhodinu svojich prejavov jej poslanci Fico a Kažimír niekoľkokrát adresovali škaredé slová, napríklad že je klamárka. Tí najsrandovnejší sedláci, ktorí tam sedeli, do nej búšili hlava-nehlava, neskutočné hlúposti rozprávali úplne bez zábran, veď ako vždy, a ona tam sedela, počúvala, raz začas prišla ku mne vedľa na výbor si zapáliť, keď už toho bolo moc, ale vždy sa tam vrátila. So cťou si to odsedela a odchádzala preč o pol siedmej ráno, keď už bolo po všetkom. Ako taký rugbyový hráč, na ktorého sa zvalí celá tá mlynica spotených stokilových chlapov, a on má totálne dotrhaný a zablatený dres, ale zostane stáť s hlavou hore. S dôstojnosťou človeka, ktorý vie, čo je to súboj a prečo je v ňom.
A potom je tu urastený chlap, ktorý sa rád necháva fotiť s holou hruďou a je strašne hustý, keď je sám v televíznej debate. A keď si má vypočuť pár reakcií na svoj zblúdený opozičný prejav, utečie. Utečie. V tom lepšom prípade od hanby, v lepšom preto, lebo by to predpokladalo, že sa ešte hanbiť dokáže. V tom horšom a pravdepodobnejšom jednoducho zo strachu.
Ja som sa strašne včera v predsedovi vlády sklamal. Ja mám rád ťažké zápasy, keď to bolí, ide sa na doraz a človek sa musí zaprieť, a keď si môže svojho súpera vážiť, lebo vtedy zo seba vydá to najlepšie. Predseda vlády nám včera svojím neuveriteľne pyšným a zároveň bojazlivým útekom zobral posledné dôvody si ho vážiť. Nesúhlasiť s ním, ale môcť ho aspoň rešpektovať. Už sa to nedá. Žiadny majster sveta. Žiadny génius. Frajer je len vtedy, keď sa hrá presilovka a keď si na prázdnu bránu môže kopnúť penaltu. Slaboch, ktorého v bojovnosti, hrdosti a cti Iveta Radičová kedykoľvek uprace do kúta. A poviem tiež (potlesk), hoci nerád, že som tak trochu podľahol tomu všeobecnému dojmu, že Fico je komunikačný dávač, že keď chce, tak je v debate naozaj silný. Ale to, čo predviedol včera, bolo strašne slabé a vyslovene nedôstojné úradu, ktorý zastáva, a vážnosti toho, čo sa stalo. On nebol schopný odpovedať na jednu jedinú výhradu, ktorú mu v mene predkladateľov poslanec Lipšic adresoval. Ani na jednu jedinú, nula. Preto zdupkal.
Ono sa to totiž nedá vysvetliť a to je tá druhá vec, ktorá ma sklamala. A že premiér sa k tej akože svojej polovici národa správa ako k bezprizorným teliatkam, ktorým je naozaj možné povedať čokoľvek, stačí, že to bude opakovať doslova do zblbnutia. Je neuveriteľne prízemné správať sa k vlastným voličom ako k ľuďom, ktorým sa môže do očí klamať, lebo im sa dá. Oni si to nevšimnú. Hrozné. Smutné. Nebezpečné.
Tak teda takto, oná bájna strata, ktorú Fico hrdinsky vykrýva z tých istých peňazí, z ktorých celý svoj dospelý život žije, čiže z peňazí občanov Slovenskej republiky, je z veľkej časti ziskom Gazpromu. V roku 2008 sa Slovenský plynárenský podnik zaviazal, že bude 20 rokov odoberať od Gazpromu plyn za ceny, ktoré dnes občania Slovenskej republiky musia dotovať a ešte viac ich budú dotovať ľudia, ktorí dnes svoj pracovný život iba začínajú. Všetci traja nominanti prvej Ficovej vlády v predstavenstve SPP za tento obchod zdvihli ruku. Všetci traja. Nominanti prvej Ficovej vlády.
Podstata obchodu, o ktorom dnes hovoríme, spočíva v tom, že vláda zo súkromnej spoločnosti úplne sňala povinnosť sa na tejto strate podieľať a v plnom rozsahu ju previedla na občanov Slovenskej republiky. Také prosté to je, vy súkromníci, už budete iba zarábať, vy občania Slovenskej republiky, už budete iba doplácať, z rozhodnutia vlády Slovenskej republiky.
Ja viem, že sa to strašne ťažko počúva, ale takto to je. A ak by to mal byť jednorazový tunel za 76 mil. eur, je to síce zlé, ale dalo by sa to ako-tak prežiť, už toho ukradli aj viac. Ale nie je. Je to len jedna etapa väčšieho dealu, dealu, v ktorom pôjde o lacný plyn, nie pre domácnosti, ale pre spriatelených podnikateľov. Každý rok to bude produkovať stratu, ktorú občania Slovenskej republiky zaplatia vlastným potom a mozoľmi. Vlastným úsilím. Ale toto mínus na našej strane má a bude mať aj svoje plus. Plus pre Gazprom a plus pre dobrých podnikateľov ficovcov, ktorí si s premiérovými nosičmi vody dohodnú lacnejší plyn. To je čisté obludárium.
A ešte jednu vec z takého širšieho pohľadu. Ovládanie podnikov tohto typu štátnym sektorom môže fungovať. Môže fungovať v krajinách s efektívnou verejnou kontrolou a s efektívnou zodpovednosťou za správu verejných zdrojov. V krajinách, v ktorých ešte existujú inštitúcie schopné rozpoznať a obhájiť verejný záujem. Nie sme takou krajinou. A všetci to vieme. V našich podmienkach znamená účasť štátu na podnikaní jednoduchý reťazec. Namiesto profesionálnych manažérov nesúcich priamo zodpovednosť za hospodárske výsledky svojich rozhodnutí sú v tých podnikoch rozlezené klany straníckych nominantov, ktoré fungujú na povel konkrétnych biznis politikov a ich majiteľov. Výsledkom sú v tom lepšom prípade neodborné manažérske rozhodnutia, v tom o čosi horšom plytvanie a v tom najhoršom a najpravdepodobnejšom bohapusté rozkrádanie bez akejkoľvek zodpovednosti kohokoľvek.
Kde je dnes prezident republiky? Prečo sa ľudí, ktorí mu dali dôveru, nepríde zastať vo chvíli, keď im hrozí reálna krivda? Prečo strane, ktorej je akoby členom, nepríde povedať, aby sa vrátili z kratšej cesty, kým sa ešte čo-to dá zachrániť?
Ja viem, že Slovan začína hrať v KHL konečne doma, sám sa na to teším, ale nestačí chodiť na hokej, keď predseda vlády už po stýkrát z našich peňazí spláca záväzky, ktoré prevzal vlastnou hlavou. (Potlesk.)
Nie je strašné, že v tejto veľkej téme nikomu nechýba prezident republiky, hlava štátu, a že nikto od nej nič nečaká? A pritom by stačilo relatívne málo. Mať názor na to, čo dnes vyžaduje ochrana verejného záujmu, schopnosť ten názor predniesť a usilovať o to, aby ten názor, ten verejný záujem sa presadil. A nám ani len nenapadne, že by sme práve toto od súčasného prezidenta republiky mohli a mali chcieť.
Pred necelou hodinou sme sa prehupli do pamätného dňa Slovenskej republiky. 19. september je pamätným dňom Slovenskej republiky, pripomíname si vznik prvej Slovenskej národnej rady založenej pred 165 rokmi Hurbanom, Hodžom, Štúrom a ďalšími ľuďmi, ktorí v prospech národnej politickej existencie prinášali veľmi konkrétne obete.
Predseda Paška nemá problém spraviť si tlačovku a rozprávať tam niečo o ochrane parlamentnej kultúry. Ale ako vyzerá úcta k politickému dedičstvu štúrovcov v praxi SMER-u? Keď tu majú sedieť ministri pri interpeláciách, nie sú tu. Keď tu má sedieť vláda pri rozhodovaní o jej zotrvaní vo funkcii, nie je tu. Keď si má predseda parlamentu vybrať medzi lojalitou k politickej strane a lojalitou k inštitúcii, ktorú vedie, tak si neomylne vždy vyberie lojalitu k strane.
A, áno, viete zo štátnych peňazí zorganizovať ohňostroj a dať zarobiť nejakej eventovej agentúre. Ale k tomu, čo pred 165 rokmi pre tento národ vybojovali štúrovci, nemáte najmenšiu úctu a je vám to úplne ľahostajné.
A druhá vec, ktorá s tým súvisí. Hurban ako predseda prvej Slovenskej národnej rady má dole vo foyeri, vo vestibule, bustu. A má na tej buste aj svoje motto, ktoré znie: "Pravde a národu." Podľa toho, čo predvádzate v tejto konkrétnej veci, ale, žiaľ, nielen v nej, by ste to motto mali prelepiť, nie pravde a národu, ale "sebe a peniazom".
Áno, predseda vlády Slovenskej republiky si za peniaze občanov Slovenskej republiky kupuje priazeň veľkého biznisu, aby z tej priazne následne mal osobný úžitok. A mladým ľuďom, tým na krk vešia dlh, so splatením ktorého už si nebude robiť starosti, zaplatia ho ľudia, ktorí tu budú žiť, a na rozdiel od neho žiť zo svojho.
Ďakujem. (Potlesk.)
