Videokanál poslanca

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, dalo by sa povedať, že vystúpenie predsedu zahraničného výboru k tejto téme je čosi ako povinné cvičenie. Ale ja nemám rád povinné cvičenia. A určite to takto nepojmem.
Pokúsim sa hovoriť predovšetkým o veciach, ktoré nie sú v tom texte, o ktorom hovoríme, teda v Zameraní zahraničnej politiky, ale nie o tých, o ktorých si myslím, že by tam mali byť priamo, expressis verbis napísané. Ale chcem hovoriť o veciach, ktoré do textu, ktorý musí nutne hovoriť diplomatickou rečou, sa ani napísať nedajú.
Zahraničná politika nie je nejaké abstraktum, ktoré ide mimo našich životov. Veci, ktoré sa odohrávajú medzi štátmi a v medzinárodnom priestore, prv alebo neskôr dopadnú plnou váhou na naše životy bez ohľadu na to, či už sa nám to páči alebo nepáči. A preto považujem za užitočné a dobré, ak prinajmenej na parlamentnej pôde obídeme svet floskúl a povinných slovných spojení a pokúsime sa aspoň niekedy hovoriť priamou rečou.
Tak napríklad, a teraz si pomôžem príkladmi z toho textu, považujem za dobré a užitočné a chvályhodné, že sa naša diplomacia snaží stať sa súčasťou inštitúcií, ktoré vo svete medzinárodnej politiky majú svoju váhu. Bol som veľmi rád, že Slovensko bolo napríklad nestálym členom Bezpečnostnej rady OSN. Bol som v tom čase dokonca aj hrdý, akým spôsobom Slovensko konalo na tejto pôde. A bol by som rád, keby sa tam ocitlo znovu. Ale bol by som tiež rád, my všetci, ktorí o tom uvažujeme, dívame sa na to a máme túto ambíciu, vrátane teda nášho rezortu zahraničných vecí, keby sme si pripomenuli, o aký orgán ide. Ide o orgán, ktorý je jediný na svete, ktorého rozhodnutia majú nejakú právnu záväznosť v zmysle medzinárodnej politiky a najmä bezpečnostnej situácie.
Ale ten orgán od počiatku svojej existencie je vlastne zavrznutý v patovej situácii, ktorá je definovaná jeho piatimi stálymi členmi, ktorí proste majú právo veta na akékoľvek rozhodnutie. A títo piati stáli členovia tohto orgánu toto veto celé desaťročia úspešne využívajú na to, aby zabránili tomu orgánu mať meritórne rozhodnutia vo veľmi kľúčových situáciách. To je aj dôvod, prečo tá základná ambícia, ktorá stála pri vzniku OSN ako inštitúcie, teda zabrániť vojnovým konfliktom vo svete tak často neuspela. Pripomínam, že medzi nestálymi členmi v danej chvíli sú Argentína, Austrália a Čad, Čile, Jordánsko, Litva, Luxembursko, Nigéria, Južná Kórea a Rwanda. Z toho vidíte, že sú to z veľkej časti hráči, ktorých názoru by ste nepripisovali veľmi veľkú váhu v tom, čo sa má alebo nemá udiať vo svete, čo sa týka bezpečnostnej situácie. To je len tak na okraj.
Ale slovenská diplomacia má aj ďalšiu ambíciu, ktorá je zapísaná v texte. Chceme sa stať súčasťou Komisie alebo teda Rady pre ľudské práva, teraz je to už Rada, nie je to Komisia Organizácie Spojených národov. Rovnako ako bývalá Komisia, teraz aj Rada pre ľudské práva, ako tak pozorujem celé tie roky jej činnosť, má jednu jedinú pracovnú náplň, prijímať rezolúcie kritizujúce, odsudzujúce a iným spôsobom namierené proti Izraelu. Nič iného som si tu zatiaľ nevšimol. Je to rada, ktorá ignoruje, vďaka svojmu zloženiu, ktoré je chronicky čudné, všetky dôležité krízové situácie vo svete, pri ktorých prichádza k masívnemu porušovaniu ľudských práv. Ani len nepípla tá rada, keď prebiehalo doslova genocídne masové vraždenie napríklad v Sudáne. Tá rada ani len nepípne k situácii v Severnej Kórei, ktorá z hľadiska ľudských práv je naozaj povážlivá, no ale najmä členskými krajinami priamo tejto rady, aby bolo jasné, že keď sa aj my staneme členskou krajinou, v akej spoločnosti sa ocitneme, tak, to členstvo sa strieda, samozrejme, v danej chvíli okrem demokratických krajín, akými sú nepochybne Spojené kráľovstvo alebo trebárs Spojené štáty americké, alebo Nemecko, sa ocitne Slovensko v spoločnosti známych presadzovateľov ľudských práv, akými sú Čína, Kuba, Saudská Arábia, horribile dictu, ktorej rešpekt k ľudským právam, najmä ženským napríklad, ale aj k ľudským právam ľudí iného vyznania ako moslimského je známy, Spojené arabské emiráty, Pakistan, Kuvajt a ďalšia krajina, ktorá je známa „veľkou úctou“ k ľudským právam, Kazachstan. Takže, áno, podporujme snahu našej diplomacie byť aj v tomto orgáne, aby náš hlas eventuálne tam zaznel, ale buďme realisti v tom, akú bude mať váhu v tejto spoločnosti a čo je to za orgán.
Považujem za dôležité povedať ešte niekoľko slov k ďalším veciam. Budem skákať z témy na tému, pretože sa mi nepodarilo v podstate do mojich poznámok dostať systém, lebo vlastne ku všetkému by sa dalo niečo, v tomto skeptickom slova zmysle, ako som vyslovil teraz, povedať. Ale poviem.
Veľmi dobre je napísané, že v oblastiach kontroly zbrojenia, odzbrojenia a nešírenia bude Slovenská republika prispievať k posilňovaniu a tak ďalej. A, samozrejme, tam je reč najmä o tom, ako dopadne hodnotiaci proces zmluvy o nešírení jadrových zbraní, Non-Proliferation Treaty, ktorý vyvrcholí hodnotiacou konferenciou o rok v New Yorku. Dámy a páni, to je fajn, že sa toho chceme zúčastňovať, ale tá zmluva je prakticky mŕtva. Treba si uvedomiť, že tá zmluva je de facto, hoci nie de iure mŕtva, pretože kľúčoví porušovatelia zásady nerozširovať jadrové zbrane vôbec nie sú ich signatármi, po prvé, a, po druhé, tí, ktorí sú jej signatármi, tak beztrestne napríklad, viď prípad Severnej Kórey, svoj podpis odvolajú a pokojne pokračujú vo svojom úsilí nadobudnúť nukleárne zbrane.
Povedzme si rovno, že tá zmluva napríklad umrela, definitívne vydýchla naposledy tou absurdnou dohodou za rokovacím stolom, kde sedeli na jednej strane predstavitelia Iránu a na druhej strane šampióni svetovej diplomacie zastúpení ministrom zahraničných vecí Spojených štátov Johnom Kerrym a ministerkou zahraničných vecí Európskej únie pani Catherine Ashton. Dospeli k zmluve, ktorá fakticky legitimizuje obohacovanie uránu v Iráne, hoci, je to v nej napísané, nie až na takú úroveň a že Irán je povinný zastaviť kaskádu centrifúg, ktoré obohacujú urán na hladinu vyššiu, ako je 5 %. Ale tá zmluva, ktorá je najbezzubejšou, ktorú si v histórii medzinárodnej politiky pamätám, nehovorí nič o tom, že Irán musí zničiť tie centrifúgy. On ich môže kedykoľvek rozbehnúť. A to pokojne urobí, lebo neexistuje mechanizmus, ako mu v tom zabrániť. Sledujúc bilanciu medzinárodných rokovaní Iránskej islamskej republiky za posledných 20 rokov chcem povedať, že nie je podozrenie, ale je absolútna istota, že Iránu ani nenapadne rešpektovať akúkoľvek dohodu tohto druhu a že jediné, čo tá zmluva dosiahla, je, že Irán v istom okamihu povie, že rokovania zlyhali, lebo teda naše názory nie sú rešpektované, a Irán bude mať jadrovú zbraň. A o tom hovorím, keď som povedal, že si myslím, že zmluva o nešírení jadrových zbraní je mŕtva.
Pokiaľ majú jadrové zbrane krajiny, v ktorých existuje rozumná istota, že nebudú mať tendenciu ich použiť, ako je napríklad päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, ale aj napríklad ako je s väčším rizikom, povedzme, India a Pakistan a trebárs Izrael, že nebudú mať tendenciu to použiť ako prví za politickým cieľom, myslím, tak v takom prípade, prosím, situácia nie je horšia, ako bola počas celej studenej vojny, keď svet bol zamrznutý v systéme, ktorý niesol výstižnú skratku, že MAD, čo sa prekladá do angličtiny Mutually Assured Destruction, vzájomne zaručené zničenie. To bol ten koncept, prečo na seba nikdy mocnosti dvoch blokov nezaútočili Ale to už neplatí.
A je samozrejmé, že keď Irán bude mať jadrovú zbraň, môžeme očakávať podobnú ambíciu od Saudskej Arábie, pretože Saudská Arábia je strategický súper a nepriateľ Iránu v danom teritóriu a má na to prostriedky, kedykoľvek.
Chcem upozorniť, že ani Turecko už nebude mať motiváciu byť poslušným hráčom v takomto prípade.
Chcem upozorniť, že prednedávnom bola uzavretá zmluva medzi Tureckom a Japonskom o spolupráci v oblasti nukleárnych technológií, ktorá umožňuje Turecku napríklad získavať aj technickú podporu pre obohacovanie uránu na svojom území. V obidvoch prípadoch ide o krajiny, ktoré majú na to prostriedky.
A v prípade Japonska ide o krajinu, ktorá, keby len využila plutónium, ktoré vzniká v jadrových reaktoroch, môže mať, a má technológiu, že môže mať nukleárne zbrane vo veľkom množstve zajtra, stovky hlavíc, zajtra. Japonsko patrí medzi technologicky najvyspelejšie krajiny.
Preto hovorím, že oceňujem, že v našom materiáli sa ocitne naša ambícia angažovať sa v tejto veci, len upozorňujem vás všetkých, že sa angažujeme vo veci, ktorá nemá v danom okamihu, tak sa zdá, dobrý koniec. Nevidím ho na horizonte.
Ďalšia vec, ku ktorej chcem povedať pár slov, je tá časť, kde sa hovorí, že Slovenská republika, ja viem, že to tam musí byť takto napísané, lebo to je jazyk európskej diplomacie, Slovensko a Európa budú prispievať k rozvoju strategického partnerstva medzi Európskou úniou a Ruskou federáciou. Pravda je taká, že Ruská federácia nie je náš strategický partner. Prepáčte, Ruská federácia sama seba, ak dobre rozumiem rečiam jej vedúcich predstaviteľov na rôznych fórach, hneď pripomeniem, o ktoré fóra ide, sa chápe ako strategický súper Európskej únie. Nehovorím rovno, že Ruská federácia je nepriateľ, lebo sme strategickí partneri vo viacerých veciach. Viem si predstaviť, že pri zmene studeného konfliktu na horúci konflikt medzi, povedzme, západným svetom a európskym svetom a islamským svetom je Rusko náš strategický partner, pochopiteľne. Ani si nemyslím, že by zo strany Ruska hrozilo, že sa dajú opäť do pohybu nejaké tanky. Ale rozhodne v mnohých veciach sa Rusko chápe ako náš súper v geopolitických záujmoch. Ukrajina je jeden z tých prípadov. Samozrejme, mne je jasné, že Európska únia ako taká a všetky európske krajiny a Slovensko nota bene, lebo my sme pomerne blízko, musíme hľadať cesty spolupráce s Ruskou federáciou, ale bolo by dobré, keby sme aspoň kdesi vzadu v mysli mali rozsvietenú lampičku, ktorá nás upozorňuje, že nemáme dočinenia s partnerom, ktorý má vo všetkom úmysly aj záujmy zhodné s nami.
Tak napríklad chcem pripomenúť, že teraz prebehla bezpečnostná konferencia v Mníchove. A ono už tuším bolo dvadsiate výročie tejto konferencie. (Reakcia navrhovateľa.) Bolo päťdesiate dokonca, pardon. Ďakujem, pán minister. V roku 2007 na tejto konferencii vystúpil Vladimír Putin so zásadným prejavom, v ktorom definoval postoj Ruska k záležitostiam, o ktorých sa tam diskutovalo. Bol to brutálny prejav. A nebol veľmi priateľsky naladený k Európskej únii ani k tomu, ako Európska únia sama chápe svoje pôsobenie. Reakcie, s výnimkou jednej jedinej, boli, existuje na to výborné anglické slovo, volá sa meek, by som povedal také slabé až plaché, vrátane politikov, ináč veľmi rozhodných, ako je povedzme Angela Merkel. Jediný, kto na ten prejav zareagoval, prekvapujúco priamočiaro a otvorene, bol švédsky politik Carl Bildt. A ten povedal toto: „A teraz sme počuli skutočné Rusko.“ Chcem povedať, že rád by som bol, keby sme mali všetci, keď sa bavíme o Rusku ako o partnerovi, strategický ostrozrak Carla Bildta.
Neviem, či ste si všimli, bol taký samit Európskej únie a Ruska, ktorý mal trvať dva dni a mal byť proste plný slávnostných večerí a obedov a potriasaní rúk. Tak Európska únia za trest kvôli rôznym veciam potrestala Rusko tým, že samit skrátila na tri hodiny. Ale keďže vieme, že ruský prezident ani ruská diplomacia netrpia nedostatkom stravy, tak proste, by som povedal, nad týmto krutým trestom sa asi pousmiali. Povedali si svoje, na jednej strane stola boli Van Rompuy a Barroso a na strane druhej bol Vladimír Putin. Nemal som z toho samitu pocit, že sa rozprávali dvaja strategickí partneri, práve, naopak, rozhodne nespomenuli niekoľko vecí. Napriek tomu, že opakovane napríklad Vladimír Putin na tom samite povedal, že nemieša sa Rusko do vnútorných vecí Ukrajiny a že tá 15-miliardová pôžička od Ruska, ktorou v konečnom dôsledku podľa všetkého presvedčil ukrajinského prezidenta Janukovyča, aby nepodpísal asociačnú dohodu s Európskou úniou, platí bez ohľadu na to, či k zmene moci na Ukrajine príde alebo nepríde. Netrvalo potom ani pár hodín, keď sa nechal počuť vicepremiér ruský, keď povedal, že no, dobre, ale vzhľadom na možnú návratnosť alebo nenávratnosť tej pôžičky tak pri zmene politiky Ukrajiny je možné tú pôžičku prehodnotiť, samozrejme.
No a to, o čom tam nebola reč, samozrejme, je, že, napríklad keď sa bavíme o strategickom partnerstve a o našom vzťahu ku krajinám Východného partnerstva, tak v roku 2010 uzavrela Ukrajina, personifikovaná terajším prezidentom Janukovyčom, a Ruská federácia, v tom čase reprezentovaná ešte prezidentom Medvedevom, proste zmluvu o prenájme námornej základne na Kryme pre ruskú flotilu, pre Ruskú federáciu mimoriadne strategicky dôležitú námornú flotilu, Čiernomorskú flotilu. Ide o Sevastopoľ. A ja si neviem predstaviť, že by sa Ruská federácia zmierila so stratou tejto základne. Má ešte mimo pôvodného územia Sovietskeho zväzu jednu námornú základňu, jednu jedinú. Tá je v sýrskom prístave Tartus. Ani tej sa Ruská federácia nevzdá. A bolo by veľmi hlúpe od nej očakávať, že by sa jej vzdala, a bola by hlúpa, keby sa jej vzdala. To je, samozrejme, úplne legitímny záujem Ruskej federácie, tieto veci si udržať.
No ale keď sa chceme pozerať na to, aký strategický partner je Rusko pre Európsku úniu, treba si uvedomiť, že Rusko má svoje geopolitické záujmy, medziiným aj v priestore, o ktorom hovoríme a ktorému vyjadrujeme solidaritu. Ja netvrdím, že nevyhnutne tie záujmy vždy a za každých okolností sú v rozpore s našimi, teda európskymi záujmami, ale často sú také.
Ďalšie „veľké víťazstvo“, samozrejme, európskej diplomacie je, ako dopadli rokovania o situácii v Sýrii v Ženeve. To ani nemohlo, samozrejme, dobre dopadnúť, pretože čo sa týka sýrskej opozície proti Asadovmu režimu, tak tam tí kľúčoví hráči, ktorí sú zodpovední za kľúčové násilie z tej druhej strany v sýrskom konflikte, čiže všetky tie džihádistické skupiny predstavujúce rôzne filiálky Al-Káidy, tie tam vôbec neboli. Čiže v mene koho hovorili tie opozičné sily? A, samozrejme, Ruská federácia popri, by som povedal, veľmi užitočnom kroku, keď primäla sýrsky režim k tomu, aby prinajmenej začal s likvidáciou chemických zbraní, tak pokojne dodáva iné zbrane tomu sýrskemu režimu, samozrejme, vrátane možných strategických protilietadlových systémov, samozrejme, popri iránskom režime.
Mimochodom, na tej ženevskej konferencii ten hlavný hráč, externý popri Rusku, ktorý v tom konflikte je zaangažovaný, dvaja hlavní hráči vlastne, Irán na jednej strane a Saudská Arábia na druhej strane, tam vôbec neboli. A tá vojna v Sýrii, okrem toho, že je to vnútorná sýrska vojna, kde vybuchli všetky možné nazhromaždené nenávisti na tom území, a je ich veľa, verte mi, tak je zástupnou vojnou medzi napríklad sunnitmi a šiitmi, ktorí do toho pchajú nos, na jednej strane z Iránu, na druhej strane zo Saudskej Arábie. No a ak chcete mať nejaký ďalší dôkaz o vlastne bezmocnosti západnej diplomacie, teraz nie je reč o slovenskej diplomacii, preboha, západnej diplomacie ako takej, teda americkej a európskej, jednotnou rukou podpísanej, tak to je napríklad sýrsky konflikt, pričom nemožno realisticky čakať, že sme s tým mohli niečo robiť.
A ďalšiu vec, ktorú nachádzam ako inšpiratívnu pre mňa v tomto materiáli, a tiež sa nečudujem, že sa tam ocitla, lebo toto je jazyk, ktorým hovoria všetky európske materiály a ktorý ja neviem ja by som veľmi nemenil, hoci napríklad ja by som to vynechal z dôvodov môjho osobného presvedčenia, dovoľte prečítať: „Slovenská republika bude na pôde OSN prostredníctvom členstva v ďalších medzinárodných organizáciách a prostredníctvom rozvojovej spolupráce prispievať k riešeniu globálnych výziev, najmä k zmierňovaniu dopadov klimatických zmien a k zvyšovaniu adaptácie na klimatické zmeny." A v ďalšom odseku je uvedené: „Chceme pôsobiť aktívne v rámci environmentálnej diplomacie s cieľom, aby bola prijatá ambiciózna dohoda s čo najširšou účasťou." Boh uchovaj, dámy a páni. Totiž ak dobre čítam napríklad výsledky Goddardovho inštitútu pre Space Studies z New Yorku, kde pôsobí nepochybne veľmi významný vedecký tím americkej organizácie NASA, čo je Národná agentúra pre vesmírny výskum, zisťujú, že za posledných 12 rokov sa s globálnymi teplotami nedeje nič. A pýtam sa, prečo sa prestalo hovoriť o globálnom otepľovaní a začalo sa hovoriť o klimatických zmenách. No, áno, je to preto, pretože na to sa dá navesiť čokoľvek, vznikol gumový pojem. To nie je jediná inštitúcia, ktorá konštatuje, že napriek stúpajúcim hladinám kysličníka uhličitého v zemskej atmosfére akosi satelitné merania globálnej teploty konštatujú, že sa prestala zvyšovať. Tým, že máme teplú zimu, sa nedajte pomýliť. V Spojených štátoch majú, naopak, neobyčajne krutú zimu. Nedajte sa tým pomýliť.
Fakt je ten, že napríklad veľmi, veľmi významná autorita z Max-Planck inštitútu v Hamburgu, čo je čosi, to je analógia našej akadémie vied, lenže, by som povedal, s o niečo vážnejším renomé, Jochem Marotzke povedal, citujem pre istotu po anglicky: „I hardly know any colleagues who would deny that it hasn´t gotten warmer in recent years." Neotepľuje sa, ale mechanicky do všetkých európskych dokumentov a cez európske dokumenty aj našich národných dokumentov preniká panika, čo budeme robiť s tou príšernou klimatickou zmenou, ktorá akosi ale neprichádza, a ako ešte ďalej vážnejšie poškodíme naše hospodárstvo, slovom naše teraz myslím nielen slovenské, ale aj európske, ďalšími vecami, ktoré majú za cieľ zabrániť teda stúpaniu teploty, ale v skutočnosti len ako v prípade emisných kvót vytvárajú korupčné prostredie pre obrovskú korupciu a spôsobujú ekonomické straty. To už nie je konštatovanie mňa ako známeho klimaskeptika, to je konštatovanie aj veľmi vážnych ekonomických inštitúcií v západnej Európe.
To je dávna debata. Ja som na pôde tohto parlamentu, to už je odvtedy dlho, bolo to okolo roku 2000, patril s Jánom Langošom k tým, sme boli sami dvaja, ktorí sme hlasovali proti ratifikácii Kjótskeho protokolu. Považovali sme ho za brutálnu hlúposť. Vtedy si to nemyslelo zas tak veľa ľudí. Skutočnosť je taká, že odvtedy prešlo dosť veľa rokov, takmer štrnásť a v podstate niektoré bludy, zdá sa, sú nesmrteľné a prenikajú aj do našich dokumentov.
Páni, ale nemal som ambíciu nejakým spôsobom proste vytknúť tieto veci, ktoré sa týkajú možno v podstate vnímania svetovej situácie ako takej, dokumentu, ktorý pripravilo ministerstvo zahraničných vecí. Ani som nečakal, že by taký jazyk, priamy, aký som ja teraz použil, do takéhoto dokumentu mohol vôbec preniknúť. Len som považoval za dôležité niektoré veci povedať.
Ale ešte som neskončil, poviem niektoré ďalšie veci.
My máme napríklad ambíciu prispieť k tomu, aby na Blízkom východe prebehol mierový proces. Ja by som bol rád, keby sme mali v tejto súvislosti ambíciu zaviesť trochu priameho jazyka do tohto mierového procesu, lebo v jazyku Európskej únie to vyzerá tak, ako keby jedinou prekážkou mierového procesu na Blízkom východe bola neochota Izraela napríklad zastaviť budovanie osád na územiach Západného brehu. Ale to tak nie je. Na druhej strane toho rokovacieho stola na mierovom procese totižto sedí partner, ktorý, po prvé, nemá nijakú legitimitu a, po druhé, nemá nijakú ochotu uzavrieť mier a nemá ani bazálnu ochotu proste pripustiť dlhodobo existenciu štátu Izrael na tomto území. A bol by som rád, keby v tejto veci Európska únia prestala hrať hru, ktorá predstiera, že môže celú vec nejako ovplyvniť, lebo ju ovplyvniť nemôže, dámy a páni, naozaj nemôže. Dvadsať rokov sledujem čosi, čoho výsledkom je vždy a znovu to isté, a Európska únia, bohužiaľ, veľmi často prilievala benzín, až nie ani olej, do ohňa v tejto veci.
A, samozrejme, Európska únia ani Slovensko nemôže hovoriť jasnou rečou ani o iných vzdialených konfliktoch, ktoré sa nás ale môžu jedného dňa týkať. To je východná Ázia.
Nehovorím teraz o Severnej Kórei, to je hanebná čierna diera sveta, proste s tak brutálnym porušovaním ľudských práv, že si to ani nezaslúži komentár.
Ani som nečakal, že vôbec môžeme k tomu niečo meritórneho povedať, ale treba si uvedomiť, že tam prebieha tlejúci konflikt, ktorý môže jedného dňa vybuchnúť do veľmi, veľmi škaredých podôb.
Už som spomenul, že Japonsko môže oživiť svoje nukleárne ambície, no, samozrejme, lebo má proti sebe zdanlivo len v drobnom konflikte o neobývané ostrovy, ktoré sa volajú v Japonsku Senkaku a Diaoyu proste v Číne. Tak to vyzerá ako banálna vec, kvôli ktorej predsa dve také krajiny ako Japonsko a Čína nemôžu ísť do vojnového konfliktu.
Dámy a páni, veľmi inak zdržanlivý a seriózny britský časopis The Economist si ale myslí opak. Zverejnil obálku, na ktorej bola fotka týchto ostrovov, taká nejaká polosatelitná alebo letecká, s otázkou: Môžu ísť Japonsko a Čína do vojnového konfliktu kvôli tomuto? A bola tam šípka na tie skaly v mori, ktoré sú neobývané. A odpoveď bola: „Sadly, yes.“ (Bohužiaľ, áno.)
Ja viem, že to sa nás netýka a nerokujeme tu o tom, ale veľmi zriedka hovoríme o medzinárodnej situácii na pôde slovenského parlamentu. Rád by som bol, aby sme o tom hovorili častejšie, hoci je mi jasné, že sme tak hlboko ponorení do toho, čo sa odohráva vnútri krajiny ako väčšina európskych krajín, že sa na to nedostáva času.
Myslím si ale, že je užitočné, keď sa na to z času na čas predsa len nejaký čas nájde a keď predsa len si niektoré veci povieme priamo, a nie veľmi diplomatickým jazykom. Ja sa veľmi ospravedlňujem pánovi ministrovi a podpredsedovi vlády, že som proste takýmto spôsobom narušil dobré mravy, a dovoľte, aby som vám poďakoval za pozornosť. (Potlesk.)