Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

12.2.2013 o 15:24 hod.

PhDr. CSc.

František Šebej

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 12.2.2013 15:24 - 15:29 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Kolegovia, opätovne, ako aj pred časom, keď sme sa bavili, tak konštatujem, že mnohokrát diskusné príspevky sa netýkajú merita veci, čiže netýkajú sa faktu, že ide o skrátené konanie a mnohí kolegovia ste hovorili priamo k tej predlohe. Ja sa pokúsim sa vrátiť teda k tomu, o čom by sme mali v tejto chvíli diskutovať, a síce o tom, že či je v poriadku, že sa bavíme o tejto zákonnej predlohe v skrátenom konaní, teda že či je opodstatnené, aby sme o tom rokovali v skrátenej podobe.
Ja sa domnievam, že teda bez toho, aby som hodnotil tú zákonnú predlohu, počúvam, že v mnohom môže byť užitočná, ale bez toho, aby som hodnotil tú zákonnú predlohu, konštatujem, že tak, ako ja čítam náš rokovací poriadok, tak nie sú naplnené podmienky pre skrátené konanie, nie sú, jednoducho nie sú. Samozrejme, že všetko sa dá interpretovať rôzne, že sa dá, dá sa vyčísliť, že vlastne sa jedná o vážnu hrozbu hospodárskych škôd a podobne, a to sa dá v každom prípade. Ja si ale myslím, že zákon, ktorý, ktorý, ktorým by sa malo naše rokovanie riadiť, a teda aj legislatívny proces, že by nemal byť takto gumene interpretovaný. To je prvá vec. Čiže, čiže ja sa domnievam, že nie sú naplnené podmienky.
Druhá vec je, že opätovne zabúdame, že okrem nášho vlastného zákona, ktorým sa máme riadiť, teda rokovacieho poriadku sa skrátené konania vždy týkajú ešte ďalších vecí. To, že legislatívny proces je taký zdĺhavý, že trvá nejakú dobu, že je pripomienkové konanie, že je prvé čítanie, druhé čítanie, tretie čítanie, že to celé teda je časovo náročná záležitosť, má svoj zmysel, pretože ten čas je potrebný, aby do legislatívneho procesu vstupovali svojimi úvahami, svojimi námietkami, svojimi pochybnosťami aj iní aktéri, ako je priamo autor návrhu. Či už sa jedná o poslancov, ktorí majú legislatívnu iniciatívu, alebo či už sa jedná o návrhy z dielne jednotlivých rezortov. To je užitočná vec v parlamentnej demokracii, že legislatívny proces je skracovaný len vtedy, ak je to naozaj nevyhnutné, aby neprišlo k tomu, že v unáhlenom chvate proste príde k nejakým chybám. Ale to je len tá, tá menej závažná vec. Tá závažnejšia vec je, že skrátené konanie má vždy nejakú cenu a tá cena sa volá: po prvé obmedzenie poslancov v ich právach. To trvanie toho legislatívneho procesu na pôde parlamentu má svoj význam jednoducho preto, že je dobrým právom, zákonným právom poslancov mať čas vstupovať do legislatívneho procesu, mať čas uvážiť, čo tá zákonná norma prináša a čo odnáša. A my sme, keď sa dohodneme na tom, že budeme o niečom rokovať skrátene, tak sa dobrovoľne o toto svoje právo oberáme. To po prvé.
Po druhé ale to súvisí s ďalším rozmerom legislatívneho procesu, a to je právna istota občanov, nie nás poslancov. Občanov. Podotýkam, že súčasťou toho, čo sa pre občanov nazýva právna istota, je poriadny legislatívny proces, ktorý sa odohráva v súlade s pravidlami, ktoré si samotný parlament na seba uvalil v podobe svojho rokovacieho poriadku. Inak aj občania musia nutne nadobudnúť pocit, že sú prijímané zákonné normy bez toho, aby:
1. mali občania cez svoje iniciatívy možnosť do toho celého zasiahnuť a aby
2. mali do toho dostatok času zasiahnuť ich volení zástupcovia.
Čiže skrátené legislatívne konanie nevyhnutne postihuje už samotnou svojou existenciou aj práva občanov. A preto si myslím, že k skrátenému legislatívnemu konaniu by malo prichádzať len vo výnimočných a naozaj kritických a závažných prípadoch.
Kolegovia a kolegyne, domnievam sa, že toto nie je ten prípad. Preto ja za skrátené legislatívne konanie hlasovať nebudem. Opakujem znovu, že som hovoril čiste o skrátenom konaní a nie o tej zákonnej norme ako takej. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 12.2.2013 11:17 - 11:17 hod.

František Šebej
Ďakujem pekne, pán predseda. Kolegovia zo zahraničného výboru, dovoľujem si vám pripomenúť, že výbor zasadá o 12.00 hodine v miestnosti číslo 183.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.12.2012 17:50 - 18:00 hod.

František Šebej
Ďakujem. Ja len stručne, že ma naozaj mrzí, ak som kolegu Brocku deinšpiroval.
A druhá poznámka teda k tým diskriminačným žalobám. Pán kolega Gál, ja absolútne s vami súhlasím a dodávam teda, že naozaj je málo veci, ktoré ma do tej miery poburujú ako táto vec.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 18.12.2012 17:25 - 17:44 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem, pán predseda. Vážení kolegovia, vážená pani ministerka, poviem možno niečo iného ako, ako moji predrečníci. A na konci toho, čo poviem, ukážem prstom a nebude to na ministerstvo toto, ani na ministerstvo predchádzajúce, ba ani to nebude toľkokrát citovaný predseda Najvyššieho súdu Harabin, hoci aj o ňom tu bude reč.
Tuto sa akosi udomácňuje zvyk zdobiť svoju reč citátmi, tak aby som neporušil tradíciu, aj ja nejaké pridám.
Priznám sa, že ten prvý mi zišiel na um pri pohľade na súčasného predsedu Najvyššieho súdu a pochádza od spisovateľa rakúskeho menom Arthur Schnitzler, ktorý kedysi povedal, že "keď sa nenávisť stane zbabelosťou vyjde do spoločnosti a zmení si svoje meno na spravodlivosť". Podotýkam, že Arthur Schnitzler ešte v tom čase, keď žil, nevedel nič veľmi o slovenskej justícii, ale tá ešte vlastne ani neexistovala, ale nejak mi to pripadá trefné.
Ten druhý citát pochádza od Luciusa Annaeusa Senecu, ktorý vraví, že "štáty bez spravodlivosti nie sú nič iné než rozsiahle bandy", mal na mysli zločinecké bandy.
Konštatujem, že podstupujeme v danej chvíli vzhľadom na stav súdnictva riziko, že sa na nás bude vzťahovať Senecov citát.
Ten tretí citát pochádza od veľkého Winstona Churchilla, ktorý je teda studnicou zaujímavých citátov. Bol to múdry muž, ktorý povedal, že "všetky veľké veci sú jednoduché a mnohé možno vyjadriť jediným slovom: sloboda, spravodlivosť, česť, povinnosť, milosrdenstvo, nádej" a podobne. Dali by sa písať s veľkými písmenami, pochopiteľne.
Konštatujem, vzhľadom na to, že na Slovensku nič nemožno vyjadriť jednoduchým slovom, že na Slovensku niet, zdá sa, veľkých vecí.
Pokračujem ešte jedným citátom, ktorý je inšpirovaný tým, čo kedysi zvykol hovoriť súčasný premiér Robert Fico, vraj "nežijeme v právnom štáte", vravieval. To ma doviedlo k potrebe citovať, čo je to právna istota podľa definície. "Právna istota je jasnosť, určitosť a stálosť štátnych rozhodnutí, ako aj to, že riešenie sporných právnych otázok alebo pomerov sa deje v primeranom čase. Právna istota je dôležitým pilierom ochrany práva. Zjednodušene možno povedať, že je to stav, keď sa človek môže spoľahnúť na právo, teda keď je právo predvídateľné."
Vzhľadom na mnohé, nie viaceré, mnohé rozhodnutia slovenských súdov konštatujem, že na Slovensku nie je právna istota. Nežijeme v stave právnej istoty.
Včera, keď som rozmýšľal o tom, čo poviem v rámci rozpravy okrem iného, tak som sa, by som povedal vlastne v ambícii, ktorá ďaleko presiahla moje možnosti, začítal do skvelej knihy profesora Pavla Holländera Filozofia práva. Tam rieši otázku spravodlivosti a jej definície asi na 50 stranách. No ale potom, keď som si predstavil poloprázdnu sálu a nezáujem všeobecný verejnosti aj tejto snemovne k týmto otázkam, zmocnil sa ma pocit márnosti a do tejto naozaj neľahkej úlohy som sa rozhodol nepúšťať.
Len konštatujem, že spravodlivosť je systém, kde sa môže každý spoľahnúť na rovnakú férovú, jasnú a spoločne zdieľanú a rešpektovanú ochranu svojich práv ako jednotlivca pred každým iným jednotlivcom, ale najmä pred verejnou mocou.
Konštatujem, že spravodlivosť na Slovensku má v tomto smere viac než významné nedostatky a nebude to len zásluhou ministerstiev a striedajúcich sa ministrov. Je to vážnejšie. Konštatujem, že normálne trojdelenie moci má tri piliere. Má moc výkonnú, zákonodarnú a súdnu. Pozerajúc na systém, v ktorom žijeme, mi tam prekáža nejaká štvrtá noha. Prokuratúra nezapadá ani do jednej z týchto definícií, tak ako ju zažívame dnes.
Konštatujem, že prokuratúra, a to už konštatoval spomínaný profesor Holländer, keď Mečiar v takej legislatívnej ústavotvárnej tvorivosti dobehol proste s návrhom slovenskej ústavy pred viac než dvomi desaťročiami, tak vtedy Pavol Holländer konštatoval, že tá prokuratúra tam zostala v podobe sovietskej Višinského prokuratúry, monokratická, ničím nekontrolovaná, nespadajúca pod žiadnu demokratickú definíciu.
Konštatujem, že prokuratúra, tak ako ju máme definovanú v ústave, a teraz ukazujem na ústavu, nie na ministerstvo spravodlivosti, je monokratická, to znamená, že strmo zhora nadol riadená, že prokurátori teda nie sú procesne nezávislí vo svojej činnosti a nezastupujú teda vždy záujmy spoločnosti. Prokuratúra je centralizovaná a závislá od vôle jediného človeka - generálneho prokurátora, ktorý v danej chvíli ani nie je.
Konštatujem tiež, že prokuratúra nie je ani nestranná, ani transparentná, ani spoľahlivá, neslúži všetkým rovnako, občanom rovnako a robí rozdiely medzi politikmi a nepolitikmi, medzi politikmi rôznych strán, medzi osobnými známymi a osobnými neznámymi, medzi osobami finančne veľmi vplyvnými a takými, ktoré nemajú nijaký vplyv, a to by nemala. Ale konštatujem tiež, že k zmene tohto stavu, myslím k trvalej zmene asi ťažko dospejeme tým, že na poste generálneho prokuratúra, prokurátora zasadne legitímne zvolený nový generálny prokurátor. Ten by síce veľmi pomohol, ale to by bol zase stav, ktorý by sa mohol meniť. A konštatujem teda to, čo už hovorím ja aj moji mnohí kolegovia aj z týchto parlamentných lavíc, a spomínam si, že to tuná na tejto pôde pred viac než desiatimi rokmi povedal aj náš priateľ Ján Langoš. Treba zmeniť celú hlavu ústavy! Prokuratúra tak, ako je definovaná, neslúži spravodlivosti. Je štvrtou mocou v štáte a v demokratickej ústave takto definovaná prokuratúra podľa mojej neprávnickej mienky nemá čo hľadať.
Česi prešli na štátne zastupiteľstvo, čo dáva z môjho pohľadu zmysel, pretože prokurátor je v podstate štátny žalobca, ktorý v spore zastupuje štát. A domnievam sa, že za normálnych okolností by prokuratúra nemala byť štvrtou mocou v štáte, ale mala by podliehať výkonnej moci, mala by byť súčasťou výkonnej moci, mala by byť pod ministrom spravodlivosti. To by mi dávalo zmysel, lebo zastupuje štát. Ak vám váš inštinkt hovorí niečo iného, poprosím, aby ste si prečítali aj nejaké právne teórie na túto tému. Ja som sa o to pokúsil.
Konštatujem, že naše súdy v danej chvíli nespĺňajú predstavu o moci, ktorá stojí nad politickými svármi aj nad zištnými motívmi. Naši sudcovia nebudia nijaký rešpekt a je medzi nimi len pramálo tých, ktorí si zaslúžia oslovenie "ctihodnosť". Naozaj pramálo, sú aj takí. Ale treba povedať, že súdna moc je jediná, kde neprišlo k žiadnej personálnej výmene po revolúcii v ´89. Chcem povedať, že dobre, nemali sme ten luxus k dispozícii, ako mali Nemci, pretože keď sa Spolková republika Nemecko a bývalá Nemecká demokratická republika spojili do jedného štátu, tak jedna z prvých vecí, ktoré sa tam udiali, bola tá, že všetkých sudcov z komunistického štátu proste vyrazili na ulicu a nahradili ich načas sudcami, ktorí prichádzali z demokratického západného Nemecka. My nemáme staršieho a väčšieho brata, ktorý by nám požičal svojich nepokazených sudcov, no tak sme to nespravili. Podotýkam, že dodnes za to platíme.
Podotýkam tiež, že nezávislosť závislých sudcov sme zvečnili v ústave, ale súdny systém zostal bez vonkajšieho korektívu. To, čo malo byť nezávislosťou sudcov, sa premenilo na ľubovôľu sudcov, na nedotknuteľnosť jednej celej triedy ľudí, ktorí vzhľadom na svoje nečakane nadobudnuté nezávislé postavenie jednoducho sa stali natoľko arogantnými a spupnými zoči-voči zvyšku spoločnosti, že to ohrozuje samotnú podstatu slobody a demokracie.
Už sme tu videli na tamtých obrazovkách krepčiť ministra spravodlivosti bývalého a súčasného predsedu Najvyššieho súdu. Je to hrozná, trápna, zahanbujúca karikatúra! Ale okrem toho už sme mali možnosť vidieť na slovenských obrazovkách aj výbornú scénu, proste tzv. súdneho Oscara v akomsi bare Bonanno. Dámy a páni, ja tieto dve scény: tú krepčiacu karikatúru a tú opitú spoločnosť v tom bare Bonanno považujem, bohužiaľ, za reprezentatívne, reprezentatívny vizuál pre stav slovenského súdnictva. Ja nevravím, že tam nie sú na slovenských súdoch aj ľudia, ktorí patria do talára a ktorí majú aj osobnú statočnosť, aj odbornosť, aj formát na to, aby sme ich volali ctihodnosť. Otázka je, že aké je ich percento.
Spomínam si, že nebohý skvelý právnik Ernest Valko mi vravel, že sudcovia, ktorí neberú úplatky, nie sú vo väčšine na slovenských súdoch a že uznávaným a dobrým právnikom pomaly nie je ten, kto vyniká bystrým umom a znalosťou práva, ale ten, kto dokáže vybaviť a nemusí poznať veľmi dobre nejaké právo.
Dovoľte teda, aby som v konečnom dôsledku namieril ten prst, ale inde, mimo ten stav súdnictva, lebo zdá sa, že číslo vyjadrujúce nedôveru slovenskej spoločnosti voči slovenským sudcom a súdnictvu ako takému je povážlivé, kritické, ale zdá sa, že ten stav vlastne ľudí až tak veľmi neirituje. Oni reagujú na to svojím vyjadrením, len keď sa ich na to opýtajú. Ale v zásade, a teraz dovoľte, aby som citoval iného nášho bývalého kolegu Petra Tatára, ktorý napísal, že: "Na právny štát nestačí mať zákony, ktoré sa volajú ľudské práva, a inštitúcie, ktoré by ich mali či mohli strážiť. Na právny štát treba vedomie občanov, že právny systém je v ich záujme a v ich prospech, a verejne zdieľanú dohodu občanov, že zákony budú dodržiavať a aj ich dodržiavajú a nedopúšťajú ich zneužívanie." To znamená, že ak tuná okrem skorumpovateľných sudcov budú aj občania pripravení ich korumpovať. Ak proste žijeme v spoločnosti, ktorá korupciu považuje za legitímny modus operandi a za prípustnú vec, tak sa k neskorumpovaným súdom a k lepšiemu stavu súdnictva neprepracujeme, jednoducho preto, že inštitúcie vrátane ministerstiev a vrátane troch pilierov moci sú len vyjadrením stavu spoločnosti. A táto spoločnosť, obávam sa, nie je oveľa lepšia, ako sú naše súdy.
Ja viem, že to je hrozne pesimistické, čo vravím, ale tak to pociťujem. Lebo opäť citujem Petra Tatára: "Spravodlivá spoločnosť je taká, v ktorej ľudia nerezignujú na svoje práva, vadí im, ak súdy, prokuratúra a polícia pred nimi a sami pred sebou hrajú divadlo. Verejná mienka v slobodnej a spravodlivej spoločnosti má väčšiu silu ako svojvôľa predsedu vlády, verejný podvod generálneho prokurátora, alibizmus prezidenta alebo verejne známy nespravodlivý rozsudok." No, ale zdá sa, že verejná mienka, hoci je už pobúrená, ešte stále nemá dostatočnú silu na to, aby s takýmito pomermi zatočila. Verejná mienka je štatistická záležitosť. Pobúrená menšina nestačí, pretože, a opäť citujem: "K spravodlivosti sa priblížime spoločenskou dohodou o zdieľaní a rešpektovaní univerzálnych pravidiel a princípov a zároveň ich napĺňaním v praxi. Každý: občan, rodina, obec, štát."
Takže dovoľte, aby som končil tým, že ja som viac ako znepokojený a pobúrený, kto, česť výnimkám, alebo kto prinajmenej v reprezentatívnom počte sú ľudia v talároch. Ja som pobúrený tým, že stovky sudcov má tú neslýchanú drzosť podávať diskriminačné žaloby na štát kvôli svojmu platu, ktorý nie je malý, a že očakávajú, že ich vlastní kolegovia, ktorí tiež podali diskriminačné žaloby, že budú o tejto nehoráznej požiadavke rozhodovať. A som pobúrený tým, že tak malej časti slovenskej spoločnosti táto anomália vadí, že akceptujú, že v talároch sa nachádzajú takíto ľudia. Ale prosím, toto som považoval za potrebné povedať v tejto všeobecnej rozprave o stave justície. Áno, ten stav je hrozný! Ale dámy a páni, stav spoločnosti je hrozný!
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.12.2012 15:42 - 15:43 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca. No, nemohli sme dopozerať tancujúceho Harabina, ktorého nám tu predviedol pán kolega Hrnčiar, a mne je to ľúto. Pani podpredsedníčka povedala, že to nesúvisí s danou témou. Ale súvisí. Táto zahanbujúca scéna totiž, podľa môjho názoru, vyjadruje geniálnou skratkou stav súdnictva, alebo skôr stav sudcovského stavu. Táto zúfalá krepčiaca karikatúra je ako najvyšší predstaviteľ sudcov zosobnením sudcovského stavu ako triedy v súčasnej dobe. Prepáčte, že to hovorím, ale tak to pociťujem. Pozerá sa na to trápne? Máte pocit trápnosti, kolegovia?
Správne, je to trápne, tak ako trápne a zahanbujúce je naše súdnictvo s celou jeho korupciou, so všetkými disciplinárnymi konaniami, s jeho najvyšším predstaviteľom. Naše súdnictvo momentálne je jedna krepčiaca trápna zahanbujúca karikatúra. Viac sa k tomu ani nedá dodať. To je geniálna metafora nášho súdnictva.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 18.12.2012 10:33 - 10:34 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem pani podpredsedníčka. No pán poslanec Madej, ja chápem obsah reči, ktorý je diktovaný politickou objednávkou, ale musím povedať, že ukázať na súčasnú opozíciu, že nesie zodpovednosť za to, čo bolo tak ilustratívne, ilustratívne, ako by som povedal, opísané v tej nakrútenej video scéne z baru Bonnano, tak to je na mňa silná káva. Nehnevajte sa, pán poslanec, ale za toto naozaj súčasná opozícia ani predchádzajúce vlády nemôžu. To je stav sudcovského stavu a spravodlivosti na Slovensku, ktorý je hanebný a nepovažujem za, za poctivé ukazovať prstom práve na tých, ktorí sa pokúšali s tým niečo robiť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 13.12.2012 21:23 - 21:24 hod.

František Šebej
Ďakujem všetkým, ktorí so mnou súhlasili. Dnes ani nezaspím. (Reakcie z pléna.)
Ale chcel by som povedať Martinovi Poliačikovi, že ale áno, ja veľmi dobre viem, o čom rozprávaš. Ja si napriek tomu myslím, že nie všetko, nie všetka vonkajšia autorita je nahraditeľná vnútornou. Naozaj nie je. Ale možno zo mňa hovorí starý konzervatívec, takže je to otázka pohľadu na svet, prepáč.
Ďakujem kolegovia.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 13.12.2012 21:06 - 21:12 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
... právo na vzdelávanie, zaručené právo na vzdelávanie, čiže na to, aby človek prinajmenej dostal k dispozícii to, z čoho má vzniknúť vzdelanie, teda ten proces, to je druhá vec. Ale vzdelanie ako také je výsledok vzdelávania a tu už si každý nesie proste v sebe. A nie všetko, čo našim deťom a mladým dávame, sa rovná vzdelaniu. A nie všetko je použiteľné ako vzdelanie.
Chcem teda povedať, že rád by som tuná videl školu, ktorá pripravuje na život, na každodenný život a to, čo si z nej deti odnášajú, je niečo, čo budú používať celý život ako nástroj. Nie vždy to tak je. Chcem povedať, že vzdelávanie, vzdelanie pozostáva prinajmenej okrem vedomostí a schopností ešte z jednej zložky, a to tej, ktorá je nemenej dôležitá a ktorú môj priateľ Peter Tatár nazval kultúrnou homogenitou populácie.
Ono to znie nezrozumiteľne, ale je to napríklad písaná a nepísaná etika a morálka, ktorá stmeľuje spoločnosť, v ktorej žijeme a ktorá umožňuje spoločenstvu, ktoré tvoríme, pretrvať v dejinách. Sú to overené pravidlá pre prežitie a rozvoj spoločenstva, národa, krajiny, populácie, pre schopnosť zdolávať prekážky, napr. tie, ktorým teraz čelíme v podobe krízy. Sú to základné stratégie, ktorými komunikujeme medzi sebou, základná suma informácií potrebná na to, aby sme komunikovali a spolupracovali ako ľudia medzi sebou. Zvyky, ktoré, zvyky, postupy, stratégie, vzorce správania, ktoré definujú našu civilizáciu a robia ju úspešnou alebo neúspešnou v spolupráci alebo v súťaži s inými civilizáciami. S tým sa práve stretávame. Poskytuje naša škola toto všetko v takejto podobe? Ja mám pocit, že nie, že sme ako spoločenstvo k tomu všetkému pristúpili strašne mechanicky.
Toto je niečo, k čomu sa ešte vrátim, celá táto obrovská oblasť, tento okruh vecí, ktoré nie sú sumou informácií, ale sú niečím iným, sú sociálnym kapitálom a morálnym kapitálom, ktorý by sme mali dostať a ktorý nedostávame, alebo aspoň nie v tej miere a v tej podobe, ktorý by bol potrebný.
V tejto súvislosti trochu odbočím a spomeniem si na niečo, čo som nevidel u nás, ale, ale úplne na opačnom konci sveta, v Japonsku, som sa náhodou vyskytol v sobotu v takom rekreačnom rezorte pri mori, čo bola obrovská plocha, na ktorej boli futbalové ihriská, bejzbalové ihriská, trávnaté plochy, všetko možné, bolo to pri mori, boli tam pláže, hotely a všetko možné a v ten deň práve bolo v meste Naha na Okinawe čosi ako školský deň. Všetky stredné školy toho mesta, to je mesto asi také veľké ako Bratislava povedzme aspoň čo do počtu obyvateľov, tak mali nejaký športový deň. Videl som tam niečo absolútne šokujúce, pre nás, pre, ktorí sme zvyknutí na, by som povedal, trošku divokejšie maniere našej adolescentnej mládeže. Ja som tam na tých trávnatých plochách videl triedy, teda hlúčiky povedzme 25-30. puberťákov, ak chcete, ktorí tam pokojne sedeli, rozprávali sa medzi sebou, rozprávali sa so svojimi učiteľmi, a keď bolo treba, vstali a išli si odohrať svoj volejbalový alebo futbalový zápas a potom sa prišli naspäť posadiť. Nevidel som tam žiadne odpadky, nebol tam žiadny vresk, bolo tam ticho, ale nemal som pocit, že vidím nejaké utlačené deti alebo že vidím niekoho, kto zo samotnej úzkosti, aby nebol potrestaný, sa správa slušne. Naopak, tie decká sa zjavne bavili. Ale ten spôsob, ktorým to tam celé prebiehalo, bol tak neskutočne disciplinovaný, že iba raz odvtedy som mal ten istý pocit, a síce keď sa Japonci pokojne postavili do hodiny a hodiny trvajúcich zástupov a čakali na, povedzme na potraviny po tom nešťastí v súvislosti so zemetrasením a cunami. Inde nepredstaviteľné.
Ja som v súvislosti s tým pochopil, že asi niečo, čo je tam v poriadku a u nás už tak veľmi nie, je odovzdávanie nejakého kultúrneho modelu, odovzdávanie nejakého vzorca správania, nejakých pravidiel, nejakej etiky, niečoho, čo sa nedá celkom uchopiť tak, ako sa dá uchopiť suma vedomostí povedzme z matematiky alebo zo zemepisu.
Obávam sa, že ak chcem nášmu školstvu, ale aj v našej spoločnosti, nie školstvu, lebo to školstvo funguje v nejakom, v nejakom spoločenstve, vytknúť čosi, tak to už je naša neschopnosť a v rámci toho aj neschopnosť školstva odovzdávať ďalej plnohodnotný kultúrny vzorec, ktorý nám umožnil prežiť tak dlho, našej civilizácii prežiť tak dlho.
Čo sa vlastne zmenilo od roku 1989, keď skončila tá éra, počas ktorej bolo školstvo také, aké bolo, ideologizované a unifikované až na smrť? No veľmi veľa nie. Skúsim povedať krátky zoznam vecí, ktoré by boli potrebné a nedejú sa:
a) Vzdelanie nie je verejnou mienkou chápané ako predpoklad pôvodu a trvania našej civilizácie a tiež populácie a krajiny. Vzdelanie nie je vážené. Vzdelanie je v podstate nanajvýš chápané ako nejaký, nejaký výrobný nástroj, ale určite nie ako predpoklad zachovania civilizácie samotnej. Ale to je nedorozumenie, lebo také miesto vzdelaniu v skutočnosti patrí.
b) Takmer, verejnosť takmer vôbec nevníma absolútne základnú rolu kultúrnych a etických základov civilizácie, lebo všetko sa z ničoho nič stalo relatívne. Autority zmizli. Verejná mienka a spoločenská prax uprednostňujú stratégie vedúce k hmotnému zisku aj za cenu porušovania akejkoľvek morálky, platných zákonov, aj verejne deklarovaných tradícií. "Nepokradneš!" napríklad sa stalo prázdnou floskulou, ktorá platí, len pokiaľ mám pocit, že sa niekto díva. No ale takto spoločnosť nemôže fungovať.
Vadí mi tiež, že pretrváva, a to pravdepodobne nebudete všetci súhlasiť, že je to chyba, ale podľa mňa je, etatizácia celého školstva. Úlohou štátu podľa mňa by nemalo byť vzdelanie diktovať, regulovať, riadiť a zároveň prevádzkovať a v tejto súvislosti ani nie je dobré, že Štátny pedagogický ústav má monopol na všetko, čo sa v škole smie a čo nesmie. Bolo by fajn, keby vznikla ešte aj nejaká iná autorita v tejto súvislosti. Neboli v skutočnosti zrovnoprávnené štátne a neštátne školy. Nedokážeme merať kvalitu škôl, len tak intuitívne, lebo meranie kvality škôl, a to nie je chyba tohto ministra ani terajšieho ministerstva, ale dlhodobo, nevychádza z kvality kariér ich absolventov. To je ďalší bod. Jednoducho proste niektoré školy sú lepšie a vidno to podľa toho, čo sa udeje s ich absolventmi po tom, keď vstúpia do života, ale nejako to nesledujeme, nevieme o tom.
A teraz poviem niečo ešte vážnejšie. Nevznikli moderné učebnice pre základné a stredné školy, ktoré by boli oprostené a zavrhujúce záťaž totalitných režimov v našej histórii, menovite mám na mysli dejepis, zemepis, slovenčinu a literatúru. Ale áno, nejaké učebnice sú, ale podotýkam a to je priama výčitka napríklad jednému z bývalých ministrov školstva, konkrétne ministerke Slavkovskej, nedovolila vydať pripravené moderného učebnice, na ktorých pracovali odborníci, no a teda napríklad kvalita vyučovania našich dejín závisí od kreativity učiteľov alebo od ich vlastnej, čo je fajn, ale od ich vlastnej interpretácie histórie, pokiaľ sa o čosi takého vôbec pokúsia. Ale väčšinou sa ani nepokúsia.
A Iste vás neprekvapím, keď poviem, že no ale znalosť vlastných dejín, ale aj dejín sveta je predpokladom, aby sa človek vôbec vo vlastnej civilizácii a vlastnej prítomnosti dokázal pohybovať. Lebo inak pláva vo vzduchoprázdne. To isté sa týka zemepisu, zemepis nie je geografia pustá a prázdna, proste v akýchsi rovnobežkách a poludníkoch, ale zemepis je niečo ako poznanie sveta.
Presunuli sme základné a stredné školy na samosprávy a to je tak všetko. A teraz samosprávy, borte sa s týmto problémom, lebo stali ste sa zriaďovateľmi, no ale väčšinou ako aj poslanec, napríklad župný, ale aj miestny, proste pozerám ako sa samosprávy v hroznom nedostatku finančných prostriedkov boria s takými vecami, ako sú neopravené strechy a nevymenené okná a neopravené budovy a pod., a nemajú jednoducho kapacitu, napriek tomu, že sa snažia, nemajú kapacitu, ani ľudskú, ale už vôbec nie finančnú na to, aby sa mohli zaoberať ako vlastným účelom tých škôl. No a, samozrejme, že, pred chvíľou, myslím, pán poslanec Daniš spomínal remeslá, ktoré majú zlaté dno. Tak som svedkom každodenne, svedkom postupného zanikania učňovského školstva a vôbec odborného školstva. Kolegovia, ja neviem ktorý, ale vás je tu starostov a aj komunálnych poslancov zároveň, tak viete, že za chvíľu nebude mať kto piecť náš chlieb a opravovať naše autá a murovať naše domy.
Neviem, či je to dobrý jav. A, samozrejme, že s tým súvisí aj to, že si tie samosprávy nevedia poradiť s tým, že koľko ľudí má vlastne ambíciu a s akým talentom chodiť na stredné školy gymnaziálneho typu, na gymnáziá a či vôbec na to majú a čo budú robiť, keď takú školu skončia.
Domnievam sa tiež, že no, samozrejme, pedagógovia nie sú hodnotení podľa osobného nasadenia v prospech vzdelávania a ak sa nájdu učitelia, takí sa nájdu, lebo ja som mal takých aj vaše deti majú nepochybne takých pedagógov, ktorí ich dokážu strhnúť a poznačia ich na celý život záujmom o čosi, normálne, že zvedavosťou, záujmom, vášňou pre nejaký odbor, tak tí, takí pedagógovia sú hodnotení úplne rovnako ako takí, ktorí, ktorí tie decká možno, možno, ktorí tým deťom možno znechutia nejaký predmet alebo nejaký odbor nadosmrti. To tiež nie je v poriadku.
No a teraz jedna ďalšia vec, ktorá súvisí so vzdelaním a ktorá je ale úplne zle. Vzdelanie na všetkých stupňoch verejná mienka chápe - a teraz ukazujem prstom do verejnosti, preboha, nie na ministerstvo školstva - vzdelanie na všetkých stupňoch verejná mienka zväčša chápe ako samoúčelný cieľ na získanie osvedčenia o vzdelaní. Čiže papier a glejtu. A nie ako cestu k osobnému a spoločenskému kapitálu, akú schopnosť si podržať vlastnú kultúru a civilizáciu. Ako vzdelanie nie je chápané ako osobné bohatstvo, ako kvalita tej-ktorej osoby, ako niečo, čím je možné sa pýšiť, ale to je prázdny papier. Preto to naháňanie sa za titulmi. Akú cenu majú vlastne ozdoby pred menom a za menom, ktoré udeľujú naše akademické inštitúcie? Kolegovia, poviem vám, že z 80 % nijakú. Ja som nedávno z úplne iných dôvodov čítal históriu vzniku rôznych univerzít, možno, že niektorí viete, že úplne prvá inštitúcia, ktorá niesla toto meno, universitas je ináč v latinčine spoločenstvo, skupina ľudí a univerzita po latinsky bola univerzitou učiteľov a učencov. Prvá taká bola v Bologni v 12. storočí, také spoločenstvo prvé, ktoré malo isté privilégiá. Tak som čítal dejiny alebo teda príbehy rôznych univerzít, zaujala ma Stanfordská univerzita. Stanfordská univerzita možno viete, je niekde uprostred miesta v Kalifornii, ktoré sa volá Silicon Valley, ale tá Stanfordská univerzita tam bola dlho predtým, než vôbec vznikli informačné technológie. Ona vznikla v roku 1891. A založili ju manželia Leland a Jane Stanfordovi. Stanford university vznikla preto, že Leland Stanford po smrti svojho syna Lelanda mladšieho, ktorý zomrel na týfus, na týfusovú horúčku, sa rozhodol, že keď už nemôže pomôcť vlastnému dieťaťu, aspoň pomôže deťom iných ľudí svojím obrovským majetkom. A založil inštitúciu, ktorá má svojom motte, oni ho majú paradoxne v nemčine, ich motto znie, že: "Vanie vietor slobody." Slobody, podotýkam. A Stanfordská univerzita je presne to, čo by mala byť univerzita, je inštitúciou, na ktorej vzniká poznanie. V niektorých okamihoch tam vo fyzikálnom inštitúte proste na jednej chodbe sedí niekoľko nositeľov Nobelovej ceny za fyziku, to je voľajaká inštitúcia, ale to je univerzita, ktorej primárnym zmyslom a cieľom je rozširovanie ľudského poznania, nie memorovanie toho, čo už ľudia poznajú, ale výskum, základný výskum často a mnohokrát aj aplikovaný. To je univerzita. Ja som narátal na Slovensku 17 alebo 18 inštitúcií, ktoré sa hrdia titulom univerzita. Dočerta, kolegovia, koľko z nich si taký titul vlastne zaslúži? Koľko z nich je inštitúciami, na ktorých vzniká poznanie? Obávam sa, že na mnohých z nich prednášajú pedagógovia, ktorí majú tú drzosť nebotyčnú, že si sadnú pred svojich študentov a čítajú im skriptá namiesto prednášania. Na koľkých univerzitách sa robí, keď už majú ten názov, výskum hodný toho mena? Pretože to je úplne niečo iného, ak sa učíte fyziku, biológiu, medicínu alebo trebárs niektorý humanitný odbor od ľudí, ktorí svoj vlastný odbor niekam posunuli, ktorí v ňom niečo znamenajú, ktorí v ňom publikovali prelomové veci, a potom majú študentov, ako keď sa to učíte od, prepytujem, niektorých našich vysokoškolských pedagógov. Potom naše univerzity nemôžu súťažiť s poprednými univerzitami sveta, ale nejedná sa o súťaženie, ale ani vzdelanie, ktoré vzniká absolvovaním takýchto univerzít, nie je v skutočnosti vzdelaním, ktoré má cenu. No a tak sa dostávam ku titulom. Preboha, na čo sú papiere o absolvovaní takýchto univerzít a tituly, ktoré takéto univerzity udeľujú? No na ozdobu! Alebo možno na splnenie formálnych kritérií na získanie toho či onoho druhu zamestnania, ale verte mi, na nič iného to neslúži. Možno v mnohých prípadoch na ukojenie márnivosti tých, ktorí ten titul chcú. Ale mne to strašne pripomína situáciu v mojom, v niektorých teda končinách, v mojom, v mojom milovanom športe karate, to tiež s tým nesúvisí, ale všimol som si, že niektorí ľudia sú posadnutí tým, že aké technické stupne nosia opásané okolo svojho pupka. A to bez ohľadu na to, že čo vlastne vedia urobiť, či vedia vôbec, prepytujem, kopnúť a udrieť tak, aby to zodpovedalo tomu technickému stupňu, ktorým sa hrdia. Ale to je strašne jednoduchá ľudská disciplína, karate, ale univerzita je čosi iného.
A ja by som si prial, aby vzdelanie nadobudlo v tejto spoločnosti úplne inú pozíciu a opakujem, toto, čo som teraz porozprával, nie je výtka smerom na konkrétne ministerstvo, to je výtka smerovaná priamo do našej spoločnosti ako takej. Že v akom hodnotovom systéme vlastne žijeme? No a v tomto hodnotovom prostredí nie je možné urobiť niekoľko vecí, ktoré sú potrebné. Aby sa verejné prostriedky na základné a stredné vzdelanie vyčlenili spôsobom, ktorý zodpovedá jeho esenciálnemu významu. My vydávame verejné prostriedky, to je fajn, ja by som bol rád, keby sme na vzdelanie a výskum vydávali rádovo viac. Ale vydávame to mechanicky a opakujem znovu, robíme to posledných 20 rokov. Nevytvárame pravidlá na to, aby tie školy mohli medzi sebou rovnocenne súťažiť, verejné a neverejné. No hlavne si myslím, že vysoké školy by mali byť omnoho exkluzívnejšími inštitúciami. Ja som presvedčený, že je potrebné vysoké školy podporovať finančne, ale treba ich oddeliť od verejných rozpočtov, pretože v skutočnosti sú ľudské schopnosti a to aj tie intelektuálne, rozdelené prírodou, ak chcete, alebo prozreteľnosťou, alebo kým, podľa Gaussovej krivky. Najviac nás ľudí je takých, ktorí sú priemerní. Tých je najviac a tá krivka má tvar zvona. Smerom ku koncu, smerom k tým, k vyššiemu intelektu aj k nižšiemu intelektu, tých ľudí ubúda. Najviac, najväčšiu masu tvoria ľudia, ktorí sú svojimi schopnosťami priemerní. Ľudia sú si neni rovní svojimi schopnosťami. Mali by mať rovné šance, ale nemajú rovnaké schopnosti. A poviem rovno, že kvalitné univerzitné vzdelanie, v plnom pochopení toho, čo vzdelanie znamená, nemôže nadobudnúť ani 30 ani 50 % populácie. Nemôže, lebo na to nemá. Podobne ako nemá väčšina populácie na to, aby súťažila v šprinte na olympiáde. Vylúčené! Preto je treba investovať najviac úsilia do toho, čo je kvalita a nepredstavovať si, že keď poskytne vysokoškolské vzdelanie 50 % populácie, že tu bude mať 50 % Albertov Einsteinov, no nebude. Jednoducho preto, že ľudia nemajú rovnaké schopnosti, a bolo by omnoho rozumnejšie, keby sme zredukovali počet vysokoškolských inštitúcií na Slovensku na realistické číslo a keby sme boli trochu náročnejší k nim.
V danom okamihu to je tak, že vysokoškolskí pedagógovia, s ktorými sa rozprávam, lebo ja už neučím, v tejto chvíli ani nemám kedy, ale nikdy, ale ja som napr. nikdy nemal problém, keď študent nevedel, vyraziť ho zo skúšky. Kľudne aj trikrát, nebolo mi ľúto času, prísť znovu a znovu a dať nové skúšobné termíny, lebo sa mi zdalo, že to je spôsob, ako prinútiť študentov sa tú látku konečne naučiť. Počúvam od vysokoškolských pedagógov, že bohuchovaj, niekoho vyrážať zo skúšky, lebo tí študenti sú predsa zdrojom nejakého príjmu, a oni si, oni nečakajú, že budú prípadne neúspešní v nejakom teste alebo na nejakej skúške. No to je hrozná chyba, lebo nič na tomto svete nie je zadarmo, ani vzdelanie, ktoré je získané bez úsilia, bez práce, bez potu a sĺz, nemá hodnotu. Je to prázdna množina, je to niečo, čo v skutočnosti nie je vzdelaním.
Ja viem, že hovorím veci, ktoré ako keby nesúviseli s témou, o ktorej dneska diskutujeme, ale kolegyne a kolegovia, verte mi, že ak máme byť ako štát, ak máme byť ako národ v tomto svete úspešný, musíme sa pozrieť tam, kde úspešní sú. Všimnite si, ako dopadli naši štvrtáci v tých matematických úlohách, alebo ako pred časom dopadli pri testoch, kde sa sledovala proste úroveň porozumenia čítanému textu. No zle! Kde dopadli najlepšie? Ak som tomu dobre rozumel, v takých končinách, ako je Singapur, Južná Kórea, Taiwan. Prečo? Tak preto, že tam je ešte zvykom vyžadovať prácu. Trvať na tom, že práca, úsilie, práca, súťaženie prípadne sú cestou k úspechu, že nič nie je automaticky nárokovateľné. Prial by som si, ja viem, že trebárs Martin Poliačik nebude súhlasiť, ale že má byť proste vzdelanie zhovievavé, liberálne a nie príliš vyžadujúce, lebo, preboha, veď klasifikácia, hodnotenie a súťaž stresuje deti. V poriadku, môžme prijať aj toto, ale potom nečakajme, že budú nadpriemerné. (Potlesk.) Nič nie je zadarmo, ani vzdelanie! Ak sa chceme pohnúť ďalej, tak ak sa chceme pohnúť ďalej, tak to, čo musíme urobiť je, že vrátiť do škôl nároky, nielen peniaze. A potom, samozrejme, si musíme aj našich pedagógov zaplatiť, ale to teraz nejdem riešiť. Ale ja si myslím, že by bolo úplne v poriadku, pokojne dať pedagógom dvojnásobné platy, lebo to je ťažká a zodpovedná práca. Ale nie automaticky, nie každému a nie za každú cenu. Ale budeme k tomu musieť raz pristúpiť, pretože by som rád, keby sa aj vrátil tomuto povolaniu rešpekt, taký spoločenský rešpekt, aký tomu povolaniu náleží, a taký, ktorý odráža to, že sú to ľudia, ktorí sa starajú o našu budúcnosť v podobe vzdelania našich detí. Ale to len na záver toho, čo som chcel dnes porozprávať. Ďakujem za pozornosť.
(Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 13.12.2012 20:39 - 21:12 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem, pani podpredsedkyňa. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja sa teraz nepustím do diskusie o tom, že či môžeme, alebo máme a či máme z čoho učiteľom zvýšiť platy a či je, alebo nie je v poriadku do detailov všetko to, čo v danej chvíli robí ministerstvo školstva, ale využijem túto chvíľu na to, aby som povedal niečo, čo siaha trochu ďalej.
Chcem rozprávať o vzdelaní ako takom a o tom, čo ako vzniká a čo vlastne naše školy, základné, stredné, aj vysoké robia a čo nerobia. A nebudem hovoriť o tom, kto za to môže, budem len hovoriť o tom, že aká je diagnóza v danej chvíli, lebo môže za to, plus-mínus, za obdobie posledných niekoľko desaťročí, nielen tých dvoch, ktoré nasledovali po novembri '89, takmer, takmer každý, kto sa školstva dotkol, a niektoré veci, ktoré poviem, sa ani tak veľmi netýkajú školstva, ako spoločnosti ako takej. Lebo to školstvo pôsobí v nejakom kontexte, v nejakej spoločnosti. Vysvetlím, čo mám na mysli.
Predovšetkým vystupujem tu preto, lebo dlhé roky, síce nie na, ako moje jediné zamestnanie, ale vedľajším pôsobením som bol vysokoškolský pedagóg, a teda, teda som si čosi odučil, a tak trochu viem, o čom hovorím, a viem, čo je to, čo je to kontakt so študentmi, čo je to vzdelávanie. Predovšetkým chcem povedať, že už niekde v základnom texte, ktorým je definovaný náš štát, teda v našej ústave, je vo formulácii niečo v neporiadku. My napríklad máme zakotvené právo na vzdelanie, pričom v skutočnosti vzdelanie žiadny zákon, vzdelanie nedokáže zabezpečiť žiadny zákon. Druhá vec je právo na vzdelávanie... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.12.2012 10:50 - 10:50 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem, pani predsedajúca. No ja som pozorne počúval pani kolegyňu Vášáryovú a pri sume 900 000 pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky som sa trochu zastavil. A kriticky by som chcel poznamenať, že ja, naopak, jej kritickému postoju nerozumiem. Lebo TASR sa má starať o také dôležité veci, ako vydávať informáciu o tom, čo povedal pán prezident alebo pán premiér, a uznajte, pani kolegyňa, že tesanie do kameňa nie je lacná záležitosť, však áno. (Smiech v rokovacej sále. Potlesk.)
Skryt prepis