Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

7.8.2012 o 14:48 hod.

PhDr. CSc.

František Šebej

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.8.2012 14:48 - 14:50 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne. Kolega Blaha, ja keď počujem slovné spojenie "sociálny teoretik", tak proste sa nemôžem ubrániť úškrnu, ale nechajme to tak. Čo sa týka, by som povedal, priraďovania jednotlivých zlých mužov proste do kategórii fašista a nefašista, tak budeme mať strašne veľa času, aby sme to riešili na spoločnej zahraničnej ceste, ale fašizmus vo svojom základe vďaka pečati, ktorú tomu vtlačil Mussolini, je ľavicová ideológia. Čo teda sa nie celkom sa vzťahuje aj na Franka. Iste, boli to zlí ľudia, ale neboli to fašisti. No ale to si povieme.
K Ľudovi Kaníkovi mám jednu poznámku. A možno by to vedeli upresniť kolegovia ako Kollár alebo možno Richard Sulík. Cenné papiere ako povinná investícia. No tak, my máme s tými cennými papiermi v Európe proste jednoducho problém. Pretože súčasťou nášho zákona je, že štátne dlhopisy, teda cenné papiere štátu sú považované za bezpečné zo zákona. Čo je pravdepodobne chyba. Lebo požívajú ochranu, ktorá vlastne spôsobila celý ten "prúser", ktorý máme v Európe. Ja to nechcem zavádzať, rozvádzať do detailov, lebo tomu až tak veľmi nerozumiem, ale fakt je ten, že to, že proste banky spokojne nakupovali v podstate beznádejné dlhopisy grécke alebo ďalšie, trošičku súvisí aj s tým, že jednoducho mali z litery zákona pocit, že to je bezpečné. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 7.8.2012 14:02 - 14:41 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Pán minister, kolegyne, kolegovia, konečne viem, ako to je, keď nejakej kapele príde málo ľudí na koncert. Nič moc.
Predovšetkým by som rád začal tým, že netúžim na nikoho ukázať obviňujúcim prstom, že vy ste toto, či vy ste ono, pretože mám pocit, že napriek tomu, čo si vzájomne nepekného myslíme o našich názoroch na to, akým spôsobom má byť organizovaný sociálny systém, tak vieme všetci jednými v podobných líniách opísať problém, ktorý riešime. Ten problém by bolo veľmi zjednodušujúce redukovať na slovné spojenie, že demografická situácia. On ten problém je omnoho zložitejší a netýka sa len Slovenska. Chcem povedať, že to, že sa dnes rodí menej detí, ako sa zvyklo predtým, a že ľudia najmä počas, ktorí rozvíjajú nejakú profesnú kariéru, si zakladajú rodiny neskoršie, a že rastie počet ľudí, ktorí si nezaložia rodinu nikdy a ani nemajú deti, tak to je len, to je len proste jedna stránka veci.
Druhá stránka veci je, že aj štrukturálne je to tak, že pribúda počet ľudí, ktorí sú závislí od sociálneho systému štátu bez toho, aby do neho nejako prispievali, a, samozrejme, že nie všetko sú to dôchodcovia. Počet tých ľudí pribúda. Teraz opakujem, nehovorím len o Slovensku. Hovorím napríklad o západoeurópskej situácii. Hovorím o tom, že, že keď sa pozriete na etnickú a demografickú štruktúru povedzme nezamestnanosti a poberateľov dávok v nezamestnanosti v takom Francúzsku, zistíte, že disproporcionálne veľké percento tých, čo závisia od sociálneho systému vo Francúzsku, a teda nie sú v dôchodkovom veku, že sú mladí, sú v produktívnom veku, tak sú, by som povedal, z tej komunity imigrantov, prevažne zo severnej Afriky. Ja teraz nechcem riešiť problémy francúzskej spoločnosti. Ja len hovorím, že ten problém je aj demografický, veľmi široký. A bolo by, bolo by naprosto nemiestne aj u nás to redukovať na otázku jednotlivých sociálnych zoskupení. Ja s neobyčajnou nechuťou napríklad počúvam poznámky o tom, že povedzme veľká časť našej rómskej komunity ničím neprispieva do dôchodkového systému ani tak, že by dôchodky chceli. No tak treba povedať, že zdravotné dáta a sociologické dáta ohľadne našich rómskych komunít, špeciálne tých v horšom sociálnom postavení naznačujú, že mnohí z nich, veľká časť z nich sa ani dôchodkového veku nedožije.
Takže opakujem to, čo som povedal na začiatku, je mi veľmi vzdialené, aby som ja na niekoho ukázal prstom, že kto môže za túto situáciu, lebo situácia západného sveta ako takého, no nemôže za to ani ľavica, ani pravica. Proste toto je situácia, v ktorej sa nachádzame.
A z tejto situácie, samozrejme, vznikli rôzne pokusy, že čo s ňou. Chcem povedať, že treba to chápať aj v širšom rámci, pretože tento problém je v tej podobe, ako ho poznáme, špecifický pre Európu alebo pre kultúry, ktoré sú derivátmi našej európskej kultúry. Napríklad Čile je juhoamerická krajina, ktorá ale kultúrne, nielen kvôli tomu, že je hispánska, ale jednoducho kultúrny model väčšiny juhoamerických krajín je európsky model.
Ktorýsi kolega napríklad včera povedal, že Japonci napríklad nemajú žiadne štátne penzie. To je nedorozumenie. Japonci sú práve tou jedinou východoázijskou krajinou, ktorá má štátne penzie. Teda ja si pamätám mojich vlastných učiteľov, ktorí pred pár rokmi odchádzali do dôchodku so svojím posledným platom teda. Ani Japonsko si ale už nemôže dovoliť tento, túto veľkorysosť voči svojim obyvateľom, hoci Japonsko je krajina, ktorá jednak od svojich občanov veľa očakáva, ale na druhej strane je pre nich ochotná urobiť skoro čokoľvek, ak si to môže dovoliť.
Ale iné východoázijské krajiny sociálny systém nemajú, Čína napríklad, Vietnam ani Taiwan. Jednému môjmu priateľovi istý starý Vietnamec na otázku, že a čo robíte, keď už ste príliš starí na to, aby ste vládali pracovať, čo urobíte potom, keď nemáte systém penzií, on hovorí, no umrieme potom. Znie to brutálne, ale, ale a nie je to, samozrejme, pravda, lebo ľudia majú rodiny. Majú svoje úspory a tak ďalej. Ale, ale toto je realita v iných kultúrach, ktoré našimi europocentrickými očami vidíme kdesi na periférii, ale treba si uvedomiť, že jedná sa o počet ľudí, ktorý je pravdepodobne väčší ako ten, ktorý žije v našom civilizačnom kontexte. No ale šťastnou vlastnosťou z pohľadu ich, čínskej kultúry napríklad, aj taiwanskej je to, že aj z veľmi skromných zárobkov si ľudia nie malú čiastku na úrovni 30, 40 % odkladajú. A vy, pokiaľ som tomu dobre porozumel pri mojich rozhovoroch na Taiwane, tak si ich odkladajú na výhradne dve veci, na vlastné zabezpečenie v starobe a na štúdium svojich detí. To je pre nich jedna z najdôležitejších investícií. Mám taký pocit, že keby sme túto dimenziu ich kultúry prevzali, pravdepodobne by sa nám vodilo lepšie. Čiastočne z tohoto zdroja pochádzajú aj veľké devízové rezervy čínskych bánk.
No ale teraz poďme k zákonu. Prečo vlastne vznikol druhý pilier? Rád by som pripomenul, že v tejto snemovni návrh zákona o sociálnom zabezpečení, ktorý počítal s druhým kapitalizačným pilierom popri prvom priebežnom a treťom dobrovoľnom pripoistení, podával spolu s ďalšími, myslím, že to bolo v roku 2001, vtedajší poslanec Národnej rady Peter Tatár. On mal inak rozdelené tie, tie jednotlivé percentá v jednotlivých pilieroch, ale v podstate to bol zákon, ktorý nakoniec neskôr uzrel podobu v podobe nášho súčasného dôchodkového systému, omnoho neskôr a vtedy v snemovni bolo iba niekoľko ľudí, ktorí za toto hlasovali. Bol to, samozrejme, Peter Tatár, náš kolega, bol to Ján Langoš, bol som to ja, bol to, ak sa nemýlim Peter Zajac, Peter Osuský a ešte dvaja poslanci, ktorí tu vtedy sedeli, vtedy z opozičných strán, aj Julo Brocka, možno nejakí ďalší a páni poslanci Tkáč a pani poslankyňa Oľga Keltošová, v tom čase už odídejší z HZDS, ale proste prichádzajúci z pozície ministra sociálnych vecí a práce a štátneho tajomníka na tom ministerstve. Oni to v danej situácii považovali za dobrý nápad, ja to považujem za dobrý nápad doteraz, hneď vysvetlím prečo.
Z čoho toto celé pochádza, lebo celé, celá táto debata by vôbec neprišla, neprišla na program dňa ani tu, ani nikde inde, keby sa takáto dôchodková reforma neuskutočnila najprv na jednom mieste a potom na viacerých ďalších miestach, lebo niekto mal taký nápad, že ako riešiť demografickú situáciu. Tak ten nápad mal, to je také, taká mytológia z tých čias, lebo je to z pred vyše 30 rokov, mal José Pinera v Čile, ktorý bol ministrom pre prácu a penzie vo vláde Augusta Pinocheta, ktorý tuná bol opakovane, a podotýkam, bol to diktátor a určite si zašpinil ruky krvou svojich oponentov, určite to nebol fašista teda, povedzme si rovno. Fašista je niečo celkom iného. Ale José Pinera nebol motivovaný žiadnou kolektivistickou ideológiou, ale, ale Miltonom Friedmanom, Miltonom Friedmanom a on sám hovoril, že, že čítaním knižky Kapitalizmus a sloboda od Miltona Friedmana, podotýkam pred asi tromi či štyrmi dňami, 1. augusta by mal, alebo 31. júla by mal Milton Friedman, keby sa dožil, 100 rokov. Tá reforma bola v Čile v tej podobe, v akej ju poznáme, zavedená pred 32 rokmi, v roku 1980. Počul som tu, že tá reforma zlyhala. Kolegovia, toto nie je pravda. Ako povedal náš kolega Julo Brocka, keby ste hľadali v Googli a nie na guli, krištáľovej, tak si to pohodlne nájdete. Osudy Pinerovej reformy v Čile sú bohato zdokumentované a známe. A sú takéto:
Za celých 32 rokov existencie tohto dôchodkového systému, nie že by nemal chyby. Za celých 32 rokov existencie tohoto systému žiadny z dôchodkových fondov, a je ich tam 20, neskrachoval, nešiel do konkurzu a žiadny nezaznamenal stratu. Že nezaznamenali všetky veľké zisky, no, prosím, oni majú odstupňovanú mieru rizika pri investovaní, je tam 5 úrovni rizika bolo definovaných na počiatku a jednoducho Pinera mal ako minister, ktorý má administrovať verejné zdroje pri vyplácaní penzií, mal ten problém, že, že objem vyplácaných penzií bol väčší, ako objem peňazí, ktorými ľudia do toho systému prispievali. No dobre, ale čo s tým? No a tak prišiel na to, že, že je to čiastočne kvôli tomu, že časť populácie jednoducho nezarába dostatočne veľa, alebo nezarába vôbec. To bol problém vtedy v Čile a je to problém dnes aj v našich reáliách a, samozrejme, časť populácie považovala systém za nefér, a to pokračovalo a vyhýbala sa plateniu do dôchodkového systému. No a preto usúdil, že by bolo fajn, keby sa čosi, by som povedal, z kultúrneho vzorca predtým ako Bismarck zaviedol vôbec existenciu sociálneho systému, keby sa zaviedlo naspäť do západného typu kultúry a keby jednoducho ľudia, keďže už nie sú schopní kalkulovať na 30 rokov dopredu, tejto by som povedal schopnosti dlhodobého plánovania sme sa akosi v nástupe civilizačnom, proste rôznych iných vzorcov zbavili. Už nie schopní myslieť tak, že musím postaviť dom a zasadiť strom, aby moji synovia mali a musím kultivovať tú rolu, nechováme sa tak, to sme stratili tento vzorec správania, tak nás zrejme musí k tomu donútiť niekto, aby sme si boli schopní alebo nútení odložiť niečo na vlastný účet. Na vlastný účet a odložiť tak, aby sme mali nádej, že to čo si ukladáme, sa eventuálne aj zhodnotí.
Zaznela tu otázka, že, že koľko vlastne ten druhý pilier prispieva k zamestnanosti. No v zásade nula. Za danej situácie. Pochopiteľne, lebo to prestal byť kapitalizačný pilier. Garanciami sme obmedzili ten druhý pilier natoľko, že jediná vec, ktorú je schopný bezpečne nakupovať, sú štátne obligácie. No ale to nie je investícia do zamestnanosti. Čile je iný prípad, tam to zostalo kapitalizačným pilierom na rôznych úrovniach. Počíta sa, že naakumulovalo sa tam vyše, vyše, teda suma prevyšuje polovicu čilského hrubého domáceho produktu a väčšina tých peňazí je investovaných do hospodárstva. To sú peniaze, ktoré prišli do hospodárstva a čiže prispeli k zamestnanosti. Na rozdiel od nás, kde sme v podstate ten, tú podstatu, ten zmysel toho systému investičný, aj čiastočne rizikový, zadusili v zárodku.
Ja opätovne hovorím, na nikoho neukazujem prstom. Chápem motiváciu, že je potrebné minimalizovať riziko, aby ľudia neprišli o peniaze. Ja to chápem. Ale nič na svete nie je zadarmo. A perspektíva, vízia mať jedného dňa viac v oblasti investícii súvisí s tým, že podstupujem isté miero, istú mieru rizika. Preto bol systém odstupňovaný od konzervatívneho až po investičný. To malo svoju logiku. Teraz už nemá.
Už dlhodobo je taká situácia - no a teda ešte sa vrátim na sekundu teda do toho Čile. Fakt je ten, že, že od počiatku tam bolo jasné, že niektorí ľudia nebudú môcť, proste nikdy si za život tam nenasporia toľko, aby, aby mohli, mohli poberať dostatok dôchodkov alebo dostatočný dôchodok, tak tam vznikli ešte dva komplementárne systémy. Jeden sa, sa volá, proste niečo, že asistenčný a druhý, druhý proste taký, taký úplne, úplne, akože, že, že sociálny. Ten úplne sociálny je pre ľudí, ktorí ani nemali šancu v živote si nasporiť nič, pretože vychádzali z ničoho. Nedal im život tú šancu. Nie že by sa jednalo, jednalo o nejakých flákačov alebo čo, ale mnohí ľudia sú v situácii, napríklad, keď si predstavíte Čile s jeho, s jeho, s jeho zemepisnými podmienkami, no tak niekde možno tam v tých Andách žijú ľudia, ktorí peniaze v hotovosti vôbec ťažko, ťažko môžu vidieť a z niečoho potrebujú žiť na starobu, tak existuje tam jeden systém dôchodkov, ktorý, ktorý je solidárny, ktorý, ktorý je pre takýchto ľudí. Potom je tam asistenčný systém pre tých, ktorí, lebo tam je nejaká podmienka 20 rokov prispievania do toho systému, takých, ktorí nedokázali počas života 20 rokov prispievať do toho kapitalizačného systému, no tak tým v rámci toho asistenčného systému vypláca rozdiel k tomu, čo oni dostávajú zo svojich peňazí, vypláca rozdiel štát, opäť z peňazí daňových poplatníkov alebo z fondu, ktorý sa vytvára.
Aj tak vysvitlo, že pre mnohých ľudí je prispievať do kapitalizačného piliera nevýhodného v Čile, tak sa rozhodli, že, že nebudú prispievať vôbec. V danom okamihu v tomto pilieri je niečo vyše 50 %, 58 %, percent ľudí v Čile pracujúcich a ten zvyšok tam nie je, a aby sa riešil ten problém s tými, ktorí majú málo, tak okolo roku 2006, keď nastúpila vláda Michelle Bachelet, a novým, za vlády mimochodom Pinerovho brata, ktorý bol prezident Sebastian Pinera, ten prvý bol José Pinera, jeho mladší brat Sebastian bol prezidentom v tom čase, tak za vlády ministerskej predsedníčky Michelle Bachelet sa stal ministrom financií istý Andrés Velasco a v 2008 uskutočnil ďalšiu menovú, teda penzijnú reformu, aj teda so zámerom riešiť tých ľudí, ktorí nemajú z kapitalizačného piliera dostatok peňazí, a do toho zasahovala svojimi radami, nie priamo aj Svetová banka a zrušili sa aj tie minimálne sociálne penzie, aj ten asistenčný systém a nahradil sa systémom, by som povedal, solidárnych dôchodkov, opakujem znovu pre tých, čo sú naozaj chudobní, z fondu, ktorý je napĺňaný daňovými poplatníkmi, napríklad z dane z pridanej hodnoty. Čiže časť alebo neviem aké percento dane z pridanej hodnoty v Čile sa nalieva do, do dôchodkového systému. Chápem. Ale nie je pravda, že v Čile penzijná reforma, ktorá začala pred 32 rokmi, zlyhala. Je zdravá, funguje, až na to, že nie celkom tak, ako si predstavoval José Pinera, ale nič tak nefunguje, ako si ľudia, by som povedal vo svojich snoch, keď začínajú niečo úplne nového, predstavujú.
Čo riešime my teraz tu, aby som sa vrátil spoza mora, z Latinskej Ameriky, k nám do Európy, zatiaľ k nám do Európy. No riešime jednoducho to, že žijeme dlhšie vďaka zdravotnému systému, aj, aj lepšej strave a všetkému možnému, a teda sa dramaticky predlžuje čas, počas ktorého poberáme dôchodok a, samozrejme, že ľudí, ktorí poberajú dôchodok je stále tým pádom proporčne viac a kolegovia okolo roku, podľa všetkých prepočtov to vyzerá tak, že okolo roku 2023 sa to preklopí a počet ľudí, ktorí u nás poberajú dôchodky, bude vyšší nie rádovo, ale o čosi vyšší ako počet ľudí, ktorí prispievajú do toho dôchodkového systému. Upozorňujem vás, že už od roku ´97 sa vyberá menej, teda sa vkladá menej do dôchodkového systému, platí sa, menej sa vyberá na dôchodky, ako sa vyplatí. Čo budeme robiť po roku 2023?
Druhý pilier, samozrejme, bol bol pokusom ako dlhodobo tento problém vyriešiť, lebo každý bude mať prinajmenej na svojom účte nejaké peniaze. My síce môžme toto celé vyriešiť tak, že dobre, tak zvýšime, keďže žijeme dlhšie, zvýšime vek odchodu do dôchodku, nebude to 62 ale bude to 65, možno 67, možno 70, čiže ľudia budú kratšie poberať dôchodky, neskôr nastúpia do toho dôchodku a môžme zvýšiť odvody a dane. Má to ale niekoľko háčikov. Už ste stretli človeka, ktorý prišiel po päťdesiatke o prácu? Ak ste takého stretli, nechajte si porozprávať príbeh, čo to je zamestnať sa po päťdesiatke, keď prídete o prácu. Holá nemožnosť. Pozrú si váš občiansky preukaz, dátum narodenia a povedia vám, že vás zavolajú. A už o nich nikdy nepočujete. Kto, ak chceme, aby ľudia pracovali ako 63, -4, -5, -6, -7, -8-roční, kto ich zamestná? Odkiaľ zobrať tie pracovné miesta? Vymyslíme si ich? No nevymyslíme. Nikto z nás na to nemá recept. A, samozrejme, že my spoločnosť teda a štát sme povinní nikoho nenechať len tak ležať na ulici a musíme sa postarať o všetkých. Ale môžeme to urobiť iba do výšky, ktorú si môžme dovoliť. Teda z toho, čo produkujeme. Jedno je isté. V budúcnosti z prvého piliera, keďže sa to vyvíja takým spôsobom, akým sa to vyvíja, budú dôchodcovia, tí budúci, tí ktorí sú ešte dnes mladí alebo v strednom veku, budú dostávať menej peňazí, ako dostávajú súčasní dôchodcovia. Hoci je to relatívne podľa kurzových pohybov, nominálne to možno bude znieť na vyššiu sumu, ale v kúpnej sile to bude menej. Nech už budú robiť čokoľvek a budú mať pocit, že veď oni prispievali dostatočne do toho systému. Áno, to je pravda, ale ich nie je dostatočný počet. Pričom ten dôchodkový systém, ja som hlboko presvedčený a teraz to je spor o tom, že čo je lepšie na riešenie tejto situácie? SMER a jeho názor je taký, že celý ten druhý dôchodkový pilier je "pre kočku", lebo je to vlastne obohacovacia schéma pre dôchodkové správcovské spoločnosti. Ja som toto názoru, že to bola aspoň nádej pre mladých ľudí, že kdesi sa im honobia ich peniažky. Ich peniažky, podotýkam, nie štátne peniaze, ich peniaze na ich vlastný účet, ktorý eventuálne, proste, ak sa im podarí zomrieť predtým, než stihnú z toho niečo mať, tak zdedia ich deti. V danej situácii ideme urobiť toto. Teda ide vláda toto. Z peniažkov, ktoré ten človek mal právo pomenovať svojimi, zoberieme viac než polovicu a bude ich musieť dať do kasy, kde už ale nenesú jeho meno a nie sú jeho a nikto ich nemôže dediť. Ja ešte stále vnímam dramatický rozdiel medzi tým, čo je v spoločnej kase s tým, že a čo je personifikované vlastníctvo. Čo je niečo, čo je na mojom účte. Čiže objektívne je pravda, ja nechcem hovoriť nič o krádeži, preboha, to sú strašné slová. Ale ideme ľuďom z objemu peňazí, ktorý im bolo dovolené si ponechať a investovať do vlastnej staroby, ideme im zobrať časť a ideme ich prinútiť ich investovať do priebežného pilieru, z ktorého už oni nič mať nebudú. Lebo, nevedno teda, že aký osud naberú tie peniaze. Samozrejme, že sa menej vyberá aj teraz a, samozrejme, že to kompenzujeme z rôznych zdrojov. Z nemocenského, z daní a tak ďalej, z transferov. Ale treba si uvedomiť, že my sa ani len nepokúšame. A tento návrh zákona sa tiež o to nepokúša, nejakým spôsobom riešiť tie výplaty z prvého piliera. Lebo teda veľká časť ľudí je jednoducho v prvom pilieri a v takom aj zostane a chceme, aby dostávali niečo na starobu, tak riešenie výplaty z prvého piliera, podľa môjho názoru, je zmena výšky a prerozdelenia verejných zdrojov. Aj dnes viac ako 40 % vyprodukovaných zdrojov je prerozdeľovaných formou daní, poplatkov a odvodov cez verejné financie. Dôchodky z toho, kolegyne a kolegovia, sú len zlomok. Zbytočne drahý je štát sám. Štátna správa stojí okolo štvrtiny štátneho rozpočtu a vy, ktorí s ňou máte skúsenosti viete, že či je hodná v každom okamihu svojich peňazí. Ja tvrdím, že nie. Úplne zle minuté peniaze sú všetky štátne dotácie a investície, mnohé investície, pretože sú po prvé spojené s neoddeliteľnou korupciou. Opakujem, teraz zase na nikoho neukazujem prstom. S korupciou od deväťdesiatych rokov až po dnešok všetkých politických farieb. To nie je politická otázka. Korupcia je systémová vlastnosť kultúry, našej. Bohužiaľ, sme takí. Ako národ, ako spoločnosť, proste sme skorumpovaní. Treba sa na to pozrieť priamo.
Chcem len pripomenúť, že kedysi dávno, v časoch, ktoré vyzerajú už dnes ako pravek, niekedy vtedy, keď Peter Tatár podával návrh zákona o sociálnom poistení, v ktorom prvý raz sa spomínal druhý kapitalizačný dôchodkový pilier, čiže pred jedenástimi rokmi, Ján Langoš navrhol na tomto mieste ústavný zákon, že všetky príjmy z privatizácie, vtedy sa predávali štátne podniky. Predtým sa predávali štátne podniky tak, že sa v podstate zadarmo pridelili "kamošom" za Mečiara. Potom sa predávali tak, že nechcem do toho zabiehať do detailov, aby som zase niekomu nešlápol na otlak, ale nebolo umožnené predať celý objem akcií toho podniku, ale len povedzme 49 % alebo 51 % s tým, že kontrolná funkcia zostala investorovi, ale, anyway, čo nebolo rozumné, to sa ukazuje teraz. Ale celý objem peňazí s privatizácie a nebolo to málo peňazí ani v budúcnosti to nebude málo peňazí. Ján Langoš podával ústavný zákon o tom, že kompletne celý výnos z privatizácie, aby bolo možné použiť len na dve veci. Na to, aby sa sanoval dôchodkový systém, teda do Sociálnej poisťovne. Na nič iného. Lebo to je jediný mravný spôsob, ako peniaze vrátiť ich skutočným vlastníkom. Teda, s prepáčením, to stokrát zdiskreditované slovo, ľudu. To po prvé. A po druhé do dlhovej služby štátu. Dlhová služba služba štátu je opäť niečo, čo nás čaká a neminie za žiadnych okolností. Všetky ostatné peniaze z privatizácie, ktoré sme minuli, kolegovia, boli jednoducho preflákané, prežraté a prepité. Nebol to dobrý nápad. Samozrejme, že ten zákon nebol prijatý.
Všetko, čo je tuná uvádzané ako dôvod búrania dôchodkového piliera, podľa mňa je krátkodyché a krátkozraké. A jednoducho nám to len odsunie ten problém o pár rokov, že nás, je to, bohužiaľ, chováme sa v tomto okamihu a táto vláda sa v tomto chová ako celá eurozóna. Tlačíme nejaký problém pred sebou. Neriešime ho. Tlačíme ho pred sebou, aby nám padol na hlavu o pár rokov. On nám padne na hlavu. Spoľahlivo. Ale, čože nás to teraz zaujíma, však?
No a teraz ešte by som sa rád dostal k tomu, že k niečomu, čo ja vnímam ako civilizačné riziko. A my to zatiaľ neriešime, ale západná Európa to už rieši. Imigrácia. Do Európy prichádzajú vlny prisťahovalcov, čo by bolo v poriadku, pretože Európa starne a vymiera. My potrebujeme ľudí, aby sme žili ďalej. Lenže prichádzajú vlny prisťahovalcov, ktorí, zdá sa, že nie celkom budú schopní byť nositeľmi, by som povedal toho, čo zrodilo tento dôchodkový systém a čo zrodilo vôbec prosperitu Európy. A to nemá byť rasistická poznámka, to je číry fakt. To je hrozba, že v podstate bude pribúdať ľudí v produktívnom veku, ktorí budú, buď z dôvodov proste svojej, o imigrantoch mám, hovorím o imigrantoch povedzme v Nemecku, vo Francúzsku, v Holandsku, vo Veľkej Británii, z ktorých mnohí budú nezamestnaní, lebo prichádzajú a nie sú vybavení potrebným vzdelaním, zručnosťami a tak ďalej. A paradoxne, keď aj sú vybavení, napríklad vo Francúzsku, keď aj študovali francúzske školy a sú vysoko kvalifikovaní, tak vďaka tomu, že sa volajú Mohamed alebo Ibrahim, tak majú podstatne horšiu nádej sa zamestnať ako ich francúzski kolegovia Jeanovia a Francoisovia. Jednoducho preto, že akokoľvek, všetky západoeurópske spoločnosti sú tak trochu diskriminačné. Čo si budeme zakrývať oči? No a v podstate toto je hrozba, ktorú som spomenul len tak bokom, ktorá sa nás v tejto chvíli netýka, ale je možné, že jedného dňa sa nás týkať bude.
Ja neviem, čím nahradiť ten druhý dôchodkový pilier, ale viem jedno, že tento návrh zákona situáciu nerieši. Tento návrh zákona tak trochu sanuje situáciu v sociálnom systéme na krátku dobu, na úkor budúcnosti mladých ľudí, to je moje, teda budúcich dôchodkov, nie bezprostrednej budúcnosti. To je moje hlboké presvedčenie a nepovažujem to za zodpovedné. Podľa mňa preto je rozumné, bolo by rozumné, tento vládny návrh odmietnuť. Opakujem znovu. Nechcem použiť žiadny hrubší slovník, jednoducho si myslím, že by bolo dobre to odmietnuť. A chcem aj povedať, že aj vnímam, prečo je okolo toho zákona také absurdné ticho. Nejakí novinári z povinnosti proste to komentujú a pokrikujú trochu prezenčne. Tuto časť snemovne sa rozčuľuje oprávnene, ale v zásade život na uliciach prebieha, ako keby sa nič nedialo. No ten dôvod je jednoduchý. Tak, ako si my nevieme predstaviť vzdialenosť štyroch svetelných rokov, tak si väčšina ľudí nevie predstaviť, čo je to uvažovať v perspektíve dvadsiatich-tridsiatich rokov.
Chceme od mladých ľudí priveľa. Aby mysleli na, teraz, keď sú v rozkvete života, teraz keď začínajú žiť, teraz keď sa púšťajú do dobrodružstiev, aby teraz začali uvažovať aj o tom, že čo, keď budú starí, chorí a nevládni. Chceme od nich priveľa. Dobre. Ale od nás sa to očakáva, že budeme schopní myslieť v perspektíve niekoľkých desaťročí. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 3.8.2012 10:55 - 10:57 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Ja súhlasím do písmena so všetkým, čo pán kolega Hrušovský povedal, a rád by som ho podporil v jednom zámysle alebo úmysle, ktorý vyslovil. Zdá sa, že naozaj si musíme sadnúť a zamyslieť sa nad formuláciou tej časti nášho rokovacieho poriadku, ktorá definuje dôvody na skrátené legislatívne konanie alebo nad samotným inštitútom skráteného legislatívneho konania ako takého. Opakujem znovu, v tomto bode by som ho rád podporil, jednoducho preto, že tento hriech, toto maslo je na hlavách doteraz všetkých vlád, všetkých, aj tých našich pravicových, aj ľavicových. Jednoducho všetci sme sa dopustili v tom či onom okamihu zneužitia tohto inštitútu. A to už som povedal vo svojom vystúpení a opätovne som rád, že to pán poslanec Hrušovský znovu pripomenul, dámy a páni, treba sa zamyslieť nad tým, že v akej podobe ponechať tento inštitút skráteného legislatívneho konania v našom rokovacom poriadku. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 1.8.2012 17:25 - 17:27 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne za slovo. Kolegovia, vo všeobecnosti by som chcel povedať, že toto je taká téma, že možnože by vážne stálo za to, aby sme o tom pri inej príležitosti rozprávali omnoho podrobnejšie, lebo to je podľa mňa toxická prax, ktorej sa dopúšťali zatiaľ všetky vlády, a bolo by fajn keby mohol zaznieť v tejto súvislosti aj omnoho odbornejší hlas ústavného právnika, akým je Rado Procházka.
No ale teraz k tým poznámkam.
Pán poslanec Podmanický, máte pravdu, keď pripomínate mne a nám, že veru aj my máme to isté maslo na hlave. Pravda je, že ho máme. Ja neviem, ja som, myslím, za skrátené konanie o tom zákone o RTVS nehlasoval, ale so škrípajúcimi zubami musím povedať, kvôli udržaniu vtedajšej vládnej koalície som hlasoval za ten zákon, lebo to bolo postavené vtedy zo strany SaS tak, že ide o otázku života a smrti koalície. A nepovažoval som to za dobrý nápad, spájanie rozhlasu a televízie. Ale, prosím, opakujem znovu, naše, vaše hriechy minulosti nie sú dôvodom pre ich opakovanie, jednoducho lebo hrozí, že sa z toho stane úzus.
No a toto platí aj na otázku pána poslanca Hlinu, že prečo som nepovedal to isté v prípade zákona predkladaného pánom ministrom Jahnátkom. No ten zákon mi nepripadal dosť závažný, aby som povedal, to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 1.8.2012 16:57 - 17:15 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, kolegyne, kolegovia, ja sa teda pokúsim naozaj držať merita veci a hovoriť výhradne o tom, o čom je táto téma, a síce o skrátenom legislatívnom konaní, nie o zákone ako takom, ale o skrátenom legislatívnom konaní. Domnievam sa totiž, že jednak v prípade tohto zákona a v tejto situácii nie sú naplnené zákonné predpoklady na to, aby sme mohli o tomto zákone rokovať v skrátenom legislatívnom konaní. Pokúsim sa to vysvetliť. A pretože nie som ústavný právnik, som len čitateľom ústavy a rokovacieho poriadku, i keď pripusťme, s istými skúsenosťami, pomôžem si analýzou, ktorú presne na tému rozhodnutí o skrátených legislatívnych konaniach vypracoval asi pred štyrmi rokmi náš kolega Rado Procházka. Robím to s jeho dovolením a s tým, že ho budem citovať a zároveň s obavou, že jeho exaktný právnický jazyk sa mi nie vždy podarí napodobniť, samozrejme. Ide totiž o to, či je, ako hovorí Rado, ústavne konformným čiže v súlade s našou ústavou taký postup Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým sa táto snemovňa (čiže my) uznesie na skrátenom legislatívnom konaní bez toho, aby predmet ochrany podľa príslušného zákona takúto ochranu naozaj potreboval.
Teda v zásade sa jedná o to, že ak táto Národná rada väčšinou schváli skrátené legislatívne konanie v tomto konkrétnom prípade, či postupuje v súlade s ústavou. A ja sa domnievam, že tomu tak nie je, a vysvetlím to. V podstate sa jedná o to, treba spomenúť dva články, dve základné normy, z ktorých musíme vychádzať, aby sme mohli túto otázku posúdiť. Tou prvou je, samozrejme, všeobecne známy bod z nášho rokovacieho poriadku, ktorý je normou, ktorú sme sami na seba uvalili ako zákonodarný zbor, že za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd, alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, Národná rada sa môže na návrh vlády, podotýkam, len na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona. Je to, ešte raz, ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosť, alebo vtedy, ak hrozia štátu značné hospodárske škody. Ja viem, že to je práve tá vec, ktorou argumentoval pán premiér, keď ten návrh predkladal. A domnievam sa, že toto nebude problém vyvrátiť. A tá druhá zákonná norma alebo článok, na ktorý je potrebné sa odvolať, je to čl. 2 ods. 2 našej vlastnej ústavy, teda Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Týka sa to, prirodzene, aj Národnej rady, my môžeme robiť len to a v takom rozsahu a v takých medziach, ako nám dovoľuje zákon, nič iného robiť nemôžeme, nemali by sme, ak nechceme ten zákon, a teda konkrétne napríklad tento článok ústavy porušiť.
V podstate v tej Radovej Procházkovej analýze sa jedná o tri princípy, ktoré je potrebné spomenúť, keď sa bavíme o tom, či sa môžeme vôbec uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní. To je princíp legality, z formálneho hľadiska sa jedná pri tomto princípe o to, či existuje návrh vlády, po prvé, a, po druhé, či to Národná rada schváli. Prosím, návrh vlády existuje, je na stole. Po druhé, Národná rada to schváli, no asi. Ale to je formálne hľadisko. A potom je materiálne hľadisko. To je existencia mimoriadnych okolností, a znovu to zopakujem, keď sú ohrozené základné ľudské práva a slobody alebo bezpečnosť, ľahké je predstaviť si takú situáciu (vojna, prírodná katastrofa alebo hrozba značnej hospodárskej škody štátu, čokoľvek podobné). A teda máme právomoc sa uzniesť na skrátenom konaní jedine vtedy, ak sú splnené obidve formálne podmienky a aspoň jedna z uvedených materiálnych podmienok. Chcem povedať, že vyžaduje skutočne veľkú fantáziu pri všetkých slovách o príšerných hospodárskych stratách a číslach, aby sme uznali, že musíme konať v skrátenom konaní čiže o mesiac urýchliť platnosť tej zmeny v našom dôchodkovom systéme, lebo chceme zabrániť skutočným, teda materiálnym škodám, vážnemu ekonomickému ohrozeniu štátu. Naozaj, aby toto človek akceptoval, vyžaduje to naozaj veľkú fantáziu.
Pochopiteľne, ak som dobre rozumel, ide o 40 mil. eur. Viete, medzi nami, to je možno desatina sumy, o ktorú bol predražený tender na mýtny systém. To je možno menej ako desatina sumy, čo plánuje táto vláda vyhodiť na to, aby mohla odkúpiť súkromné zdravotné poisťovne. To má byť vážna hospodárska škoda, že o mesiac budeme vyberať menej? Opýtajte sa väčších podnikateľov, pre nás normálnych ľudí 40 mil. eur je teda suma, ktorú si ani nevieme materiálne predstaviť, teda aspoň ja si to tak neviem predstaviť, ja mám bujnú fantáziu, ale pri istých číslach zlyháva predstavivosť, tak ako si neviem predstaviť, čo sú to štyri svetelné roky alebo štyridsať svetelných rokov. Neviem si predstaviť ani tie milióny ako materiálne. Teoreticky si to viem vykalkulovať. Vymyká sa to predstavivosti. Ale pritom vzhľadom na ekonomiku štátu, ja viem, platí babka k babke. Ale nie je to také číslo, aby oprávňovalo hovoriť o závažnom ekonomickom ohrození štátu, ani náhodou. A okrem toho nejedná sa o peniaze, o ktoré by mal štát prísť, jedná sa o peniaze, ktoré ešte len chceme nie vybrať, ale nazbíjať do 1. piliera z toho 2. piliera od súkromných sporiteľov, z ich účtov premiestniť, o mesiac skôr. To neobstojí ako naplnenie podmienky pre vážne ekonomické ohrozenie štátu, ani náhodou. Môžete to tak interpretovať, áno, prosím, pripúšťam, môžeme sa o tom hádať, ale, by som povedal, úprimnú a skutočne logickú analýzu to neznesie. Preto treba hovoriť ďalej.
Podľa mňa je tu absencia z tohto hľadiska tých uvedených materiálnych podmienok. A to znamená toto, citujem znovu z analýzy pána kolegu Procházku, ak napriek absencii svojej právomoci prijať takéto uznesenie ho Národná rada prijme, koná ultra vires, v bezprostrednom rozpore so svojou ústavnou povinnosťou postupovať, ja som ten článok citoval, výlučne v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Porušíme tak, kolegovia, ústavu. Možnože mnohým to nevadí. Ale je jasné, že sme viazaní ústavou, hlavne tým čl. 2 ods. 2 takisto ako ktorýkoľvek iný orgán štátu. My môžeme konať len v rozsahu, v mantineloch a spôsobom, ktorý nám dovoľuje zákon, nie za hranicami. A teda ak sa Národná rada uznesie na skrátenom legislatívnom konaní bez toho, aby pre takýto postup boli splnené zákonné predpoklady, dopúšťa sa porušenia svojej ústavnej povinnosti zakotvenej v čl. 2 ods. 2 ústavy.
No na túto tému potom analýza Rada Procházku cituje nálezy českého Ústavného súdu, lebo toto, samozrejme, nie je špecifický problém, s ktorým sa boríme my.
A v tomto okamihu odbočím na sekundu. A nie je ani argumentom váš výrok, že veď vy ste robili to isté. To nie je argumentom, lebo aj keby to bola pravda, a v mnohých prípadoch to je pravda, áno, aj predchádzajúce vlády, aj pravicové vlády robili to isté a aj vtedy to nebolo v poriadku z ústavného hľadiska, nie je dôvod v tejto praxi pokračovať. Nie je to dobrý nápad. A keď si rozvoľníme pravidlá, ktoré sme uvalili sami na seba naším rokovacím poriadkom, a pravidlá, ktoré nám stanovuje náš ústavný systém, tak narušujeme niečo veľmi podstatné v tomto štáte.
Rado tu cituje z judikátov českého Ústavného súdu toto: „Okrem materiálnej kvality je súčasťou správneho alebo dobrého práva tiež kvalita formálna. Ide tu o tzv. formálne hodnoty práva, ktoré síce neurčujú obsah právnych predpisov, majú však právu zaručiť existenciu, akceptáciu a aplikovateľnosť týchto vecí: hodnoty poriadku, predvídateľnosti, slobody od svojvôle, právnej rovnosti či právnej istoty.“ Domnievam sa, že sa chystáme toto všetko spochybniť.
Keď sa bavíme o právnej istote, to je ten druhý princíp, o ktorom hovorí analýza. Jedným z hlavných účelov viazanosti zákonodarcu čiže nás, čiže toho, že my sme viazaní pravidlami legislatívneho procesu, je zabezpečiť predvídateľnosť a absenciu svojvôle v postupe štátneho orgánu, inými slovami, len v prípade, ak platí a dodržuje sa princíp striktnej viazanosti štátnych orgánov platným právom, je možné hovoriť o tom, že občania ako bezprostrední adresáti výsledkov realizácie normotvornej pôsobnosti Národnej rady požívajú ochranu vo svojich nárokoch a očakávaniach na právnu istotu, predvídateľnosť a absenciu svojvôle v postupoch zákonodarného zboru. Ak teda porušujeme naše vlastné pravidlá a chystáme sa ich porušiť, zároveň zneisťujeme, nabúravame právnu istotu občanov, ktorí od nás čakajú, že budeme dodržiavať pravidlá, ktoré sme si sami na seba z dobrých dôvodov uvalili a tak ďalej a tak podobne.
A ešte sa tá analýza dotýka jednej veci, ktorú by som rád zdôraznil. Jedná sa tu nie o práva občanov a právnej istoty, ale o naše vlastné práva, o práva poslancov. My ako poslanci máme svoje práva, samozrejme. Analýza k tomu hovorí, že hlavným účelom týchto procesných, temporálnych a iných legislatívno-technických požiadaviek, čiže našich vlastných noriem, je umožniť poslancom Národnej rady ako nositeľom normotvorného mandátu jeho kvalifikovaný a zodpovedný výkon. Dámy a páni, toto narušuje naše práva. Ak jednoducho je nezmyselným spôsobom a bez riadneho zdôvodnenia, bez zákonného oprávnenia skrátený čas, ktorým sa môžeme zaoberať jednou mimoriadne dôležitou zákonnou normou, sú porušované naše práva. Toto stojí úplne ako celé za citovanie, že ak by sa totiž Národná rada mohla uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní aj v situácii, keď nie sú splnené výslovne a taxatívne upravené zákonné podmienky a voči takémuto postupu by ani Ústavný súd nemohol uplatniť svoju kontrolnú a preskúmavaciu pôsobnosť, akože nemôže tak urobiť v danej chvíli, znamenalo by to, že prostá väčšina zákonodarného zboru, čiže vy, smie bez zákonného a ústavného základu zbaviť zvyšnú časť poslancov nie bezvýznamnej časti ich procesných oprávnení a voči takejto svojvôli neexistuje efektívna obrana. Toto sa, dámy a páni, chystá urobiť táto snemovňa jednoduchou silou väčšiny.
Ja som rozmýšľal, aká je skutočná príčina tohto návrhu na to skrátené legislatívne konanie, lebo nebola predtým o tom reč. A keďže skutočná príčina nie sú ekonomické škody, ktoré by reálne hrozili, lebo tie nie sú ani škodami, ani nie sú v takom rozsahu, aby použitie tohto článku rokovacieho poriadku oprávňovali, čo môže byť skutočná motivácia pre takýto návrh na skrátené legislatívne konanie? (Hlasy z pléna.) Nie. Ja si neviem pomôcť, ale nedá sa vyskočiť z kože psychológa. Ja som psychológ. A je to tak, že nie som bývalý psychológ, lebo bývalý psychológ je niečo ako bývalý černoch. Také niečo neexistuje. Proste som psychológ a jediné vysvetlenie, čo ma napadlo, je marketingové, samozrejme, úplne bežný trik. Keď chcem niečo pretlačiť a chcem tak učiniť, by som povedal, poza bučky, napríklad keď chcem, aby niekto nevidel poriadne, tak urobím silný záblesk svetla, keď chcem, aby niečo ľudia nepočuli, tak hodím delobuch a chvíľu nepočujú, tak treba urobiť proste niečo dramatické, urobiť tlačovku, v ktorej proste opisujem hrôzy, ktoré nás čakajú, a potom urobiť skrátené legislatívne konanie, ako keby celá vec bola natoľko urgentná, že musíme porušiť naše vlastné pravidlá, a teda vlastne tento návrh na skrátené konanie, ja teraz nechcem diskutovať o merite veci, o tom zákone, o tom si ešte porozprávame, považujem za zlý. Ale prijímanie tohto zákona v skrátenom legislatívnom konaní teda ako psychológ chápem ako veľmi nepoctivý marketingový trik. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

31.7.2012 11:42 - 11:42 hod.

František Šebej
Ďakujem, pán predseda. Kolegovia zo zahraničného výboru, chcem pripomenúť, že hneď po skončení rokovania o 12.00 hodine na obed bude zahraničný výbor zasadať v miestnosti č. 149. To je rokovacia miestnosť výboru pre európske záležitosti.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 24.7.2012 16:08 - 16:24 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Ja by som rád podporil v názore pána kolegu Beblavého v jeho odpovedi kolegovi Bublavému, ktorý ako starosta vie, o čom hovorí, ale ja som poslanec miestneho zastupiteľstva a viem, že námietka kolegu Bublavého nebola o tom, že by nebodaj podozrieval starostov a samosprávy z a priori zlých úmyslov a z úmyslu schválne míňať peniaze určené na voľný čas detí, na iné veci. On chcel jednoducho len povedať, že obce majú často iné a omnoho kritickejšie priority, ako je proste aktivita, ako centrá voľného času. A tie priority sú často také, ako keby obci išlo o život. Takže bez zlého úmyslu tá obec jednoducho môže zvážiť, že finančné prostriedky pokiaľ nebudú účelovo viazané na konkrétne dieťa a konkrétny účel, jednoducho použije inak, lebo v danej chvíli to bude dôležitejšie. To je po prvé.
A, po druhé, tiež sa mi nezdá, že by likvidácia celej kategórie inštitúcií bola tá najlepšia cesta, ako zabrániť podvodom. Mne sa zdá, že sú jednoduchšie a priamočiarejšie cesty, toto je naozaj v podstate, ako so sekerou na nejaký drobný problém. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 29.6.2012 11:22 - 11:23 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
No, Richard, to nebolo celkom reakcia na príspevok Igora Matoviča. Ale môžme si to povedať osobne.
Takto, ja som tušil, že k tomu príde, že jednoducho som pána kolegu Matoviča svojím prejavom naštval a že ma obviní zo všetkého možného a z toho sa vytratí podstata toho, čo som povedal. Naopak, ja si myslím, že na rozdiel od aj kolegu Martvoňa, aj od kolegu Matoviča, že spomenúť Hitlera v akejkoľvek súvislosti, keď sa jedná o zneužitie ľudu, je úplne primerané.
Neviem, či to všetko stojí vôbec za komentovanie, ale mám taký pocit, že keď som vzbudil takúto emóciu, tak asi som povedal niečo správneho.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 29.6.2012 11:09 - 11:11 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem.
Najprv odpoviem pánovi kolegovi Chrenovi. Nie som elitár, a ak si myslíte, že v súčasnej dobe sú voliči lepšie informovaní ako v minulosti, obávam sa, že trpíte ilúziou.
Reakcia na kolegu Viskupiča. No, Hitlerove referendá, že či nespochybňujú proste tie príklady samotný demokratický systém. No, viete, tak trochu áno, lebo je to veľmi relatívne. Pozrite sa na výsledky demokratických volieb do Egypta a skúste sa na nich spätne pozrieť povedzme oddnes o rok. A zistíte si, že úplne legitímnym demokratickým spôsobom sa Egypťania pripravili o slobodu, rovnosť medzi mužmi a ženami, o vnútorný mier, aj o prosperitu - ale prosím.
K pánovi poslancovi Kadúcovi na otázku, že či je tento súčasný stav ústavný. No tak ja nie som Ústavný súd ani ho nemôžem nahradiť, ale, prepáčte, naozaj tento súčasný stav je ústavný, pretože sa riadi literou ústavy, preto je ústavný. Taká tautológia.
Pán kolega Blaha, samozrejme, že sú aj iné formy participácie a, samozrejme, že mnohé sú veľmi užitočné, ale v tomto momente diskutujeme o referende a o kvóre jeho platnosti. Len toľko.
Richardovi Sulíkovi. No tak, čo by bolo, keby sa boli ľudia zúčastnili? V tejto chvíli neviem, ťažko povedať spätne. Máš pravdu, ale neviem.
Jozef Mikloško. Prosím ťa, Taliansko nie je kolískou demokracie, pre historický poriadok, tou je Grécko. Ale Taliansko je kolískou všetkého možného - od rímskeho práva cez všetky možné formy diktatúry... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 29.6.2012 10:17 - 10:49 hod.

František Šebej Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, kolegovia, kolegyne, na rozdiel od všetkých predchádzajúcich rečníkov ja s návrhom na zníženie alebo zrušenie kvóra pre platnosť referenda zásadne a hlboko nesúhlasím a vysvetlím prečo.
Zároveň považujem za potrebné povedať, že necítim od predkladateľov žiadny zlý úmysel. Ja cítim úprimnú snahu akosi odovzdať viacej, viacej rozhodovacej moci do rúk ľudu. Ale teraz vysvetlím, prečo to považujem za nebezpečný nápad bez toho, aby som akokoľvek pohŕdal schopnosťou a právom ľudu rozhodnúť.
V čo však neverím, je štatistické chápanie reprezentatívnosti a najmä štatistické chápanie legitimity. Legitimita je oprávnenosť rozhodnutia, nie legalita, legitimita - oprávnenosť rozhodnutia.
Možnože by bolo fajn, keby sme sa vrátili trošku v histórii a povedali si, že prečo ten spor okolo ľudového hlasovania, okolo plebiscitu, okolo referenda je vlastne neuzavretý, neskončený. Veľmi často počúvam argument, že vo Švajčiarsku to funguje. Lenže Švajčiarsko je čosi, čo sa volá prípad sui generis. Švajčiarsko je prípad, ktorý je neopakovateľný, lebo do švajčiarskeho systému rozhodovania je zapísaná história od 13. storočia, história rozhodovania sprostredkovaného v tých jednotlivých mestských, miestnych a kantonálnych komunitách, kde sa názor proste mužov v nejakej obci prejavil spoločným hlasovaním niekde na námestí alebo nádvorí a oni poslali svojho reprezentanta, aby za nich tam ad referendum proste vyjadril, vyjadril svoj názor na vyššej úrovni.
Jediný spôsob, ako replikovať švajčiarsky politický systém, je zopakovať si švajčiarske dejiny, celé stáročné. Inak to nejde, nebude fungovať a v žiadnej inej komunite ľudí by to nefungovalo. Opakujem znovu, Švajčiarsko je prípad sui generis, podobne ako švajčiarska neutralita je prípad sui generis. Švajčiarska neutralita má tiež už stáročia a je to neutralita, ktorá je ozbrojená. Všetci dospelí švajčiarski muži sú vojaci a majú doma zbrane. To len bokom na, teda ako poznámku k Švajčiarsku. Švajčiarsko nemôže slúžiť ako príklad nanič, akurát na to, že je to banka sveta a môžu si všeličo dovoliť.
Ale možno sa treba vrátiť k ľudovým hlasovaniam ešte ďalej. Ako posledné referendá, ktoré v mojom srdci našli svoje miesto, ako sa mi páčili, sa odohrávali v antickom Grécku, v starých Aténach, kde sa muži museli zhromaždiť na agore, na námestí, keď rozhodovali o závažných veciach verejných, napríklad o tom, či Atény pôjdu do vojny, alebo nie, a hlasovali o tom s tým, že za to hlasovanie prevzali zodpovednosť osobnú, a to takým spôsobom, že kto hlasoval za, do tej vojny išiel ako vojak. To sa mi páči, čokoľvek iného sa mi nepáči.
Keď otcovia zakladatelia, ja mám na mysli mužov ako Thomas Jefferson, John Adams, James Madison, John Jay, debatovali o ústavnom základe Spojených štátov, tak hlavné, čoho sa báli, povedané slovami Jamesa Madisona, bola tyrania väčšiny. Lebo väčšina nie je múdra. Nikde v štatistickej väčšine sa neskrýva ani štipka múdrosti. Tým nechcem znižovať v podstate väčšinovú demokraciu. Ja len hovorím, že hľadať múdre rozhodnutia v štatistickej väčšine je hrubé nedorozumenie.
Preto Spojené štáty na úrovni svojho ústavného systému únie, teda všetkých štátov, Spojených štátov ako takých, žiadne referendu nepoznajú. A nepoznajú referendum na úrovni celoštátnej ani iné staré demokracie a veľké demokracie. Ani Nemecko nepozná na celoštátnej úrovni žiadne referendum a hneď poviem z akých dôvodov.
Ale vrátim sa k iným historickým referendám, aby som vám ukázal, že, alebo nie. Najprv sa začnem zaoberať argumentami, ktoré použil predkladateľ pán kolega Matovič. Príkladmi zo slovenskej histórie, čerstvej, lebo tak dovtedy sa na Slovensku žiadne referendá nekonali, prvé sa konalo v roku 1994 z iniciatívy veľkého politika menom Ján Ľupták a otázka v tom referende znela: "Súhlasíte, aby sa prijal zákon o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii?" Neprišlo ani 20 % voličov, ale keby to referendum sa stalo neexistujúcim kvórom platné, tak by sa, dámy a páni, nestalo vôbec nič, pretože každý, kto by v dražbe niečo kúpil, by doniesol papier, že si peniaze požičal z banky alebo odniekiaľ inakade. Predsa to bol hrubý nezmysel a útok na zdravý rozum, prvé slovenské referendum.
Druhé slovenské referendum, bolo to zmarené referendum, slávne, z 24. mája 1997. Vtedajší poslanec Ivan Šimko prišiel s geniálnym nápadom, že my Slováci si máme voliť prezidenta priamo, lebo už nejakú dobu bol zastupujúcim prezidentom ďalší veľký politik Vladimír Mečiar.
Dovolím si osobnú odbočku. Ja som mu osobne vtedy povedal, Ivan, to nie je dobrý nápad, lebo my sme parlamentná demokracia, kde prezident zastáva prevažne, by som povedal, reprezentatívnu a symbolickú funkciu, len čiastočne kontrolnú a nepožaduje to mieru legitimity, ktorú dáva ľudové hlasovanie, a je to cudzí prvok v parlamentnej demokracii. Ale on si povedal, že mobilizujeme tým proste protimečiarovskú opozíciu. Vyzbieralo sa vtedy 521-tisíc podpisov a na svete bola referendová otázka.
Na to vládna moc reagovala ďalšími tromi totálne perfídnymi otázkami o našom vstupe do Severoatlantickej aliancie. Tie otázky zneli: "Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?" Čo ešte, prosím, bola otázka, ktorá je, považoval by som ju za legitímnu, lebo to je vážne rozhodnutie. Ale nasledovali dve ďalšie otázky, ktoré podsúvali čosi, čo v skutočnosti nikdy nebolo na stole, aby sa ovplyvnila odpoveď na tú prvú otázku. Tá druhá znela, že: "Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?" Nikto nám nikdy žiadne jadrové zbrane pod nos nestrkal, naozaj nikto a doteraz nám ich ani nestrčil. A tá tretia bola, že: "Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?" Ani to nám nikto neponúkal. Neponúkal. To referendum bolo nakoniec zmarené vtedajším ministrom vnútra, lebo proste niekde sa distribuovali štyri otázky, niekde tri otázky. Prišlo len 10 % oprávnených voličov.
Keby ale bolo zrušené kvórum, tak tých 10 % by fakticky zablokovalo naše členstvo v Severoatlantickej aliancii. No to by bola veľká radosť v malom domčeku!
Potom bolo referendum v roku 1998, ktoré už Igor Matovič spomínal, jednalo sa o privatizáciu, opäť bolo to iniciované HZDS. Jednalo sa o neprivatizáciu Západoslovenských energetických závodov, Stredoslovenských, Východoslovenských, plynárenského priemyslu, Slovenských elektrární, Transpetrolu. No, ja na rozdiel od kolegu Matoviča si nemyslím, že je takým požehnaním pre štát vlastniť takéto podniky. Práve naopak, ony naozaj fungujú iba tam, kde sú vlastnené súkromnými korporáciami.
Existuje na to milión dôkazov a prosím, nemenujte mi pološtátne alebo štátne giganty Gazprom alebo Ruhrgas, alebo podobne, leto to je, to je veľmi netypické a ony fungujú dosť neefektívne.
To referendum bolo neplatné. Ak by nebolo neplatné, mali by sme značné problémy, by som povedal, keby tie podniky neboli privatizované.
Referendum z 11. 11. 2000, no to je závažná vec. Znovu to iniciovali HZDS a SNS, ktoré boli presne dva roky predtým porazené vo voľbách, a tá otázka referendová znela: "Ste za to, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na ústavnom zákone, ktorý by znel: Volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky zvolenej v roku 1998 sa skončí dňom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa vykonajú do 150 dní od vyhlásenia výsledkov referenda?" Špinavý trik. Pokus použiť manipulovanú vôľu ľudu na skrátenie volebného obdobia. Opakujem znovu, špinavý trik.
Prišlo 20,03 % občanov a referendum nebolo platné. Keby bolo platné, tak sa urobí precedens, že kedykoľvek si, a platilo by to, čo ste si povedali vy, že zrušíte kvórum na referendum, kedykoľvek by nejaká skupina aktivistov, nejakí lobisti, ktorí dokážu dostať k referendovým urnám 5 % obyvateľov, mohli zrušiť výsledky volieb. Úplne by sa rozrušil náš politický systém a krajina by sa stala prakticky neovládateľná, lebo by sme žili od referenda k referendu. To by bolo také požehnanie? Mne sa zdá, že nie.
Ďalšie referendum bolo úspešné. Aj to spomínal pán kolega Matovič. 17. 5. 2003, to je referendum o vstupe do Európskej únie. To je jediné platné referendum, čo sme boli. Aj tam prišlo iba 52,15 % oprávnených voličov, 92,46 % tých, čo sa zúčastnili, boli za. K tomu by som povedal toto.
Prečo bola tá účasť taká nízka? Jednoducho preto, že tá zložitosť toho, že byť a nebyť v Európskej únii, bola väčšine ľudí absolútne cudzia. Oni nechceli byť obťažovaní možno tou otázkou, lebo ich to nezaujímalo až tak, hoci to bolo existenčné rozhodnutie, hoci to bolo rozhodnutie, vstupom do Európskej únie to bolo rozhodnutie, že sa vzdávame časti našej suverenity, že tento parlament stráca, by som povedal, právomoc rozhodovať vo veľkej časti proste toho legislatívneho priestoru, lebo preberáme automaticky pravidlá proste z vyššieho nadnárodného celku. Ale, prosím, toto referendum bolo platné. Ja som spokojný, že bolo platné. A som rád, že bolo potrebné kvórum viac ako polovica oprávnených voličov, pretože takéto rozhodnutia nemá robiť tretina ani štvrtina, ani pätina obyvateľov.
V tejto súvislosti vám chcem povedať, že bol okamih, keď malo byť referendum. Malo, lebo o tom bolo jednoduché rozhodnúť v čase, keď sa delilo Československo, vtedy malo byť referendum. Pretože ono sa rozdelilo legálnym spôsobom z rozhodnutia parlamentov a federálna ústava vtedy inštitút referenda nepoznala. My sme sa pokúšali dať pre tieto prípady, len pre tieto prípady, v tom období 1990 až ´92, bol som pri tom, do federálnej ústavy inštitút referenda. Václav Havel aj doniesol do parlamentu návrh päťbodový, proste zmeny ústavy. Kvôli úplne malicherným a hlúpym konfliktom medzi jednotlivými poslaneckými klubmi to neprešlo.
Ja nehovorím, že samo osebe rozdelenie republiky neprinieslo nič pozitívneho, ale bol to okamih, lebo to bola jednoduchá vec, chceme žiť spolu, alebo nie? Keď bolo podľa mňa legitímne opýtať sa ľudu, vtedy sa politická trieda ľudu neopýtala. Ale opakujem znovu. Toto sú unikátne okamihy v histórii, keď sa treba opýtať celého ľudu. Ľudu. Ľud netreba zaťažovať parciálnymi zložitými problémami, kde politici zneužívajú v podstate informačnú asymetriu, že oni sú nositeľmi všetkých informácií a, bohužiaľ, väčšina ľudí nemá ako mať to penzum informácií.
Ja na rozdiel od mnohých mojich, ináč rovnako zmýšľajúcich kolegov, proste som sa tak vcelku smial na referendách o Lisabonskej zmluve. Čítali ste Lisabonskú zmluvu? Ja dám ruku do ohňa za to, že v tejto snemovni, z nás 150, keď je 15 takých, čo ten hrozný, zložitý, príšerný, nečitateľný text čítalo, tak si dám odrezať ruku! Alebo si dalo tú námahu, že vie presne, čo je kde. Má to byť text, podľa ktorého žije celá naša Únia, a svojím spôsobom aj žije, ale toto odovzdať do ruky ľudu na rozhodnutie je, by som povedal, perfídnosť, lebo, preboha, tá otázka je príliš zložitá na odpoveď "áno", "nie". Toto bol okamih, keď sa nemali parlamenty proste striasť svojej zodpovednosti. Ja si aspoň myslím. Okej, ale to bola len odbočka.
Ďalšie referendum v roku 2004 bolo opätovne tentokrát iniciované kolegami zo SMER-u tiež o skrátení volebného obdobia. Opäť neplatné pre svoju účasť. Opakujem znovu, myslím si, že to je nepoctivý trik, ako jednoducho zasiahnuť do periodicity volieb a ako taký nepovažujem to za legitímne a bol by som rád, keby táto tradícia referend o skracovaní volebného obdobia na Slovensku definitívne skončila. Je to nepoctivé.
To sú všetky naše referendá. A teraz sa dostávam k referendám omnoho slávnejším, ako sú tieto.
V modernej dobe prvý, kto použil celoľudové referendum, teda obrátil sa na ľud ako taký v plebiscite, bol Napoleon Bonaparte 7. februára 1800. Vtedy sa nechal potvrdiť ako prvý konzul Francúzska, to už je len maličký krôčik k cisárstvu, dovtedy to bola republika. On sa nechal potvrdiť ako prvý konzul Francúzska s rozsiahlymi právomocami, pričom vo Francúzsku vtedy nežilo toľko ľudí, čo teraz, však áno, ale žilo tam dosť a bola obrovská účasť a 3 011 007 ľudí povedalo áno a iba 562 povedalo nie. Toto referendum bolo prvým krokom k tomu, že následne 20 rokov bola Európa rozbitá v dobyvačnej vojne proste napoleonskej. Tú moc mu dal do ruky ľud z vlastnej vôle a krvavo za to zaplatil, a nielen francúzsky ľud, ale celá Európa.
Dostávam sa k ďalším významným referendám. To ďalšie významné referendum, ktoré považujem za potrebné spomenúť, sa konalo v roku 1934, 25. marca, v Taliansku. Bolo to Mussoliniho referendum. Mussolini, samozrejme, prepáčte, kolegovia, tú paralelu, nechcem vám podsúvať nič takého, ale bol očarovaný inštitútom referenda, ľudom, ktorý vyjadrí svoju vôľu, samozrejme, podľa neho. On zostavil proste listinu členov komory zástupcov a to už bola vtedy vláda jednej strany, kandidátka Národného frontu, mimochodom Národný front je pôvodne teda fašistická idea, aby bolo jasné, to je ako, naozaj je, a myslím fašistická v zmysle talianskeho fašizmu. Tak zostavil takú listinu a dali si ju potvrdiť v niečom, čo nazval druhým referendom o fašizme. Fašizmus vtedy bol používaný ako označenie, by som povedal, štátneho poriadku sui generis, proste zvláštneho štátneho poriadku.
Slovo fašizmus pochádza od zväzkov "fasci di combattimento", proste zväzy bojové, zväzky bojové. To boli tie úderky proste chrapúňov, násilníkov a ozbrojených darebákov, ktorí terorizovali Taliansko jednoducho celé roky a od nich, od týchto zväzkov sa odvodil názov fašizmu a bolo to nesmierne populárne ľudovo.
V tomto referende o fašizme bolo oprávnených voličov 10 433 536 Talianov, prišlo z nich 10 041 997, čo bolo 96,2 % oprávnených voličov. Z nich 99,84 % - nič vám to nepripomína, ktorí ste starší? - hlasovali áno, nie 0,15 % a 0,01 % hlasov bolo neplatných.
Ja neviem, taliansky ľud môžte považovať za múdry alebo hlúpy, taliansky ľud nie je ani hlúpejší, ani múdrejší ako náš ľud, alebo český ľud, alebo nemecký ľud. Proste, keď či už Pán Boh, alebo evolúcia proste rozdeľovala ľudský intelekt, urobila tak podľa Gaussovej krivky a hlúposť aj múdrosť sú rozdelené absolútne spravodlivo po celom svete, verte mi. Ale toto bol ľud zneužitý pre potreby diktátora a tiež za to krvavo zaplatil. Ľudová vôľa zneužitá, preto sú referendá tak nekonečne populárne.
A teraz vám poviem, prečo Nemci nemajú vo svojom ústavnom systéme žiadne referendum. Príčinou toho sú štyri Hitlerove referendá. Ja vám ich vymenujem, aby sme sa tak trošičku vrátili v histórii, lebo to má zmysel. Ja viem, že poviete mi sto argumentov, prečo nemám pravdu, ale ja, prepáčte, priatelia, ja sa budem smiať.
12. novembra 1933 Hitler požiadal, aby ľudia, ľud ratifikoval stiahnutie sa Nemecka zo Ženevskej mierovej konferencie a zároveň vystúpenie Nemecka z Ligy národov. 96 % Nemcov prišlo hlasovať, z toho 95 % povedalo áno. Tejto kriminálnej hovadine povedalo áno, pretože boli totálne zblbnutí vrieskajúcim führerom a fanglami v obrovských davoch na námestí. By ste neverili, ako sugestibilná vie byť väčšina, nielen jednotlivci, aj väčšina. Dokonca z 2 242 väzňov v tom čase tábora v Dachau 2 154 hlasovalo za. Je to sranda, že? Úžasné.
19. augusta 1934, po tom, ako zomrel Hindenburg, nemecký prezident, si Hitler nechal potvrdiť svoju uzurpáciu moci v referende. Nechal sa schváliť ako führer kancelár. 95-percentná účasť, 90 % za, to bolo 38 mil. ľudí, čo boli za. Schválili si Hitlera ako svojho kancelára. Pričom osemnásť mesiacov predtým v legitímnych parlamentných voľbách, neverím, že vtedy sa v Nemecku, nech už si myslíme o Nemecku čokoľvek, v Nemecku vo voľbách podvádzalo, dostali nacisti iba 17 mil. hlasov, čiže 44 %. V tom okamihu sa stal Hitler neobmedzeným vládcom Nemecka z ľudovej vôle v referende.
29. marca 1936 bolo tretie Hitlerove referendum. Ako viete, Versaillská zmluva, ktorou sa ukončila prvá svetová vojna, nebola voči Nemecku práve spravodlivá ani ohľaduplná a urobila z Porýnia demilitarizovanú zónu a Hitler si nechal schváliť, že pre Nemecko táto demilitarizovaná zóna neplatí a že vojensky môže obsadiť Porýnie. Účasť bola 99 %, z toho 98,8 % za.
Štvrté Hitlerovo referendum bolo 10. apríla 1938, a to si on ľudom nechal potvrdiť anschluss, teda zabratie Rakúska.
Priatelia, tieto štyri Hitlerove referendá boli schodíkmi na ceste k druhej svetovej vojne. Vy si myslíte, že to bolo také požehnanie, pričom rozhodol ľud veľkou väčšinou? Nebolo znížené kvórum pre rozhodovanie. Prišli skoro ako jeden muž. V tom čase by ste v Nemecku napočítali ľudí, ktorí si súkromne potichu mysleli niečo iné, by ste ich napočítali dosť málo, hŕstku. Ešte stále si myslíte, že v ľudovej väčšine je skryté také požehnanie a taká miera legitimity? Ja si to nemyslím.
Teraz poviem ešte jednu vec, ktorú považujem za potrebné povedať, opakujem znovu, vôľa ľudu musí nájsť svoje vyjadrenie. Ľudu, vôľa ľudí, ľud je abstraktum, musí nájsť svoje vyjadrenie v politickom systéme. Ale to je kontradikcia medzi zastupiteľskou a priamou demokraciou.
Zastupiteľská demokracia skladá medzi meritórne rozhodnutia a nápad zložitý proces, ktorý je plný toho, čo nazývajú Američania "checks and balances", proste "brzdy a protiváhy". To je systém, ktorý mnohonásobnou spätnou kontrolou odďaľuje v legislatívnom procese rozhodnutie a v podstate, by som povedal, nedokáže zabrániť ani tým najväčším hlúpostiam, ale predsa len tvorí istú brzdu.
Z modernej histórie možnože stojí za spomenutie ešte jeden štát, ktorý je neporovnateľne bohatší ako Slovenská republika, nie je to štát, je to iba štát únie, je to americký štát Kalifornia. Odporúčam vám prečítať si v článku Economist, teda v časopise Economist spred troch rokov, z 2009, dá sa to nájsť, článok o Kalifornii ako štáte, v ktorom zlyhala vláda. Tá vláda zlyhala na základe dvoch vecí. Kalifornia je neovládateľný štát. Kalifornia je štát zmietaný vplyvnými lobistickými skupinami na ľavicovej aj pravicovej strane, pričom na zmenu daňových zákonov, na zvýšenie daní a tak ďalej je potrebné v oboch komorách kalifornského parlamentu, proste je potrebná ústavná väčšina, teda kvalifikovaná väčšina, ale kde je možné usporadúvať stovky a desiatky referend o čomkoľvek.
Pôvodne inštitút referenda v Kalifornii zaviedol kalifornský guvernér asi pred sto rokmi, v 1911, kalifornský guvernér Hiram Johnson. Vtedy sa to zdalo byť dobrý nápad. Kalifornia mala 3,4 mil. obyvateľov a proste väčšinou ťahali za jeden povraz a rozumné rozhodnutia prijímali až do istého času. A vtedy sa roztrhlo vrece s referendami, v modernej dobe, a séria referend znemožnila vlastne príjmy štátneho rozpočtu, skoro si zrušili dane a, by som povedal, dostali Kaliforniu referendami, referendami dostali Kaliforniu nieže na prah, za prah štátneho bankrotu. A ja neviem, čo už sa, či už medzitým Kalifornia prijala nejakú novú ústavu pre seba ako štátu únie, alebo nie, pravdepodobne je to v procese, ale toto je ten dobrý príklad, ako sa referendá nemajú nadužívať ani zneužívať.
Skrátka a dobre, pre to všetko, čo som povedal, a nechcem naozaj zabiehať do teoretických diskusií, ktoré viedli už celé, pred dvesto rokmi, ľudia ako Edmund Burke alebo Thomas Hobbes, alebo Jean Jack Rousseau, nechce sa mi do toho zabiehať, lebo to je príliš akademická debata. Ale verte mi, nie ste prví, ktorí si lámu hlavu nad ľudovou participáciou na rozhodovaní. Nie je to ľahký problém, nie je to banálny problém. A neviním vás z toho. Ja vám nekladiem za vinu, že chcete zvýšiť participáciu ľudu na rozhodovaní. Ja len vám vravím, že znížiť kvórum pod päťdesiat, ja dokonca ani nechcem zrušiť inštitút referenda ústavou, hoci by som to považoval za rozumné, a ponechať ho tam.
Ja by som považoval za rozumné ponechať referendum len pre rozhodovanie o naprosto najvážnejších veciach, ako je spájanie sa s iným štátom a rozdeľovanie sa s iným, vystupovanie zo súštátia iných štátov.
Nepokúšam sa o to. Ja vám len hovorím, že tento nápad zrušiť kvórum pre platnosť referenda nie je dobrý nápad a mal by fatálne dôsledky.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis