Ďakujem, pani podpredsedníčka. Pán minister, kolegyne, kolegovia, konečne viem, ako to je, keď nejakej kapele príde málo ľudí na koncert. Nič moc.
Predovšetkým by som rád začal tým, že netúžim na nikoho ukázať obviňujúcim prstom, že vy ste toto, či vy ste ono, pretože mám pocit, že napriek tomu, čo si vzájomne nepekného myslíme o našich názoroch na to, akým spôsobom má byť organizovaný sociálny systém, tak vieme všetci jednými v...
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Pán minister, kolegyne, kolegovia, konečne viem, ako to je, keď nejakej kapele príde málo ľudí na koncert. Nič moc.
Predovšetkým by som rád začal tým, že netúžim na nikoho ukázať obviňujúcim prstom, že vy ste toto, či vy ste ono, pretože mám pocit, že napriek tomu, čo si vzájomne nepekného myslíme o našich názoroch na to, akým spôsobom má byť organizovaný sociálny systém, tak vieme všetci jednými v podobných líniách opísať problém, ktorý riešime. Ten problém by bolo veľmi zjednodušujúce redukovať na slovné spojenie, že demografická situácia. On ten problém je omnoho zložitejší a netýka sa len Slovenska. Chcem povedať, že to, že sa dnes rodí menej detí, ako sa zvyklo predtým, a že ľudia najmä počas, ktorí rozvíjajú nejakú profesnú kariéru, si zakladajú rodiny neskoršie, a že rastie počet ľudí, ktorí si nezaložia rodinu nikdy a ani nemajú deti, tak to je len, to je len proste jedna stránka veci.
Druhá stránka veci je, že aj štrukturálne je to tak, že pribúda počet ľudí, ktorí sú závislí od sociálneho systému štátu bez toho, aby do neho nejako prispievali, a, samozrejme, že nie všetko sú to dôchodcovia. Počet tých ľudí pribúda. Teraz opakujem, nehovorím len o Slovensku. Hovorím napríklad o západoeurópskej situácii. Hovorím o tom, že, že keď sa pozriete na etnickú a demografickú štruktúru povedzme nezamestnanosti a poberateľov dávok v nezamestnanosti v takom Francúzsku, zistíte, že disproporcionálne veľké percento tých, čo závisia od sociálneho systému vo Francúzsku, a teda nie sú v dôchodkovom veku, že sú mladí, sú v produktívnom veku, tak sú, by som povedal, z tej komunity imigrantov, prevažne zo severnej Afriky. Ja teraz nechcem riešiť problémy francúzskej spoločnosti. Ja len hovorím, že ten problém je aj demografický, veľmi široký. A bolo by, bolo by naprosto nemiestne aj u nás to redukovať na otázku jednotlivých sociálnych zoskupení. Ja s neobyčajnou nechuťou napríklad počúvam poznámky o tom, že povedzme veľká časť našej rómskej komunity ničím neprispieva do dôchodkového systému ani tak, že by dôchodky chceli. No tak treba povedať, že zdravotné dáta a sociologické dáta ohľadne našich rómskych komunít, špeciálne tých v horšom sociálnom postavení naznačujú, že mnohí z nich, veľká časť z nich sa ani dôchodkového veku nedožije.
Takže opakujem to, čo som povedal na začiatku, je mi veľmi vzdialené, aby som ja na niekoho ukázal prstom, že kto môže za túto situáciu, lebo situácia západného sveta ako takého, no nemôže za to ani ľavica, ani pravica. Proste toto je situácia, v ktorej sa nachádzame.
A z tejto situácie, samozrejme, vznikli rôzne pokusy, že čo s ňou. Chcem povedať, že treba to chápať aj v širšom rámci, pretože tento problém je v tej podobe, ako ho poznáme, špecifický pre Európu alebo pre kultúry, ktoré sú derivátmi našej európskej kultúry. Napríklad Čile je juhoamerická krajina, ktorá ale kultúrne, nielen kvôli tomu, že je hispánska, ale jednoducho kultúrny model väčšiny juhoamerických krajín je európsky model.
Ktorýsi kolega napríklad včera povedal, že Japonci napríklad nemajú žiadne štátne penzie. To je nedorozumenie. Japonci sú práve tou jedinou východoázijskou krajinou, ktorá má štátne penzie. Teda ja si pamätám mojich vlastných učiteľov, ktorí pred pár rokmi odchádzali do dôchodku so svojím posledným platom teda. Ani Japonsko si ale už nemôže dovoliť tento, túto veľkorysosť voči svojim obyvateľom, hoci Japonsko je krajina, ktorá jednak od svojich občanov veľa očakáva, ale na druhej strane je pre nich ochotná urobiť skoro čokoľvek, ak si to môže dovoliť.
Ale iné východoázijské krajiny sociálny systém nemajú, Čína napríklad, Vietnam ani Taiwan. Jednému môjmu priateľovi istý starý Vietnamec na otázku, že a čo robíte, keď už ste príliš starí na to, aby ste vládali pracovať, čo urobíte potom, keď nemáte systém penzií, on hovorí, no umrieme potom. Znie to brutálne, ale, ale a nie je to, samozrejme, pravda, lebo ľudia majú rodiny. Majú svoje úspory a tak ďalej. Ale, ale toto je realita v iných kultúrach, ktoré našimi europocentrickými očami vidíme kdesi na periférii, ale treba si uvedomiť, že jedná sa o počet ľudí, ktorý je pravdepodobne väčší ako ten, ktorý žije v našom civilizačnom kontexte. No ale šťastnou vlastnosťou z pohľadu ich, čínskej kultúry napríklad, aj taiwanskej je to, že aj z veľmi skromných zárobkov si ľudia nie malú čiastku na úrovni 30, 40 % odkladajú. A vy, pokiaľ som tomu dobre porozumel pri mojich rozhovoroch na Taiwane, tak si ich odkladajú na výhradne dve veci, na vlastné zabezpečenie v starobe a na štúdium svojich detí. To je pre nich jedna z najdôležitejších investícií. Mám taký pocit, že keby sme túto dimenziu ich kultúry prevzali, pravdepodobne by sa nám vodilo lepšie. Čiastočne z tohoto zdroja pochádzajú aj veľké devízové rezervy čínskych bánk.
No ale teraz poďme k zákonu. Prečo vlastne vznikol druhý pilier? Rád by som pripomenul, že v tejto snemovni návrh zákona o sociálnom zabezpečení, ktorý počítal s druhým kapitalizačným pilierom popri prvom priebežnom a treťom dobrovoľnom pripoistení, podával spolu s ďalšími, myslím, že to bolo v roku 2001, vtedajší poslanec Národnej rady Peter Tatár. On mal inak rozdelené tie, tie jednotlivé percentá v jednotlivých pilieroch, ale v podstate to bol zákon, ktorý nakoniec neskôr uzrel podobu v podobe nášho súčasného dôchodkového systému, omnoho neskôr a vtedy v snemovni bolo iba niekoľko ľudí, ktorí za toto hlasovali. Bol to, samozrejme, Peter Tatár, náš kolega, bol to Ján Langoš, bol som to ja, bol to, ak sa nemýlim Peter Zajac, Peter Osuský a ešte dvaja poslanci, ktorí tu vtedy sedeli, vtedy z opozičných strán, aj Julo Brocka, možno nejakí ďalší a páni poslanci Tkáč a pani poslankyňa Oľga Keltošová, v tom čase už odídejší z HZDS, ale proste prichádzajúci z pozície ministra sociálnych vecí a práce a štátneho tajomníka na tom ministerstve. Oni to v danej situácii považovali za dobrý nápad, ja to považujem za dobrý nápad doteraz, hneď vysvetlím prečo.
Z čoho toto celé pochádza, lebo celé, celá táto debata by vôbec neprišla, neprišla na program dňa ani tu, ani nikde inde, keby sa takáto dôchodková reforma neuskutočnila najprv na jednom mieste a potom na viacerých ďalších miestach, lebo niekto mal taký nápad, že ako riešiť demografickú situáciu. Tak ten nápad mal, to je také, taká mytológia z tých čias, lebo je to z pred vyše 30 rokov, mal José Pinera v Čile, ktorý bol ministrom pre prácu a penzie vo vláde Augusta Pinocheta, ktorý tuná bol opakovane, a podotýkam, bol to diktátor a určite si zašpinil ruky krvou svojich oponentov, určite to nebol fašista teda, povedzme si rovno. Fašista je niečo celkom iného. Ale José Pinera nebol motivovaný žiadnou kolektivistickou ideológiou, ale, ale Miltonom Friedmanom, Miltonom Friedmanom a on sám hovoril, že, že čítaním knižky Kapitalizmus a sloboda od Miltona Friedmana, podotýkam pred asi tromi či štyrmi dňami, 1. augusta by mal, alebo 31. júla by mal Milton Friedman, keby sa dožil, 100 rokov. Tá reforma bola v Čile v tej podobe, v akej ju poznáme, zavedená pred 32 rokmi, v roku 1980. Počul som tu, že tá reforma zlyhala. Kolegovia, toto nie je pravda. Ako povedal náš kolega Julo Brocka, keby ste hľadali v Googli a nie na guli, krištáľovej, tak si to pohodlne nájdete. Osudy Pinerovej reformy v Čile sú bohato zdokumentované a známe. A sú takéto:
Za celých 32 rokov existencie tohto dôchodkového systému, nie že by nemal chyby. Za celých 32 rokov existencie tohoto systému žiadny z dôchodkových fondov, a je ich tam 20, neskrachoval, nešiel do konkurzu a žiadny nezaznamenal stratu. Že nezaznamenali všetky veľké zisky, no, prosím, oni majú odstupňovanú mieru rizika pri investovaní, je tam 5 úrovni rizika bolo definovaných na počiatku a jednoducho Pinera mal ako minister, ktorý má administrovať verejné zdroje pri vyplácaní penzií, mal ten problém, že, že objem vyplácaných penzií bol väčší, ako objem peňazí, ktorými ľudia do toho systému prispievali. No dobre, ale čo s tým? No a tak prišiel na to, že, že je to čiastočne kvôli tomu, že časť populácie jednoducho nezarába dostatočne veľa, alebo nezarába vôbec. To bol problém vtedy v Čile a je to problém dnes aj v našich reáliách a, samozrejme, časť populácie považovala systém za nefér, a to pokračovalo a vyhýbala sa plateniu do dôchodkového systému. No a preto usúdil, že by bolo fajn, keby sa čosi, by som povedal, z kultúrneho vzorca predtým ako Bismarck zaviedol vôbec existenciu sociálneho systému, keby sa zaviedlo naspäť do západného typu kultúry a keby jednoducho ľudia, keďže už nie sú schopní kalkulovať na 30 rokov dopredu, tejto by som povedal schopnosti dlhodobého plánovania sme sa akosi v nástupe civilizačnom, proste rôznych iných vzorcov zbavili. Už nie schopní myslieť tak, že musím postaviť dom a zasadiť strom, aby moji synovia mali a musím kultivovať tú rolu, nechováme sa tak, to sme stratili tento vzorec správania, tak nás zrejme musí k tomu donútiť niekto, aby sme si boli schopní alebo nútení odložiť niečo na vlastný účet. Na vlastný účet a odložiť tak, aby sme mali nádej, že to čo si ukladáme, sa eventuálne aj zhodnotí.
Zaznela tu otázka, že, že koľko vlastne ten druhý pilier prispieva k zamestnanosti. No v zásade nula. Za danej situácie. Pochopiteľne, lebo to prestal byť kapitalizačný pilier. Garanciami sme obmedzili ten druhý pilier natoľko, že jediná vec, ktorú je schopný bezpečne nakupovať, sú štátne obligácie. No ale to nie je investícia do zamestnanosti. Čile je iný prípad, tam to zostalo kapitalizačným pilierom na rôznych úrovniach. Počíta sa, že naakumulovalo sa tam vyše, vyše, teda suma prevyšuje polovicu čilského hrubého domáceho produktu a väčšina tých peňazí je investovaných do hospodárstva. To sú peniaze, ktoré prišli do hospodárstva a čiže prispeli k zamestnanosti. Na rozdiel od nás, kde sme v podstate ten, tú podstatu, ten zmysel toho systému investičný, aj čiastočne rizikový, zadusili v zárodku.
Ja opätovne hovorím, na nikoho neukazujem prstom. Chápem motiváciu, že je potrebné minimalizovať riziko, aby ľudia neprišli o peniaze. Ja to chápem. Ale nič na svete nie je zadarmo. A perspektíva, vízia mať jedného dňa viac v oblasti investícii súvisí s tým, že podstupujem isté miero, istú mieru rizika. Preto bol systém odstupňovaný od konzervatívneho až po investičný. To malo svoju logiku. Teraz už nemá.
Už dlhodobo je taká situácia - no a teda ešte sa vrátim na sekundu teda do toho Čile. Fakt je ten, že, že od počiatku tam bolo jasné, že niektorí ľudia nebudú môcť, proste nikdy si za život tam nenasporia toľko, aby, aby mohli, mohli poberať dostatok dôchodkov alebo dostatočný dôchodok, tak tam vznikli ešte dva komplementárne systémy. Jeden sa, sa volá, proste niečo, že asistenčný a druhý, druhý proste taký, taký úplne, úplne, akože, že, že sociálny. Ten úplne sociálny je pre ľudí, ktorí ani nemali šancu v živote si nasporiť nič, pretože vychádzali z ničoho. Nedal im život tú šancu. Nie že by sa jednalo, jednalo o nejakých flákačov alebo čo, ale mnohí ľudia sú v situácii, napríklad, keď si predstavíte Čile s jeho, s jeho, s jeho zemepisnými podmienkami, no tak niekde možno tam v tých Andách žijú ľudia, ktorí peniaze v hotovosti vôbec ťažko, ťažko môžu vidieť a z niečoho potrebujú žiť na starobu, tak existuje tam jeden systém dôchodkov, ktorý, ktorý je solidárny, ktorý, ktorý je pre takýchto ľudí. Potom je tam asistenčný systém pre tých, ktorí, lebo tam je nejaká podmienka 20 rokov prispievania do toho systému, takých, ktorí nedokázali počas života 20 rokov prispievať do toho kapitalizačného systému, no tak tým v rámci toho asistenčného systému vypláca rozdiel k tomu, čo oni dostávajú zo svojich peňazí, vypláca rozdiel štát, opäť z peňazí daňových poplatníkov alebo z fondu, ktorý sa vytvára.
Aj tak vysvitlo, že pre mnohých ľudí je prispievať do kapitalizačného piliera nevýhodného v Čile, tak sa rozhodli, že, že nebudú prispievať vôbec. V danom okamihu v tomto pilieri je niečo vyše 50 %, 58 %, percent ľudí v Čile pracujúcich a ten zvyšok tam nie je, a aby sa riešil ten problém s tými, ktorí majú málo, tak okolo roku 2006, keď nastúpila vláda Michelle Bachelet, a novým, za vlády mimochodom Pinerovho brata, ktorý bol prezident Sebastian Pinera, ten prvý bol José Pinera, jeho mladší brat Sebastian bol prezidentom v tom čase, tak za vlády ministerskej predsedníčky Michelle Bachelet sa stal ministrom financií istý Andrés Velasco a v 2008 uskutočnil ďalšiu menovú, teda penzijnú reformu, aj teda so zámerom riešiť tých ľudí, ktorí nemajú z kapitalizačného piliera dostatok peňazí, a do toho zasahovala svojimi radami, nie priamo aj Svetová banka a zrušili sa aj tie minimálne sociálne penzie, aj ten asistenčný systém a nahradil sa systémom, by som povedal, solidárnych dôchodkov, opakujem znovu pre tých, čo sú naozaj chudobní, z fondu, ktorý je napĺňaný daňovými poplatníkmi, napríklad z dane z pridanej hodnoty. Čiže časť alebo neviem aké percento dane z pridanej hodnoty v Čile sa nalieva do, do dôchodkového systému. Chápem. Ale nie je pravda, že v Čile penzijná reforma, ktorá začala pred 32 rokmi, zlyhala. Je zdravá, funguje, až na to, že nie celkom tak, ako si predstavoval José Pinera, ale nič tak nefunguje, ako si ľudia, by som povedal vo svojich snoch, keď začínajú niečo úplne nového, predstavujú.
Čo riešime my teraz tu, aby som sa vrátil spoza mora, z Latinskej Ameriky, k nám do Európy, zatiaľ k nám do Európy. No riešime jednoducho to, že žijeme dlhšie vďaka zdravotnému systému, aj, aj lepšej strave a všetkému možnému, a teda sa dramaticky predlžuje čas, počas ktorého poberáme dôchodok a, samozrejme, že ľudí, ktorí poberajú dôchodok je stále tým pádom proporčne viac a kolegovia okolo roku, podľa všetkých prepočtov to vyzerá tak, že okolo roku 2023 sa to preklopí a počet ľudí, ktorí u nás poberajú dôchodky, bude vyšší nie rádovo, ale o čosi vyšší ako počet ľudí, ktorí prispievajú do toho dôchodkového systému. Upozorňujem vás, že už od roku ´97 sa vyberá menej, teda sa vkladá menej do dôchodkového systému, platí sa, menej sa vyberá na dôchodky, ako sa vyplatí. Čo budeme robiť po roku 2023?
Druhý pilier, samozrejme, bol bol pokusom ako dlhodobo tento problém vyriešiť, lebo každý bude mať prinajmenej na svojom účte nejaké peniaze. My síce môžme toto celé vyriešiť tak, že dobre, tak zvýšime, keďže žijeme dlhšie, zvýšime vek odchodu do dôchodku, nebude to 62 ale bude to 65, možno 67, možno 70, čiže ľudia budú kratšie poberať dôchodky, neskôr nastúpia do toho dôchodku a môžme zvýšiť odvody a dane. Má to ale niekoľko háčikov. Už ste stretli človeka, ktorý prišiel po päťdesiatke o prácu? Ak ste takého stretli, nechajte si porozprávať príbeh, čo to je zamestnať sa po päťdesiatke, keď prídete o prácu. Holá nemožnosť. Pozrú si váš občiansky preukaz, dátum narodenia a povedia vám, že vás zavolajú. A už o nich nikdy nepočujete. Kto, ak chceme, aby ľudia pracovali ako 63, -4, -5, -6, -7, -8-roční, kto ich zamestná? Odkiaľ zobrať tie pracovné miesta? Vymyslíme si ich? No nevymyslíme. Nikto z nás na to nemá recept. A, samozrejme, že my spoločnosť teda a štát sme povinní nikoho nenechať len tak ležať na ulici a musíme sa postarať o všetkých. Ale môžeme to urobiť iba do výšky, ktorú si môžme dovoliť. Teda z toho, čo produkujeme. Jedno je isté. V budúcnosti z prvého piliera, keďže sa to vyvíja takým spôsobom, akým sa to vyvíja, budú dôchodcovia, tí budúci, tí ktorí sú ešte dnes mladí alebo v strednom veku, budú dostávať menej peňazí, ako dostávajú súčasní dôchodcovia. Hoci je to relatívne podľa kurzových pohybov, nominálne to možno bude znieť na vyššiu sumu, ale v kúpnej sile to bude menej. Nech už budú robiť čokoľvek a budú mať pocit, že veď oni prispievali dostatočne do toho systému. Áno, to je pravda, ale ich nie je dostatočný počet. Pričom ten dôchodkový systém, ja som hlboko presvedčený a teraz to je spor o tom, že čo je lepšie na riešenie tejto situácie? SMER a jeho názor je taký, že celý ten druhý dôchodkový pilier je "pre kočku", lebo je to vlastne obohacovacia schéma pre dôchodkové správcovské spoločnosti. Ja som toto názoru, že to bola aspoň nádej pre mladých ľudí, že kdesi sa im honobia ich peniažky. Ich peniažky, podotýkam, nie štátne peniaze, ich peniaze na ich vlastný účet, ktorý eventuálne, proste, ak sa im podarí zomrieť predtým, než stihnú z toho niečo mať, tak zdedia ich deti. V danej situácii ideme urobiť toto. Teda ide vláda toto. Z peniažkov, ktoré ten človek mal právo pomenovať svojimi, zoberieme viac než polovicu a bude ich musieť dať do kasy, kde už ale nenesú jeho meno a nie sú jeho a nikto ich nemôže dediť. Ja ešte stále vnímam dramatický rozdiel medzi tým, čo je v spoločnej kase s tým, že a čo je personifikované vlastníctvo. Čo je niečo, čo je na mojom účte. Čiže objektívne je pravda, ja nechcem hovoriť nič o krádeži, preboha, to sú strašné slová. Ale ideme ľuďom z objemu peňazí, ktorý im bolo dovolené si ponechať a investovať do vlastnej staroby, ideme im zobrať časť a ideme ich prinútiť ich investovať do priebežného pilieru, z ktorého už oni nič mať nebudú. Lebo, nevedno teda, že aký osud naberú tie peniaze. Samozrejme, že sa menej vyberá aj teraz a, samozrejme, že to kompenzujeme z rôznych zdrojov. Z nemocenského, z daní a tak ďalej, z transferov. Ale treba si uvedomiť, že my sa ani len nepokúšame. A tento návrh zákona sa tiež o to nepokúša, nejakým spôsobom riešiť tie výplaty z prvého piliera. Lebo teda veľká časť ľudí je jednoducho v prvom pilieri a v takom aj zostane a chceme, aby dostávali niečo na starobu, tak riešenie výplaty z prvého piliera, podľa môjho názoru, je zmena výšky a prerozdelenia verejných zdrojov. Aj dnes viac ako 40 % vyprodukovaných zdrojov je prerozdeľovaných formou daní, poplatkov a odvodov cez verejné financie. Dôchodky z toho, kolegyne a kolegovia, sú len zlomok. Zbytočne drahý je štát sám. Štátna správa stojí okolo štvrtiny štátneho rozpočtu a vy, ktorí s ňou máte skúsenosti viete, že či je hodná v každom okamihu svojich peňazí. Ja tvrdím, že nie. Úplne zle minuté peniaze sú všetky štátne dotácie a investície, mnohé investície, pretože sú po prvé spojené s neoddeliteľnou korupciou. Opakujem, teraz zase na nikoho neukazujem prstom. S korupciou od deväťdesiatych rokov až po dnešok všetkých politických farieb. To nie je politická otázka. Korupcia je systémová vlastnosť kultúry, našej. Bohužiaľ, sme takí. Ako národ, ako spoločnosť, proste sme skorumpovaní. Treba sa na to pozrieť priamo.
Chcem len pripomenúť, že kedysi dávno, v časoch, ktoré vyzerajú už dnes ako pravek, niekedy vtedy, keď Peter Tatár podával návrh zákona o sociálnom poistení, v ktorom prvý raz sa spomínal druhý kapitalizačný dôchodkový pilier, čiže pred jedenástimi rokmi, Ján Langoš navrhol na tomto mieste ústavný zákon, že všetky príjmy z privatizácie, vtedy sa predávali štátne podniky. Predtým sa predávali štátne podniky tak, že sa v podstate zadarmo pridelili "kamošom" za Mečiara. Potom sa predávali tak, že nechcem do toho zabiehať do detailov, aby som zase niekomu nešlápol na otlak, ale nebolo umožnené predať celý objem akcií toho podniku, ale len povedzme 49 % alebo 51 % s tým, že kontrolná funkcia zostala investorovi, ale, anyway, čo nebolo rozumné, to sa ukazuje teraz. Ale celý objem peňazí s privatizácie a nebolo to málo peňazí ani v budúcnosti to nebude málo peňazí. Ján Langoš podával ústavný zákon o tom, že kompletne celý výnos z privatizácie, aby bolo možné použiť len na dve veci. Na to, aby sa sanoval dôchodkový systém, teda do Sociálnej poisťovne. Na nič iného. Lebo to je jediný mravný spôsob, ako peniaze vrátiť ich skutočným vlastníkom. Teda, s prepáčením, to stokrát zdiskreditované slovo, ľudu. To po prvé. A po druhé do dlhovej služby štátu. Dlhová služba služba štátu je opäť niečo, čo nás čaká a neminie za žiadnych okolností. Všetky ostatné peniaze z privatizácie, ktoré sme minuli, kolegovia, boli jednoducho preflákané, prežraté a prepité. Nebol to dobrý nápad. Samozrejme, že ten zákon nebol prijatý.
Všetko, čo je tuná uvádzané ako dôvod búrania dôchodkového piliera, podľa mňa je krátkodyché a krátkozraké. A jednoducho nám to len odsunie ten problém o pár rokov, že nás, je to, bohužiaľ, chováme sa v tomto okamihu a táto vláda sa v tomto chová ako celá eurozóna. Tlačíme nejaký problém pred sebou. Neriešime ho. Tlačíme ho pred sebou, aby nám padol na hlavu o pár rokov. On nám padne na hlavu. Spoľahlivo. Ale, čože nás to teraz zaujíma, však?
No a teraz ešte by som sa rád dostal k tomu, že k niečomu, čo ja vnímam ako civilizačné riziko. A my to zatiaľ neriešime, ale západná Európa to už rieši. Imigrácia. Do Európy prichádzajú vlny prisťahovalcov, čo by bolo v poriadku, pretože Európa starne a vymiera. My potrebujeme ľudí, aby sme žili ďalej. Lenže prichádzajú vlny prisťahovalcov, ktorí, zdá sa, že nie celkom budú schopní byť nositeľmi, by som povedal toho, čo zrodilo tento dôchodkový systém a čo zrodilo vôbec prosperitu Európy. A to nemá byť rasistická poznámka, to je číry fakt. To je hrozba, že v podstate bude pribúdať ľudí v produktívnom veku, ktorí budú, buď z dôvodov proste svojej, o imigrantoch mám, hovorím o imigrantoch povedzme v Nemecku, vo Francúzsku, v Holandsku, vo Veľkej Británii, z ktorých mnohí budú nezamestnaní, lebo prichádzajú a nie sú vybavení potrebným vzdelaním, zručnosťami a tak ďalej. A paradoxne, keď aj sú vybavení, napríklad vo Francúzsku, keď aj študovali francúzske školy a sú vysoko kvalifikovaní, tak vďaka tomu, že sa volajú Mohamed alebo Ibrahim, tak majú podstatne horšiu nádej sa zamestnať ako ich francúzski kolegovia Jeanovia a Francoisovia. Jednoducho preto, že akokoľvek, všetky západoeurópske spoločnosti sú tak trochu diskriminačné. Čo si budeme zakrývať oči? No a v podstate toto je hrozba, ktorú som spomenul len tak bokom, ktorá sa nás v tejto chvíli netýka, ale je možné, že jedného dňa sa nás týkať bude.
Ja neviem, čím nahradiť ten druhý dôchodkový pilier, ale viem jedno, že tento návrh zákona situáciu nerieši. Tento návrh zákona tak trochu sanuje situáciu v sociálnom systéme na krátku dobu, na úkor budúcnosti mladých ľudí, to je moje, teda budúcich dôchodkov, nie bezprostrednej budúcnosti. To je moje hlboké presvedčenie a nepovažujem to za zodpovedné. Podľa mňa preto je rozumné, bolo by rozumné, tento vládny návrh odmietnuť. Opakujem znovu. Nechcem použiť žiadny hrubší slovník, jednoducho si myslím, že by bolo dobre to odmietnuť. A chcem aj povedať, že aj vnímam, prečo je okolo toho zákona také absurdné ticho. Nejakí novinári z povinnosti proste to komentujú a pokrikujú trochu prezenčne. Tuto časť snemovne sa rozčuľuje oprávnene, ale v zásade život na uliciach prebieha, ako keby sa nič nedialo. No ten dôvod je jednoduchý. Tak, ako si my nevieme predstaviť vzdialenosť štyroch svetelných rokov, tak si väčšina ľudí nevie predstaviť, čo je to uvažovať v perspektíve dvadsiatich-tridsiatich rokov.
Chceme od mladých ľudí priveľa. Aby mysleli na, teraz, keď sú v rozkvete života, teraz keď začínajú žiť, teraz keď sa púšťajú do dobrodružstiev, aby teraz začali uvažovať aj o tom, že čo, keď budú starí, chorí a nevládni. Chceme od nich priveľa. Dobre. Ale od nás sa to očakáva, že budeme schopní myslieť v perspektíve niekoľkých desaťročí. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis