Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážená pani podpredsedníčka parlamentu, kolegyne, kolegovia, chvíľu som váhal, či mám k tomuto návrhu zákona, teda zmeny ústavy vystúpiť, alebo jednoducho hlasovať proti, ale rozhodol som sa, že možno tých pár vecí, ktoré sa chystám povedať, stoja za to, aby zazneli.
Predovšetkým si myslím, že, a to som bol pri, chcem pripomenúť, že som bol osobne prítomný aj pri tvorbe ústavy, nie tej slovenskej, ale ešte...
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážená pani podpredsedníčka parlamentu, kolegyne, kolegovia, chvíľu som váhal, či mám k tomuto návrhu zákona, teda zmeny ústavy vystúpiť, alebo jednoducho hlasovať proti, ale rozhodol som sa, že možno tých pár vecí, ktoré sa chystám povedať, stoja za to, aby zazneli.
Predovšetkým si myslím, že, a to som bol pri, chcem pripomenúť, že som bol osobne prítomný aj pri tvorbe ústavy, nie tej slovenskej, ale ešte tej federálnej v ´90-91. roku, aj pri ďalších zmenách. Chcem povedať, že toto nie je spôsob, ako vstupovať do ústavného zákona, ktorý je jeden, nieže jeden, je absolútne najdôležitejší v celom právnom systéme krajiny. Toto jednoducho nie je spôsob.
Keď sme v ´90. roku prijímali federálnu ústavu, v ktorej sa po prvýkrát ocitla Listina ľudských práv a slobôd, tak tomu predchádzalo proste dlhé obdobie stretávania sa a vážnej práce ústavných právnikov, tých najlepších, ako v tom, ktorých v tom čase Československo malo. Jeden z nich je dodnes sudcom českého Ústavného súdu, mám na mysli Pavla Holländera.
Zmeny ústavy by mali prichádzať čo najmenej, čo najzriedkavejšie a len po dlhom a dôkladnom uvažovaní a predovšetkým po hľadaní zhody a dohody medzi jednotlivými politickými subjektmi. Toto nie je ten prípad. Toto je prípad, by som povedal, jednorazového avanturizmu, ktorý sa prieči všetkým zvyklostiam proste ústavnej demokracie. Takto sa nemení základný zákon štátu! Toto nie je spôsob.
Američania svoje vlastenectvo odvádzajú od svojej ústavy. Ich vlastenectvo je ústavné vlastenectvo, nie je to etnické vlastenectvo. Američania sú mnohoetnický, politický národ, a ak sa k niečomu hlásia, tak to je ich ústava, ktorú už nemuseli meniť nejakých tých 220, či koľko rokov, teda od jej napísania. Nemenia len tak ústavu, iba prijímajú k nej amendments. Ale to je, to je niečo iné, ale literu ústavy nemenia.
My sa tu chystáme meniť literu ústavy len tak, že však máme väčšinu alebo nemáme väčšinu, zahlasujme si o tom. Toto sa nerobí, ak máme v úcte vlastný štát a vlastný ústavný poriadok.
Áno, naša ústava možnože je zrelá na isté zmeny. Už dvadsať rokov patrím medzi tých, ktorí vravia, že napríklad tá hlava ústavy, ktorá definuje prokuratúru, nie je dobrá, že možnože by bolo lepšie mať namiesto prokuratúry Vyšinského typu štátne zastupiteľstvo. A nemať jednoducho štyri piliere moci namiesto troch v štáte. Ale v živote by mi nezišlo na um, že toto predložím ako ústavný zákon do parlamentu bez rozsiahlej diskusie so všetkými relevantnými politickými stranami, teda s tými, ktorí majú o tom rozhodovať. Nezišlo by mi to na um, pretože jednoducho na tele ústavy sa nemajú páchať avanturizmy. Toto je avanturizmus.
No a teraz prejdem k samotnému meritu veci. Podstatou parlamentnej demokracie je, že sa jedná o reprezentatívnu demokraciu. Výsledok parlamentných volieb, ak teda si myslíme, že politické strany sú proste občianske združenia, ktoré sú inštitúciami nejakej predstavy o svete, nejakého politického programu, tak parlamentné voľby, ich výsledok sú vlastne ako taká, taká momentálna snímka, časová snímka, momentálna, preferencií spoločnosti, preferencií osobných, ale predovšetkým preferencií ideových, názorových. Nech už sa nám to páči, alebo nie, výsledok parlamentných volieb je akoby digitálna snímka toho, čo v danom okamihu tá spoločnosť chce. A počet mandátov v parlamente je v podstate počet pixelov digitálnej snímky. Je to rozlišovacia schopnosť tej snímky. Je to, by som povedal, koeficient reprezentatívnosti tých volieb. A čím je tých pixelov menej, tým je hrubozrnnejšia, tým je, tým má nižšiu rozlišovaciu schopnosť.
Znižovanie počtu mandátov v parlamente znamená ad absurdum, keď to poženieme ďalej, že budeme mať len jednu nediferencovanú šmuhu. Ale spoločnosť je strašne pestrá. Aj ľudské túžby, ľudské preferencie, to, aké majú predstavy o tom, ako má spoločnosť vyzerať, ako má byť riadená, ako majú byť spravované verejné statky, to je proste strašne pestrý svet, ktorý musí nájsť svoje vyjadrenie v parlamente. Lebo my sme parlamentná demokracia.
A teraz sa dostávam k niečomu, čo ešte treba povedať na pôde parlamentu a čo sa zdá, že niektorí tuná ešte nepochopili. Toto je aj odborné teleso, preto máme 19 parlamentných výborov a preto sa dohadujeme na začiatku každého volebného obdobia o tom, že ako jednotlivé strany obsadia jednotlivé výbory po odbornej stránke. Aj tak sa môže stať, že niektorá strana proste v niektorom výbore proste svojho človeka mať nebude. Aj tak sa musí stať, že niektorí z nás sú vo viacerých výboroch, pretože jednoducho na to, aby boli poslanci špecializovaní, proste tu nie je dosť poslancov. Ja nehovorím, že ich má byť viac, len hovorím, že toto je odborné teleso. Ak si nemyslíme, že Slovensko je schopné nájsť 100 alebo 150 polyhistorov, ktorí budú rozumieť absolútne všetkému, tak musíme pripustiť, že každý z nás má istý typ proste odbornosti a sú veci, ktorým nerozumie. Sú tu ľudia, ktorí rozumejú zdravotníctvu a strašne by sa trápili v pôdohospodárskom výbore. A sú tu ľudia, ktorí rozumejú financiám a rozpočtu a cítili by sa stratení vo výbore pre školstvo alebo vo výbore pre kultúru. Jednoducho, nie sme univerzálni. Ak má niekto o sebe pocit, že rozumie všetkému, tak ho upozorňujem, že pravdepodobne nerozumie ničomu. To je druhá vec, ktorú som chcel povedať.
Tretia vec je, že skutočne som pobúrený, keď sa tu argumentuje názorom väčšiny. Dvaja americkí srandisti robia občas srandistické výskumy verejnej mienky. Jeden z tých výskumov, ktorý sa dá vidieť aj na videu, nájdete si to niekde na internete, proste zastavovali ľudí, nie ľudí v nejakom slame, ale pred univerzitou, nie proste nejakých očividných nevedomcov, ako sa to deje v programe Čo dokáže ulica, ale zjavne teda študentov vysokej školy a kládli im otázku: "Čo na to poviete, že na tú látku, ktorú vedci zistili, že sa nachádza vlastne v každej rieke, v každom potoku, v každom jazere, dokonca v mori, dihydrogénoxid, proste je všade prítomný. Nemalo by sa s tým niečo robiť?" No a veľa vecí, veľa z tých ľudí, ktorí boli opýtaní, tak uvážlivo potriasli hlavou a hovoria, áno, no tak to som nevedela, to je nebezpečné, s tým by sa fakt malo niečo robiť. A potom vysvitlo, že dihydrogénoxid sa píše H2O.
Verejná mienka je strašne zaujímavá, ale vrtkavá vec. Verejnosť je nedobrý adresát na riešenie proste zásadných otázok ústavnosti, napriek tomu, že sa jedná o základný zákon, ktorý definuje náš život, tak referendum nie je spôsob, ako ho formovať ani meniť. To, že milión ľudí súhlasí s tým, už to tu niekto povedal, myslím, Andrej Hrnčiar, že je potrebné redukovať počet poslancov, nemá nijakú výpovednú hodnotu, pretože keby ste sa toho istého milióna ľudí opýtali, či tu chcú mať 20 poslancov, alebo žiadneho, tak pokojne budú súhlasiť. Lebo načo sú vlastne politici, nie? Vládnime si priamo, vládnime rovno referendami. To je lacné, to je nepoctivé, nečestné, proste oháňať sa výsledkom referenda v tejto konkrétnej veci, pretože jednoducho to nie je spôsob, akým sa dopracovať k dobrému riešeniu, čo sa týka ústavnej konštrukcie štátu.
Preto vás, kolegyne a kolegovia, vyzývam, jednoducho nedovoľme týmto spôsobom zasahovať do nášho ústavného systému, ak máme štipku úcty k tomu. Už sa mi vôbec nechce zaoberať tým, že by sa jednalo o významnú úsporu financií v tomto štáte. Preboha, veď živíme desiatky príspevkových organizácií, u ktorých je ťažko sa dopátrať, že čo vlastne robia. Mohol by som ich menovať. Je ich mnoho. Rezortných výskumných ústavov a iných vecí, o ktorých je ťažké sa dopátrať, čo robia. Živíme armádu byrokratov, ktorá by sa pokojne dala redukovať. A my v parlamentnej demokracii cítime potrebu práve zredukovať počet zástupcov ľudu? Z ekonomických dôvodov? No to je ten úplne najhorší dôvod, aký si viem vymyslieť.
Ešte jednu vec potrebujem dodať. Keď sa pozriete, jako, samozrejme, že argumentovať tým, že Nemcov je 80 miliónov a majú len štyrikrát viac poslancov ako my, Nemci ich možno majú priveľa, ale nemecké voľby a nemecký volebný systém je úplne iný, je komplikovanejší, samozrejme. My máme pomerný systém, a keď sa pozriete na parlamenty iných štátov v Európskej únii, tak zistíte, že na Slovensko by vzhľadom na počet obyvateľov a vzhľadom na počty členov parlamentov v iných krajinách vyšlo tak asi 170 - 180 poslancov, nie 150.
Opakujem znovu, ani by mi nezišlo na um navrhovať zvýšiť počet poslancov, proste je to tak, ako to je. Ak prevládne na politickej scéne, ale prevládne názor, že to treba urobiť, a ak sa k tomu dopracujú reprezentanti politických subjektov, relevantných, po vzájomnej diskusii, ak sa k tomu dopracujú ústavní právnici, prosím, ale nie takto.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis