Ďakujem, pán predseda. Kolegovia, keďže nie som ekonóm ani odborník na dane, ale čosi viem o histórii, tak som sa rozhodol, že vystúpim v tejto debate a poviem rovno, že naša debata v danej chvíli nie je ničím nová, toto je stará, stará-prastará diskusia o tom, že aký je vzťah medzi príjmami štátu z daní a daňovou sadzbou. A vedome sa pri tom, čo budem hovoriť, vyhnem Slovensku, budem hovoriť väčšinou o Spojených štátoch amerických a celkom...
Ďakujem, pán predseda. Kolegovia, keďže nie som ekonóm ani odborník na dane, ale čosi viem o histórii, tak som sa rozhodol, že vystúpim v tejto debate a poviem rovno, že naša debata v danej chvíli nie je ničím nová, toto je stará, stará-prastará diskusia o tom, že aký je vzťah medzi príjmami štátu z daní a daňovou sadzbou. A vedome sa pri tom, čo budem hovoriť, vyhnem Slovensku, budem hovoriť väčšinou o Spojených štátoch amerických a celkom vedome nebudem nikoho nálepkovať a ani mu nebudem nadávať. Ja len vysvetlím na metafore, na historických, na sérii historických príkladov, prečo si myslím, že v danej chvíli zvýšenie daní naozaj nie je dobrý nápad.
Mňa na tom návrhu upútalo okrem teda, myslím, na návrhu zákona, ktorý prerokúvame, upútala, upútala dôvodová správa, v ktorej sa píše, že: "Predkladaný návrh zákona vychádza z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, ktorého cieľom je aj konsolidácia verejných financií so zámerom zníženia deficitu verejných financií pod 3 % HDP v roku 2013. Vláda sa pri plnení tohto cieľa zaviazala zamerať na opatrenia, ktoré v snahe o zníženie deficitu nezablokujú ekonomickú aktivitu a hospodársky rast a nebudú predstavovať neúmerne veľký dopad na najzraniteľnejšie vrstvy spoločnosti."
No, domnievam sa, že tento návrh zákona práve, práve v týchto veciach bude mať úplne opačné dôsledky. Ale, ale začnem dvomi citátmi. Jeden, jeden ten citát je paradoxne z toho, čo napísal John Maynard Keynes, guru, by som povedal, mnohých ekonómov 20. storočia, ktorého, ktorého v podstate filozofia, ako zvládať krízy, bola, bola postavená na tom, že štát má jednoducho vydávať viac peňazí, aby stimuloval hospodársky rast, má ho, má ho stimulovať proste výdavkami. Na druhej strane ale hovoril, že v súlade s tým hneď je treba aj v čase krízy znižovať dane, a poviem presne, ako sa k tomu vyjadril: "Ak sa tomu dá dostatok času," to už je citát z Keynesa, "aby to prinieslo ovocie, zníženie zdanenia bude mať lepšiu šancu než jeho zvýšenie na to, aby sa vyrovnal rozpočet. Mať opačný názor dnes pripomína výrobcu, ktorý keď má straty, rozhodne sa zvýšiť svoje ceny, a keď jeho klesajúci predaj ešte zväčší jeho stratu, tak sa, použijúc jednoduchú aritmetiku, rozhodne, že obozretnosť žiada, aby teda ešte zvýšil ceny, a ktorý, keď už je jeho posledný účet na nule, ešte stále presvedčený vyhlasuje, že by to bol nezodpovedný hazard znížiť ceny, keď už aj tak robí stratu." Toľko Keynes.
A ten druhý citát pochádza od moslimského historika a filozofa zo 14. storočia, volal sa Ibn Chaldún. Ibn Chaldún v 14. storočí napísal: "Na začiatku každej dynastie veľké daňové príjmy sa získali z malých príspevkov, ale na konci dynastie malé daňové príjmy sa získali z veľkých príspevkov." Nejaký Ibn Chaldún v 14. storočí už čosi tušil.
A teraz k tomu príbehu, čo som chcel porozprávať. Je to americký príbeh. Nikto si už dnes nespomína na depresiu hospodársku, na prepad v roku 1920 v januári. Bolo to počas posledného roku prezidentovania slávneho prezidenta Woodrowa Wilsona a treba povedať, že, že hrubý národný produkt, ktorý spadol o 17 % v Spojených štátoch, a nezamestnanosť vyletela zo 4 na 12 %, treba si uvedomiť, že to bola prvá časť 20. storočia a že teda v Spojených štátoch ešte ako dôsledok vojny sa vyberali brutálne vysoké sadzby daní, proste vojnové dane.
Po Wilsonovi nastúpil zaujímavý prezident Warren Harding, ktorý, ktorý okamžite znížil dane pre všetky vrstvy obyvateľstva a pre všetky, pre všetky teda daňové okienka a zároveň teda zrazil na minimum federálne výdavky a vyrovnal rozpočet. Dlho pred neoliberálnymi alebo akými tu koľvek teóriami Harding totižto sa neriadil žiadnou teóriou, pravdepodobne ani žiadnu ekonomickú teóriu nepoznal. Nasledoval ten už tuná spomínaný zdravý rozum a zaoberal sa federálnym rozpočtom tak, akoby sa zaoberal rodinným rozpočtom. Povedal toto: "Keď sú časy ťažké, zrazte výdavky a vyhýbajte sa dlžobám." Harding okrem toho ešte mal súcit so svojimi spoluobčanmi a povedal, že: "Keď ľudia prechádzajú ťažkými časmi, vláda má zmenšiť ich bremeno a znížiť daňové sadzby." To povedal Harding v roku 1920.
Po ňom nasledoval prezident Calvin Coolidge, ktorý pokračoval v Hardingovej daňovej politike nízkych daní. Nezamestnanosť v roku 1922 padla na 6,7 %, v roku 1923 na 2,4 %, dneska nebývalé čísla, a nastalo to, čo sa volá v Amerike "rolling twenties", proste hučiace 20. roky, čas obrovskej prosperity, stabilných cien a nekonečného optimizmu.
No a potom udrela veľká depresia, veľká kríza. Burza spadla z úplne iných dôvodov. Finančné trhy spadli, ale z úplne iných dôvodov, to nemalo nič ani s daňami, ani s ničím, ale zrazu mala Amerika problémy.
No a po Coolidgeovi prišiel americký prezident Herbert Hoover, ktorý jednoducho zrušil všetko to, čím sa zaoberali Harding s Colidgeom, zvýšil daňové sadzby z 25 na 63 % v tých okrajových oblastiach, zaviedol protekcionizmus a, počúvajúc dobré rady Johna Maynarda Keynesa, zvýšil výdavky vlády o 47 % a hlboko zadlžil Ameriku. Tie jeho činy ešte zhoršili krízu. Vtedy sa postavila aj slávna Hooverova priehrada, mimochodom, čo je veľký pamätník teda veľkého prezidenta, úžasná priehrada, ale je to zároveň výdavok, ktorý do dneska kričí teda, ako, ako, ako dôkaz radostného míňania štátnych peňazí.
Po ňom prišiel ďalší veľký Franklin Delano Roosevelt, ktorý tiež veril na Keynesove recepty, ovšem nie na tú časť jeho receptu, ktorá kázala znižovať dane, iba zvyšovať výdavky. A ďalej žmýkal z amerických podnikateľov a občanov dane. Franklin Delano Roosevelt prišiel s politikou New Dialog, o ktorej si niektorí myslia, že pomohla Amerike z krízy, opak je pravdou, krízu prehĺbila. Predĺžila tú krízu. Nezamestnanosť stúpla na katastrofálne úrovne. Jednoducho aj preto, že Roosevelt, ak vám to nič nepripomína, spôsobil, že najímať ľudí do zamestnania sa stalo jako naozaj neúnosne drahou záležitosťou.
V máji 1939, čiže 10 rokov po tom, ako udrela veľká kríza, zúfalý a ináč veľký človek, Rooseveltov minister financií, Henrich Morgenthal povedal parlamentnému výboru: "Vydávame viac, ako kedykoľvek Spojené štáty vydávali viac, ale nefunguje to. Chcem, aby ľudia dostali zamestnania, chcem, aby som videl ľudí, ako majú dosť čo jesť, ale nikdy sme svoje sľuby nesplnili. Po ôsmich rokoch tejto vlády máme takú nezamestnanosť, akou sme začínali. A k tomu ešte aj enormné dlhy."
Potom prišla 2. svetová vojna a mnohí ľudia si myslia, že vytrhla Ameriku z veľkej krízy. Nevytrhla. Jediné, čo 2. svetová vojna urobila, že zobrala z pracovného trhu takmer 12 mil. mladých mužov, a tým pádom vyriešila nezamestnanosť. Na druhej strane ešte znaky poškodenej ekonomiky pretrvávali aj počas vojny. A samozrejme, že prezident Roosevelt a aj jeho nasledovník v Bielom dome Harry Truman, tiež veľký prezident, mimochodom z iných dôvodov, chceli zachovať vojnové brutálne daňové sadzby a chceli pokračovať vo veľkých výdavkoch a zadlžovaní štátu. Našťastie to americký Kongres nedovolil a nadiktoval vlastne brutálne zníženie daní. Výsledkom bola obrovská prosperita, koniec 40. a začiatok 50. rokov, vďaka zníženiu daní.
No ale potom prišla recesia. Keď sa dostal v roku 1961 alebo v roku 1960, myslím, do Bieleho domu John Kennedy, ďalší veľký americký prezident, mimochodom demokrat, nie republikán, tak pred ekonomickým klubom v decembri 1962 povedal toto: "Je paradoxnou pravdou, že daňové sadzby sú príliš vysoko a daňové príjmy štátu príliš nízko a najrozumnejší spôsob, ako zvýšiť príjmy z daní štátu v dlhodobej perspektíve, je zraziť daňové sadzby teraz dolu. Zmysel zníženia daňových sadzieb teraz nie je vyliečiť rozpočtový deficit, ale dosiahnuť viac prosperujúcu, expandujúcu ekonómiu, ktorá môže priniesť rozpočtový prebytok." To boli slová Johna Kennedyho, ale aj jeho, samozrejme, že to zaviedol a pokračoval v tom paradoxne aj jeho nasledovník Lyndon Baines Johnson. A Kenedyho zavraždili, ale tie zníženia daní Johnson podpísal v roku 1964 a výsledok bol, že sa osobné príjmy ľudí zvýšili o 7 %, hrubý národný produkt narástol zo 628 mld. na 672 mld., nezamestnanosť sa znížila na 4,2 % a podobne.
V 70. rokoch potom prišla znovu recesia. Začala počas Nixona a potom pokračovala počas Geralda Forda a potom aj počas Jimmyho Cartera. Treba poznamenať, že republikán Gerald Ford aj Jimmy Carter, demokrat, boli vášniví stúpenci keynesianizmu, ale nie znižovania daní, čiže neboli verní Johnovi Maynardovi Keynesovi, iba na tej výdavkovej strane boli verní. A Reagan si musel, Ronald Reagan, ďalší americký prezident, si musel počkať na svoju šancu, ešte musel prežiť, hoci už vtedy vedel, čo treba robiť, ešte musel prežiť tzv. stagfláciu v roku 1980 za Jimmyho Cartera, keď ekonomický rast bol pomalý a bol spojený teda s obrovskou infláciou a vysokou nezamestnanosťou.
Prišiel Ronald Reagan a poučený tými predchádzajúcimi americkými skúsenosťami opäť dramaticky znížil dane, výsledkom, teda zo 70 %, až ktoré tie dane dosahovali vo svojej najvyššej sadzbe, na 28 % a jeho syn Michael Reagan o tom napísal knižku, v ktorej uvádza toto: "Daňové škrty vytvorili 4 mil. pracovných miest iba v roku 1983, až 16 mil. pracovných miest počas celého Reaganovho prezidentovania. Nezamestnanosť medzi Afroameričanmi, teda čiernou populáciou, spadla z 19,5 % v roku 1983 na 11,4 % v roku 1989. Inflácia klesla z 13,5 na 3,2 za asi tri roky" atď. To bolo naplnenie tej paradoxnej pravdy.
Ja teraz nechcem zachádzať ďalej k ďalším americkým prezidentom. V Amerike sa počas Billa Clintona darilo, pretože plus-mínus sa držal rozumného zdanenia. A kto sa vrátil paradoxne ku keynesianizmu, bol tentokrát republikánsky prezident George Bush, ktorý postupne opustil túto filozofiu a prišiel s obrovskými finančnými stimulmi a Amerika začala skĺzavať dole. Barack Obama v tom len pokračoval, ale toto už nechcem ďalej rozvádzať.
Ale z týchto všetkých skúseností urobil ekonóm Arthur Laffer dokonca graf, ktorý je známy ako Lafferova krivka. A ten graf vyjadruje vzťah medzi úrovňou zdanenia a daňovými príjmami štátu. Má tvar obráteného zvona, teda zvona. Do istej úrovne, keď stúpa daňová sadzba, tak stúpajú aj príjmy štátu. Potom ale dosiahnu nejaké plató, a keď sa dane zvyšujú viac, tak príjmu štátu z daní klesajú. Táto krivka je proste produkt opakovaného empirického poznania z hospodárstiev rôznych štátov, prejavila sa všelikde, vrátane Ruska. Ale zdá sa, že viera v štátne výdavky alebo v moc zvýšených daní proste je niečo, čo je nehynúce.
Ja si uvedomujem, že v situácii, keď je potrebné zvýšiť príjmy štátu a sanovať štátny rozpočet a znížiť deficit, že predstava, že to dosiahneme tým, že znížime dane, ako znie paradoxne, ale, bohužiaľ, tá história, o ktorej som tuná hovoril, a schválne som nehovoril o Slovensku, hovorí presne toto.
Takže, dámy a páni, skončím tým, že domnievam sa, vychádzajúc z tohto historického exkurzu, že možnože by bolo lepšie v danej chvíli buď zachovať tie sadzby dane, ktoré máme, alebo ich dokonca znížiť. A to presne preto, prečo hovorí dôvodová správa k tomuto návrhu zákona, že ich zvyšujete.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis