Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predseda. Len si dovoľujem pripomenúť členom zahraničného výboru, že o 12.00 hodine bude zasadnutie zahraničného výboru v miestnosti č. 183. Ďakujem.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, keď som pred pár dňami hovoril na tému vzťahu medzi sadzbami zdanenia a príjmami štátneho rozpočtu, tak som povedal niekoľko vecí, za ktoré som si vyslúžil kritiku, že nerozumiem americkej histórii a podobne, ale len jednu vec z toho, čo som povedal, zopakujem.
Domnievam sa na základe nielen skúseností Spojených štátov z 20. storočia, ale ďalších skúseností vrátane našej vlastnej, že čo je na tomto rozpočte nerealistické, je to, ako štát prognózuje svoje príjmy z daní či už právnických osôb, spotrebných daní, alebo daní obyvateľstva, ktoré platia obyvatelia. Ja sa domnievam, že v skutočnosti toto je slabé miesto rozpočtu, že jednoducho štát nedostane toľko peňazí, s koľkými počíta, že bude musieť robiť korekcie a to podľa mňa nie je dobré. A akože môžme sa sporiť o tom, že však uvidíme, povieme si o rok, že ako to vlastne dopadlo s tými daňovými príjmami štátu, ale vravím, že tento rozpočet počíta s vyššími príjmami, ako v skutočnosti štát dostane. A čiastočne si to môže pripísať na vlastné tričko, pretože urobil množstvo krokov, ktoré to spôsobia, že vyberie menej daní. To nie je len zlý výber daní, o ktorom tu včera hovoril pán poslanec Matovič a ktorý je notoricky známy. Samozrejme, že to je súčasť problému a zlý výber daní nie je čosi, za čo je zodpovedná primárne v tejto chvíli táto vláda, lebo ona ten problém zdedila, samozrejme. Ale tie príjmy budú nižšie.
Čo ma však mrzí viac, je, že ako štát vydáva peniaze. To ma mrzí ešte viac než to, že vlastne koľko peňazí vlastne štát dostane z tých svojich štandardných príjmov. Pretože som jeden z tých ľudí, tak ako vy všetci ostatní, ako ktokoľvek v tejto krajine, v ktorého vrecku ten štát má svoju ruku. Áno, aj v mojom vrecku má štát ruku a v takejto chvíli, keď rozprávame o štátnom rozpočte, mne nezostáva, len sa zamýšľať, že teda čo mi z toho vrecka vyberie ako daňovému poplatníkovi a ako to minie. Nezdá sa, že sa štát, ako je to vyjadrené v tomto rozpočte, chystal nejako zvlášť šetriť napriek teda tej núdzi. Síce deklaruje, že šetriť chce, ale v skutočnosti toho veľa neušetrí.
Tak napríklad počet štátnych úradníkov alebo zamestnancov vo verejnej správe má vzrásť, ak tomu dobre rozumiem. Čo by mi nevadilo, keby výsledok bol, že občan dostane lepšie služby. Ale ja garantujem, že zvýšený počet štátom platených ľudí vo verejnej službe nespôsobí, že budú lepší štátni úradníci a budú nám lepšie slúžiť. Pravdepodobne nebudú. Ale na to nemá vplyv ten objem peňazí, na to má vplyv zase čosi iného, za čo nemôže ministerstvo financií, ale váham, či z vrecka vytiahnuť tie peniaze a minúť ich týmto spôsobom.
No ale váham pri viacerých veciach. Tak napríklad váham, či sú ako položka po položke, ak pôjdeme po číslach v štátnom rozpočte, tak váham, či ako daňový poplatník súhlasím s tým, že sa minú peniaze pre nezamestnaných, podotýkam, bez zmeny sociálneho systému. To neviem, či sú celkom rozumne minuté peniaze, hoci nemám najmenšie pochybnosti o tom, že štát musí dať nejaké peniaze na nezamestnaných. Ale bez zmeny sociálneho systému, neviem.
Neviem, či peniaze na vzdelávanie míňam radostne, hoci som teda naozaj presvedčený, že každá koruna investovaná do vzdelania je investovaná dobre, každý cent, každé euro. Ale nie som si istý, či peniaze vynaložené na napríklad univerzity pochybnej povesti a ešte pochybnejšej kvality sú dobre vynaložené verejné peniaze. Ja mám o tom pochybnosti. Neviem, či produktom takýchto univerzít, ktorých je na Slovensku dobrá polovica, je čosi, čo by som nazval vzdelaním. Pravdepodobne nie, teda ako daňový poplatník neviem, či sa moje peniaze v tejto chvíli míňajú efektívne.
Neviem, či som šťastný z toho, že ideme vydať peniaze na rezort spravodlivosti a na súdnictvo a na nezávislosť súdnictva bez jeho zmeny.
Neviem, či radostne vydám peniaze ako daňový poplatník na platy sudcov, ktorí zároveň žalujú štát, že sú diskriminovaní v porovnaní s platmi špeciálnych sudcov, ktorí majú tú nehoráznu drzosť, že žalujú štát a chcú odo mňa ako od daňového poplatníka peniaze za fiktívnu diskrimináciu a očakávajú, že ich vlastní kolegovia, ktorí podávajú také isté žaloby, rozhodnú v ich prospech. Neviem, či chcem dávať peniaze na toto súdnictvo v tejto podobe.
Neviem, či chcem dať peniaze, či som spokojný s kapitolou, alebo teda so sumou peňazí, ktorú má dostať prokuratúra. Neviem, či chcem prispievať na činnosť Generálnej prokuratúry v tom personálnom zložení, podotýkam, v hanebnom, v ktorom sa nachádza teraz. Neviem, či tá prokuratúra vôbec plní úlohu, ktorú má zoči-voči spoločnosti a ktorú predpokladá ústava.
Ja neviem, či peniaze na rozvoj priemyslu a podnikania vlastne nedeformujú trh, nebrzdia ekonomiku a či neznehodnocujú poctivú prácu.
Už dávno som vravel, že som zároveň v rozpakoch, a mi kolega Zsolt Simon prepáči, z dotácií na poľnohospodárstvo. Ja si myslím, ale toto nie je kritika na nášho ministra financií, samozrejme, že celá poľnohospodárska politika Európskej únie je ale úplne zlá. Aj to rozhadzovanie peňazí spôsobom, ktorý nie je ospravedlniteľný. Jednoducho Európska únia míňa polovicu svojho rozpočtu na dotácie poľnohospodárom, ktoré sú neodôvodniteľné žiadnou poctivou logikou. Jednoducho podpláca farmárov, vďaka čomu má Európa drahé potraviny a vďaka čomu poškodzuje vlastne poľnohospodárstvo mimo Európskej únie. Poškodzuje najmä, najmä tretí svet. No a, samozrejme, Slovenská republika musí doplácať našim poľnohospodárom, aby akosi vykompenzovala ten hendikep z toho, že dostávajú menej peňazí zo zdrojov Európskej únie v porovnaní povedzme s francúzskymi alebo talianskymi farmármi. No dobre, chápem, ale hlboko s tým nesúhlasím. Sú to rozhádzané peniaze, naše peniaze daňových poplatníkov. Neviem, čo sa v tejto chvíli dá s tým urobiť, ale pre budúce rozpočty by bolo naozaj rozumné, keby sa aj Európska únia ako taká rozhodla s týmto bláznovstvom skončiť.
Neviem, či peniaze, ktoré majú ísť do vedy, sú skutočne investované do vedy. Ja som strávil väčšinu svojho života ako vedecký pracovník, ako výskumník na Akadémii vied, neviem, čo z tých peňazí, ktoré idú týmto smerom, a teda aj na vysoké školy, má za výsledok poznanie. Teda produktom vedy, ktorý chcem dosiahnuť a do ktorého investujem peniaze, je poznanie, ľudské poznanie, je výdobytok nejakej vedy. Ja neviem, či financujeme pokroky vedy, ktoré posúvajú ľudstvo dopredu, alebo financujeme inštitúcie. To teda neviem.
Neviem, či peniaze na zadlžené štátne nemocnice sú peniaze investované do zdravia pacientov. To neviem, mám o tom pochybnosti.
No ale môžem ísť ďalej. Sú tu zo zákona štátne inštitúcie, ktoré financujeme a pri ktorých mám rovnako čudný pocit.
Tak zmyslom napríklad katastra je chrániť náš majetok, teda majetok ľudí, ktorí majú svoj majetok evidovaný v katastri. Neviem, či to ten kataster robí efektívne alebo či je tam veľa peňazí minutých. Neviem, či peniaze, ktoré štátny rozpočet im predpokladá pre, čo ja viem, Protimonopolný úrad, sú skutočne peniaze investované do ochrany hospodárskej súťaže. Neviem, či náš Protimonopolný naozaj tak účinne chráni hospodársku súťaž, alebo živíme kamennú inštitúciu.
Ja neviem, či Úrad pre priemyselné vlastníctvo a vôbec teda patentové záležitosti naozaj chráni priemyselné vlastníctvo v prospech rozvoja našej ekonomiky.
Mohol by som pokračovať. To isté neviem o NKÚ.
Chápem, že všetky tieto subinštitúcie musia mať svoju rozpočtovú kapitolu. Bolo by však fajn, keby už pri príprave budúceho rozpočtu tomu predchádzalo, predchádzala akási analýza účelnosti a efektivity ich činnosti.
Domnievam sa, že v tomto rozpočte existujú veľké rezervy, pretože vláda nebola ochotná, ani tá predchádzajúca nebola veľmi ochotná, ale predsa len o čosi viac, ale táto už vôbec, na redukciu výdavkov na seba samú, teda na štátnu a verejnú správu. Tam podľa výpočtov, no, prosím, libertariánskeho konzervatívneho fintingu, ale je rezerva rádovo v stovkách miliónov euro, o ktoré by sa dali znížiť tie výdavky. A ja neviem napríklad, či je také dobré, že štát v tejto chvíli má taký až alergický postoj k privatizácii, ale k doprivatizácii jednak podielov štátnych podnikov, alebo k privatizácii štátnych podnikov ako takých. Ja sa domnievam napríklad, že neexistuje jediný rozumný, logický dôvod, prečo má štát vlastniť nákladné vagóny. Naozaj neviem o takom dôvode. Pričom k sume, ktorú by štát získal predajom napríklad Carga, by celkom určite pribudli peniaze, ktoré by ušetril na dotáciách pre ten podnik. A vôbec odbúraním dotácií štátnym podnikom a racionalizáciou dnes dotovanej dopravy by podľa prepočtov konzervatívneho inštitútu štát mohol ušetriť 350 až 500 mil. euro a tak ďalej a tak podobne.
Ja tiež neviem, či peniaze na investičné stimuly sú rozumne vynaložené peniaze. Ja sa pýtam ako daňový poplatník, že či to nie sú peniaze rozdané kamarátom, ktoré okrem toho, že sú bohapustým míňaním peňazí, nevytvárajú pracovné miesta, čo je ich jediný zmysel, ani nechránia pracovné miesta, iba deformujú trh. Ja naozaj neviem. Investičné stimuly sú vždy pre mňa niečo, čo je, čo je krajne podozrivé. Ja neviem, či sú, či je dobré alokovať peniaze do podpory cestovného ruchu. Rád by som videl predtým, než za to radostne zdvihnem ruku ako poslanec, že do akej miery takto investované peniaze, povedzme do Agentúry pre podporu cestovného ruchu, naozaj čokoľvek pozitívneho urobili s cestovným ruchom. Mám o tom svoje pochybnosti.
Ja by som mohol pokračovať aj ďalej, ale myslím, že už by som len opakoval stále to isté, čo som povedal doposiaľ.
Dámy a páni, skutočne by bolo fajn, keby sme sa takto o rok pri prerokúvaní toho ďalšieho štátneho rozpočtu teda po prvé bavili o realistickejších číslach, čo sa týka plánovaných príjmov štátneho rozpočtu z daní a iných, a po druhé, keby sme sa o výdavkoch bavili s plným vedomím toho, že či sú efektívne, alebo nie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. No, ja som ten posledný, komu by bolo ľúto peňazí vydaných na šport. Ja si myslím, zrejme v tom sa zhodneme aj s pánom poslancom Galisom, aj s pánom poslancom Érsekom, že každé euro, ktoré, ktoré krajina minie na podporu športu, je investované dobre.
V čom sa ale nezhodneme, je to, že napríklad, že akým spôsobom boli vynaložené peniaze na stavbu, alebo teda na na obnovenie zimného štadióna v Bratislave. Ja som ako občan a daňový poplatník pobúrený napríklad tým, že z verejných peňazí sa postavil ešte aj hotel, ktorý je v súkromných rukách. Aj za to sa dalo postaviť a urobiť ešte veľa iného pre šport. A takto by som mohol pokračovať vo výpočte vecí, ktoré sa minuli neúčelne.
Napríklad by ma zaujímalo, teda z toho objemu peňazí, ktoré boli minuté na šport, teda napríklad na olympiádu, že koľko, aké percento bolo minuté účelne? Lebo ja som vnímal slovenskú výpravu na olympijských hrách v Londýne z veľkej časti ako turistov za naše peniaze, daňových poplatníkov. Keď už sa bavíme o racionálnom míňaní peňazí. Ja som naozaj pobúrený, pretože tu sú peniaze, ktoré chýbajú konkrétnym mladým ľuďom pri konkrétnom športovaní, ale aj vrcholovým športovcom.
Mohol by som v tomto tóne pokračovať, nerád by som však. Ja by som naozaj rád, keby sme vždy, keď hovoríme o vydávaní peňazí v rámci rozpočtu na niektorú kapitolu, špeciálne pri športe... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Ja by som tiež pripojil pár slov k tomu, čo pán poslanec Csicsai načal, a to sú, to je tá zvláštna 5 % daň pre ústavných činiteľov. Ja tu tiež proste túto časť zákona chápem ako pustý populizmus, ako urobiť tú trpkú pilulku, cez nástroj zvaný škodoradosť, trošku stráviteľnejšou pre všetkých tých, ktorým vlastne finančne tento zákon o dani z príjmu poškodí. Budú sa cítiť lepšie, lebo aj druhým, tým nepopulárnym, neobľúbeným ústavným činiteľom ubudne.
No a k tomu meritu, špeciálne čo sa týka ľudí, ktorí pracujú ako osoby zárobkovo samostatne činné, ako živnostníci, chcem povedať, že už teraz v tomto okamihu pozorujem, pretože v takom prostredí sa pohybujem mimo politiky, teda medzi ľuďmi, ktorí sa živia svojou vlastnou prácou, nie ako zamestnanci z platu, ale ktorí si sami platia všetky odvody a všetko. Už teraz pozorujem po prvé paniku, po druhé nechuť, po druhé odchod zo živností, čiastočne aj odchod do zahraničných domicilov.
Viem jedno, že títo ľudia nebudú platiť viac daní, ale v skutočnosti menej, tak ako to povedal pán poslanec Csicsai. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. S istou dávkou zlomyseľnosti poznamenávam, pán kolega Blaha, že Ronald Reagan mal skončenú ekonómiu na Univerzite Yale. Akú školu ste skončili vy?
A k Hardingovi a Colidgeovi sa nebudem vyjadrovať.
Čo sa týka Johna Maynarda Keynesa, tak pripomínam to, čo som povedal v jeho citáte, áno, on bol advokátom vládnych výdavkov na stimuláciu ekonomiky, ale zároveň hovoril o daňových škrtoch, nehovoril o zvyšovaní daní, práve naopak.
No a pánovi kolegovi Duchoňovi, no tak ja neviem, aký je, áno, rast a daňová sadzba sú vo vzťahu, ale ja si myslím, že ten kauzálny vzťah medzi nimi je opačný, že nízke daňové sadzby spôsobujú hospodársky rast. Ale to je otázka na polemiku.
Ďakujem, kolegovia, za pripomienky.

Ďakujem, pán predseda. Kolegovia, keďže nie som ekonóm ani odborník na dane, ale čosi viem o histórii, tak som sa rozhodol, že vystúpim v tejto debate a poviem rovno, že naša debata v danej chvíli nie je ničím nová, toto je stará, stará-prastará diskusia o tom, že aký je vzťah medzi príjmami štátu z daní a daňovou sadzbou. A vedome sa pri tom, čo budem hovoriť, vyhnem Slovensku, budem hovoriť väčšinou o Spojených štátoch amerických a celkom vedome nebudem nikoho nálepkovať a ani mu nebudem nadávať. Ja len vysvetlím na metafore, na historických, na sérii historických príkladov, prečo si myslím, že v danej chvíli zvýšenie daní naozaj nie je dobrý nápad.
Mňa na tom návrhu upútalo okrem teda, myslím, na návrhu zákona, ktorý prerokúvame, upútala, upútala dôvodová správa, v ktorej sa píše, že: "Predkladaný návrh zákona vychádza z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, ktorého cieľom je aj konsolidácia verejných financií so zámerom zníženia deficitu verejných financií pod 3 % HDP v roku 2013. Vláda sa pri plnení tohto cieľa zaviazala zamerať na opatrenia, ktoré v snahe o zníženie deficitu nezablokujú ekonomickú aktivitu a hospodársky rast a nebudú predstavovať neúmerne veľký dopad na najzraniteľnejšie vrstvy spoločnosti."
No, domnievam sa, že tento návrh zákona práve, práve v týchto veciach bude mať úplne opačné dôsledky. Ale, ale začnem dvomi citátmi. Jeden, jeden ten citát je paradoxne z toho, čo napísal John Maynard Keynes, guru, by som povedal, mnohých ekonómov 20. storočia, ktorého, ktorého v podstate filozofia, ako zvládať krízy, bola, bola postavená na tom, že štát má jednoducho vydávať viac peňazí, aby stimuloval hospodársky rast, má ho, má ho stimulovať proste výdavkami. Na druhej strane ale hovoril, že v súlade s tým hneď je treba aj v čase krízy znižovať dane, a poviem presne, ako sa k tomu vyjadril: "Ak sa tomu dá dostatok času," to už je citát z Keynesa, "aby to prinieslo ovocie, zníženie zdanenia bude mať lepšiu šancu než jeho zvýšenie na to, aby sa vyrovnal rozpočet. Mať opačný názor dnes pripomína výrobcu, ktorý keď má straty, rozhodne sa zvýšiť svoje ceny, a keď jeho klesajúci predaj ešte zväčší jeho stratu, tak sa, použijúc jednoduchú aritmetiku, rozhodne, že obozretnosť žiada, aby teda ešte zvýšil ceny, a ktorý, keď už je jeho posledný účet na nule, ešte stále presvedčený vyhlasuje, že by to bol nezodpovedný hazard znížiť ceny, keď už aj tak robí stratu." Toľko Keynes.
A ten druhý citát pochádza od moslimského historika a filozofa zo 14. storočia, volal sa Ibn Chaldún. Ibn Chaldún v 14. storočí napísal: "Na začiatku každej dynastie veľké daňové príjmy sa získali z malých príspevkov, ale na konci dynastie malé daňové príjmy sa získali z veľkých príspevkov." Nejaký Ibn Chaldún v 14. storočí už čosi tušil.
A teraz k tomu príbehu, čo som chcel porozprávať. Je to americký príbeh. Nikto si už dnes nespomína na depresiu hospodársku, na prepad v roku 1920 v januári. Bolo to počas posledného roku prezidentovania slávneho prezidenta Woodrowa Wilsona a treba povedať, že, že hrubý národný produkt, ktorý spadol o 17 % v Spojených štátoch, a nezamestnanosť vyletela zo 4 na 12 %, treba si uvedomiť, že to bola prvá časť 20. storočia a že teda v Spojených štátoch ešte ako dôsledok vojny sa vyberali brutálne vysoké sadzby daní, proste vojnové dane.
Po Wilsonovi nastúpil zaujímavý prezident Warren Harding, ktorý, ktorý okamžite znížil dane pre všetky vrstvy obyvateľstva a pre všetky, pre všetky teda daňové okienka a zároveň teda zrazil na minimum federálne výdavky a vyrovnal rozpočet. Dlho pred neoliberálnymi alebo akými tu koľvek teóriami Harding totižto sa neriadil žiadnou teóriou, pravdepodobne ani žiadnu ekonomickú teóriu nepoznal. Nasledoval ten už tuná spomínaný zdravý rozum a zaoberal sa federálnym rozpočtom tak, akoby sa zaoberal rodinným rozpočtom. Povedal toto: "Keď sú časy ťažké, zrazte výdavky a vyhýbajte sa dlžobám." Harding okrem toho ešte mal súcit so svojimi spoluobčanmi a povedal, že: "Keď ľudia prechádzajú ťažkými časmi, vláda má zmenšiť ich bremeno a znížiť daňové sadzby." To povedal Harding v roku 1920.
Po ňom nasledoval prezident Calvin Coolidge, ktorý pokračoval v Hardingovej daňovej politike nízkych daní. Nezamestnanosť v roku 1922 padla na 6,7 %, v roku 1923 na 2,4 %, dneska nebývalé čísla, a nastalo to, čo sa volá v Amerike "rolling twenties", proste hučiace 20. roky, čas obrovskej prosperity, stabilných cien a nekonečného optimizmu.
No a potom udrela veľká depresia, veľká kríza. Burza spadla z úplne iných dôvodov. Finančné trhy spadli, ale z úplne iných dôvodov, to nemalo nič ani s daňami, ani s ničím, ale zrazu mala Amerika problémy.
No a po Coolidgeovi prišiel americký prezident Herbert Hoover, ktorý jednoducho zrušil všetko to, čím sa zaoberali Harding s Colidgeom, zvýšil daňové sadzby z 25 na 63 % v tých okrajových oblastiach, zaviedol protekcionizmus a, počúvajúc dobré rady Johna Maynarda Keynesa, zvýšil výdavky vlády o 47 % a hlboko zadlžil Ameriku. Tie jeho činy ešte zhoršili krízu. Vtedy sa postavila aj slávna Hooverova priehrada, mimochodom, čo je veľký pamätník teda veľkého prezidenta, úžasná priehrada, ale je to zároveň výdavok, ktorý do dneska kričí teda, ako, ako, ako dôkaz radostného míňania štátnych peňazí.
Po ňom prišiel ďalší veľký Franklin Delano Roosevelt, ktorý tiež veril na Keynesove recepty, ovšem nie na tú časť jeho receptu, ktorá kázala znižovať dane, iba zvyšovať výdavky. A ďalej žmýkal z amerických podnikateľov a občanov dane. Franklin Delano Roosevelt prišiel s politikou New Dialog, o ktorej si niektorí myslia, že pomohla Amerike z krízy, opak je pravdou, krízu prehĺbila. Predĺžila tú krízu. Nezamestnanosť stúpla na katastrofálne úrovne. Jednoducho aj preto, že Roosevelt, ak vám to nič nepripomína, spôsobil, že najímať ľudí do zamestnania sa stalo jako naozaj neúnosne drahou záležitosťou.
V máji 1939, čiže 10 rokov po tom, ako udrela veľká kríza, zúfalý a ináč veľký človek, Rooseveltov minister financií, Henrich Morgenthal povedal parlamentnému výboru: "Vydávame viac, ako kedykoľvek Spojené štáty vydávali viac, ale nefunguje to. Chcem, aby ľudia dostali zamestnania, chcem, aby som videl ľudí, ako majú dosť čo jesť, ale nikdy sme svoje sľuby nesplnili. Po ôsmich rokoch tejto vlády máme takú nezamestnanosť, akou sme začínali. A k tomu ešte aj enormné dlhy."
Potom prišla 2. svetová vojna a mnohí ľudia si myslia, že vytrhla Ameriku z veľkej krízy. Nevytrhla. Jediné, čo 2. svetová vojna urobila, že zobrala z pracovného trhu takmer 12 mil. mladých mužov, a tým pádom vyriešila nezamestnanosť. Na druhej strane ešte znaky poškodenej ekonomiky pretrvávali aj počas vojny. A samozrejme, že prezident Roosevelt a aj jeho nasledovník v Bielom dome Harry Truman, tiež veľký prezident, mimochodom z iných dôvodov, chceli zachovať vojnové brutálne daňové sadzby a chceli pokračovať vo veľkých výdavkoch a zadlžovaní štátu. Našťastie to americký Kongres nedovolil a nadiktoval vlastne brutálne zníženie daní. Výsledkom bola obrovská prosperita, koniec 40. a začiatok 50. rokov, vďaka zníženiu daní.
No ale potom prišla recesia. Keď sa dostal v roku 1961 alebo v roku 1960, myslím, do Bieleho domu John Kennedy, ďalší veľký americký prezident, mimochodom demokrat, nie republikán, tak pred ekonomickým klubom v decembri 1962 povedal toto: "Je paradoxnou pravdou, že daňové sadzby sú príliš vysoko a daňové príjmy štátu príliš nízko a najrozumnejší spôsob, ako zvýšiť príjmy z daní štátu v dlhodobej perspektíve, je zraziť daňové sadzby teraz dolu. Zmysel zníženia daňových sadzieb teraz nie je vyliečiť rozpočtový deficit, ale dosiahnuť viac prosperujúcu, expandujúcu ekonómiu, ktorá môže priniesť rozpočtový prebytok." To boli slová Johna Kennedyho, ale aj jeho, samozrejme, že to zaviedol a pokračoval v tom paradoxne aj jeho nasledovník Lyndon Baines Johnson. A Kenedyho zavraždili, ale tie zníženia daní Johnson podpísal v roku 1964 a výsledok bol, že sa osobné príjmy ľudí zvýšili o 7 %, hrubý národný produkt narástol zo 628 mld. na 672 mld., nezamestnanosť sa znížila na 4,2 % a podobne.
V 70. rokoch potom prišla znovu recesia. Začala počas Nixona a potom pokračovala počas Geralda Forda a potom aj počas Jimmyho Cartera. Treba poznamenať, že republikán Gerald Ford aj Jimmy Carter, demokrat, boli vášniví stúpenci keynesianizmu, ale nie znižovania daní, čiže neboli verní Johnovi Maynardovi Keynesovi, iba na tej výdavkovej strane boli verní. A Reagan si musel, Ronald Reagan, ďalší americký prezident, si musel počkať na svoju šancu, ešte musel prežiť, hoci už vtedy vedel, čo treba robiť, ešte musel prežiť tzv. stagfláciu v roku 1980 za Jimmyho Cartera, keď ekonomický rast bol pomalý a bol spojený teda s obrovskou infláciou a vysokou nezamestnanosťou.
Prišiel Ronald Reagan a poučený tými predchádzajúcimi americkými skúsenosťami opäť dramaticky znížil dane, výsledkom, teda zo 70 %, až ktoré tie dane dosahovali vo svojej najvyššej sadzbe, na 28 % a jeho syn Michael Reagan o tom napísal knižku, v ktorej uvádza toto: "Daňové škrty vytvorili 4 mil. pracovných miest iba v roku 1983, až 16 mil. pracovných miest počas celého Reaganovho prezidentovania. Nezamestnanosť medzi Afroameričanmi, teda čiernou populáciou, spadla z 19,5 % v roku 1983 na 11,4 % v roku 1989. Inflácia klesla z 13,5 na 3,2 za asi tri roky" atď. To bolo naplnenie tej paradoxnej pravdy.
Ja teraz nechcem zachádzať ďalej k ďalším americkým prezidentom. V Amerike sa počas Billa Clintona darilo, pretože plus-mínus sa držal rozumného zdanenia. A kto sa vrátil paradoxne ku keynesianizmu, bol tentokrát republikánsky prezident George Bush, ktorý postupne opustil túto filozofiu a prišiel s obrovskými finančnými stimulmi a Amerika začala skĺzavať dole. Barack Obama v tom len pokračoval, ale toto už nechcem ďalej rozvádzať.
Ale z týchto všetkých skúseností urobil ekonóm Arthur Laffer dokonca graf, ktorý je známy ako Lafferova krivka. A ten graf vyjadruje vzťah medzi úrovňou zdanenia a daňovými príjmami štátu. Má tvar obráteného zvona, teda zvona. Do istej úrovne, keď stúpa daňová sadzba, tak stúpajú aj príjmy štátu. Potom ale dosiahnu nejaké plató, a keď sa dane zvyšujú viac, tak príjmu štátu z daní klesajú. Táto krivka je proste produkt opakovaného empirického poznania z hospodárstiev rôznych štátov, prejavila sa všelikde, vrátane Ruska. Ale zdá sa, že viera v štátne výdavky alebo v moc zvýšených daní proste je niečo, čo je nehynúce.
Ja si uvedomujem, že v situácii, keď je potrebné zvýšiť príjmy štátu a sanovať štátny rozpočet a znížiť deficit, že predstava, že to dosiahneme tým, že znížime dane, ako znie paradoxne, ale, bohužiaľ, tá história, o ktorej som tuná hovoril, a schválne som nehovoril o Slovensku, hovorí presne toto.
Takže, dámy a páni, skončím tým, že domnievam sa, vychádzajúc z tohto historického exkurzu, že možnože by bolo lepšie v danej chvíli buď zachovať tie sadzby dane, ktoré máme, alebo ich dokonca znížiť. A to presne preto, prečo hovorí dôvodová správa k tomuto návrhu zákona, že ich zvyšujete.
Ďakujem za pozornosť.

Kolegovia zo zahraničného výboru, kolegovia, kolegyne, pripomínam, že zahraničný výbor je o 12.00 hod. po skončení rokovania predpoludňajšieho v miestnosti č. 183. Prídite, prosím.
Ďakujem.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Veľmi stručne. Kolegovia, prosím vás, bol by som rád, keby sme pri voľbe zabudli na to, že František Mikloško je kandidátom troch poslaneckých klubov. Zabudli na to, kto je z ktorej strany, a zvolili ho jednoducho preto, že je to on. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, kolegyne, kolegovia, považoval som si za povinnosť vystúpiť k tomuto bodu s tým, že chcem veľmi stručne hovoriť k dvom témam. Naozaj veľmi stručne.
Tou prvou je, že kto by mal vlastne, kto, aký človek by mal zastávať funkciu predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa? Pretože v tlači prebehlo vyjadrenie, myslím, podpredsedníčky Národnej rady, že sa hľadá človek s príslušnou kvalifikáciou. Tak ja skúsim povedať, čo je kvalifikácia v tomto konkrétnom prípade.
V tomto konkrétnom prípade totiž platí, že kvalifikácia nie je len akademický termín, počet publikácií, pedagogická činnosť a podobne, ako je to v prípade iných funkcií. Napríklad keby sme vyberali šéfa Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. V tomto prípade platí, že tá ešte omnoho dôležitejšia kvalifikácia je osobný príbeh človeka, ktorého vyberáme.
O osobnom príbehu hovorím preto, že Ústav pamäti národa nie je jednoducho akademickou historiografickou inštitúciou, ale je to inštitúcia, ktorá už bola vytvorená tak, že mapuje, vysporadúva sa s dedičstvom dvoch totalitných systémov. Jednak fašizmu z rokov ´38 až ´45 a jednak komunizmu z rokov ´48 až ´89. A nato, aby človek bol na čele takejto inštitúcie, by mal byť kvalifikovaný svojím životom, jeho odkazom. Ja sa domnievam, že v tejto chvíli máme pred sebou jedného takéto kandidáta, ktorý tieto kritériá spĺňa, a to rovnako intelektuálne, odborne, ale hlavne morálne.
František Mikloško, za ktorého sa chcem prihovoriť, je človek, ktorý sa do tejto funkcie kvalifikoval príbehom svojho života, o ktorého integrite nemôže byť ani najmenšia pochybnosť a ktorý sám je svojím spôsobom personifikáciou, stelesnením takejto pamäti.
František Mikloško ako člen tajnej cirkvi, ako odporca totalitného režimu si za toho režimu preskákal svoje a dokázal, že sa nebojí sa mu postaviť. Bol matematik, ktorý pracoval v Akadémii vied, ale potom bol nútený aj nepracovať ako vedecký pracovník, ale pracoval manuálne ako robotník, pretože nemohol ďalej pracovať ako matematik. V roku 1988 to bol on, ktorý bol hlavným organizátorom sviečkovej demonštrácie, prvého vystúpenia verejného slovenských veriacich proti totalitnému režimu.
Napísal aj publikácie, ktoré sa histórii venujú a venujú sa špeciálne histórii totality a histórii tajnej cirkvi na Slovensku. Ja sa domnievam a domnieva sa to spolu so mnou celý klub strany MOST - HÍD a podľa všetkého, som presvedčený, aj poslanci zvyšných dvoch klubov predkladajúcich tento návrh, že lepšieho kandidáta v tejto chvíli niet.
Ja by som preto z úcty k inštitúcii, na čelo ktorej ideme voliť kandidáta, z úcty k nášmu spoločnému priateľovi, teda mám na mysli Františka Mikloška aj mňa, k nebohému Jánovi Langošovi, ktorého duchovným dieťaťom je tento ústav, z úcty k tomuto všetkému by som sa prihováral za to, aby sme zvolili Františka Mikloška a nehrali žiadne hry na stranícke vplyvy. On bude zárukou toho, že Ústav pamäti národa si bude plniť svoju funkciu tak, ako to predpokladá zákon.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja len chcel som urobiť túto vec tesne pre dvanástou, no ale tak v tejto situácii to zopakujem pre istotu teraz. Schôdza zahraničného výboru bude o 12.00 hod. v miestnosti č. 183. Ďakujem.

(Prerušenie schôdze o 10.04 hodine.)