Videokanál poslanca

Ja len pánovi podpredsedovi Blanárovi jednu poznámku. Ja, naopak, ja, ja súhlasím s tým, že všetky asociačné podpisovania asociačných dohôd a tak ďalej môžu prísť až vtedy, keď tá situácia na Ukrajine sa ustáli na tom, že kto je vlastne tá nová legitímna reprezentácia krajiny potvrdená voľbami. A až na základe toho, že kto vlastne bude viesť Ukrajinu, do akej miery bude Ukrajina skutočne slobodná a demokratická, môže rozhodnúť o tom, že či Ukrajina spĺňa alebo nespĺňa kritériá na, na podpis povedzme asociačnej dohody. To je asi celý môj komentár. To je všetko, ďakujem.

Trpezlivosť, pán kolega Kollár. Konštatovali ste, že teda, že, že kde je to telefónne číslo, ktoré, ktoré chcel mať Henry Kissinger v Európskej únii. Ja som pani Ashton počul samu na seba povedať nasledovný vtip, že:
Sedí v oválnej pracovni americký prezident, vtedy ešte s ministerkou zahraničných vecí pani Clintonovou, a bavia sa:
"Konečne máme v Európe to telefónne číslo, je to pani Ashtonová, zavolajme jej."
Tak vytočili to číslo, na druhej strane sa ozvalo: "Pani Ashtonová", a hovorí:
"Tu je ministerka zahraničných vecí Európskej únie. Keď chcete poznať nemeckú pozíciu stlačte jednotku, keď chcete poznať francúzsku pozíciu stlačte dvojku..." a tak ďalej.

Pán kolega Kuffa, neviem, asi, asi obývame dva rôzne svety alebo suma mojich vedomostí sa nezhoduje so sumou vašich vedomostí. Skutočne. Ja viem, každý má právo vystúpiť k čomukoľvek, ale, ale bolo by fajn, keby, keby sa v slovenskom parlamente udomácnil zvyk vystupovať iba k tomu, o čom mám aspoň nejaké vedomosti. Ďakujem.

Ďakujem. Pán kolega Kéry, s tými médiami, ono je to tak, že ja som čítal niekoľko veľmi podrobných analýz ruských médií a z nich mi to vyplynulo, naozaj.
Ale ja si neodpustím, pani kolegyňa Vášáryová, budem chvíľočku zlomyseľný, ale nie voči vám, ale voči tým, ktorí sa pýtajú, či hrozí nová Jalta. No ja sa obávam, že nehrozí. Viete, čo k nej chýba? Winston Churchill a Franklin Delano Roosevelt. (Smiech v sále.)
A, pán kolega Novotný, súhlasím.

Ďakujem, rozhodol som sa využiť svoje právo vystúpiť po druhý raz ako, ako predkladateľ. Toto je užitočná debata bezpochyby a niektoré veci treba komentovať.
Kolegovia, obidvaja ste spomenuli neonacistov, fašistov na Ukrajine. Samozrejme, že tam sú. Vieme, samozrejme, Pravý sektor, to sú otvorení nacisti, antisemiti a skutočne nijako ináč sa nedajú popísať ani opísať, ani nazvať. Aj strana Sloboda spomínaného Olega Ťahnyboka nie je nič, čo by sa dalo nazvať demokraciu vyznávajúci politický subjekt. Už len to, že jej stranou sa, jej členom sa možno stať, len keď je človek etnický Ukrajinec, tak niečo, niečo o tom vypovedá. Pretože ako sa možno narodiť s predpokladmi pre členstvo v strane, že áno? Ale, ale treba povedať jednu ďalšiu vec, tieto strany - a uvidíte po voľbách na Ukrajine - rozhodne nie sú dominujúcimi silami na Ukrajine, rozhodne nie. A Strana regiónov je strana, ktorá je najsilnejšia, a teda tá pôvodná, tá Janukovyčova strana, to je strana, ktorá je najsilnejšia na východe a juhu Ukrajiny. Tam má, tam je dominantné voličstvo a tam je z veľkej časti aj ruskojazyčné voličstvo, ale nie je stopercentne.
Stranu regiónov napríklad z tých či oných dôvodov volili väčšinou aj Rusíni na Podkarpatskej Rusi, mimochodom. A ja som presvedčený, že, že voľby ukážu, že to nie je pravda, že Ukrajina je dominovaná nacistami. Nie je to pravda, je to hlúpa propaganda.
Ale treba povedať aj ďalšiu vec, čiste štatisticky, keď sa pozriete, kde je naozaj veľa neonacistov, tak Rusko nieže za Ukrajinou nezaostáva, Rusko je na tom ďaleko horšie v mnohých ohľadoch. Ako môj kolega bývalý z časopisu Andrej Bán, redaktor, povedal, že na Ukrajine niečo také nevidel, ale otvorene pred policajtmi hajlovať heil Hitler videl v Moskve neonacistov. Nie je možné vyčítať jednej strane niečo, čo nevidíte na strane druhej. Ideológ Euroázijskej únie Alexander Dugin sa k fašizmu otvorene hlási, dokonca o tom napísal knihu. Je to veľmi vplyvný politológ, ktorý má prístup priamo k Vladimírovi Putinovi podľa všetkého. Takže keď používate slovo fašizmus, nacizmus, treba si uvedomiť, že s kým a s čím a kde máme dočinenia. Neonacisti nakoniec sú na všetkých možných miestach. Máme ich tu, jeden je županom v Banskej Bystrici. Čo sme objavili? Máme ich u našich južných susedov, máme ich vo Francúzsku, máme ich, hocikde sa len rozhliadnete po Európe, všade. Dokonca aj v Spojených štátoch amerických, a nie málo. To nie je žiadne špecifikum Ukrajiny, toto si treba povedať. A, samozrejme, máte pravdu vo všetkom, čo si o nich myslíte, pán kolega Kéry. Len ich treba vidieť aj inde, ale ja som chcel niečo iného povedať, s čím kolegovia neprišli.
Čelíme zjavne nejakému, nejakej historickej hrozbe, pretože sa porušujú medzinárodné normy a porušujú sa spôsobom, ktorý si hľadá etnické a národné zdôvodnenia a používa všetky možné triky, ktoré tu už boli predtým. Používa absolútne lživú a bezuzdnú propagandu goebbelsovského typu. Mám na mysli ruské médiá. Používa úplne lživú argumentáciu na všetky strany. Dokonca hovorili, že Rusi boli vystavení, etnickí Rusi, nejakému ohrozeniu na Kryme. Preboha, veď tam je to absolútne väčšinové obyvateľstvo, ktorému nikto, špeciálne na Kryme, nikto neubližoval. Sevastopol je skoro čisto ruské mesto. Kto by si tam trúfol ubližovať Rusom, preboha? To skôr oni sa nechovali vždy veľmi ohľaduplne, napr. ku Krymským Tatárom. Ale to je nepodstatné, lebo ani tým v danej chvíli nikto neubližoval.
Čo s tým? Čomu to vlastne čelíme a kde sú zdroje našej slabosti zoči-voči tomuto nebezpečiu? Ja ich vidím prinajmenej niekoľko. Najdôležitejší ten zdroj našej slabosti je naša stopercentná - v danej chvíli - závislosť na dovoze ruských energetických surovín. Ona, síce už dokážeme diverzifikovať trochu, dokážeme, máme spätný chod a tak ďalej, ale, ale ešte stále sme závislí. Európa závisí na ruských dovozoch plynu 30 percentami. Kedykoľvek to môže zmeniť, pretože stačí zvýšiť ťažbu, ja neviem, stačí, stačí načať konečne náleziská bridlicového plynu, či už vo Francúzsku, alebo najmä v Poľsku a v Británii, a tej závislosti sa dá zbaviť.
Tú druhú, ten druhý zdroj slabosti v danej chvíli vidím v tom, že Európa učičíkaná jednak americkým ochranným dáždnikom a jednak proste tým, tou, tou ilúziou, že vlastne však 21. storočie už budú všetci priatelia, a že hrozby skončili a že studená vojna sa už nikdy nevráti, a v podstate odzbrojila. V podstate odzbrojila a my s ňou. Ja som naprosto presvedčený, že máme dobrú armádu, ale maličkú a podfinancovanú. Najvyšší čas, aby sme my, Poliaci - a tí to už robia, mimochodom, Estónci, Litovci, Lotyši, Maďari, všetci, ktorí sme, prepytujem, hraničné štáty európskeho priestoru a NATO, aby sme prehodnotili svoj vzťah k financovaniu našich obranných rozpočtov. My jednoducho sa aj správame ako vyplašené myši, keď vieme, že vlastne sa nevieme brániť. A teraz my - myslím Európania, nie my Slováci - my nemáme silu na nejakú pevnejšiu reakciu, lebo Európa už nemá ani zuby, ani svaly. Alebo teda hrozne otupené a hrozne ochabnuté.
Ďalší zdroj potenciálnej slabosti vidím v niečom, s čím nemusíte súhlasiť, ale, prosím, verte mi. Prinajhoršom si zaobstarajte knižku o Gazprome, ktorú napísali dvaja ruskí špecialisti o svojej vlastnej štátnej firme. Ruské veľké štátne firmy ako Gazprom, Rosatom a podobne nikdy nevyhľadávajú veľké investície v zahraničí čiste z obchodných dôvodov. Z čisto z obchodných dôvodov, prosím, verte mi, to mi hovoria všetci, ktorí sa vyznajú v energetike, je investícia do jadrovej elektrárne projekt, ktorý sa nie je schopný zaplatiť pri, pri súčasných cenách energie. Nie je. Takže, samozrejme, že sú tu ale firmy, ktoré nemusia, keďže sú štátne. V Spojených štátoch už vám žiadna firma nebude ochotná postaviť jadrovú elektráreň v danej chvíli. Pretože tam firmy musia hľadieť na to, aby sa im peniaze vrátili, ale veľké štátne firmy nemusia na to hľadieť. Tie veľké štátne firmy, špeciálne ruské sú vždy používané aj ako politický nástroj, geopolitický nástroj, nástroj vytvorenia vplyvu a závislosti. Takže je načase, aby sme okrem obranných rozpočtov prehodnotili aj projekty, v ktorých v tej či onej podobe sa Rusko načahuje zo svojho teritória von, a nie sú to, nie sú to snahy motivované ekonomickými záujmami. Ja mám na mysli Rosatom, ja mám na mysli napríklad projekt širokorozchodnej, to je ekonomický nezmysel v každom ohľade. Tých analýz, prečo je to nezmysel, je veľa, ale toto je debata o niečom inom. A mohol by som menovať ďalší projekt, ktorý, chvalabohu, sa nejde uskutočniť ako nejaký hub proste niekde pri letisku Kuchyňa a podobne.
A chcem vám povedať, že okrem toho, čo som tu už spomenul, čelíme, sme síce členovia Severoatlantickej aliancie a mohli by sme si myslieť, že my sme tu pekne v závetrí, že čo už, no tak tá východná Ukrajina, nech sa už tam udeje čokoľvek, nás chráni dáždnik. Dáždnik predovšetkým ani nie tak našich západných spojencov európskych, pretože, pretože síce majú ozbrojené sily, ktoré sú schopné to či ono, ale predovšetkým Spojených štátov amerických. No lenže na čele Spojených štátov amerických stojí prezident a administratíva, ktorá zjavne nie je, nepatrí k tým, ktoré by boli príliš ochotné reagovať nejakým muskulárnym spôsobom alebo naozaj dôveryhodným spôsobom na všetko, na všetky hrozby.
Veď podľa mňa jeden z dôvodov, pre ktoré sa Vladimír Putin rozhodol, že môže beztrestne siahnuť na cudzie teritórium, hoci ho obývajú Rusi, ale cudzie teritórium de iure, je to, že prestal si, prestal veriť, že americký prezident všetky tie red lines, deadlines a step over lines, proste všetky tie čiary, za ktoré Spojené štáty nedovolia, aby niekto prekročil, že to nemusí brať vážne, lebo sa nikdy nič nestalo. Bola tuná červená čiara v Sýrii, bola prekročená a nestalo sa vôbec nič, iba Amerika otvorila dvere dokorán Rusku, ktoré prvý raz po 20 rokoch sa stalo vážnym geopolitickým hráčom na Blízkom východe. Rusku to nemožno mať za zlé, Rusko vždy malo zahraničnú politiku a bezpečnostnú politiku takú, že sa snažilo byť hráčom. Tradične, stáročia ruské politické myslenie je, geopolitické myslenie je také, že potrebuje medzi, medzi jadrom domoviny a hranicou, potrebuje mať priestor, potrebuje mať hĺbku aj na úkor susedných národov. To má svoje korene, zbytočne, zbytočne sa teraz o tom baviť, ale chcem doplniť, že popri zjavnej európskej slabosti, máme ešte aj situáciu skomplikovanú tým, že náš americký spojenec v danom okamihu nejaví príliš veľkú ochotu reagovať silou na silu.
Takže, kolegovia, kolegyne, toto som považoval za potrebné dodať k tomu, čo už som povedal, a teším sa na vašu ďalšiu diskusiu.

Ďakujem. Pán kolega Mikloško, ja len jednu vec sa pokúsim uviesť na správnu mieru.
Povedali ste, že to nie je dobré, že Rusko a Ukrajina začali navzájom na seba havkať a hroziť si zbraňami. Preboha, kedy Ukrajina havkala na Rusko a hrozila zbraňami? To je len rečnícka otázka. Ďakujem.

Kolegovia, naozaj vám ďakujem za reakciu, ale, ale posledný rečník ma inšpiroval k jednej poznámke.
Kolegovia, povedal to aj americký minister zahraničných vecí John Kerry, že takto sa nesprávame predsa v 21. storočí. A to je hrozne naivné. Prečo si máme myslieť, že 21. storočie je storočím, v ktorom žijú zo svojej podstate iní ľudia ako v 17. a 16., 15. alebo v 20. storočí? Veď preto som si dovolil vysloviť všetky tie varovania, že ja neverím na to, že 21. storočie znamená automaticky zlepšenie ľudského pokolenia. No neznamená, preto si treba dávať pozor.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)